Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 3, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/233/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202822
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202822.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členov senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 6C/202/2014-74 zo dňa 10.10.2014,
na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 6C/202/2014-93 zo dňa

19.01.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie majetkovej škody 1.115,40 Eur
a nemajetkovej ujmy 223,08 Eur vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta

v exekučnom konaní sp. zn. 13Er/758/2010, majetkovej škody 3.625,71 Eur a nemajetkovej ujmy
725,14 Eur vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní
sp. zn. 17Er/1287/2010, majetkovej škody 4.259,45 Eur a nemajetkovej ujmy 851,89 Eur vzniknutej
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 17Er/158/2011,
majetkovej škody 4.497,66 Eur a nemajetkovej ujmy 899,53 Eur vzniknutej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 15Er/124/2011, majetkovej škody
1.771,- Eur a nemajetkovej ujmy 354,20 Eur vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného

súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 25Er/678/2010. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

Vecne súd argumentoval tým, že žalobkyňa vo svojej žalobe vo vzťahu k tvrdenej majetkovej
škode uviedla, že táto vznikla v dôsledku zamietnutia návrhu na vydanie poverenia súdnemu

exekútorovi, pričom exekučný súd podľa nej nesprávne obsahovo preskúmaval vydané exekučné
tituly - rozhodcovské rozsudky. V tomto smere však treba v súlade so stanoviskom žalovanej uviesť,
že podľa § 44 ods. 2 predposlednej a poslednej vety Ex. por. v znení účinnom od jeho počiatku
až dodnes o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi rozhoduje exekučný súduznesením, teda rozhodnutím, voči ktorému je okrem toho prípustné odvolanie. Ak teda exekučný súd
pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora zhromažďoval podklady a právne uvažoval nad tým, ako
kvalifikovať predložený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), nemožno túto jeho činnosť posudzovať

ako úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z., pretože sa v konečnom dôsledku prejavil v
rozhodnutí exekučného súdu - uznesení o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora. Teda nie samotný
postup exekučného súdu, ktorým si zhromažďoval podklady, skutkovo a právne posudzoval exekútorovu
žiadosť, ale až (právoplatné) zamietnutie žiadosti spôsobilo, že v exekúciu na základe rozhodcovského
rozsudku znejúceho v prospech žalobkyne nebolo možné vykonať, resp. v nej pokračovať. Pre vznik

(tvrdenej) škody v podobe nevymáhateľnosti priznaného nároku tak nebol kauzálny samotný postup
exekučného súdu, ale až uznesenie zamietajúce žiadosť súdneho exekútora (porov. aj 1 Cdo 129/2008).
Nároky žalobkyne uplatnené z tohto dôvodu, teda z dôvodu (údajne nesprávneho) zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov
rozhodcov JUDr. Michala Rašlu alebo JUDr. Miroslava Rácza (Stály rozhodcovský súd pri Slovenskej
rozhodcovskej, a.s.), teda treba posudzovať ako nároky na náhradu škodu spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci, a to nezákonnými uzneseniami Okresného súdu Galanta ako
exekučného súdu o zamietnutí týchto žiadostí. V takom prípade je však súd povinný skúmať splnenie
podmienky § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to, či bolo rozhodnutie zmenené alebo zrušené
príslušným orgánom pre nezákonnosť. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že tieto rozhodnutia sú
v príslušných exekučných spisoch vedené ako právoplatné. Žalobkyňa pritom nenavrhla žiaden dôkaz

nadokázanietoho,žeuvedenápodmienkajesplnená,resp.žedoložkaprávoplatnostiakoverejnálistina
je nesprávna. Za týchto okolností tak súd musel vychádzať z jej obsahu a predpokladať, že to, čo je
v nej uvedené, je pravdivé (§ 134 O.s.p.). Už len na dôvažok možno doplniť, že žalobkyňa nevyvrátila
ani obsah exekučných spisov, z ktorých je zrejmé, že ona sama proti týmto uzneseniam nepodala
odvolanie, hoci jej to umožňoval § 44 ods. 2 Ex. por. Uplatnenie riadneho opravného prostriedku je

však ďalšou podmienkou (logicky súvisiacou s predchádzajúcou) vzniku nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porov. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalobkyňa pritom ani
netvrdila, že by jej prípady boli hodné osobitného zreteľa v zmysle poslednej vety citovaného odseku.
Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne, pokiaľ sa ňou domáha náhrady majetkovej
škody z nesprávneho úradného postupu (spočívajúceho v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie) v konaniach Okresného súdu Galanta vymedzených vo výroku tohto rozsudku, je
nedôvodná, pretože nie sú splnené podmienky vzniku takéhoto nároku. Ďalšími námietkami žalovanej
ohľadom vzniku škody sa tak vôbec nebolo potrebné zaoberať. Zostáva tak posúdiť dôvodnosť tej časti
nároku, ktorú žalobkyňa zakladá na nedodržaní zákonom ustanovenej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie
o žiadosti o vydanie poverenia, resp. na tvrdených prieťahoch v konaní. Ustanovenie § 9 zákona

č. 514/2013 Z.z. síce nedefinuje pojem nesprávneho úradného postupu, príkladmo však vypočítava
určité konania orgánov verejnej moci, ktoré možno za nesprávny úradný postup považovať. Podľa cit.
ustanovenia sa tak za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti vydať rozhodnutie (v)
zákonom ustanovenej lehote alebo zbytočné prieťahy v konaní. Nedodržanie lehoty a zbytočné prieťahy
sú tak dva osobitné druhy nesprávneho úradného postupu a ich existenciu treba posúdiť osobitne. Podľa

§ 44 ods. 2 druhej vety Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. mája 2010 platilo, že ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Zákonom č. 144/2010 Z.z. bola táto veta s účinnosťou od 1. júna 2010 doplnená o dôvetok
„táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)“. Exekučným titulom podľa

§ 41 ods. 2 písm. c) Ex. poriadku sa podľa znenia účinného do 31. mája 2011 rozumeli vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Žalobkyňa vo svojej žalobe tvrdí, že v
tomto písmene nešlo o rozhodcovské rozsudky, ale o rozhodnutia komisií podľa predošlých predpisov o
rozhodovaní pracovnoprávnych sporov. Podľa názoru súdu však tomuto stanovisku nemožno prisvedčiť.
V prerokúvanej veci bolo skutkovo zistené, že súdny exekútor v konaniach, z ktorých žalobkyňa

odvodzovalavznikškody,podalžiadostiovydaniepovereniaažpo1.júni2010(konkrétne29.septembra
2010, 19. októbra 2010, 24. novembra 2010, 14. januára 2011, 10. februára 2011 a 19. mája 2011),
v dôsledku čoho sa na konanie exekučného súdu vôbec nevzťahovala uvedená zákonná lehota. V
konaní Okresného súdu Galanta tak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v podobe nevydania
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. To samozrejme bez ďalšieho nevylučuje možnosť, že by

v tomto konaní došlo k prieťahom. V tejto súvislosti sa však súd nestotožňuje s námietkou žalovanej,
že nie je v právomoci súdu konajúceho o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. posúdiť otázku, či v
inom súdnom konaní došlo či nedošlo k prieťahom v konaní. V prerokúvanej veci šlo o exekúcie na
základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a tona základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to,
že takéto doložky sa môžu považovať za neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo

veciach ochrany spotrebiteľa v danom období (porov. rozsudky citované aj v zamietavých uzneseniach
Okresného súdu Galanta) nemožno podľa názoru tunajšieho súdu uvedené veci považovať za právne
úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne
obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. To
sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním

a pod. I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup Okresného súdu Galanta v
exekučných konaniach vymedzených vo výroku považovať za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd
pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v
období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III.
ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé,
že o žiadosti vo veci sp. zn. 13Er/758/2010 podanej 12. augusta 2010 rozhodol súd 14. januára 2011,

vo veci sp. zn. 17Er/1287/2010 podanej 8. decembra 2010 rozhodol súd 16. júna 2011, vo veci sp. zn.
17Er/158/2011 podanej 15. februára 2011 rozhodol súd 20. júna 2011, vo veci sp. zn. 15Er/124/2011
podanej 4. februára 2011 rozhodol súd 29. júna 2011 a vo veci sp. zn. 25Er/687/2010 podanej 15. júla
2010 rozhodol súd 18. januára 2011. Celková dĺžka konania tak vo všetkých prípadoch dosahovala
medzi 4 až 6 mesiacmi, v rámci ktorých súd obstaral spisy rozhodcovského súdu, preskúmal ich a

vypracoval písomné uznesenie. V takýchto konaniach je tak možné identifikovať nanajvýš ojedinelé
prieťahy v trvaní niekoľkých týždňov a tieto nemožno kvalifikovať ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných
konaniach sa Okresný súd Galanta nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných
prieťahov v konaní“ v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím nie je daný prvý predpoklad

zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať
ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala. Na základe toho súd
všetky žaloby v spojených konaniach zamietol (výrok I). O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1
v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p. Pri vyhlásení rozsudku súd síce žalovanej náhradu trov priznal, pretože
mala vo veci plný úspech, no keďže si ich náhradu v trojdňovej lehote nevyčíslila a zo spisu žiadne trovy

nevyplývajú, v písomnom vyhotovení rozsudku jej žiadne trovy nepriznal (bod II výroku).

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite

veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9

ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali

v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces

a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvého
stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom
č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, preukazujúcim
výšku škody. Na záver odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcomnariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný

pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Uznesením napadnutým odvolaním prvostupňový súd uložil žalobcovi, aby v lehote 3 dní od

právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil v kolkoch na rube tohto tlačiva súdny poplatok, ak súdny poplatok
neprevyšuje 330,- Eur alebo príkazom na úhradu na účet súdu, súdny poplatok v celkovej výške 23,-
Eur, a to súdny poplatok vo výške 3,- Eur za podanie s prílohami urobené elektronickými prostriedkami
dňa 10.11.2014 (položka 20a) a súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- Eur (položka 7a) s tým, že ak
poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa, v celom jeho rozsahu, podal prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne skutkové a právne
dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Súdny poplatok vo výške 20,- Eur mu bol vyrubený zrejme
za podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda. Súd však uviedol, že súdny
poplatok bol vyrubený v zmysle položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. Podľa

položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobený
nezákonným úradným rozhodnutím orgánom verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Akovyplývaztejtodefiníciespoplatnenéhoúkonu,spoplatneniupodliehajúlenžalobynanáhraduškody.
Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu
pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Sám podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie

je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Nemôže preto byť
vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992
Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu
súdu o žalobe na náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom. Navyše podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná
pred 01.10.2012 konanie teda začalo s účinnosťou zákona č. 286/2012 a preto je nutné v súvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust.

§ 4 ods. 1 písm. d) Zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Na základe uvedeného preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v
odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal

napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že ani
jednému odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sú vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre ich potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd

v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal odzáverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobami došlými 27. septembra 2012 pôvodne Okresnému súdu Galanta (neskôr v dôsledku vylúčenia
sudcov Okresného súdu Galanta postúpenými Okresnému súdu Dunajská Streda a spojenými jeho
uznesením č.k. 6C/202/2014-64 na spoločné konanie) sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia
náhradyškodyanemajetkovejujmyvovýškeuvedenejvovýrokurozsudkuatiežvydaniamedzitýmneho
rozsudku, ktorým by sa deklarovalo porušenie jej práv. V žalobe predniesla, že ako veriteľka navrhla

súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému vykonanie exekúcie voči viacerým svojim dlžníkom
(uvedeným ďalej) na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Galanta ako exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Hoci žiadosť spĺňala všetky zákonné náležitosti a súd mal podľa žalobkyne rozhodnúť
o udelení poverenia do 15 dní od jej doručenia, rozhodol o ňom až po uplynutí tejto lehoty s
výrazným omeškaním, hoci vec podľa nej nebola právne zložitá a nevyžadovala si spoluprácu s

účastníkmi konania. Exekučný súd navyše žiadosť o udelenie poverenia zamietol potom, čo meritórne
preskúmal rozhodcovský rozsudok (exekučný titul), hoci na to podľa žalobkyne nebol oprávnený.
Podľa žalobkyne si tým súd v rozpore s princípom právnej istoty dotvoril svoje oprávnenie a zamedzil
účinkom rozhodcovského rozsudku, ktoré sú postavené naroveň rozsudku všeobecného súdu. Tým,
že exekučný súd odoprel exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku, spôsobil nevymožiteľnosť

žalobkyninej pohľadávky - na jednej strane totiž existuje rozhodcovský rozsudok zakladajúci prekážku
rei iudicatae vo vzťahu k ním priznanému nároku a tento rozsudok už nie je možné zrušiť, na druhej
strane sa žalobkyňa z tohto rozhodcovského rozsudku nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky.
Konkrétne išlo o exekúcie voči povinným E. Z. (žaloba pôvodne vedená na okresnom súde pod sp. zn.
6C/202/2014), F. M. (pôvodne pod sp. zn. 5C/267/2014), B. G. (pôvodne pod sp. zn. 5C/270/2014), L.

K. (pôvodne sp. zn. 10C/282/2014) a W. L. (pôvodne sp. zn. 11C/237/2014). Postup Okresného súdu
Galanta ako exekučného súdu v týchto veciach považovala žalobkyňa za nesprávny úradný postup
v zmysle § 10 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov, v dôsledku ktorého jej vznikla majetková škoda vo výške istiny s príslušenstvom,
ktorú jej priznal rozhodcovský rozsudok, no ktorú žalobkyňa nemôže vymôcť, a nemajetková ujma,

ktorú žalobkyňa vyčíslila v peniazoch na 20% uplatňovanej majetkovej škody. Dôvody na náhradu
nemajetkovej ujmy videla žalobkyňa v tom, že oneskorené zamietnutie žiadosti o udelenia poverenia
jej znemožnilo včas realizovať kroky na mimosúdne vymoženie svojich nárokov. Jej právu tak nebola
poskytnutá súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite a peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je
tak jedinou vhodnou satisfakciou.

Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, z priložených exekučných spisov Okresného súdu
Galanta vyplynulo nasledovné:

V pôvodnej veci 6C/202/2014: Žalobkyňa uzavrela s dlžníkom E. Z., r.č. XXXXXXX/XXXX zmluvu
o úvere, ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku. Keďže dlžník svoj záväzok neplnil,

žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 02095/10, ktorým
zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 584,86 Eur so zmenkovým úrokom 0,25% denne a zákonným
úrokom 6% ročne z tejto sumy a trovami konania. Žalobkyňa následne 28. júna 2010 spísala u exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok

a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny exekútor 12. augusta 2010 doručil Okresnému súdu Galanta
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z
rozhodcovského súdu uznesením č.k. 13Er/758/2010-28 zo 14. januára 2011 zamietol. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2011 potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

V pôvodnej veci 5C/267/2014: Žalobkyňa uzavrela 2. septembra 2009 zmluvu o úvere s dlžníčkou F. M.,
r.č. XXXXXX/XXX, ku ktorej dlžníčka žalobkyni vystavila vlastnú zmenku. Keďže dlžníčka svoj záväzok
neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácomvydal rozhodcovský rozsudok č. SR 06381/10, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 912,13
Eur so zmenkovým úrokom 0,25% denne a zákonným úrokom 6% ročne z tejto sumy a trovami
konania. Žalobkyňa následne 20. septembra 2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na

vykonanie exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe
toho súdny exekútor 8. decembra 2010 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č.k.
17Er/1287/2010-29 zo 16. júna 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2011
potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

V pôvodnej veci 5C/270/2014: Žalobkyňa uzavrela 18. septembra 2009 zmluvu o úvere s dlžníkom B.
G., r.č. XXXXXX/XXXX, ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku. Keďže dlžník svoj záväzok
neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom
vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 09797/10, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 1.118,13

Eur so zmenkovým úrokom 0,25% denne a zákonným úrokom 6% ročne z tejto sumy a trovami
konania. Žalobkyňa následne 25. januára 2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na
vykonanie exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe
toho súdny exekútor 15. februára 2011 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením

č.k. 17Er/158/2011-30 z 20. júna 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2011
potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

V pôvodnej veci 10C/282/2014: Žalobkyňa uzavrela 24. septembra 2009 zmluvu o úvere s dlžníkom L.
K., r.č. XXXXXX/XXXX, ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku. Keďže dlžník svoj záväzok

neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom
vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 09487/10, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 1.165,13
Eur so zmenkovým úrokom 0,25% denne a zákonným úrokom 6% ročne z tejto sumy a trovami
konania. Žalobkyňa následne 18. januára 2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na

vykonanie exekúciu, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe
toho súdny exekútor 4. februára 2011 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č.k.
15Er/124/2011-28 z 29. júna 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. augusta 2011
potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

V pôvodnej veci 11C/237/2014: Žalobkyňa uzavrela 28. augusta 2008 zmluvu o úvere s dlžníkom W.
L., r.č. XXXXXX/XXXX. Keďže dlžník svoj záväzok neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmluvy
na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd
konajúci rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 02154/10, ktorým

zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 421,44 Eur s úrokom z omeškania 0,25% denne a trovami
konania. Žalobkyňa následne 15. júna 2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na
vykonanie exekúciu, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe
toho súdny exekútor 15. júla 2010 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č.k.

25Er/687/2010-17 z 18. januára 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. augusta
2011 potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je upravená
v zák. č. 514/2003 Z.z.

V čase žalobcom tvrdeného porušenia tohto ustanovenia i v čase začatia konania - doručenia návrhu
žalobcu na súd bolo účinné znenie § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej aj „cit. zák.“) v ods. 1 v znení: štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických; osôb podľa ods. 2 právo na náhraduškody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

Toto ustanovenie bolo následne zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013 novelizované,
pričom prechodné ustanovenia k zák. č. 412/2012 neobsahujú osobitné zakotvenie účinnosti tejto novely
a jeho znenie upravené nasledovne:

V zmysle § 9 ods. 2 cit. zák. v účinnom znení pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len z
výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z
právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z ustálenej
judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou právnou
úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre

konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa
tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje
fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym
úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej
činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po

uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný
titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 do 17.01.2013 súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul;
ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.
231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 18.01.2013 dosiaľ súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa dôvodovej správy k cit. novele k zák. č. 412/2012 Z.z. návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko
existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127 ods.

1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný
súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v

konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade,
ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v
zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil
zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov

v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.

Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov
bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.

Ako na to poukazuje citovaná dôvodová správa k novele k zák. č. 412/2012 z logiky veci vyplýva, že
konštatovať prieťahy v súdnom konaní môžu len vymenované touto právomocou nadané kompetentné
inštitúcie, pričom tak nemôže urobiť súd v občianskom súdnom konaní o nárokoch uplatnených v zmysle
zák. č. 514/2003 Z.z. Tieto závery pritom musia logicky platiť bez ohľadu na to, či to bolo v rozhodnom

období zakotvené priamo a výslovne v zákone. Takýto záver preto bolo nevyhnutné vyvodiť i pred
novelou § 9 ods. 2 cit. zák. výkladom cit. § 9 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31.12.2012.Okremtohospoukazomnauvedenýprehľadznení§44ods.2EP,súčinnosťouod01.06.201015-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatila v prípade, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, ako
tomu bolo i vo všetkých daných veciach. Preto na veci, v ktorých bol návrh na udelenie poverenia súdu

doručený od 01.06.2010, resp. v ktorých lehota 15 dní k 01.06.2010 neuplynula (keďže ide o procesné
ust. je potrebné aplikovať zákon účinný v čase konania), táto zákonná lehota sa už nevzťahovala.
Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie, platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie exekútorovi na
vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora, ale zákon v citovanom

ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Preto v tých prípadoch, kedy súd žiadosť čo i len
čiastočne zamietol v dôsledku zistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, rovnako daná zákonná lehota
neplatila.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu

škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné

a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého
rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie
napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu. Nebolo preto možné prihliadnuť na odvolaciu námietku

odvolateľa, že súd prvého stupňa sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014,
nakoľko žiaden takýto znalecký posudok žalobca nepredložil.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,

ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobcu. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou

hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo

rozhodnuté v primeranom čase.

Neobstojí ani posledná odvolacia námietka, keď odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na

zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca v predmetnom konaní nepodal žiaden návrh na
prerušenie konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne aj o uložení poplatkovej povinnosti žalobcovi za podané
odvolanie proti rozsudku, a to vo výške 20,- Eur.Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov. Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky ich platenia sú obsiahnuté
v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Keďže odvolacie konanie na

základe odvolania žalobcu bolo začaté podaním jeho odvolania, na vyrubenie súdneho poplatku za
odvolanie je potrebné aplikovať Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v čase
začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona č. 286/2012 Z.z. účinného od 01.10.2012 (ďalej len
„cit. zák.“).

V zmysle § 2 ods. 4 cit. zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5
ods. 1 písm. a) cit. zákona poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ
a poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 cit zák.). Sadzba poplatku je pritom
uvedená v sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1). Ak je
sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa
rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2).

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov v znení zákona č. 71/1992 Zb. v znení č. 286/2012
Z.z. účinného od 01.10.2012 zo žaloby na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- Eur.

V preskúmavanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak
žalobcovi za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok vo výške 20,- Eur a to v zmysle položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z.z. účinného od
01.10.2012. Odvolací súd zastáva názor, že poplatková povinnosť žalobcu za podané odvolanie sa
neviaže na znenie zákona č. 71/1992 Zb. účinného ku dňu podania žaloby na súd, ale na znenie

zákona účinného, kedy vznikla poplatková povinnosť, t.j. kedy žalobca podal odvolanie, čím začalo
odvolacie konanie a to s poukazom na znenie ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. V
danom prípade sa tak stalo za účinnosti zákona č. 286/2012 Z.z. účinného od 01.10.2012, ktorým
bola založená poplatková povinnosť zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 20,- Eur a preto je potrebné

aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojí preto námietka žalobcu, že súd prvého stupňa vyrubením
tohto súdneho poplatku určil tento súdny poplatok nad rámec zákona.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,
len ktorá je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je

oprávnenýsvojvoľnerozširovaťokruhúkonovpodliehajúcichsúdnemupoplatku,pretoodvolateľnemôže
byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uzatvára nasledovné:

Podľa § 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak
sa tieto vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

(ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony,
ktoré sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho

súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred
súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 cit. zák.). Cit.
ust. § 6 ods. 2 pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa vyberá
i v odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom
konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov,
no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 cit. zák.). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na odvolacie konanie. Je to spôsobené tým, že zákon síce
pri vymedzení pojmov nie je dôsledný, avšak z celkovej konštrukcie úpravy súdnych poplatkovsadzobníkom tvoriacim prílohu zákona č. 71/1992 Zb. nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť
stanovená položkou 7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom

odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj
poznámku 3 uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom
konaní vo veci samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona včítane
sadzobníka súdnych poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu
poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a, ktorou je určený súdny poplatok

za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobca napadol predmetný rozsudok vo veci samej v zákonnej
lehoteodvolaním,súdprvéhostupňapreskúmavanýmuznesenímsprávnepodľapoložky7asadzobníka
súdnych poplatkov (v spojení s vyššie cit. ust. zákona o súdnych poplatkoch) žalobcovi uložil povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie a to v správnej výške 20,- Eur.

Odvolací súd dodáva, že správnosť ukladania poplatkovej povinnosti za podané odvolanie bola
predmetom prieskumu aj Ústavného súdu SR, na ktorý sa obrátil žalobca s ústavnou sťažnosťou, pričom
Ústavný súd SR uznesením č.k. IV. ÚS 340/2014-8 zo dňa 19.06.2014 sťažnosť sťažovateľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že žalobca v odvolaní nenamietal správnosť uloženia poplatkovej povinnosti vo výške
3,- Eur za podanie s prílohami urobené elektronickými prostriedkami dňa 10.11.2014 (položka 20a),
odvolací súd sa touto poplatkovou povinnosťou osobitne nezaoberal.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako v
celom rozsahu vecne správne, s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.

§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.