Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 2, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/157/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111203906
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8111203906.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Jozefa Engela, v právnej veci žalobcu: Y. J., nar. XX.X.XXXX, bytom Y.Á.
XX, J., právne zastúpeného JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou, so sídlom Floriánova 12, Prešov,
proti žalovanému: E. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J. F. L., J., právne zastúpenému JUDr. Patrik HOLINGA
s.r.o., IČO: 36 856 967, advokátska spoločnosť, so sídlom v Prešove, Hlavná 6, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalobcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie
legionárov 5, Prešov, právne zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Juríkom, so sídlom Bratislava,
Račianska č. 62, o zaplatenie 2.440,- eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.

k. 28C/37/2011-241 zo dňa 15.10.2014, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 119,19 eur, ktoré je povinný
zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Lýdie Farbakyovej, advokátky, so sídlom Floriánova
12, Prešov v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvého stupňa) zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia 1.220,- eur a z titulu

primeraného peňažného zadosťučinenia 1.220,- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Zároveňvtejistejlehoteodprávoplatnostiuložilžalovanémupovinnosťnahradiť žalobcovitrovykonania
vo výške 1.523,35 eur na účet právnej zástupkyne žalobcu.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojím návrhom zo dňa 14.2.2011 domáhal
od žalovaného zaplatenia 1.220,- eur z titulu bezdôvodného obohatenia a rovnako 1.220,- eur z titulu
primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj náhrady trov konania. Súd svojím rozsudkom (v poradí

prvým) zo dňa 17.7.2012 návrh zamietol z dôvodu, že neboli zo strany žalobcu predložené zmluvy
o pôžičke, neuniesol žalobca dôkazné bremeno, súd nemohol teda posudzovať zmluvy ako platné
alebo neplatné, keď nepoznal ich obsah, ktorý bol sporný a preto z uvedeného dôvodu nepriznal
zadosťučinenie. Krajský súd po odvolaní žalovaného zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil ho na
ďalšie konanie, pričom uviedol, že prvostupňový súd pochybil pri výklade ustanovenia § 120 ods. 1, 3
O.s.p. v nadväznosti na ustanovenie § 451 až 457 Občianskeho zákonníka, pričom sa nevysporiadal
s tým, že doklady týkajúce posledných dvoch platieb zo dňa 18.2.2009 v sume 94,80 eur a zo

dňa 23.9.2009 vo výške 1.125,31 eur sú označené tým istým symbolom C. XX/XXXX, ako celý rad
ďalšíchpokladničnýchdokladovžalobcomzaplatenýchsumách,ktorévosvojomúhrneprekračujevýšku
22.000,- Sk požičaných dňa 22.4.2006. Podobne súd nevyvodil dôsledky doterajšieho zistenia, že túto
pôžičkuposkytolžalovanýžalobcovizarokvovýškeminimálne5%mesačne.Ďalejkrajskýsúdpoukázalna to, že otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu môže byť vyriešená v samostatnom súdnom
konaní, avšak môže si ich súd riešiť ako otázku predbežnú. Čiastočná neplatnosť právneho úkonu
zakladá povinnosť vydať obohatenie v rozsahu tomu zodpovedajúcemu. Žalobca v tejto súvislosti tvrdil

neplatnosť tejto časti zmluvy, ktorou mali byť dohodnuté úroky ako cena plnenia, keď v tejto súvislosti
je možné konštatovať, že žalovaný vyplatil dňa 22.8.2006 žalobcovi sumu 22.000,- Sk s tým, že na
tomto výdavkovom doklade, ktorého autentičnosť nikto nespochybnil, je uvedený 8 % úrok, splátka
1.760,- Sk mesačne, ako aj údaj „pôžička osobne k autu“. Podľa výpovede samotného žalovaného,
požičiaval peniaze za úrok vo výške 5 až 6 % mesačne, a to na dobu 3 mesiacov. Vychádzajúc

z týchto dôkazov vznikla prvostupňovému súdu povinnosť vysporiadať s týmto tvrdením žalobcu o
neplatnosti dojednania úroku vo výške minimálne 5 % mesačne, t. j. 60 % ročne. Na tom nemení nič
skutočnosť, že žiadna zo sporných strán nepredložila súdu zmluvu zo dňa 22.8.2006. V tejto súvislosti
prešlo na žalovaného dôkazné bremeno preukázať, že v zmluve bol dojednaný 5 % úrok, a nie 8
% úrok a že išlo o dojednanie takého úroku na dobu 3 mesiacov, a nie až na dobu do zaplatenia
poskytnutej čiastky. Keďže žalovaný žiadne dôkazy v tejto súvislosti nepredložil, mal súd vychádzať z

dôkazov nachádzajúcich sa v spise. Pokiaľ sa tak nestane ani v ďalšom priebehu konania, je možné
vychádzať z toho, že úrok bol dohodnutý minimálne vo výške 5 % mesačne za celé obdobie od vrátenia
poskytnutej sumy. Prvostupňový súd doposiaľ podľa odvolacieho súdu nepreveril tvrdenia žalobcu, že
plnenia zo zmluvy zo dňa 22.4.2006 sa podľa žalobcu týkajú platieb označených C. XX/XXXX, pričom
takouto značkou sú označené doklady o poskytnutí plnenia žalobcom žalovaného v celkovej výške

3.030,42 eur (91.294,43 Sk). Okrem toho žalobca zaplatil žalovanému dňa 22.7.2007 ďalších 24.000,-
Sk, ktorých účel je vypísaný textom „vyplatenie pôžičky 22.000,- Sk“ a ktorá má iné evidenčné číslo
D. Po započítaní tejto platby by žalobca uhradil za poskytnutú pôžičku 22.000,- Sk dňa 22.4.2006 v
nasledujúcom období celkom 115.209,- Sk. Dôkazné bremeno na preukázanie, že okrem zmluvy zo dňa
22.4.2006 a predchádzajúcich zmlúv z roku 2003 na sumu 40.000,- Sk, a to na požičanie dňa 14.3.2005

sumy 10.000,- Sk uzavreli účastníci ďalšie zmluvy, je na žalovanom s tým, že žalovaný toto dôkazné
bremeno neuniesol a tak nepreukázal, že by existovali ďalšie zmluvy, na základe ktorých by bol žalovaný
povinný niečo plniť. Už vôbec nepreukázal, že by takéto plnenie malo mať evidenčnú značku C. XX/
XXXX. Podľa tohto stavu vznikla prvostupňovému súdu povinnosť rozhodnúť vo veci podľa dôkazov
nachádzajúcich sa v spise a posúdiť, či účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke

podľa § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka, alebo aj záložnú zmluvu, alebo aj záložnú zmluvu
spojenú s poskytnutím zálohu - motorového vozidla v zmysle § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka. V
nadväznosti na to bolo potrebné sa vysporiadať s tým, že dojednanie z úroku vo výške 5 % mesačne
je platným právnym úkonom a v prípade záveru o neplatnosti sa bolo potrebné vysporiadať s tým, či
plnenie zo dňa 23.2.2009 vo výške 1.125,31 eur je plnením úroku alebo zostatku istiny (§ 566 ods. 2

Občianskehozákonníkavzneníúčinnomod1.1.2008).Vprípade,žebysúddospelkzáveruočiastočnej
neplatnosti zmluvy zo dňa 22.4.2006, bolo by na mieste vysporiadať sa s opodstatnenosťou nároku
na zaplatenie finančného zadosťučinenia uplatňovaného žalobcom podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane
spotrebiteľov.

Citujúc ustanovenia §§ 52 ods. 1, 53 ods. 1, 5, 6, 451 ods. 1, 2, 107 ods. 1, všetko Občianskeho
zákonníka a § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, súd prvého stupňa uzavrel, že v
zmysle záverov uznesenia krajského súdu vyzval žalovaného na preukázanie, že okrem zmluvy z roku
2006, 2003 a dopožičiavanie od roku 2005, uzavreli účastníci ešte ďalšie zmluvy, s tým, že dôkazná
povinnosť bola na žalovanom, avšak tento ani po uznesení Krajského súdu v tomto smere dôkazné

bremeno neuniesol a nepreukázal súdu existenciu ďalších zmlúv medzi ním a žalobcom. Neunesenie
tohto dôkazného bremena sa javilo súdu prvého stupňa ako kľúčové s tým, že tento viazaný názorom
krajského súdu uzavrel, že žalovaný, na ktorom bolo dôkazné bremeno, ho neuniesol v ňom tvrdenom
smere, že medzi účastníkmi došlo k ďalším pôžičkám a že doklady o zaplatení súd (zrejme malo
byť uvedené súm), ako to uvádzal žalobca, patria k iným pôžičkám a nie k tej, ktorú žalobca tvrdí.

Súd prvého stupňa nemohol ako argument v prospech žalovaného brať ani označenie na príjmových
dokladoch pôžičiek, keďže samotné zmluvy o pôžičkách nemá, nevie teda, akými číslami sa tieto pôžičky
spravovali s tým, že bolo preukázané, že celková suma za pôžičku 22.000,- Sk bola zaplatená vo výške
115.209,- Sk. Ďalším podstatným v tomto prípade bolo, či zaplatenie 1.125,31 eur, ktoré sú predmetom
tohto konania, je plnením predmetnej pôžičky, plnením úroku alebo zostatku istiny. Súd prvého stupňa

uzavrel, že zo zhodných výpovedí účastníkov vyplýva, že dohodnutý úrok je vo výške 0,5 % denne,
čo predstavuje ročne 180 %. Ak žalovaný tvrdil, že dohodnutý úrok vo výške 0,5 % denne bol len na
dobu prvých troch mesiacov, nepreukázal tieto tvrdenia listinnými dôkazmi a v tomto smere sa tvrdenia
účastníkov rozchádzali. Z výpovede na pojednávaniach a z predložených dôkazov zo strany žalobcuvšak vyplýva, že úrok z omeškania bol 0,5 % denne, teda 180 ročne, a teda pôžička medzi žalobcom a
žalovaným(ktorúsúdnemalkdispozíciiavychádzalibaztvrdeníúčastníkov),jevtomtoneplatná.Takýto
úrok z omeškania by pri sume 22.000,- Sk predstavoval 100,- Sk denne, pričom podľa tvrdení oboch

účastníkov konania bol riadny úrok z pôžičky 8 % mesačne, čo predstavuje 96 % ročne. Aj v tejto časti je
podľa súdu prvého stupňa zmluva o pôžičke neplatná, pretože je v rozpore so zákonom a s citovanými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Nárok z posledných uplatňovaných splátok nie je premlčaný.
Dvojročná premlčacia doba z titulu bezdôvodného obohatenia neuplynula pred podaním žaloby dňa
14.2.2011. Keďže súd uzavrel, že zmluva o pôžičke v časti úrokov z omeškania a riadnych úrokov je

neplatná, žalobca sa síce dostal do omeškania, ale žalovanému prináležal z jednotlivých splátok iba
riadny úrok z omeškania, je zrejmé, že žalobca plnil žalovanému bez právneho dôvodu. Ak žalobca
žaluje 1.220,- eur z titulu posledných nepremlčaných splátok ako bezdôvodné obohatenie, jeho nárok
je dôvodný a súd prvého stupňa mu v tomto vyhovel. Prvostupňový súd vyhovel žalobcovi aj v časti
finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., ktorý si žalobca
uplatnil vo výške žalovaného bezdôvodného obohatenia. Na základe vyššie uvedeného dospel

prvostupňový súd k záveru, že zmluva o pôžičke je v časti úrokov z omeškania, ako aj úrokov, neplatná
s tým, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy a tvrdenia žalovaného, že zmluva v
záložni nie je spotrebiteľskou zmluvou, nemá opodstatnenie. Je pravdou, že obsah zmluvy, ktorú medzi
sebou účastníci uzavreli, nebol súdu známy, a tak ako naznačil krajský súd, dôkazné bremeno bolo
na strane žalovaného, nie na strane žalobcu a v tomto smere on neuniesol dôkazné bremeno. Súd

vychádzal, čo sa týka obsahu zmluvy, iba z výpovedí obidvoch účastníkov. To, na čom sa zhodli, bola
výška úroku, aj keď nie čas, za ktorý sa mali platiť. Súd však mal za to, že výška úrokov z omeškania
0,5 % denne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Je teda dôvodné vyhovieť návrhu žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie a spravodlivé sa súdu
prvého stupňa javilo práve vo výške priznanej finančnej náhrady za bezdôvodné obohatenie. O trovách
konania prvostupňový súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi trovy
konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia.

Voči uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote v celom rozsahu odvolanie žalovaný, keď mal za
to, že ten, kto v konaní neuniesol dôkazné bremeno, je žalobca, ktorý si v zmysle svojho žalobného
návrhu v konaní uplatňoval dve posledné platby, a to zo dňa 18.2.2009 a 23.2.2009, spolu vo výške
1.220,- eur z pôžičky poskytnutej odporcom vo výške 22.000,- Sk. Podľa žalovaného žalobca v konaní
nepreukázal, či dané pokladničné doklady patrili k zmluve, na ktorú sa vo svojej žalobe odvoláva, keď

sám vo svojej žalobe uviedol, že mal 53 úverov, z ktorých mnohé čerpal práve od žalovaného. Žalobca
uvádza, že sa opiera o tri zmluvy, a to z rokov 2003, 2005 a 2006, avšak na príjmových pokladničných
dokladoch je číslo C. XX/XXXX a preto je rozporné, o aké splatenie pôžičiek sa v danom prípade
18.2.2009 a 23.2.2009 jednalo. Skutočnosť, že je tam uvedený rok 2007, podľa žalovaného spochybňuje
to, že sa malo jednať o pôžičku z roku 2006, keď je nelogické, aby žalovaný k pôžičke z roku 2006

pridelil evidenčné číslo s rokom 2007. Ďalším spochybňujúcim faktorom podľa žalovaného je, že žalobca
mal okrem kmeňových pôžičiek aj tzv. dopožičiavanie, čo v konaní sporné nebolo, pretože to vo svojej
výpovedi aj zhodne potvrdili účastníci, i svedok D.. Podľa súdu prvého stupňa bolo na žalovanom, aby
preukázal, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k dopožičiavaniu, resp. že účastníci uzavreli medzi
sebou ešte ďalšie zmluvy s tým, že tieto súvislosti žalovaný uviedol, že táto skutočnosť v konaní spornou

nezostala, čo zhodne potvrdili účastníci, ako aj svedok D.. Rovnako o existencii viacerých záväzkových
vzťahov má súd vedomosť z pripojeného spisu. Ak súd nemá k dispozícii zmluvy o pôžičke a má len
príjmové pokladničné doklady s rôznymi evidenčnými číslami, mal uviesť, na základe akých skutočností
súd prvého stupňa uveril žalobcovi, že posledné dve platby patria práve k Zmluve o pôžičke z roku 2006,
keď plnenia zo Zmluvy zo dňa 22.4.2006 sa podľa žalobcu týkajú platieb označených číslom C. XX/

XXXX. Ďalej pokiaľ súd prvého stupňa ustálil, že bolo preukázané, že celková suma pôžičky 22.000,- Sk
bola zaplatená vo výške 115.209,- Sk, rovnako súd prvého stupňa neuviedol, na základe akých dôkazov
má tieto tvrdenia žalobcu za preukázané. Napadnuté rozhodnutie súdu dáva žalobcovi, ako aj všetkým
podobným typom dlžníkov s 53 úvermi návod na to, ako sa domôcť peňažného plnenia od veriteľa
bez unesenia dôkazného bremena. Dlžník súdu nepredloží zmluvu, len pokladničný doklad, z ktorého

odvodzuje svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, z ktorého nie je zrejmé, o akú zmluvu a
s akým obsahom sa jedná,
aké sú podmienky a lehoty splácania a akým úrokom a ku akej zmluve tento pokladničný doklad patrí.
Aj napriek tejto dôkaznej núdzi mu súd vo vzťahu k veriteľovi prizná právo na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa nezodpovedal na otázku, či zaplatenie sumy 1.125,41
eur bolo plnením predmetnej pôžičky, plnením úroku alebo zostatku istiny, v ktorých intenciách sa
niesli aj pokyny odvolacieho súdu. Napriek tomu, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia zmieňuje o tom, že túto podobnú otázku je potrebné v konaní zodpovedať, rovnako
vyznievajú aj pokyny súdu druhého stupňa. Táto otázka zostáva v konaní nezodpovedaná bez právneho
záveru a odôvodnenia, čo podľa odvolateľa zakladá odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p.. V
nadväznosti na uvedené mal žalovaný za to, že žalovaný neuniesol vo veci dôkazné bremeno.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného súdu uviedol, že zhodne s názorom krajského
súdu v tejto veci má za to, že dôkazné bremeno na preukázanie, že okrem Zmluvy z 22.4.2006 a
predchádzajúcich zmlúv z roku 2003 na sumu 40.000,- Sk a dopožičania dňa 4.3.2005 zo sumy 10.000,-
Sk uzavreli účastníci ďalšiu zmluvu, je na žalovanom, ktorý dôkazné bremeno neuniesol. Čo sa týka
námietkyžalovanéhotýkajúcejsaúrokuzomeškania,súdprihodnotenídôkazovvychádzalzozhodných
tvrdení účastníkov bez toho, aby mal listinné dôkazy a na základe týchto zhodných tvrdení uzavrieť,

že takýto úrok medzi účastníkmi dohodnutý bol. Takto žalobca uviedol, že súd prvého stupňa nemal
prečo pochybovať o dohodnutej výške úrokov, ak sám žalovaný na pojednávaní konanom dňa 6.2.2012
uviedol,žeúčtovalúrokpriomeškaníúhradouvovýške0,5%denneafinančnéprostriedkypožičiavals5
- 6 % úrokom mesačne, čo predstavovalo 15 % za 3 mesiace. Žalobca si na rozdiel od žalovaného splnil
svoju procesnú povinnosť a predložil súdu dôkazy, z ktorých je zrejmé, akú peňažnú sumu mu žalovaný

(zrejme malo byť žalobca) vrátil. Ak však žalovaný tvrdil, že žalobcom vrátené finančné prostriedky
sa netýkajú pôžičky, na ktorú žalobca plnil, bolo procesnou povinnosťou žalovaného svoje tvrdenia
preukázať, keďže dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý
z existencii týchto skutočností vyvodil pre seba priaznivejšie právne dôsledky, bolo podľa žalobcu práve
na žalovanom predložiť súdu právne dôležité listinné dôkazy, ktorými by súdu preukázal, že žalobca plnil

na inú zmluvu o pôžičke a jeho finančné plnenia sa vzťahujú k pôžičke žalobcom uvádzanej aj s tými
dôkazmi preukázanými. Žalobca mal za to, že prvostupňový súd rozhodol správne a spravodlivo a vec
aj právne posúdil s tým, že navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 119,19 eur v rámci náhrady trov konania.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z §
212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa
§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené

na úradnej tabuli súdu, najmenej 5 dní pred vyhlásením.

Odvolací súd z dôvodu, že žalovaný ako podnikateľský subjekt s obchodným menom E.X. Z. - Z., so R. P.
XX, J., A.: XX XXX XXX ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených
na dokladoch o živnostenskom

oprávnení ku dňu 31.12.2011, pokračoval v konaní so žalovaným ako fyzickou osobou nepodnikateľom.

Súd prvého stupňa v predmetnom konaní vykonal rozsiahle dokazovanie a na jeho základe dospel
k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správny právny záver. Jeho odôvodnenie je
vyčerpávajúce, preto odvolací súd sa v celom rozsahu s tým stotožňuje a vo vzťahu k odvolacím

námietkam žalovaného len uvádza nasledovné:

Je pravdivá skutočnosť, ktorú uvádza žalovaný v podanom odvolaní, že medzi účastníkmi bolo uzavreté
viacerotzv.„kmeňových“pôžičiek,akoajto,žežalovanýviackrátodžalobcučerpaltzv.„dopožičiavanie“.
Sporným však bola tá skutočnosť, či splátky žalobcu pre žalovaného zo dňa 18.2.2009 a 23.2.2009

sa týkali pôžičky na sumu 22.000,- Sk s tým, že v tomto smere opakovane odvolací súd zhodne so
svojím, už prv vysloveným názorom (v zrušujúcom uznesení, ktorým rozhodol o odvolaní voči prvému
meritórnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa) vyslovil názor, že dôkazné bremeno tvrdenia žalovaného
spočívajúce v tom, že tieto splátky sa týkali iných pôžičiek, ako tej na sumu 22.000,- Sk, resp. že
sa týkali tzv. „dopožičiavania“, je na samotnom žalovanom. V tomto smere pre úplnosť odvolací súd

uvádza,žeprocesnéprávopodmieňujeúspechúčastníkakonaniavkonaníunesenímdvochprocesných
bremien - bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Preto je v prejednávanej veci na žalovanom, aby
uniesol tzv. bremeno tvrdenia s tým, že bolo na žalovanom, aby v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. označil
dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, keď zákon určuje dôkazné bremeno, ako aj bremeno tvrdeniaako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý je určený výsledkom vykonaného
dokazovania. V danom prípade žalovaný právne relevantným spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že
žalobca platbami zo dňa 18.2.2009 a 23.2.2009, spolu vo výške 1.220,- eur splácal inú pôžičku alebo tzv.

„dopožičiavanie“. Rovnako je pravdivé tvrdenie žalovaného, že súd nemôže ako argument v prospech
žalovaného (zrejme mal žalovaný na mysli žalobcu) brať ani označenie na príjmových pokladničných
dokladov pôžičiek, keďže samotné zmluvy o pôžičke ani nemá, nevie teda, akými číslami tieto pôžičky
spravovali. Avšak odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného vysloveným v podanom odvolaní,
že ak predsa súd nemá k dispozícii zmluvy o pôžičke a má len príjmové pokladničné doklady s rôznymi

evidenčnými číslami, na základe akých skutočností mohol potom uveriť žalobcovi, že posledné dve
platby patria práve k zmluve o pôžičke z roku 2006, nakoľko v celom konaní bola konkrétne, a to výškou
požičanej sumy (22.000,- Sk), ako aj dátumom uzatvorenia zmluvy (22.4.2006) oboma účastníkmi
označená len jedna zmluva uzatvorená medzi nimi, preto nezostávalo súdu prvého stupňa nič iné, len
tieto dve platby priradiť k tejto účastníkmi jedinej označenej zmluvy, prípadne aj ďalšie platby, o ktorých
predložil žalobca príjmové pokladničné doklady žalovaného.

V súvislosti s 8 % úrokom z pôžičky mesačne, ohľadom ktorého žalovaný namietal odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom smere, že jeho samotnú výšku nemá žalovaný namietať, odvolací
súd uvádza, že toto tvrdenie je pravdivé, ale ďalej uvádza, že sám žalovaný na svojom prvom výsluchu
pred súdom prvého stupňa, a to na pojednávaní konanom dňa 6.2.2012 uviedol, že požičiaval za

mesačný úrok 5 - 6 %, čo predstavuje minimálne, keď berieme v úvahu len 5 % úrok mesačne, úrok vo
výške 60 % ročne, čo je podľa názoru súdu nielen prvého stupňa, ale aj odvolacieho, v hrubom rozpore
s dobrými mravmi. Zároveň odvolací súd nemal pochybnosti o povahe zmluvného vzťahu medzi
účastníkmi konania ako spotrebiteľského, keď žalovaný ako dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uznáva predmetnú zmluvu so žalobcom, ktorý uver

zobralapoužilnasúkromnéúčely,anienapodnikanie.Poaplikáciiustanovenia§39ods.1Občianskeho
zákonníka a posúdení úrokov v súlade s ustanovením § 4 Zákona o spotrebných úveroch, ako aj v
tom smere, že žalovaný nepreukázal súdu, že by táto zmluva obsahovala ročnú percentuálnu mieru
nákladov, ani priemernú ročnú percentuálnu mieru nákladov, v dôsledku čoho sa má táto zmluva o
úvere, uzatvorená medzi účastníkmi, považovať za bezúročná a bez poplatkov. Je zároveň potrebné

zdôrazniť, že výška úroku, ktorý v percentuálnom vyjadrení pri poskytnutí úveru na obdobie 12 mesiacov
predstavuje minimálne sumu 60 % v takejto úžernej výške (za čo bol aj žalovaný právoplatne aj v
trestnom konaní odsúdený), odvolací súd to považoval bez ďalšieho za dôvod absolútnej neplatnosti
pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na margo obrany žalovaného, že
súd prvého stupňa neskúmal, či zaplatenie sumy 1.125,31 eur je plnením predmetnej pôžičky zo dňa

22.4.2006, plnením úroku alebo zostatku istiny, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v
súlade s judikatúrou a zákonom sa za odplatu úveru považujú nielen dohodnuté úroky, alebo odmena,
ale aj akékoľvek platby zo strany spotrebiteľa bez ohľadu, či ju tento v zmluve alebo v podmienkach
označí,napr.akopoplatok,nákladyzavypracovanie,naadministratívuapodobne.Pretojeirelevantným,
ako žalovaný na príjmových pokladničných dokladoch označil platby od žalobcu, resp. aký účel platby

uviedol, či to bola splátka istiny, splátka úroku, úroku z omeškania, zmluvnej pokuty, ale podstatným v
prejednávanej veci bolo to, že žalovaný nevedel súdu preukázať, že tieto platby sa netýkali zmluvy zo
dňa 22.4.2006 na sumu 22.000,- Sk, ale inej zmluvy, resp. dopožičiavania, na čom založil celú svoju
procesnú obranu v tomto konaní s tým, že mal údajne o všetky doklady týkajúce sa zmluvných dojednaní
účastníkov, prísť pri povodni. Nakoľko, aj keď žalovaného v tomto smere zaťažovalo bremeno tvrdenia

preukázať dané skutočnosti, čo však žalovaný nijako súdu nepreukázal, ale naopak, najmä z výpovede
svedka D., ako aj z iných dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa vyplýva, že tieto platby sa
týkali práve zmlúv zo dňa 22.4.2006 s tým, že pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal obsah tejto zmluvy
a s tým spojenú nejednoznačnosť platieb žalobcu, je potrebné podľa odvolacieho súdu poukázať na
ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z obsahu ktorého vyplýva, že v pochybnostiach o

obsahu zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Žalovaný trval na tom, že v prejednávanej veci sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil, keďže
tento plnil v prospech žalovaného na základe právneho dôvodu (zmluvy o pôžičke, dopožičiavanie),
odvolací súd k tomu uvádza, že žalobca, bez ohľadu, či plnil na istinu, úroky z omeškania, prípadne

riadne úroky, resp. nejakú sankciu v prípade údajného omeškania, plnil tak na základe neplatného
právneho úkonu, keď je nepochybné, že na splátkach (bez ohľadu na čo boli pripísané a ako boli
označené), zaplatil niekoľkonásobne viac, ako bola požičaná suma, čím v súlade s ustanovením §451 Občianskeho zákonníka vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu
predstavujúce majetkový prospech získaný takýmto plnením.

Žalovaný v podanom odvolaní, aj napriek tomu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa napadol v celom
rozsahu, svoje odvolacie námietky vo vzťahu k výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol
zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 1.220,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia, nijako
nekonkretizuje, odvolací súd v tomto smere dodáva, na
margo rozsudku súdu prvého stupňa, že je nepochybné, že žalobca si úspešne uplatnil porušenie

svojich práv vyplývajúcich z predpisov o ochrane spotrebiteľa, preto je daný právny základ finančného
zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z. z.. Odvolací súd sa stotožnil s
výškou finančného zadosťučinenia, ktoré je nutné vnímať ako satisfakciu za psychickú ujmu, ktorá bola
spôsobená žalobcovi v období splácania úveru. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Samotná povaha
primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia

byť predložené dôkazy o existencii ujmy, ale postačí, ak takáto ujma tu je. V danom prípade si
žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich práv vyplývajúcich mu z príslušných právnych predpisov o
ochrane spotrebiteľa, preto má právo na primerané finančné zadosťučinenie. Priznanú sumu 1.220,-
eur považoval odvolací súd za primeranú vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný tak, ako to vyplýva z
vykonaného dokazovania, dlhodobo používal neprijateľné zmluvné podmienky, ako aj na tú skutočnosť,

že žalovaný bol právoplatne v súvislosti s poskytovaním úverov, odsúdený v trestnom konaní, avšak aj s
poukazom na to, že žalobca plnil žalovanému dlhodobo v splátkach aj sumy z tohto neplatného právneho
úkonu, ktoré si žalobca z dôvodu ich premlčania neuplatnil v rámci vydania bezdôvodného obohatenia,
čím dochádzalo k výraznému zníženiu kvality jeho života. Finančné zadosťučinenie je správne aj z
dôvodu, že v danom období žalovaný nedal do súladu protiprávne časti zmluvných podmienok, na

základe ktorých poskytoval pôžičky, hoci mu to ukladal Občiansky zákonník, teda protiprávny stav vďaka
jeho nečinnosti trval.

S poukazom na uvedené odvolací súd považoval všetky odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné,
preto rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. stotožňujúc sa s

odôvodnením rozhodnutia.

Záverom odvolací súd považuje za potrebné poukázať k opakujúcim sa odvolacím námietkam
žalovaného, týkajúcich sa dôkaznej povinnosti, že to je zákonná povinnosť, ktorá v konaní zaťažuje toho,
kto niečo tvrdí. Pritom podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. platí, že účastníci sú povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Podľa Najvyššieho súdu SR, povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na
označeniedôkazovpreukazujúcichpravdivosťskutkovýchtvrdení.Splnenietejtopovinnostiniejemožné
od účastníkov konania vynucovať. V súvislosti s dokazovaním sa treba zaoberať otázkou dôkazného
bremena a jeho významom pre rozhodnutie súdu. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako
povinnosť účastníka konania, pokiaľ chce byť v konaní úspešný, preukázať pravdivosť svojich tvrdení,

ktoré sú relevantné v posudzovanej veci a teda sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie
súdu. Zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena teda znamená, že účastník konania, ktorého
zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie rozhodných skutočností, a toto bremeno neuniesol, nebude
v konaní úspešný. Žalovaný nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, ktoré by akokoľvek preukazovali jeho
tvrdenia, že v danom prípade išlo pri platbách zo dňa 18.2.2009 v sume 94,82 eur a zo dňa 23.2.2009

v sume 1.125,30 eur, o platby na inú pôžičku, ako tú na sumu 22.000,- Sk, požičanú dňa 22.4.2006.

O trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bolo rozhodnuté podľa § 224
ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., teda žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní boli
priznané trovy právneho zastúpenia v súlade s § 11 ods. 1 písm. d), § 10 ods. 1 v spojení s § 13 ods.

3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Nakoľko žalovaný
napadol celý rozsudok súdu prvého stupňa, predmetom odvolacieho prieskumu bola spolu suma vo
výške 2.440. Sk a tejto sume zodpovedná tarifná odmena vo výške 91,29 eur, k čomu je potrebné
pripočítať aj príslušný režijný paušál vo výške 8,04 eur, ako aj 20 % DPH, keďže právna zástupkyňa
žalobcu je platcom DPH, čo spolu predstavuje čiastku vo výške 119,19 eur, ktoré je povinný žalovaný

zaplatiť k rukám právnej zástupkyne žalobcu.

Odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť súdu prvého stupňa na skutočnosť, že tento
v rámci náhrady trov konania opomenul rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi vedľajšímúčastníkom na strane žalobcu a žalovaným s tým, že tento vo svojom rozhodnutí zároveň rozhodne aj
o trovách odvolacieho konania medzi týmito účastníkmi.

Uvedené rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.