Rozsudok · Judgement · Open Courts

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/192/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109235805
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2012:5109235805.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa: O.. T. W., nar. XX.X.XXXX, bytom P. č. XXX, S. Q., právne zastúpený: JUDr. Kristína
Mitrová Polková, so sídlom Na Priekope č. 174/13, Žilina, adresa pre doručovanie: P.O.Box D37, Žilina,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy s prísl., takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 32.841,13 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 2.841,13 eur od 29.10.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd návrh vo zvyšku z a m i e t a.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 7.161,90 eur a tieto zaplatiť na účet
právnej zástupkyne navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 1.12.2009 domáhal voči Slovenskej republike ako odporcovi náhrady
škody vo výške 229.681,04 EUR, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 331.940 EUR, príslušenstvo
nároku na náhradu škody vo výške 3.699,31 EUR a náhrady trov konania. Podaním zo dňa 12.12.2012
rozšíril nárok o zaplatenie príslušenstva a to úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 229.681,04

eur od 29.10.2009 do zaplatenia z dôvodu, že uplynutím lehoty podľa § 16 zák. č. 514/2003 Z.z.
na prerokovanie nároku sa odporca dostal do omeškania s peňažným plnením, z čoho mu vyplýva
povinnosť plniť aj úroky z omeškania. Súd zmenu návrhu povolil uznesením 10.1.2012.

1 písm. a/, § 160 a ods. 1,2 Tr. zák. Sťažnosť poškodeného proti uzneseniu o vznesení obvinenia
bola zamietnutá. Uznesením sudcu KS v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš.
2/05 z 10.01.2005 bol navrhovateľ podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
vzatý do väzby s tým, že väzba sa započítava od 07.01.2005. Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry sp. zn. VII/lGvl/05-60 z 23.03.2005 bol navrhovateľ prepustený z väzby na slobodu.
Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku č. k.: PK-lTš/11/2005-964 z 13.02.2008 bol navrhovateľ podľa
§ 226 písm. b/ Tr. por. účinného do 01.01.2006 oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/lGvl/05-60 z 18.08.2005. Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Toš 5/2008 zo 06.11.2008 odvolanie prokuratúra Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamietol. Personálnym rozkazom
Ministerstva vnútra SR č.:63/2005 zo dňa 16.02.2005 bol navrhovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e/zák. č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov prepustený zo služobného pomeru príslušníka
policajného zboru, pričom služobný pomer u poškodeného skončil dňom doručenia rozhodnutia.
Dôvodom personálneho rozkazu bol skutok, pre ktorý bolo navrhovateľovi vznesené 07.01.2005

obvinenie. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní. S poukazom na oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci navrhovateľa je v danom prípade
nezákonným rozhodnutím uznesenie o vznesení obvinenia zo 07.01.2005.

Navrhovateľ uviedol, že v trestnom konaní vedenom proti navrhovateľovi ho obhajoval zvolený obhajca,
ktorý si vyúčtoval úkony právnej služby na sumu 104.930,- Sk = 3.483,04 EUR, ktorú sumu navrhovateľ
v plnom rozsahu zaplatil. Vyúčtovaná bola faktúrou č. 108 uhradená príjmovým dokladom z 11.11.2008.

zbore a takisto jeho kariérny postup, nakoľko chcel pracovať v radoch polície až do dôchodkového veku.
Navrhovateľovi bola spôsobená psychická trauma pri jeho zadržaní, keď ho ako podozrivého nechali
sedieť na stoličke pred jeho kanceláriou, čím ho dehonestovali pred jeho podriadenými. Celá kauza
navrhovateľa bola niekoľko násobne medializovaná v elektronických a printových médiách vychádzajúc
z informácií blízkych Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky, kde bol navrhovateľ bez zachovania prezumpcie neviny prezentovaný ako páchateľ trestnej
činnosti s uvedením plného mena, priezviska a zastavanej funkcie v policajnom zbore. Na základe
personálneho rozkazu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 16.02.2005 bol prepustený v
zmysle § 192 ods. 1, písm. e/ zák. č. 73/1998 zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru,
čím mu bolo znemožnené vykonávať prácu, ktorú mal rád a bola naplnením jeho celoživotného sna

o zamestnaní. V dôsledku nezákonného trestného stíhania bolo navrhovateľovi zároveň znemožnené
vykonávať obľúbenú mimopracovnú činnosť. Dvanásť rokov pôsobil ako skúšobný komisár SPZ na
regionálnej rade v Žiline, kde sa aktívne podieľal na výchove mladých ľudí a ich postoja k prírode. V
oblasti Slovenského poľovníctva bol celoslovensky známy, nakoľko publikoval svoje práce do odborno-
vzdelávacieho časopisu Poľovníctvo a rybárstvo. Navrhovateľova celoslovenská pôsobnosť bola známa

aj tým, že vykonával odborné skúšky uchádzačov o prvý poľovný lístok. Po zmedializovaní žalobcovej
kauzy bola jeho činnosť v uvedenej problematike úplne zastavená. Hlavným dôvodom bola pošpinená
navrhovateľova osobnosť a zlý vplyv na spoločnosť. Od roku 1996 je navrhovateľ riadnym členom
Slovenskéhoklubusokoliarovaaktívnesapodieľalnaprogramezáchranynašichdravcovatokonkrétne
v programe záchrany Sokola sťahovavého a Orla skalného. Navrhovateľ bol známou osobnosťou v

populačnom chove Sokola sťahovavého, kde týždenne v rámci víkendov viedol mladých sokoliarov a
ochrancov prírody k zachovaniu pôvodnosti našej fauny ako i udeľovania sokoliarskej ročnej praxe. Po
medializácii navrhovateľova činnosť zanikla v dôsledku zlej povesti v súvislosti s kauzou. Boli prerušené
všetky vzťahy a jeho pedagogická činnosť skončila.

Od sedemnástich rokov je navrhovateľ vášnivým chovateľom exotického vtáctva a do roku 2005 bol
riadnym členom SZCH v Žiline. Je pravdou, že tejto činnosti sa venuje dodnes, avšak jeho meno utrpelo
vážnu ujmu medzi radami chovateľov na celom Slovensku a v Čechách. Navrhovateľove kontakty v
dôsledku medializácie na území slovenských chovateľov boli prerušené a dnes spolupracuje už iba s
českýmichovateľmi.Vobci,kdemánavrhovateľtrvalýpobytpôsobilakoučiteľfolklórnehotancanakoľko

sám navštevoval folklórny súbor Rozsutec v Žiline, avšak po kauze bola jeho činnosť v obci zastavená.
Spoločne s manželkou navrhovateľ absolvoval viacero turistických výstupov v klube Žilinských turistov,
avšak ich činnosť po niekoľkých návštevách taktiež zanikla. Navrhovateľ bol skúšobným komisárom
Slovenského poľovníckeho zväzu a vyučujúcim uchádzačov o poľovný lístok. Boli mu zadržané zbrane
a platný zbrojný preukaz, čím už plnohodnotne túto činnosť aj po zaplatení členských príspevkov

vykonávať nemôže, čo ho značne poznačilo. Navrhovateľ pracoval na OR PZ v rámci celého Žilinského
okresu so značným počtom podnikateľov a zástupcov organizácií, pretože to vyžadovalo jeho pôsobenie
v R ODI, no po trestnom stíhaní mu bol prístup znemožnený a spochybnený.

Počas navrhovateľovho pôsobenia vo vyšetrovacej väzbe jeho manželka nezvládala túto psychickú

traumu natoľko, že požiadala o rozvod čím bola narušená existencia navrhovateľom založenej rodiny.
Listy adresované rodine navrhovateľa, ktoré posielal domov boli zámerne zadržiavané, niektoré prišli
až po jeho prepustení, čím mu boli zamedzené informácie o jeho rodine. Z dôvodu medializácie
navrhovateľ nemohol nájsť zamestnanie, odvrátila sa od neho a odsudzovala ho celá spoločnosťza skutok, ktorý nespáchal. Dôsledkom celého trestného konania bol a je nedostatok finančných
prostriedkov, ktorý sprevádzal rodinu počas trestného konania a sprevádzajú i dnes a rodina si nemôže
dovoliť bežné veci. Navrhovateľova manželka sa musela starať sama o chod rodiny a sama bola

na materskej dovolenke musela si požičať finančnú čiastku v celkovej sume 200.000,- Sk (6.638,78
EUR). Rozhodnutím Sociálnej poisťovne navrhovateľ nemá nárok na poberanie sociálnych dávok ako
bývalý zamestnanec MV SR, preto bola situácia jeho rodiny v katastrofálnej situácií. V súčasnom
období sa navrhovateľovi podarilo zamestnať, no toto uplatnenie nedosahuje jeho kvalifikáciu a s tým
spojené jeho finančné ohodnotenie, pretože dosahuje ani 1 mzdy akú mal ako štátny zamestnanec vo

svojom funkčnom zaradení. Navrhovateľ strávil ako policajt vo vyšetrovacej väzbe 2 mesiace spolu s
obvinenými z vraždy a pedofílie. Celkovo strávil vo vyšetrovacej väzbe 3 mesiace, čím značne utrpela
jeho psychika, zdravie, povesť rodiny, navrhovateľova povesť a osobnostný rast ako človeka v našej
spoločnosti.Zadržanieavzatiedoväzbynavrhovateľaspôsobilodegradáciuarozloženiejehoosobnosti.
Musel znášať neľudské zaobchádzanie, ktoré malo vyvrcholenie v pravidelných týždenných kontrolách
spočívajúcich v očuchávaní odhalených genitálií a análneho otvoru služobným psom, ktoré sprevádzali

urážky navrhovateľa ako bývalého policajta. V dôsledku tejto kauzy bolo narušené navrhovateľovo
zdravie, podlomená jeho psychika čo sa prejavuje aj častými depresiami. I dnes napriek oslobodeniu
spod obžaloby je navrhovateľ a jeho rodina vystavená posmeškom a urážkam ich susedov. Konaním
orgánov činných v trestnom konaní ako bolo sledovanie či odpočúvanie odradilo navrhovateľových
blízkych, priateľov a známych stretávať sa s ním a s jeho rodinou z obavy niečoho podobného. Celá

kauza mala nepriaznivý vplyv hlavne na zdravotný stav otca navrhovateľa, nakoľko 30 rokov pôsobil
tiež ako štátny zamestnanec KR PZ v Žiline. Na základe nezákonného rozhodnutia bolo zasiahnuté
do ústavou priznaných práv navrhovateľa - obmedzená osobná sloboda väzbou, zásahy do súkromia
použitím informačno-technických prostriedkov, nezákonné použitie agenta. Trestnej veci navrhovateľa
sa dostalo širokej publicity, keď bola mediálne prezentovaná v elektronických i v printových médiách.

Informácie o údajnej trestnej činnosti navrhovateľa boli verejnosti podávané v hlavných spravodajských
reláciách televízie JOJ, TA3, Markíza, STV. Dlhodobo boli informácie o trestnej veci navrhovateľa
podávané printovými médiami. V dôsledku nezákonného rozhodnutia prišiel navrhovateľ o zamestnanie,
ktoré vykonával poctivo k spokojnosti nadriadených a verejnosti v súlade s právnymi predpismi, ktoré
ho plne napĺňalo a s ktorým spájal svoje profesionálne a osobné ambície až do obdobia, ktoré by

mu umožňovalo ukončiť služobný pomer. Nezákonné rozhodnutie malo negatívny vplyv na zdravotný
stav navrhovateľa, spôsobilo mu značnú ujmu, nielen na profesionálnom živote, ale aj rodinnom a
spoločenskom. Následkom nezákonného rozhodnutia došlo k výraznému zníženiu dobrej povesti, cti a
dobrého mena navrhovateľa v širokej verejnosti.

S poukazom na ust. § 5, 17, 18 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov navrhovateľ uviedol,
že si uplatňuje nasledovné nároky na náhradu škody.
1/ nárok z titulu vyplatenej odmeny advokátovi za úkony právnej služby pri obhajobe vo výške 104.903,-
Sk = 3.483,04 EUR
2/ ušlú mzdu štátneho zamestnanca MV SR na OR PZ v Žiline, pôsobiaceho na funkcii riaditeľa ODI OR

PZ za obdobie väzby od 07.01.2005 - 23.03.2005 vrátane za obdobie od 24.03.2005 - 01.11.2012 kedy
pri normálnom behu udalostí by ukončil po 15 rokoch poškodený služobný pomer vo výške 81.709,20
EUR.
3/ nárok na úhradu za ročné odevné patriace každoročne štátnemu zamestnancovi -policajt zaradený v
štátnejslužbevpríslušnejodevnejskupinezaobdobieod07.01.2005-01.11.2012vovýške3.187,-EUR.

4/ nárok na úhradu cestovného v druhej triede vlakom smer Žilina - Bratislava a späť pri 11 účastiach
na hlavnom pojednávaní na základe predvolania Špeciálneho súdu vo výške 195,8 EUR.
5/ nárok na úhradu celodenného stravného v hodnote 2 stravných poukážok, pri účasti na hlavných
pojednávaniach v počte 11 na Špeciálnom súde vo výške 55,- EUR.
6/ nárok na výsluhový príplatok a to vo výške 30% z hrubej mesačnej mzdy za obdobie od 07.01.2005

- 01.11.2012 do dôchodkového veku (65 rokov veku) vo výške 141.051,-EUR.
7/ náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia vo
výške 331.940,- EUR.
Zdôraznil, že požiadal písomným podaním z 23.04.2009 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR!) s poukazom na to, že škoda

bola spôsobená v trestnom konaní. MS SR žiadnym spôsobom nereagovalo na žiadosť navrhovateľa
a preto mu neostala iná možnosť ako sa svojich nárokov domáhať na súde. Preto si uplatnil aj
príslušenstvo svojho nároku, ktorým sú trovy právneho zastúpenia v konaní o predbežnom prerokovaní
nároku, ktoré predstavujú sumu 3.699,31 EUR.Odporca uviedol, že vyšetrovateľom PZ pplk. Ing. M. H. bolo 30. decembra 2004 začaté trestné stíhanie
navrhovateľa O.. T. W. za trestný čin prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1,2

Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom zneužívanie právomoci verejného činiteľa
podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa PZ Prezídia policajného zboru,
Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred, Žilina, ČVS:PPZ- 133/BPK-S-2004 zo 7. januára
2005 bolo proti navrhovateľovi O. T. W. vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm.
a), § 160a ods. 1,2 Trestného zákona.

Poukázal na ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Zároveň uviedol, že podľa
§ 2 ods. 12. Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 2 ods. 15. Trestného poriadku „Trestné stíhanie
pred súdom je možné len na základe návrhu alebo obžaloby podanej prokurátorom, ktorý v konaní pred
súdom obžalobu alebo návrh zastupuje“.

Vyslovil názor, že vzhľadom na vyššie uvedené citácie, orgány verejnej moci v nižšom stupni disponujú

v rozdielnom čase pri zákonom stanovených procesných postupoch aj rozdielnou mierou posúdenia
trestnosti daného skutku. Je zrejmé, že procesné úkony, uskutočnené na základe úradnej povinnosti
a v súlade s platným zákonom nezakladajú predpoklad trestnosti resp. beztrestnosti daného skutku
v rozhodnutiach orgánov vyššieho stupňa. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici s
právomocou Špeciálneho súdu č. k. Pš 2/05 z 10. januára 2005 v časti odôvodnenie sa uvádza,

že vznesenie obvinenia proti navrhovateľovi bolo dôvodné, vzhľadom na listinné dôkazy a výpovede
svedkov,najmäagentavzmysle§88Trestnéhoporiadku.Navrhovateľprivýsluchusudcomrovnakoako
pred vyšetrovateľom v podstate vypovedal, že agent je špekulant a berie provízie. Nerobil sporným, že
sumu 15.000,- Sk, ktorú agent položil na stôl za vybavenie evidenčného čísla zobral, pričom však nasilu
vrátil 5.000,- Sk s dodatkom, že od kamaráta, kolegu úplatky neberie. Je zrejmé, že tieto skutočnosti boli

v danom čase dostatočným dôvodom na vznesenie obvinenia a v príčinnej súvislosti so skutočnosťou,
že by mohlo dôjsť k ovplyvňovaniu svedkov aj k vzatiu navrhovateľa do väzby.

procesné úkony smerujúce na odstránenie nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, ktoré by
v prípade správneho rozhodnutia neboli potrebné. Takéto rozhodnutia môžu byť príčinou vzniku trov
za úkon obhajoby v záujme obvineného a náklady vynaložené na ne súdom v príčinnej súvislosti s
nezákonnými rozhodnutiami, lebo boli týmito rozhodnutiami vyvolané“. Má za to, že postup orgánov
činných v trestnom konaní, ktoré predchádzalo oslobodzovaciemu rozsudku Špeciálneho súdu v

Pezinku č. k.: PK-1TŠ/11/2005-964 z 13. februára 2008 bol v súlade s platným zákonom.

Odporca poukázal na to, že navrhovateľ si uplatňuje náhradu škody spolu vo výške 229.681,04 eur.
Súčasťou tejto sumy je nárok vo výške 3.483,04 eur z titulu náhrady trov obhajoby. Podľa § 16 ods.
3 zák. č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej

osobitným predpisom. Má za to, že rozhodnutie o vznesení obvinenia zo 7. januára 2005 bolo vydané
v súlade s platným zákonom a teda nezakladá právny nárok na náhradu škody, ktorú si navrhovateľ
svojim návrhom uplatňuje.

Súčasťou vyššie uvedeného nároku na náhradu škody si navrhovateľ uplatňuje z titulu ušlej mzdy

štátneho zamestnanca škodu vo výške 81.709,20 eur za obdobie väzby od 7. januára 2005 do 23. marca
2005 a za obdobie od 24. marca 2005 do 1. novembra 2012, z titulu náhrady ročného odevného škodu
vo výške 3.187,- eur za obdobie od 7. januára 2005 do 1. novembra 2012 a nároku na výsluhový
príplatok v sume 141.051, eur vo výške 30% z hrubej mesačnej mzdy za obdobie od 7. januára 2005
do 1. novembra 2012.

Na základe personálneho rozkazu Ministra vnútra Slovenskej republiky zo 16. februára 2005 bol
navrhovateľ prepustený v zmysle § 192 ods. 1, písm. e) zákona č. 73/1998 zo služobného pomeru
príslušníka policajného zboru, čím navrhovateľovi podľa jeho tvrdenia bolo znemožnené vykonávaťprácu, ktorú mal rád a bola naplnením jeho celoživotného sna o zamestnaní. V súlade s predmetným
ustanovením, ktoré hovorí, že policajt sa prepustí zo služobného pomeru ak, porušil služobnú prísahu
alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo

na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, boli takýmto hrubým porušením skutočnosti, ktoré mali za
následok vznesenie obvinenia a vzatie navrhovateľa do väzby.
Odporca uviedol, že navrhovateľ musí dokázať, či proti personálnemu rozkazu Ministra vnútra
Slovenskej republiky zo 16. februára 2005 podal opravný prostriedok v zákonom stanovenej lehote
resp. či sa navrhovateľ po prepustení z väzby a následného oslobodenia spod obžaloby uchádzal ako

netrestaný o prijatie do služobného pomeru.
Samotný nárok na náhradu škody v rozsahu ušlej mzdy štátneho zamestnanca škodu vo výške
81.709,20 eur za obdobie väzby od 7. januára 2005 do 23. marca 2005 a za obdobie od 24. marca
2005 do 1. novembra 2012, náhrady ročného odevného škodu vo výške 3.187, eur za obdobie od 7.
januára 2005 do 1. novembra 2012 a nároku na výsluhový príplatok v sume 141.051, eur vo výške
30% z hrubej mesačnej mzdy za obdobie od 7. januára 2005 do 1. novembra 2012 si navrhovateľ

uplatnil u nepríslušného orgánu. S týmto nárokom sa mal obrátiť v prípade, ak by s odvolaním proti
personálnemu rozkazu MV SR resp. v žiadosti o opätovné prijatie do služobného pomeru nebol úspešný
na zamestnávateľa, ktorý ho so služobného pomeru prepustil.

Z hľadiska doby, za ktorú si navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu škody odporca uviedol, že

predmetný nárok je taktiež neopodstatnený, nakoľko škodu navrhovateľ uvádza ako už vzniknutú, no
svoj nárok si uplatnil aj do budúcnosti t. j. do roku 2012. Svoj nárok založil na predpoklade, nie na reálnej
existencii škody. Základnou podmienkou pre opodstatnenosť nároku na náhradu škody v súlade so zák.
č.514/2003Z.z.jeexistenciaškody,nezákonnosťrozhodnutiaapríčinnásúvislosťmedzivznikomškody
a nezákonným rozhodnutím. Je zrejmé, že v tomto prípade táto základná podmienka splnená nebola a

tým nebol založený nárok na náhradu škody, ktorú si navrhovateľ uplatnil.

K výške nemajetkovej ujmy v sume 331.940 eur, ktorú si navrhovateľ uplatnil podľa § 17 ods. 2 zák.
č. 514/ 2003 Z. z. konštatoval, že k zásahu do imateriálnej sféry navrhovateľa došlo. Ako vyplýva z
listinných dôkazov navrhovateľ bol vzatý do väzby 7. januára 2005 a následne bol 23. marca 2005 z

väzby prepustený. Odporca nerozporuje základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, no aj vzhľadom
na rozhodnutie v konaní Najvyššieho súdu pod sp. zn. 2 Toš 5/2008 zo 6. novembra 2008, v ktorom súd
konštatoval, že skutok tak ako bol ustálený v skutkovej vete rozsudku sa stal, ale mal umelo vytvorený
dej, je zrejmé, že navrhovateľ svojim konaním v čase inkriminovaného skutku jednoznačne nezabránil
jeho vzniku, čím sa spolupodieľal aj na vytvorení takých skutočnosti, ktoré mali bezprostredný vplyv na

imateriálnu sféru navrhovateľa.

Ďalejuviedol,ženavrhovateľsizároveňuplatňujepríslušenstvosvojhonároku,ktorýmsútrovyprávneho
zastúpenia v konaní o predbežnom prerokovaní nároku, ktoré predstavujú sumu 3.699,31 eur. Podľa
ust. § 18 ods. 3, druhá veta „súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody pred príslušným orgánom“.

Poukázal v záväznosti na rozsudok v konaní Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2 Cdo 7/99 z 30. marca
1999 per analógiám, že predbežné prerokovanie podľa § 15 zák. č. 514/2003 je neformálnym konaním,
ktoré nie je viazané žiadnymi procesnými predpismi, ani zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov, a preto zastúpenie občana advokátom v tomto konaní
sa nevyžaduje a nie je potrebné, a preto nárok na náhradu trov vo výške 3.699,31 eur je neopodstatnený
a jeho uplatnenie je právne neodôvodnené. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti a pri použití
analogického postupu, na základe ktorého Najvyšší súd SR dospel k rozhodnutiu v predmetnom judikáte
je zrejmé, že rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa na škodu,

ktorú si vo svojom žalobnom nároku navrhovateľ uplatňuje nevzťahuje.

Odporca preto považoval predmetnú žalobu v časti náhrady škody a náhrady škody z titulu trov právneho
zastúpenia v spojitosti s predbežným prerokovaním žiadosti o náhradu škody za právne neopodstatnenú
a žiadal, aby súd žalobu v týchto častiach zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú, zároveň ponechal

na úvahe súdu, aby rozhodol akým spôsobom a v akom rozsahu došlo k porušeniu práv navrhovateľa
a v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zhodnotil všetky podmienky týkajúce sa
jej priznania.V ďalšom svojom vyjadrení odporca poukázal na to, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je splnenie nasledovných podmienok:
nezákonné rozhodnutie (resp. nesprávny úradný postup, oslobodenie spod obžaloby v prípade väzby

nezavinenej žalobcom), vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (resp.
nesprávnym úradným postupom, väzbou) a vzniknutou škodou. Uvedené predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu musia byť splnené kumulatívne. Ak čo len jedna z uvedených podmienok nie je splnená,
základ nároku nie je daný.
K právnemu názoru odvolacieho súdu uviedol, že ak by súd aplikoval závery Najvyššieho súdu SR v

uznesení sp.zn. 4MCdo/l5/2009, podľa ktorého je možné považovať uznesenie o vznesení obvinenia za
nezákonné rozhodnutie, pokiaľ došlo k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné aplikovať judikatúru ako
celok a nárok nepriznať, ak si obžalovaný, ktorý bol oslobodený spod obžaloby zavinil trestné stíhanie
sám.

Podľa jeho názoru nárok navrhovateľa nemôže byť dôvodný už preto, že si svoju väzbu a trestné

stíhanie zavinil sám, čim je v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj v zmysle
§ 441 Občianskeho zákonníka vylúčený vznik jeho prípadného nároku na náhradu škody od štátu.
Názor odôvodnil tým, že súd konajúci v trestnej veci konštatoval, že navrhovateľ vykonal ten skutok,
pre ktorý bol trestne stíhaný (str. 6 rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku č.k. PK-lTš/ll/2005-964 zo
dňa 13.2.2008, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd), avšak z dôvodu, že neboli splnené podmienky

pre použitie agenta, súd navrhovateľa oslobodil. Skutočnosť, že súdy dospeli k záveru o tom, že skutok
nie je trestným činom, nemôže mať vplyv na posúdenie zavinenia trestného stíhania a väzby (v čase
rozhodovania o vznesení obvinenia a väzbe totiž podstatným pričinením žalobcu existovalo dôvodné
podozrenie, že žalobca sa dopustil trestného činu). Poukázal na to, že podľa ustálenej praxe príčinná
súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu je priama väzba javov (objektívnych

súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,

bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Preto zásah do osobnostných práv
mohol nastať v dôsledku konania žalobcu vykonaním skutku, pre ktorý bol trestne stíhaný, nie v dôsledku
trestného stíhania ako takého, ako aj vtom smere, že jemu spôsobená ujma mala nastať v dôsledku
medializácie súkromnoprávnymi subjektmi (nerešpektujúcimi prezumpciu neviny), nie v dôsledku väzby
či stíhania. Uviedol, že skutočnosť, že určité správanie fyzickej osoby bolo ako skutok predmetom

trestného konania, alebo občianskeho súdneho konania, nebráni tomu, aby sa následná reakcia iných
osôb na toto správanie stala predmetom konania o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka (R 34/1996). Vo vzťahu k medializácii predmetnej veci poukázal na to, že sám navrhovateľ
vo vyjadrení zo dňa 15.12.2011 ako aj na súdnych pojednávaniach uviedol, že žaloby na ochranu
osobnosti si voči jednotlivým médiám podal, čiže v tejto chvíli fakticky totožný nárok odvíja od týchto

súkromnoprávnych subjektov aj od štátu.

Zároveň uviedol, že navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe § 5,
§ 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z.z.. Výslovne sa teda nedomáha svojich nárokov z titulu vzatia
do väzby a následného oslobodenia spod obžaloby, preto náhradu škody podľa § 8 ods. 5 písm. b)

zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov navrhovateľovi nie je z tohto titulu možné priznať.
Uplatnená náhrada škody podľa § 5 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov mu mala
byť spôsobená nezákonným rozhodnutím uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 7.1.2005 vydané
vyšetrovateľom PZ Prezídia policajného zboru, Úradom boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii
Stred, Žilina, ČVS: PPZ-133/BPK-S-2004. Podľa názoru odporcu uznesenie o vznesení obvinenia

nemožno považovať za nezákonné, a teda za nezákonné nemožno označiť ani trestné stíhanie, pretože
pojem nezákonného rozhodnutia treba chápať v intenciách trestného práva, keď Trestný poriadok
obsahuje možnosť výslovne uviesť, že rozhodnutím došlo k porušeniu zákona (napr. v § 366 ods.
1 a § 368 ods. 1 Trestného poriadku). Takýmto spôsobom nebolo konštatované porušenie zákona
a nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Navrhovateľ bol v trestnom konaní spod obžaloby

oslobodený bez toho, aby boli použité mimoriadne opravné prostriedky. Nie je teda splnená ani
podmienka vyžadovaná § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, keďže
právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Podľa
názoru odporcu uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať v prípade oslobodenia spodobžaloby za nezákonné rozhodnutie, pretože podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení neskorších predpisov by orgán konajúci v mene štátu v prípade náhrady škody musel vymáhať
regresnú náhradu od príslušného policajného orgánu a následne ten by vymáhal regresnú náhradu od

zamestnanca (konkrétneho policajta) podľa § 22 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších
predpisov.Následkomtakéhotopostupubybolaparalyzáciačinnostiorgánovčinnýchvtrestnomkonaní,
ktorébyzopatrnostinevznášaliobvineniaprotipravdepodobnýmpáchateľomtrestnejčinnosti,čozjavne
nie je účelom zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Poukázal aj na to, že navrhovateľ v priebehu súdneho konania upozorňoval na skutočnosti, ktoré sú buď

nepodstatné pre posúdenie vzniku škody a nemajetkovej ujmy za ktorú by mal zodpovedať štát, alebo
na skutočnosti, ktoré náležite nepreukázal, napríklad upozorňoval na nesprávny postup policajných
orgánov pri jeho zadržaní a následné nedôstojné správanie k nemu. Tieto skutočnosti sú podľa názoru
odporcu nepreukázané. Poukázal na to, že vo veci náhrady škody pri postupe poverených príslušníkov
Policajného zboru koná v mene štátu podľa § 4 ods. 2 písm. b) Ministerstvo vnútra SR a preto odporca
zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR tak nie je dostatočne pasívne vecne legitimovaný v tejto veci.

Odporca ďalej poukázal na to, že medializácia prípadu nezakladá zodpovednosť odporcu za škodu
spôsobenú (nepravdivými) tvrdeniami uverejnenými v médiách, pretože médiá majú právo poskytovať
verejnosti tie informácie, ktoré považujú za významné, zodpovedajú však za obsah a spôsob
prezentovaniatýchtoinformácií.Pretoaksanavrhovateľdomnieva,žeakýkoľveksubjektnastranemédií
nerešpektoval jeho právo na prezumpciu neviny a informoval o navrhovateľovi nepravdivo, čím zasiahol

do jeho práv, pasívne vecne legitimovaným subjektom je v takomto prípade príslušný subjekt na strane
médií, nie odporca v tomto konaní a štát nemôže zodpovedať za škodu spôsobenú súkromnoprávnym
subjektom, keďže takúto škodu nespôsobil. Zároveň zdôraznil, že väčšina médií o väzbe navrhovateľa
neinformovala a v označených tlačovinách médiá spravidla informujú o trestnom konaní v čase pred
vydaním rozhodnutia o vzatí do väzby alebo informujú o štádiách trestného konania po prepustení

navrhovateľa z väzby.

Podľa názoru odporcu, ako príčina vzniku škody môže byť len rozhodnutie o jeho vzatí do väzby
a následné oslobodenie spod obžaloby (§ 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov), ktorého sa navrhovateľ výslovne nedomáha. Poukázal na to, že chýba príčinná

súvislosť medzi rozhodnutím o vzatí navrhovateľa do väzby a vznikom údajnej škody a nemajetkovej
ujmy navrhovateľa, pričom podmienka príčinnej súvislosti je jednou z troch zákonných podmienok
zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré musia
byť splnené kumulatívne. K dôvodom uvádzanými navrhovateľom o dôsledkoch jeho trestného stíhania,
následkom ktorého malo dôjsť k rozpadu priateľských, rodinných zväzkov a strate možnosti uplatňovať

sa v jeho mimopracovnej činnosti poukázal na to, že odporca však nemôže zodpovedať za správanie
súkromnoprávnych subjektov či fyzických osôb nevykonávajúcich verejnú moc v okolí navrhovateľa,
keďže prezumpcia neviny navrhovateľa bola zachovaná titulom podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku
a pokiaľ okolie navrhovateľa nereflektovalo na túto skutočnosť, odporca za uvedené nemôže niesť
zodpovednosť, rovnako ako za prípadné správanie manželky navrhovateľa a rozvrat manželstva.

Odporca zdôraznil, že za podstatné považuje tvrdenie navrhovateľa, že následkom údajne nezákonného
trestného stíhania bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru na základe
personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 63 zo dňa 16.7.2005. Na tomto základe si navrhovateľ
vyčíslil rozsiahlu škodu (ušlý zárobok štátneho zamestnanca, náhradu za ročné odevné, súvisiaci nárok

na výsluhový príplatok). K nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi v súvislosti
s prepustením zo služobného pomeru uviedol, že tento nárok považuje za neopodstatnený, a to z
toho dôvodu, že medzi trestným stíhaním (resp. rozhodnutím o väzbe) a prepustením zo služobného
pomeru a vznikom nadväzujúcich škôd nie je príčinná súvislosť a rozhodnutie o prepustení navrhovateľa
zo služobného pomeru nenadväzuje na trestné stíhanie. Zároveň poukázal na to, že z dôkazov

predložených v rámci predbežného prerokovania nároku navrhovateľa na náhradu škody je zrejmé,
že rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. SLV-87/PK-2009 zo dňa 27.8.2009 bol zamietnutý rozklad
navrhovateľa a potvrdené napadnuté rozhodnutie o zamietnutí návrhu na obnovu konania. Konanie
o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru podlieha režimu zákona č. 73/1998 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Navrhovateľ bol zo služobného pomeru prepustený podľa § 192 ods. 1 písm.

e) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že porušil služobnú prísahu alebo
služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na
ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Upozornil, že uvedené ustanovenie výslovne neumožňuje týmto
spôsobom ukončiť služobný pomer z dôvodu začatia trestného stíhania, vznesenia obvinenia alebovzatia príslušníka Policajného zboru do väzby. Navrhovateľ bol prepustený zo služobného pomeru v
čase, keď sa považoval podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku za nevinného a trestné konanie nebolo
ukončené. Zo služobného pomeru bol prepustený na základe posúdenia ministra vnútra SR, kde sa

konštatovalo, že porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Na
tomto stanovisku Ministerstvo vnútra SR zotrvalo, keď nevyhovelo rozkladu navrhovateľa ani návrhu
navrhovateľa na obnovu konania v čase, keď mal byť právoplatný oslobodzujúci rozsudok navrhovateľa.
V odôvodnení rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. SLV-87/PK-2009 zo dňa 27.8.2009 sa uvádza,
že v konaní podľa zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov sa nerozhodovalo o vine

alebo nevine navrhovateľa v trestnoprávnom zmysle, ale iba o jeho zotrvaní v služobnom pomere.
Odporca poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ bol prepustený zo služobného pomeru v režime podľa
zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov, keď sa konštatovalo bez podkladov právoplatného
rozhodnutia v trestnom konaní jeho konanie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej
povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Z uvedeného je zrejmé, že medzi trestným stíhaním (resp.
rozhodnutím o väzbe) a prepustením zo služobného pomeru nie je príčinná súvislosť. Odporca teda

nezodpovedá za škodu, ktorá mala byť spôsobená prepustením navrhovateľa zo služobného pomeru.
Ak sa navrhovateľ domnieva, že personálnymi rozhodnutiami Ministerstva vnútra SR boli dotknuté
jeho práva, môže sa ich domáhať jedine spôsobom podľa zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších
predpisov. Týchto práv sa však nemôže domáhať voči odporcovi v tomto konaní.

Odporca ďalej poukázal na skutočnosť, že spochybňuje aj výšku nárokov, ktorých sa navrhovateľ
domáha. Výška uplatňovanej náhrady škody je zjavne neprimeraná a rovnako nedôvodná alebo
nepreukázaná. K nároku z titulu vyplatenej odmeny advokátovi za úkony právnej služby pri obhajobe
vo výške 3.483,04 EUR považuje odporca výšku tohto nároku za nepreukázanú, aj keď navrhovateľ
doložil faktúru od JUDr. Ladislava Potockého č. 08 zo dňa 6.11.2008 na sumu 104.930,- Sk a príjmový

pokladničný doklad JUDr. Ladislava Potockého zo dňa 11.11.2008 na sumu 104.930,- Sk. Podľa
uvedenej faktúry totiž bola zaplatená záloha (preddavok) vo výške 65.000,- Sk, teda najneskôr v
deň vyhotovenia faktúry, t.j. 6.11.2008. Navrhovateľ podľa príjmového pokladničného dokladu dňa
11.11.2008 zaplatil celú sumu faktúry (104.930,- Sk) v čase, keď už bola uhradená jej podstatná časť
(65.000,- Sk), čo vyvoláva podstatné pochybnosti o predložených dokladoch.

K ušlej mzde štátneho zamestnanca vo výške 81.709,20 eur poukázal na predchádzajúce tvrdenia,
že medzi trestným stíhaním a prepustením navrhovateľa zo služobného pomeru neexistuje príčinná
súvislosť, a teda tento nárok neexistuje. Poukázal na to, že do uvedeného výpočtu je potrebné
zahrnúť mzdu, ktorú navrhovateľ dosiahol v iných zamestnaniach po prepustení zo služobného pomeru.

Poukázal aj na ust. § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2007 podľa ktorého
policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej
služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne
podozrivý, že porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom (písm. a), alebo spáchal trestný čin
(písm. b) a poukázal aj na ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do

31.12.2005 podľa ktorého policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo
služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby a ustanovenie § 196 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom
do 31.12.2007, podľa ktorého ak sa rozhodnutie o skončení služobného pomeru zruší, služobný pomer
trvá. Za čas neplatného skončenia služobného pomeru patrí policajtovi služobný príjem podľa § 84 ods.

1 písm. a) až m) a písm. s), ktorý mu patril v čase pred neplatným skončením služobného pomeru.

K nárokom na ročné odevné vo výške 3.187 eur opätovne poukázal na nedostatok príčinnej súvislosti
a nedostatočnú špecifikáciu jeho výpočtu. Podľa jeho názoru nesprávne vypočítal aj výšku odevného
za obdobie rokov 2005 až 2012, pretože použil interný predpis zo dňa 28.2.2011, ktorý však nemohol

platiť spätne ako aj z dôvodu, že žalobcovi bolo jednorazovo vyplatené nevyčerpané nepeňažné plnenie,
ktoré vo svojom výpočte nezohľadnil. Zdôraznil, že účelom tzv. odevného je zabezpečenie služobnej
rovnošaty, jeho význam je preto priamo spojený s trvaním a vykonávaním služobného pomeru a v
prípade neexistencie služobného pomeru odevné stráca význam. Konštatoval aj nesúlad uplatnenej
výšky nároku v žalobe (3.187,- eur) a v podaní zo dňa 15.12.2011 (2.761,28,- eur).

K nároku na náhradu cestovného pri účastiach na hlavnom pojednávaní vo výške 195,80 eur uviedol,
že takéto náklady ani ich výšku nepreukázal navrhovateľ žiadnym dokladom. K nárokom na celodenné
stravné vo výške 55 eur uviedol, že navrhovateľ nepreukázal výšku tohto nároku žiadnou právnouargumentáciou ani výpočtom. Vzhľadom na to, že účasť na pojednávaní nie je služobnou cestou, nie je
dôvod vyúčtovať si stravné. Vo vzťahu k nároku na výsluhový príplatok vo výške 141.051 eur opätovne
odkázal na nedostatok príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a prepustením navrhovateľa zo

služobného pomeru a absenciu špecifikácie výpočtu, pretože pôvodne bol nárok uplatnený vo výške
141.051,- eur a v podaní zo dňa 15.12.2011 si vyčísľuje navrhovateľ nárok na náhradu výsluhového
dôchodkuvsume83.444,40,-eur,tedauplatňujeavyčíslujeinýnárokavinejvýškeakouplatnilvnávrhu.
Zdôraznil, že aj výsluhový dôchodok je nárokom súvisiacim s prepustením zo služobného pomeru, a
preto už v základe nemôže byť daný jeho základ (keďže už k samotnému prepusteniu nedošlo v príčinnej

súvislosti s trestným stíhaním) a ide o nárok hypotetický, keďže nie je možné predpokladať splnenie
podmienok na jeho výplatu (dĺžku trvania služobného pomeru) aj v prípade, ak by nedošlo k prepusteniu
zo služobného pomeru personálnym rozkazom v roku 2005.

do 23.3.2005), pričom výšku tejto náhrady ponechal na uvážení súdu. Podľa jeho názoru pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy by bolo nevyhnutné preukázať ujmu, ktorá bola
spôsobená rozhodnutím o väzbe (prípadne iným rozhodnutím a postupom štátnych orgánov) a v prípade
preukázania jej existencie, je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy formou peňažného plnenia iba
za tých podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.

Pre preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy ako ďalšieho uplatneného nároku je nevyhnutné preukázať
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,
pričom o neoprávnenom zásahu do osobnosti fyzickej osoby nie je možné hovoriť v prípade, kde
je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom, pokiaľ tak nie sú prekročené
zákonom stanovené medze. Ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických

osôb, do ktorých osobnosti je zasahované, prevažuje závažnejší, významnejší a funkčne vyšší zvláštny
verejný záujem. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu
do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Napriek tomu, že súd výšku nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej úvahy, aj tento postup

podlieha hodnoteniu a základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie takých
skutočností,ktorésúduumožniazaložiťúvahunaurčitomkvantitatívnomposúdenízákladnýchsúvislostí
posudzovaného prípadu. V tomto smere je nevyhnutné zdôrazniť, že pri posudzovaní uplatňovaného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné dôsledne vziať v úvahu okrem iného
tiež vplyv ostatných satisfakčných prostriedkov, ktoré by mohli byť v danej veci použité na zmiernenie

následkov zásahu do osobnostnej sféry žalobcu a taktiež závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Je potrebné vychádzať aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu,
musí sa prihliadnuť na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu
hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté, atď., uplatnené nároky navrhovateľa však považoval za neadekvátne
najmä vo vzťahu k nárokom na odškodnenie podľa § 5 ods. 2 zákona č. 215/2006 Z.z.. Vyslovil názor, že

pri úvahe súd musí brať zreteľ na prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je
zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu
možno priznať aj citeľnú sumu, na druhej strane však nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak
premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by
napr. pri porovnaní „odškodnenia" zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním" zásahov

do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr.
právo na život) bagatelizovať.

18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Navrhovateľ síce vo svojom vyjadrení zo dňa 31.3.2010
odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 7/99 z 30.3.1999, avšak tento bol vydaný
pri aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý neobsahoval žiadne ustanovenie
s obsahom rovnakým alebo podobným ustanoveniu druhej vety § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v

znení neskorších predpisov.

K dokumentovaniu negatívnych dôsledkov lekárskou správou zo dňa 2.8.2010 uviedol, že priložená
lekárska správa pôsobí účelovo, keď lekár iniciatívne uvádza príčiny zhoršenia zdravotného stavuako následok väzobného vyšetrovania. Z uvedenej správy nie je zrejmé, kedy a z akého dôvodu sa
u navrhovateľa objavili tam uvádzané ochorenia (vredové ochorenie žalúdka), teda či pred alebo po
zadržaní obvineného.

Na nariadených pojednávaniach účastníci zotrvali na svojich návrhoch a vyjadreniach a ich prednesy
boli v zhode s ich písomnými vyjadreniami.

Navrhovateľ poukazoval na to, že uznesením vyšetrovateľa PZ Prezídia policajného zboru, Úradu boja

proti korupcii, odbor boja proti korupcii stred Žilina zo dňa 7.1.2005 bolo navrhovateľovi vznesené
obvinenie pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a) a § 160 a ods. 2 Trestného zákona. Sťažnosť
navrhovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá. Uznesením sudcu KS Banská
Bystrica s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 2/5 z 10.1.2005 bol navrhovateľ podľa § 68 ods. 1
Trestného poriadku z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba
sa započítava od 7.1.2005. Uznesením prokuratúra a Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. 71Gd1/05-60

z 23.3.2005 bol poškodený prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok
13.2.2008 bol navrhovateľ podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku účinného do 1.1.2006 oslobodený
spod obžaloby prokuratúra Úradu špeciálnej prokuratúry gen. prokuratúry SR z 18.8.2005. Najvyšší súd
SR uznesením zo dňa 6.11.2008 odvolanie prokuratúra Úradu špeciálnej prokuratúry, gen. prokuratúry
SR zamietol. Personálnym rozkazom MV SR z 16.2.2005 bol navrhovateľ podľa § 192 ods. 1 písm.

c) zák. 73/98 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. S poukazom na
oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci navrhovateľa je v danom prípade nezákonným rozhodnutím
uznesenie o vznesení obvinenia zo 7.1.2005. Štát zodpovedá za škodu nezákonným rozhodnutím ktorý
vydal štátny orgán v trestnom konaní. V prípade oslobodzujúceho rozsudku je pre účely nároku na
náhraduškodyvzmyslezák.514/2003vznenínasledujúcichpredpisovuznesenieovzneseníobvinenia.

Tento právny nárok vyplýva z bohatej judikatúry všeobecných súdov napr. NS SR sp. zn. 2Cdo/7/1999
ako i z rozhodnutia uverejneného v zbierke súdnych rozhodnutí pod č. R35/91 alebo R 70/94. Podľa § 17
zák. 514/2003 samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch ak ju nemožno uspokojiť inak.

Poukázal na skutočnosť, že nezákonné trestné stíhanie je mimoriadne citlivým zásahom do
osobnostných práv poškodených a v prípade navrhovateľa so životnými následkami osobitne v súvislosti
s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/349/09 z ktorého vyplýva, že nezákonné právoplatné
rozhodnutie orgánu verejnej moci je neoprávneným zásahom do osobnostných práv dotknutej osoby.

Navrhovateľ bol v pracovnom živote hodnotený veľmi pozitívne, zastavajúci riadiacu funkciu, chcel
pracovať v radoch polície až do svojho dôchodku, bola mu spôsobená psychická ujma ktorej
následky do dnešného dňa pretrvávajú. Celá kauza bola medializovaná v elektronickej podobe a
medializovaná v médiách vychádzajúcich z informácii blízkych MV SR a MS SR, kde bol navrhovateľ
bez zachovania prezumpcie neviny prezentovaný ako páchateľ trestnej činnosti s uvedením plného

mena, priezviska a zastávanej funkcie v policajnom zbore. V dôsledku nezákonného trestného stíhania
mu bolo znemožnené vykonávať i mimopracovnú činnosť v oblasti poľovníctva, aktívne sa podieľať na
výchove mladých ľudí, vzťahom k prírode, na programe záchrany dravcov a i chovateľov exotického
vtáctva, ktorým sa zaoberal už od detstva. Bol známy ako členom sokoliarskeho klubu a po medializácii
zanikla v dôsledku zlej povesti jeho spolupráca s chovateľmi. V rodinnom živote počas vyšetrovacej

väzby manželka mienila podať návrh na rozvod. Celá rodina ťažko niesla ujmu a manželka sa musela
sama starať o domácnosť v dôsledku čoho bola hmotne odkázaná na pôžičku, ktorú si musela sama
vybaviť.

Odporca sa vyjadril tak, že navrhovateľ nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných predpokladov

zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. 514/03 Z.z. osobitne na nedôvodnosť náhrady právneho
zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, rozhodnutie o priznaní nemajetkovej
ujmy ponechal na posúdení súdu v súvislosti s presvedčením, akým spôsobom alebo v akom rozsahu
došlo k porušeniu práv navrhovateľa. Uplatnený nárok však považoval za neprimeraný z dôvodu, že je
možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy len z titulu rozhodnutia o väzbe a nie v súvislosti s ust. §

5,17,18 zák. č. 514/2003 Z.z. podľa označenia návrhu. Zároveň namietal pasívnu legitimáciu.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, výsluchom navrhovateľa a výsluchom
svedkov.Súd v súvislosti s oboznámením sa s obsahom spisu Špeciálneho súdu v Pezinku zistil, že uznesením
vyšetrovateľa PZ Prezídia policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred,

Žilina, ČVS: PPZ-133/BPK-S-2004 zo 07.01.2005 bolo navrhovateľovi O.. T. W. nar. XX.XX.XXXX
vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a/, § 160 a ods. 1,2 Tr. zák, proti
rozhodnutiupodalnavrhovateľsťažnosť,ktorábolazamietnutáuznesenímÚradušpeciálnejprokuratúry,
gen. prokuratúry SR VII/1 Gv 1/05-38 z 4.3.2005. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici s
právomocou Špeciálneho súdu sp.zn. Pš. 2/05 z 10.01.2005 bol navrhovateľ podľa § 68 ods. 1 Tr. por.

z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b/ Tr. por. vzatý do väzby s tým, že väzba sa započítava od 07.01. 2005.
UznesenímprokurátoraÚradušpeciálnejprokuratúrysp.zn.VII/lGvl/05-60z23.03.2005bolnavrhovateľ
prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku č.k.: PK-lTš/11/2005-964 z
13.02.2008 bol navrhovateľ podľa § 226 písm. b/ Tr. por. účinného do 01.01.2006 oslobodený spod
obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp.zn.
VII/lGvl/05-60 z 18.08.2005. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Toš 5/2008 zo

06.11.2008 odvolanie prokuratúra Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky zamietol.

73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného
zboru, pričom služobný pomer u poškodeného skončil podľa § 194 ods. 3 zák. č. 73/98 Z.z. dňom
doručenia rozhodnutia. Personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 63 z 16.2.2005, bol odporcovi doručený
dňa 21.2.2005 o 11:30 hod.. Dôvodom prepustenia bolo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti
spočívajúce v tom, že navrhovateľ nevykonával riadne štátnu službu, keď neplnil svedomite úlohy na

úsekujehoslužobnéhozaradeniauloženémuzák.§2písm.a/zák.171/1993arozkazomnadriadeného,
ktorým sa vydáva Etický kódex príslušníka PZ, nezdržal sa konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého
záujmu štátnej služby s osobnými záujmami a ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo
ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj
základné povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a,b,f,g,h/ zák. 73/1998 Z.z.

Súd sa oboznámil aj s obsahom ďalších listinných dôkazov, osobitne faktúrou odmeny výdavkov za
advokátske úkony č. 08 zo dňa 6.11.2008 JUDr. Ladislava Potockého, ktorou boli vyúčtované služby
navrhovateľovi vo výške 104.930,- Sk a po odčítaní zálohy 65.000,- Sk bola navrhovateľovi doúčtovaná
suma 39.930,- Sk. Podľa príjmového pokladničného dokladu č. 97/28 zo dňa 11.11.2008 JUDr. Ladislav

Potocký potvrdil prijatie sumy 104.930,- Sk.

Súd sa oboznámil aj s potvrdeniami o príjme navrhovateľa po prepustení z policajného zboru a to SEVAK
a.s. o príjme navrhovateľa zo dňa 7.11.2008, potvrdením AGROREGIÓN a.s. z 19.1.2009 o príjme
navrhovateľa v období od 19.4.2005 do 31.12.2005 a od 1.1.2006 do 15.7.2006 a s potvrdeniami o mzde

KR PZ Žilina z 13.1.2005.

Súd zistil z potvrdenia o mzde za rok 2005 v doplnení prípisu z 12.1.2011, že navrhovateľ mal v roku
2005 vyplatenú hrubú mzdu vo výške 5.671 Sk, čistú mzdu vo výške 4.937,- Sk, inú mzdu v roku 2005
vyplatenú nemal.

Podľa potvrdenia o zamestnaní v spoločnosti SEVAK a.s. zo dňa 28.11.2011 je navrhovateľ zamestnaný
v spoločnosti od 25.9.2006 na pracovnej pozícii majster výrobných a prevádzkových činností HS
Vodovody pričom v období od 11/2010 až 10/2011 dosahoval čistú mzdu bola v rozmedzí 699,15 eur
až 888,70 eur (spolu za 12 mesiacov vo výške 9.010,40 eur s priemerom mzdy 750,87 eur). Súd ďalej

zistil, že navrhovateľ v spoločnosti Agroregión a.s. nastúpil do zamestnania dňa 19.4.2005 s pracovným
voľnom od 18.9.2005 do 11.10.2005, pričom dosahoval príjem od 8.311,- Sk do 12.835,67 Sk.

Súd sa oboznámil s fotokópiami článkov o konaní navrhovateľa MY Žilinské noviny z 17.-23.1.2005,
fotokópia denníka MY Kysucké noviny, denníka Pravda z 4.2.2008 z 15.1.2008 z čl. 31-32, denníka SME

Nový čas z 6.9.2006 a z 10.1.2005 ako aj stanoviskom H.
Súd zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v zmysle ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. z
23.4.2009 zistil, že navrhovateľ si uplatnený nárok uplatnil v predbežnom prerokovaní podľa zák. č.
514/2003 Z.z..Súd z faktúry č. 090055 JUDr. Tatiany Polkovej navrhovateľovi zistil, že touto bola účtovaná suma
3.699,31 eur s poukazom na prílohu č. 1 k faktúre, podľa ktorej boli navrhovateľovi vyúčtované dva úkony

právnej služby za predbežné prerokovanie návrhu a to prípravu a prevzatie veci a následne podanie
žiadosti.

Súd zo správy previerky Prezídia PZ z 7.2.2005 zistil, že na Okresnom dopravnom inšpektoráte v Žiline
bola vykonaná kontrola na preberanie, uskladňovanie a vydávanie tabuliek s evidenčným číslom a

nebola zistená potreba vykonať osobitnú kontrolu, nedostatky neboli konštatované.

Súd zo služobného hodnotenia navrhovateľa k 30.8.1999 zistil, že navrhovateľ bol hodnotený kladne,
plniac si uložené úlohy, rešpektovaním príkazov.

Súd sa oboznámil s podaním OR PZ v Žiline ORP-66/OPP-OSS-2005 z 17.2.2005 ktorým bolo

oznámenie postúpenia spisu na rozhodnutie o odvolaní, odvolaním proti rozhodnutiu OR PZ Žilina
spolu s rozhodnutím o odvolaní KR PZ Žilina KRP-125-1/PP-2005 zo dňa 14.3.2005, rozhodnutie
ORP-66/OPP-OSS-2005 zo dňa 10.1.2005 o zaistení zbrojného preukazu zbraní a streliva ktorými bolo
rozhodované o zadržaní zbrojného preukazu.

Súd sa oboznámil aj s rozhodnutím MV SR č.p. SRLV-237/SP-2009 zo dňa 9.6.2009 a rozhodnutie
MV SR z 27.8.2009 čp. SLV-87/PK-2009, ktorými bol zamietnutý návrh na obnovu konania vo veci
prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru. Súd sa oboznámil aj s opätovnými žiadosťami
navrhovateľa o prijatie do služobného pomeru z 27.4.2010. Súd oboznámil aj rozsudok NS SR
4Sžo2/2011 vo veci T. W. proti MV SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č.p. SLV-87/PK/2009 zo

dňa 27.8.2009, ktorým NS SR potvrdil napadnutý rozsudok KS v Bratislave 4S/199/2009-57 zo dňa
12.11.2010.

stanovené vo výške 17,80 eur. Cestovné Žilina- Pezinok cez Trenčín, rýchlik druhá trieda pre vzdialenosť
184 km a spiatočný lístok je stanovené vo výške 16,04 eur za jednu cestu, pri súčte 11 ciest spolu
predstavuje cestovné vo výške 176,44 eur.

Súd z odpovede KR PZ ZA o zaslaní písomného potvrdenia o čerpaní finančných prostriedkov na

odevnom počas jednotlivých rokov počas služobného pomeru zo dňa 6.12.2011, zistil, že od 1.3.2004
do 28.2.2005 sa pri výpočte odevného postupovalo podľa Zbierky pokynov gen. riaditeľa všeobecnej
sekcie MV SR 3/2004 z 23.2.2004, kde bola pre príslušníkov policajného zboru zaradených do výstrojnej
normy „R“ stanovená mesačná výška nepeňažného plnenia 847,- Sk (25,12 eur) a ročná náležitosť v
sume 10.166,- Sk (337,45 eur). Navrhovateľovi vznikol celkový nárok nepeňažného plnenia vo výške

337,78 eur (10.176,- Sk) z ktorého bolo vyčerpané 7.461,90 Sk (247,69 eur) formou nákupu výstrojných
súčiastok, v období od 1.1.2005 do 21.2.2005 vznikol nárok nepeňažného plnenia vo výške 47,77 eur
(1439,-Sk)zktoréhoneboločerpané.Poukončeníslužobnéhopomerubolonavrhovateľovijednorazovo
vyplatené nevyčerpané peňažné plnenie v maximálnej výške 337,45 eur (10.166,- Sk). Odevné v
súčasnej dobe sa určuje podľa Zbierka pokynov gen. riaditeľa sekcie ekonomiky MV SR 2/2011 z

28.2.2011, pričom nárok u príslušníkov zaradených do výstrojnej normy „R“ je stanovená mesačná výška
nepeňažného plnenia 28,76 eur a ročná náležitosť v sume 345,16 eur.

Súd sa oboznámil aj s predloženým výtlačkom z internetového fóra Poradňa, o cestovných náhradách
platných od 1.1.2011 s uvedením cestovných náhrad podľa § 5 ods. 2 zák. č. 283/2002 Z.z. vo výške

náhrady platnej od 1.12.2003 vo výške 80,- Sk pri pracovnej ceste v rozsahu 5-12 hodín, od 1.1.2006 pri
pracovnej ceste 5-12 hodín vo výške 89 Sk a od 1.6.2008 vo výške 98 Sk pri pracovnej ceste 5-12 hodín.

Súd z výpovede C. Q. zistil, že navrhovateľa pozná len z pojednávania pred Špecializovaným súdom,
celé to brala ako svoju ujmu, pretože bola do veci bez jej vedomia zatiahnutá agentom a k spolupráci

bola nevedomky prinútená. Agenta ani nikoho iného o žiadne úkony nežiadala, ten len navštívil ich
domácnosť a vypýtal si značky z jej auta od jej manžela.SvedkoviaJUDr.O.E.,D.P.,D.W.,D.B.,E.R.zhodnevypovedali,ženavrhovateľapoznaliakoslušného
človeka a po zverejnení informácii a dopočutí sa o vzatí navrhovateľa do väzby ich kontakty ochladli
na zdvorilostné náhodilé stretnutia. Medializované údaje ich prekvapili a nemali dôvod im neuveriť a

opisovali aj negatívne reakcie okolia k osobe navrhovateľa. Osobu navrhovateľa opísali ako zmenený,
teraz utiahnutý do seba.

Svedok R. W., nar. XX.XX.XXXX sa vyjadril, že konanie agenta J. považuje za pomstu voči nemu, keď
bol ním preradený po tom ako zistil, že dochádza k odcudzovaniu rôznych dobrých súčiastok z mot.

vozidiel v PZ. Opísal dopad udalostí na rodinu navrhovateľa, finančnú tieseň, skutočnosť že manželka
navrhovateľa zostala sama s malým dieťaťom bez príjmu, čo zhoršilo rodinné vzťahy a spôsobilo zásah
do súkromnej sféry celej rodiny navrhovateľa. Manželka navrhovateľa sa vyjadrila zhodne a potvrdila, že
skutočnosti po zadržaní navrhovateľa ich poznačili finančne, citovo, dokonca uvažovala nad rozvodom.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.
Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba

uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe , ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 18 ods. l zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenémuvzniklivkonanívktorombolovydanénezákonnérozhodnutiealeborozhodnutieotresteo

ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody a vykonané
zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené alebo
v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 17 ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z. a v prípade , ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

V konaní súd rozhodol rozsudkom č.k. 14C/192/2009-168 dňa 16.12.2010 tak, že zaviazal odporcu

zaplatiťnavrhovateľovi36.216,82eurapriznalmuprávonanáhradutrovkonania.UznesenímKrajského
súdu v Žiline č.k. 6Co/91/2011-221 na základe odvolania navrhovateľa a odporcu odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň vyslovil názor,
že odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku nezodpovedá kritériám uvedeným
v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko v podstatných častiach je nepresvedčivé a predovšetkým

nepreskúmateľné, pretože súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí zároveň vysporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal.

Odvolací súd s poukazom na závery prvostupňového súdu uviedol, že navrhovateľ návrhom uplatňoval
svoje nároky na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, keď zároveň výslovne označil
rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia - ktoré považoval za nezákonné a túto skutočnosť
niekoľkokrát zopakoval v priebehu konania, preto ak prvostupňový súd považoval za hlavnú skutkovúokolnosť, od ktorej si navrhovateľ odvodzoval svoje nároky na náhradu škody, skutočnosť, že bol trestne
stíhaný z dôvodu nezákonného použitia agenta, mal potom v odôvodnení písomného vyhotovenia
napadnutého rozsudku jasne uviesť, z ktorých tvrdení navrhovateľa vychádzal. Za nepresvedčivý

považoval aj záver okresného súdu v tom smere, že v trestnom konaní vedenom proti navrhovateľovi
neboli vydané nezákonné rozhodnutia a nevysvetlil, či oslobodzujúcim trestným rozsudkom došlo k
zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia, a tým aj k naplneniu podmienok uvedených v ust. § 6 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z.z. a v tejto súvislosti poukázal na závery vyslovené Najvyšším súdom SR v uznesení
č.k.4MCdo/15/2009zodňa18.augusta2010,podľaktorýchzaústavnekonformnýtrebapovažovaťtaký

výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania (ak k nemu došlo preto,
že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Zastavenie trestného
stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň
znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť

rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Ak má byť štát skutočne považovaný
za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojim orgánom, ktorým
priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu,
ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej
strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na strane

druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako
mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Súdna
judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti za škodu zodpovedá, aby majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.

Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia

(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti
zák. č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. Obdobne dal do pozornosti
prvostupňovémusúduajprávneúvahyNajvyššiehosúduČeskejrepublikyvyslovenévrozsudkusp.zn.c
zo dňa 24.4.2003 (ktoré z dôvodu ich všeobecnosti sú podľa názoru odvolacieho súdu aplikovateľné i na
právnuúpravuplatnúnaúzemíSlovenskejrepubliky),podľaktorýchnároknanáhraduškodyspôsobenej

nezákonným rozhodnutím nevzniká len v tom prípade, keď orgány činné v trestnom konaní konali v
priamom rozpore so zákonom. Vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
resp. nesprávnym úradným postupom nie je viazaný na predpoklad, že štátny orgán poruší svoje
zákonné povinnosti, prípadne sa dopustí tzv. excesu, ale ide o objektívnu zodpovednosť štátu. Ten, proti
ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, resp. bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na

náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vznesením obvinenia. Takéto právo nemá iba v prípade, ak
si vznesenie obvinenia zavinil sám, resp. ak bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti ktorému bolo
trestné stíhanie zastavené preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu
bola udelená milosť, alebo že jeho trestný čin bol amnestovaný.

Odvolací súd považoval rozsudok za nepresvedčivý aj čo do jednotlivých nárokov na náhradu škody,
ktoré uplatnil navrhovateľ proti odporcovi a závery okresného súdu považoval za predčasné, nakoľko
vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a v odôvodnení napadnutého rozsudku
sa náležité nevysporiadal ani s otázkou príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a jednotlivými nárokmi na náhradu škody uplatnenými navrhovateľom.

Pokiaľ ide o náhradu škody z titulu odmeny vyplatenej advokátovi, uložil prvostupňovému súdu bolo
preskúmať dôvodnosť a účelnosť jednotlivých úkonov, ktoré poskytol advokát navrhovateľovi v trestnom
konaní. Vo vzťahu k nárokom z ušlej mzdy, ktorú si uplatnil navrhovateľ za obdobie od 1.1.2005
do 1.11.2012 vo výške 81.709,20 eur, odvolací súd v prvom rade uviedol, že navrhovateľ bližšie
nešpecifikoval tento nárok, najmä neuviedol matematický postup, ako k tejto výške dospel. Prikázal

súduzabezpečiťpersonálnyrozkazzodňa16.2.2005oprepustenínavrhovateľazoslužobnéhopomeru.
Odvolací súd záver okresného súdu o čiastočnom priznaní náhrady ušlej mzdy za obdobie od 7.1.2005
do 23.3.2005 (kedy bol navrhovateľ vo väzbe) považoval za nepreskúmateľný a nepresvedčivý, nakoľko
podľa potvrdenia zamestnávateľa navrhovateľa o mzde mal navrhovateľ dostať mzdu až do júna 2005.Vo vzťahu k nároku na náhradu ušlej mzdy za obdobie od 1.1.2005 do 1.11.2012 okresný súd z hľadiska
príčinnej súvislosti si neujasnil ani skutočnosť, či navrhovateľ postupom podľa ustanovení o správnom
súdnictve napadol právoplatné rozhodnutie o prepustení z Policajného zboru. Vo vzťahu k nárokom

navrhovateľanaročnéodevné,ktorýuplatnilvovýške3.187,-eurvytkolsúdu,žeajohľadnetohtonároku
chýba jeho bližšia špecifikácia zo strany navrhovateľa, ako i existencia príčinnej súvislosti medzi týmto
nárokom na náhradu škody a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k nároku na náhradu škody z titulu cestovného za účasť na 11 pojednávaniach, odvolací

súd preskúmaním spisového materiálu mal preukázané, že navrhovateľ v tomto smere predložil iba
potvrdenie o cene cestovného lístka zo dňa 10.1.2010 vo výške 17,80 €. Či táto cena platila aj v čase
jednotlivých pojednávaní a či ich počet bol skutočne taký ako to uviedol navrhovateľ, resp. či navrhovateľ
sa aj všetkých zúčastnil, okresný súd už bližšie nezisťoval a v odôvodnení písomného vyhotovenia
rozsudku ani neuviedol. Zároveň poukázal na to, že aj nárok navrhovateľa na náhradu škody z titulu
stravného považuje odvolací súd za nejasný. V tomto smere je potrebné, aby navrhovateľ tento nárok

bližšie špecifikoval a zároveň ho aj odôvodnil. Obdobne názor vysvetlil aj vo vzťahu k nároku na náhradu
škody z titulu výsluhového príplatku vo výške 30 % z hrubej mesačnej mzdy za obdobie od 7.1.2005 do
1.12.2012, ktorý nárok navrhovateľ uplatnil vo výške 141.051,- €, navyše, ak navrhovateľ v návrhu na
začatie konania ohraničil dôchodkový vek 65-imi rokmi svojho veku. Vo vzťahu k nároku navrhovateľa
na náhradu škody z titulu trov predbežného prerokovania nároku, ktorú škodu uplatnil ako príslušenstvo

vo výške 3.699,31 €, odvolací súd poukázal na to, že závery okresného súdu z hľadiska právneho
posúdenia veci nekorešpondujú so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo
7/1999 zo dňa 30.3.1999.

Súd po výzve na navrhovateľa na spresnenie nárokov podľa pokynov odvolacieho súdu, doplnení

dokazovania v súlade s intenciami odvolacieho súdu a opätovnom preskúmaní a zhodnotení skutkových
okolností dospel k nasledovným záverom.

súdu, navrhovateľ si uplatňuje aj nároky z dôvodu obmedzenia osobnej slobody väzbou, zásahom
do súkromia použitím informačno-technických prostriedkov, nezákonného agenta, ktoré takto výslovne
označil v žalobe a považuje ich na následok nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia. Právne
nároky charakterizoval ako nároky podľa § 5, § 8 ods. 5, § 15 ods. 1, § 17 a § 18 zák. č. 514/2003 Z.z..
Navrhovateľ výslovne v žalobe označuje za nezákonné rozhodnutia o začatí trestného stíhania, o väzbe,

prepustení z väzby a oslobodení spod obžaloby. Uplatnené nároky na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy preto nemožno považovať len za nároky uplatnené výhradne z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia
o vznesení obvinenia v súvislosti s oslobodením spod obžaloby, pretože súd sa musí vysporiadať so
všetkými skutkovými tvrdeniami (opisom rozhodných skutočností), nakoľko povinnosťou navrhovateľa je
uviesť čo žiada a z akého dôvodu a nie nárok právne odôvodniť. Hoci podľa pokynov odvolacieho súdu

bolo úlohou navrhovateľa riadne uplatnené nároky špecifikovať, súd ho na splnenie takejto povinnosti
vyzval, pričom výzvu adresoval právnemu zástupcovi, ktorý je advokátom, navrhovateľ tak neučinil
ani po výzve súdu, vykonal len stručné oznámenia s odkazom na priložené dôkazy. Sčasti vyčíslenie
nárokov spresnil sám navrhovateľ vo vyjadrení z 15.12.2011 a to tak, že nároky na odevné určil vo výške
2.761,28 eur a to za roky 2012 až 2005 prenásobením sumou 345,16 eur ročne, cestovné určil podľa

výšky cestovného z miesta bydliska na pojednávanie a späť podľa potvrdenia za vystavenie ktorého
vynaložil sumu 4 eurá, nárok na stravné určil povinnosťou účasti na pojednávaní a časom nástupu na
cestu a ukončením cesty podľa náhrad pre služobné cesty, nárok na náhradu ušlej mzdy opísal vo
svojich podaniach za obdobie od 1.1.2005 do 1.11.2012 v sume 81.709,20 eur, pričom sumu považuje
za podhodnotenú. Uviedol, že skončiť služobný pomer v radoch polície mal ku koncu roku 2012 a

uplatňuje si nároky v rozdiele medzi jeho funkčným platom v roku 2004 vo výške 26.857,- Sk a zárobkom
v spoločnosti SeVaK vo výške 750,87 eur, pričom mesačný rozdiel predstavuje 140,62 eur (891,49 -
750,87 eur). Nakoľko bol vo väzbe od 7.1.2005 do 23.3.2005 tak za rok 2005 si uplatňuje nárok rozdielu
za 9 mesiacov, za roky 2006 až 2012 si uplatňuje nárok za 72 mesiacov (6 x 13) a 10 mesiacov roku
2012 a poškodený bol o 12.795,51 eur. Odchodné si uplatňuje vo výške, ktorá náleží po odpracovaní

5 rokov a to jeden funkčný plat a po odpracovaní ďalšieho každého roku, polovicu funkčného platu, tj.
od nastúpenia do služobného pomeru 1.11.1997 do plánovaného odchodu do výsluhového dôchodku
k 1.11.2012 by mal odpracovaných 15 rokov čo predstavuje 6 funkčných platov vo výške 5.348,94 eur.
V roku 2012 má vek 39 rokov a do 65 rokov by poberal výsluhový dôchodok 26 rokov čo predstavuje83.444,40 eur a nárok si uplatňuje ako náhradu škody (26 rokov x 12 mesiacov x 267,45 eur). Výšku
dôchodku určil ako 30% z mesačného platu 891,49 eur čo predstavuje 267,46 eur mesačne. Ďalej
uviedol, že mzda počas väzby mu bola priznaná oprávnene, pretože na potvrdení o mzde z 9.1.2006

bolo jasne uvedené, že dostal mzdu v mesiaci január 2005 len za 7 dní vo výške 4.937 Sk (163,88 eur).

Slovenskú republiku, teda ani prípadné pochybenie pri určení orgánu konajúceho v mene štátu nemôže
zakladať nedostatok pasívnej legitimácie na strane odporcu. Podľa § 10 ods. 15 Tr. por. trestné konanie
je konanie podľa tohto zákona, trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti
rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej a
prípravným konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu na
schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len „dohoda o vine a treste“) alebo právoplatnosti

rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej, pričom navrhovateľ netvrdil, že by škody
spôsobil len vyšetrovateľ alebo policajný orgán. Naviac doposiaľ MS SR vždy so súdom konalo, žiadosť
o predbežné prerokovanie návrhu nepostúpilo príslušnému orgánu (§4 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Súd preto konal so zástupcom, ktorého určil navrhovateľ, ktorý príslušnosť doposiaľ nenamietal a ktorý
koná v mene štátu pri škode spôsobenej v trestnom konaní.

Súd ďalej aj s poukazom na závery vyslovené odvolacím súdom, ktorými je prvostupňový súd viazaný,
ako aj judikatúru citovanú v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 6Co/91/2011-221,
ktorým bol zrušený prvostupňový rozsudok (4M Cdo/15/2009, 25Cdo/2060/2001) si súd osvojil názor
a závery, že za nezákonné rozhodnutie je potrebné považovať aj rozhodnutie o vznesení obvinenia

ak bol obžalovaný následne oslobodený spod obžaloby. Súd vychádzal teda z takého výkladu § 6
ods. 1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania
(ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde
o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak
najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Ak má byť štát
skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov,ktorýmpriamozasiahlidozákladnýchprávjednotlivca.Nemožnototižprehliadnuť,žeštátnemá

slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na strane druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže
akomylný,zasahujúcidozákladnýchpráv.Vtakejtosituáciiniejerozhodné,akoorgányčinnévtrestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Súdna

judikatúra dôvodila, že zmysle právnej úpravy zodpovednosti za škodu zodpovedá, aby majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím nevzniká len v tom prípade, keď orgány činné v trestnom konaní
konali v priamom rozpore so zákonom, ale vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom nie je viazaný na predpoklad, že štátny orgán poruší
svoje zákonné povinnosti, prípadne sa dopustí tzv. excesu, ale ide o objektívnu zodpovednosť štátu.
Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, resp. bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne
právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vznesením obvinenia. Takéto právo nemá iba v
prípade, ak si vznesenie obvinenia zavinil sám, resp. ak bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti

ktorému bolo trestné stíhanie zastavené preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný,
alebo že mu bola udelená milosť, alebo že jeho trestný čin bol amnestovaný. Podľa názoru súdu vo
vzťahuknárokomuplatnenýmnavrhovateľomjeúplneirelevantnéčinadriadenýorgánosôb,ktorévydalinezákonné rozhodnutie si bude alebo nebude uplatňovať regresné nároky voči osobám, ktoré vydali
nezákonné rozhodnutie, prípadne či si môže alebo nemôže takéto nároky voči nim uplatniť.

Teda súd prejudiciálne rozhodol, že nárok navrhovateľa požadovať náhradu škody z dôvodu
nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia Úradu boja proti korupcii, Odbor boja
proti korupcii Stred, Žilina, ČVS: PPZ-133/BPK-S-2004 zo dňa 07.01.2005, ktorým bolo navrhovateľovi
vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a/, § 160 a ods. 1,2 Tr. zák., ale aj
rozhodnutia o väzbe Uznesením sudcu KS v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn.

Pš. 2/05 zo dňa 10.01.2005, ktorým bol navrhovateľ podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods. 1
písm. b/ Tr. por. vzatý do väzby je daný a ďalej sa zaoberal jednotlivými nárokmi.

Podmienkou priznania nároku zo zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie je 1/ vznik škody,
2/ existencia nezákonného rozhodnutia a 3/ príčinná súvislosť, t.j. že škoda vznikla následkom
nezákonného rozhodnutia. Vzhľadom na objektívnu zodpovednosť zavinenie nie je predpokladom

priznania náhrady škody a nie je ho potrebné preukazovať.

alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania

priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške
ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Vo vzťahu k nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím z titulu
vyplatenej odmeny advokátovi za úkony právnej služby pri obhajobe, ktorú si navrhovateľ uplatnil
vo výške 3.483,04 EUR (104.903,- Sk), súd v súlade s pokynmi odvolacieho súdu preskúmal
dôvodnosť a účelnosť jednotlivých úkonov právnej pomoci, ktorú poskytoval odporcovi advokát zvolený

navrhovateľom JUDr. Ladislav Potocký.

Súd má za to, že nárok je dôvodný, pretože odmena za poskytovanie právnej pomoci - obhajobu v
trestnom konaní predstavuje výdavok navrhovateľa, teda zmenšenie jeho majetku a tým škodu, ktorá
bola spôsobená priamo a bezprostredne vznesením obvinenia a následným postupom v trestnom

konaní až do právoplatnosti rozsudku, ktorým bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby. Vznik trov
konania bol nevyhnutne vyvolaný vznesením obvinenia, existenciou trestného stíhania a nutnosťou
obhajoby navrhovateľom, ktorá bola úspešná, teda uplatňovaný nárok je v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím.

Súd zistil, že JUDr. Ladislav Potocký vyúčtoval odporcovi faktúrou č. 08 zo dňa 6.11.2008 odmenu a
výdavky za advokátske úkony JUDr. Ladislava Potockého, ktorou boli vyúčtované služby navrhovateľovi
vo výške 104.930,- Sk a po odčítaní prijatej zálohy 65.000,- Sk, pričom faktúrou bola navrhovateľovi
doúčtovaná suma 39.930,- Sk. Podľa príjmového pokladničného dokladu č. 97/28 zo dňa 11.11.2008
JUDr. Ladislav Potocký potvrdil prijatie sumy 104.930,- Sk.

Súd porovnaním vyúčtovaných právnych služieb s obsahom spisu Špecializovaného súdu v Pezinku sp.
zn. Pk1Tš 11/05 mal preukázané účelné vynaloženie trov obhajoby za nasledovné úkony:
- 9.1.2005 prípravu a prevzatie veci podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.,
- 10.1.2005 účasť pri rozhodovaní o väzbe podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 10.1.2005 sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.

- 3.2.2005 a 15.3.2005 účasť na vyšetrovacom úkone výsluch obvineného podľa § 14 ods. 1 písm. d/
vyhl. č. 655/2004 Z.z. (tretí výsluch obvineného súd nemal preukázaný)
- 4.2.2005 účasť na výsluchoch svedkov, tri úkony podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
(P., R., D.)- 2.3.2005 žiadosť o prepustenie z väzby podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 26.4.2005 účasť pri úkone, preštudovanie spisu podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 13.9.2005, 11.10.2005, 6.12.2005, 8.12.2005, 10.1.2006, 11.4.2006 a 5.9.2006 účasť na

pojednávaniach v konaní pred súdom podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. (nesprávne bol
uvedený dátum 16.12.2005)
- 5.2.2006 sťažnosť proti uzneseniu podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. (nesprávne bol
uvedený dátum 5.5.2006)
- 17.10.2006 odvolanie proti rozsudku podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.

- 21.6.2007 účasť na verejnom zasadnutí podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 12.12.2007, 16.1.2008, 13.2.2008 účasť na pojednávaniach v konaní pred súdom podľa § 14 ods. 1
písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 6.11.2008 účasť na verejnom zasadnutí podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
-
Vykonanie ostatných úkonov obhajoby súd nemal preukázané. Jednalo sa o úkony označené ako

porada, porada s otcom, návšteva vo väzení, pretože súd nemal predložený žiaden dôkaz o tom, že
skutočne došlo k úkonom právnej služby, či už zápisom o porade, úradným záznamom, potvrdením
ústavuprevýkonväzbyapod..Vzhľadomnaodstupčasuaskutočnosť,žesajednáonárokyvyúčtované
JUDr. Ladislavom Potockým navrhovateľovi, teda preukázanie dôvodnosti vyúčtovaného nároku, súd
nepovažoval výsluch svedka JUDr. Ladislava Potockého za podstatný, pretože výpoveď svedka, ktorý

má sám záujem na preukázaní dôvodnosti ním účtovaného plnenia, by mohol byť ovplyvnený snahou
preukazovať dôvodnosť a účelnosť takýchto právnych úkonov, teda súd by ním uvádzané skutočnosti
bez iného preukázania vykonania úkonov, napr. zápisom z porady, nepovažoval za dôvodné. Vzhľadom
na časový odstup je bez preukázania obsahu úkonov ťažké stotožniť, že ak by aj bola vykonaná porada,
či sa jedná skutočne len o návštevu alebo účelnú poradu za účelom prípravy obhajoby v súvislosti

s novými skutočnosťami. Preto súd je názoru, že všetky úkony mal obhajca vyúčtovať a preukázať
navrhovateľovi ako klientovi obdobne ako pri uplatnení trov obhajoby ustanoveného advokáta bez
ohľadu na to, či navrhovateľ ako klient uhradil všetky požadované výdavky alebo nie.

Tarifnú náhradu úkonov právnej služby súd priznal podľa § 12 ods. 3 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v

znení platnom v čase vykonania úkonu, vo výške 1/8 výpočtového základu, t.j. vo výške 1.876,-Sk v
roku 2005 + paušálna náhrada podľa § 16 ods. 2 vyhl. vo výške 150,- Sk spolu za 14 úkonov v roku
2005 vo výške 28.364,- Sk, za rok 2006 vo výške úkonu v tarifnej sadzbe 2.048,-Sk + paušálna náhrada
podľa § 16 ods. 2 vyhl. vo výške 164,- Sk spolu za 5 úkonov v roku 2006 vo výške 11.060,-Sk, vo výške
úkonu 2.228,-Sk v roku 2007 + paušálna náhrada podľa § 16 ods. 2 vyhl. vo výške 178,- Sk spolu za

dva úkony v roku 2007 vo výške 4.812,- Sk, za rok 2008 vo výške úkonu 2.382,-Sk + paušálna náhrada
podľa § 16 ods. 2 vyhl. vo výške 190,- Sk za 3 úkony v roku 2008 vo výške 7.716,- Sk, spolu tarifná
odmena 51.952,- Sk.

Súd zároveň podľa § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. priznal navrhovateľovi aj nárok na náhradu straty

času zo sídla advokáta na miesto pojednávania, ktoré nie je jeho sídlom a to zo Žiliny do Pezinka v
rozsahu 5 polhodín a späť (spolu 10 polhodín) 4x v roku 2005 (13.9.2005, 11.10.2005, 16.12.2005,
8.12.2005) po 10 polhodín vo výške 250,- Sk, spolu za 40 polhodín spolu 10.000,- Sk. Náhradu straty
času za účasť na 3 pojednávaniach pred Špecializovaným súdom v Pezinku v roku 2006 (10.1.2006,
11.4.2006, 5.9.2006) vo výške náhrady za jednu polhodinu 273,- Sk, jednu cestu 10 polhodín, spolu za

30 polhodín (3 cesty po 10 polhodín) 8.190,- Sk, účasť na verejnom zasadnutí NS SR Žilina - Bratislava
dňa 21.6.2007 v rozsahu straty náhrady času 5 polhodín tam a späť, spolu 10 polhodín v rozsahu 297,-
Sk/polhodina, za účasť na verejnom zasadnutí vo výške spolu 2.970,- Sk. Náhrada straty času v rozsahu
10 polhodín za účasť na pojednávaní pred Špecializovaným súdom v Pezinku dňa 12.12.2007 spolu 10
polhodín po 297,- Sk, spolu 2.970,- Sk. Náhrada straty času 2x cesta na pojednávanie Žilina - Pezinok

v dňoch 16.1.2008 a 13.2.2008 v roku 2008 v rozsahu náhrady 2x 10 polh. á 317,- Sk spolu vo výške
6.340,- Sk, účasť na verejnom zasadnutí NS SR Žilina - Bratislava dňa 6.11.2008v rozsahu 5 polhodín
tam a 5 polhodín späť (spolu 10 polhodín) á 317,- Sk spolu vo výške 3.170,- Sk, celkovo náhrada straty
času33.640,-Sk.Spolupriznalsúdnavrhovateľovináhraduúčelnevynaloženýchtrovobhajobyvovýške
85.592,- Sk. Súd nepriznal navrhovateľovi nároky za úkony obhajoby účtované obhajcom navrhovateľa

JUDr.LadislavomPotockýmoznačenéakoprávnaporadaaporadasotcom,návštevavoväzenípretože
jednak tieto skutočnosti pri vyúčtovaní neboli predložené (záznam o porade s klientom, potvrdenie účasti
voväznici),zobsahupripojenéhospisunebolizrejmé.Pretosúdnárokynadsumu2.841,13eur(85.592,-
Sk) zamietol.Pritom súd opätovne vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa zdôrazňuje, že považuje za bezvýznamné, či
skutočne trovy podľa príjmového dokladu boli alebo neboli vyplatené, pretože advokátovi jednoznačne

nároknazaplatenieodmenyvpriznanomrozsahuvznikolatýmvzniklaajpovinnosťnavrhovateľovitrovy
advokátovi zaplatiť. Súd však zároveň však nemal dôvod pochybovať o zaplatení sumy 104.903,- Sk
navrhovateľom advokátovi z namietaného dôvodu, že v príjmovom doklade sa účastníci nevysporiadali
s poskytnutým preddavkom. Navrhovateľovi by nárok vznikol aj keby zaplatil advokátovi aj trovy aj
preddavok, prípadne trovy ešte nezaplatil. Zároveň súd považuje za irelevantné, či suma preddavku

bola vyporiadaná pri jeho zaplatení alebo v konečnom zúčtovaní faktúry, teda vyúčtovaní trov konania.

Vo vzťahu k nárokom uplatneným navrhovateľom na úhradu za ročné odevné patriace každoročne
štátnemu zamestnancovi - policajtovi zaradenému v štátnej službe v príslušnej odevnej skupine za
obdobie od 07.01.2005 -01.11.2012 vo výške 3.187,- eur a nároku na výsluhový príplatok vo výške
30% z hrubej mesačnej mzdy za obdobie od 07.01.2005 - 01.11.2012 do dôchodkového veku (65 rokov

veku) vo výške 141.051,-eur (v podaní z 15.12.2011 vo výške odchodného 5.348,94 eur a náhrady
výsluhového dôchodku 83.444,40 eur) súd má za to, že nárok nie je dôvodný, nakoľko vyčíslená
škoda nie je následkom uznesenia o vznesení obvinenia ani následkom samotného vedenia trestného
konania. V tomto smere sa súd stotožňuje s názorom vysloveným odporcom, že konanie o prepustení
navrhovateľa zo služobného pomeru podlieha režimu zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších

predpisov. Navrhovateľ bol zo služobného pomeru prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č.
73/1998 Z.z. personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR č.: 63/2005 zo dňa 16.02.2005, pričom
služobný pomer navrhovateľa skončil podľa § 194 ods. 3 zák. č. 73/98 Z.z. dňom doručenia rozhodnutia.
Personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 63 z 16.2.2005, bol odporcovi doručený dňa 21.2.2005 o 11:30
hod.. Dôvodom prepustenia bolo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočívajúce v tom, že

navrhovateľ nevykonával riadne štátnu službu, keď neplnil svedomite úlohy na úseku jeho služobného
zaradenia uložené mu zák. § 2 písm. a/ zák. 171/1993 a rozkazom nadriadeného, ktorým sa vydáva
Etický kódex príslušníka PZ, nezdržal sa konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby
s osobnými záujmami a ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor
a nedodržal služobnú disciplínu, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta

podľa§48ods.3písm.a,b,f,g,h/zák.73/1998Z.z..Jednoznačnedôvodomprepusteniazoslužobného
pomeru nebolo vznesené obvinenie, ale skutok, ktorého sa navrhovateľ dopustil. Súd sa stotožňuje s
názorom odporcu, že nie je možné služobný pomer policajta ukončiť z dôvodu začatia trestného stíhania,
vznesenia obvinenia alebo vzatia príslušníka Policajného zboru do väzby. Navrhovateľ bol prepustený
zo služobného pomeru v čase, keď sa považoval podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku za nevinného a

trestné konanie nebolo ukončené. V zmysle ust. § 46 zákona č. 73/1998 Z.z. mohol byť policajt, voči
ktorému bolo začaté trestné stíhanie nanajvýš postavený mimo výkonu služby.

Trestné konanie a konanie o prepustení zo služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. sú z
povahy veci samostatné, pričom k obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd SR sp.zn. 4SŽ0 2/2011

zo dňa 15.2.2011, obdobne 8SŽ0/92/2009. Oslobodenie spod obžaloby neznamená nezákonnosť
personálneho rozkazu. Oslobodzujúci rozsudok konštatoval, že skutok sa stal, avšak nebol trestným
činom, preto z oslobodenia žalobcu nemožno vyvodiť ani vecnú nesprávnosť personálneho rozkazu.

Súd zároveň v tomto konaní nezistil, že by personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 63 z 16.2.2005

bol zrušený a teda že by sa jednalo o nezákonné rozhodnutie. Rozhodnutiami Ministra vnútra SR
č.p. SRLV-237/SP-2009 zo dňa 9.6.2009 a rozhodnutím MV SR z 27.8.2009 čp. SLV-87/PK-2009 bol
zamietnutý návrh na obnovu konania vo veci prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru, pričom
zamietnuté boli žaloby navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti uvedených rozhodnutí rozsudkami NS
SR 4Sžo2/2011, ktorým NS SR potvrdil napadnutý rozsudok KS v Bratislave 4S/199/2009-57 zo dňa

12.11.2010. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že k prepusteniu navrhovateľa zo služobného pomeru
by došlo aj vtedy, keď by nebolo vznesené obvinenie voči navrhovateľovi, teda škoda nebola vyvolaná
ani sprostredkovane a preto prípadná škoda vzniknutá prepustením zo služobného pomeru môže byť
iba dôsledkom takéhoto rozhodnutia, nie rozhodnutia o vznesení obvinenia.

Zároveň súd poukazuje aj na skutočnosť, že nárok na odevné vzniká policajtovi, ktorému trvá služobný
pomer a účelom tzv. odevného je zabezpečenie služobnej rovnošaty, jeho význam je preto priamo
spojený s trvaním a vykonávaním služobného pomeru a v prípade neexistencie služobného pomeru
odevné stráca význam. Naviac podľa potvrdenia KR PZ ZA predloženého navrhovateľom mu bolojednorazovo vyplatené nevyčerpané nepeňažné plnenie v maximálnej výške 337,45 eur (10.166,- Sk),
pričom navrhovateľovi vznikol celkový nárok nepeňažného plnenia vo výške 337,78 eur (10.176,- Sk)
z ktorého bolo vyčerpané 7.461,90 Sk (247,69 eur) formou nákupu výstrojných súčiastok, v období od

1.1.2005 do 21.2.2005 vznikol nárok nepeňažného plnenia vo výške 47,77 eur (1439,- Sk) z ktorého
nebolo čerpané. Súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že prepustením navrhovateľa zo služobného
pomeru prestal byť policajtom sa stratil nárok na odevné, teda ani prípadná strata nárokov v budúcnosti
nie je následkom vydania nezákonného rozhodnutia ale len dôsledkom prepustenia zo služobného
pomeru.

Obdobnesúdjenázoru,žedôvodnýmniejeaninároknavrhovateľanaodchodnéastratunavýsluhovom
dôchodku, pretože tieto nároky podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do
31.12.2007 odchodné podľa § 33 nepatria policajtovi, ktorého služobný pomer skončil prepustením z
dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a teda strata
nároku nemá súvis so vznesením obvinenia, ale je následkom prepustenia zo služobného pomeru, ku

ktorému došlo personálnym rozkazom. Opätovne tu chýba príčinná súvislosť s vydaním nezákonného
rozhodnutia, pretože nárok bol závislý od prepustenia zo služobného pomeru, teda iného rozhodnutia
bez vzťahu k namietanému vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnemu úradnému postupu.

Súd je názoru, že nemôže byť daný ani nárok na náhradu „výsluhového príplatku“ vo výške 141.051,- eur

uplatneného návrhom a v podaní zo dňa 15.12.2011 vyčísleného v sume 83.444,40,- eur. Podľa opisu
nároku sa môže jednať o nárok na výsluhový príspevok upravený v ust. § 31 a 32 zákona č. 328/2002
Z.z. a následne aj o výsluhový dôchodok podľa § 38 a 39 zákona č. 328/2002 Z.z.. Bez ohľadu na
právnu kvalifikáciu takéhoto nároku nemôže byť daný takáto nárok, pretože výsluhový príplatok vzniká
výlučne z dôvodu uvoľnenia, prepustenia a uplynutím dočasnej štátnej služby, pričom je nezávislý od

prípadného trestného stíhania (pri právoplatnom odsúdení je možné len krátenie) a vôbec nemá súvis
so vznesením obvinenia alebo vedením trestného konania. Takýto nárok je samostatne a nezávisle
uplatniteľný, teda navrhovateľ si takýto nárok mal uplatniť u služobného orgánu. Výsluhový dôchodok je
nárokom súvisiacim s prepustením zo služobného pomeru viazaný na určitý počet rokov výkonu služby
a je opätovne nezávislý od vznesenia obvinenia alebo vedenia trestného konania, teda nemôže byť

daný ani základ nároku, ktorý by sa mohol odvíjať len od prípadného zrušenia personálneho rozkazu.
Súd však opätovne poukazuje aj na skutočnosť, že jedná sa o nároky vyčíslené do budúcnosti nie ujmy,
ktorá už mala nastať.

Vo vzťahu k cestovným náhradám súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Navrhovateľ

ani opätovne predloženým potvrdením o výške cestovného Železničnej spoločnosti Slovensko a.s. z
23.11.2011 za cestu Žilina - Bratislava hl. stanica cez Trenčín pre rýchlik druhá trieda vo vzdialenosti
203 km pri spiatočnom cestovnom lístku vo výške 17,80 eur a cestovného za cestu Žilina- Pezinok cez
Trenčín, rýchlik druhá trieda pre vzdialenosť 184 km a spiatočný lístok vo výške 16,04 eur za jednu
cestu, nemal preukázanú výšku cestovného v čase uskutočnenia pojednávania a ani vykonanie cesty

týmto cestovným prostriedkom. Navrhovateľ cestovné lístky z cesty na pojednávania a späť nepredložil.
Súd preto takýto nárok nemal preukázaný a preto ho zamietol.

Účasť navrhovateľa na pojednávaní bola jeho právom, nie povinnosťou a už vôbec nešlo o úkon
analogický služobnej ceste za ktorý by mu náležali náhrady podľa § 5 ods. 2 zák. č. 283/2002 Z.z. vo
výške náhrady platnej od 1.12.2003 vo výške 80,- Sk pri pracovnej ceste v rozsahu 5-12 hodín, od
1.1.2006 pri pracovnej ceste 5-12 hodín vo výške 89 Sk a od 1.6.2008 vo výške 98 Sk pri pracovnej ceste
5-12 hodín tak, ako ich dokladoval výtlačkom z internetového fóra. Takéto nároky vznikajú pri služobnej

ceste zamestnancovi alebo osobe vyslanej na služobnú cestu alebo osobe vykonávajúcej prácu, nie
však účastníkovi súdneho konania a teda nárok vôbec nesúvisí so vznesením obvinenia alebo trestným
konaním. Súd nemal preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi prípadným vynaložením nákladov na
stravu počas pojednávania, pretože samotný biologický rytmus človeka si vyžaduje pravidelné prijímanie
potravy bez ohľadu na to, či je na pojednávaní alebo iných úkonoch trestného konania, prípadne či robí

alebo nerobí inú činnosť, inými slovami navrhovateľ by musel v ten deň kedy sa konalo zabezpečiť si
stravovanie bez ohľadu na to, či zúčastnil alebo nezúčastnil pojednávania.Súd nepriznal navrhovateľovi nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní
nároku na náhradu škody, pretože takýto nárok je výslovne vylúčený zákonom a súd nezistil iný
dôvod pre takýto nárok a jeho priznanie navrhovateľovi. V tejto súvislosti súd nemôže rešpektovať

ani právny názor odvolacieho súdu, že závery okresného súdu z hľadiska právneho posúdenia veci
nekorešpondujú so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 7/1999 zo dňa
30.3.1999. Navrhovateľ si uplatnil nároky vo výške 3.699,31 eur, ktoré boli vyúčtované advokátkou
JUDr. Tatianou Polkovou faktúrou č. 090055 s poukazom na prílohu č. 1 k faktúre, podľa ktorej boli
navrhovateľovi vyúčtované dva úkony právnej služby za predbežné prerokovanie návrhu a to prípravu a

prevzatie veci a následne podanie žiadosti. Súd poukazuje na skutočnosť že podľa ust. § 18 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným
predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom. Odmena advokáta za podanie návrhu na predbežné prerokovanie nároku
predstavuje náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku a teda nemožno ich priznať, pričom
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 7/1999 vychádzal z predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá

nie je totožná s platnou právnou úpravou.

Nakoniec sa súd zaoberal nárokom navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné
stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia vo výške 331.940,- EUR.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 cit. zák.
sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Súd mal preukázané, že samotné oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp.zn. VII/lGvl/05-60 z 18.08.2005,
ktorému došlo rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku č.k.: PK-lTš/11/2005-964 z 13.02.2008 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Toš 5/2008 zo 06.11.2008, ktorým bolo
zamietnuté odvolanie prokuratúra Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky nie je postačujúcim zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, pozbavenie osobnej
slobody, spôsobené následky ako aj celkovú dĺžku a okolností trestného stíhania. V tomto prípade súd
považoval za potrebné vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami tvrdenými navrhovateľom. Súd pri

priznaní náhrady nemajetkovej ujmy nemôže oddeliť jednotlivé rozhodnutia a štádia trestného konania,
pretože ujmu musí posúdiť ako celok. Je nemožné, aby osobitne odškodňoval ujmu spôsobenú vydaním
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, osobitne ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe a
jednotlivými úkonmi v trestnom konaní.
V tejto súvislosti súd opäť zdôrazňuje, že s poukazom na odôvodnenie rozsudku Špeciálneho súdu

v Pezinku č.k. PK-1Tš/11/2005 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Toš 5/2008 v trestnom
konaní neboli splnené predpoklady k použitiu agenta provokatéra voči navrhovateľovi a postup orgánov
činných v trestnom konaní bol extra legem. Súd ani z obsahu pripojeného spisu Špeciálneho súdu v
Pezinku sp.zn. PK-1Tš/11/2005 ani z iných predložených dôkazov nezistil, že by odporca mal alebo
mohol mať sklony k páchaniu trestnej činnosti v súvislosti so zneužívaním jeho právomoci, osobitne

v súvislosti s konaním pri prideľovaní evidenčných čísel motorovým vozidlám. Naopak, súd mal za
preukázané, že činnosť navrhovateľa do 7.1.2005 bola hodnotená pozitívne, kontrolou úseku na ktorom
vykonával navrhovateľ vedúcu funkciu a ktorý riadil neboli zistené nedostatky a pochybenia. Žiadne
nedostatky a pochybenia neboli zistené ani pri následnej kontrole, ktorá bola vykonaná po zadržaní
navrhovateľa. Osobitne súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z vykonaného dokazovania, osobitne

z výpovedí svedkov v tomto konaní ako aj v konaní pred Špeciálnym (teraz Špecializovaným) súdom
vyplýva, že nebolo možné vyvrátiť úmysel osoby agenta poškodiť navrhovateľa. Osobitne táto pohnútka
je odôvodnená preradením osoby agenta na inú činnosť v rámci PZ z dôvodov porušenia služobných
povinností. Orgány činné v trestnom konaní nevenovali tejto skutočnosti pozornosť, ale bez náležitéhozreteľa a splnenia podmienok pre použitie agenta, prevzali tvrdenia osoby agenta o korupčnom správaní
navrhovateľa, pričom sám agent vyvíjal iniciatívu v tomto smere a prijali agentom zinscenovaný plán bez
toho,abyšloovôľuzúčastnenýchosôbkonaťtak,akotobolonaplánovanéalebobolomožnétakútovôľu

predpokladať. Vyvinutím úsilia pri zinscenovaní deja, stále pri aktívnom pôsobení agenta provokatéra
došlo k zinscenovaniu priebehu deja, ktorý mal charakteristiky páchania trestnej činnosti. Ponúknutím
úplatku bez toho, aby ho navrhovateľ žiadal, dokonca pri čiastočnom odpore navrhovateľa a prekonaním
odporu agentom a bez poskytnutia primeranej doby pre možné vyrovnanie sa so vzniknutou situáciou
(poskytnutia možnosti pre racionálne uvažovanie po navodení priebehu deja), bez toho, aby si orgány

činné v trestnom konaní zistili, či skutočne bude navrhovateľ vyvíjať činnosť k obstaraniu požadovaných
evidenčných čísel a či si ponechá ponúknutú sumu, alebo ku konaniu agenta zaujme iný postoj, došlo
k zadržaniu navrhovateľa pri vnútenom konaní.

o riešenie situácie v pomerne krátkom čase na jednej strane s vidinou ponuky od známej osoby
za vybavenie protislužby a konaním v rozpore s povinnosťami policajta, teda riešenie vyvolanej
skratovej situácie. Hoci situácia bola vyvolaná agentom, navrhovateľovi nebol na riešenie ponechaný
dostatočný časový priestor. Teda porušenie povinností navrhovateľa z uvedených dôvodov nemohlo byť
posudzované ako trestný čin. Na základe iného neostáva súdu konštatovať, že štát prostredníctvom

orgánov činných v trestnom konaní naviedol navrhovateľa na spáchanie trestného činu, dokonca mu ho
iniciatívne vnucoval, nepripravil navrhovateľa na riešenie takýchto situácií a tým zneužil inštitút trestného
práva, pričom takéto konanie vážne zasiahlo do osobnostných práv navrhovateľa. Vo vzťahu k ust. §
17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. písm. a/ povinnosť pri náhrade nemajetkovej ujmy brať zreteľ na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje súd konštatoval, že pri osobe

navrhovateľa neboli žiadne pochybnosti o jeho bezúhonnosti, čestnosti či už v súkromnom živote alebo
pri vykonávaní služobných povinností a to ani z dostupných poznatkov o jeho doterajšom živote alebo
výkonu služby policajta.

Súd pri hodnotení závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo opätovne zdôrazňuje,

že samotné trestné stíhanie, vznesenie obvinenia ku ktorému vôbec nemalo dôjsť, pretože skutok
nebol trestným činom, vzatie do väzby, ktorú si navrhovateľ vôbec nezavinil (nešlo o útekovú väzbu),
ako aj celkovú dĺžku prebiehajúceho trestného konania, súd má z vykonaného dokazovania za
preukázané, že na strane navrhovateľa následkom nezákonného rozhodnutia, väzby ako aj celého
trestného stíhania došlo k narušeniu jeho sociálnych väzieb v súkromnom aj pracovnom živote, zásadnej

zmene spôsobu života, vykonávania práce a cieľov. Celé konanie navrhovateľa bolo medializované
nie pričinením navrhovateľa, ale informovaním hovorcu orgánov činných v trestnom konaní následkom
čoho sa okolie navrhovateľa dozvedelo o vznesení obvinenia ako aj vzatia navrhovateľa do väzby. Je
nepochybné, že pracovný okruh osôb navrhovateľa, na ktorého osoby sú kladené zvýšené požiadavky
bezúhonnosti sa mu začal vyhýbať, pričom vzhľadom na celkovú dĺžku celého konania muselo dôjsť

k ochabnutiu a prerušeniu vzťahov s okruhom kolegov a spolupracovníkov. Takisto väčšina ľudí z
okolia navrhovateľa vzhľadom na medializované informácie, ale aj samotné zadržanie navrhovateľa,
väzbu, pokračujúce trestné stíhanie nevyhľadávala alebo sa vyhýbala stretávaniu s navrhovateľom.
Takýto zásah v sociálnej oblasti sa výrazne prejavil aj v súkromnom živote navrhovateľa, vzniku
rodinných problémov medzi navrhovateľom a manželkou, ktoré práve v tej dobe potrebovala vzhľadom

na tehotenstvo a narodenie dieťaťa pomoc a podporu navrhovateľa, narušeniu vzťahov medzi otcom,
ktorý vykonával vysokopostavené funkcie v policajnom zbore. Súd preto nemal dôvodnosť pochybovať
o pravdivosti výpovedí svedkov ako aj o vzniknutých dôsledkoch. Odporcom preukazovaná a tvrdená
prezumpcia neviny sa skôr môže prejaviť v úradnej činnosti ako súkromnom živote, pretože celé
okolie navrhovateľa nevyhnutne vyhodnocovalo a reagovalo na vtedajšiu situáciu a nesledovalo

proces trestného konania trvajúceho viac ako tri roky, teda logicky viac vyhodnocovalo situáciu
skutku a bezprostredného sledu okolností ako venovalo pozornosť možnému uznaniu viny súdom.
O uvedenom záujme verejnosti nepochybne nasvedčuje množstvo správ a článkov venujúcich sa
zadržaniu navrhovateľa ako následnému oslobodeniu spod obžaloby. Ochota verejnosti je skôr prijímať
senzácie ako okolnosti o ich náprave a vysvetlení.

Súd z výpovedí svedkov mal jednoznačne preukázané, že došlo k závažnému zásahu do súkromnej
sféry a uplatnenia sa v spoločenskom živote, zmeny sociálneho statusu, zmeny povolania a sociálneho
prostredia. Pokiaľ by nedošlo k nasadeniu agenta a vyprovokovania ku skutku, pravdepodobne bynedošlo ani k porušeniu služobných povinností navrhovateľa, pravdepodobne nedošlo by ani ku
skončeniu služobného pomeru s navrhovateľom, zmene sociálneho prostredia a väzieb, prípadne
skorým správnym vyhodnotením skutku by nedošlo k vzatiu navrhovateľa do väzby ani k začatiu

trestného stíhania a takému intenzívnemu zásahu v súkromnej sfére. V danom prípade sa teda jedná
o objektívnu zodpovednosť štátu za konanie jeho orgánov, ktorej sa nemožno zbaviť ktorá nevyžaduje
ani zavinenie.

Súd sa preto zaoberal výškou primeranej náhrady. V žiadnom prípade sa súd nemohol stotožniť s

limitovaním výšky nemajetkovej ujmy výškou náhrad, ktoré sa priznávajú obetiam trestných činov
podľa zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. V danom
prípade sa nezohľadňujú osobnostné práva, ale výpočet odškodnenia pri ujme na zdraví sa určí
podľa osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, pri smrti vo výške päťdesiat násobku minimálnej mzdy a ujme na zdraví
znásilnením alebo sexuálnym násilím, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú

morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Ani vyplatením náhrady nie je dotknuté právo
poškodenéhodomáhaťsavočiškodcovinemajetkovejujmy.Súdsavžiadnomprípadenemôžestotožniť
s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy smrťou by bola vo výške päťdesiat násobku minimálnej mzdy a pri
ujme na zdraví znásilnením alebo sexuálnym násilím by bola vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy.
Takýto výklad by znamenal degradáciu základných osobnostných práv.

Súd taktiež do pozornosti dáva skutočnosť, že odporca v tomto konaní neposkytuje náhradu za iného
páchateľa ale zodpovedá sa svoju činnosť, ktorú vykonáva prostredníctvom svojich orgánov. Súd taktiež
pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadal aj na rozhodnutia súdov, ktoré rozhodujú o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy v iných prípadoch. Ak za prieťahy v konaní priznáva Ústavný súd SR

alebo Európsky súd pre ľudské práva náhradu v priemere 1.000 až 2.000,- eur za rok, za nezákonné
odpočúvanie priznáva náhradu 20.000,- eur (IÚS 117/07-33 zo dňa 4.2.2009), je potrebné priznať
navrhovateľovi, voči ktorému bolo vznesené nezákonné obvinenie, vedené trestné stíhanie a bol od
7.1.2005 do 23.3.2005 vo väzbe, teda došlo k obmedzeniu osobnej slobody bez naplnenia predpokladov
podľa § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z., náhradu nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu. Preto súd

vzhľadom na osobu navrhovateľa, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval a žije a
pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli navrhovateľoviv súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení považoval za nevyhnutné priznať
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur a nároky nad uvedený rozsah zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. podľa ktorého aj keď mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v
pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom
priznaného plnenia.

Spolu priznal súd navrhovateľovi nárok vo výške 32.841,13 eur a návrh vo zvyšku zamietol.

Súd zároveň priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9% ročne
so sumy 2.841,13 eur od 29.10.2009 do zaplatenia. Úroky z omeškania súd priznal zo zistenej

náhrady vynaložených trov konania vynaložených na účelnú obhajobu v konaní, v ktorom bolo voči
navrhovateľovi nezákonne vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu. Súd sa stotožnil s názorom
navrhovateľa vyjadreným v podaní zo dňa 12.12.2011, že odporca sa dostal do omeškania s úhradou
majetkovej škody odo dňa uplynutia doby na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žiadosť
podal navrhovateľ odosielateľovi na prepravu dňa 24.4.2009, doručená bola najneskôr 28.4.2009 a

lehota na plnenie uplynula dňa 28.10.2009, uplynutím zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. V
tomto prípade sa jednalo o škodu zodpovedajúcu zaplateným trovám podľa § 18 zák. č. 514/2003 Z.z..,
ktorú bol povinný odporca zaplatiť navrhovateľovi a ktorej výška nezávisela od úvahy súdu.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011

povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do
omeškania.Súd nepriznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, pretože o výške nároku pokiaľ nedôjde k dohode o predbežnom prejednaní veci
rozhoduje súd a ten kto ju má nahradiť sa dostáva do omeškania až v prípade, že nesplní právoplatne

uloženú povinnosť. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká totiž až rozhodnutím súdu a nie
uplatnením nároku. Rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy má totiž konštitutívny charakter
na rozdiel od deklaratórneho charakteru rozsudkov zaväzujúcich na plnenie zmluvnej alebo zákonnej
povinnosti.

Úrok z omeškania súd priznal podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo výške určenej podľa §
3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššej ako bolo určená
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu, ktorá ku dňu 29.10.2009 bola vo výške 1% p.a..

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. podľa ktorého aj keď mal účastník vo

veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne
nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu;vtakomprípadesazákladnásadzbatarifnejodmenyadvokátavypočítazvýškysúdompriznaného
plnenia.

Rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy bolo závislé od úvahy súdu, v konaní o tomto návrhu mal
navrhovateľ úspech, úspech mal navrhovateľ aj v časti nárokov na náhradu škody titulom odmeny za
obhajobu, odporca mal úspech v časti zamietnutia nárokov trov vynaložených na obhajobu, náhradu
ročného odevného, cestovného, stravného a výsluhového príplatku.

Súd preto určil základ pre výpočet náhrady trov konania súdom priznané plnenie vo výške 32.841,13
eur. Tarifná hodnota úkonu podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. predstavuje 486,34 eur.
Navrhovateľ si uplatnil náhradu trov konania v rozsahu vyčíslenia zo dňa 21.12.2010, ktoré súd priznal
za 10 úkonov právnej služby a to
- § 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010 príprava a prevzatie veci 10.11.2009,

- § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010 (§ 14 ods. 1 písm. b/ cit. vyhl. v znení
od 1.6.2010) písomné podanie na súd dňa 2.12.2009, 31.3.2010, 12.5.2010, 4.8.2010, 13.12.2010,
- § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. v
znení od 1.6.2010) účasť na pojednávaní dňa 11.5.2010, 4.11.2010, 16.12.2010 a to a za ďalšie začaté
dve hodiny

a ďalších šesť úkonov právnej služby vo výške 8562,03 eur a to:
- odvolanie z 16.2.2011, písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu z 16.3.2011, vyjadrenie zo dňa
23.3.2012 (k návrhu odporcu podľa na zloženie preddavku podľa ô 141a O.s.p.) podľa § 14 ods. 1 písm.
b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení,
- účasť na pojednávaní dňa 3.5.2012 a 18.10.2012 podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.

v platnom znení,
- vyjadrenie zo dňa 14.5.2012 k odvolaniu odporcu proti zamietnutiu návrhu podľa § 141a O.s.p.) podľa
§ 14 ods. 3 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení.

Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov konania za nasledovné úkony právnej služby:

-prípravaaprevzatievecidňa10.11.2009§14ods.1písm.a/vyhl.č.655/2004Z.z.vznenído31.5.2010,
- písomné podania na súd dňa 2.12.2009, 31.3.2010, 12.5.2010, podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č.
655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010, vyjadrenia zo dna 4.8.2010, 13.12.2010, odvolanie z 16.2.2011,
písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu z 16.3.2011, vyjadrenie zo dňa 23.3.2012 (k návrhu odporcu
podľa na zloženie preddavku podľa ô 141a O.s.p.) podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v

platnom znení,
- účasť na pojednávaní dňa 11.5.2010, 4.11.2010, 16.12.2010 podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č.
655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. v znení od 1.6.2010) a účasť na
pojednávanídňa3.5.2012a18.10.2012podľa§14ods.1písm.c/vyhl.č.655/2004Z.z.vplatnomznení,
- vyjadrenie zo dňa 14.5.2012 k odvolaniu odporcu proti zamietnutiu návrhu podľa § 141a O.s.p.) podľa

§ 14 ods. 3 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení

Súd však nepriznal navrhovateľovi nárok v uplatňovanej výške, ale len v tarifnej hodnote úkonu určenej
z priznaného plnenia vo výške 486,34 eur určenej podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z..Spolu súd priznal navrhovateľovi náhradu trov konania za 14 úkonov právnej služby vo výške 486,34
eur, jeden úkon v polovičnej výške 243,17 eur + paušálne náhrady podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004

Z.z. za úkon podania žaloby v roku 2009 vo výške 6,95 eur a za 8 úkonov po 7,21 eur v roku 2010
náhradu k úkonu vo výške 57,68 eur, za dva úkonu v roku 2011 po 7,41 eur spolu 14,82 eur a za 4 úkony
v roku 2012 po 7,63 eur spolu 30,52 eur.

Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 7.161,90 eur a podľa § 149 O.s.p. uložil

odporcovi povinnosť úhrady trov právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne navrhovateľa č.
4260138901/3100 vedený vo Volksbank Slovensko a.s..

Poučenie:

rozšíril nárok o zaplatenie príslušenstva a to úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 229.681,04
eur od 29.10.2009 do zaplatenia z dôvodu, že uplynutím lehoty podľa § 16 zák. č. 514/2003 Z.z.
na prerokovanie nároku sa odporca dostal do omeškania s peňažným plnením, z čoho mu vyplýva
povinnosť plniť aj úroky z omeškania. Súd zmenu návrhu povolil uznesením 10.1.2012.

Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Prezídia policajného zboru, Úrad
boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred, Žilina, ČVS: PPZ-133/BPK-S-2004 zo 07.01.2005
bolo navrhovateľovi Ing. Branislavovi Zajacovi nar. 30.09.1973 vznesené obvinenie pre trestný čin podľa
§ 158 ods. 1 písm. a/, § 160 a ods. 1,2 Tr. zák. Sťažnosť poškodeného proti uzneseniu o vznesení
obvinenia bola zamietnutá. Uznesením sudcu KS v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp.

zn. Pš. 2/05 z 10.01.2005 bol navrhovateľ podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
vzatý do väzby s tým, že väzba sa započítava od 07.01.2005. Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry sp. zn. VII/lGvl/05-60 z 23.03.2005 bol navrhovateľ prepustený z väzby na slobodu.
Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku č. k.: PK-lTš/11/2005-964 z 13.02.2008 bol navrhovateľ podľa
§ 226 písm. b/ Tr. por. účinného do 01.01.2006 oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/lGvl/05-60 z 18.08.2005. Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Toš 5/2008 zo 06.11.2008 odvolanie prokuratúra Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamietol. Personálnym rozkazom
Ministerstva vnútra SR č.:63/2005 zo dňa 16.02.2005 bol navrhovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e/
zák. č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov prepustený zo služobného pomeru príslušníka

policajného zboru, pričom služobný pomer u poškodeného skončil dňom doručenia rozhodnutia.
Dôvodom personálneho rozkazu bol skutok, pre ktorý bolo navrhovateľovi vznesené 07.01.2005
obvinenie. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní. S poukazom na oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci navrhovateľa je v danom prípade

nezákonným rozhodnutím uznesenie o vznesení obvinenia zo 07.01.2005.

Navrhovateľ v návrhu poukázal na to, že mu ako úspešnému a pozitívne hodnotenému policajtovi
zastávajúceho riadiacu funkciu bolo z dôvodu trestného konania ukončené jeho pôsobenie v policajnom
zbore a takisto jeho kariérny postup, nakoľko chcel pracovať v radoch polície až do dôchodkového veku.
Navrhovateľovi bola spôsobená psychická trauma pri jeho zadržaní, keď ho ako podozrivého nechali

sedieť na stoličke pred jeho kanceláriou, čím ho dehonestovali pred jeho podriadenými. Celá kauza
navrhovateľa bola niekoľko násobne medializovaná v elektronických a printových médiách vychádzajúc
z informácií blízkych Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, kde bol navrhovateľ bez zachovania prezumpcie neviny prezentovaný ako páchateľ trestnej
činnosti s uvedením plného mena, priezviska a zastavanej funkcie v policajnom zbore. Na základe

personálneho rozkazu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 16.02.2005 bol prepustený vzmysle § 192 ods. 1, písm. e/ zák. č. 73/1998 zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru,
čím mu bolo znemožnené vykonávať prácu, ktorú mal rád a bola naplnením jeho celoživotného sna
o zamestnaní. V dôsledku nezákonného trestného stíhania bolo navrhovateľovi zároveň znemožnené

vykonávať obľúbenú mimopracovnú činnosť. Dvanásť rokov pôsobil ako skúšobný komisár SPZ na
regionálnej rade v Žiline, kde sa aktívne podieľal na výchove mladých ľudí a ich postoja k prírode. V
oblasti Slovenského poľovníctva bol celoslovensky známy, nakoľko publikoval svoje práce do odborno-
vzdelávacieho časopisu Poľovníctvo a rybárstvo. Navrhovateľova celoslovenská pôsobnosť bola známa
aj tým, že vykonával odborné skúšky uchádzačov o prvý poľovný lístok. Po zmedializovaní žalobcovej

kauzy bola jeho činnosť v uvedenej problematike úplne zastavená. Hlavným dôvodom bola pošpinená
navrhovateľova osobnosť a zlý vplyv na spoločnosť. Od roku 1996 je navrhovateľ riadnym členom
Slovenskéhoklubusokoliarovaaktívnesapodieľalnaprogramezáchranynašichdravcovatokonkrétne
v programe záchrany Sokola sťahovavého a Orla skalného. Navrhovateľ bol známou osobnosťou v
populačnom chove Sokola sťahovavého, kde týždenne v rámci víkendov viedol mladých sokoliarov a
ochrancov prírody k zachovaniu pôvodnosti našej fauny ako i udeľovania sokoliarskej ročnej praxe. Po

medializácii navrhovateľova činnosť zanikla v dôsledku zlej povesti v súvislosti s kauzou. Boli prerušené
všetky vzťahy a jeho pedagogická činnosť skončila.

vážnu ujmu medzi radami chovateľov na celom Slovensku a v Čechách. Navrhovateľove kontakty v
dôsledku medializácie na území slovenských chovateľov boli prerušené a dnes spolupracuje už iba s
českýmichovateľmi.Vobci,kdemánavrhovateľtrvalýpobytpôsobilakoučiteľfolklórnehotancanakoľko
sám navštevoval folklórny súbor Rozsutec v Žiline, avšak po kauze bola jeho činnosť v obci zastavená.
Spoločne s manželkou navrhovateľ absolvoval viacero turistických výstupov v klube Žilinských turistov,

avšak ich činnosť po niekoľkých návštevách taktiež zanikla. Navrhovateľ bol skúšobným komisárom
Slovenského poľovníckeho zväzu a vyučujúcim uchádzačov o poľovný lístok. Boli mu zadržané zbrane
a platný zbrojný preukaz, čím už plnohodnotne túto činnosť aj po zaplatení členských príspevkov
vykonávať nemôže, čo ho značne poznačilo. Navrhovateľ pracoval na OR PZ v rámci celého Žilinského
okresu so značným počtom podnikateľov a zástupcov organizácií, pretože to vyžadovalo jeho pôsobenie

v R ODI, no po trestnom stíhaní mu bol prístup znemožnený a spochybnený.

Počas navrhovateľovho pôsobenia vo vyšetrovacej väzbe jeho manželka nezvládala túto psychickú
traumu natoľko, že požiadala o rozvod čím bola narušená existencia navrhovateľom založenej rodiny.
Listy adresované rodine navrhovateľa, ktoré posielal domov boli zámerne zadržiavané, niektoré prišli

až po jeho prepustení, čím mu boli zamedzené informácie o jeho rodine. Z dôvodu medializácie
navrhovateľ nemohol nájsť zamestnanie, odvrátila sa od neho a odsudzovala ho celá spoločnosť
za skutok, ktorý nespáchal. Dôsledkom celého trestného konania bol a je nedostatok finančných
prostriedkov, ktorý sprevádzal rodinu počas trestného konania a sprevádzajú i dnes a rodina si nemôže
dovoliť bežné veci. Navrhovateľova manželka sa musela starať sama o chod rodiny a sama bola

spočívajúcich v očuchávaní odhalených genitálií a análneho otvoru služobným psom, ktoré sprevádzali
urážky navrhovateľa ako bývalého policajta. V dôsledku tejto kauzy bolo narušené navrhovateľovo
zdravie, podlomená jeho psychika čo sa prejavuje aj častými depresiami. I dnes napriek oslobodeniu
spod obžaloby je navrhovateľ a jeho rodina vystavená posmeškom a urážkam ich susedov. Konaním
orgánov činných v trestnom konaní ako bolo sledovanie či odpočúvanie odradilo navrhovateľových

blízkych, priateľov a známych stretávať sa s ním a s jeho rodinou z obavy niečoho podobného. Celá
kauza mala nepriaznivý vplyv hlavne na zdravotný stav otca navrhovateľa, nakoľko 30 rokov pôsobil
tiež ako štátny zamestnanec KR PZ v Žiline. Na základe nezákonného rozhodnutia bolo zasiahnuté
do ústavou priznaných práv navrhovateľa - obmedzená osobná sloboda väzbou, zásahy do súkromiapoužitím informačno-technických prostriedkov, nezákonné použitie agenta. Trestnej veci navrhovateľa
sa dostalo širokej publicity, keď bola mediálne prezentovaná v elektronických i v printových médiách.
Informácie o údajnej trestnej činnosti navrhovateľa boli verejnosti podávané v hlavných spravodajských

reláciách televízie JOJ, TA3, Markíza, STV. Dlhodobo boli informácie o trestnej veci navrhovateľa
podávané printovými médiami. V dôsledku nezákonného rozhodnutia prišiel navrhovateľ o zamestnanie,
ktoré vykonával poctivo k spokojnosti nadriadených a verejnosti v súlade s právnymi predpismi, ktoré
ho plne napĺňalo a s ktorým spájal svoje profesionálne a osobné ambície až do obdobia, ktoré by
mu umožňovalo ukončiť služobný pomer. Nezákonné rozhodnutie malo negatívny vplyv na zdravotný

stav navrhovateľa, spôsobilo mu značnú ujmu, nielen na profesionálnom živote, ale aj rodinnom a
spoločenskom. Následkom nezákonného rozhodnutia došlo k výraznému zníženiu dobrej povesti, cti a
dobrého mena navrhovateľa v širokej verejnosti.

S poukazom na ust. § 5, 17, 18 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov navrhovateľ uviedol,
že si uplatňuje nasledovné nároky na náhradu škody.

1/ nárok z titulu vyplatenej odmeny advokátovi za úkony právnej služby pri obhajobe vo výške 104.903,-
Sk = 3.483,04 EUR
2/ ušlú mzdu štátneho zamestnanca MV SR na OR PZ v Žiline, pôsobiaceho na funkcii riaditeľa ODI OR
PZ za obdobie väzby od 07.01.2005 - 23.03.2005 vrátane za obdobie od 24.03.2005 - 01.11.2012 kedy
pri normálnom behu udalostí by ukončil po 15 rokoch poškodený služobný pomer vo výške 81.709,20

EUR.
3/ nárok na úhradu za ročné odevné patriace každoročne štátnemu zamestnancovi -policajt zaradený v
štátnejslužbevpríslušnejodevnejskupinezaobdobieod07.01.2005-01.11.2012vovýške3.187,-EUR.
4/ nárok na úhradu cestovného v druhej triede vlakom smer Žilina - Bratislava a späť pri 11 účastiach
na hlavnom pojednávaní na základe predvolania Špeciálneho súdu vo výške 195,8 EUR.

5/ nárok na úhradu celodenného stravného v hodnote 2 stravných poukážok, pri účasti na hlavných
pojednávaniach v počte 11 na Špeciálnom súde vo výške 55,- EUR.
6/ nárok na výsluhový príplatok a to vo výške 30% z hrubej mesačnej mzdy za obdobie od 07.01.2005
- 01.11.2012 do dôchodkového veku (65 rokov veku) vo výške 141.051,-EUR.
7/ náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia vo

výške 331.940,- EUR.
Zdôraznil, že požiadal písomným podaním z 23.04.2009 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR!) s poukazom na to, že škoda
bola spôsobená v trestnom konaní. MS SR žiadnym spôsobom nereagovalo na žiadosť navrhovateľa
a preto mu neostala iná možnosť ako sa svojich nárokov domáhať na súde. Preto si uplatnil aj

príslušenstvo svojho nároku, ktorým sú trovy právneho zastúpenia v konaní o predbežnom prerokovaní
nároku, ktoré predstavujú sumu 3.699,31 EUR.

Odporca uviedol, že vyšetrovateľom PZ pplk. Ing. Františkom Posluchom bolo 30. decembra 2004
začaté trestné stíhanie navrhovateľa Ing. Branislava Zajaca za trestný čin prijímanie úplatku a inej

nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1,2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom
zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Uznesením
vyšetrovateľa PZ Prezídia policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred,
Žilina, ČVS:PPZ- 133/BPK-S-2004 zo 7. januára 2005 bolo proti navrhovateľovi Ing. Branislavovi
Zajacovi vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a), § 160a ods. 1,2 Trestného

zákona.
Poukázal na ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Zároveň uviedol, že podľa
§ 2 ods. 12. Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané

zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 2 ods. 15. Trestného poriadku „Trestné stíhanie
pred súdom je možné len na základe návrhu alebo obžaloby podanej prokurátorom, ktorý v konaní pred
súdom obžalobu alebo návrh zastupuje“.

Vyslovil názor, že vzhľadom na vyššie uvedené citácie, orgány verejnej moci v nižšom stupni disponujú
v rozdielnom čase pri zákonom stanovených procesných postupoch aj rozdielnou mierou posúdenia
trestnosti daného skutku. Je zrejmé, že procesné úkony, uskutočnené na základe úradnej povinnostia v súlade s platným zákonom nezakladajú predpoklad trestnosti resp. beztrestnosti daného skutku
v rozhodnutiach orgánov vyššieho stupňa. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici s
právomocou Špeciálneho súdu č. k. Pš 2/05 z 10. januára 2005 v časti odôvodnenie sa uvádza,

v danom čase dostatočným dôvodom na vznesenie obvinenia a v príčinnej súvislosti so skutočnosťou,
že by mohlo dôjsť k ovplyvňovaniu svedkov aj k vzatiu navrhovateľa do väzby.

Uviedol, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. 1Cz 41/90 z 28. júna 1990, „Rozhodnutie
orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, môže vyvolať zo strany obhajoby
procesné úkony smerujúce na odstránenie nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, ktoré by

v prípade správneho rozhodnutia neboli potrebné. Takéto rozhodnutia môžu byť príčinou vzniku trov
za úkon obhajoby v záujme obvineného a náklady vynaložené na ne súdom v príčinnej súvislosti s
nezákonnými rozhodnutiami, lebo boli týmito rozhodnutiami vyvolané“. Má za to, že postup orgánov
činných v trestnom konaní, ktoré predchádzalo oslobodzovaciemu rozsudku Špeciálneho súdu v
Pezinku č. k.: PK-1TŠ/11/2005-964 z 13. februára 2008 bol v súlade s platným zákonom.

v súlade s platným zákonom a teda nezakladá právny nárok na náhradu škody, ktorú si navrhovateľ
svojim návrhom uplatňuje.

Súčasťou vyššie uvedeného nároku na náhradu škody si navrhovateľ uplatňuje z titulu ušlej mzdy
štátneho zamestnanca škodu vo výške 81.709,20 eur za obdobie väzby od 7. januára 2005 do 23. marca

2005 a za obdobie od 24. marca 2005 do 1. novembra 2012, z titulu náhrady ročného odevného škodu
vo výške 3.187,- eur za obdobie od 7. januára 2005 do 1. novembra 2012 a nároku na výsluhový
príplatok v sume 141.051, eur vo výške 30% z hrubej mesačnej mzdy za obdobie od 7. januára 2005
do 1. novembra 2012.

Na základe personálneho rozkazu Ministra vnútra Slovenskej republiky zo 16. februára 2005 bol
navrhovateľ prepustený v zmysle § 192 ods. 1, písm. e) zákona č. 73/1998 zo služobného pomeru
príslušníka policajného zboru, čím navrhovateľovi podľa jeho tvrdenia bolo znemožnené vykonávať
prácu, ktorú mal rád a bola naplnením jeho celoživotného sna o zamestnaní. V súlade s predmetným
ustanovením, ktoré hovorí, že policajt sa prepustí zo služobného pomeru ak, porušil služobnú prísahu

alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo
na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, boli takýmto hrubým porušením skutočnosti, ktoré mali za
následok vznesenie obvinenia a vzatie navrhovateľa do väzby.
Odporca uviedol, že navrhovateľ musí dokázať, či proti personálnemu rozkazu Ministra vnútra
Slovenskej republiky zo 16. februára 2005 podal opravný prostriedok v zákonom stanovenej lehote

resp. či sa navrhovateľ po prepustení z väzby a následného oslobodenia spod obžaloby uchádzal ako
netrestaný o prijatie do služobného pomeru.
Samotný nárok na náhradu škody v rozsahu ušlej mzdy štátneho zamestnanca škodu vo výške
81.709,20 eur za obdobie väzby od 7. januára 2005 do 23. marca 2005 a za obdobie od 24. marca
2005 do 1. novembra 2012, náhrady ročného odevného škodu vo výške 3.187, eur za obdobie od 7.

januára 2005 do 1. novembra 2012 a nároku na výsluhový príplatok v sume 141.051, eur vo výške
30% z hrubej mesačnej mzdy za obdobie od 7. januára 2005 do 1. novembra 2012 si navrhovateľ
uplatnil u nepríslušného orgánu. S týmto nárokom sa mal obrátiť v prípade, ak by s odvolaním proti
personálnemu rozkazu MV SR resp. v žiadosti o opätovné prijatie do služobného pomeru nebol úspešný
na zamestnávateľa, ktorý ho so služobného pomeru prepustil.

Z hľadiska doby, za ktorú si navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu škody odporca uviedol, že
predmetný nárok je taktiež neopodstatnený, nakoľko škodu navrhovateľ uvádza ako už vzniknutú, no
svoj nárok si uplatnil aj do budúcnosti t. j. do roku 2012. Svoj nárok založil na predpoklade, nie na reálnejexistencii škody. Základnou podmienkou pre opodstatnenosť nároku na náhradu škody v súlade so zák.
č.514/2003Z.z.jeexistenciaškody,nezákonnosťrozhodnutiaapríčinnásúvislosťmedzivznikomškody
a nezákonným rozhodnutím. Je zrejmé, že v tomto prípade táto základná podmienka splnená nebola a

tým nebol založený nárok na náhradu škody, ktorú si navrhovateľ uplatnil.

sa nevyžaduje a nie je potrebné, a preto nárok na náhradu trov vo výške 3.699,31 eur je neopodstatnený
a jeho uplatnenie je právne neodôvodnené. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti a pri použití
analogického postupu, na základe ktorého Najvyšší súd SR dospel k rozhodnutiu v predmetnom judikáte
je zrejmé, že rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa na škodu,
ktorú si vo svojom žalobnom nároku navrhovateľ uplatňuje nevzťahuje.

a v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zhodnotil všetky podmienky týkajúce sa
jej priznania.

V ďalšom svojom vyjadrení odporca poukázal na to, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je splnenie nasledovných podmienok:

nezákonné rozhodnutie (resp. nesprávny úradný postup, oslobodenie spod obžaloby v prípade väzby
nezavinenej žalobcom), vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (resp.
nesprávnym úradným postupom, väzbou) a vzniknutou škodou. Uvedené predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu musia byť splnené kumulatívne. Ak čo len jedna z uvedených podmienok nie je splnená,
základ nároku nie je daný.

K právnemu názoru odvolacieho súdu uviedol, že ak by súd aplikoval závery Najvyššieho súdu SR v
uznesení sp.zn. 4MCdo/l5/2009, podľa ktorého je možné považovať uznesenie o vznesení obvinenia za
nezákonné rozhodnutie, pokiaľ došlo k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné aplikovať judikatúru ako
celok a nárok nepriznať, ak si obžalovaný, ktorý bol oslobodený spod obžaloby zavinil trestné stíhanie
sám.

Podľa jeho názoru nárok navrhovateľa nemôže byť dôvodný už preto, že si svoju väzbu a trestné
stíhanie zavinil sám, čim je v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj v zmysle
§ 441 Občianskeho zákonníka vylúčený vznik jeho prípadného nároku na náhradu škody od štátu.
Názor odôvodnil tým, že súd konajúci v trestnej veci konštatoval, že navrhovateľ vykonal ten skutok,

pre ktorý bol trestne stíhaný (str. 6 rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku č.k. PK-lTš/ll/2005-964 zo
dňa 13.2.2008, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd), avšak z dôvodu, že neboli splnené podmienky
pre použitie agenta, súd navrhovateľa oslobodil. Skutočnosť, že súdy dospeli k záveru o tom, že skutok
nie je trestným činom, nemôže mať vplyv na posúdenie zavinenia trestného stíhania a väzby (v časerozhodovania o vznesení obvinenia a väzbe totiž podstatným pričinením žalobcu existovalo dôvodné
podozrenie, že žalobca sa dopustil trestného činu). Poukázal na to, že podľa ustálenej praxe príčinná
súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu je priama väzba javov (objektívnych

osôb na toto správanie stala predmetom konania o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka (R 34/1996). Vo vzťahu k medializácii predmetnej veci poukázal na to, že sám navrhovateľ
vo vyjadrení zo dňa 15.12.2011 ako aj na súdnych pojednávaniach uviedol, že žaloby na ochranu
osobnosti si voči jednotlivým médiám podal, čiže v tejto chvíli fakticky totožný nárok odvíja od týchto
súkromnoprávnych subjektov aj od štátu.

Uplatnená náhrada škody podľa § 5 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov mu mala
byť spôsobená nezákonným rozhodnutím uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 7.1.2005 vydané
vyšetrovateľom PZ Prezídia policajného zboru, Úradom boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii
Stred, Žilina, ČVS: PPZ-133/BPK-S-2004. Podľa názoru odporcu uznesenie o vznesení obvinenia
nemožno považovať za nezákonné, a teda za nezákonné nemožno označiť ani trestné stíhanie, pretože

pojem nezákonného rozhodnutia treba chápať v intenciách trestného práva, keď Trestný poriadok
obsahuje možnosť výslovne uviesť, že rozhodnutím došlo k porušeniu zákona (napr. v § 366 ods.
1 a § 368 ods. 1 Trestného poriadku). Takýmto spôsobom nebolo konštatované porušenie zákona
a nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Navrhovateľ bol v trestnom konaní spod obžaloby
oslobodený bez toho, aby boli použité mimoriadne opravné prostriedky. Nie je teda splnená ani

podmienka vyžadovaná § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, keďže
právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Podľa
názoru odporcu uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať v prípade oslobodenia spod
obžaloby za nezákonné rozhodnutie, pretože podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení neskorších predpisov by orgán konajúci v mene štátu v prípade náhrady škody musel vymáhať

regresnú náhradu od príslušného policajného orgánu a následne ten by vymáhal regresnú náhradu od
zamestnanca (konkrétneho policajta) podľa § 22 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších
predpisov.Následkomtakéhotopostupubybolaparalyzáciačinnostiorgánovčinnýchvtrestnomkonaní,
ktorébyzopatrnostinevznášaliobvineniaprotipravdepodobnýmpáchateľomtrestnejčinnosti,čozjavne
nie je účelom zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Poukázal aj na to, že navrhovateľ v priebehu súdneho konania upozorňoval na skutočnosti, ktoré sú buď
nepodstatné pre posúdenie vzniku škody a nemajetkovej ujmy za ktorú by mal zodpovedať štát, alebo
na skutočnosti, ktoré náležite nepreukázal, napríklad upozorňoval na nesprávny postup policajných
orgánov pri jeho zadržaní a následné nedôstojné správanie k nemu. Tieto skutočnosti sú podľa názoru
odporcu nepreukázané. Poukázal na to, že vo veci náhrady škody pri postupe poverených príslušníkov

Policajného zboru koná v mene štátu podľa § 4 ods. 2 písm. b) Ministerstvo vnútra SR a preto odporca
zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR tak nie je dostatočne pasívne vecne legitimovaný v tejto veci.
Odporca ďalej poukázal na to, že medializácia prípadu nezakladá zodpovednosť odporcu za škodu
spôsobenú (nepravdivými) tvrdeniami uverejnenými v médiách, pretože médiá majú právo poskytovať
verejnosti tie informácie, ktoré považujú za významné, zodpovedajú však za obsah a spôsob

prezentovaniatýchtoinformácií.Pretoaksanavrhovateľdomnieva,žeakýkoľveksubjektnastranemédií
nerešpektoval jeho právo na prezumpciu neviny a informoval o navrhovateľovi nepravdivo, čím zasiahol
do jeho práv, pasívne vecne legitimovaným subjektom je v takomto prípade príslušný subjekt na strane
médií, nie odporca v tomto konaní a štát nemôže zodpovedať za škodu spôsobenú súkromnoprávnymsubjektom, keďže takúto škodu nespôsobil. Zároveň zdôraznil, že väčšina médií o väzbe navrhovateľa
neinformovala a v označených tlačovinách médiá spravidla informujú o trestnom konaní v čase pred
vydaním rozhodnutia o vzatí do väzby alebo informujú o štádiách trestného konania po prepustení

navrhovateľa z väzby.

súkromnoprávnych subjektov či fyzických osôb nevykonávajúcich verejnú moc v okolí navrhovateľa,
keďže prezumpcia neviny navrhovateľa bola zachovaná titulom podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku
a pokiaľ okolie navrhovateľa nereflektovalo na túto skutočnosť, odporca za uvedené nemôže niesť
zodpovednosť, rovnako ako za prípadné správanie manželky navrhovateľa a rozvrat manželstva.

s prepustením zo služobného pomeru uviedol, že tento nárok považuje za neopodstatnený, a to z
toho dôvodu, že medzi trestným stíhaním (resp. rozhodnutím o väzbe) a prepustením zo služobného
pomeru a vznikom nadväzujúcich škôd nie je príčinná súvislosť a rozhodnutie o prepustení navrhovateľa
zo služobného pomeru nenadväzuje na trestné stíhanie. Zároveň poukázal na to, že z dôkazov
predložených v rámci predbežného prerokovania nároku navrhovateľa na náhradu škody je zrejmé,

že rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. SLV-87/PK-2009 zo dňa 27.8.2009 bol zamietnutý rozklad
navrhovateľa a potvrdené napadnuté rozhodnutie o zamietnutí návrhu na obnovu konania. Konanie
o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru podlieha režimu zákona č. 73/1998 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Navrhovateľ bol zo služobného pomeru prepustený podľa § 192 ods. 1 písm.
e) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že porušil služobnú prísahu alebo

služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na
ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Upozornil, že uvedené ustanovenie výslovne neumožňuje týmto
spôsobom ukončiť služobný pomer z dôvodu začatia trestného stíhania, vznesenia obvinenia alebo
vzatia príslušníka Policajného zboru do väzby. Navrhovateľ bol prepustený zo služobného pomeru v
čase, keď sa považoval podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku za nevinného a trestné konanie nebolo

ukončené. Zo služobného pomeru bol prepustený na základe posúdenia ministra vnútra SR, kde sa
konštatovalo, že porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Na
tomto stanovisku Ministerstvo vnútra SR zotrvalo, keď nevyhovelo rozkladu navrhovateľa ani návrhu
navrhovateľa na obnovu konania v čase, keď mal byť právoplatný oslobodzujúci rozsudok navrhovateľa.
V odôvodnení rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. SLV-87/PK-2009 zo dňa 27.8.2009 sa uvádza,

že v konaní podľa zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov sa nerozhodovalo o vine
alebo nevine navrhovateľa v trestnoprávnom zmysle, ale iba o jeho zotrvaní v služobnom pomere.
Odporca poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ bol prepustený zo služobného pomeru v režime podľa
zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov, keď sa konštatovalo bez podkladov právoplatného
rozhodnutia v trestnom konaní jeho konanie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej

povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Z uvedeného je zrejmé, že medzi trestným stíhaním (resp.
rozhodnutím o väzbe) a prepustením zo služobného pomeru nie je príčinná súvislosť. Odporca teda
nezodpovedá za škodu, ktorá mala byť spôsobená prepustením navrhovateľa zo služobného pomeru.
Ak sa navrhovateľ domnieva, že personálnymi rozhodnutiami Ministerstva vnútra SR boli dotknuté
jeho práva, môže sa ich domáhať jedine spôsobom podľa zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších

predpisov. Týchto práv sa však nemôže domáhať voči odporcovi v tomto konaní.

Odporca ďalej poukázal na skutočnosť, že spochybňuje aj výšku nárokov, ktorých sa navrhovateľ
domáha. Výška uplatňovanej náhrady škody je zjavne neprimeraná a rovnako nedôvodná alebonepreukázaná. K nároku z titulu vyplatenej odmeny advokátovi za úkony právnej služby pri obhajobe
vo výške 3.483,04 EUR považuje odporca výšku tohto nároku za nepreukázanú, aj keď navrhovateľ
doložil faktúru od JUDr. Ladislava Potockého č. 08 zo dňa 6.11.2008 na sumu 104.930,- Sk a príjmový

policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej
služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne
podozrivý, že porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom (písm. a), alebo spáchal trestný čin
(písm. b) a poukázal aj na ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do
31.12.2005 podľa ktorého policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo

služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby a ustanovenie § 196 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom
do 31.12.2007, podľa ktorého ak sa rozhodnutie o skončení služobného pomeru zruší, služobný pomer
trvá. Za čas neplatného skončenia služobného pomeru patrí policajtovi služobný príjem podľa § 84 ods.
1 písm. a) až m) a písm. s), ktorý mu patril v čase pred neplatným skončením služobného pomeru.

ktoré vo svojom výpočte nezohľadnil. Zdôraznil, že účelom tzv. odevného je zabezpečenie služobnej
rovnošaty, jeho význam je preto priamo spojený s trvaním a vykonávaním služobného pomeru a v
prípade neexistencie služobného pomeru odevné stráca význam. Konštatoval aj nesúlad uplatnenej
výšky nároku v žalobe (3.187,- eur) a v podaní zo dňa 15.12.2011 (2.761,28,- eur).

K nároku na náhradu cestovného pri účastiach na hlavnom pojednávaní vo výške 195,80 eur uviedol,
že takéto náklady ani ich výšku nepreukázal navrhovateľ žiadnym dokladom. K nárokom na celodenné
stravné vo výške 55 eur uviedol, že navrhovateľ nepreukázal výšku tohto nároku žiadnou právnou
argumentáciou ani výpočtom. Vzhľadom na to, že účasť na pojednávaní nie je služobnou cestou, nie je
dôvod vyúčtovať si stravné. Vo vzťahu k nároku na výsluhový príplatok vo výške 141.051 eur opätovne

odkázal na nedostatok príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a prepustením navrhovateľa zo
služobného pomeru a absenciu špecifikácie výpočtu, pretože pôvodne bol nárok uplatnený vo výške
141.051,- eur a v podaní zo dňa 15.12.2011 si vyčísľuje navrhovateľ nárok na náhradu výsluhového
dôchodkuvsume83.444,40,-eur,tedauplatňujeavyčíslujeinýnárokavinejvýškeakouplatnilvnávrhu.
Zdôraznil, že aj výsluhový dôchodok je nárokom súvisiacim s prepustením zo služobného pomeru, a

preto už v základe nemôže byť daný jeho základ (keďže už k samotnému prepusteniu nedošlo v príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním) a ide o nárok hypotetický, keďže nie je možné predpokladať splnenie
podmienok na jeho výplatu (dĺžku trvania služobného pomeru) aj v prípade, ak by nedošlo k prepusteniu
zo služobného pomeru personálnym rozkazom v roku 2005.

K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 331.940 eur uviedol, že požiadavku považuje za
zjavne neprimeranú a nedôvodnú okrem obdobia ktoré navrhovateľ strávil vo väzbe (t.j. od 7.1.2005
do 23.3.2005), pričom výšku tejto náhrady ponechal na uvážení súdu. Podľa jeho názoru pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy by bolo nevyhnutné preukázať ujmu, ktorá bola
spôsobená rozhodnutím o väzbe (prípadne iným rozhodnutím a postupom štátnych orgánov) a v prípade

preukázania jej existencie, je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy formou peňažného plnenia iba
za tých podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Pre preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy ako ďalšieho uplatneného nároku je nevyhnutné preukázať
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,pričom o neoprávnenom zásahu do osobnosti fyzickej osoby nie je možné hovoriť v prípade, kde
je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom, pokiaľ tak nie sú prekročené
zákonom stanovené medze. Ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických

ktorých k porušeniu práva došlo. Je potrebné vychádzať aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu,
musí sa prihliadnuť na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu
hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté, atď., uplatnené nároky navrhovateľa však považoval za neadekvátne
najmä vo vzťahu k nárokom na odškodnenie podľa § 5 ods. 2 zákona č. 215/2006 Z.z.. Vyslovil názor, že
pri úvahe súd musí brať zreteľ na prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je

zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu
možno priznať aj citeľnú sumu, na druhej strane však nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak
premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by
napr. pri porovnaní „odškodnenia" zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním" zásahov
do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr.

právo na život) bagatelizovať.

K uplatnenému „Príslušenstvu nároku“ vo výške 3.699,31 eur uviedol, že trovy právneho zastúpenia
pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody nie je možné priznať z dôvodu úpravy podľa §
18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody. Navrhovateľ síce vo svojom vyjadrení zo dňa 31.3.2010
odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 7/99 z 30.3.1999, avšak tento bol vydaný
pri aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý neobsahoval žiadne ustanovenie
s obsahom rovnakým alebo podobným ustanoveniu druhej vety § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení neskorších predpisov.

K dokumentovaniu negatívnych dôsledkov lekárskou správou zo dňa 2.8.2010 uviedol, že priložená
lekárska správa pôsobí účelovo, keď lekár iniciatívne uvádza príčiny zhoršenia zdravotného stavu
ako následok väzobného vyšetrovania. Z uvedenej správy nie je zrejmé, kedy a z akého dôvodu sa
u navrhovateľa objavili tam uvádzané ochorenia (vredové ochorenie žalúdka), teda či pred alebo po

zadržaní obvineného.

Na nariadených pojednávaniach účastníci zotrvali na svojich návrhoch a vyjadreniach a ich prednesy
boli v zhode s ich písomnými vyjadreniami.

Navrhovateľ poukazoval na to, že uznesením vyšetrovateľa PZ Prezídia policajného zboru, Úradu boja
proti korupcii, odbor boja proti korupcii stred Žilina zo dňa 7.1.2005 bolo navrhovateľovi vznesené
obvinenie pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a) a § 160 a ods. 2 Trestného zákona. Sťažnosť
navrhovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá. Uznesením sudcu KS Banská
Bystrica s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 2/5 z 10.1.2005 bol navrhovateľ podľa § 68 ods. 1

Trestného poriadku z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba
sa započítava od 7.1.2005. Uznesením prokuratúra a Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. 71Gd1/05-60
z 23.3.2005 bol poškodený prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok
13.2.2008 bol navrhovateľ podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku účinného do 1.1.2006 oslobodený
spod obžaloby prokuratúra Úradu špeciálnej prokuratúry gen. prokuratúry SR z 18.8.2005. Najvyšší súd

SR uznesením zo dňa 6.11.2008 odvolanie prokuratúra Úradu špeciálnej prokuratúry, gen. prokuratúry
SR zamietol. Personálnym rozkazom MV SR z 16.2.2005 bol navrhovateľ podľa § 192 ods. 1 písm.
c) zák. 73/98 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. S poukazom na
oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci navrhovateľa je v danom prípade nezákonným rozhodnutímuznesenie o vznesení obvinenia zo 7.1.2005. Štát zodpovedá za škodu nezákonným rozhodnutím ktorý
vydal štátny orgán v trestnom konaní. V prípade oslobodzujúceho rozsudku je pre účely nároku na
náhraduškodyvzmyslezák.514/2003vznenínasledujúcichpredpisovuznesenieovzneseníobvinenia.

pracovať v radoch polície až do svojho dôchodku, bola mu spôsobená psychická ujma ktorej
následky do dnešného dňa pretrvávajú. Celá kauza bola medializovaná v elektronickej podobe a
medializovaná v médiách vychádzajúcich z informácii blízkych MV SR a MS SR, kde bol navrhovateľ
bez zachovania prezumpcie neviny prezentovaný ako páchateľ trestnej činnosti s uvedením plného
mena, priezviska a zastávanej funkcie v policajnom zbore. V dôsledku nezákonného trestného stíhania

mu bolo znemožnené vykonávať i mimopracovnú činnosť v oblasti poľovníctva, aktívne sa podieľať na
výchove mladých ľudí, vzťahom k prírode, na programe záchrany dravcov a i chovateľov exotického
vtáctva, ktorým sa zaoberal už od detstva. Bol známy ako členom sokoliarskeho klubu a po medializácii
zanikla v dôsledku zlej povesti jeho spolupráca s chovateľmi. V rodinnom živote počas vyšetrovacej
väzby manželka mienila podať návrh na rozvod. Celá rodina ťažko niesla ujmu a manželka sa musela

sama starať o domácnosť v dôsledku čoho bola hmotne odkázaná na pôžičku, ktorú si musela sama
vybaviť.

Odporca sa vyjadril tak, že navrhovateľ nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. 514/03 Z.z. osobitne na nedôvodnosť náhrady právneho

zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, rozhodnutie o priznaní nemajetkovej
ujmy ponechal na posúdení súdu v súvislosti s presvedčením, akým spôsobom alebo v akom rozsahu
došlo k porušeniu práv navrhovateľa. Uplatnený nárok však považoval za neprimeraný z dôvodu, že je
možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy len z titulu rozhodnutia o väzbe a nie v súvislosti s ust. §
5,17,18 zák. č. 514/2003 Z.z. podľa označenia návrhu. Zároveň namietal pasívnu legitimáciu.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, výsluchom navrhovateľa a výsluchom
svedkov.

Súd v súvislosti s oboznámením sa s obsahom spisu Špeciálneho súdu v Pezinku zistil, že uznesením

vyšetrovateľa PZ Prezídia policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred,
Žilina, ČVS: PPZ-133/BPK-S-2004 zo 07.01.2005 bolo navrhovateľovi Ing. Branislavovi Zajacovi nar.
30.09.1973 vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a/, § 160 a ods. 1,2 Tr.
zák, proti rozhodnutiu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením Úradu špeciálnej
prokuratúry, gen. prokuratúry SR VII/1 Gv 1/05-38 z 4.3.2005. Uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp.zn. Pš. 2/05 z 10.01.2005 bol navrhovateľ podľa § 68 ods.
1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b/ Tr. por. vzatý do väzby s tým, že väzba sa započítava od
07.01. 2005. Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry sp.zn. VII/lGvl/05-60 z 23.03. 2005
bol navrhovateľ prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku č.k.: PK-
lTš/11/2005-964 z 13.02.2008 bol navrhovateľ podľa § 226 písm. b/ Tr. por. účinného do 01.01.2006

oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky sp.zn. VII/lGvl/05-60 z 18.08.2005. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
2Toš 5/2008 zo 06.11.2008 odvolanie prokuratúra Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky zamietol.

Súd ďalej zistil, že Personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR č.: 63/2005 zo dňa 16.02.2005,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.5.2005 bol navrhovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č.
73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného
zboru, pričom služobný pomer u poškodeného skončil podľa § 194 ods. 3 zák. č. 73/98 Z.z. dňomdoručenia rozhodnutia. Personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 63 z 16.2.2005, bol odporcovi doručený
dňa 21.2.2005 o 11:30 hod.. Dôvodom prepustenia bolo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti
spočívajúce v tom, že navrhovateľ nevykonával riadne štátnu službu, keď neplnil svedomite úlohy na

voľnom od 18.9.2005 do 11.10.2005, pričom dosahoval príjem od 8.311,- Sk do 12.835,67 Sk.

Súd zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v zmysle ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. z
23.4.2009 zistil, že navrhovateľ si uplatnený nárok uplatnil v predbežnom prerokovaní podľa zák. č.
514/2003 Z.z..

Súd z faktúry č. 090055 JUDr. Tatiany Polkovej navrhovateľovi zistil, že touto bola účtovaná suma
3.699,31 eur s poukazom na prílohu č. 1 k faktúre, podľa ktorej boli navrhovateľovi vyúčtované dva úkony
právnej služby za predbežné prerokovanie návrhu a to prípravu a prevzatie veci a následne podanie
žiadosti.

Súd zo služobného hodnotenia navrhovateľa k 30.8.1999 zistil, že navrhovateľ bol hodnotený kladne,

plniac si uložené úlohy, rešpektovaním príkazov.

Súd sa oboznámil s podaním OR PZ v Žiline ORP-66/OPP-OSS-2005 z 17.2.2005 ktorým bolo
oznámenie postúpenia spisu na rozhodnutie o odvolaní, odvolaním proti rozhodnutiu OR PZ Žilina
spolu s rozhodnutím o odvolaní KR PZ Žilina KRP-125-1/PP-2005 zo dňa 14.3.2005, rozhodnutie

ORP-66/OPP-OSS-2005 zo dňa 10.1.2005 o zaistení zbrojného preukazu zbraní a streliva ktorými bolo
rozhodované o zadržaní zbrojného preukazu.Súd sa oboznámil aj s rozhodnutím MV SR č.p. SRLV-237/SP-2009 zo dňa 9.6.2009 a rozhodnutie
MV SR z 27.8.2009 čp. SLV-87/PK-2009, ktorými bol zamietnutý návrh na obnovu konania vo veci
prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru. Súd sa oboznámil aj s opätovnými žiadosťami

navrhovateľa o prijatie do služobného pomeru z 27.4.2010. Súd oboznámil aj rozsudok NS SR
4Sžo2/2011 vo veci Branislav Zajac proti MV SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č.p. SLV-87/
PK/2009 zo dňa 27.8.2009, ktorým NS SR potvrdil napadnutý rozsudok KS v Bratislave 4S/199/2009-57
zo dňa 12.11.2010.

SúdzpotvrdeniaŽelezničnejspoločnostiSlovenskoa.s.z23.11.2011zistil,žecestovnéŽilina-Bratislava
hl. stanica cez Trenčín pre rýchlik druhá trieda vo vzdialenosti 203 km pri spiatočnom cestovnom lístku je
stanovené vo výške 17,80 eur. Cestovné Žilina- Pezinok cez Trenčín, rýchlik druhá trieda pre vzdialenosť
184 km a spiatočný lístok je stanovené vo výške 16,04 eur za jednu cestu, pri súčte 11 ciest spolu
predstavuje cestovné vo výške 176,44 eur.

Súd z odpovede KR PZ ZA o zaslaní písomného potvrdenia o čerpaní finančných prostriedkov na
odevnom počas jednotlivých rokov počas služobného pomeru zo dňa 6.12.2011, zistil, že od 1.3.2004
do 28.2.2005 sa pri výpočte odevného postupovalo podľa Zbierky pokynov gen. riaditeľa všeobecnej
sekcie MV SR 3/2004 z 23.2.2004, kde bola pre príslušníkov policajného zboru zaradených do výstrojnej
normy „R“ stanovená mesačná výška nepeňažného plnenia 847,- Sk (25,12 eur) a ročná náležitosť v

sume 10.166,- Sk (337,45 eur). Navrhovateľovi vznikol celkový nárok nepeňažného plnenia vo výške
337,78 eur (10.176,- Sk) z ktorého bolo vyčerpané 7.461,90 Sk (247,69 eur) formou nákupu výstrojných
súčiastok, v období od 1.1.2005 do 21.2.2005 vznikol nárok nepeňažného plnenia vo výške 47,77 eur
(1439,-Sk)zktoréhoneboločerpané.Poukončeníslužobnéhopomerubolonavrhovateľovijednorazovo
vyplatené nevyčerpané peňažné plnenie v maximálnej výške 337,45 eur (10.166,- Sk). Odevné v

súčasnej dobe sa určuje podľa Zbierka pokynov gen. riaditeľa sekcie ekonomiky MV SR 2/2011 z
28.2.2011, pričom nárok u príslušníkov zaradených do výstrojnej normy „R“ je stanovená mesačná výška
nepeňažného plnenia 28,76 eur a ročná náležitosť v sume 345,16 eur.

Súd sa oboznámil aj s predloženým výtlačkom z internetového fóra Poradňa, o cestovných náhradách

platných od 1.1.2011 s uvedením cestovných náhrad podľa § 5 ods. 2 zák. č. 283/2002 Z.z. vo výške
náhrady platnej od 1.12.2003 vo výške 80,- Sk pri pracovnej ceste v rozsahu 5-12 hodín, od 1.1.2006 pri
pracovnej ceste 5-12 hodín vo výške 89 Sk a od 1.6.2008 vo výške 98 Sk pri pracovnej ceste 5-12 hodín.

Súd z výpovede Dariny Tomašcovej zistil, že navrhovateľa pozná len z pojednávania pred

Špecializovaným súdom, celé to brala ako svoju ujmu, pretože bola do veci bez jej vedomia zatiahnutá
agentom a k spolupráci bola nevedomky prinútená. Agenta ani nikoho iného o žiadne úkony nežiadala,
ten len navštívil ich domácnosť a vypýtal si značky z jej auta od jej manžela.

Svedkovia JUDr. Ivan Mikloška, Jozef Kaduch, Jozef Záhornadský, Ján Chovan, Marek Vereš zhodne

vypovedali, že navrhovateľa poznali ako slušného človeka a po zverejnení informácii a dopočutí sa o
vzatí navrhovateľa do väzby ich kontakty ochladli na zdvorilostné náhodilé stretnutia. Medializované
údaje ich prekvapili a nemali dôvod im neuveriť a opisovali aj negatívne reakcie okolia k osobe
navrhovateľa. Osobu navrhovateľa opísali ako zmenený, teraz utiahnutý do seba.

Svedok Štefan Zajac, nar. 26.10.1947 sa vyjadril, že konanie agenta Smetanu považuje za pomstu voči
nemu, keď bol ním preradený po tom ako zistil, že dochádza k odcudzovaniu rôznych dobrých súčiastok
z mot. vozidiel v PZ. Opísal dopad udalostí na rodinu navrhovateľa, finančnú tieseň, skutočnosť že
manželka navrhovateľa zostala sama s malým dieťaťom bez príjmu, čo zhoršilo rodinné vzťahy a
spôsobilo zásah do súkromnej sféry celej rodiny navrhovateľa. Manželka navrhovateľa sa vyjadrila

zhodne a potvrdila, že skutočnosti po zadržaní navrhovateľa ich poznačili finančne, citovo, dokonca
uvažovala nad rozvodom.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o

väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.
Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba
uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe , ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 18 ods. l zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré

poškodenémuvzniklivkonanívktorombolovydanénezákonnérozhodnutiealeborozhodnutieotresteo
ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody a vykonané
zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené alebo
v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 17 ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z. a v prípade , ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

V konaní súd rozhodol rozsudkom č.k. 14C/192/2009-168 dňa 16.12.2010 tak, že zaviazal odporcu
zaplatiťnavrhovateľovi36.216,82eurapriznalmuprávonanáhradutrovkonania.UznesenímKrajského
súdu v Žiline č.k. 6Co/91/2011-221 na základe odvolania navrhovateľa a odporcu odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň vyslovil názor,
že odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku nezodpovedá kritériám uvedeným

v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko v podstatných častiach je nepresvedčivé a predovšetkým
nepreskúmateľné, pretože súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí zároveň vysporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal.

okolnosť, od ktorej si navrhovateľ odvodzoval svoje nároky na náhradu škody, skutočnosť, že bol trestne
stíhaný z dôvodu nezákonného použitia agenta, mal potom v odôvodnení písomného vyhotovenia
napadnutého rozsudku jasne uviesť, z ktorých tvrdení navrhovateľa vychádzal. Za nepresvedčivý
považoval aj záver okresného súdu v tom smere, že v trestnom konaní vedenom proti navrhovateľovi
neboli vydané nezákonné rozhodnutia a nevysvetlil, či oslobodzujúcim trestným rozsudkom došlo k

zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia, a tým aj k naplneniu podmienok uvedených v ust. § 6 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z.z. a v tejto súvislosti poukázal na závery vyslovené Najvyšším súdom SR v uznesení
č.k.4MCdo/15/2009zodňa18.augusta2010,podľaktorýchzaústavnekonformnýtrebapovažovaťtaký
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania (ak k nemu došlo preto,

že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Zastavenie trestného
stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň
znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Ak má byť štát skutočne považovaný

za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojim orgánom, ktorým
priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu,
ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej
strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na stranedruhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako
mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Súdna

judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti za škodu zodpovedá, aby majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok

na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti
zák. č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. Obdobne dal do pozornosti
prvostupňovémusúduajprávneúvahyNajvyššiehosúduČeskejrepublikyvyslovenévrozsudkusp.zn.c
zo dňa 24.4.2003 (ktoré z dôvodu ich všeobecnosti sú podľa názoru odvolacieho súdu aplikovateľné i na

právnuúpravuplatnúnaúzemíSlovenskejrepubliky),podľaktorýchnároknanáhraduškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím nevzniká len v tom prípade, keď orgány činné v trestnom konaní konali v
priamom rozpore so zákonom. Vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
resp. nesprávnym úradným postupom nie je viazaný na predpoklad, že štátny orgán poruší svoje
zákonné povinnosti, prípadne sa dopustí tzv. excesu, ale ide o objektívnu zodpovednosť štátu. Ten, proti

ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, resp. bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na
náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vznesením obvinenia. Takéto právo nemá iba v prípade, ak
si vznesenie obvinenia zavinil sám, resp. ak bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti ktorému bolo
trestné stíhanie zastavené preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu
bola udelená milosť, alebo že jeho trestný čin bol amnestovaný.

nesprávnym úradným postupom a jednotlivými nárokmi na náhradu škody uplatnenými navrhovateľom.
Pokiaľ ide o náhradu škody z titulu odmeny vyplatenej advokátovi, uložil prvostupňovému súdu bolo
preskúmať dôvodnosť a účelnosť jednotlivých úkonov, ktoré poskytol advokát navrhovateľovi v trestnom
konaní. Vo vzťahu k nárokom z ušlej mzdy, ktorú si uplatnil navrhovateľ za obdobie od 1.1.2005
do 1.11.2012 vo výške 81.709,20 eur, odvolací súd v prvom rade uviedol, že navrhovateľ bližšie

nešpecifikoval tento nárok, najmä neuviedol matematický postup, ako k tejto výške dospel. Prikázal
súduzabezpečiťpersonálnyrozkazzodňa16.2.2005oprepustenínavrhovateľazoslužobnéhopomeru.
Odvolací súd záver okresného súdu o čiastočnom priznaní náhrady ušlej mzdy za obdobie od 7.1.2005
do 23.3.2005 (kedy bol navrhovateľ vo väzbe) považoval za nepreskúmateľný a nepresvedčivý, nakoľko
podľa potvrdenia zamestnávateľa navrhovateľa o mzde mal navrhovateľ dostať mzdu až do júna 2005.

Vo vzťahu k nároku na náhradu ušlej mzdy za obdobie od 1.1.2005 do 1.11.2012 okresný súd z hľadiska
príčinnej súvislosti si neujasnil ani skutočnosť, či navrhovateľ postupom podľa ustanovení o správnom
súdnictve napadol právoplatné rozhodnutie o prepustení z Policajného zboru. Vo vzťahu k nárokom
navrhovateľanaročnéodevné,ktorýuplatnilvovýške3.187,-eurvytkolsúdu,žeajohľadnetohtonároku
chýba jeho bližšia špecifikácia zo strany navrhovateľa, ako i existencia príčinnej súvislosti medzi týmto

nárokom na náhradu škody a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k nároku na náhradu škody z titulu cestovného za účasť na 11 pojednávaniach, odvolací
súd preskúmaním spisového materiálu mal preukázané, že navrhovateľ v tomto smere predložil iba
potvrdenie o cene cestovného lístka zo dňa 10.1.2010 vo výške 17,80 €. Či táto cena platila aj v čase

jednotlivých pojednávaní a či ich počet bol skutočne taký ako to uviedol navrhovateľ, resp. či navrhovateľ
sa aj všetkých zúčastnil, okresný súd už bližšie nezisťoval a v odôvodnení písomného vyhotovenia
rozsudku ani neuviedol. Zároveň poukázal na to, že aj nárok navrhovateľa na náhradu škody z titulu
stravného považuje odvolací súd za nejasný. V tomto smere je potrebné, aby navrhovateľ tento nárok
bližšie špecifikoval a zároveň ho aj odôvodnil. Obdobne názor vysvetlil aj vo vzťahu k nároku na náhradu

škody z titulu výsluhového príplatku vo výške 30 % z hrubej mesačnej mzdy za obdobie od 7.1.2005 do
1.12.2012, ktorý nárok navrhovateľ uplatnil vo výške 141.051,- €, navyše, ak navrhovateľ v návrhu na
začatie konania ohraničil dôchodkový vek 65-imi rokmi svojho veku. Vo vzťahu k nároku navrhovateľa
na náhradu škody z titulu trov predbežného prerokovania nároku, ktorú škodu uplatnil ako príslušenstvovo výške 3.699,31 €, odvolací súd poukázal na to, že závery okresného súdu z hľadiska právneho
posúdenia veci nekorešpondujú so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo
7/1999 zo dňa 30.3.1999.

Súd po výzve na navrhovateľa na spresnenie nárokov podľa pokynov odvolacieho súdu, doplnení
dokazovania v súlade s intenciami odvolacieho súdu a opätovnom preskúmaní a zhodnotení skutkových
okolností dospel k nasledovným záverom.

Navrhovateľ si uplatňuje nároky z nezákonného rozhodnutia, ktorým označil uznesenia o vznesení
obvinenia. Tento záver vyslovil aj odvolací súd vo svojom uznesení. Podľa názoru prvostupňového
súdu, navrhovateľ si uplatňuje aj nároky z dôvodu obmedzenia osobnej slobody väzbou, zásahom
do súkromia použitím informačno-technických prostriedkov, nezákonného agenta, ktoré takto výslovne
označil v žalobe a považuje ich na následok nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia. Právne
nároky charakterizoval ako nároky podľa § 5, § 8 ods. 5, § 15 ods. 1, § 17 a § 18 zák. č. 514/2003 Z.z..

Navrhovateľ výslovne v žalobe označuje za nezákonné rozhodnutia o začatí trestného stíhania, o väzbe,
prepustení z väzby a oslobodení spod obžaloby. Uplatnené nároky na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy preto nemožno považovať len za nároky uplatnené výhradne z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia
o vznesení obvinenia v súvislosti s oslobodením spod obžaloby, pretože súd sa musí vysporiadať so
všetkými skutkovými tvrdeniami (opisom rozhodných skutočností), nakoľko povinnosťou navrhovateľa je

uviesť čo žiada a z akého dôvodu a nie nárok právne odôvodniť. Hoci podľa pokynov odvolacieho súdu
bolo úlohou navrhovateľa riadne uplatnené nároky špecifikovať, súd ho na splnenie takejto povinnosti
vyzval, pričom výzvu adresoval právnemu zástupcovi, ktorý je advokátom, navrhovateľ tak neučinil
ani po výzve súdu, vykonal len stručné oznámenia s odkazom na priložené dôkazy. Sčasti vyčíslenie
nárokov spresnil sám navrhovateľ vo vyjadrení z 15.12.2011 a to tak, že nároky na odevné určil vo výške

2.761,28 eur a to za roky 2012 až 2005 prenásobením sumou 345,16 eur ročne, cestovné určil podľa
výšky cestovného z miesta bydliska na pojednávanie a späť podľa potvrdenia za vystavenie ktorého
vynaložil sumu 4 eurá, nárok na stravné určil povinnosťou účasti na pojednávaní a časom nástupu na
cestu a ukončením cesty podľa náhrad pre služobné cesty, nárok na náhradu ušlej mzdy opísal vo
svojich podaniach za obdobie od 1.1.2005 do 1.11.2012 v sume 81.709,20 eur, pričom sumu považuje

za podhodnotenú. Uviedol, že skončiť služobný pomer v radoch polície mal ku koncu roku 2012 a
uplatňuje si nároky v rozdiele medzi jeho funkčným platom v roku 2004 vo výške 26.857,- Sk a zárobkom
v spoločnosti SeVaK vo výške 750,87 eur, pričom mesačný rozdiel predstavuje 140,62 eur (891,49 -
750,87 eur). Nakoľko bol vo väzbe od 7.1.2005 do 23.3.2005 tak za rok 2005 si uplatňuje nárok rozdielu
za 9 mesiacov, za roky 2006 až 2012 si uplatňuje nárok za 72 mesiacov (6 x 13) a 10 mesiacov roku

2012 a poškodený bol o 12.795,51 eur. Odchodné si uplatňuje vo výške, ktorá náleží po odpracovaní
5 rokov a to jeden funkčný plat a po odpracovaní ďalšieho každého roku, polovicu funkčného platu, tj.
od nastúpenia do služobného pomeru 1.11.1997 do plánovaného odchodu do výsluhového dôchodku
k 1.11.2012 by mal odpracovaných 15 rokov čo predstavuje 6 funkčných platov vo výške 5.348,94 eur.
V roku 2012 má vek 39 rokov a do 65 rokov by poberal výsluhový dôchodok 26 rokov čo predstavuje

83.444,40 eur a nárok si uplatňuje ako náhradu škody (26 rokov x 12 mesiacov x 267,45 eur). Výšku
dôchodku určil ako 30% z mesačného platu 891,49 eur čo predstavuje 267,46 eur mesačne. Ďalej
uviedol, že mzda počas väzby mu bola priznaná oprávnene, pretože na potvrdení o mzde z 9.1.2006
bolo jasne uvedené, že dostal mzdu v mesiaci január 2005 len za 7 dní vo výške 4.937 Sk (163,88 eur).

Prvostupňový súd po opätovnom preskúmaní veci je názoru, že nakoľko v konaní sú uplatnené aj nároky
z dôvodu vedeného trestného konania (rozhodnutie o väzbe, trovy konania) a z dôvodu, že odporcom je
vždy Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je len orgán, ktorý koná za
Slovenskú republiku, teda ani prípadné pochybenie pri určení orgánu konajúceho v mene štátu nemôže
zakladať nedostatok pasívnej legitimácie na strane odporcu. Podľa § 10 ods. 15 Tr. por. trestné konanie

je konanie podľa tohto zákona, trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti
rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej a
prípravným konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu na
schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len „dohoda o vine a treste“) alebo právoplatnosti
rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej, pričom navrhovateľ netvrdil, že by škody

spôsobil len vyšetrovateľ alebo policajný orgán. Naviac doposiaľ MS SR vždy so súdom konalo, žiadosť
o predbežné prerokovanie návrhu nepostúpilo príslušnému orgánu (§4 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Súd preto konal so zástupcom, ktorého určil navrhovateľ, ktorý príslušnosť doposiaľ nenamietal a ktorý
koná v mene štátu pri škode spôsobenej v trestnom konaní.Súd ďalej aj s poukazom na závery vyslovené odvolacím súdom, ktorými je prvostupňový súd viazaný,
ako aj judikatúru citovanú v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 6Co/91/2011-221,

ktorým bol zrušený prvostupňový rozsudok (4M Cdo/15/2009, 25Cdo/2060/2001) si súd osvojil názor
a závery, že za nezákonné rozhodnutie je potrebné považovať aj rozhodnutie o vznesení obvinenia
ak bol obžalovaný následne oslobodený spod obžaloby. Súd vychádzal teda z takého výkladu § 6
ods. 1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania

(ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde
o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak
najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Ak má byť štát
skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich

orgánov,ktorýmpriamozasiahlidozákladnýchprávjednotlivca.Nemožnototižprehliadnuť,žeštátnemá
slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na strane druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže
akomylný,zasahujúcidozákladnýchpráv.Vtakejtosituáciiniejerozhodné,akoorgányčinnévtrestnom

konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Súdna
judikatúra dôvodila, že zmysle právnej úpravy zodpovednosti za škodu zodpovedá, aby majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody

vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím nevzniká len v tom prípade, keď orgány činné v trestnom konaní

konali v priamom rozpore so zákonom, ale vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom nie je viazaný na predpoklad, že štátny orgán poruší
svoje zákonné povinnosti, prípadne sa dopustí tzv. excesu, ale ide o objektívnu zodpovednosť štátu.
Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, resp. bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne
právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vznesením obvinenia. Takéto právo nemá iba v

prípade, ak si vznesenie obvinenia zavinil sám, resp. ak bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti
ktorému bolo trestné stíhanie zastavené preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný,
alebo že mu bola udelená milosť, alebo že jeho trestný čin bol amnestovaný. Podľa názoru súdu vo
vzťahuknárokomuplatnenýmnavrhovateľomjeúplneirelevantnéčinadriadenýorgánosôb,ktorévydali
nezákonné rozhodnutie si bude alebo nebude uplatňovať regresné nároky voči osobám, ktoré vydali

nezákonné rozhodnutie, prípadne či si môže alebo nemôže takéto nároky voči nim uplatniť.

vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a/, § 160 a ods. 1,2 Tr. zák., ale aj
rozhodnutia o väzbe Uznesením sudcu KS v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn.
Pš. 2/05 zo dňa 10.01.2005, ktorým bol navrhovateľ podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods. 1
písm. b/ Tr. por. vzatý do väzby je daný a ďalej sa zaoberal jednotlivými nárokmi.

Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobodyalebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške

ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

dôvodnosť a účelnosť jednotlivých úkonov právnej pomoci, ktorú poskytoval odporcovi advokát zvolený
navrhovateľom JUDr. Ladislav Potocký.

bola spôsobená priamo a bezprostredne vznesením obvinenia a následným postupom v trestnom
konaní až do právoplatnosti rozsudku, ktorým bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby. Vznik trov
konania bol nevyhnutne vyvolaný vznesením obvinenia, existenciou trestného stíhania a nutnosťou
obhajoby navrhovateľom, ktorá bola úspešná, teda uplatňovaný nárok je v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím.

JUDr. Ladislav Potocký potvrdil prijatie sumy 104.930,- Sk.
Súd porovnaním vyúčtovaných právnych služieb s obsahom spisu Špecializovaného súdu v Pezinku sp.
zn. Pk1Tš 11/05 mal preukázané účelné vynaloženie trov obhajoby za nasledovné úkony:
- 9.1.2005 prípravu a prevzatie veci podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.,
- 10.1.2005 účasť pri rozhodovaní o väzbe podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.

- 10.1.2005 sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 3.2.2005 a 15.3.2005 účasť na vyšetrovacom úkone výsluch obvineného podľa § 14 ods. 1 písm. d/
vyhl. č. 655/2004 Z.z. (tretí výsluch obvineného súd nemal preukázaný)
- 4.2.2005 účasť na výsluchoch svedkov, tri úkony podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
(Kasák, Ševčíková, JUDr. Štefan Zajac)

- 2.3.2005 žiadosť o prepustenie z väzby podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 26.4.2005 účasť pri úkone, preštudovanie spisu podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 13.9.2005, 11.10.2005, 6.12.2005, 8.12.2005, 10.1.2006, 11.4.2006 a 5.9.2006 účasť na
pojednávaniach v konaní pred súdom podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. (nesprávne bol
uvedený dátum 16.12.2005)

- 5.2.2006 sťažnosť proti uzneseniu podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. (nesprávne bol
uvedený dátum 5.5.2006)
- 17.10.2006 odvolanie proti rozsudku podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 21.6.2007 účasť na verejnom zasadnutí podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 12.12.2007, 16.1.2008, 13.2.2008 účasť na pojednávaniach v konaní pred súdom podľa § 14 ods. 1

písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
- 6.11.2008 účasť na verejnom zasadnutí podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
-
Vykonanie ostatných úkonov obhajoby súd nemal preukázané. Jednalo sa o úkony označené ako
porada, porada s otcom, návšteva vo väzení, pretože súd nemal predložený žiaden dôkaz o tom, že

skutočne došlo k úkonom právnej služby, či už zápisom o porade, úradným záznamom, potvrdením
ústavuprevýkonväzbyapod..Vzhľadomnaodstupčasuaskutočnosť,žesajednáonárokyvyúčtované
JUDr. Ladislavom Potockým navrhovateľovi, teda preukázanie dôvodnosti vyúčtovaného nároku, súd
nepovažoval výsluch svedka JUDr. Ladislava Potockého za podstatný, pretože výpoveď svedka, ktorýmá sám záujem na preukázaní dôvodnosti ním účtovaného plnenia, by mohol byť ovplyvnený snahou
preukazovať dôvodnosť a účelnosť takýchto právnych úkonov, teda súd by ním uvádzané skutočnosti
bez iného preukázania vykonania úkonov, napr. zápisom z porady, nepovažoval za dôvodné. Vzhľadom

na časový odstup je bez preukázania obsahu úkonov ťažké stotožniť, že ak by aj bola vykonaná porada,
či sa jedná skutočne len o návštevu alebo účelnú poradu za účelom prípravy obhajoby v súvislosti
s novými skutočnosťami. Preto súd je názoru, že všetky úkony mal obhajca vyúčtovať a preukázať
navrhovateľovi ako klientovi obdobne ako pri uplatnení trov obhajoby ustanoveného advokáta bez
ohľadu na to, či navrhovateľ ako klient uhradil všetky požadované výdavky alebo nie.

Tarifnú náhradu úkonov právnej služby súd priznal podľa § 12 ods. 3 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v
znení platnom v čase vykonania úkonu, vo výške 1/8 výpočtového základu, t.j. vo výške 1.876,-Sk v
roku 2005 + paušálna náhrada podľa § 16 ods. 2 vyhl. vo výške 150,- Sk spolu za 14 úkonov v roku
2005 vo výške 28.364,- Sk, za rok 2006 vo výške úkonu v tarifnej sadzbe 2.048,-Sk + paušálna náhrada
podľa § 16 ods. 2 vyhl. vo výške 164,- Sk spolu za 5 úkonov v roku 2006 vo výške 11.060,-Sk, vo výške

úkonu 2.228,-Sk v roku 2007 + paušálna náhrada podľa § 16 ods. 2 vyhl. vo výške 178,- Sk spolu za
dva úkony v roku 2007 vo výške 4.812,- Sk, za rok 2008 vo výške úkonu 2.382,-Sk + paušálna náhrada
podľa § 16 ods. 2 vyhl. vo výške 190,- Sk za 3 úkony v roku 2008 vo výške 7.716,- Sk, spolu tarifná
odmena 51.952,- Sk.

Súd zároveň podľa § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. priznal navrhovateľovi aj nárok na náhradu straty
času zo sídla advokáta na miesto pojednávania, ktoré nie je jeho sídlom a to zo Žiliny do Pezinka v
rozsahu 5 polhodín a späť (spolu 10 polhodín) 4x v roku 2005 (13.9.2005, 11.10.2005, 16.12.2005,
8.12.2005) po 10 polhodín vo výške 250,- Sk, spolu za 40 polhodín spolu 10.000,- Sk. Náhradu straty
času za účasť na 3 pojednávaniach pred Špecializovaným súdom v Pezinku v roku 2006 (10.1.2006,

11.4.2006, 5.9.2006) vo výške náhrady za jednu polhodinu 273,- Sk, jednu cestu 10 polhodín, spolu za
30 polhodín (3 cesty po 10 polhodín) 8.190,- Sk, účasť na verejnom zasadnutí NS SR Žilina - Bratislava
dňa 21.6.2007 v rozsahu straty náhrady času 5 polhodín tam a späť, spolu 10 polhodín v rozsahu 297,-
Sk/polhodina, za účasť na verejnom zasadnutí vo výške spolu 2.970,- Sk. Náhrada straty času v rozsahu
10 polhodín za účasť na pojednávaní pred Špecializovaným súdom v Pezinku dňa 12.12.2007 spolu 10

polhodín po 297,- Sk, spolu 2.970,- Sk. Náhrada straty času 2x cesta na pojednávanie Žilina - Pezinok
v dňoch 16.1.2008 a 13.2.2008 v roku 2008 v rozsahu náhrady 2x 10 polh. á 317,- Sk spolu vo výške
6.340,- Sk, účasť na verejnom zasadnutí NS SR Žilina - Bratislava dňa 6.11.2008v rozsahu 5 polhodín
tam a 5 polhodín späť (spolu 10 polhodín) á 317,- Sk spolu vo výške 3.170,- Sk, celkovo náhrada straty
času33.640,-Sk.Spolupriznalsúdnavrhovateľovináhraduúčelnevynaloženýchtrovobhajobyvovýške

85.592,- Sk. Súd nepriznal navrhovateľovi nároky za úkony obhajoby účtované obhajcom navrhovateľa
JUDr.LadislavomPotockýmoznačenéakoprávnaporadaaporadasotcom,návštevavoväzenípretože
jednak tieto skutočnosti pri vyúčtovaní neboli predložené (záznam o porade s klientom, potvrdenie účasti
voväznici),zobsahupripojenéhospisunebolizrejmé.Pretosúdnárokynadsumu2.841,13eur(85.592,-
Sk) zamietol.

Pritom súd opätovne vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa zdôrazňuje, že považuje za bezvýznamné, či
skutočne trovy podľa príjmového dokladu boli alebo neboli vyplatené, pretože advokátovi jednoznačne
nároknazaplatenieodmenyvpriznanomrozsahuvznikolatýmvzniklaajpovinnosťnavrhovateľovitrovy
advokátovi zaplatiť. Súd však zároveň však nemal dôvod pochybovať o zaplatení sumy 104.903,- Sk

navrhovateľom advokátovi z namietaného dôvodu, že v príjmovom doklade sa účastníci nevysporiadali
s poskytnutým preddavkom. Navrhovateľovi by nárok vznikol aj keby zaplatil advokátovi aj trovy aj
preddavok, prípadne trovy ešte nezaplatil. Zároveň súd považuje za irelevantné, či suma preddavku
bola vyporiadaná pri jeho zaplatení alebo v konečnom zúčtovaní faktúry, teda vyúčtovaní trov konania.

výsluhového dôchodku 83.444,40 eur) súd má za to, že nárok nie je dôvodný, nakoľko vyčíslená
škoda nie je následkom uznesenia o vznesení obvinenia ani následkom samotného vedenia trestného
konania. V tomto smere sa súd stotožňuje s názorom vysloveným odporcom, že konanie o prepustení
navrhovateľa zo služobného pomeru podlieha režimu zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskoršíchpredpisov. Navrhovateľ bol zo služobného pomeru prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č.
73/1998 Z.z. personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR č.: 63/2005 zo dňa 16.02.2005, pričom
služobný pomer navrhovateľa skončil podľa § 194 ods. 3 zák. č. 73/98 Z.z. dňom doručenia rozhodnutia.

Personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 63 z 16.2.2005, bol odporcovi doručený dňa 21.2.2005 o 11:30
hod.. Dôvodom prepustenia bolo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočívajúce v tom, že
navrhovateľ nevykonával riadne štátnu službu, keď neplnil svedomite úlohy na úseku jeho služobného
zaradenia uložené mu zák. § 2 písm. a/ zák. 171/1993 a rozkazom nadriadeného, ktorým sa vydáva
Etický kódex príslušníka PZ, nezdržal sa konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby

s osobnými záujmami a ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor
a nedodržal služobnú disciplínu, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta
podľa§48ods.3písm.a,b,f,g,h/zák.73/1998Z.z..Jednoznačnedôvodomprepusteniazoslužobného
pomeru nebolo vznesené obvinenie, ale skutok, ktorého sa navrhovateľ dopustil. Súd sa stotožňuje s
názorom odporcu, že nie je možné služobný pomer policajta ukončiť z dôvodu začatia trestného stíhania,
vznesenia obvinenia alebo vzatia príslušníka Policajného zboru do väzby. Navrhovateľ bol prepustený

zo služobného pomeru v čase, keď sa považoval podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku za nevinného a
trestné konanie nebolo ukončené. V zmysle ust. § 46 zákona č. 73/1998 Z.z. mohol byť policajt, voči
ktorému bolo začaté trestné stíhanie nanajvýš postavený mimo výkonu služby.

Trestné konanie a konanie o prepustení zo služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. sú z

povahy veci samostatné, pričom k obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd SR sp.zn. 4SŽ0 2/2011
zo dňa 15.2.2011, obdobne 8SŽ0/92/2009. Oslobodenie spod obžaloby neznamená nezákonnosť
personálneho rozkazu. Oslobodzujúci rozsudok konštatoval, že skutok sa stal, avšak nebol trestným
činom, preto z oslobodenia žalobcu nemožno vyvodiť ani vecnú nesprávnosť personálneho rozkazu.

Súd zároveň v tomto konaní nezistil, že by personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 63 z 16.2.2005
bol zrušený a teda že by sa jednalo o nezákonné rozhodnutie. Rozhodnutiami Ministra vnútra SR
č.p. SRLV-237/SP-2009 zo dňa 9.6.2009 a rozhodnutím MV SR z 27.8.2009 čp. SLV-87/PK-2009 bol
zamietnutý návrh na obnovu konania vo veci prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru, pričom
zamietnuté boli žaloby navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti uvedených rozhodnutí rozsudkami NS

SR 4Sžo2/2011, ktorým NS SR potvrdil napadnutý rozsudok KS v Bratislave 4S/199/2009-57 zo dňa
12.11.2010. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že k prepusteniu navrhovateľa zo služobného pomeru
by došlo aj vtedy, keď by nebolo vznesené obvinenie voči navrhovateľovi, teda škoda nebola vyvolaná
ani sprostredkovane a preto prípadná škoda vzniknutá prepustením zo služobného pomeru môže byť
iba dôsledkom takéhoto rozhodnutia, nie rozhodnutia o vznesení obvinenia.

jednorazovo vyplatené nevyčerpané nepeňažné plnenie v maximálnej výške 337,45 eur (10.166,- Sk),
pričom navrhovateľovi vznikol celkový nárok nepeňažného plnenia vo výške 337,78 eur (10.176,- Sk)
z ktorého bolo vyčerpané 7.461,90 Sk (247,69 eur) formou nákupu výstrojných súčiastok, v období od
1.1.2005 do 21.2.2005 vznikol nárok nepeňažného plnenia vo výške 47,77 eur (1439,- Sk) z ktorého
nebolo čerpané. Súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že prepustením navrhovateľa zo služobného

pomeru prestal byť policajtom sa stratil nárok na odevné, teda ani prípadná strata nárokov v budúcnosti
nie je následkom vydania nezákonného rozhodnutia ale len dôsledkom prepustenia zo služobného
pomeru.

Obdobnesúdjenázoru,žedôvodnýmniejeaninároknavrhovateľanaodchodnéastratunavýsluhovom

dôchodku, pretože tieto nároky podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do
31.12.2007 odchodné podľa § 33 nepatria policajtovi, ktorého služobný pomer skončil prepustením z
dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a teda strata
nároku nemá súvis so vznesením obvinenia, ale je následkom prepustenia zo služobného pomeru, ku
ktorému došlo personálnym rozkazom. Opätovne tu chýba príčinná súvislosť s vydaním nezákonného

rozhodnutia, pretože nárok bol závislý od prepustenia zo služobného pomeru, teda iného rozhodnutia
bez vzťahu k namietanému vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnemu úradnému postupu.Súd je názoru, že nemôže byť daný ani nárok na náhradu „výsluhového príplatku“ vo výške 141.051,- eur
uplatneného návrhom a v podaní zo dňa 15.12.2011 vyčísleného v sume 83.444,40,- eur. Podľa opisu
nároku sa môže jednať o nárok na výsluhový príspevok upravený v ust. § 31 a 32 zákona č. 328/2002

Z.z. a následne aj o výsluhový dôchodok podľa § 38 a 39 zákona č. 328/2002 Z.z.. Bez ohľadu na
právnu kvalifikáciu takéhoto nároku nemôže byť daný takáto nárok, pretože výsluhový príplatok vzniká
výlučne z dôvodu uvoľnenia, prepustenia a uplynutím dočasnej štátnej služby, pričom je nezávislý od
prípadného trestného stíhania (pri právoplatnom odsúdení je možné len krátenie) a vôbec nemá súvis
so vznesením obvinenia alebo vedením trestného konania. Takýto nárok je samostatne a nezávisle

uplatniteľný, teda navrhovateľ si takýto nárok mal uplatniť u služobného orgánu. Výsluhový dôchodok je
nárokom súvisiacim s prepustením zo služobného pomeru viazaný na určitý počet rokov výkonu služby
a je opätovne nezávislý od vznesenia obvinenia alebo vedenia trestného konania, teda nemôže byť
daný ani základ nároku, ktorý by sa mohol odvíjať len od prípadného zrušenia personálneho rozkazu.
Súd však opätovne poukazuje aj na skutočnosť, že jedná sa o nároky vyčíslené do budúcnosti nie ujmy,
ktorá už mala nastať.

Vo vzťahu k cestovným náhradám súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Navrhovateľ
ani opätovne predloženým potvrdením o výške cestovného Železničnej spoločnosti Slovensko a.s. z
23.11.2011 za cestu Žilina - Bratislava hl. stanica cez Trenčín pre rýchlik druhá trieda vo vzdialenosti
203 km pri spiatočnom cestovnom lístku vo výške 17,80 eur a cestovného za cestu Žilina- Pezinok cez

Trenčín, rýchlik druhá trieda pre vzdialenosť 184 km a spiatočný lístok vo výške 16,04 eur za jednu
cestu, nemal preukázanú výšku cestovného v čase uskutočnenia pojednávania a ani vykonanie cesty
týmto cestovným prostriedkom. Navrhovateľ cestovné lístky z cesty na pojednávania a späť nepredložil.
Súd preto takýto nárok nemal preukázaný a preto ho zamietol.

Rovnako súd zamietol aj nárok na náhradu celodenného stravného pri účasti na pojednávaniach,
nakoľko súd nemá preukázaný vznik takéhoto nároku zo zákona, pretože sa nejedná o služobné úkony.
Účasť navrhovateľa na pojednávaní bola jeho právom, nie povinnosťou a už vôbec nešlo o úkon
analogický služobnej ceste za ktorý by mu náležali náhrady podľa § 5 ods. 2 zák. č. 283/2002 Z.z. vo
výške náhrady platnej od 1.12.2003 vo výške 80,- Sk pri pracovnej ceste v rozsahu 5-12 hodín, od

1.1.2006 pri pracovnej ceste 5-12 hodín vo výške 89 Sk a od 1.6.2008 vo výške 98 Sk pri pracovnej ceste
5-12 hodín tak, ako ich dokladoval výtlačkom z internetového fóra. Takéto nároky vznikajú pri služobnej
ceste zamestnancovi alebo osobe vyslanej na služobnú cestu alebo osobe vykonávajúcej prácu, nie
však účastníkovi súdneho konania a teda nárok vôbec nesúvisí so vznesením obvinenia alebo trestným
konaním. Súd nemal preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi prípadným vynaložením nákladov na

stravu počas pojednávania, pretože samotný biologický rytmus človeka si vyžaduje pravidelné prijímanie
potravy bez ohľadu na to, či je na pojednávaní alebo iných úkonoch trestného konania, prípadne či robí
alebo nerobí inú činnosť, inými slovami navrhovateľ by musel v ten deň kedy sa konalo zabezpečiť si
stravovanie bez ohľadu na to, či zúčastnil alebo nezúčastnil pojednávania.

Súd nepriznal navrhovateľovi nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní
nároku na náhradu škody, pretože takýto nárok je výslovne vylúčený zákonom a súd nezistil iný
dôvod pre takýto nárok a jeho priznanie navrhovateľovi. V tejto súvislosti súd nemôže rešpektovať
ani právny názor odvolacieho súdu, že závery okresného súdu z hľadiska právneho posúdenia veci
nekorešpondujú so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 7/1999 zo dňa

30.3.1999. Navrhovateľ si uplatnil nároky vo výške 3.699,31 eur, ktoré boli vyúčtované advokátkou
JUDr. Tatianou Polkovou faktúrou č. 090055 s poukazom na prílohu č. 1 k faktúre, podľa ktorej boli
navrhovateľovi vyúčtované dva úkony právnej služby za predbežné prerokovanie návrhu a to prípravu a
prevzatie veci a následne podanie žiadosti. Súd poukazuje na skutočnosť že podľa ust. § 18 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným

predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom. Odmena advokáta za podanie návrhu na predbežné prerokovanie nároku
predstavuje náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku a teda nemožno ich priznať, pričom
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 7/1999 vychádzal z predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá
nie je totožná s platnou právnou úpravou.

Nakoniec sa súd zaoberal nárokom navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné
stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia vo výške 331.940,- EUR.Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

ktorému došlo rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku č.k.: PK-lTš/11/2005-964 z 13.02.2008 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Toš 5/2008 zo 06.11.2008, ktorým bolo
zamietnuté odvolanie prokuratúra Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky nie je postačujúcim zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, pozbavenie osobnej
slobody, spôsobené následky ako aj celkovú dĺžku a okolností trestného stíhania. V tomto prípade súd

považoval za potrebné vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami tvrdenými navrhovateľom. Súd pri
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy nemôže oddeliť jednotlivé rozhodnutia a štádia trestného konania,
pretože ujmu musí posúdiť ako celok. Je nemožné, aby osobitne odškodňoval ujmu spôsobenú vydaním
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, osobitne ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe a
jednotlivými úkonmi v trestnom konaní.

V tejto súvislosti súd opäť zdôrazňuje, že s poukazom na odôvodnenie rozsudku Špeciálneho súdu
v Pezinku č.k. PK-1Tš/11/2005 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Toš 5/2008 v trestnom
konaní neboli splnené predpoklady k použitiu agenta provokatéra voči navrhovateľovi a postup orgánov
činných v trestnom konaní bol extra legem. Súd ani z obsahu pripojeného spisu Špeciálneho súdu v
Pezinku sp.zn. PK-1Tš/11/2005 ani z iných predložených dôkazov nezistil, že by odporca mal alebo

mohol mať sklony k páchaniu trestnej činnosti v súvislosti so zneužívaním jeho právomoci, osobitne
v súvislosti s konaním pri prideľovaní evidenčných čísel motorovým vozidlám. Naopak, súd mal za
preukázané, že činnosť navrhovateľa do 7.1.2005 bola hodnotená pozitívne, kontrolou úseku na ktorom
vykonával navrhovateľ vedúcu funkciu a ktorý riadil neboli zistené nedostatky a pochybenia. Žiadne
nedostatky a pochybenia neboli zistené ani pri následnej kontrole, ktorá bola vykonaná po zadržaní

navrhovateľa. Osobitne súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z vykonaného dokazovania, osobitne
z výpovedí svedkov v tomto konaní ako aj v konaní pred Špeciálnym (teraz Špecializovaným) súdom
vyplýva, že nebolo možné vyvrátiť úmysel osoby agenta poškodiť navrhovateľa. Osobitne táto pohnútka
je odôvodnená preradením osoby agenta na inú činnosť v rámci PZ z dôvodov porušenia služobných
povinností. Orgány činné v trestnom konaní nevenovali tejto skutočnosti pozornosť, ale bez náležitého

zreteľa a splnenia podmienok pre použitie agenta, prevzali tvrdenia osoby agenta o korupčnom správaní
navrhovateľa, pričom sám agent vyvíjal iniciatívu v tomto smere a prijali agentom zinscenovaný plán bez
toho,abyšloovôľuzúčastnenýchosôbkonaťtak,akotobolonaplánovanéalebobolomožnétakútovôľu
predpokladať. Vyvinutím úsilia pri zinscenovaní deja, stále pri aktívnom pôsobení agenta provokatéra
došlo k zinscenovaniu priebehu deja, ktorý mal charakteristiky páchania trestnej činnosti. Ponúknutím

úplatku bez toho, aby ho navrhovateľ žiadal, dokonca pri čiastočnom odpore navrhovateľa a prekonaním
odporu agentom a bez poskytnutia primeranej doby pre možné vyrovnanie sa so vzniknutou situáciou
(poskytnutia možnosti pre racionálne uvažovanie po navodení priebehu deja), bez toho, aby si orgány
činné v trestnom konaní zistili, či skutočne bude navrhovateľ vyvíjať činnosť k obstaraniu požadovaných
evidenčných čísel a či si ponechá ponúknutú sumu, alebo ku konaniu agenta zaujme iný postoj, došlo

k zadržaniu navrhovateľa pri vnútenom konaní.

Nepochybne navrhovateľ pochybil, keď prijal ponúkanú sumu, resp. keď ju celú nevrátil a skutok
ihneď neoznámil nadriadeným, teda nezvládol takúto situáciu. Na strane navrhovateľa sa však jednalo
o riešenie situácie v pomerne krátkom čase na jednej strane s vidinou ponuky od známej osoby

za vybavenie protislužby a konaním v rozpore s povinnosťami policajta, teda riešenie vyvolanej
skratovej situácie. Hoci situácia bola vyvolaná agentom, navrhovateľovi nebol na riešenie ponechaný
dostatočný časový priestor. Teda porušenie povinností navrhovateľa z uvedených dôvodov nemohlo byť
posudzované ako trestný čin. Na základe iného neostáva súdu konštatovať, že štát prostredníctvomorgánov činných v trestnom konaní naviedol navrhovateľa na spáchanie trestného činu, dokonca mu ho
iniciatívne vnucoval, nepripravil navrhovateľa na riešenie takýchto situácií a tým zneužil inštitút trestného
práva, pričom takéto konanie vážne zasiahlo do osobnostných práv navrhovateľa. Vo vzťahu k ust. §

17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. písm. a/ povinnosť pri náhrade nemajetkovej ujmy brať zreteľ na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje súd konštatoval, že pri osobe
navrhovateľa neboli žiadne pochybnosti o jeho bezúhonnosti, čestnosti či už v súkromnom živote alebo
pri vykonávaní služobných povinností a to ani z dostupných poznatkov o jeho doterajšom živote alebo
výkonu služby policajta.

Súd pri hodnotení závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo opätovne zdôrazňuje,
že samotné trestné stíhanie, vznesenie obvinenia ku ktorému vôbec nemalo dôjsť, pretože skutok
nebol trestným činom, vzatie do väzby, ktorú si navrhovateľ vôbec nezavinil (nešlo o útekovú väzbu),
ako aj celkovú dĺžku prebiehajúceho trestného konania, súd má z vykonaného dokazovania za
preukázané, že na strane navrhovateľa následkom nezákonného rozhodnutia, väzby ako aj celého

trestného stíhania došlo k narušeniu jeho sociálnych väzieb v súkromnom aj pracovnom živote, zásadnej
zmene spôsobu života, vykonávania práce a cieľov. Celé konanie navrhovateľa bolo medializované
nie pričinením navrhovateľa, ale informovaním hovorcu orgánov činných v trestnom konaní následkom
čoho sa okolie navrhovateľa dozvedelo o vznesení obvinenia ako aj vzatia navrhovateľa do väzby. Je
nepochybné, že pracovný okruh osôb navrhovateľa, na ktorého osoby sú kladené zvýšené požiadavky

bezúhonnosti sa mu začal vyhýbať, pričom vzhľadom na celkovú dĺžku celého konania muselo dôjsť
k ochabnutiu a prerušeniu vzťahov s okruhom kolegov a spolupracovníkov. Takisto väčšina ľudí z
okolia navrhovateľa vzhľadom na medializované informácie, ale aj samotné zadržanie navrhovateľa,
väzbu, pokračujúce trestné stíhanie nevyhľadávala alebo sa vyhýbala stretávaniu s navrhovateľom.
Takýto zásah v sociálnej oblasti sa výrazne prejavil aj v súkromnom živote navrhovateľa, vzniku

rodinných problémov medzi navrhovateľom a manželkou, ktoré práve v tej dobe potrebovala vzhľadom
na tehotenstvo a narodenie dieťaťa pomoc a podporu navrhovateľa, narušeniu vzťahov medzi otcom,
ktorý vykonával vysokopostavené funkcie v policajnom zbore. Súd preto nemal dôvodnosť pochybovať
o pravdivosti výpovedí svedkov ako aj o vzniknutých dôsledkoch. Odporcom preukazovaná a tvrdená
prezumpcia neviny sa skôr môže prejaviť v úradnej činnosti ako súkromnom živote, pretože celé

okolie navrhovateľa nevyhnutne vyhodnocovalo a reagovalo na vtedajšiu situáciu a nesledovalo
proces trestného konania trvajúceho viac ako tri roky, teda logicky viac vyhodnocovalo situáciu
skutku a bezprostredného sledu okolností ako venovalo pozornosť možnému uznaniu viny súdom.
O uvedenom záujme verejnosti nepochybne nasvedčuje množstvo správ a článkov venujúcich sa
zadržaniu navrhovateľa ako následnému oslobodeniu spod obžaloby. Ochota verejnosti je skôr prijímať

senzácie ako okolnosti o ich náprave a vysvetlení.

nedošlo ani k porušeniu služobných povinností navrhovateľa, pravdepodobne nedošlo by ani ku
skončeniu služobného pomeru s navrhovateľom, zmene sociálneho prostredia a väzieb, prípadne
skorým správnym vyhodnotením skutku by nedošlo k vzatiu navrhovateľa do väzby ani k začatiu
trestného stíhania a takému intenzívnemu zásahu v súkromnej sfére. V danom prípade sa teda jedná
o objektívnu zodpovednosť štátu za konanie jeho orgánov, ktorej sa nemožno zbaviť ktorá nevyžaduje

ani zavinenie.

Súd sa preto zaoberal výškou primeranej náhrady. V žiadnom prípade sa súd nemohol stotožniť s
limitovaním výšky nemajetkovej ujmy výškou náhrad, ktoré sa priznávajú obetiam trestných činov
podľa zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. V danom

prípade sa nezohľadňujú osobnostné práva, ale výpočet odškodnenia pri ujme na zdraví sa určí
podľa osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, pri smrti vo výške päťdesiat násobku minimálnej mzdy a ujme na zdraví
znásilnením alebo sexuálnym násilím, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú
morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Ani vyplatením náhrady nie je dotknuté právo

poškodenéhodomáhaťsavočiškodcovinemajetkovejujmy.Súdsavžiadnomprípadenemôžestotožniť
s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy smrťou by bola vo výške päťdesiat násobku minimálnej mzdy a pri
ujme na zdraví znásilnením alebo sexuálnym násilím by bola vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy.
Takýto výklad by znamenal degradáciu základných osobnostných práv.Súd taktiež do pozornosti dáva skutočnosť, že odporca v tomto konaní neposkytuje náhradu za iného
páchateľa ale zodpovedá sa svoju činnosť, ktorú vykonáva prostredníctvom svojich orgánov. Súd taktiež

pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadal aj na rozhodnutia súdov, ktoré rozhodujú o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy v iných prípadoch. Ak za prieťahy v konaní priznáva Ústavný súd SR
alebo Európsky súd pre ľudské práva náhradu v priemere 1.000 až 2.000,- eur za rok, za nezákonné
odpočúvanie priznáva náhradu 20.000,- eur (IÚS 117/07-33 zo dňa 4.2.2009), je potrebné priznať
navrhovateľovi, voči ktorému bolo vznesené nezákonné obvinenie, vedené trestné stíhanie a bol od

7.1.2005 do 23.3.2005 vo väzbe, teda došlo k obmedzeniu osobnej slobody bez naplnenia predpokladov
podľa § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z., náhradu nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu. Preto súd
vzhľadom na osobu navrhovateľa, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval a žije a
pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli navrhovateľoviv súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení považoval za nevyhnutné priznať
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur a nároky nad uvedený rozsah zamietnuť.

priznaného plnenia.

Spolu priznal súd navrhovateľovi nárok vo výške 32.841,13 eur a návrh vo zvyšku zamietol.

Súd zároveň priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9% ročne

so sumy 2.841,13 eur od 29.10.2009 do zaplatenia. Úroky z omeškania súd priznal zo zistenej
náhrady vynaložených trov konania vynaložených na účelnú obhajobu v konaní, v ktorom bolo voči
navrhovateľovi nezákonne vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu. Súd sa stotožnil s názorom
navrhovateľa vyjadreným v podaní zo dňa 12.12.2011, že odporca sa dostal do omeškania s úhradou
majetkovej škody odo dňa uplynutia doby na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žiadosť

podal navrhovateľ odosielateľovi na prepravu dňa 24.4.2009, doručená bola najneskôr 28.4.2009 a
lehota na plnenie uplynula dňa 28.10.2009, uplynutím zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. V
tomto prípade sa jednalo o škodu zodpovedajúcu zaplateným trovám podľa § 18 zák. č. 514/2003 Z.z..,
ktorú bol povinný odporca zaplatiť navrhovateľovi a ktorej výška nezávisela od úvahy súdu.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011
povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do
omeškania.

Súd nepriznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, pretože o výške nároku pokiaľ nedôjde k dohode o predbežnom prejednaní veci
rozhoduje súd a ten kto ju má nahradiť sa dostáva do omeškania až v prípade, že nesplní právoplatne
uloženú povinnosť. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká totiž až rozhodnutím súdu a nie
uplatnením nároku. Rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy má totiž konštitutívny charakter

na rozdiel od deklaratórneho charakteru rozsudkov zaväzujúcich na plnenie zmluvnej alebo zákonnej
povinnosti.

základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu, ktorá ku dňu 29.10.2009 bola vo výške 1% p.a..

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. podľa ktorého aj keď mal účastník vo
veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne

nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu;vtakomprípadesazákladnásadzbatarifnejodmenyadvokátavypočítazvýškysúdompriznaného
plnenia.Rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy bolo závislé od úvahy súdu, v konaní o tomto návrhu mal
navrhovateľ úspech, úspech mal navrhovateľ aj v časti nárokov na náhradu škody titulom odmeny za
obhajobu, odporca mal úspech v časti zamietnutia nárokov trov vynaložených na obhajobu, náhradu

ročného odevného, cestovného, stravného a výsluhového príplatku.

za 10 úkonov právnej služby a to
- § 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010 príprava a prevzatie veci 10.11.2009,
- § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010 (§ 14 ods. 1 písm. b/ cit. vyhl. v znení
od 1.6.2010) písomné podanie na súd dňa 2.12.2009, 31.3.2010, 12.5.2010, 4.8.2010, 13.12.2010,
- § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. v
znení od 1.6.2010) účasť na pojednávaní dňa 11.5.2010, 4.11.2010, 16.12.2010 a to a za ďalšie začaté

dve hodiny
a ďalších šesť úkonov právnej služby vo výške 8562,03 eur a to:
- odvolanie z 16.2.2011, písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu z 16.3.2011, vyjadrenie zo dňa
23.3.2012 (k návrhu odporcu podľa na zloženie preddavku podľa ô 141a O.s.p.) podľa § 14 ods. 1 písm.
b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení,

- účasť na pojednávaní dňa 3.5.2012 a 18.10.2012 podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
v platnom znení,
- vyjadrenie zo dňa 14.5.2012 k odvolaniu odporcu proti zamietnutiu návrhu podľa § 141a O.s.p.) podľa
§ 14 ods. 3 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení.

Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov konania za nasledovné úkony právnej služby:
-prípravaaprevzatievecidňa10.11.2009§14ods.1písm.a/vyhl.č.655/2004Z.z.vznenído31.5.2010,
- písomné podania na súd dňa 2.12.2009, 31.3.2010, 12.5.2010, podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č.
655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010, vyjadrenia zo dna 4.8.2010, 13.12.2010, odvolanie z 16.2.2011,
písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu z 16.3.2011, vyjadrenie zo dňa 23.3.2012 (k návrhu odporcu

podľa na zloženie preddavku podľa ô 141a O.s.p.) podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v
platnom znení,
- účasť na pojednávaní dňa 11.5.2010, 4.11.2010, 16.12.2010 podľa § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č.
655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. v znení od 1.6.2010) a účasť na
pojednávanídňa3.5.2012a18.10.2012podľa§14ods.1písm.c/vyhl.č.655/2004Z.z.vplatnomznení,

- vyjadrenie zo dňa 14.5.2012 k odvolaniu odporcu proti zamietnutiu návrhu podľa § 141a O.s.p.) podľa
§ 14 ods. 3 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení

Spolu súd priznal navrhovateľovi náhradu trov konania za 14 úkonov právnej služby vo výške 486,34
eur, jeden úkon v polovičnej výške 243,17 eur + paušálne náhrady podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004
Z.z. za úkon podania žaloby v roku 2009 vo výške 6,95 eur a za 8 úkonov po 7,21 eur v roku 2010
náhradu k úkonu vo výške 57,68 eur, za dva úkonu v roku 2011 po 7,41 eur spolu 14,82 eur a za 4 úkony

v roku 2012 po 7,63 eur spolu 30,52 eur.

Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 7.161,90 eur a podľa § 149 O.s.p. uložil
odporcovi povinnosť úhrady trov právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne navrhovateľa č.
4260138901/3100 vedený vo Volksbank Slovensko a.s..

P o u č e n i e:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiusmeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa

§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on May 15, 2024. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok , Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, October 18, 2012

Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, October 18, 2012