Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2015

Súd: Okresný súd Piešťany
Spisová značka: 9C/283/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513211127
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Hadnagyová

ECLI: ECLI:SK:OSPN:2015:2513211127.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Piešťany v konaní pred sudkyňou Mgr. Andreou Hadnagyovou v právnej veci žalobkyne:

Pohotovosť, s.r.o., sídlo: Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpená spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., sídlo: Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, sídlo: Bratislava, Župné námestie
13, o náhradu majetkovej škody vo výške 1 927,99 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 385,60 eur takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa návrhom doručeným Okresnému súdu Skalica 21.9.2012 domáhala, aby súd zaviazal

žalovanú náhrade škody v sume 1 927,99 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 385,60 eur. Svoj
návrh odôvodnila tým, že v exekučnom konaní (EX 13572/2010) je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia žiadosti na súd. Súd rozhodol o tejto žiadosti až 17.02.2011 (konanie pritom
začalo 18.08.2010) rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, teda k rozhodnutiu o
žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie o viac ako
183 dní). Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu) spôsobom odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných
podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej
zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem,
aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci
na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako

exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom
okruhu spoločenských vzťahov, a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. V
tejto súvislosti vznikla žalobkyni majetková škoda v celkovej výške 1 927,99 eur predstavujúca náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny
a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si žalobkyňa uplatnila ako primeranú náhradu

nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie sumu 385,60 eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnotymajetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy
poukázala na článok 46 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Tiež uviedla, že nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom

jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti
majetkového práva žalobcu. nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania
žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky. Má za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Dodala, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Žalobkyňa vo svojom návrhu súčasne vzniesla námietku
zaujatosti sudcov Okresného súdu Skalica.

K návrhu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá okrem iného poukázala na nejasný titul nároku na
náhradu škody, nakoľko z návrhu nie je zrejmé, či sa namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov v konaní alebo sa nároku domáha z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia ako nezákonného rozhodnutia. Poukázala na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, lebo túto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd Slovenskej republiky. Považoval návrh za podaný predčasne, keďže v zmysle § 15 ods. 1 a
§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. od doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škodyneuplynulo6mesiacov.ŽalovanápoukázalanarozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky

sp. zn. I. ÚS 16/02, v ktorom ústavný súd konštatoval, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Žalobkyňa podľa názoru žalovanej nepreukázala
podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorých existenciu môže konštatovať len ústavný
súd, preto nie je preukázaný ani nesprávny úradný postup. Rovnako žalovaná namietala aj vyčíslenie

materiálnej škody s odôvodnením, že požadovať paušálnu sumu je nesprávne a účelové. V konaní je
potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické, ale podlieha podrobnému skúmaniu, keďže prieťahy
v konaní môže posudzovať len ústavný súd. Ďalej vzniesla námietku premlčania. Navrhla žalobu
zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania.

Krajský súd v Trnave uznesením z 13.11.2012 sp. zn. 9 NcC 56/2012 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Skalica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecí, sp. zn. 3 C 299/2012 a
vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Piešťany, ktorému vec napadla 31.1.2013
pod sp. zn. 9 C 369/2012. Okresný súd Piešťany uznesením, č.k. 9 C 369/2012 -69 z 15.9.2013, návrhy

pôvodne vedené na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 C 299/2012 vylúčil na samostatné konania.

Súd na prejednanie veci vytýčil pojednávanie na 19.05.2015.

Žalobkyňa svoju neúčasť na pojednávaní riadne písomne ospravedlnila, požiadala o odročenie

pojednávania z dôvodu, že nebola zachovaná lehota 5 dní na prípravu na pojednávanie, pretože súd v
predvolaní na pojednávanie neoznámil jeho značku identifikujúcu konkrétny žalobný návrh. Bez znalosti
tejto značky nie je možné určiť, akej veci sa nariadené pojednávanie týka, a preto nie možné sa na dané
pojednávanie pripraviť.

Žalovaná svoju neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnila, nežiadala odročenie pojednávania.

Podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o
odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu

a dosiaľ vykonané dôkazy.

Súd postupoval v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením a pojednával v neprítomnosti
účastníkov konania, pričom pre úplnosť súd, že pokiaľ ide o pojednávanie, ktoré o pojednávanie, ktoré
bolo vykonané v neprítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu, mal súd za to, že sú splnené

podmienkynatakýtopostupvzmysle§101ods.2O.s.p.tak,akotovyplývazozápisnicezpojednávania.
Pokiaľ ide o žiadosť o odročenie pojednávania žalobkyne, túto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Obsahom
základného práva (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) nie je povinnosť súdu vyhovieť
akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania. Skutočnosť, že súd žalobkyni neoznámil jej značku,na základe ktorej môže identifikovať žalobný návrh, nie je akceptovateľným predpokladom uznania
existencie „dôležitého dôvodu" na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie
opodstatnenosti„dôležitéhodôvodu"(§101ods.2O.s.p.)vkaždomkonkrétnomprípadepatrívýlučnedo

právomoci konajúceho súdu (viď I. ÚS 68/1998). Súd má za to, že od žalobkyne bolo možno spravodlivo
žiadať, aby sa na pojednávanie riadne pripravila a sa ho aj zúčastnila, keďže podané žalobné návrhy sa
týkajú tých istých účastníkov konania a žalobkyňa si nimi hromadne uplatňuje náhradu majetkovej škody
a nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase

stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie
vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, resp. majetkovú škodu predstavujúcu náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o úvere a opätovne náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Keďže Občiansky
súdnyporiadokumožňujekonaťajvneprítomnostizasplneniaurčitýchpodmienok,ktorévtomtoprípade
splnenéboli,súdvovecipojednával,keďžeuobochúčastníkovkonaniabolariadnezachovanálehotana
prípravu na pojednávanie, pričom súd poukazuje aj na to, že žiadosť o odročenie pojednávania nemala

zákonom požadované náležitosti v zmysle § 119 ods. 2 O.s.p.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi oboznámením sa čítaním návrhom z 21.09.2012,
žiadosťou o odročenie pojednávania, podstatným obsahom spisu Okresného súdu Skalica sp. zn. 3Er
1693/2010), podstatným obsahom spisu Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 9C 369/2012, ako i ostatným

obsahom spisu. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav.

Dňa 25.11.2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na Okresný súd Skalica žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej Pohotovosť, s.r.o. proti povinnému: K. N.Á., I..
XX.XX.XXXX (EX 13572/10), na vymoženie istiny 647,63 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom

v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761, z 25.05.2010, sp.
zn. SR 21330/09. Okresný súd Skalica vo veci rozhodol uznesením, č.k. 3Er 1693/10-09 z 04.01.2011,
ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom
na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 18.02.2011. Následne súd uznesením, č.k. 3Er 1693/2010-16 z 21.03.2011, zastavil -
právoplatnosť nadobudlo 25.03.2011. V súvislosti s týmto postupom exekučného súdu mala žalobkyni
vzniknúť škoda, náhrady ktorej sa v tomto konaní domáha.

Pokiaľ ide o posúdenie návrhu žalobkyne súd vychádzal z jeho obsahu. Právne posúdenie zistených

skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.), štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej

časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde. Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene
štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku (§ 16 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému

bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo, c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo

exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b/ alebo c/.

Nakoľko žalovaná namietala, že návrh bol podaný predčasne, súd sa najprv vysporiadal s touto
námietkou. V danej veci nebolo sporné, že žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola Ministerstvu

spravodlivosti Slovenskej republiky doručená 23.4.2012. Medzi podaním žiadosti o predbežné
prejednanie nároku a podaním žaloby (21.9.2012) nebola dodržaná zákonná lehota 6 mesiacov. Táto
však uplynula počas tohto konania, a preto má súd za to, že táto námietka žalovanej nie je vzhľadom
na uvedené dôvodná. Bolo nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov
zo strany žalovanej uspokojený nebol.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím
podľazákonač.514/2003Z.z.jeosobitnouzodpovednosťouazodpovednosťouobjektívnou(bezohľadu
na zavinenie). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne.Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých
podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím

sú:

1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,

2/ vznik a existencia škody,

3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,

ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky) - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.6.2010 sp. zn. 5 Cdo 126/2009.

Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o

udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, ktorá
od 1.6.2010 neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), teda aj v prípade
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených/. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z ustanovenia § 44 ods.

2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho
rozhodnutiaexekučnéhosúduneukladáatotoplatiloajpred1.6.2010(nálezÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky z 10.7.2013 č. k. II. ÚS 520/2012-39).

V danom prípade mal súd za preukázané, že exekučný súd poverenie nevydal, žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia zamietol, pričom zákon neukladá súdu rozhodnúť o zastavení exekúcie
v konkrétnej lehote.

Nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného
postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s
rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 24/04).

Súd na základe vyššie uvedeného preto konštatoval, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému
postupu súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty).

Čo sa týka prieťahov v konaní otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

(prieťahy v konaní tvrdila žalobkyňa), je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti.

Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom
čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne

príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajský súd, najvyšší súd (porovnaj napr. dôvodová správak zákonu č. 412/2012 Z. z.). Rozhodnutie ústavného súdu žalobkyňa nepredložila a na toto sa vo svojom
návrhu ani neodvolávala.

Takýto výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7.5.2013 sp. zn. IV. ÚS
471/2012, v zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu, pozn.)
sa otvára priestor na to, aby sťažovateľka podala v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú
oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy (pozn. súdu: jednalo sa
najmä o exekúcie z toho istého obdobia ako v danom prípade). Ústavný súd tu teda vyslovil názor, že
až po konštatovaní porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy sa otvára možnosť podať predmetnú
žalobu (teda v prípade, že chce byť v konaní úspešná).

Navyše, ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, nie každý prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. US 57/01, I. US 46/01).

Nezákonné rozhodnutie je akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym

poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Právo na náhradu škody možno
priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa

osobitných predpisov.

Z exekučného spisu je zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia nebolo napadnuté odvolaním (pozn. súdu: poučenie o možnosti podať odvolanie uznesenie
obsahovalo) a toto nebolo ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť.

Priznanie náhrady škody nie je podmienené úspešnosťou opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré
sa neskôr stalo nezákonným (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 26.8.2009 sp. zn. 31 Cdo
3489/2007).

Je však nepochybné, že § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. umožňuje výnimku z obligatórnej
povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa osobitného predpisu. Zákonodarca
tým chcel umožniť v prípadoch hodných osobitného zreteľa uplatňovanie zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (pri splnení ostatných predpokladov) aj takým poškodeným, ktorí
podmienku podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nesplnili (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.4.2010 sp. zn. 5 Cdo 171/2009).

To, čo treba chápať pod pojmom prípady hodné osobitného zreteľa, je v danom prípade na posúdení
súdu. Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že žalobkyňa (oprávnená) nepodala v rámci exekučného
konania riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia. V konaní nebolo preukázané, že by existovalo rozhodnutie, ktorým bolo toto uznesenie
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Prípady hodné osobitného zreteľa žalobkyňa ani netvrdila.
Pre úplnosť však súd ešte uvádza, že vo všeobecnosti možno ustáliť, že by muselo ísť o prípady,
keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom,
ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie (na strane účastníka: náhla nevyhnutná hospitalizácia,

obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti, na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal
napr. nesprávne poučenie o možnosti podania opravného prostriedku a pod.).

Muselo by ísť ďalej o rozhodnutie, ktoré je zjavne nezákonné, napr. ak súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí
do jeho právomoci, prekážka res iudicata (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7.10.2008 sp.

zn. 13 Co 72/2008), čo žalobkyňa tvrdila.

Súd už len navyše podotýka (vzhľadom na námietky žalobkyne), že:A/ Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za následok, že súd
nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. V
danom prípade žalobkyňa právomoc súdu v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta mu, že v rozpore

so zákonom preskúmal rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemal právomoc. Namieta
tak, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak
o námietku, ktorú žalobkyňa uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdu
(právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založil svoje rozhodnutie (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27.2.2012 sp. zn. 4 Cdo 11/2012). V prejednávanej veci je nepochybné, že súd

rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho právomoci.
B/ Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v
novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý

nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne
rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový
dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ

ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom
konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný,
má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb
aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z

dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie
oprávnenej Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému: K. N., I.. XX.XX.XXXX (EX 13572/10), na vymoženie
istiny 647,63 eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8,
IČO: 35 922 761, z 25.05.2010, sp. zn. SR 21330/09, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn.

3Er 1693/10, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava
žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu
so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je

k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný
titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či
sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. Vzhľadom na to, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný
nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade

by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom
konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený

výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie
sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27.1.2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená“.
Súd v tejto súvislosti ešte poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.
januára 2013 sp. zn. 2 Cdo 311/2012, v zmysle ktorého, ak súd prvého stupňa zastaví exekučné
konanie uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie, bola tu zachovaná zásada dvojinštančnostikonania a účastníci neboli ukrátení na svojich procesných právach v porovnaní so situáciou, ak by
súd postupoval v zmysle ustanovenia § 44 ods. 3, 4 Exekučného poriadku, pretože proti uzneseniu
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je síce prípustné odvolanie, no

proti uzneseniu o následnom zastavení exekučného konania (po právoplatnosti uznesenia, ktorým bola
žiadosť zamietnutá), odvolanie prípustné nie je.

Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa v konaní nepreukázala nesprávny úradný postup súdu ani
nezákonné rozhodnutie súdu. Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii

logického výkladu bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Na základe
uvedeného súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Ďalšími predpokladmi zodpovednosti
za škodu sa už preto nezaoberal.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej súd uvádza nasledovné. Premlčanie
sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Preto, keď súd dospel k záveru, že

nárok žalobkyne nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa taktiež už nezaoberal.

Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

V závere dáva súd žalobkyni do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudskýchprávaslobôdnepatrídožadovaťsaňounavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Lenpreúplnosťsúduvádza,žežalobkyňavosvojomžalobnompetitežiadalanajprvovecirozhodnúťtzv.

medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre
postup podľa § 152 ods. 2 O.s.p., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania.
Ak súd takémuto návrhu účastníka konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva
o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o
veci samej.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že žalovanej vzniklo právo

na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala. Súd však úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne v tomto konaní nevznikli.

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Trnave
prostredníctvom Okresného súdu Piešťany, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Trnave

prostredníctvom Okresného súdu Piešťany, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.