Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, October 16, 2015

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19C/282/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112225140
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:7112225140.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie
13, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a v celom rozsahu.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 27.09.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 125 EUR

titulom majetkovej škody a sumy 424,12 EUR titulom nemajetkovej ujmy, tiež náhrady trov konania
v súvislosti so zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a
predpisov. Svoje nároky odôvodnil zodpovednosťou štátu za to, že exekučný súd v exekučnom konaní
k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav veci.

Ako vyplýva zo žalobného návrhu, po tom, čo exekútor predložil vec miestne a vecne príslušnému
okresnému súdu a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný súd prijal žiadosť
o udelenie poverenia na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať
sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom stanovenej
dobe. Následný postup exekučného súdu v súvislosti s udelením poverenia na vykonanie exekúcie

žalobca hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca si

z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody a tiež
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne:
a) Ako majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručenímžiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej; žalobca vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70 EUR, na udržanie a správu informačného systému sumu 40 EUR a na administratívne spracovanie

textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 EUR, celkovo sumu 125 EUR, ktorá suma by
nezaťažila žalobcu, pokiaľ by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Poznamenal, že výška hmotnej škody

je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy.
b) Ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v

spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySRaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskehodohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej

satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej Ústavným súdom, podľa
ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený
prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 660 EUR. Žalobca si tak uplatnil ako
primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 424,12 EUR, ktorej výpočet žalobca uskutočnil alikvotným

pomerom 55 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu práve na základe aplikácie
vyššie uvedenej doktríny Ústavného súdu, teda 660 EUR za rok delené 12 mesiacov v roku sa
rovná 55 EUR za mesiac. V súvislosti s primeranosťou požadovanej výšky finančného zadosťučinenia
poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré tiež v žalobe konkretizoval. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch odôvodnil tým, že márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
žalobcu, že dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík:
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,
- k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
- k insolventnosti povinného

- a najmä žalobca mohol včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, absolútna nemožnosť vrátenia
stratenéhočasuvyvolalaužalobcupocitfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôveryvprávo
a rovnosť spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, zánik už vytvorených
podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane žalobcu a jeho majiteľov, ovplyvnila ďalšie

podnikateľské postupy žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Okrem toho u členov riadiacich orgánov žalobcu, jej majiteľov vyvolaný zásah do zákonných nárokov
a základných práv žalobcu vyvolal pocity frustrácie, úzkosti, neistoty; časové omeškanie exekučného
súdu spôsobilo tiež zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, hospodársku stratu a
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na to, že všeobecný súd v predmetnom
konaní nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu a túto právomoc má iba predseda súdu
alebo Ústavný súd SR. Poukázala na to, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o

vydanie poverenia a 15. dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vydaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15. dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by
to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. V zmysle uznesenia

Ústavného súdu SR z 03.03.2011 č. k. IV.ÚS 60/2011, ako aj ďalších uznesení Najvyššieho súdu SR vo
vyjadrení bližšie konkretizovaných, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskejzmluvy, a to v rozsahu v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci

rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Tiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 16/2002,
z ktorej vyplýva, že ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. K vyčísleniu škody, pokiaľ ide o majetkovú škodu poukázal na to, že zo
žaloby nevyplýva, či vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk, a že žalobca doposiaľ
neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a súčasne vyslovil názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu
vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový

prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Okrem
toho vyslovil názor, že požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti
je nesprávne a účelové s tým, že skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému sa subjektívnemu
vyčísľovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru žalovaného aj v tomto prípade)

a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Na základe toho žalobca nepreukázal jednak
vznik a ani výšku škody. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme poukázal na to, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu a
vychádzať z paušálnej sumy 660 EUR alebo 663,88 EUR za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha.
Okrem toho poznamenal, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný;

pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
akoprávnickáosoba.Žalobcanepreukázalvzniknemajetkovejujmyaanito,žebysamalaposkytovaťjej
náhrada v peniazoch. V neposlednom rade poukázal na to, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné tiež preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nemajetkovej ujmy), pričom musí ísť o
priamosťspôsobeniapríčinynanásledok,priktorejpríčinapriamo(bezprostredne)predchádzanásledku
a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí,
ak je iba sprostredkovaný.

Z pripojeného exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 12Er/2041/2010 súd zistil, že v predmetnej
exekučnej veci návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený identický so žalobcom voči povinnej:
K. F., nar. XX.XX.XXXX, pre vymoženie 896 EUR s príslušenstvom, pričom v exekučnej veci bola
exekútorským úradom súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pridelená sp. zn. EX 11747/2010.
Žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 22.09.2010, došlou súdu dňa 14.10.2010,

súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý požiadal o udelenie poverenia v predmetnej exekučnej veci.
Exekúcia sa mala vykonať na základe exekučného titulu - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo
dňa 13.05.2010, sp. zn. SR 03722/10, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.06.2010. V predmetnej
exekučnej veci bola na Okresnom súde Košice I pridelená spisová značka 12Er/2041/2010, pričom
výzvou z 26.10.2010 bol príslušný exekútorský úrad vyzvaný na predloženie rozhodcovského spisu.

Tunajší súd v predmetnej veci uznesením zo dňa 22.02.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pričom predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 30.03.2011. Následne uznesením z 21.04.2011 exekúcia bola zastavená; uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 28.05.2011.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa ust. § 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.Podľa ust. § 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, na účely tohto zákona

a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Podľa ust. § 3 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o

väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bodu 1. citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená

nesprávnym úradným postupom súdu.
Podľa ust. § 9 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012, (1) Štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
(2) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.
Podľa ust. § 9 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom od 01.01.2013, ( 1 ) Štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo

výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.
(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.
Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení ku dňu doručenia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie Okresnému súdu Košice I (t.j. v znení do 31.05.2011), súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z prevedeného dokazovania má súd preukázané, že predmetom konania je nárok uplatnený podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších zmien a predpisov, pričom žalobcovi mala vzniknúť škoda
v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, ktorý v konaní postupoval
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie

exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Uplatnená náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a predpisov má svoj
základ v článku 46 ods. 3 Ústavy SR. Podstata základného práva na náhradu škody podľa predmetného
článku ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
označenému právu, ktorého porušenia sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento

článok ústavy o zákonnom práve na náhradu škody vykonáva. Inými slovami, právo na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme
zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie
(citácia z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2010 sp. zn. 5Cdo/171/2009).

Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci sú: 1/
existencia nezákonného rozhodnutia alebo nezákonného zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia
osobnej slobody, rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe, alebo
nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi 1/ a 2/.

Napriek tomu, že pojem nesprávneho úradného postupu nie je v zákone výslovne definovaný, vychádza
právna teória a súdna prax z toho, že ide o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi normami štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup spravidla nemožno v právnom predpise upraviť

do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k
dosiahnutiuktoréhopostupštátnehoorgánusmeruje.Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťtak
pri rozhodovacej činnosti štátneho orgánu, ako aj činnosti, pri ktorej nerozhoduje. vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom predpokladá také prípady vzniku škôd, ktoré
boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov, než rozhodovacou (Rc 116/1999), najmä vady v spôsobe

vedenia konania.
Právna úprava ustanovenia § 9 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 uvádza, že za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní a lebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb. Obdobným spôsobom táto právna úprava platí aj v súčasnosti (s
účinnosťou od 01.01.2013).
V predmetnom prípade možno ustáliť, že nesprávny úradný postup mal spočívať v zbytočných
prieťahoch v konaní, a to pokiaľ ide o rozhodnutie o podanej žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia v exekučnom konaní. Súd sa v tomto prípade nezhoduje s tvrdením žalobcu o tom, že v

danom prípade nesprávny úradný postup spočíval v porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, pretože Exekučný poriadok pre súd ustanovuje lehotu iba vo vzťahu k
rozhodnutiu, ktorým je udelenie poverenia na základe podanej žiadosti súdneho exekútora, čo však
nie je prípad predmetného exekučného konania. Pri tomto závere súd vychádza z ustálenej súdnej
praxe o tom, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012,
sp.zn.II.ÚS/102/2013zodňa13.02.2013).Pretoskutočnosť,žeexekučnýsúdpristúpilkpreskúmavaniu
formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu, ešte nemožno považovať za

nesprávny úradný postup v podobe prieťahov v konaní. V tomto kontexte je potrebné posúdiť aj postup
exekučného súdu v zmysle príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, ale tiež osobitnej
právnej úpravy vzťahujúcej sa na základný záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania, čo si vyžaduje
logicky primeranú dobu. Okrem toho vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciujepred okresnými súdmi, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na
vykonanie tejto činnosti, tak ako to konštatuje Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach, závery ktorých
rozhodnutí sú plne aplikovateľné na predmetný prípad a z ktorých súd cituje napr. rozhodnutie sp. zn.

II. ÚS/248/2013 zo dňa 25.4.2013: „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť,
že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky
až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje,
že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je
dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy

by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne
opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis
Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a
Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC,
J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha:
C.H. Beck, 2012, s. 710, s. 715. ISBN 978-80-7400-365-3.]. Ústavný súd však konštatuje, že danú

judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez
zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden
navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a teda k dlhšej dobe rozhodovania,
aj sám. Už uvedená doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí,
avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný

odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura
a právní argumentace. Praha: Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9.). V prípadoch
obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí.
Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala
konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných vecí, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to

smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
29. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej
zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale
jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania
sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým

množstvompodanísťažovateľkyipsofactozvyšujefaktickúzložitosťveci/vecízdôvodov,ktorévyplývajú
zo správania sťažovateľky.
30. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. ...
31.Vzhľadomnauvedené,prihliadajúcnavšetkyokolnostiposudzovanýchprípadov,ústavnýsúddospel

k záveru, že okresný súd postupom v označených konaniach sťažovateľky neporušil jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie
veci v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní pred
okresným súdom totiž nemôžu bez ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný
súd je preto povinný zvoliť vyvážený prístup k ochrane týchto práv tak vo vzťahu k sťažovateľke, ako

aj vo vzťahu k účastníkom iných konaní. ...
34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti. “
V neposlednom rade súd poukazuje na to, že pokiaľ nesprávny úradný postup súdu má spočívať v
zbytočných prieťahoch v konaní, prípadne v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom stanovenej lehote, v jeho nečinnosti, pre takéto prípady súd, ktorý rozhoduje o zodpovednosti
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., sám v takomto konaní nemôže posudzovať, či na strane orgánu
verejnej moci došlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Aktuálna právna úprava pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu odkazuje na výsledky vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
ma za následky prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov.
Z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva: „Návrh
vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu
ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebonebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa tých troch

základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I.ÚS 41/02). Súdne konanie
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale
len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v
tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktorú môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie
vecí bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V

prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona

výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencií prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.“
Napriek tomu, že ide o novelu zákona, ktorou bol zmenený zákon č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od
01.01.2013, súd má za to, že napriek absencii tejto výslovnej právnej úpravy v predmetnom zákone,
je potrebné sa riadiť týmito závermi a touto aktuálnou právnou úpravou a to z dôvodu, že už pred

predmetnou novelou platili čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, tiež čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a tiež príslušná právna
úprava upravujúca postup príslušných orgánov pri podávaní sťažností na prieťahy, príslušná právna
úprava upravujúca disciplinárne konania v súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní a podobne. Preto
možno vyvodiť, že súd, ktorý posudzuje odôvodnenosť nároku uplatneného titulom náhrady škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. zákonné predpoklady pre úspešné posúdenie nároku, sám neposudzuje, či

v danom prípade namietané rozhodnutie je nezákonné alebo, či na strane orgánu pri výkone verejnej
moci išlo o nesprávny úradný postup, pretože na to nie je oprávnený. V prejednávanom prípade
žiadnym z oprávnených orgánov neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, respektíve nesprávny
úradný postup exekučného súdu, preto žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívne stanovených
zákonných predpokladov úspešnosti tohto nároku, na základe čoho z pohľadu hospodárnosti konania

bolo nadbytočným zaoberať sa splnením ďalších zákonných predpokladov tohto nároku.
Na základe vyššie uvedeného súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.
Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalovaný ako úspešný účastník v
konaní má právo na náhradu trov konania vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi. Pretože žalovaný, hoci
podal návrh na náhradu trov konania, uplatnené trovy konania si nevyčíslil, zo spisu mu nevyplývajú

žiadne preukázateľné trovy, preto súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal (§ 151 ods. 2 O.s.p.).
Ide teda o prípad, kedy súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto
účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonalnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. (205 ods. 2 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona
(§ 251 O.s.p.).