Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 3, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoE/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515203586
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8515203586.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/
A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so
sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 42 174 716, korešpondenčná adresa Vajnorská 100/
A, 831 04 Bratislava, proti povinnému: E. O., V.. X.X.XXXX, P. L. I. XXX, o vymoženie 1.047,37 eur s
prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 5Er/103/2015-16

zo dňa 28.9.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Michala Brožinu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vychádzal zo zistenia, že oprávnený podal exekútorovi dňa 31.3.2015 návrh na vykonanie exekúcie
pre vymoženie 1 047,37 eur s prísl. na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského
rozsudku sp. zn. IDB0410214, ktorý dňa 31.5.2011 vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Súdny exekútor JUDr. Michal Brožina požiadal
súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, exekučného titulu, priloženej zmluvy o úvere zo dňa

18.4.2007 a Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007) zistil, že právny predchodca oprávneného,
spol. Poštová banka, a.s., uzavrel s povinným dňa 18.4.2007 zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol
právnypredchodcaoprávnenéhopovinnémufinančnéprostriedky.Tútozmluvuvyhodnotilrozhodcovský
súd ako zmluvu o úvere, ktorá mala spotrebiteľský charakter. V bode 11.2 Obchodných podmienok
pre úver (verzia 1/2007) sa nachádza rozhodcovská doložka, podľa ktorej zmluvné strany sa dohodli,
že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a týchto obchodných podmienok, budú riešené

dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov
vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane
sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom
konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/B [RAM],
podľa jeho vnútorných predpisov. Strany

sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné
a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Zo súdom zistených skutočností vyplýva,
že právny predchodca oprávneného s povinným uzavreli zmluvu o úvere, ktorá mala spotrebiteľský
charakter - povinný vystupoval ako fyzická osoba, ktorá uzatvorením zmluvy zabezpečovala svoje
potreby, teda ako spotrebiteľ, kým právny
predchodca oprávneného pri poskytovaní úveru vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti

(banka), teda ako dodávateľ. Súd sa preto zameral na kontrolu exekučného titulu a rozhodcovskej
doložky, ktorá bola podkladom pre konanie rozhodcovského súdu berúc do úvahy kritéria, na ktorýchje založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda či rozhodcovská doložka nespôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho
zákonníka). Rozhodcovská doložka sa v danom prípade nachádza v pomerne rozsiahlych obchodných

podmienkach, pričom v samotnej zmluve o úvere o uzatváraní rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky
nie je ani zmienka. Znenie rozhodcovskej doložky neumožňuje alternatívne riešenie sporov pred
rozhodcovským súdom alebo pred príslušným všeobecným súdom. Od spotrebiteľa vyžaduje, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne pred rozhodcovským súdom stanoveným v tejto rozhodcovskej
doložke. Už takéto znenie rozhodcovskej doložky podľa názoru súdu spôsobuje nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Tomuto naznačuje i už skôr spomínané
začlenenie podmienky, podľa ktorej sa vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní, do príkladného výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok v § 53 ods. 4
Občianskehozákonníkaúčinnéhood1.1.2008.Navyšejezrejmé,žerozhodcovskúdoložku,podľaktorej
sa všetky spory z tohto spotrebiteľského vzťahu medzi účastníkmi majú riešiť v rozhodcovskom konaní,
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami obsiahnutými v obchodných podmienkach. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
prijať a podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ ako prvý. Zákon síce nevylučuje možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní
aj v spotrebiteľských veciach, súd je však toho názoru, že ak má byť rozhodcovská zmluva, resp.
doložka, uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť

výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje predovšetkým informácie o
možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená.
Z predloženej rozhodcovskej doložky nevyplýva, že povinnému boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné
informácie, predovšetkým čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a aké sú jeho dôsledky.
Absentujú akékoľvek informácie o podstatných skutočnostiach a následkoch rozhodcovského konania,

ktoré sú potrebné pre naozaj slobodné rozhodnutie spotrebiteľa so znalosťou veci, ako napr. o
záväznosti rozhodcovského rozsudku, voči ktorému zväčša nie je prípustný opravný prostriedok v
zmysle dvojinštančnosti konania (ako je tomu napr. v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi, keď
rozhodnutie súdu prvého stupňa môže na základe odvolania preskúmať druhostupňový súd; súd za
opravný prostriedok nepovažuje žalobu o zrušenie rozhodcovského konania), alebo o tom, že týmto

dojednaním sa riešenie sporov prenáša na súkromnú osobu, ako ani poučenie aspoň o základnom
procesnom postupe rozhodcovského súdu a o právach a povinnostiach povinného v prípadnom
rozhodcovskom konaní. Je len ťažké predstaviť si rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a
jeho skutočnú vôľu uzavrieť rozhodcovskú doložku, ak spotrebiteľ nepozná jej reálny obsah, resp.
nepozná procesné pravidlá konania pred rozhodcovským súdom. Spotrebiteľ tak možno (ak vôbec)

bol formálne oboznámený, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku, avšak jednoznačne nebol poučený
o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej doložky so zameraním na potenciálne zhoršenie
procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. S poukazom
na uvedené skutočnosti súd považoval uvedenú rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda za neplatné zmluvné

dojednanie medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Vzhľadom na skutočnosť, že právnym predchodcom
oprávneného bola banka, súdu je známe, že táto mala v zmysle ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách povinnosť ponúknuť svojim klientom (spotrebiteľom) návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súd však zastáva názor, že takýto návrh by mal byť predkladaný takým spôsobom,
aby klientovi (spotrebiteľovi) umožňoval jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných

podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu, ako aj oddelenie od ostatného
obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti vrátane prípadného rizika čakania na
prepracovanie návrhu zmluvy v prípade odstraňovania pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky). Z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) má vyplývať vôľa
navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky)

spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Až spotrebiteľ je
následne oprávnený, nie však povinný, prijať takýto návrh. Požiadavku na takto ponúknutý (predložený)
návrhnemožnopovažovaťzasplnenú,akbankanávrhnauzavretierozhodcovskejzmluvyzačlenímedzi
iné zmluvné podmienky, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím
zmluvy dostatočne podrobne, často i vôbec, neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný

opak). Rozhodcovská doložka v danom prípade pritom nemá znenie návrhu, ale rovno dojednania,
pričom vôľu neprijať túto rozhodcovskú doložku musí spotrebiteľ prejaviť najneskôr pri uzavretí zmluvy.
Neplatnosť rozhodcovskej doložky spôsobuje, že rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor
medzi účastníkmi konania, a preto ním vydaný rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu rozporu exekučného
titulu so zákonom.

Protitomutouzneseniupodaloprávnenývzákonomstanovenejlehoteodvolanieanavrhol,abypríslušný
súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd dospel na základe vykonaných

dôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamarozhodnutiesúduprvéhostupňavychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Je toho názoru, že
súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako
pripúšťa znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu
podľa § 45 ods. 1,2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Vzhľadom
na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok všeobecného

súdu, má ním byť exekučný súd viazaný rovnako. Exekučný súd preto nemá oprávnenie skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Poukázal na to, že právny

predchodca oprávneného postupoval v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť
ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej
doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú
ponuku. Poukázal tiež na nemožnosť aplikácie Smernice 93/13/EHS a rozsudkov Súdneho dvora EÚ,
ako aj na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia.

Sudca prvostupňového súdu podanému odvolaniu nevyhovel a vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v
súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213
ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady
konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto

preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je
možné vyhovieť.

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že
rozhodcovskádoložka,uvedenávZmluveoúverezodňa18.4.2007nebolaplatneuzavretáaajvobdobí

od 25.11.2004 do 31.12.2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného
zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom čase platnom.

Zmluva o úvere zo dňa 18.4.2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, je
z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje Obchodným
zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto
úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový
vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento
zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len

na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských
úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné
nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t.j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť
podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa
tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka,

ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu,
t.j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu, t.j.
Občianskeho zákonníka.Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v Zmluve o úvere zo dňa 18.4.2007 sa musí posudzovať tak
podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako aj

podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 18.4.2007.

Predmetná rozhodcovská doložka tak, ako vyplýva z bodu 11.2 obchodných podmienok pre úver (verzia
1/2007) vyžaduje, aby sa všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad riešili v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

spoločnostiRozhodcovská,arbitrážnaamediačná,a.s.smiestomrozhodcovskéhokonaniavBratislave,
s tým, že rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od názoru občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do

takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie

na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh
na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne
aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“

Kudňuuzavretiazmluvyzodňa18.4.2007neobsahovalaniZákonoochranespotrebiteľa,aniObčiansky

zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe
ktorých by bolo možné posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu
oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo
do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom
prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/

EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá označila za nekalú
podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne
od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava § 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka o podmienkach

individuálneho dojednania zmluvnej podmienky.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii,
sú považované súdy Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za
súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového

práva pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je
považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje
významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech
spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne,
pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v

súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice
„Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza:
„neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené

právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.“Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá
horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť
vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor

vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho
súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation
S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom
rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.

Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva
národného.

Preto podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola individuálne

dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v súlade s čl.
3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Za tohto stavu nie je právne významné, že do Občianskeho zákonníka bola ako neprimeraná zmluvná

podmienka spotrebiteľskej zmluvy uvedená až s účinnosťou od 1.1.2008 aj podmienka vyžadovať v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovská zmluva, ktorá nebola individuálne dohodnutá, nesmie zhoršovať

postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom
konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom
spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 51, § 85 ods. 1, § 115 ods. 1 O.s.p.).

Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo

poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej
zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní
so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálna možnosť voľby, či prijme alebo
neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená
s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto

podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybnosti preukázať (§ 53
ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.

Poučovaciu povinnosť veriteľa navrhujúceho uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľovi možno
vyvodiť z ustanovenia § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, upravujúceho podmienky uzavretia

rozhodcovskej zmluvy.

Ani zo Zmluvy o úvere zo dňa 18.4.2007, ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský súd a exekučný
súd k dispozícii nevyplýva, že povinná pred podpisom zmluvy bola predchodcom oprávneného takto
poučená. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že takto dohodnutá rozhodcovská

doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú. Táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa.
Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu nie je totožné
so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa a už vôbec nejde o sídlo na inom mieste výhodnejšom pre
spotrebiteľa.

Odvolací súd aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 je
toho názoru, že dojednanie právomoci rozhodcovského súdu vzdialeného od miesta bydliska povinného
400 km je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá výrazne zhoršuje postavenie spotrebiteľa v
rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami súdneho konania. Jedným z týchto práv

je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu
(§ 84 a 84 ods. 1 O.s.p.).Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia
právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Cdo
1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým
je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie

vyplývajúce zo
zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v

spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriaci samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode

spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov

rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov,
znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.

Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací

súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne
správne.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.