Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. november 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 20Cpr/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115219695
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Bujňák
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8115219695.3

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov, samosudca JUDr. Marek Bujňák, v právnej veci žalobkyne N.. W. J., E. X. XA,
I., W. C., právne zastúpenej Mgr. Annou Lengyelovou, advokátkou, Štúrova 24, 040 01 Košice, proti
žalovanému Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Špitálska 8, 812 67 Bratislava, o náhradu mzdy,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2 130,25 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške

5,05 % ročne zo sumy 263,85 eura od 13.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 791,50 eura od 13.7.2015 do
zaplatenia, zo sumy 799,50 eura od 13.8.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa,žaloboupodanounasúddňa19.12.2014,sadomáhala,abysúdurčil,že výpoveďzodňa24.
9. 2014 podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b zákona č. 400/2009 o štátnej službe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu uvedeného v § 47 písm. i, Zákona o štátnej
službe, ktorej účinky doručenia žalobkyni nastali dňa 24.10.2014, je neplatná a štátnozamestnanecký
pomer zo dňa 18.2.2005 v znení dodatku č. 1 zo dňa 4.1.2010 naďalej trvá.

Súd rozsudkom zo dňa 22.5.2015, sp. zn. XXCpr/X/XXXX určil, že výpoveď zo dňa 24. 9. 2014 podľa
ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b zákona č. 400/2009 o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu uvedeného v § 47 písm. i, Zákona o štátnej službe,
ktorej účinky doručenia žalobkyni nastali dňa 24.10.2014, je

neplatná a štátnozamestnanecký pomer zo dňa 18.2.2005 v znení dodatku č. 1 zo dňa 4.1.2010 naďalej
trvá. Návrh žalobkyni na náhradu mzdy vylučuje na samostatné konanie.

Žalobkyňa podaním zo dňa 16.9.2019 špecifikovala náhradu tak, že si uplatnila náhradu funkčného platu
za obdobie od 1.1.2015 do 30.6.2015 vo výške 791,50 eura za každý mesiac, od 1.7.2015 do 31.7.2015
vo výške 799,50 eura. V prípade ak by sa súd s náhradou mzdy nestotožnil, tak si uplatňuje zaplatenie

sumy 1.616,45 eura ako škodu za obdobie od 1.1.2015 od 20.5.2015, za obdobie od 23.5.2015 do
31.7.2015 vo výške 149,24 eura, náhradu mzdy za obdobie od 21.5.2015 do 31.5.2015 vo výške 263,85
eura, za obdobie 1.6.2015 do 30.6.2015 vo výške 791,50 eura a za obdobie od 1.7.2015 do 31.7.2015
vo výške 799,50 eura.

Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 23.9.2015 uviedol, že žalobkyni neprináleží náhrada mzdy za

práceneschopnosť od 1.1.2015 do 20.5.2015. Za prvé 3 dni od 1.1.2015 do 3.1.2015 zaplatí žalobkyni
náhradu príjmu vo výške 25% z vymeriavacieho základu v sume 20,5691 a za ostatných 7 dní 55% zvymeriavacieho základu v sume 105,5878 eura. Žalovaný súčasne vyplatí žalobkyni náhradu mzdy za
mesiac máj 2015 vo výške 263,85 eura, za mesiac jún vo výške 791,50 eura a za mesiac júl vo výške
799,50 eura.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyni a listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

Listom zo dňa 24.10.2014 služobný úrad skončil pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou v zmysle
§ 46 ods. 1 písm. b zákona č. 400/2009 o štátnej službe z dôvodu uvedeného v § 47 písm. i, Zákona

o štátnej službe s prihliadnutím na § 51 ods. 1 zákona o štátnej službe. Závažné porušenia pracovnej
disciplíny sa mala žalobkyňa dopustiť rozhodnutím č. NRS A. -XX,XX zo dňa 16.11.2011 a rozhodnutím
č. I.-XX,XX zo dňa 5.3.2013. Výpoveď žalobkyňa odmietla prevziať dňa 24.10.2014.

Listom zo dňa 11.12.2014 žalobkyňa oznámila služobnému úradu, že trvá na tom, aby ju naďalej
zamestnával a prideľoval jej prácu.

Rozsudkom zo dňa 22.5.2015, sp. zn. XXCpr/X/XXXX súd určil, že výpoveď zo dňa 24. 9. 2014 podľa
ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b zákona č. 400/2009 o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu uvedeného v § 47 písm. i, Zákona o štátnej službe,
ktorej účinky doručenia žalobkyni nastali dňa 24.10.2014, je neplatná a štátnozamestnanecký pomer zo

dňa 18.2.2005 v znení dodatku č. 1 zo dňa 4.1.2010 naďalej trvá. Návrh žalobkyni na náhradu mzdy
vylučuje na samostatné konanie.

Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 28.7.2015 vyplýva, že žalobkyni bol z účinnosťou
od 1.1.2015 určený funkčný plat vo výške 791,50 eura.

Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 28.7.2015 vyplýva, že žalobkyni bol z účinnosťou
od 1.7.2015 určený funkčný plat vo výške 799,50 eura.

Z internej normy č. IN - 006/2015 vyplýva, že zamestnávateľ prispieva na stravný

lístok zamestnanca sumou 2,47 eura a zo sociálneho fondu sumou 0,40 eura.

Z potvrdenia o zdravotnom stave žalobkyne vyplýva, že táto bola od 1.1.2015 do 21.5.2015
práceneschopná pre vertebrogenný algický sy krčnej chrbtice. Stav bol potencovaný depresívnym

syndrómom - reaktivným (prepustená z práce).

Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

Podľa § 79 ods.1,2 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak

s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodneoskončenípracovnéhopomeru. Akcelkovýčas,zaktorýbysamalazamestnancoviposkytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36

mesiacov.

Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na
štátnozamestnanecké vzťahy sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na
štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 12, § 13 ods. 4 a
7, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až
f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a4, § 76 ods. 3, 4 a 6, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods.
1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a
3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151,

§ 152 ods. 1, 2, 4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, §
187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 230 až 236 a § 240 Zákonníka práce.

Podľa § 152 ods. 1, veta prvá a druhá Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať
zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na

pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú
cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku
odpracovali viac ako štyri hodiny.

Podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä
poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu

pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v

stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov
prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie
služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať

stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny
vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže
zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume

najmenej 55% ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55% stravného poskytovaného pri
odpracovali viac ako štyri hodiny.

Podľa§152ods.6Zákonníkapráce,zamestnávateľposkytnezamestnancovifinančnýpríspevokvsume
uvedenej v odseku 3, len ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú

podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie podľa
odseku 2, alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo
zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených
zamestnávateľom.

Podľa § 192 ods.1 Zákonníka práce, zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá vznikla
zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri
plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd

rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa§125O.s.p.zadôkazmôžuslúžiťvšetkyprostriedky,ktorýmimožnozistiťstavveci,najmävýsluch
svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny,

ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Podľa 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 3 ods. 1 Nar. vlády č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 22.5.2015, sp. zn. XXCpr/X/XXXX súd určil, že výpoveď zo
dňa 24. 9. 2014 podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b zákona č. 400/2009 o

štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu
uvedeného v § 47 písm. i, Zákona o štátnej službe, ktorej účinky doručenia žalobkyni nastali dňa
24.10.2014, je neplatná a štátnozamestnanecký pomer zo dňa 18.2.2005 v znení dodatku č. 1 zo dňa
4.1.2010 naďalej trvá. V zmysle vyššie citovaných ustanovení ak zamestnávateľ so zamestnancom

neplatne skončil pracovný pomer a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru.

Prvým nárokom, ktorým sa súd zaoberal bol nárok na náhradu mzdy. Žalobkyňa požadovala z titulu
náhrady mzdy sumu 5.548,50 eura, pričom náhradu mzdy žiadala za obdobie od 1.1.2015 do 31.7.2015.
Žalovaný argumentovala tým, že náhrada mzdy nepatrí žalobkyni 1.1.2015 do 20.5.2015, pretože bola

práceneschopná. Žalobkyňa trvala na tom, že súd môže znížiť povinnosť zamestnávateľa nahradiť
mzdu, prípadne nepriznať, iba ak by sa mala poskytnúť za čas presahujúci 12 mesiacov, čo sa v danom
prípade splnené nie je.

Čosatýkačasovéhoobdobia,súdmusídaťzapravduargumentáciižalovanéhoauzatvára,žežalobkyni

nepatrí náhrada mzdy za obdobie, kedy bola práceneschopná a teda od 1.1.2015 do 20.5.2015, pretože
zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy za dobu jeho dočasnej práceneschopnosti a to z dôvodu,
že ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku PN, počas ktorého mu
nepatrí náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v
prípade ak je PN (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 28.2.2011, sp. zn. X F. XXX/XXXX,

stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky F. X/XXXX, judikát č. B. XX/XXXX).

Súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 21.5.2015 do 31.5.2015 vo výške 263,85 eura, od
1.6.2015 do 30.6.2015 vo výške 791,50 eura a od 1.7.2015 do 31.7.2015 vo výške 799,50 eura, keď
súd vychádzal z funkčného platu žalobkyne 1.1.2015 do 30.6.2015 vo výške 791,50 eura a od 1.7.2015

vo výške 799,50 eura. Skutočnosť, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy vo vyššie uvedenej výške
napokon nebola medzi účastníkmi ani sporná.

Žalobkyni súd ďalej priznal náhradu za PN v mesiaci január 2015 v zmysle zákona č. 460/2003 Z.z. za
prvé 3 dni vo výške 25% z denného vymeriavacieho základu v sume 20,5691 a za ďalších 7 dní vo výške

55% z denného vymeriavacieho základu v sume 105,5878 eura. Spolu vo výške 126,16 eura.

Nakoniec súd žalobkyni priznal náhradu za príspevok na 52 stravných lístkov za obdobie máj až júl
2015 v celkovej výške 149,24 eura. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný prispieva na 1
stravný lístok sumou 2,87 eura, preto za obdobie, ktoré žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy, patrí

aj náhrada za príspevok na stravný lístok.

Spolu teda súd priznal žalobkyni sumu 2.130,25 eura.

Pokiaľideonárokžalobkynenanáhraduškodyzaobdobieod1.1.2015do20.5.2015taksúdmázato,že

v tejto časti žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa je povinná v rámci procesnej povinnosti
pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti / povinnosť tvrdenia/, opísať v žalobe a v nasledujúcich
podaniach skutočnosti, ktoré za takéto podľa vlastného presvedčenia považoval / § 79 ods.1 , § 101
ods.1 O.s.p./. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a
vo vyjadreniach. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom

dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Dôkazným
bremenom ( § 120 ods. 1 O.s.p. ) sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že
počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci
samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i vtakých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva na rozhodnutie o veci nebola
preukázaná, a teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver, ani o pravdivosti
tvrdenej skutočnosti, ale ani o tom, že je tvrdená skutočnosť nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne

určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočnosti vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Záver
o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno je možné urobiť len vtedy, keď súd riadne a úplne
vykonal všetky dôkazy, ktoré účastník označil na preukázanie svojho tvrdenia. Účastníkom označený
dôkaz súd neuskutoční iba v prípade, že jeho prostredníctvom nie je možné preukázať pre vec rozhodnú

skutočnosť, napríklad preto, že označený dôkaz je zjavne nespôsobilý preukázať tvrdenú skutočnosť,
alebo že sa týka skutočnosti, ktorá je podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci bezvýznamná.

Predpokladmi vzniku zodpovednosti sú protiprávny úkon, spôsobenie škody, príčinná súvislosť medzi
nimi. V konaní je na žalobkyni, aby všetky tieto atribúty preukázala. Žalobkyňa v konaní nepreukázala
príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného a vznikom škody.

Žalobkyňa v konaní predložila potvrdenie o zdravotnom stave, pričom z uvedeného potvrdenia nemožno
jednoznačne určiť, že porušenie povinnosti zo strany žalovaného malo za následok práceneschopnosť
žalovanej a taktiež, že to bola jediná príčina zdravotných problémov žalovanej. Žalobkyňa ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania nenavrhla (napr. výsluch ošetrujúceho lekára, znalecké dokazovanie), a preto
súdu nezostávalo nič iné ako žalobu v tejto časti zamietnuť.

Vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu náhrady mzdy, teda úrokov z omeškania, treba uviesť, že mzda,
ktorú náhrada mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru nahrádza, je splatná pozadu
za mesačné obdobie v najbližšom výplatnom termíne, pričom medzi účastníkmi bola v pracovnej zmluve
dohodnutá splatnosť mzdy na desiaty kalendárny deň v mesiaci. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote

splatnosti, ktorá je rovnaká ako lehota splatnosti mzdy, ktorú nahrádza, má za následok omeškanie so
vznikom povinnosti platiť úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom
na § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Súd žalobkyni uplatnené úroky z omeškania z náhrady mzdy za každý
mesiac priznal, a to vždy od 13. dňa mesiaca po splatnosti, pričom výšku úrokov z omeškania súd priznal
v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..

O trovách účastníkov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.2 O.s.p. , podľa ktorého ak mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne

vysloví,žežiadnyzúčastníkovnemánanáhradutrovprávo.Náhradutrovkonaniasiuplatnilažalobkyňa,

ktorá bola v konaní úspešná v sume 2.130,25 eura z 5.548,50 eura, teda v rozsahu 38,39 %, žalovaný
bol úspešný vo zvyšných 61,61 %. Nakoľko úspešnejší žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, súd
mu ju nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia písomne v troch vyhotoveniach na Krajský súd v
Prešove cestou tunajšieho súdu.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a

čoho sa odvolateľ domáha. Musí byť podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť do uplynutia lehoty
na odvolanie.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodných skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci

(zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).