Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, June 20, 2014

Súd: Okresný súd Spišská Nová Ves
Spisová značka: 5CPr/2/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612211861
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Puklušová

ECLI: ECLI:SK:OSSN:2014:7612211861.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves, samosudkyňa JUDr. Darina Puklušová, v právnej veci žalobcu: F.. H. K.,

J.. XX. X. XXXX, bytom H. - Z., Z. Č.. XXXX/X, právne zastúpený JUDr. Jánom Burocim, advokátom so
sídlom Chrapčiakova 7, 052 01 Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Stredná odborná škola drevárska,
so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Filinského 7, IČO: 42096642, právne zastúpenému JUDr. Matejom
Okálym, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova č. 7, o nároku na zaplatenie
finančnej náhrady za zmarenú účasť v projekte, takto

r o z h o d o l :

Žalobu zamieta.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom podaným na tunajší súd dňa 7. 11. 2011 domáhal určenia neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru, ktorá mu bola daná z dôvodu nadbytočnosti dňa 30. 9. 2011 žalovaným, ďalej
účinnosti dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 25. 8. 2003, dňom doručenia tohto dodatku do jeho rúk,
teda dňom 22. 10. 2010, ďalej navrhoval, aby súd žalovanému určil povinnosť umožniť mu pokračovať
v práci za podmienok ako pred nástupom na dočasnú PN a zaradiť ho na pôvodnú prácu a pracovisko a
domáhal sa náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku za obdobie od 1. 2. 2012 až do obdobia, keď
mužalovanýumožnilpokračovaťvpráciakoprednástupomnadočasnúPN. Ďalejsadomáhalfinančnej

náhrady za zmarenú účasť v projekte „Technologické centrum - most medzi teóriou a praxou“ vo výške
priemernej odmeny za činnosť podľa vzorca odmeňovania v operačnom programe vzdelávania, pričom
žalobca bol zaradený k personálnej matici až do 27. 10. 2011. Finančnú náhradu je žalovaný povinný
nahradiť žalobcovi za čas od 22. 10. 2010 do času, keď žalovaný umožnil pokračovať žalobcovi v práci
za rovnakých podmienok na pracovnej pozícií a pracovisku, ako pred nástupom na dočasnú pracovnú
neschopnosť. Posledným výrokom sa domáhal od žalovaného uhradenia pohľadávky žalobcu vo výške
418,24 eur za jeho účasť v projekte „Dúha nad Modrým vrchom - vykročme spolu po dúhovom moste“,

ktorý žalovaný uznal potvrdením zo dňa 7. 5. 2008.

Po vykonanom dokazovaní súd rozsudkom zo dňa 28. 11. 2011 žalobu v časti vyššie popísaných
výrokov, teda pod bodmi 1. až 4. a 6. zamietol a výrok pod bodom 5., teda návrh, ktorým sa žalobca
domáha finančnej náhrady za zameranú účasť v projekte „Technologické centrum - most medzi teóriou
a praxou“ vylúčil na samostatné konanie z dôvodu, že je potrebné v tejto veci vykonať ešte ďalšie
dokazovanie. Po podaní odvolania zo strany žalobcu rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.

6. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14. 7. 2012, bol rozsudok tunajšieho súdu v zamietajúcej
časti potvrdený a zvyšný výrok o vylúčenom návrhu na samostatné konanie nadobudol právoplatnosť,
nakoľko odvolanie proti nemu bolo odmietnuté.Súd o predmetnom vylúčenom návrhu viedol ďalšie dokazovanie. Uznesením zo dňa 1. 8. 2012 vyzval
žalobcu podľa § 43 ods. 1 O.s.p., aby doplnil svoj návrh o výšku a špecifikáciu finančnej náhrady za
zmarenú účasť v predmetnom projekte, v súvislosti s tým upravil znenie petitu a predložil listinné dôkazy,

o ktoré svoj nárok opiera.

Žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že svoj nárok špecifikuje ako náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorú výšku stanovil na 527,54 eur, t. j. priemerná odmena za činnosť, ktorú mal podľa
dodatku č. 1 vykonávať. Náhradu vypočítal vo výške 52 % z celkového objemu plánovaných hodín práce

v projekte, t. j. 175 hodín. 52 % vo finančnom vyjadrení z celkového počtu 350 hodín premietnutých
do finančnej náhrady vo výške 175 x 3,0145 (denný vymeriavací základ žalobcu podľa Sociálnej
poisťovne, pobočky v Košiciach č.: 75513-2/2011-KEK z 3. 11. 2011 pre účely určenia doby nároku
a výšky dávky v nezamestnanosti vo výške 24,1160 eur/deň, z toho hodinový vymeriavací základ je
3,0145 eur/hod. = 527,54 eur zaokrúhlene). Túto sumu si uplatňuje ako nemajetkovú ujmu vyjadrenú v
peniazoch s prihliadnutím na značný spôsob zníženia spoločenského uplatnenia a poškodenia dobrého

mena a povesti vo vzťahu k budúcim zamestnávateľom. K predmetnému doplňujúcemu návrhu predložil
písomný dôkaz, a to oznámenie o vybavení sťažnosti žalobcu Úradu Košického samosprávneho
kraja zo dňa 7. 2. 2012 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 3. 11. 2011 o nároku na dávku v
nezamestnanosti vo výške 50 % denného vymeriavacieho základu 24,1160 eur.

V ďalšom konaní bol žalobca zastúpený právnym zástupcom na základe rozhodnutia Centra právnej
pomoci v Košiciach pod sp. zn. 1698/13, JUDr. Jánom Burocim.

Žalovaný navrhoval nárok žalobcu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodný, nezákonný a
nenárokovateľný. Uviedol, že realizácia aktivít projektu s názvom „Technologické centrum - most medzi

teóriou a praxou“ (ďalej už len „Projekt TC“) je súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu a je možná len
v pracovnom čase zamestnanca a v čase, keď je zamestnanec prítomný na pracovisku. S prihliadnutím
na dochádzku a prítomnosť žalobcu na pracovisku, mohol tento realizovať aktivity na projekte len od
18. 10. 2010 do 19. 11. 2010. Od 17. 8. 2010 do 15. 10. 2010 a v čase od 22. 11. 2010 a 29. 9.
2011 bol práceneschopný. Týždenný pracovný čas je 37,5 hodín, teda 7,5 hodín denne, pri prepočte

22 pracovných dní za mesiac má zamestnanec možnosť a povinnosť odpracovať časový pracovný fond
22x 7,5 hod = 165 hodín. Žalovaný poukázal na to, že nie je možná realizácia aktivít projektu v čase,
keď zamestnanec vykonáva priamu vyučovaciu povinnosť, teda vyučuje podľa platného rozvrhu hodín.
A tiež nie je možná ani v čase dovolenky, čerpania PN, víkendov a vždy, keď nie je na pracovisku. Z
knihy príchodov a odchodov žalovaný vyselektoval účasť a prítomnosť žalobcu na priamom výchovnom

vzdelávacom procese. Pri výpočte žalobcom uplatňovaného nároku použil sumu 6,90 eur (hodinová
mzda zadefinovaná v rozpočte projektu pre žalobcu aj s odvodmi pre zamestnávateľa). Aplikujúc
výsledkypočtuhodín,ktoréteoretickymoholžalobcaodpracovaťnaaktivitáchprojektužalobcavypočítal
za október 2010, že odpracoval 25 hodín: 25 x 4,486 = 112,15 eur a za november 2010 pri odpracovaní
17 hodín 17x 4,282 = 72,80 eur (plus odvody za zamestnávateľa za október 2010 vo výške 39,57 eur

a za november 2010 vo výške 19,90 eur). Maximálna výška nároku žalobcu by tak mohla predstavovať
184,95 eur.

Základ nedôvodnosti požadovaného nároku však žalovaný vidí v tom, že ak odpracuje zamestnanec na
aktivitách projektu napr. 40 % pracovného času, t. j. 40 % jeho mzdy, je hradená z prostriedkov ESF

a 60 % z rozpočtu školy. Škola tak ušetrí 40 % mzdových prostriedkov, ktoré zamestnancovi môžu a
nemusia byť vyplatené vo forme odmeny. Odmena je zložkou platu, ktorá v zmysle platnej legislatívy nie
je nárokovateľná. Zamestnanec má v zmysle platnej pracovnej zmluvy a dodatku k zmluve, ktorým sa
zaviazal realizovať aktivity projektu, nárok len na mzdu, či aktivity projektu realizuje, alebo nie. Žalobca
teda nemá dôvod na uplatňovanie tohto nároku. Jeho mzda by bola, resp. bola rovnaká, ak by aktivity

projektu realizoval, alebo nerealizoval a v danom prípade by sa nelíšila od mzdy, ktorú mal vyplatenú
aj bez realizácie aktivít projektu. Žalobcom vypočítaná suma 527,54 eur, tak ako ju on zrealizoval, a
označil ako náhradu nemajetkovej ujmy za neúčasť v projekte, podľa žalovaného nemá súvis ani základ
s doposiaľ vykonaným dokazovaním, a preto žalovaný navrhuje takýto zmenený návrh zamietnuť.

Súd vo veci vypočul svedka F.. M.. M. H., zamestnanca žalovaného, z ktorého svedeckej výpovede zistil,
že on bol spolutvorcom predmetného „Projektu TC“, ktorého cieľom bolo zaviesť systém aplikovaného
vzdelávania na základe poznaní z tohto systému, ďalšou aktivitou bola technická podpora projektu,
zabezpečenie technológie na realizáciu študentských prác. Žalobca bol v tomto projekte označenýako „tréner tréningového modulu 3 - technická príprava výroby“ a „konzultant tréningového modulu 7“.
V takýchto pozíciách boli zaradení aj ostatní pedagógovia zo školy. Projekt mal naplniť ciele výzvy:
„Premena tradičnej školy na modernú“. Takže boli doňho zaradení všetci učitelia školy podľa svojej

aprobácie. Dňa 8. 11. 2010 bola urobená personálna zmena, kedy bol žalobca nahradený v tomto
projekte F.. H., ktorá bola podobného profesionálneho zamerania ako on, pričom prvá personálna zmena
bola realizovaná dňa 4. 10. 2010. Projekt bol ukončený k 30. 6. 2013. Svedok súdu vysvetlil, že členovia
projektu boli ohodnocovaní osobným ohodnotením, lebo členstvom v projekte sa zúčastňovali na práci
navyše. Projekt sa mohol realizovať len na pôde školy. Z výpovede tohto svedka súd nezistil, aké

konkrétne činnosti a kedy vykonával v rámci projektu F.. K., nevedel odpovedať súdu na otázku, či
žalobca predložil konkrétny výkaz o činnosti na danom projekte, alebo iné záznamy o práci na projekte.
Nevedel odpovedať na otázku súdu, či do 8. 11. 2010 F.. K. odpracoval nejaké hodiny na projekte,
nevedel uviesť, prečo bol z projektu vyradený a uviedol, že konkrétne personálne obsadenie na samotný
výkon realizácie projektu nemalo zásadný vplyv. Vyradenie člena z projektu nebolo žiadnym spôsobom
v žiadnych príručkách riešené.

Následne po výsluchu tohto svedka súd nepripustil zmenu návrhu žalovaného zo dňa 24. 8. 2012
po zistení, že žalobca doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal dôvodnosť takéhoto
výpočtu nemajetkovej ujmy vo výške 527,54 eur, a teda rozhodoval o pôvodnom návrhu.

Súd po nepripustení zmeny návrhu opakovane vyzval žalobcu, aby predložil relevantné dôkazy, ktorými
by preukázal svoje tvrdenie uvedené v pôvodnom návrhu, že žalovaný mu mal nejakým spôsobom
zmariť, resp. znemožniť jeho účasť v predmetnom projekte.

Žalobca na svojom návrhu naďalej trval. V písomnom vyjadrení z 10. 9. 2013 uviedol, že medzi ním

a ostatnými pedagogickými zamestnancami školy je len jediný rozdiel, jemu jedinému žalovaný proti
jeho vôli, úmyselne a s cieľom poškodiť, znemožnil účasť v projekte. Na pojednávaní dňa 20. 6. 2014
v účastníckej výpovedi uviedol (vo veci už nekonala pôvodná zákonná sudkyňa, ktorá v januári 2014
odišla do dôchodku), že účasť na projekte mu zmaril štatutárny zástupca žalovaného - riaditeľ školy
F.. I. Z.Č. a doplnil, že na projekte nepracoval z dôvodu, že bol na PN, a to v čase od 17. 8. 2010

do 16. 10. 2010. Aj napriek tomu, že bol na PN, oficiálne bol do projektu zaradený a činnosť s ním
súvisiacusipripravovalvdomácomprostredí.Takževýsledkyvykonanejprácemárovnakoakoajostatní
účastníci projektu. Riaditeľ školy zvolal poradu 22. 10. 2010, kedy dal všetkým pedagógom podpísať
dodatok č. 1 k pracovným zmluvám, a on bol vtedy práceneschopný. A k vyradeniu jeho osoby teda
došlo v čase, keď on bol práceneschopný, aj keď on v čase PN bol súčasťou projektu. V závere teda

žalobca tvrdil, že jediným motívom vyradenia jeho osoby z projektu bola skutočnosť, že dňa 22. 10.
2010, kedy on žalovaného písomne vyzval na nápravu nezákonného stavu, ktorý spočíval v porušení
platného zákona tým, že žalovaný dal príkaz na hromadné vykonanie retroaktívnych právnych úkonov -
podpísanie dodatkov č. 1 k pracovným zmluvám dňa 22. 10. 2010 so spätnou účinnosťou k 31. 8. 2010.
Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný nemohol vedieť, že on bude opäť na PN, teda jediným dôvodom jeho

vyradenia z projektu boli nízke a podlé úmysly s cieľom poškodiť jeho osobe.

Štatutárny zástupca žalovaného - riaditeľ školy F.. I. Z. v účastníckej výpovedi dňa 10. 6. 2013 uviedol,
že účastníci projektu majú nárok na náhradu mzdy, a to tak, že dostanú mzdu za hodiny odpracované na
aktivitách projektu a mzdu za výchovno-vzdelávaciu činnosť. Ten, kto pracuje na projekte, dostane mzdu

vždy rovnakú, bez ohľadu na to, či na projekte pracuje, alebo nie. Rozdiel je len v tom, že hodiny za
projekt sú preplácané z Európskeho sociálneho fondu, teda škola ich ušetrí. Ušetrenú sumu môže škola
použiť napr. na vyplácanie odmien zamestnancom, pričom táto časť mzdy je nenárokovateľná. Dodal,
že pokiaľ bolo dostatok finančných prostriedkov, odmeny dostávali všetci pedagógovia. Tieto však boli
vyplácané nielen za účasť v projekte, ale aj za iné aktivity počas výkonu výchovno-vzdelávacej činnosti.

Dodal, že odmeny boli vyplácané pedagógom aj len samostatne za ich pedagogickú činnosť, nie za aj
účasť v projekte.

Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

Žalobca okrem iných tvrdení vo svojich doplňujúcich písomných vyjadreniach k odôvodneniu žaloby a
v účastníckych výpovediach uvádzal, že žalobou, ktorej časť bola vylúčená na samostatné konanie,
sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. finančnej náhrady za zmarenú účasť v
projekte. Uvádza, že žalovaný úmyselne kládol mu prekážky plnenia pracovnej zmluvy a jej dodatku
č. 1 s úmyslom ho poškodiť, zmariť účasť na projekte, čím mu spôsobil psychickú traumu a znížil

možnosť jeho spoločenského a profesionálneho uplatnenia. Tým mu spôsobil sťaženie situácie pri
hľadaní nového pracovného miesta a posudzovaní jeho osoby u budúcich zamestnávateľov. Žalobca
však konkrétne neuviedol, o ktoré konkrétne ustanovenie svoj nárok opiera a tento svoj nárok ani
právne nevyšpecifikoval. Navyše aj jeho skutkové vymedzenie je zmätočné a chaotické, je ťažké vlastne
posúdiť, čoho a na základe ktorého zákonného ustanovenia sa žalobca vlastne domáha. Súd však
vzhľadom na formuláciu a text výroku označeného pod bodom 5. pôvodnej žaloby dospel k záveru,

že žalobca sa domáha nemajetkovej ujmy podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. K tomu je
potrebné uviesť, že Občiansky zákonník poskytuje ustanovením § 13 ochranu osobnosti len v prípade
takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí
byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti osobnej a mravnej integrite občana,
znižujúcej jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie, ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostatným

spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Z vykonaného dokazovania však
súd v tomto konaní nezistil žiadne také okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že nárok žalobcu je v
zmysle ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka dôvodný a nároku žalobcu nebolo možné vyhovieť ani
podľa iných platných zákonných ustanovení.

Vychádzajúc zo záverov potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu súd zistil a z celého doterajšieho
dokazovania vykonaného v konaní č. k. 5CPr 1/2011, súd vzal za preukázané, že ku skončeniu
pracovného pomeru medzi účastníkmi došlo dohodou zo dňa 30. 9. 2011. Týmto dňom zanikli účinky
uzavretej pracovnej zmluvy, ku ktorej sa viaže aj dodatok č. 1, ktorého platnosti sa ďalším výrokom
žalobca domáhal a ktorá ďalšia časť výroku bola tiež žalobcovi zamietnutá s odôvodnením, že nakoľko

už pracovný pomer netrvá, je otázka platnosti a účinnosti dodatku k pracovnej zmluve bez právneho
významu. Pri posudzovaní ďalšieho nároku, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, súd tento
posudzoval v nadväznosti na predmetné doterajšie rozhodnutie a samozrejme posudzoval tento nárok
aj samostatne. Pri hodnotení tohto nároku súd má zato, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho
základného tvrdenia, že žalovaný mu znemožnil účasť na predmetnom projekte.

Súd sa oboznámil s dôkaznými listinami, ktoré boli predložené v konaní vedenom na tunajšom súde
pod č. k. 5CPr 1/2011 (označené pod č. l. 36, 37, 38 a nasl.). Zistil, že dodatok č. 1 k pracovnej zmluve
zo dňa 31. 8. 2010 bol podpísaný zamestnancom, teda žalobcom a zamestnávateľom. Zároveň bol
ošetrený pečiatkou zamestnávateľa a pod podpisom zamestnanca je rukou dopísaný text „Prevzal: 22.

10. 2010“. Z obsahu predmetného dodatku vyplýva, že tento je uzatvorený na dobu určitú od 1. 9.
2010 do 31. 8. 2012. Podľa ďalšieho dôkazného materiálu, a to písomného odstúpenia od dodatku č.
1 k pracovnej zmluve zo dňa 31. 8. 2010 a z obsahu tohto dôkazu (č. l. 37 predmetného spisu) súd
zistil, že žalobca dobrovoľne sám odstúpil od predmetného dodatku s účinnosťou od 25. 10. 2010.
Dôvodom jeho odstúpenia bol nesúhlas s postupom, akým a v ktorom čase bol mu dodatok k podpísaniu

predložený. Z uvedených dôkazov jasne vyplýva, že v žiadnom prípade nie je pravdivé tvrdenie žalobcu,
žeby mu žalovaný mal nejakým spôsobom zmariť účasť na predmetnom projekte, nakoľko sám žalobca
vyššie popísaným právnym úkonom od tejto účasti dobrovoľne odstúpil. Ani jeden z účastníkov konania
nepredložil žiaden ďalší písomný dodatok, ktorý by bol opakovane žalobcom podpísaný a ktorým by
bola potvrdená jeho účasť na predmetnom projekte. Aj napriek tomu, že žalobca odstúpil písomne od

dodatku č. 1 k pracovnej zmluve, on sám konštatoval, že na predmetnom projekte sa zúčastňoval, a to
svojou prácou doma a čiastočne prácou, ktorú mal vykonávať aj na pôde školy. V písomnom vyjadrení
zo dňa 10. 9. 2013 žalobca uviedol, že v čase od 17. 8. 2010 do 16. 10. 2010 bol práceneschopný,
ale napriek tomu bol oficiálne a podľa pravidiel ESF zaradený v projekte. Činnosť súvisiacu s projektom
vykonával v domácom prostredí, pričom výsledky vykonanej práce mal rovnako ako aj ostatní účastníci

projektu možnosť oficiálne zlegalizovať formou pracovných výkazov ESF, a to až po podpise dodatku
č. 1 k pracovnej zmluve z 25. 8. 2003. Žalobca takto vo svojich písomných vyjadreniach zmätočne raz
konštatuje, že bol účastníkom projektu, potom zas konštatuje, že bol z neho vyradený, pričom neexistujúžiadne písomné dôkazy o tom, aby bolo niekde konkrétne konštatované, že bol vyradený a uvádzané
písomné dôvody jeho vyradenia.

V ďalšom písomnom vyjadrení zo dňa 28. 3. 2014 žalobca uvádza, že predmetný projekt je kolektívnym
dielom účastníkov projektu - komplex na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich odborných
činností. Preukázať, či činnosť jediného účastníka projektu mala nejaké konkrétne výsledky nemožno
bez zohľadnenia komplexu súvisiacich vecí, a preto projekt bolo možné hodnotiť len v celku až po jeho
ukončení, teda po 30. 6. 2013, a teda ak pracovné výkazy a iné dôkazy preukazujúce vykonávanie

odborných činností konkrétnou osobu nedokáže predložiť projektový manažér - F.. M.. M.. H. a F.. I.. L.,
nedokáže to predložiť nikto iný. Žalobca si doplňujúco ďalším písomným vyjadrením nárokoval náhradu
škody, ktorá by mala byť adekvátna k rozsahu činností, ktoré sa mali vykonať v čase od zahájenia
projektu do 30. 11. 2011. Súd takto doplňujúco špecifikovaný nárok opäť hodnotí ako nedôvodný a
takýto nárok nie je možné ani logicky posudzovať, nakoľko nedá sa vlastne pochopiť, čoho sa žalobca
v skutočnosti domáha, keď bolo mu žalovaným jasne vysvetlené, že odmena za účasť na projekte bola

súčasťou mzdy, osobného hodnotenia a odmien.

Z dokazovania jasne vyplynulo, že žalovaný bol v čase od 17. 8. 2010 do 16. 10. 2010 a potom od 22.
11. 2010 do 29. 9. 2011 práceneschopný, takže pracovnú činnosť vykonával v období od 22. 10. 2010 do
22. 11. 2010. Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve podpísal práve dňom nástupu do práce z PN, teda 22. 10.

2010, takže jeho tvrdenie, že pripravoval sa na projekt už počas práceneschopnosti a na domácej pôde
v súvislosti s uvedenými dátumami je nelogické a pre nárokovanie si finančnej satisfakcie len účelové
a tendenčné. Navyše je potrebné opakovane poukázať na výpoveď riaditeľa školy a svedka F.. M.. H.,
ktorí vo svojich výpovediach zhodne uviedli, že nie je možné konkrétne vyšpecifikovať, v čom spočíval
prínos jednotlivých pedagógov do projektu ako celku a obaja potvrdili, že členovia tohto projektu, teda

jednotliví pedagógovia neboli odmeňovaní samostatne vypočítanými financiami za účasť v projekte. Títo
svedkovia nevedeli súdu priamo a jednoducho vysvetliť a vyčísliť, ako konkrétne boli jednotliví členovia
pedagogického zboru za účasť na projekte odmeňovaní a uviedli, že odmena - mzda pedagógov bola
rovnaká, či už sa na projekte zúčastňovali alebo nie.

Na základe takto zisteného skutkového stavu po zistení, že žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy,
ktorými by preukázal, že žalovaný mu mal zmariť účasť na predmetnom projekte a po zistení, že žalobca
nepredložilabsolútnežiadnedôkazyotom,žebymumalabyťspôsobenáakákoľvekujmaažebyžalobca
mal nárok na finančnú náhradu za zmarenie účasti na predmetnom projekte, súd žalobu v celom rozsahu
zamietol ako nedôvodnú a žiadnymi dôkazmi nepreukázanú.

Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania
alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.
Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Nakoľko doposiaľ súd nerozhodol o trovách konania (vo veci konala iná zákonná sudkyňa), je v tomto
konaní potrebné, aby súd rozhodol nielen o trovách konania týkajúcich sa vylúčeného nároku, ale aj
o trovách pôvodného konania. V konaní vedenom pod č. k. 5CPr 1/2011 sa rozhodovalo o viacerých

nárokoch (v počte 5krát), preto súd pri rozhodovaní o trovách konania použil ustanovenie § 151 ods. 3
O.s.p., a teda o celkových trovách rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach do
15 dní od jeho doručenia v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.