Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. marec 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoE/53/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3609200050
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3609200050.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova25,IČO:35807598,právnezast.JUDr.MartinomMáčajom,advokátomsosídlomvBratislave,
Pribinova 25 proti povinnému: W. Z., bytom Z., N. XXX/X, t.č. bytom K. Y., K. ul. č. X, o vymoženie
1.201,02 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske
zo dňa 22. septembra 2011, č.k. 5Er/3/2009 - 26, v senáte jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 2
Exekučného poriadku a s poukazom na ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 06.12.2008
domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 1.201,02 Eur s príslušenstvom,

a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 07927/08 zo dňa 27.08.2008. Uviedol, že
exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej
exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom
aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 09.12.2010 sp. zn. II ÚS
545/2010, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka
konania, ako aj bez návrhu. Oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy
spotrebiteľskej. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská
doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská

doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do
obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto
spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred
vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Je treba
brať na zreteľ ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred
štátnym súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný

súd, takáto možnosť je len iluzórna, pretože trvá len do podania návrhu na začatie arbitrážneho
konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je
to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si
veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo
do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v
tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle

veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom,
aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Aj z predloženého rozhodcovskéhorozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom
a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie

a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd považoval za
neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z
dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný
rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný
výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho

zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho
stupňa, súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods. 1, 2
zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so
zákonom. Uviedol, že o trovách zastavenej exekúcie súd rozhodne po ich vyčíslení súdnym exekútorom
v samostatnom uznesení.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Mal za to, že zmluvu o úvere nebolo
možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku,
nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka. Predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi
oprávneným a povinným bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom a nebolo ju možné

podriadiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva, majú len
nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ
ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v

tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR
ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí
nariešeniesporuaplikovaťpríslušnýprávnypredpis,vktoromjetátosmernicaobsiahnutá.Ďalejuviedol,
že je nepochybné, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou,
nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom

rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva
nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to,
že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa
nevýhradná (t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju
podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka. V danom prípade má povinný kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na
ktorom orgáne uplatní svoje právo. Zastával názor, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale
iba ho obmedziť. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné,
a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice

č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne
predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho
podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebieha plne v súlade a na základe zákona
o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že obe sporové strany mali rovnaký priestor na vyjadrenia sa v
konaní pred rozhodcovským súdom. Poukázal na skutočnosť, že povinný bol počas rozhodcovského

konania nečinný a hoci rozhodcovský súd mu zaslal výzvu na žalobnú odpoveď (možnosť vyjadriť sa k
podanému návrhu oprávneného), povinný žalobnú odpoveď nezaslal.

Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p., odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa
stotožňuje.

Preskúmanímodvolacísúdzistil,žesúdprvéhostupňavosvojomrozhodnutísprávneaplikovalpríslušné
právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal z ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku a ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v zneníneskorších predpisov, ktoré ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo
c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon
rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne
exekúcia nachádza.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého
stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného
zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva, uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa
06.12.2007, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. <. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov účinný v čase uzatvorenia zmluvy. V zmysle poslednej vety uvedeného
ustanovenia sa aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,

primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného bolo potrebné aj v
oblasti obchodného práva aplikovať ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o
ochrane spotrebiteľa, a to i s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich
z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v
zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou

občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala
špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd prvého
stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka chrániace spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z. z., súd prvého stupňa správne vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej

bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto
absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru

správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva

horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti
je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie
zneužívaťsvojesilnejšiepostavenie-danétým,žespotrebiteľniejefaktickyschopnýpresadiťakékoľvek

zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod
tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo
sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj
príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorépredkladaloprávnenýpovinnémunaformulári,pričom
nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Neobstojí ani námietka zo
strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buďsúdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom
k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z
porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď

žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom prípade) a stráca právo
brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu,
resp.rozhodcovskéhosúdupritomuskutočnilsámveriteľ,ktorýzostavilznenierozhodcovskejdoložkyvo
svojejvopredpripravenejformulárovejzmluve.Vychádzajúczkomplexnejúpravyrozhodcovskejdoložky
je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to

aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08, C-168/05).

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2

písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .