Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Banská Bystrica

Judgement was issued by JUDr. Klaudia Kosková

Judgement form – Uznesenie

Judgement nature – Zrušujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/574/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114224495
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6114224495.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v právnej veci navrhovateľa RC Service, s. r. o., so sídlom 811 08
Bratislava, Lazaretská 3/A, IČO: 47 336 617, zastúpený GHS Legal, s. r. o., so sídlom 911 08 Bratislava,
Lazaretská 3/A, IČO: 47 232 544, proti odporcovi: S. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. XXX,
toho času na neznámom mieste, zastúpený ustanovenou opatrovníčkou Tatianou Šimovou, súdnou
tajomníčkou Okresného súdu Banská Bystrica, o zaplatenie 55,76 eur s príslušenstvom, na odvolanie

navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 12C/142/2015-40 zo dňa 09. 07.
2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil, že Okresný súd Banská Bystrica nemá právomoc konať
vo veci, následne zastavil konanie s poukazom na ustanovenia § 103 a 104 ods. 1 O.s.p., v nadväznosti

na čl. 2 ods. 1, čl. 5 ods. 1 písm. a/ a čl. 26 ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000
o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach,
z dôvodu takého nedostatku podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a to nedostatku právomoci
súdov Slovenskej republiky a rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania.
Súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že vzhľadom na to, že v danej veci má odporca bydlisko na
území iného členského štátu ako štátu, ktorému bol doručený návrh a súčasne ku skutočnosti, ktorá

zakladá nárok zo zmluvnej zodpovednosti došlo na území iného členského štátu ako štátu, ktorému
bola doručená žaloba, bol súd povinný pre skúmanie svojej právomoci aplikovať predmetné nariadenie.
Následne súd konštatoval, že doterajším postupom súdu nebolo zistené bydlisko odporcu na území
Slovenskej republiky, trvalý pobyt má evidovaný na adrese Lučatín 165 od 01.03.2005, tento však má
len evidenčný charakter a odporca sa na mieste bydliska nezdržiava už dlhšiu dobu. Iný pobyt odporcu
na území Slovenskej republiky zistený nebol. Súdom zistené skutočnosti nasvedčujú záveru, že odporca

má bydlisko na území Českej republiky. Podľa názoru okresného súdu nie je daná právomoc súdu
Slovenskej republiky podľa čl. 2 ods. 1 a podľa čl. 5 ods. 1 a/ nariadenia. Okresný súd poukázal na
tri súdne konania totožných účastníkov konania, pričom vo všetkých prípadoch sa jedná o zaplatenie
neuhradeného cestovného a prirážky k cestovnému za cesty vykonané hromadnou dopravou v Brne.
Sú tak dané indície umožňujúce určiť, že odporca má bydlisko na území Českej republiky, konkrétne v
meste Brno, kde pravidelne využíva hromadnú prepravu. O trovách zastaveného konania súd rozhodol

podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

Proti uzneseniu okresného súdu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Rozhodnutie súdu označil za nezákonné a nesprávne, porušujúce hmotnoprávne aj procesnoprávne
normy. Uznesenie súdu je navyše vnútorne rozporné, nakoľko súd v jednej časti odôvodnenia tvrdí,

že odporca má bydlisko v Českej republike, inde však tvrdí, že sa mu pobyt odporcu nepodarilo zistiť.
Nesprávnym a nezákonným postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom a súd neúplnezistil skutkový stav veci. Navrhovateľ taktiež poukázal na ustanovenie § 86 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého
ak odporca, ktorý je občan Slovenskej republiky, nemá všeobecný súd v tejto republike, je príslušný
súd, v obvode ktorého mal tu posledné bydlisko. Hoci navrhovateľ súhlasí s konštatovaním súdu, že

trvalý pobyt nie je možné zamieňať s pojmom bydlisko tak, ako ho interpretuje nariadenie Rady (ES) č.
44/2001, avšak podstatné je, že prvostupňový súd vôbec nepreukázal, že bydlisko odporcu sa nachádza
v inom členskom štáte než je Slovenská republika a rozhodol len na základe dohadov a indícií, ako sám
hovorí v odôvodnení uznesenia. Súd je povinný vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
a svoje závery opierať o vykonané dôkazy a nie o dohady a indície. Pokiaľ teda má prvostupňový súd

„pocit“, že bydlisko odporcu sa nachádza v inom členskom štáte než je Slovenská republika, mal vykonať
dokazovanie, ktoré by tento jeho názor preukázalo. Takéto absurdné zbavovanie sa zodpovednosti súdu
by viedlo k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitae) a popretiu práva navrhovateľa na spravodlivé
konanie, garantované čl. 46 Ústavy SR. Navrhovateľ zdôrazňuje, že samotný súd niekoľkokrát v
odôvodnení svojho uznesenia vyhlásil, že mu nie je známe žiadne iné bydlisko odporcu a teda posledné
známe je na území SR. Pokiaľ súd poukázal na tri ďalšie konanie, v ktorých je predmetom sporu taktiež

neuhradené cestovné a prirážka k cestovnému, všetky tieto cesty odporcu mali byť v zahraničí vykonané
ešte v roku 2013, teda aj táto „indícia“ je dva roky stará a nemôže preto spoľahlivo viesť k záveru,
že odporcove bydlisko sa stále aktuálne nachádza na danom mieste. Odporca je občan Slovenskej
republiky s posledným známym bydliskom na území Slovenskej republiky a z daného jasne vyplýva, že
určenie miestnej a vecnej príslušnosti súdu je možné zúžiť len na všeobecné súdy Slovenskej republiky,

nakoľkoneúplnosťaneurčitosťinformácieomožnompobyteodporcumimoúzemiaSlovenskejrepubliky
by znemožnila navrhovateľovi účinne a efektívne sa na súde domôcť ochrany jeho práv a záujmov.
Vzhľadom na tieto argumenty navrhovateľ považuje Okresný súd Banská Bystrica za právomocný,
vecne a miestne príslušný v predmetnej veci konať a rozhodnúť. Navrhuje preto uznesenie okresného
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods.
2 O.s.p. napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p.
zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie.

Podľa ustanovenia § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví ( § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 84 O.s.p., na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh
smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa ustanovenia § 85 ods. 1 O.s.p., všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan
bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.

Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 O.s.p., ak odporca, ktorý je občanom Slovenskej republiky, nemá
všeobecný súd v tejto republike, je príslušný súd, v obvode ktorého mal tu posledné bydlisko.

Predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie je splnenie všetkých

procesných podmienok vyžadovaných zákonom. Medzi základné procesné podmienky a predpoklady
pre ďalší postup súdu, ktoré je súd povinný skúmať of offo, a to v každom štádiu konania,
je skutočnosť, či v danej veci, či už vzhľadom na predmet sporu, prípadne vo vzťahu k účastníkom
konania, je daná jeho právomoc vec prejednať a vo veci rozhodnúť. Prekážka nedostatku právomoci
súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná. Neodstrániteľné nedostatky konania majú ten

procesný dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci a konanie o návrhu, ktorý nespadá do
ich rozhodovacej právomoci podľa ustanovenia § 104 ods. 1 O.s.p., zastaví.

Všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd,
v obvode ktorého sa zdržuje (§ 85 ods. 1 O.s.p.), pričom zákonná dikcia nešpecifikuje, že musí ísť o

trvalé bydlisko. Za všeobecný súd občana sa pokladá predovšetkým súd, v obvode ktorého má občan
bydlisko, t.j. miesto, v ktorom býva s úmyslom zdržovať sa tam trvalo, dlhodobejšie (nie prechodne,
napr. len za účelom plnenia si pracovných povinností). Z hľadiska určenia bydliska nie je rozhodujúce,
kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva prihlásený na trvalý pobyt, ale rozhodujúce jemiesto, na ktorom sa občan aj reálne dlhodobo zdržiava. Iba v prípade, ak občan nemá bydlisko, jeho
všeobecným súdom je súd, v obvode ktorého sa zdržuje v čase podania návrhu. Oproti pojmu bydlisko
pri pojme zdržovať sa chýba naplnenie úmyslu občana zdržovať sa na danom mieste trvale.

Odvolací súd po preskúmaní spisu konštatuje, že za daného stavu veci a vzhľadom na doposiaľ
zistené skutočnosti je neisté, kde sa skutočne odporca v súčasnosti, resp. už v čase začatia konania,
zdržiaval. Je možné súhlasiť s argumentom Okresného súdu Banská Bystrica, že z hľadiska určenia
miestnej príslušnosti (a v danej veci aj právomoci) súdu údaj v registri obyvateľov má zásadne len

evidenčný charakter, pričom pri určení príslušnosti a právomoci vo veci konať je podstatné, kde sa
odporca skutočne, reálne dlhodobo zdržiava. Avšak za danej procesnej situácie, keď momentálne - pri
zohľadnení obmedzenej lustrácie pobytu odporcu, a to naposledy koncom roka 2014 - ktoré rok staré
údajeniejemožnépovažovaťzaaktuálne-niejezrejmé,kdesaskutočneodporcavsúčasnostizdržiava
a či sa vôbec dlhodobejšie zdržiaval a aktuálne aj zdržiava na území Českej republiky tak, ako si to na
základe „indícií“ z iných súdnych konaní vyvodil súd prvého stupňa. Odvolací súd sa plne stotožňuje s

argumentom odvolateľa, že ničím nepreukázané konštatovanie súdu, vyvodené len na základe „indícií“
a žiadnym relevantným zistením nepodložených „domnienok“ súdu o tom, že by sa (zrejme) mal odporca
zdržiavať a to dlhodobo mimo územia Slovenskej republiky, konkrétne v Českej republike a v meste
Brno, je z hľadiska vyslovenia nedostatku právomoci súdu Slovenskej republiky konať a rozhodnúť
absolútne nepostačujúce. Súd nemá žiadnym relevantným spôsobom preukázané, že bol povinný a

oprávnený v danej veci aplikovať Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I), pretože v konaní nemá žiadnu okolnosť, ktorá
by bola preukázaná a ktorá by smerovala k nutnosti aplikácie tohto nariadenia. Navrhovateľ je slovenská
právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, odporca je štátny občan Slovenskej republiky,
s evidovaným pobytom na území Slovenskej republiky, pričom žiadny iný jeho hodnoverne preukázaný

pobyt kdekoľvek inde (či už na území SR alebo mimo územia SR), v konaní súd preukázaný nemal.
Doposiaľ jediné určité a relevantné kritérium ohľadom určenia miestnej príslušnosti súdu (a aj jeho
právomoci), je evidencia trvalého bydliska odporcu, ktoré svedčí miestnej príslušnosti Okresného súdu
Banská Bystrica. Súčasne nie je doposiaľ hodnoverne preukázané žiadne kritérium, resp. indícia, ktorá
by smerovala v prospech miestnej príslušnosti iného súdu, resp. k vysloveniu nedostatku právomoci

súdov SR vo veci konať a rozhodnúť. Za daného stavu je potom vyslovenie nedostatku právomoci
Okresného súdu Banská Bystrica vo veci konať predčasné a ničím preukázateľne nepodložené. Len
samotná skutočnosť, že súčasný pobyt odporcu sa na základe lustrácie vykonanej naposledy v roku
2014, nepodarilo súdu zistiť, nie je dostatočným dôvodom pre vyslovenie nedostatku právomoci súdu
vo veci konať a pre zastavenie konania z tohto dôvodu.

Súdy sa musia vyvarovať postupu, ktorým by bez relevantných dôvodov odopreli účastníkovi konania
právo na spravodlivý súdny proces (denegatio iustitiae). Je žiaduce, aby súd v prvom rade prihliadal
na základné a Ústavou SR v čl. 46 ods. 1 garantované právo každého domáhať sa ochrany svojich
práv na nezávislom a nestrannom súde a vyvaroval sa príliš formalistickým postupom odmietnutia

práva na súdnu ochranu. Výklad a používanie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku musí
v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva každého na súdnu ochranu. Aplikáciou a

výkladom zákonného ustanovenia nemožno obmedziť či odoprieť základné právo na súdnu ochranu
bez zákonného podkladu. Súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie sa musí v
každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O.s.p.).

Prílišný formalizmus pri postupe súdu a to navyše bez vyčerpávajúceho a náležitého zistenia dôvodov
na takýto postup, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný
význam pre ochranu zákonnosti, prípadne bez preukázateľného zistenia relevantných skutočností (a
vyvodzovanie záverov len na základe domnienok a indícií), nie sú v súlade s ústavnými princípmi
spravodlivého procesu (nález Ústavného súdu SR II. ÚS 174/04, nález II. ÚS 154/08).

Len samotná skutočnosť, že sa súdu nepodarilo doposiaľ zistiť aktuálny pobyt odporcu nie je
neodstrániteľnou prekážku ďalšieho postupu súdu. Doposiaľ nie je žiadnym hodnoverným spôsobom
preukázané, že sa skutočne, a to dlhodobo odporca zdržiava v inom členskom štáte a je tak dôvodskúmať otázku právomoci v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
znenie jednej zo zásad aplikácie tohto nariadenia obsiahnutej v úvodných prehláseniach/ustanoveniach

tohto nariadenia, konkrétne v bode (9) úvodných zásad, podľa ktorého Žalovaný, ktorý nemá bydlisko
na území členského štátu podlieha vo všeobecnosti vnútroštátnym normám právomoci použiteľným na
území členského štátu, ktorého súdu sa doručila žaloba.

Odvolací súd taktiež poukazuje na závery obsiahnuté v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo 17. novembra

2011, vo veci C-327/10, ktorý vyslovil, že Nariadenie Brusel I [nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22.
decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach]
musí byť vykladané v tom zmysle, že predpokladom použitia pravidiel stanovených týmto nariadením
je, že situácia, o ktorú ide v spore, ktorým sa zaoberá súd členského štátu, môže vyvolať otázky
ohľadom určenia medzinárodnej príslušnosti tohto súdu. O takúto situáciu sa jedná v tom prípade,
aký nastal vo veci v pôvodnom konaní, kedy súd členského štátu rozhodoval o žalobe proti štátnemu

príslušníkovi členského štátu, ktorého bydlisko nie je známe tomuto súdu. Nariadenie Brusel I musí byť
vykladané v tom zmysle, že toto nariadenie nebráni použitiu ustanovenia vnútroštátneho procesného
práva členského štátu, ktoré v snahe zabrániť situácii odopretia spravodlivosti umožňuje viesť konanie
proti osobe, ktorá sa nezúčastní konania a ktorej pobyt nie je známy, pokiaľ sa súd, ktorý sa sporom
zaoberá, ubezpečí predtým, než o ňom rozhodne, že sa uskutočnili všetky zisťovania, ktoré ukladajú

zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby bol zistený pobyt žalovaného. Podkladom pre takýto
postup môže byť ustanovenie § 86 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak odporca, ktorý je občanom Slovenskej
republiky, nemá všeobecný súd v tejto republike, je príslušný súd, v obvode ktorého mal tu posledné
bydlisko.

Bude vecou následného procesného postupu Okresného súdu Banská Bystrica aby za účelom zistenia
terajšieho skutočného pobytu odporcu vykonal vo veci rozsiahlejšiu lustráciu (dožiadaním rodinných
príslušníkov odporcu (s matkou odporcu sa súdu podarilo skontaktovať), vyžiadaním aktuálneho výpisu
z registra obyvateľov, aktuálnym dožiadaním policajných orgánov, prípadným dožiadaním aj českých
orgánov...) a zvolil následne ďalší procesný postup v závislosti od zistených a najmä jednoznačne

preukázaných skutočností a zvážil otázku svojej príslušnosti, resp. aj právomoci v danej veci konať a
rozhodnúť.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/
O.s.p. zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.