Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, January 13, 2016

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 12C/10/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914214955
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Margita Žilková

ECLI: ECLI:SK:OSRS:2016:6914214955.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rimavská Sobota sudkyňou JUDr. Margitou Žilkovou v právnej veci žalobcu AB 1 B. V.,

registračné číslo 560 07 043, so sídlom Amsterdam, Strawinskylaan 933, 1077xx, Holandské kráľovstvo,
zast. Advokátskou kanceláriou GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o. so sídlom Piaristická 707/25, Trenčín,
IČO 47 234 679 proti žalovanému H. D.J., S.. XX. XX. XXXX, M. N. W. R. V., N.. W. XXXX/X o zaplatenie
1.224,06 eur s prísl. , takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 617,11 eur s 8,5% úrokmi z omeškania ročne od 24. 09. 2013
do zaplatenia v splátkach po 60,- eur mesačne, splatných vždy do 25. dňa každého mesiaca počnúc
prvým mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za

následok zročnosť celého plnenia.

V prevyšujúcej časti sa žaloba zamieta.

Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 26. 11. 2014 domáhal na žalovanom zaplatenia
sumy 1.224,06 eur s 8,5 % úrokmi z omeškania ročne a vyčísleného úroku z omeškania 122,- eur
z titulu nesplatenia poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30. 03.

2012. Žalobu odôvodnil tým, že nadobudol pohľadávku od svojho predchodcu Home Credit Slovakia
a. s. so sídlom v Piešťanoch na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 29. 08. 2013, pričom
išlo o pohľadávku z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 30. 03. 2012. Jeho právny predchodca
uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo
výške 900,- eur zo strany jeho právneho predchodcu žalovanému. Žalovaný bol povinný splácať úver
v pravidelných mesačných splátkach, ktorých počet, výška a termín splatnosti bol určený v zmluve.
Žalovaný sa s úhradou dostal do omeškania tak, ako to vyplýva z prehľadu platieb. Listom zo dňa 29. 08.

2013 bol žalovaný preto vyzvaný k splateniu celého zostatku úveru vo výške 1.224,06 eur do 15 dní od
odoslania výzvy. Na základe vyššie uvedených skutočností eviduje voči žalovanému dlh, a preto žiadal
zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 61,28 eur, úrokov z istiny do času zosplatnenia vo
výške 229,55 eur, zosplatnenej istiny vo výške 838,11 eur, poistenia Bill protection vo výške 11,12 eur
a poplatku za upomienku vo výške 84,- eur. Na pojednávanie dňa 13. 01. 2016 sa zástupca žalobcu
nedostavil , doručenie predvolania mal vykázané, a preto súd pojednával v jeho neprítomnosti. Súd
pritom poznamenáva, že dodatočne mu bolo doložené aj podanie zástupcu žalobcu, ktorým ospravedlnil

neúčasť na pojednávaní a navrhoval pojednávať v jeho neprítomnosti.

Žalovaný pri svojom výsluch na pojednávaní uviedol, že predmetnú zmluvu uzavrel z toho dôvodu, že
si chcel kúpiť klavír. Napriek tomu, že bol v tom čase nezamestnaný, myslel si , že bude vedieť svojdlh riadne splácať. Čo sa týka uzavretia zmluvy uviedol, že všetko bolo dojednávané telefonicky, o. i.
aj to koľko potrebuje finančnej hotovosti a ako by to mal splácať. K svojim súčasným pomerom uviedol,
že žije v podnájme, je nezamestnaný a nemá žiadne úspory. Jeho mesačný príjem je vo výške 74,- eur

ale v krátkej dobe by mal ísť na aktivačné práce a jeho príjem by sa mal zvýšiť na 128,- eur mesačne.
V prípade zaviazania na plnenie preto požiadal o povolenie splátok max. vo výške 60,- eur mesačne.

Súd vec postupom podľa § 101 ods. 2 O. s. p. prejednal a rozhodol v neprítomnosti zástupcu žalobcu
s tým, že prihliadol na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, oboznámením sa so splátkovým kalendárom k
úverovej zmluve č. 4203130398, zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 25. 04. 2012 (ďalej ÚZ), s
výzvou zo dňa 29. 08. 2013, v ktorej právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného k úhrade dlhu, aj s
výpisom z poštovej knihy, s úverovými zmluvnými podmienkami spoločnosti Home Credit Slovakia, a.
s. (ďalej len ÚZP ), oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 10. 2014 aj s výpisom z poštovej

knihy a na základe predložených dôkazov skutkovo a právne posúdil vec takto:

Žalobca je právnickou osobou založenou podľa právnych predpisov Holandského kráľovstva so sídlom
Amsterdam, zapísanou v príslušnom registri Obchodnej komory Holandska pod reg.číslom XXX XX
XXX. Žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyni oznamoval žalovanému listom zo dňa 29. 10.

2014, že nadobudol pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom poukázal na to,
že žalovaný bol už vyzvaný pôvodným veriteľom k úhrade omeškaných splátok, naposledy výzvou z
29. 08. 2013. Žalobca preto opätovne vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu 1340,08 eur do 7 dní od
doručenia tejto výzvy.

Na základe vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že právny predchodca žalovaného Home
Credit Slovakia, a. s. so sídlom v Piešťanoch, IČO 36234176 (ktorý následne pohľadávku postúpil na
žalobcu) so žalovaným uzavreli dňa 25. 04. 2012 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX. Na jej základe
poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému úver vo výške 900,- eur. Žalovaný sa zaviazal úver
spolu s príslušenstvom splácať vo 60 - tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 36,27 eur s

tým, že prvá splátka bola splatná po 1 mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Konečná výška úveru ,
teda suma ktorú mal žalovaný zaplatiť, bola vo výške 2176,20 eur (60 x 36,27 eur). Úroková sadzba
bola dohodnutá vo výške 38,60 % ročne. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) predstavovala
od 47,0 do 49,6 % s odkazom na text označený *, pod ktorým bolo uvedené že klient súhlasí s
tým, že presnú výšku RPMN mu spoločnosť oznámi po poskytnutí úveru. Priemerná hodnota RPMN

predstavovala 26,13%.

Podľa predloženého splátkového kalendára žalovaný si svoju povinnosť voči právnemu predchodcovi
žalobcu nesplnil, z celkového poštu 60- tich splátok uhradil len splátky v celkovej výške 282,89 eur. Tým,
že žalovaný riadne svoj dlh nesplácal, dostal sa do omeškania. Výzvou zo dňa 29. 08. 2013 oznámil

právny predchodca žalobcu žalovanému, že dlžná suma nebola aj napriek opakovaným upozorneniam
uhradená, celá jeho pohľadávka vo výške 1.224,06 eur vrátane príslušenstva sa stala splatnou a
vyzval ho na jej zaplatenie v lehote do 15 dní odo dňa odoslania výzvy. Vzhľadom na to, že žalobca
nepreukázal deň doručenia predmetného oznámenia, súd pri splatnosti celkovej sumy vychádzal z
poštového podacie hárku. Z tohto je zrejmé, že predmetná písomnosť bola žalovanému zasielaná ako

doporučená zásielka 2. triedy dňa 03. 09. 2013. Keďže sa jednalo o vnútroštátnu prepravu doporučenej
zásielky súd vychádzal z toho, že predmetná písomnosť bola žalovanému doručená v 3. deň od jej
odoslania. Posledný deň lehoty pripadol na 06. 09. 2013. Dňom doručenia začala žalovanému plynúť
15 dňová lehota na splnenie povinnosti, posledný deň lehoty pripadol na sobotu 21. 09. 2013, čím sa v
zmysle ust. § 122 ods. 3 Obč. zák. posledný deň lehoty posunul na najbližší nasledujúci pracovný deň,

t.j. 23. 09. 2013. Pri uvedenej fikcii doručenia vychádzal súd aj zo skutočnosti, že zo spisu nie je zrejmé ,
že adresát písomnosti by bol nezastihnutý, príp. nie je zrejmá iná prekážka pre ktorú nebolo možné
písomnosť adresátovi doručiť. Po prihliadnutí na tieto skutočnosti súd ustálil ako prvý deň omeškania
24. 09. 2013. Súd pre úplnosť konštatuje, že skutočnosť, od ktorej právny predchodca žalobcu začal
počítal plynutie 15-dňovej lehoty, t. j. odo dňa odoslania výzvy, nemá oporu v platnom práve, nakoľko

tento fakt otvára priestor na uplynutie lehoty bez toho , že by sa o nej mohol adresát dozvedieť, čím by
sa podstatným spôsobom sťažilo jej postavenie (aj u ohľadom na vznik príslušných sankcií viazaných
na toto porušenie) a tým aj zmaril účel výzvy, t. j. poskytnutie dodatočnej lehoty na už konkrétne
vyčíslené plnenie.Podľa názoru súdu sa jedná o typickú formulárovú zmluvu s jej charakteristickými znakmi. Žalovaný
nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jej znenie navrhnuté žalobcom.

Súd ako prvé musel posúdiť, či sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu na ktorú platná
slovenská aj európska legislatíva kladie v časti ochrany "slabšej strany - spotrebiteľa" zvýšené nároky.
Z predloženej úverovej zmluvy je zrejmé, že právny predchodca žalobcu v právnom vzťahu založenom
predmetnou zmluvou vystupoval voči žalovanému ako právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho

podnikania poskytuje úvery. Na druhej strane tohto zmluvného vzťahu je žalovaný ako fyzická osoba,
ktorá čerpala finančné prostriedky na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Na základe uvedeného preto súd predmetný právny vzťah charakterizuje, ako vzťah spotrebiteľský,
založený na zmluve o spotrebiteľskom úvere v § 1 ods. 2 a § 2 písm. d.) zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch.

Z tohto dôvodu preto súd pristúpil ku skúmaniu predmetnej zmluvy z pohľadu dodržania podstatných
náležitostí zmluvy, ako sú uvedené v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 25. 04. 2012,
t.j. k dátumu uzavretia zmluvy (ďalej len "zákon o spotrebiteľských úveroch"). Je nespochybniteľné, že
obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj údaj o termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákon o spotrebiteľských úveroch). V úverovej zmluve je

konečná splatnosť uvedená v 48. bode a je označená ako lehota splatnosti, pri ktorej je uvedený počet
mesiacov 60 po poskytnutí úveru. Súd pri výklade predmetnej náležitosti si pomohol tzv. legálnym
výkladom v podobe dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu. Zákonodarca v nej jasne uvádza,
že zmyslom určenia konečnej splatnosti je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v
akých termínoch, resp. kedy, v akej výške ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. Na podporu tohto výkladu je aj záver uvedený v rozhodnutí Krajského súdu
Banská Bystrica 17Co/151/2012: "Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti
úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru
spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa,
aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného)

časového údaju, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať." Súd je toho
názoru, že spôsob určenia konečnej splatnosti, tak ako ju určil žalobca nie je v súlade s vyššie citovanými
závermi a preto považoval predmetný úver s odkazom na ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákon o
spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Súd na záver dodáva, že žalobca bol tým
subjektom, ktorý určoval spôsob a podmienky poskytnutia úveru. Bolo výlučne v jeho kompetencii, aby

všetky podstatné údaje na výpočet konečnej splatnosti určil tak, že spotrebiteľ pri podpise zmluvy by
mal k dispozícii konkrétnu informáciu o dĺžke splácania, napriek tomu pristúpil len k neurčitému (slovne
vágnemu) uvedeniu o lehote splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom
mesiaci.

K dojednaniu výšky ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve v podobe intervalu (RPMN od
47,0 % po 49,6 %) súd uvádza, že takéto dojednanie RPMN znemožňuje žalovanému- spotrebiteľovi,
aby si za daných okolností mohol zo zmluvy zistiť, ktorá hodnota v rámci intervalu je aktuálna. Stav
neistoty spotrebiteľa ohľadom takéhoto určenia výšky RPMN zostáva zachovaný a nevylučuje sa
možnosť zavádzania spotrebiteľa. Pre žalobcu sa tak vytvára priestor, aby si vybral takú hodnotu z

určeného intervalu, vrátane maximálnej, ktorá je pre neho výhodná, pričom výber tejto hodnoty bude pre
spotrebiteľa nepreskúmateľný, nakoľko spotrebiteľ nebude vedieť objektívne zistiť, ktorú hodnotu RPMN
žalobca nakoniec použije. Súd poukazuje na fakt, že žalobca mal možnosť priamo v úverovej zmluve
uviesť určité časové obdobia a im prislúchajúcu výšku RPMN, aby tak spotrebiteľ vedel, že keď mu bol
úver poskytnutý v určitý konkrétny deň, aká hodnota RPMN tomu zodpovedá. Pokiaľ úverová zmluva

neobsahuje konkrétny údaj o výške ročnej percentuálnej miery nákladov považuje sa úver podľa § 11
ods. 1, písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy za bezúročný a bez poplatkov.

Znenie ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákon o spotrebiteľských úveroch ku dňu

25. 04. 2012, teda ku dňu podpisu úverovej zmluvy bolo nasledovné:

Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, aka) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

Uvedené znenie nie je možné vyložiť tak, že na to, aby sa spotrebiteľský úver považoval za bezúročný
a bez poplatkov je nevyhnutne potrebné, aby boli kumulatívne splnené obidve podmienky a to, že
spotrebiteľská zmluva nemá písomnú formu a súčasne neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2
písm. a)-k),r) a y) a § 10 ods. 1.

Súd pri podrobnom skúmaní predmetného ustanovenia vychádzal zo štruktúry takto formovaného
ustanovenia v kontexte s tým, že sa jedná o časť právnej normy (vo forme následku - primárna
dispozícia) ako súčasť určitého celku právnej normy, ktorú obsahuje predmetný právny predpis. Súd
jednoznačne dospel k záveru, že konkrétnu právnu normu nie je možné vykladať izolovane, bez
ohľadu na znenie ostatných ustanovení právnych noriem uvedených a konkrétnom predpise a to
nielen z hľadiska formy, účelu ako ho zamýšľal zákonodarca ale aj následného historického vývoja -

legislatívneho procesu, ktorý jasným spôsobom naznačil zákonodarcov skutočný úmysel.

Logický a gramatický výklad právnej normy nepredstavujú bezobsažné pojmy právnoaplikačnej teórie.
Za obidvoma sa skrýva používanie pravidiel formálnej logiky (analýza, syntéza, indukcia, dedukcia,
generalizácia a pod) i zákonitostí slovenského jazyka pri objasňovaní zmyslu a účelu jednotlivých

právnych noriem. Ak by mala aplikácia predmetného ustanovenia viesť k výsledku o kumulácii
podmienok - formálnejnáležitostisobsahovou, bolobyspojeniezhľadiskanáležitostíobsahuprávneho
úkonu nadbytočné, nakoľko podstatné náležitosti zmluvy, tak ako sú uvedené v ust. § 9 ods. 2 cit.
zákona, sa viažu iba na písomnú formu. Na podporu uvedeného záveru súd poukazuje na článok 6
Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2008/48/ES, ktorý ukladá poskytovateľovi úveru ešte pred

uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere informovať spotrebiteľa o podstatných náležitostiach ( tieto
boli pretransponované do ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.) písomne alebo na inom trvalom nosiči,
čonáslednevčlánku10rozšírilajna samotnúzmluvuospotrebiteľskomúvere,t.zn.žemusíísťoformu,
ktorú musí mať spotrebiteľ fyzicky k dispozícii. K uvedenému logickému záveru smeruje aj legislatívny
vývoj predmetného ustanovenia, kde zákonodarca podmienky (formálne a obsahové) na uplatnenie

následku oddelil a v súlade s ostatnými ustanoveniami a účelom zákona vzájomne nepodmienil.

Právomoc súdu k takémuto výkladu príslušného ustanovenia je v súlade so záverom Uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. Zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007) v tomto znení: " Ústavný súd
poukazuje na to, že ani v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám alebo nedostatkom v

zákonných právnych predpisoch. Osobitne sudcovia pri rozhodovaní, sú oprávnení nedostatky zákonnej
právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za
legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii
právnej normy nesmie právo tvoriť, ale môže odhaľovať a formovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi
normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu

kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z odkazom na uvedené súd konštatuje, že nie je viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia,
ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak si to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, história jeho
vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústave konformnom

právnom poriadku ako významovom celku.

Vzhľadom na vyššie uvedené a pri aplikácii príslušných ustanovení súd konštatuje , že žaloba na
zaplatenie 1.224,06 eur je dôvodná iba v časti sumy predstavujúcej nesplatený zostatok poskytnutého
úveru vo výške 617,11 eur. Súd pri výške nesplateného zostatku vychádzal predloženého splátkového

kalendára a od celkovej sumy poskytnutej žalobcom vo výške 900,- eur odčítal všetky úhrady, ktoré
vykonal žalovaný v prospech účtu a to vo výške 282,89 eur. Súd má za to, že iba rozdiel týchto súm
presne kvantifikuje výšku žalobcovho nároku, očistený o nároky, ktoré súd žalobcovi nepriznal. Vo
zvyšnej časti, preto súd žalobu zamietol.

Súd skúmal obsah úverových podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., osobitne tie - na ktoré
sa žalobca odvoláva pri jednotlivých svojich nárokoch a zistil, že sú na predtlačenom formulári a žiaden
z uplatnených nárokov nie je individuálne dojednaný. Čiže nie je individuálne dohodnuté ani poistenie
Bill protection vo výške 11,12 eur a preto ho žalobcovi nepriznal.Vzhľadom na to ,že súd považoval úver za bez úročný a bez poplatkový nepriznal žalobcovi ani poplatok
za upomienky.

Čo sa týka uplatneného príslušenstva predstavujúceho kapitalizovaný sankčný úrok z omeškania vo
výške 122,- eur, vypočítaný podľa predloženého splátkového kalendára za obdobie od 18. 09. 2013
do 19. 11. 2014 a úrok z omeškania uplatnený v percentuálnej výške 8,50 % ročne zo žalovanej
sumy 1.224,06 eur od 20. 11. 2014 do zaplatenia súd uvádza, že vychádzajúc z konštrukcie počiatku

omeškania uvedenej vyššie mal za to, že s priznanou sumou, ktorá bola zahrnutá do celkom vyčíslenej
výšky dlhu vo výzve žalobcu zo dňa 29. 08. 2013 sa žalovaný dostal do omeškania dňom 24. 09. 2013.
K tomuto dňu bola sadzba ECB vo výške 0,50 %, ktorá po zvýšení o 8 percentuálnych bodov (ide
o záväzkový vzťah ktorý vznikol pred 01. 02. 2013, preto sa výška úrokov z omeškania riadi podľa
predpisov účinných do 31. 01. 2013) predstavuje úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne.. Vzhľadom
na to, že výška úroku z omeškania uvedená v žalobe bola v súlade so zákonom priznal žalobcovi výšku

úroku z omeškania v žiadanej výške, t. j. vo výške 8,50 % ročne, avšak len z priznanej sumy 617,11
eur, teda z istiny a to od 24. 09. 2013, teda od prvého dňa omeškania do zaplatenia. Súd nešiel nad
rámec žaloby ( § 153 ods. 2 O. s. p.), keď priznal úroky od 24. 09. 2013, hoci žalobca uvádza v žalobe,
že ich žiada od 20. 11. 2014, pretože v tomto sú už aj žalobcom požadované kapitalizované úroky -
žiadal ich za dobu od 18. 09. 2013 ( boli vypočítané nesprávne, keď počiatok omeškania nebol 24. 09.

2013 a boli počítané aj z úrokov a poplatkov). Výpočet úrokov bol nesprávny, a preto súd rozhodol tak,
že úroky priznal zo sumy 617,11 eur od 24. 09. 2013 do zaplatenia (v čom je zahrnutý i požadovaný
kapitalizovaný úrok ale len v prináležiacej výške a z prináležiacej sumy) a to podľa § 517 ods. 1 a 2 Obč.
zák. vo výške podľa § 3 a § 10c nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. Z uplatneného nároku 1.224,06 eur
bolo žalobcovi rozhodnutím priznaných 617,11 eur. Úspech žalobcu predstavuje 50,42% a neúspech
49,58%. Ide takto o zhruba rovnaký pomer úspechu a neúspechu oboch účastníkov, a preto súd ani
jednému z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Podľa ust. § 160 ods. 1 O. s. p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní
od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Súd podľa citovaného ust. § 160 ods. 1 O. s. p. povolil žalovanému zaplatiť pohľadávku v splátkach
po 60,- eur mesačne, ako to žiadal žalovaný. Pri svojom rozhodnutí prihliadol na pomery žalovaného,
ktorý je evidovaný ako nezamestnaný a je nemajetný, a tiež na výšku pohľadávky. S prihliadnutím na
tieto skutočnosti považoval navrhované splátky po 60,- eur mesačne za primerané.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde
písomne v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní je potrebné popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak žalovaný nesplní v stanovenej lehote uloženú povinnosť, možno podať návrh na výkon exekúcie
podľa Exekučného poriadku.