Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/172/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218930
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Škvaridlová
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812218930.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudkyňou JUDr. Ľudmilou Škvaridlovou v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich
Paľko, s.r.o. Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporkyni Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a.

Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch
a žiadal, aby súd medzitímnym rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika, Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o. nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX s dlžníkom (povinným F. U.) zákonom
stanovenej lehote a odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125
eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 368,80 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Uplatnil i trovy konania.

Uviedol, že Okresný súd Prievidza zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na
strane navrhovateľa a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode
rozhodovať.
Navrhovateľ v pozícií oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom
podľa § 38 a nasl. z. č. 233/1995 Z. z. (ďalej len Exekučný poriadok), zvolenému súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX s dlžníkom M. U..
Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo
EX 9140/2010. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa
efektívne a účinne, predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Prievidza a požiadal ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú
súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať
sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a zákonom stanovenej dobe.

Poukázal na § 44 odst. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011 a § 44 odst. 2 Exekučného
poriadku platného od 1.6.2010 do 31.5.2011. V súvislosti s účinným Exekučným poriadkom platnom v
čase od 1.6.2010 do 31.5.2011 uviedol, že povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola
založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených. Upozornil na skutočnosť, že disponuje exekučnými titulmi, ktorými sú
rozsudky stáleho rozhodcovského súdu v zmysle z. č. 244/2002 Z. z. - o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších zmien a doplnkov. Ide tu teda o rozsudok rozhodcovského súdu.
Podľa navrhovateľa v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti,
ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Poukázal na § 44 odst.2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010, v zmysle ktorého
podľa navrhovateľa v exekučnom konaní sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný
súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným
titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie
rozhodcovského súdu alebo notárska zápisnica.
Exekučný súd napriek tomu, že vec nie je prejednaná, nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu rozhodnutia, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 30.1.2011 (konanie pritom začalo 14.7.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 200 dní).
Ďalej uviedol, že dňa 2.7.2009 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal
porušovanie svojich práv márnym uplynutím času a požadoval nielen o oznámenie informácie o
aktuálnom stave konania, ale aj o konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti
súdneho exekútora na vykonanie poverenia. Dňa 23.9.2009 opätovne spísal a podal žiadosť o informáciu
o stave konania a žiadal aj o konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia. Ďalšiu takúto žiadosť podal 13.11.2009 a 25.2.2010. Dňa 30.8.2010
podal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní a namietal
porušovanie svojich práv márnym uplynutím času, ďalšiu sťažnosť podal dňa 23.11.2010 na prieťahy v
konaní a nesprávny procesný postup súdu, ďalšiu sťažnosť na prieťahy podal 25.5.2011 a tiež poukázal
na nesprávny procesný postup súdu.
Uviedol, že navrhovateľ nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu a nedisponuje ani
rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia
súdu. Použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho
zvolenému súdnemu exekútorovi.
Navrhovateľ hodnotil postup exekučného súdu ako nesprávny a v rozpore s § 44 odst.2 Exekučného
poriadku. V uvedenej veci neexistuje podľa navrhovateľa okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, lebo počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 odst. 2 Ústavy SR.
Poukázal na to, že navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý
vyústil do spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.
Navrhovateľ z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom majetková škoda predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, v ktorej zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti a udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému 70 eur, na udržanie a správu
informačného systému 40 eur a na administratívne spracovanie textov, urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné údaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde v sume 15 eur. Celkom vynaložil náklady vo veci správy a vymáhania svojej
pohľadávky, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne
v sume 125 eur. Táto suma by nezaťažovala navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne
a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Dodal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to
z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len z nepomernými ťažkosťami.
Navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe spojených s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
článku 48 odst.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného článkom 6 odst.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Uviedol, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa a taktiež
došlo k vyvolaniu rizík, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,
exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a exekučným súdom
k insolventnosti povinného. Navrhovateľ by mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu
v zákonnej lehote, efektívne a účinne uskutočniť rast iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.
Na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol aj ďalšie dôvody - neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať za vzniknutú
situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa spojených s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvoláva u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocit frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a
nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti; úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie
v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku
stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov; nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ vychádzal pre možnú analógiu z
doktríny prijatej Ústavným súdom SR, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje sankcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca
660 eur. Poukázal na viacero nálezov Ústavného súdu SR.
Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v spravodlivé
riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 368,80 eur.
Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v
činnosti exekučného súdu, a to na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny Ústavného súdu SR,
teda 660 eur za rok.
Navrhovateľ sa domáha podanou žalobou náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza.
Postupoval podľa ustanovenia § 15 odst. 1 z. č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, pričom odporca v čase podania tejto žaloby
na žiadosť pozitívne nereagoval.
S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú i právnu argumentáciu tvrdí, že je nutné deklarovať porušenie
práva navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 odst. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaisteného
článkom 6 odst. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; deklarovať
porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 odst. 1 Ústavy SR a
práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 odst. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, lebo súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej
kvalite; deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu (Okresný súd Prievidza), konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní,
princípu ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty; a nahradiť tak navrhovateľovi majetkovú ujmu

a nemajetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením práv
označených pod písm. a/ a b/ a princípov právneho štátu označených pod písm. b/.
Navrhovateľ vzniesol i námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Prievidza. Uznesením
Krajský súd Trenčín zo dňa 5.11.2012 č. k. 19NcC 627/2012 rozhodol, že zákonná sudkyňa Okresného
súdu Prievidza JUDr. Valéria Píšová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Prievidza vo veci pod sp. zn. 8C 172/2012. Ďalším uznesením Krajský súd Trenčín zo
dňa 24.1.2013 č. k. 19NcC 14/2013 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Ľudmila
Škvaridlová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Prievidza
pod sp. zn. 8C 172/2012.

Odporkyňa navrhla návrh zamietnuť.
Uviedla, že návrh navrhovateľa je zmätočný, nakoľko v jednotlivých žalobných návrhoch sa vyskytujú
viaceré nedostatky, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené
na súde, chýbajú relevantné údaje, ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre
posúdenej celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch.
Odporkyňa namietala, že navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec
existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a podobne.
Navrhovateľ uviedol časť dôkazov, ale najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám.
Odporkyňa zdôraznila, že tvrdenie navrhovateľa, že nemá vedomosť o spisovej značke ním
namietaného exekučného konania sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia
minimálne preto, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním
uplatňuje právo na náhradu škody má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom
identifikovať konanie, ktorým mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačením spisovej značky
exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu bolo
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosť navrhovateľa na porušenie jeho
ústavných práv nečinnosti exekučného súdu (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II.ÚS 211/2012, sp. zn. IV.ÚS
366/2012, sp. zn. IV.ÚS 374/2012). Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 43 odst.1 O.s.p. z dôvodu,
že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Z návrhu nie je jednoznačne jasné, na základe
akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu, keď v návrhu sa tituly prelínajú a navrhovateľ jednoznačne
neuvádza, z ktorého titulu si uplatňuje nárok. Tiež nie je zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje nárok z
titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia zákonom stanovenej lehote.
K prieťahom uviedla, že navrhovateľ uvádza len postupy, ktoré podnikol na ich odstránenie, ale nie
je možné žiadosť o informáciu o stave konania považovať za riadny opravný prostriedok, ktorý by
smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. V súvislosti s tým poukázal
na judikatúru Ústavného súdu SR, nález z 3.5.2011 č. k. III.ÚS 69/2011. To, že navrhovateľ nekonal je
možné pripísať iba jemu. Naviac odporkyňa má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
K podmienkam uplatnením nároku na súde odporkyňa poukázala na to, že prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012 jej boli doručené dňa 23.4.2012. Už v mesiaci
september 2012 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh, teda je zrejmé, že navrhovateľ ho
nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. V súvislosti s tým poukázala na § 15 odst. 1, § 16
odst.1 z. č. 514/2003 Z. z. - o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších zmien a doplnkov. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že poškodený sa práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa
prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nároku je v zmysle § 16 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z. podmienkou, aby o tomto nároku mohol prebehnúť
občiansko-súdne konanie. Preto odporkyňa má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súd.
Odporkyňa dodala, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti, ktoré odporkyňa adresovala
navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
odporkyni bola doručená všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti,
nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora
s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy a podobne. V podstate navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať

nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto odporkyňa ako orgán príslušný
podľa § 4 odst.1 písm. a/ cit. zákona, návrh navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.
K podmienkam úspešnosti uplatnenia nároku na náhradu škody uviedol, že z. č. 514/2003 Z. z.
ustanovuje všeobecné podmienky, pri ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci :
1. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2. vznik škody,
3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.
Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
K nesprávnemu úradnému postupu, konkrétne k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
exekútorovi po 15-dňovej lehote pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
odkázala na ustanovenie § 9 odst.2 z. č. 514/2003 Z. z. v znení z. č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne
uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, pričom navrhovateľ doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladám týmto
ustanovením nepredložil. Zdôraznila, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie § 46 odst.1 písm. c/ z. č. 244/2002 Z. z.
- o rozhodcovskom konaní. To sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku
trov exekučného konania.
Poukázala na ustanovenie § 44 odst. 2 Exekučného poriadku účinné od 1.6.2011, z ktorého
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovského súdu ako exekučného titulu. Toto znenie je účinné od 1.6.2011, kedy bol Exekučný
poriadok novelizovaný z. č. 102/2011 Z. z., to znamená, že akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúci
z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných
exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Ak bola teda podaná žiadosť
na vykonanie exekúcie na súd po 1.6.2011, z uvedeného je jednoznačné, že návrh je v tejto časti
neopodstatnený.
Zdôraznila, že z dikcie ustanovenia § 44 odst.2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že lehote 15
dní sa nevzťahovala na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15-
dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 odst.2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku). Ak ho súd
nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu,
keďže ide o dôležitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. V súvislosti s tým poukázal na uznesenie Ústavného
súdu SR z 3.3.2011 č. k. IV.ÚS 60/2011, uznesenie NS SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011 a
iné. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že je povinnosť súdu ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy a podobne.
Tiež poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že ani samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
K prieťahom konania, na ktoré poukazuje navrhovateľ a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje
právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj majetkovej škody poukázala v prvom rade na ustanovenie
§ 9 odst. 2 z. č. 514/2003 Z. z. v znení z. č. 412/2012 Z. z., kde je uvedené, z čoho výlučne je
možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní. V zmysle tohto zákonného ustanovenia konajúci súd o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažností na prieťahy, žiadosti o prešetrenia
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Navrhovateľ v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosti ich preukázania a teda odporkyňa
vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Konajúci súd o
náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdom alebo Ústavným súdom
SR. V súvislosti s tým poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 3.10. 2012 I.ÚS 476/2012.
Z tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva, že za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú
sťažnosť pri predbežnom prerokovaní, v ktorej Ústavný súd SR nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05). „Ústavný súd SR zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných
konaní sama o sebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť
namietané porušenie práva sťažovateľky, resp. že doba konania vedených okresným súdom zasiahla
samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa článku 48 odst.2 Ústavy SR, resp.
práva podľa článku 6 odst.1 Dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie (n.m. II.ÚS 93/03)“.
Odporkyňa záverom na vyššie uvedené nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.
K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom uviedla, že podľa §
19 odst. 1 z. č. 514/2003 Z. z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia rozhodnutia).
Ak mala vzniknúť navrhovateľovi škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehota, lehota na
uplatnenie tohto nároku, teda premlčacia lehota uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vzhľadom na vyššie uvedené, odporkyňa vznáša námietka premlčania pri každom uplatnenom nároku,
pri ktorom došlo k uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pre dňom 23.4.2009 (t. j. 3 roky pred dňom, kedy boli odporkyni
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
K materiálnej škode 125 eur poukázala na ustanovenie § 17 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z., z ktorého
vyplýva, že uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody je v zmysle z. č. 514/2003 Z. z. nevyhnutne preukázať existenciu
škody. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje sú len hypotetické. Pri
vyčíslení škody navrhovateľ v žalobe neuvádza, či vecné náklady predstavujú podľa § 17 odst. 1 z.
č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. S poukazom na definíciu škody a ušlého zisku
nie je možné domáhať sa na ich náhradu podľa z. č. 514/2003 Z. z.. Naviac na preukázanie vzniku
majetkovej škody navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce škodu. Poukázal tiež na to,
že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti nepochybne
potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém
musel využívať počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu
pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcie, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali,
resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov.
Ďalšie položky majetkovej škody sú veľmi všeobecné a účelové. Zdôraznila, že skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinnými dôkazmi, resp. inými skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok,
v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísleniu škody zo strany
navrhovateľa a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Odporkyňa na základe vyššie
uvedených skutočností, ktoré uviedla je toho názoru, že nemôže zodpovedať a nahrádzať navrhovateľovi
materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil navrhovateľ.
Navrhovateľ nepreukázal jednak vznik škody a ani jej výšku.
K nemajetkovej ujme, ktorej sa navrhovateľ vo svojich žalobných návrhoch domáha v pomernej výške
k čiastke 660 eur (ktorú v niektorých prípadoch v nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, pričom má ísť o spravodlivú satisfakciu za utrpený zásah
do základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľ
uplatňoval jednotlivo podaním všetkých návrhov na začatie občiansko-súdneho konania poukázala na
ustanovenie § 17 odst.2 z. č. 514/2003 Z. z.. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Tiež poukázala na ustanovenie § 17 odst. 3 cit. zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na :
1. osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
2. závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
3. závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
4. závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Navrhovateľ v návrhu uvádza dve skutočnosti, od ktorých odvíja náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. V prvom rade na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodol o poskytnutí finančného
zadosťučinenia za zbytočné prieťahy, pričom je potrebné povedať, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé
prípadné okolnosti sú osobitné a vychádza z paušálnej sumy 660 eur alebo 663,80 eur, ktorá musí
byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal
aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu
úvery fyzickým osobám. V druhom prípade uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti a
nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba. Zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov navrhovateľ
bližšie nekonkretizoval, žalobný návrh nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu“.
Odporkyňa zdôraznila, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Zo žalobného návrhu nevyplýva
a z toho dôvodu odporkyňa nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako aj to, že by sa
mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. K aspektu prihliadnutia na dobré mravy a nemajetkovú
ujmu s prihliadnutím na poškodenú osobu uviedla, že praktiky navrhovateľa sú vnímané verejnosťou
negatívne, o čom svedčí článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, boli predmetom až záujmu
Európskej komisie, pričom súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa, a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na
všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto ani súdna moc
nemôže opomenúť podrobnejšie skúmať akékoľvek konanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu
na vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia
alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na samotné
posúdenie nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa
na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne,
s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného súdu.
S prihliadnutím na vyššie uvedené odporkyňa považuje konanie navrhovateľa v rozpore s dobrými
mravmi, hlavne čo sa týka charakteristiky jeho podnikateľskej činnosti. Uvedené vylučuje možnosť
priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy zo štátu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odporkyňa zastáva názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj
nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Aplikujúc ustanovenie § 17 odst. 3 z. č. 514/2003 Z.
z., po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa, minimálnej
závažnosti prípadnej ujmy a následku, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup
spôsobiť, nemôže byť podľa odporkyne navrhovateľovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy.
K príčinnej súvislosti poukázala na ustanovenie § 5 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím mal účastník konania, ktorému vznikla škoda
v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Poukázal na § 9 odst.2 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
podľa tohto zákona je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu (nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody pri nemajetkovej škode) preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito
zložkami. Odporkyňa je toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu namietanom
v konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani
prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom, spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote
a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporkyňa sa domnieva, že za stav, v ktorom
sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou

pri obhajovaní svojich práv a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím
neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej
ujmy.
Keďže navrhovateľ nepreukázal základné zákonné podmienky, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle z. č. 514/2003 Z. z., žalobný návrh považuje za neopodstatnený a navrhol v celom
rozsahu žalobu zamietnuť. Uplatnila si náhradu trov konania.

Súd určil termín pojednávania na 29.10.2013, na ktorý sa navrhovateľ nedostavil, doručenie
vykázané mal 3.10.2013. Súdu zaslal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a navrhol zrušiť nariadené pojednávanie až
do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu a v prejednávanej veci
nepokračovať. Zároveň predložil aj návrh na doplnenie dokazovania. Uviedol, že zadal objednávku na
spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných
skutočností, za ktoré zodpovedá odporkyňa. Vypracovaný znalecký posudok po jeho vyhotovení
predloží súdu a žiadal, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené dokazovanie vykonané
v tomto konaní. Ďalej uviedol, že mu nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení, resp.
nevylúčení sudcov OS Prievidza a trval na tom, aby mu toto rozhodnutie KS bolo doručené, že
sudcovia OS Prievidza z prejednania veci nie sú vylúčení, lebo má záujem sa proti tomuto rozhodnutiu
brániť všetkými možnými zákonnými prostriedkami, predovšetkým podať sťažnosť na Ústavný súd SR.
Odporkyňa sa na pojednávanie nedostavila, doručenie vykázané mala dňa 3.10.2013, svoju neúčasť
ospravedlnila z dôvodu hospodárnosti konania a odkázala na svoje vyjadrenie a zároveň súdu zaslala
i vyjadrenie k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa.

Súd odročil pojednávanie za účelom doručenia uznesenia KS o nevylúčení sudcov právnemu
zástupcovi navrhovateľa a odporkyni na deň 17.12.2013 o 11.00 hod. na dv. č. 31.

Navrhovateľ súdu predložil poštou návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu určené na 29.10.2013, doručené Okresnému súdu
Prievidza dňa 12.11.2013.

Súd určil ďalší termín pojednávania na 17.12.2013, na ktorý sa navrhovateľ a právny zástupca
navrhovateľa nedostavili, doručenie vykázané mali dňa 5.11.2013. Svoju neúčasť neospravedlnil
a nežiadal súd o odročenie pojednávania. Odporkyňa sa na pojednávanie nedostavila, doručenie
vykázané mala dňa 5.11.2013. Svoju neúčasť ospravedlnila e-mailom dňa 12.12.2013 z dôvodu
hospodárnosti konania a odkázala na svoje písomné stanovisko nachádzajúce sa v súdnom spise.
Ospravedlnila sa i listom zo dňa 11.12.2013 z tých istých dôvodov a nežiadala o odročenie pojednávania.

Súd pojednával bez prítomnosti účastníkov konania.

Súd vo veci vykonal dokazovanie, oboznámil listinné dôkazy - uznesenie KS Trenčín č.l. 16, uznesenie
KS Trenčín č.l. 21, uznesenie OS Prievidza č.l. 26, vyjadrenie Okresnej prokuratúry Prievidza č.l. 27,
doplnenie návrhu navrhovateľa č.l.28, odvolanie č.l. 29, vyjadrenie odporkyne č.l. 34 - 39, pripojená
listina č.l. 40 - 43, návrh na zrušenie nariadeného pojednávania na 29.10.2013 č.l. 65 - 66, 69-70,
ospravedlnenie odporkyne č.l. 71 - 72, sťažnosť navrhovateľa č.l. 73, vyjadrenie k sťažnosti č.l. 74,
odpoveď na sťažnosť č.l. 75 a pripojený spis OS Prievidza č. k. 9Er 2338/2010 a zistil tento skutkový
stav:

Z pripojeného spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er 2338/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorského úradu so
sídlom Záhradnícka 62, Bratislava zo dňa 20.7.2010 bola doručená Okresnému súdu Prievidza dňa
25.8.2010. Exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu

- rozsudok stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 17698/09, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská
a.s. dňa 20.11.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 7.12.2009 a vykonateľnosť 10.12.2009. Stály
rozhodcovský súd dňa 20.11.2009 sp. zn. SR 17698/09 rozhodol, že povinný (M. U.) je povinný
oprávnenému (POHOTOVOSŤ s.r.o.) zaplatiť sumu 962,22 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške
0,25 % denne zo sumy 962,22 eur od 19.4.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne
zo sumy 962,22 eur od 25.8.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške
232,95 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 7.12.2009 a vykonateľnosť dňa 10.12.2009.
Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 15.11.2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v exekučnej veci 9Er 2338/2010, EX 9140/10 celosti zamietol. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 22.2.2011.
Odvolací súd odvolacie konanie zastavil uznesením zo dňa 15.7.2011. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 30.8.2011.

Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza, ktoré spočíva v tom, že o žiadosti o
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému XXX/XXXXU. (9Er 2338/2010) súd rozhodol
po uplynutí zákonom stanovenej lehote.

Podľa § 3 odst.1 písm. d/ z. č. 514/2003 Z. z. - o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (v znení platnom v čase podania žiadosti na Okresný súd Prievidza), štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej
časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 odst.1 písm. a/ bodu 1 cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 odst.1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak.

Podľa § 9 odst.1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinností orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 odst.2 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 odst. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa
§ 4 a 11.

Podľa § 16 odst.1 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 16 odst. 4 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo, ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčil
začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 odst.1 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 17 odst. 2 cit. zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 odst. 1 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 19 odst. 3 cit. zákona, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 odst. 2 z. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, platného od 1.6.2010 do 31.5.2011,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 odst.2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 odst. 2 písm. c/, d/ cit. zákona, od 1.6.2010 do 31.5.2011 podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov ním
schválených.

Súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že návrh
navrhovateľa je podaný nedôvodne.

Pri posúdení nároku navrhovateľa a platnej právnej úpravy v čase tvrdeného nesprávneho úradného
postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinností orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia
musela byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci uvedené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný

postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou.

Navrhovateľ sa domáhal voči odporkyni návrhom doručeným priamo odporkyni dňa 23.4.2012
predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody podľa § 15 odst.1 a § 16 odst.4
z. č. 514/2003 Z. z.. Návrh podal na Okresný súd Prievidza vo veci majetkovej škody a náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch dňa 27.9.2012. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ návrh nepodal
po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale podal ho už skôr. Preto je nárok navrhovateľa uplatnený na súde
predčasne.
Navrhovateľ sa domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch za nesprávny úradný
postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia nedošlo zákonom stanovenej lehote
15 dní. Súd preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je tu dôvod na
náhradu škody, resp., či vôbec škoda navrhovateľovi vznikla.
V čase podania návrhu na vydanie poverenia bolo možné vydať poverenie, na základe vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov ním schválených, ako exekučného titulu (§ 41 odst. 2
písm. d/ z. č. 233/1995 Z.z.). Až neskôr bol tento zákon novelizovaný a to tak, že exekučným titulom
boli aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol
uvedený v § 41 odst.2 písm. d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 1.6.2011, teda z. č. 102/2011
Z. z.. Rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písm. d/, o čom svedčí aj komentár
k § 44 odst.2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 1.6.2010, t. j. z. č. 144/2010
Z. z. o zániku 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z
dôvodu potreby preskúmania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Táto novela sa vzťahuje
aj na konanie začaté pred účinnosťou tohto zákona.
V čase podania návrhu na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na
vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je
zákonný dôvod na vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nie je jednoduchým
rozhodnutím, pre ktoré bola určená lehota 15 dní.
Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota neexistuje.

Navrhovateľ si uplatňuje náhradu majetkovej škody podľa § 9 z. č. 514/2003 Z. z., keď podľa
neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.
Čo sa týka prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, bola podaná sťažnosť na prieťahy
v konaní na Okresný súd Prievidza a sťažnosť bola vybavená ako neopodstatnená predsedom súdu,
nerozhodoval Ústavný súd SR a ani Európsky súd pre ľudské práva.
Súd nezisťoval v konaní prieťahy, pričom všeobecný súd nie je ani oprávnený v tomto konaní zisťovať,
či došlo k prieťahom v konaní.

Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako
200 dní. Súd zistil, že žiadosť bola doručená na Okresný súd Prievidza 25.8.2010 a súd o nej rozhodol
15.11.2010. Teda nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že išlo o omeškanie viac ako 200 dní, súd
rozhodol za necelé 3 mesiace.

Súd ďalej zisťoval, či došlo k vzniku škody a aká je jej výška. V zmysle § 41 odst. 2 písm. d/ z. č.
233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.
Až neskôr bol zákon v tejto časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli aj vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 odst.2 písm.
d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 1.6.2011. Rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul
považoval podľa písm. d/, o čom svedčí aj komentár k § 44 odst.2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého k novele účinnej od 1.6.2010 po zániku 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmania písomností pre prípad neprípustnosti
exekúcie. Z. č. 144/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Exekučný poriadok sa vzťahuje aj na
konanie začaté pred účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu
rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 odst.2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Z uvedeného teda vyplýva, že tak ako súd uviedol už vyššie, že v čase podania návrhov na vydanie
poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
neexistovala. Zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na
vydanie poverenia. Ak mal súd za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, návrh zamietne.
Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota neexistuje. Takýto záver
vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012 z 10.7.2013, kde Ústavný súd SR k námietke,
že okresný súd nerozhodol zákonnom stanovenej lehote 15 dní konštatoval, že z ustanovenia § 44
odst.2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia alebo
návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom.
Súd podrobne skúmal v rámci exekučného konania dôkazy a preskúmal i správnosť rozhodcovského
rozsudku, čo napokon vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia č. k. 9Er 2338/2010.

K vyčísleniu škody súd uvádza, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje
a výpočet nákladov považuje za hypotetické. Určenie výšky škody navrhovateľom v žalobnom návrhu
nie je dôkaz o vzniknutej škode. Konštatovanie vzniknutej škody z dôvodu, že súd nevydal poverenie
v zákonnej lehote nemôže zakladať vznik škody, pričom navrhovateľ nepreukázal jej spojitosť s
nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak.
Samotnú situáciu navrhovateľ vyvolal sám tým, že uprednostnil rozhodcovský súd pred všeobecným
súdom, ktorý by vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. Občianskeho zákona.
Účastníkom exekučného konania nevznikol stav právnej neistoty, navrhovateľom tvrdená majetková
škoda nebola žiadnym spôsobom preukázaná a svoje tvrdenia popísané v návrhu žiadnym spôsobom
nedokladoval.
Súd sa s výškou majetkovej škody nezaoberal, keďže škoda navrhovateľovi nevznikla. Nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, čo je jednou zo
zákonných podmienok upravenej v zákone z. č. 514/2003 Z. z..
Tak ako súd uviedol už vyššie, majetková škoda a nemajetková ujma v peniazoch v konaní nebola
preukázaná a len konštatovaním nedodržania zákonnej, resp. primeranej lehoty nezakladá dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.
Súd zdôrazňuje, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Navrhovateľovi žiadna škody nevznikla, žiadnym spôsobom nedokladoval vznik tejto
škody a tiež nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že
by mu vznikli náklady.
Na záver súd uvádza, že na základe zistených skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody a ani nemajetkovej ujmy, teda neexistuje príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom, ktorý by mal spočívať v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných podmienok, ktoré vyžaduje z. č. 514/2003 Z. z.,
súd návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 odst.1 O.s.p., lebo odporkyňa mala v konaní úspech, preto jej
vznikol nárok na náhradu trov konania, avšak trovy konania jej nevznikli, preto súd o trovách konania
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
Okresného súdu Prievidza na Krajský súd Trenčín, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecným náležitostiam (§ 42 odst.3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 odst.1 O.s.p.).