Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2014

Súd: Okresný súd Senica
Spisová značka: 5C/105/2002

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2602899875
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stella Al Khufash

ECLI: ECLI:SK:OSSE:2014:2602899875.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Senica sudkyňou Mgr. Stellou Al Khufash v právnej veci navrhovateľa: L.. Z. N., nar.

XX.XX.XXXX, bytom M. XXX proti odporcovi: Stredná odborná škola, so sídlom V. Paulínyho-Tótha 31/5,
Senica, IČO: 00 351 997, zastúpená advokátom JUDr. Ľubomírom Polákom, so sídlom Advokátskej
kancelárie Hurbanova 18, Senica o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru takto

r o z h o d o l :

Odporcaje povinný zaplatiťnavrhovateľovisumu 22.111,16€ spolusúrokomzomeškaniavovýške
12,5 % ročne od 1.11.2003 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 16 % ročne zo sumy

5.136,23 € od 1.11.2002 do zaplatenia.

Súd návrh navrhovateľa vo zvyšku z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 1.326,50 € do 3 dní odo

dňa právoplatnosti tohto rozsudku, na účet Okresného súdu Senica.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 18.10.2002, ktorého zmenu petitu súd pripustil
uznesením zo dňa 19.9.2005, domáhal určenia, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo
dňa 30.5.2002, doručená dňom 30.5.2002 je neplatná a žiadal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu
náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2002 do 30.6.2005 v sume 485.085,- Sk spolu s ročným úrokom z
omeškania 16,43 % od 1.9.2002 do zaplatenia a náhradu trov konania. V odôvodnení návrhu uviedol,
že dňa 30.5.2002 mu bola odporcom doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce
a ako dôvod výpovede bola uvedená organizačná zmena. Navrhovateľ má za to, že zo strany odporcu

bolo porušené ustanovenie § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce v tom smere, že nebolo dané
žiadne písomné rozhodnutie odporcu o zmene úloh. K zmene úloh musí mať odporca písomný súhlas
zriaďovateľa, ktorým bol v tom čase Krajský úrad Trnava, teraz VÚC Trnava.
Navrhovateľ má za to, že touto výpoveďou chcel odporca riešiť spory, ktoré vznikli medzi ním a
navrhovateľom, týkajúce sa úrazu, ktorý sa navrhovateľovi stal v škole, pričom navrhovateľ požadoval
za tento úraz finančné odškodnenie, nakoľko ho považuje za úraz pracovný a v tejto veci sa vedie súdne
konanie.

Okresný súd Senica rozsudkom č.k. 5C/105/2002-167 zo dňa 28.1.2009 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010, na odvolanie navrhovateľa,
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v časti určenia neplatnosti výpovede tak, že výpoveď daná
navrhovateľovi listom z 30.5.2002 odporcom z dôvodu ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce

je neplatná a v tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 14.5.2010. Vo zvyšnej časti, týkajúcej
sa náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, Krajský súd v Trnave rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Senica na pojednávaní dňa 22.11.2010, na ktorom bol prítomný navrhovateľ aj právny

zástupca odporcu, uznesením pripustil zmenu petitu návrhu v časti týkajúcej sa náhrady mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru tak, že navrhovateľ sa domáhal, aby súd zaviazal odporcu
zaplatiť mu náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2002 do 9.6.2010 v sume 52.675,40 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 16,43 % ročne od 1.9.2002 do zaplatenia a náhradu trov konania.

V ďalšom konaní sa súd teda zaoberal návrhom navrhovateľa v časti uplatnenej náhrady mzdy z

neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1.9.2002 do 9.6.2010 v sume 52.675,40 €
spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne od 1.9.2002 do zaplatenia.

Okresný súd Senica rozsudkom č.k. 5C/105/2002-278 zo dňa 6.12.2010 uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 5.136,23 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd

návrh navrhovateľa zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania
v sume 2.666,70 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu
JUDr. Ľubomíra Poláka. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.1.2011, avšak len v časti
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 5.136,23 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Súd teda priznal navrhovateľovi náhradu mzdy len za obdobie od 1.9.2002 do 31.8.2003, teda

za obdobie 12 mesiacov, a to v celkovej sume 5.136,23 € a vo zvyšnej časti týkajúcej sa navrhovateľom
uplatnenej náhrady mzdy za obdobie od 1.9.2003 do 9.6.2010 v sume 47.539,17 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 16,43 % ročne zo sumy 52.675,40 € od 1.9.2002 do zaplatenia návrh navrhovateľa
zamietol.

Navrhovateľ podal voči tomuto rozsudku odvolanie.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 23Co/58/2011-317 zo dňa 30.3.2012, na odvolanie navrhovateľa,
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti návrhu vo zvyšku a trovách konania
zrušil a vec v týchto častiach vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení

tohto rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa interpretoval ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce
spôsobom akým ho interpretovala pôvodná judikatúra ešte k predchádzajúcemu § 61 ods. 2 Zákonníka
práce. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 6Cdo/157/2010 zo dňa
14.9.2011, ktorý okrem iného konštatoval, že v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým
došlo po roku 1989 sa judikatúra k ustanoveniu § 61 ods. 2 Zákonníka práce stala nepoužiteľnou.

Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale
predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v
právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim
obdobím. Ústava SR prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať,
čo nie je zákonom zakázané, nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila

tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody konania.
Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom, alebo na základe zákona a v
jehomedziach.Interpretáciavychádzajúcazpredpokladuzamestnanca,sktorýmbolneplatneskončený
pracovný pomer zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre

zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová
zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)
obsahujúce v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na
žiadosť zamestnávateľa náhrady mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec
nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia

pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými
mravmivzmyslečl.2Zákonníkapráce.Takýtovýkladjepodľanázorudovolaciehosúduústavnesúladný
nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu
hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochranyproti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych noriem, podľa ktorých je každý povinný znášať
dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Zároveň
znamená,že§79ods.2Zákonníkaprácenemôžebyťaplikovanýtakýmspôsobom,abysatýmprakticky

negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúce z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo
konať protiprávne. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľovi patrí z uplatnenej náhrady mzdy z
neplatnéhorozviazaniapracovnéhopomeruajúrokzomeškania,atovovýškeurčenejnariadenímvlády
č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu, pričom nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím
predpisomk§517ods.2Občianskehozákonníka.Odvolacísúduviedolvosvojomrozhodnutí,žeúlohou

súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie pre aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 2
Zákonníka práce v zmysle vyššie uvedeného na zistený skutkový stav konania.

V ďalšom konaní sa súd teda zaoberal návrhom navrhovateľa v časti uplatnenej náhrady mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 1.9.2003 do 9.6.2010 v sume 47.539,17 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne od 1.9.2003 do zaplatenia a v časti uplatneného úroku

z omeškania vo výške 16,43 % ročne z priznanej sumy 5.136,23 € od 1.9.2002 do zaplatenia.

Súd vykonal a doplnil dokazovanie výsluchom navrhovateľa, ústnymi a písomnými vyjadreniami
právneho zástupcu odporcu, odpoveďami na žiadosti navrhovateľa o prijatie do pracovného pomeru, a
to spoločností G., S. W. G. zo dňa 11.2.2003, Y.-U. Z..F..P.. Z. zo dňa 14.4.2003, W. Z., Z..F..P.. Z. zo dňa

30.6.2005, A. Y. V. Z., Z..F..P.. H. zo dňa 31.10.2005, od Z. A. Š. W. H. zo dňa 14.8.2003, od R. Z. Š. Z. zo
dňa 22.8.2003, od R. Z. Š. O.. F.. Š. N. A. N. zo dňa 3.11.2004, dvomi žiadosťami navrhovateľa o prijatie
do pracovného pomeru na pozíciu učiteľa odborných predmetov, a to zo dňa 4.8.2003 adresovanej Z.
A. Š. W. H. a zo dňa 8.7.2003 adresovanej R. Z. Š. Z., mzdovými listami navrhovateľa za obdobie
roku 2002, oznámením odporcu o priemernom zárobku navrhovateľa za obdobie prvého štvrťroka 2002,

rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 26.1.2009, potvrdením Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny v Z. zo dňa 20.2.2009 o evidencii navrhovateľa ako uchádzača o zamestnanie, rozhodnutím
Okresného úradu v Z. zo dňa 15.7.2003, kontrolným preukazom navrhovateľa ako uchádzača o
zamestnanie, rozhodnutím Národného úradu práce Z. zo dňa 17.9.2002, potvrdeniami Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Z. o poberaní dávky v hmotnej núdzi za roky 2004 až 2009, oznámením

odporcu o príjme navrhovateľa za obdobie druhého štvrťroka 2002, oznámením navrhovateľa zo dňa
3.6.2002 o tom, že trvá na tom, aby ho odporca naďalej zamestnával, po zrušení rozhodnutia súdu
prvého stupňa odvolacím súdom, súd prvého stupňa doplnil dokazovanie rozsudkom Okresného súdu
Senica č.k. 4C/117/2010-35 zo dňa 14.4.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.2.2012 v spojitosti
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/177/2011-53 zo dňa 7.2.2012, dokladom o splatnosti

mzdy navrhovateľa za obdobie od 1.9.2002 do 9.6.2010 a zistil tento stav veci:

Po tom, čo bola navrhovateľovi daná listom odporcu zo dňa 30.5.2002 neplatná výpoveď z pracovného
pomeru, navrhovateľ listom zo dňa 3.6.2002 (viď č.l. 258 spisu) oznámil odporcovi, že s uvedeným
výpovedným dôvodom nesúhlasí a žiada, aby ho odporca naďalej zamestnával podľa pracovnej zmluvy.

Navrhovateľ bol od 1.9.2002 do 13.12.2008 nezamestnaný, vedený v evidencii Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny v Z. ako uchádzač o zamestnanie. Od 1.9.2002 po dobu 6 mesiacov poberal navrhovateľ
podporu v nezamestnanosti v sume 5.895,- Sk mesačne a od 1.7.2003 poberal preddavkovo dávku v
hmotnej núdzi v sume 2.900,- Sk mesačne, ktorá mu bola následne v období roku 2004 vyplatená v

celkovej sume 19.820,- Sk, v období roku 2005 v celkovej sume 22.080,- Sk, v období roku 2006 v
celkovej sume 19.680,- Sk, v období roku 2007 v celkovej sume 40.100,- Sk, v období roku 2008 v
celkovej sume 39.400,- Sk a v januári 2009 v sume 112,55 €.

Navrhovateľ je od 14.12.2008 starobný dôchodca, starobný dôchodok mu bol priznaný rozhodnutím

Sociálnej poisťovne ústredie v N. č. XXX XXX XXXX zo dňa 26.1.2009 s účinnosťou od 14.12.2008 v
sume XX.XXX,- Sk mesačne a od 1.1.2009 mu bol zvýšený na sumu XXX,XX € mesačne.

Navrhovateľ mal za to, že počas jeho evidencie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Z. ako
uchádzača o zamestnanie bolo nad rámec jeho povinností dobrovoľne si hľadať prácu a okrem toho

to bolo pre neho ako vysokoškolsky vzdelaného hlboko ponižujúce. Napriek tomu sa snažil zamestnať
a nájsť si prácu, čo preukázal súdu písomnými odpoveďami na jeho žiadosti o prijatie do pracovného
pomeru, a to od spoločností G., S. W. G. zo dňa 11.2.2003, Y.-U. Z..F..P.. Z. zo dňa 14.4.2003, W.
Z., Z..F..P.. Z. zo dňa 30.6.2005, A. Y. V. Z., Z..F..P.. H. zo dňa 31.10.2005, od Z. A. Š. W. H. zodňa 14.8.2003, od R. Z. Š. Z. zo dňa 22.8.2003, od R. Z. Š. O.. F.. Š. N. A. N. zo dňa 3.11.2004 a
dvomi žiadosťami o prijatie do pracovného pomeru na pozíciu učiteľa odborných predmetov, a to zo
dňa 4.8.2003 adresovanej Z. A. Š. W. H. a zo dňa 8.7.2003 adresovanej R. Z. Š. Z., avšak žiadny z

oslovených subjektov ho nezamestnal.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010 bol odporcovi doručený
dňa 14.5.2010. Odporca následne dňa 19.5.2010 udelil plnomocenstvo advokátovi JUDr. Ľubomírovi
Polákovi na svoje zastupovanie v predmetnej veci, ktorý hneď v ten istý deň, teda 19.5.2010, písomne

pozval navrhovateľa na stretnutie v jeho kancelárii za účelom prejednania otázky možnosti zotrvania
navrhovateľa v pracovnom pomere alebo jeho ukončenia dohodou a náhrady mzdy. Na tento pokus
odporcu o mimosúdnu dohodu však navrhovateľ nereagoval. Právny zástupca odporcu JUDr. Ľubomír
Polák preto pozval navrhovateľa opätovne listom zo dňa 22.6.2010 na osobné stretnutie do jeho
kancelárie za účelom dosiahnutia aspoň čiastočnej mimosúdnej dohody a v mene odporcu navrhol
navrhovateľovi ukončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 30.6.2010 a ponúkol mu ihneď k

vyplateniu náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1.9.2002 do
31.8.2003, teda za obdobie 12 mesiacov, v sume 5.136,24 €. Obidva tieto návrhy odporcu však
navrhovateľ na osobnom stretnutí odmietol s tým, že jeho pracovný pomer u odporcu má ukončiť súd a
náhradu mzdy požaduje zaplatiť v sume 52.675,40 €, pričom pre zaslanie nižšej sumy odmietol oznámiť
odporcovi svoje číslo účtu. Odporca písomne vyzval navrhovateľa, aby ku dňu 1.6.2010 nastúpil do

práce, avšak navrhovateľ na túto výzvu odporcu žiadnym spôsobom nereagoval a do práce nenastúpil.
Za daného stavu odporca vykazoval od 1.6.2010 navrhovateľovi absenciu a považoval tento stav
za hrubé porušovanie pracovnej disciplíny navrhovateľom a preto listom zo dňa 30.6.2010 oznámil
navrhovateľovi, že s ním okamžite končí pracovný pomer podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer skončí dňom doručenia tejto listiny. Okamžité skončenie

pracovného pomeru navrhovateľ prevzal dňa 6.7.2010.

Súd mal preukázané zo spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 4C/117/2010, že na tunajšom súde bolo
vedené konanie v právnej veci navrhovateľa L.. Z. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX proti odporcovi
Stredná odborná škola Senica o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ

sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 26.8.2010 domáhal určenia, že okamžité skončenia
pracovného pomeru odporcom doručené navrhovateľovi dňa 6.7.2010 je neplatné. Navrhovateľ
odôvodnil podanie návrhu tým, že sám žiadal o ukončenie pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce ku dňu 9.6.2010 v konaní o náhradu mzdy pre neplatnú výpoveď (sp. zn. 5C/105/2002),
pričom zamestnávateľ mal vedomosť o tom, že je poberateľom starobného dôchodku a preto nemôže

nastúpiť do práce. Okresný súd Senica rozsudkom č.k. 4C/117/2010-35 zo dňa 14.4.2011, ktorý v
spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/177/2011-53 zo dňa 7.2.2012 nadobudol
právoplatnosťdňa11.2.2012,návrhnavrhovateľazamietol.Vodôvodnenítohtorozsudkusúduviedol,že
odporca bol povinný vzhľadom na vyslovenie neplatnosti výpovede v konaní sp. zn. 5C/105/2002 vyzvať
navrhovateľa na nástup do práce v súlade so zákonom, pretože neprišlo ku skončeniu pracovného

pomeru navrhovateľa u odporcu iným spôsobom. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nenastúpil do práce
dňom 1.6.2010 ku dňu 30.6.2010 vykazoval absenciu, a tým porušil závažne pracovnú disciplínu, preto
okamžitéskončeniapracovnéhopomerupodľa§68ods.1písm.b)Zákonníkaprácebolodanédôvodne.
Na základe citovaného rozsudku pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil teda podľa § 68 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce ku dňu 6.7.2010.

Navrhovateľ uviedol, že na ponuku odporcu rokovať ohľadom jeho náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru mimosúdnou dohodou nereagoval, pretože žiadne návrhy odporcu
akceptovať nemieni. Žiadal, aby rozhodol súd, pretože rozhodnutie súdu potrebuje pre Sociálnu
poisťovňu. Náhradu mzdy z neplateného skončenia pracovného pomeru žiadal od 1.9.2002 do 1.6.2010

v sume 52.675,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne od 1.9.2002 do zaplatenia.

Odporca uviedol, že po rozhodnutiach súdu prvého stupňa ako i súdu odvolacieho zostalo predmetom
konania rozhodnutie o uplatnenej náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
navrhovateľom za obdobie od 1.9.2003 do 9.6.2010 v sume 47.539,17 €, pretože v časti priznania

náhrady mzdy za obdobie od 1.9.2002 do 31.8.2003 v sume 5.136,23 € už bolo právoplatne rozhodnuté.
Žiadal, aby súd navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru od 1.9.2003,
teda nad rámec už priznaných 12 mesiacov, nepriznal z toho dôvodu, že správanie sa navrhovateľa nie
je v súlade s dobrými mravmi a Krajský súd v Trnave vo svojom poslednom rozhodnutí poukázal na to,že túto skutočnosť má súd vziať v úvahu. Nesúlad konania navrhovateľa s dobrými mravmi videl odporca
v tom, že: 1. navrhovateľ si doteraz neprevzal od odporcu náhradu mzdy v sume 5.136,23 €, ktorá
mu už bola právoplatne súdom priznaná, 2. navrhovateľ svojim postupom v danej veci neumožňoval

súdu plynule vo veci konať a zaoberať sa meritom veci, pretože neustále podával súdu neprimerané
právne návrhy, ktorými sa súd musel zaoberať a navrhovateľ následne podával odvolania a dovolania,
pričom bolo povinnosťou súdu spis predložiť nadriadenému súdu na rozhodnutie, čím prichádzalo k
bezdôvodnému predlžovaniu konania zavineného navrhovateľom, 3. navrhovateľ nenastúpil do práce
u odporcu po tom, ako ho odporca k tomu vyzval a odporca bol donútený dať navrhovateľovi výpoveď

z pracovného pomeru, pričom ohľadom tejto skutočnosti sa viedlo na tunajšom súde konanie pod sp.
zn. 4C/117/2010 a 4. navrhovateľ žiadal náhradu mzdy vrátane obdobia kedy, je už starobný dôchodca,
pričom práve z tohto dôvodu odmietol do práce u odporcu nastúpiť. Odporca mal za to, že dátum
14.12.2008, odkedy bol navrhovateľovi priznaný starobný dôchodok je stropový a ide o maximálnu dobu
dokedy by eventuálne súd mohol navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru priznať. Odporca predložil súdu tri poštové poukazy a jedno potvrdenie o hotovostnom vklade

na účet ako dôkazy o tom, že sa doteraz snažil vyplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, ktorá mu bola priznaná za obdobie jedného roka v sume 5.136,23 €.
Túto finančnú čiastku zasielal odporca navrhovateľovi poštou tri krát a jeden krát z účtu odporcu na
účet navrhovateľa, pričom číslo účtu navrhovateľa odporca zistil z predmetného spisu. Vo všetkých 4
prípadoch však navrhovateľ odporcovi uvedenú sumu 5.136,23 € vrátil. Z uvedeného potom odporcovi

vyplynula otázka, z akého dôvodu sa navrhovateľ o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru súdi, keď si nechce od odporcu vyzdvihnúť tú časť náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, ktorá už mu bola súdom právoplatne priznaná.

Odporca vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa ohľadom náhrady mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru, ktorú odôvodnil tým, že navrhovateľ upresnil výšku a obdobie, za ktoré
požaduje náhradu mzdy až na pojednávaní dňa 22.11.2010 tak, že náhradu mzdy si uplatnil za obdobie
od 1.9.2002 do 9.6.2010 v sume 52.675,40 €. Súd mu priznal z požadovanej sumy len 5.136,23 €, a to
za obdobie prvých 12 mesiacov, a vo zvyšku návrh zamietol. Začiatok lehoty, kedy navrhovateľ upresnil
svoj nárok ohľadom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je teda deň 22.11.2010.

Odporca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cdo/159/2008 zo dňa 27.1.2010, ktoré
pojednáva o práve na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, podľa ktorého
tento nárok nemôže vzniknúť skôr než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
bol zamestnaný. Odporca tvrdil, že písomný prejav vôle navrhovateľa o tom, že trvá na pracovnom
pomere mu nie je známy, a tento listinný dôkaz sa v súdnom spise nenachádza. (Až po oboznámení

tohto listinného dôkazu zo spisu na č.l. 258 súdom, vzal odporca tento dôkaz v úvahu.) Ohľadom
splatnosti mzdy odporca poukázal na to, že právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka
práce možno prvýkrát uplatniť, keď sa táto náhrada stala splatnou, tzn. keď nastane čas jej splnenia.
Podľa ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu
za mesačné obdobie. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho,

kedy u nich nastala splatnosť. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ žiada náhradu mzdy za prvý mesiac,
tzn. za september 2002 tak výplatné obdobie je najneskôr koniec októbra 2002 s tým, že splatnosť
mzdy za september 2002, teda nastáva najneskôr dňa 31.10.2002. Od 1.11.2002, teda beží premĺčacia
doba mzdy za september 2002. Mzda za tento mesiac sa premlčuje za 3 roky, tzn. dňa 31.10.2005.
Posledná požadovaná mzda je za mesiac jún 2010, kedy mzdu treba vyplatiť do 31.7.2010. Týmto dňom

je posledná splatnosť a predmetná mzda sa teda premlčuje dňa 31.7.2013.

Odporca vo písomnom vyjadrení, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 6.12.2013, uviedol, že s
názorom odvolacieho súdu, že každému podanému návrhu o náhradu mzdy z neplatnej výpovede je
potrebné vyhovieť v časti náhrady mzdy, ktorá prevyšuje obdobie jeden rok do takej výšky, o ktorú

navrhovateľ požiada, nesúhlasí. Judikát citovaný odvolacím súdom je zo dňa 14.9.2011 a navrhovateľ
podal návrh na súde dňa 18.10.2002. Odporca zastáva názor, že tento judikát treba aplikovať na prípady
vzniknuté po tomto dátume a nie na prípady v predchádzajúcom období.

Navrhovateľ žiadal doplniť dokazovanie výsluchom svedka O.. A. A. F. Š., v rozhodnom čase zástupcu

školy, pričom výsluchom tohto svedka mienil navrhovateľ preukázať skutočnosť, že práve tento svedok
predložil súdu nepravdivé a pravdu pozmeňujúce údaje a vyžiadaním listinných dôkazov od odporcu,
a to triednych kníh hlavných pre školský rok 2001/2002 a skupinové triedne knihy pre školský rok
2001/2002 pre učebné odbory L., G., V., O., a to pre všetky ročníky a listiny zo záverečných skúšok vškolskom roku 2001/2002, kedy bol navrhovateľ triednym učiteľom a skúšajúcim v odbore L.. Súd tieto
návrhy navrhovateľa na doplnenie dokazovania zamietol z toho dôvodu, že vykonanie týchto dôkazov
by malo právny význam len za stavu, ak by súd rozhodoval o neplatnosti výpovede danej navrhovateľovi

listom odporcu zo dňa 30.5.2002, avšak o tomto už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného
súdu Senica č.k. 5C/105/2002-167 zo dňa 28.1.2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
rozsudkom č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.5.2010
tak, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 30.5.2002 je neplatná. V tomto štádiu
konania, kedy súd rozhoduje už len o návrhu navrhovateľa v časti uplatnenej náhrady mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru za obdobie 1.9.2003 do 9.6.2010 v sume 47.539,17 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 16,43 % ročne od 1.9.2003 do zaplatenia a v časti uplatneného úroku z omeškania
vo výške 16,43 % ročne z priznanej sumy 5.136,23 € od 1.9.2002 do zaplatenia, by bolo vykonanie
týchto navrhovaných dôkazov nadbytočné a teda nehospodárne.

Podľa § 79 ods. 2 Zákona č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 30.5.2002 (ďalej len „Zákonník

práce“), ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci
12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri
svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného
zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce

nezapojil.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný
zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období.

Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

Podľa § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach

uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Súd sa zaoberal námietkou premlčania nároku navrhovateľa vznesenou odporcom a dospel k záveru, že
nie je dôvodná, nakoľko navrhovateľ si svoj nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru uplatnil včas. Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010, na

odvolanie navrhovateľa, rozsudok Okresného súdu Senica č.k. 5C/105/2002-167 zo dňa 28.1.2009
zmenil v časti určenia neplatnosti výpovede tak, že výpoveď daná navrhovateľovi listom z 30.5.2002
odporcom z dôvodu ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a v tejto časti
nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 14.5.2010. Navrhovateľ sa teda dozvedel, že má nárok na
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru dňa 14.5.2010, kedy mu bol doručený

rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010. Súd mal preukázané, že
navrhovateľ si po prvý krát uplatnil náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru listom zo
dňa 6.6.2005, doručeným tunajšiemu súdu dňa 8.6.2005 a písomne dňa 29.6.2005 a aj na pojednávaní
v predmetnej veci dňa 19.9.2005 požiadal súd o pripustenie zmeny petitu návrhu práve z toho dôvodu,
že svoj návrh žiadal rozšíriť o uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu náhradu mzdy za obdobie od

1.9.2002 do 30.6.2005 v sume 485.085,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne
od 1.9.2002 do zaplatenia, na čo súd zmenu petitu návrhu tak ako navrhovateľ žiadal aj pripustil, a to
uznesením č.k. 5C/105/2002-75 zo dňa 19.9.2005. Vzhľadom k tomu, že konanie v danej veci stále
pokračovalo, navrhovateľ podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 15.6.2010 rozšíril svoj návrh o
ďalšie obdobie a sumu, ktorú žiadal priznať ako náhrady mzdy a na pojednávaní v predmetnej veci dňa

22.11.2010 požiadal súd o zmenu petitu návrhu, čomu súd vyhovel a na tom istom pojednávaní dňa
22.11.2010, na ktorom bol prítomný navrhovateľ aj právny zástupca odporcu, uznesením pripustil zmenu
petitu návrhu v časti týkajúcej sa náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru tak, že
navrhovateľ sa domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2002do 9.6.2010 v sume 52.675,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne od 1.9.2002
do zaplatenia. V danom prípade trojročná premlčacia doba začala teda plynúť dňom 14.5.2010, kedy
bol navrhovateľovi doručený, a súčasne i nadobudol právoplatnosť, rozsudok Krajského súdu v Trnave

č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010, z ktorého sa navrhovateľ dozvedel, že má nárok na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a kedy sa teda právo mohlo vykonať po prvý raz.
Navrhovateľ si po prvý krát uplatnil na súde náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
ešte dňa 8.6.2005 a po druhý krát dňa 15.6.2010 (išlo už len o rozšírenie uplatneného nároku) z čoho
teda vyplýva, že navrhovateľ si nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru

na súde uplatnil včas, v trojročnej premlčacej dobe a preto námietka premlčania vznesená v danej veci
odporcom nie je dôvodná.

Po tom, čo bola navrhovateľovi daná listom odporcu zo dňa 30.5.2002 výpoveď z pracovného pomeru,
navrhovateľ listom zo dňa 3.6.2002 oznámil odporcovi, že s uvedeným výpovedným dôvodom nesúhlasí
a žiada, aby ho odporca naďalej zamestnával podľa pracovnej zmluvy.

Navrhovateľovi patrí od doby ako oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával
náhrada mzdy. Od tohto dňa, teda v danom prípade od 3.6.2002, by patrila navrhovateľovi od odporcu
náhrada mzdy. Navrhovateľovi už bola právoplatne priznaná náhrada mzdy za obdobie od 1.9.2002 do
31.8.2003 v sume 5.136,23 € a preto súd rozhodoval už len o návrhu navrhovateľa vo zvyšnej časti

týkajúcej sa navrhovateľom uplatnenej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za
obdobie 1.9.2003 do 9.6.2010 v sume 47.539,17 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne
od 1.9.2003 do zaplatenia a v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 16,43 % ročne z priznanej
sumy 5.136,23 € od 1.9.2002 do zaplatenia.

Navrhovateľ si teda naďalej uplatňoval náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2003 do 9.6.2010 v sume
47.539,17 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne od 1.9.2003 do zaplatenia. Takto
uplatnenú náhradu mzdy však súd považoval za neprimeranú a v rozpore s dobrými mravmi a priznal
navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za nasledujúce obdobie od
1.9.2003 do 13.12.2008 v sume 22.111,16 €, vychádzajúc pritom z názoru a pokynov Krajského súdu

v Trnave vyslovených v uznesení č.k. 23Co/58/2011-317 zo dňa 30.3.2012. Súd dospel k záveru, že
by bolo v rozpore s dobrými mravmi priznať navrhovateľovi náhradu mzdy aj za obdobie od 14.12.2008
do 9.6.2010, teda za obdobie odkedy je navrhovateľ už starobný dôchodca a riadne poberá dôchodok,
pretože práve z tohto dôvodu samotný navrhovateľ nenastúpil do práce u odporcu, po tom ako ho
odporca k tomu vyzval, v dôsledku čoho pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil ku dňu

6.7.2010, a to okamžitým zrušením daným navrhovateľovi odporcom podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Rozpor konania navrhovateľa s dobrými
mravmi videl súd i v tom, že navrhovateľ si doteraz bezdôvodne neprevzal od odporcu náhrady mzdy v
sume 5.136,23 €, ktorá mu už bola právoplatne súdom priznaná.

Pri výpočte náhrady mzdy súd vychádzal z rozhodujúceho obdobia druhého kalendárneho
štvrťroku 2002, ktorý predchádzal 1.9.2002, odkedy súd náhradu mzdy navrhovateľovi už priznal v
prechádzajúcom konaní. Navrhovateľovi boli za mesiac apríl 2002 vyplatené za 21 pracovných dní
nemocenské dávky v sume 6.930,- Sk, za mesiac máj 2002 mu bola za 21 pracovných dní vyplatená
hrubá mzda v sume 15.673,- Sk a za mesiac jún 2002 mu bola za 20 pracovných dní vyplatená hrubá

mzda v sume 15.019,- Sk. Za 62 pracovných dní bola teda navrhovateľovi hrubá mzda v celkovej sume
37.622,- Sk, čo v priemere predstavuje sumu 606,81 Sk za jeden deň (37.622,- Sk : 62 dní = 606,81
Sk) a za jednu hodinu sumu 75,85 Sk (606,81 Sk : 8 hod. = 75,85 Sk) a pri počte 170 hodín mesačne
priemernú hrubú mzdu za 1 mesiac v sume 12.894,50 Sk (75,85 Sk x 170 hod. = 12.894,50 Sk).

V danom prípade obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 predstavuje 63 mesiacov a 10 pracovných dní
za december 2008 (rok 2003 4 mesiace, rok 2004 12 mesiacov, rok 2005 12 mesiacov, rok 2006 12
mesiacov, rok 2007 12 mesiacov, rok 2008 11 mesiacov a 10 pracovných dní za december 2008). Pri
priemernej hrubej mzde za 1 mesiac v sume 12.894,50 Sk by navrhovateľovi za 63 mesiacov patrila
suma 812.353,50 Sk (63 mesiacov x 12.894,50 Sk) a za 10 pracovných dní za december 2008 suma

6.447,25 Sk (12.894,50 Sk : 20 pracovných dní = 644,725 Sk x 10 pracovných dní = 6.447,25 Sk),
teda za celé posudzované obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 celkom suma 818.800,75 Sk (812.353,50
Sk + 6.447,25 Sk). Zo sumy 818.800,75 Sk však bolo potrebné odrátať dávky a príspevky v hmotnej
núdzi, ktoré boli navrhovateľovi za obdobie od 1.9.2003 do 31.12.2003 vyplatené v sume 11.600,00 Sk(2.900,- Sk x 4 mesiace), za obdobie roku 2004 v sume 19.820,00 Sk, za obdobie roku 2005 v sume
22.080,00 Sk, za obdobie roku 2006 v sume 19.680,00 Sk, za obdobie roku 2007 v sume 40.100,00 Sk
a za obdobie roku 2008 v sume 39.400,00 Sk. Dávky a príspevky v hmotnej núdzi boli navrhovateľovi za

posudzované obdobie vyplatené v celkovej sume 152.680,- Sk. Náhrada mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru navrhovateľa za obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 potom po odrátaní dávok
a príspevkov v hmotnej núdzi vyplatených navrhovateľovi v posudzovanom období predstavuje sumu
666.120,75 Sk (818.800,75 Sk - 152.680,- Sk = 666.120,75 Sk), čo je v prepočte konverzným kurzom
30,126 za jedno euro 22.111,16 €.

Na základe skutočností uvedených zhora súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 v sume 22.111,16 € a vo zvyšnej
časti týkajúcej sa náhrady mzdy za obdobie od 14.12.2008 do 9.6.2010 v sume 25.428,01 € návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Podľa § 517 ods. 1, veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je
v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa prechodného ustanovenia § 10a nariasenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009,
výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do 31. decembra 2008.

Podľa ustanovenia § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., v znení do 31.12.2008, ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok
diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

Navrhovateľ sa okrem náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 1.9.2003
do 9.6.2010 v sume 47.539,17 € domáhal i úroku z omeškania vo výške 16,43 % ročne zo sumy
47.539,17 € od 1.9.2003 do zaplatenia a taktiež úroku z omeškania vo výške 16,43 % ročne z priznanej
sumy 5.136,23 € od 1.9.2002 do zaplatenia.

Súd dospel k záveru, že navrhovateľ žiadal oprávnene aj úroky z omeškania zo sumy 22.111,16 € z toho
dôvodu, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznaná navrhovateľovi týmto
rozsudkom za obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 v sume 22.111,16 € sa stala splatná dňa 31.10.2003
a uvedenú sumu odporca navrhovateľovi doteraz nezaplatil, čím sa dostal s plnením do omeškania
dňom1.11.2003.Súdpretouložilodporcovipovinnosťzaplatiťnavrhovateľoviúrokzomeškaniavovýške

dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska, s poukazom na nariadenie vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z. platnej ku dňu 1.11.2003, teda vo výške 12,5 % ročne zo sumy 22.111,16 € od
1.11.2003, teda odo dňa kedy sa odporca dostal s plnením do omeškania, až do zaplatenia a súčasne
návrh navrhovateľa vo zvyšku, týkajúceho sa uplatneného úroku z omeškania vo výške 3,93 % ročne
zo sumy 22.111,16 € od 1.11.2003 do zaplatenia, teda nad priznanú výšku úroku z omeškania 12,5 %

ročne zamietol, pretože výška úroku uplatnená navrhovateľom bola v tomto prípade vo zvyšku v rozpore
so zákonom.

Súd dospel k záveru, že navrhovateľ žiadal oprávnene aj úroky z omeškania zo sumy 5.136,23 € z
toho dôvodu, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznaná po prvý krát

navrhovateľovi rozsudkom Okresného súdu Senica č.k. 5C/105/2002-278 zo dňa 6.12.2010 za obdobie
od 1.9.2002 do 31.8.2003 v sume 5.136,23 € sa stala splatná dňa 31.10.2002 a uvedenú sumu odporca
navrhovateľovi doteraz nezaplatil, čím sa dostal s plnením do omeškania dňom 1.11.2002. Súd preto
uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnejsadzby Národnej banky Slovenska, s poukazom na nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z.z. platnej ku dňu 1.11.2002, teda vo výške 16 % ročne zo sumy 5.136,23 € od 1.11.2002, teda odo
dňa kedy sa odporca dostal s plnením do omeškania, až do zaplatenia a súčasne návrh navrhovateľa

vo zvyšku, týkajúceho sa uplatneného úroku z omeškania vo výške 0,43 % ročne zo sumy 5.136,23 €
od 1.11.2002 do zaplatenia, teda nad priznanú výšku úroku z omeškania 16 % ročne zamietol, pretože
výška úroku uplatnená navrhovateľom bola v tomto prípade vo zvyšku v rozpore so zákonom.

Podľa § 142 ods. 2 Zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), ak mal

účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny
z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiadny z
účastníkov nemá na náhradu trov právo z toho dôvodu, že tak navrhovateľ ako aj odporca mali vo veci
úspech len čiastočný.

Vzhľadom k tomu, že súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru v sume 22.111,16 € uložil odporcovi aj povinnosť zaplatiť súdny poplatok
z prisúdenej náhrady mzdy v sume 1.326,50 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a na účet
Okresného súdu Senica podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za

výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, Položka 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov
ako prílohy Zákona č. 71/1992 z toho dôvodu, že navrhovateľ je v tomto konaní od poplatku oslobodený
v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2, písm. d) Zákona o súdnych poplatkoch a preto súd zaviazal odporcu
zaplatiť súdny poplatok z prisúdenej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume
1.326,50 € v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch. V zmysle Sadzobníka

súdnych poplatkov - Položka 1 písm. a) ako Prílohy Zákona o súdnych poplatkoch je súdny poplatok z
návrhu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru 6 % z prisúdenej sumy, teda v
danom prípade 6 % zo sumy 22.111,16 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho

písomného vyhotovenia, cestou podpísaného súdu, ku Krajskému súdu v Trnave, v 2 vyhotoveniach.
Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.).
Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať
označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho
robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený
skutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoterazneboliuplatnené
(§ 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§

205 ods. 2, písm. a/- f/ O.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti
rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania,

vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p.).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku).