Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 18, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/456/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204520
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204520.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., , so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., , so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená:
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO 00 166 073, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 14.
októbra 2013, č. k. 8C/76/2013-50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi
nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1
písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1,2 , § 19 ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia, § 41 ods. 2 písm. i), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania
považoval súd nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Senica za neopodstatnený. Dňa 7.6.2010 bola Okresnému súdu Senica doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú žiadosť súd zamietol dňa 6.12.2010,
teda rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na 167. deň od jej doručenia
súdu, a nie s omeškaním viac ako 282 dní, ako uvádza navrhovateľ. Ohľadne prípadného prieťahu
sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval

Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V prípade, ak má súd za to,
že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre
ktoré by bola určená pätnásťdňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej
veci nebola nedodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania návrhu na súd
lehotu neurčoval. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie poverenia na

vykonanieexekúcienepresadzovalzákonnýmimožnosťami,nijakosaskoršiehorozhodnutianedomáhal
(vychádzajúc z obsahu exekučného spisu). Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas
tejto doby bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako navrhovateľ nepreukázal, že doba
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí,viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko
ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých iných exekučných veciach navrhovateľa
ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia,
konal riadne a bez prieťahov a preto možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného
postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik
zodpovednosti štátu a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny úradný
postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľ

považoval za neopodstatnený. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy navrhovateľ napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Podľa názoru súdu sa navrhovateľovi
nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej
veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených
so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov

informačného systému spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou
informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu), keď
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený
musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov navrhovateľa ako
oprávneného v exekučnom konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s

postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva a
nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na dôvody
uvedené vyššie. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ tým, že uprednostnil rozhodcovský súd
(súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo

zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Preto, ak by aj
navrhovateľovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s
postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. V konaní odporkyňa vzniesla námietku premlčania
v prípade , ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. O takýto prípad v prejednávanej veci nešlo,

nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 7.6.2010 a preto sa súd vznesenou námietkou premlčania nezaoberal. Všetky vyššie konštatované
skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody,
chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, boli relevantnými
na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa §

142ods.1Občianskehosúdnehoporiadku,keďplneúspešnejžalovanejnáhradutrovkonanianepriznal,
pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovateľ
a uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1

O.s.p. a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
ďalej v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.

V právnom štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku nesprávnosti súdneho

rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní
viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de jiure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,

že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochranyzákladného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase.

Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu
podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8C/76/2013 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a titulom nemajetkovej
ujmy sumu 520,01 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu náhrady škody v celkovej výške 125,- eur. Táto škoda predstavuje podľa
navrhovateľa náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo

veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ podľa vlastného tvrdenia
vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému
sumu 40,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-
eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 520,01 eur,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Sumu 520,01 eur navrhovateľ vyčíslil výpočtom -
alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu teda 660,- eur za rok. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil
navrhovateľ tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že

správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ tvrdil, že mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhovateľ považoval za nesprávny
úradný postup exekučného súdu. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučný súd uznesením

č. k. 6Er/399/2010 zo dňa 6.12.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
(doručená súdu 7.6.2010) z dôvodu, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom k dôsledkom, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust.
§ 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka - Smernice 93/13/EHS, keď rozhodcovský rozsudok je ako
exekučný titul neúčinný.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred
súdom v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo,
žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani
nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne

súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej
retroaktivity.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce
rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

Lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu
so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15 - tich dní odo dňa doručenia žiadosti. Súd prvého stupňa
zamietnutie nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením s exekučným spisomOkresného súdu Senica sp. zn. 6 Er/399/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa, že v tomto konaní došlo
k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote, ale s omeškaním viac ako 282 dní, je nepravdivé, pretože žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Senica dňa 11.5. 2010, súd vyzval oprávneného,
aby súdu zaslal zmluvu o úvere. Zmluva o úvere bola súdu doručená až dňa 27.9.2010, v dôsledku
čoho súd nemohol konať vo veci 97 dní. Následne súd uznesením zo dňa 6.12.2010 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením zo dňa 9.5.2011 exekučné
konanie zastavil. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda bolo

rozhodnuté po 167 dňoch, avšak po výzve súdu na predloženie dokladov, potrebných pre rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Odvolací súd dáva za pravdu odporcovi v tom,
že nesprávny úradný postup nespočíva v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Navrhovateľ
nepreukázal, že by v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom
všeobecnýsúdvkonaníonáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomtakýmtoorgánom
nie je.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu

škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,
riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné

a nehospodárne.

K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom

čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného
titulusozákonomsaodvolacísúdsrozhodnutímsúduprvéhostupňavplnomrozsahustotožňuje,pričom
tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa
v celom rozsahu rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.