Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/189/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208202107
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3208202107.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľov: 1/ W. N., bytom I. XXX, 2/ W. N., bytom J. XXX/
XX, B., 3/ V. M., bytom M. 8, Z., K., všetci právne zastúpení JUDr. Michaelou Kajabovou, advokátkou so
sídlom Jurkovičova 6/A, Bratislava, proti odporcovi: B. Z., bytom Ul. 5. apríla XXX/XX, Z. nad Z., právne
zastúpený Pavlom Trnkom, advokátom so sídlom Novomeského 1322/16, Bánovce nad Bebravou, o
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/, 3/ proti rozsudku

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 20.februára 2013, č.k. 4C/340/2008-359, jednohlasne,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva. Uviedol, že pôvodný navrhovateľ V. N. sa domáhal, aby súd určil, že je v podiele 5/12-stin

spoluvlastníkom pozemkov napísaného pre Obec I. na LV č. 439 ako parc.č. 240/2 zastavané plochy a
nádvoria o výmere 21 m2 a parc.č. 241/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 8 m2. Navrhovateľ V.
N. zomrel s tým, že z osvedčenia o dedičstve po ňom bolo zistené, že ako dedičia prichádzajú do úvahy
manželka poručiteľa manželka W. N. a jeho deti V. M. a W. N., títo požiadali o pokračovanie v konaní
a preto súd v súlade s § 107 ods. 1, 3 O.s.p. konal s právnymi nástupcami pôvodného navrhovateľa a
zároveň pripustil zmenu petitu tak, že V. N. (pôvodný navrhovateľ) bol ku dňu svojej smrti, t.z. 13.03.2009

v podiele 5/12-istin spoluvlastníkom parciel 240/2 a 241/2.

Súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že pôvodný navrhovateľ V. N. bol do
17.07.2007 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v Obci I. zapísaných na LV č.
694 ako parcela. 41 záhrada o výmere 290 m2 a parcela 42/3 zastavané plochy a nádvoria o výmere
285 m2, pričom veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu bola 5/12-istin. V. N. sa stal vlastníkom týchto

pozemkov na základe dedičského konania z roku 2002, kedy predtým bol vlastníkom nehnuteľností otec
F. N. a ten získal svoj spoluvlastnícky podiel 2/12-iny k týmto pozemkom v roku 1941 a spoluvlastnícky
podiel 3/12-iny v roku 1969. Tieto nehnuteľnosti previedol V. N. darovacou zmluvou zo dňa 20.06.2007
na PhDr. V. N.. Vlastníkom susedného pozemku zapísaného na LV č. 248 ako parc.č. 40/1 zastavané
plochy a nádvoria o výmere 508 m2 bol S. Z. a po jeho smrti dedila tento pozemok jeho dcéra Z. Z.,
ktorá ho darovacou zmluvou previedla na odporcu.

V roku 1978 bol vypracovaný geometrický plán na rozdelenie spoluvlastníctva a v tom istom roku bola
pravdepodobne O. N. postavená hospodárska budova, ktorá podľa súčasného zamerania sčasti leží na
pozemkoch, ktoré sú dnes označené ako parc.č. 240/2 a 241/2 a sú predmetom sporu. V rokoch 1989 až
1991 bolo v k.ú. I. vykonané nové mapovanie. V rámci tohto mapovania bol vyhotovený vyšetrovací náčrt
so súpisom nehnuteľností. Tento súpis nehnuteľností podpísali F. N. a W. Z. manželka S. Z.. V tomto

vyšetrovacom náčrte bol zakreslený priebeh hranice medzi rodinou navrhovateľov a rodinou odporcu
tak, že prebieha poza hospodársku budovu postavenú rodinou navrhovateľov v roku 1978. V roku 1997bol vyhotovený geometrický plán, v zmysle ktorého boli odčlenené parcely č. 240/2 o výmere 21 m2
a 241/2 o výmere 8 m2, ktoré sú predmetom konania. Tieto parcely boli odčlenené od parciel č. 240,
resp. 241 a podľa stavu právneho vznikli odčlenením od parcely č. 40/1. O tomto geometrickom pláne

sa pôvodný navrhovateľ V. N. podľa vlastného vyjadrenia dozvedel až v roku 2004, keď odporca na
obecnom úrade ohlásil, že si chce postaviť drobnú stavbu, ktorá mala zasahovať do sporných pozemkov.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 4 ods. 1, 2 zák.č. 22/1964 Zb.,
ďalej ust. § 49 ods. 5, § 31 ods. 2 zák.č. 266/92 Zb. o katastri nehnuteľností a tiež ust. § 134 ods. 1, 3,

§ 865 ods. 3, § 872 ods. 6, § 135a ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991. Ďalej §
135a ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991, § 135a ods. 4 OZ v znení účinnom od
01.04.1983 do 31.12.1991 a § 132a ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991.

Vzhľadom k tomu, že odporca vzniesol námietku aktívnej legitimácie navrhovateľov s poukazom na
darovaciu zmluvu k parc.č. 41 a 42/3 z pôvodného navrhovateľa na obdarovaného PhDr. V. N., ktorý

je v súčasnosti výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností, súd prvého stupňa uzatvoril, že predmetom
darovacej zmluvy bola len tá časť pozemku darcu, ktorá nebola, ani nie je sporná. Darca aj obdarovaný
v čase uzatvárania darovacej zmluvy museli zo zápisov v katastri nehnuteľnosti vedieť, že prevádzajú
pozemok vo vtedy zapísanom rozsahu, teda bez sporných susedných parciel. Určenia vlastníckeho
práva k sporným parceliam z tohto titulu, že boli pôvodne súčasťou jeho pozemku sa môže domáhať len

pôvodný vlastník tohto pozemku a preto námietka nedostatku aktívnej legitimácie zo strany odporcov
vznesená voči navrhovateľom je nedôvodná.

Čo sa týka pôvodu parciel 240 a 241/2 vyšetrovací a meračský náčrt z roku 1989, podľa vtedy účinných
právnych predpisov nemohol evidovať vzťahy práve, ale iba skutočne užívací stav. To vyplýva z ust.

§ 4 ods. 1, 2 zák.č. 22/64 Zb., podľa ktorého na základe ohlásených zmien miestneho vyšetrenia a
meraniasaevidujeibaskutočnýužívacístav,kýmzápisyprávnychvzťahovsavykonávajúlennazáklade
rozhodnutí súdov. Mapovaním z roku 1989 sa zisťoval skutočný užívací stav a mohol slúžiť ako jeden z
podkladov na evidenciu právneho vzťahu, avšak keďže v danom prípade odchýlka nového mapovania
bola väčšia ako krajná odchýlka ustanovená geodetickými normami na základe nového mapovania sa

mohla označiť len skutočná užívacia hranica. Užívací stav by bolo možné považovať za totožný so
stavom právny, len pokiaľ by prebehlo katastrálne konanie. Z údajov katastra však nevyplýva, že by po
01.01.1992 došlo ku katastrálnemu konaniu vo vzťahu k parcelám 41 a 42/3. O tom, že nedošlo. O tom,
že nedošlo k stotožneniu užívacieho stavu so stavom právnym svedčí aj skutočnosť, že tieto parcely
41 a 42/3 sú stále evidované ako parcely registra E, nie registra C. Ak sa navrhovatelia odvolávali na

kópiu katastrálnej mapy z roku 2002, na ktorej sú zakreslené hranice parciel 240 a 241 v súlade s ich
návrhom, tieto parcely nemajú založené listy vlastníctva a teda ich vlastník nie je určený. Parcela 41 a
42/1 a 42/2 sú v tomto meračskom náčrte zobrazené ako identické s parcelami č. 237, 238, 239, 240 a
241, avšak listy vlastníctva boli založené len na parcely 237, 238 a 239 a nie k parceliam 240 a 241 a
to pravdepodobne z dôvodu, že výmera skupiny dovtedy evidovaná v katastri nehnuteľností a výmera

skupiny z nového mapovania prekračovala povolenú odchýlku.

Pokiaľ znalec Ing. Ivan Špaček došiel k záveru, že terajšie parcely registra C 240/2 a 241/2 vznikli z
bývalej pozemnoknižnej parcely č. 41 a odkazoval pritom na to, že pozemková kniha je neplatná, lebo
je spracovaný ROEP a tiež na ust. zákona 162/95 Z.z., podľa ktorého treba považovať za hranicu medzi

parcelami ten stav, ktorý je medzi susedmi nesporný. Znalec nebral do úvahy, že pre súdy v tomto
smere rozhodujúci právny stav v čase, keď sa robilo vyšetrovacie meranie, teda rok 1989. Faktom je, že
výmera pozemku F. N. sa s menou hranice zväčšila bez kompenzácie na inom mieste a pokiaľ ide o tvar
hranice, ktorým na pôvodnej pozemnoknižnej mape je hranica v prednej časti pozemku rovná čiara a na
kópiu z katastrálnej mapy 2002 lomená čiara tak, aby obchádzala hospodársku budovu. Žiadna dohoda

medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a odporcom a to ani ústna nebola preukázaná, naopak
svedkovia vypovedali, že nevedia o žiadnej dohode o zmene hranice.

Na základe doplneného znaleckého dokazovania Ing. Romanom Vágnerom a všetkých skutočností
dospel v konečnom dôsledku súd k záveru, že sporné parcely 240/2 a 241/2 boli práve z hľadiska

pôvodného vlastníctva súčasťou parcely 40/1 a F. N. a po ňom V. N. neboli ich pôvodnými vlastníkmi,
resp. spoluvlastníkmi.Ďalej sa súd zaoberal vydržaním parciel 240/2 a 241/2. Po zistení, že F. N., resp. V. N. neboli pôvodnými
vlastníkmi týchto parciel sa zaoberal súd tým, či sa mohli stať vlastníkmi parciel na základe vydržania.
Inštitút vydržania bol v Občianskom zákonníku upravený do 31.03.1964 a potom od 01.04.1983.

Navrhovatelia nepredložili súdu žiadne listinné dôkazy a ani výsluchom svedkov nebolo preukázané,
že by došlo k vydržaniu vlastníctva k sporným pozemkom ešte za účinnosti Občianskeho zákonníka č.
141/1950. Svedkovia z rodiny navrhovateľov V. a O. N. uvádzali, že pozemky užívala ich rodina min.
80 až 90 rokov, resp. od nepamäti, avšak išlo o všeobecné vyjadrenia navyše len zo strany rodinných
príslušníkov navrhovateľov. Z týchto výpovedí nebolo možné zistiť, kedy a akým spôsobom a prečo

došlo k zmene užívacieho stavu oproti vtedy platnej pozemnoknižnej mape. Súd preto nemohol tieto
výpovede považovať za dôkaz dobromyseľnej držby parciel, ktoré súd predmetom tohto sporu.

Občiansky zákonník č. 40/64 upravuje inštitút vydržania, kedy v čase od 01.04.1964 do 31.03.1983
vydržanie nebolo možné s účinnosťou od 01.04.1983. V náväznosti na prechodné ust. § 865 ods. 3 OZ
na účely posúdenia vydržania treba brať do úvahy najskôr obdobie od apríla 1974 do 31.03.1984. V

tomto období bol vyhotovený geometrický plán z roku 1978 a bola postavená hospodárska budova. Z
výpovedí svedkov mal súd za preukázané, že pozemky pod hospodárskou budovou a priľahlé pozemky
najneskôr od postavenia hospodárskej budovy v roku 1978 až do svojej smrti v roku 2001 užíval právny
predchodca pôvodného navrhovateľa F. N. spoločne so svojim bratom O. N., ktorý boli spoluvlastníkmi
parcely 41 a 42/3. Odporca poukazoval na to, že hospodársku stavbu postavil a užíval O. N. a nie F. N.,

pričom O. N. nebol priamym právnym predchodcom navrhovateľa V. N.. Súd však k tomuto uvádza, že
v tom čase boli O. a F. N. spoluvlastníkmi parcely 41 a 42/3 a pokiaľ jeden z nich užíval sporné parcely
240/2 a 241/2 a postavil na nich hospodársku stavbu v presvedčení, že ide o súčasť jeho parcely, nešlo
o držbu výlučne pre seba, ale v prospech všetkých spoluvlastníkov parcely 41 a 42/3.

Zákonným predpokladom podľa § 135a ods. 1, 2 a § 132a ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.04.1983
je, že osoba počas desaťročnej vydržacej doby nepretržite nakladala s vecou ako so svojou a bola
dobromyseľná, že jej vec patrí. Výsluchom svedkov mal súd za preukázané, že právny predchodcovia
navrhovateľov F. N. a po jeho smrti v roku 2001 V. N. mali sporné pozemky v držbe minimálne od roku
1978 až do roku 2004, kedy sa dozvedel navrhovateľ, že mali vzniknúť parcely 240/2 a 241/2. Súd však

zistil, že v roku 1978 si spoluvlastníci pozemkov č. 41 a 42/1 a 42/2 dali vypracovať geometrický plán.
Jeho účelom bolo rozdelenie spoluvlastníctva. Geometrickým plánom z roku 1978 geodet rozdelil dvor,
ktorého spoluvlastníkmi boli F. N. s manželkou F. a O. N. s manželkou K. tak, že zadnú časť dvora
rozdelil medzi dvoch bratov a prednú časť dvora vedľa domu ponechal v ich spoluvlastníctve. V súlade
s týmto geometrickým plánom sa O. a F. N. v roku 1978 dohodli na spoločnom užívaní podielového

spoluvlastníctva. Rozhodné však je, že v tomto geometrickom pláne z roku 1978 je zakreslená hranica
medzi pozemkom rodiny navrhovateľov parcela č. 41 a susednými parcelami č. 39 a 40 v prednej časti
ako rovná čiara až do polovice pozemku, teda rovnako ako v geometrickom pláne Ing. Žiku z roku 1997.
Na geometrickom pláne z roku 1978 je tiež zakreslený dotyk geodetom novovytvorenej hranice medzi
parcelami42/3a41/2sosusednouparcelouč.40(zlomovýbodoznačený32.80)atoprávevmieste,kde

bolanáslednepostavenáhospodárskabudovaakdesanachádzajú pozemky,ktorésúpredmetomtohto
konania. Svedkovia V. a O. N. vypovedali, že na základe tohto geometrického plánu z roku 1978 bola
budova postavená bez ohľadu na stavbu hospodárskej budovy najneskôr od roku 1978 a vypracovania
daného geometrického plánu spoluvlastníci pozemkov F. a O. N. pri bežnej opatrnosti aká sa vyžaduje
odbežnéhovlastníkapozemku,muselivedieť,žeskutočnávlastníckahranicaprebiehainak,nežhranica

ich užívania. Preto najneskôr v roku 1978 prestala byť ich držba sporných pozemkov dobromyseľná.
V roku 1978 vydržanie nebolo možné a vydržacia doba nemohla skončiť skôr než 31.03.1984, avšak
držba právneho predchodcu navrhovateľov F. N. nebola dobromyseľná najneskôr od 1978 a preto zo
strany F. N. nemohlo dôjsť k vydržaniu.

Dobromyseľný mohol byť až právny nástupca F. N. jeho syn V. N., ktorý sa stal spoluvlastníkom parcely
č. 41 a 42/3 po smrti F. N. v roku 2001. Ani v jeho prípade však nedošlo k vydržaniu, keďže ani ako sám
V. N. uviedol, že v roku 2004 sa dozvedel o tom, že vznikli parcely 240/2 a 241/2 a že ako ich vlastník je
v katastri zapísaný odporca. V prípade V. N. dobromyseľná držba mohla trvať len od roku 2001 do roku
2004 a teda čo je menej ako 10-ročná vydržacia doba.

Čo sa týka samotnej stavby plota medzi danými pozemkami výpovede svedkov boli odlišné s tým, že
samotná existencia plota aj keby bol celý čas na rovnakom mieste by dokazovala len neprerušenosť
držby, ktorú súd považuje za preukázanú nie však dobromyseľnosť držby.Objektívne, ak bol v tom čase plot na rovnakom mieste ako po výstavbe hospodárskej budovy v roku
1978, museli sa vlastníci pozemkov parcely 41 a 42/3 práve na základe geometrického plánu najneskôr

v roku 1978, že užívajú čiastočne aj cudzie pozemky. Aj keď svedok O. N. uviedol, že vymeranie budovy
urobil brat svokra odporca, to neznamená, že budova bola skutočne postavená v súlade s takýmto
zameraním a okrem toho akékoľvek vymeranie stavby treťou osobou nič nemení na tom, že právny
predchodcovia najneskôr navrhovateľov od vypracovania geometrického plánu v roku 1978 poznali
skutočný priebeh vlastníckej hranice.

K argumentu navrhovateľov, že držba ich právnych predchodcov najneskôr od roku 1978 nebola nikým
rušená, teda že nebola podaná písomná sťažnosť, súd uvádza, že vlastník nemá povinnosť domáhať
sa svojho vlastníctva a vlastníckej právo je nepremlčateľné (kedy svedkovia navrhnutý odporcom
vypovedali, že Emil Z. len ústne upozorňoval F. N., že stavia na ich pozemku). Pri posudzovaní plnenia
podmienok vydržania musí súd vychádzať z objektívneho stavu držiteľa teda, či bol so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný, že mu sporný pozemok patrí. Prípadné sťažnosti vlastníka susedného
pozemku, hoci len ústne, ak by boli preukázané môžu spochybniť dobromyseľnosť držby, ale nie naopak.

V súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. súd o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia 1/, 2/, ktorí žiadali, aby krajský súd
ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ich návrhu v celom rozsahu
vyhovel a zároveň, aby zaviazal odporcu na náhradu trov konania. poukazovali na tú skutočnosť, že
dobromyseľnosť držby F. N. odvíjajú od skutočnosti, že minimálne od roku 1913 užívala rodina N.

parcelu 240 a 241 tak, ako je to zaznamenané v kópii z katastrálnej mapy z roku 2002. V konaní
poukázali na skutočnosť, že prirodzenú hranicu medzi pozemkami tvorili vždy zadná časť rodinného
domu odporcu, na ktorú kedysi naväzovala aj hospodárska budova drevená pajta odporcu. Podľa ich
názoru, ak by viedla hranica tak ako uvádzajú rodičia odporcu medzi pozemkami, boli by nelogické,
aby si právny predchodca odporcu nepostavil drevenú pajtu zarovno so svojim rodinným domov, ale

zadnú stenu by nepochopiteľne klonil šikmo do svojho dvora odkloniac sa o 1,86 m od podľa ním
tvrdenej hranice susedných pozemkov a šikmo od svojho rodinného domu. Drevená pajta právneho
predchodcu odporcu je postavená ešte pred rokom 1978 a mala šikmú zadnú stenu. V obci I. bolo
vždy zvykom, že rodinné domy a hospodárske budovy a pajty sa stavali na hranici pozemkov a svojimi
zadnými múrmi tak tvorili prirodzenú hranicu medzi susednými pozemkami. O. N. sa rozhodol v roku

1978postaviťhospodárskubudovutakakobolozvykomnahranicisusednýchpozemkov.Bolonelogické
tvrdenie odporcu svedkov rodičov, že O. N. narušil už desiatky rokov existujúci plot medzi susedmi, hoci
podľa zhodné tvrdenia svedkov mali susedia vždy dobré susedské vzťahy. O. N. v roku 1978 nebol v
núdzi so šírkou svojho pozemku. Preto sa opäť logickejšie javí vysvetlenie svedkov V., O. a S. N., že v
skutočnosti bola hospodárska budova postavená na hranici pozemku a to tak, že hranica viedla poza

zadnú stenu hospodárskej budovy a zahŕňala aj parcelu 240/2 ako súčasť pozemku 241 a tade viedol
plot od nepamäti svedkov N. minimálne od ich narodenia. Hranica medzi pozemkami nikdy menená
nebola. Bolo menený vzhľad plotu, ale nikdy neboli menené jeho základy. V skutočnosti hranica medzi
susednými pozemkami je meraná podľa geometrického plánu z roku 1978 nebola identická s právnym
stavom v takmer žiadnej časti a až do roku 2004 vtedy, keď sa V. N. oboznámil z geometrickým plánom

z roku 1997. Pokiaľ svedkyňa Z. Z. tvrdila, že hranica bola rušená len pod hospodárskou budovou, túto
jej výpoveď považujú za nevierohodnú, účelovú s cieľom pomôcť svojmu synovi. Poukázali pritom na
rozpory v jej výpovedi. Pokiaľ ide o geometrický plán z roku 1978 bol vyhotovený za účelom rozdelenia
spoluvlastníctva pozemkov, resp. ich užívania medzi bratmi F. a O. N.. Na základe tohto geometrického
plánu si bratia F. a O. rozdelili užívanie pozemku, t.j. dohodli sa na užívaní pozemku patriaceho do ich

podielového spoluvlastníctva a hospodárením na ňom. Na tomto geometrickom pláne z roku 1978 nie
je zakreslené, že by inokade viedla skutočná hranica. Ani podľa tohto geometrického plánu z roku 1978
nemohol F. N. a už vôbec nie V. N. vedieť, že by parcely 240/2 a 241/2 neboli súčasťou ich pozemkov.
Geometrický plán z roku 1978 neobsahoval mierku v akej bol vyhotovený, neobsahoval údaje o šírke
pozemku a podľa nakreslených čiar v pláne nemohol vedieť, že by faktická hranica viedla inokade. F.

N. mal v čase vyhotovovania tohto plánu 63 rokov, celý život prežil na dedine, mal základné vzdelanie,
pracoval ako robotník. Nemohol vedieť čítať geometrický plán, navyše keď zo strany geodetom bol
ubezpečený, že hranice sú v poriadku. Pri meračskom pláne v roku 1989 potvrdila nespornosť hranice
aj manželka S. Z.. Poukázali na tú skutočnosť, že základnými predpokladmi nadobudnutia vlastníckehopráva je splnenie dvoch podmienok a to oprávnenosť a nepretržitosť držby. Mali preto za to, že bolo
preukázané, že sporné pozemky mal v držbe F. N., následne V. N. a táto držba oprávnená. Po celú
vydržaciu dobu bola držba pokojná bez toho, aby si odporca, resp. jeho právny predchodca uplatňoval

vlastnícke právo k nej. Bola aj dobromyseľná v tom, že po celý čas držby, ktorá predstavovala faktickú
moc F. následne V. N. nad sporným pozemkov vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/12-tín, bol tento
objektívny stav doplnený aj subjektívnym presvedčením, že sú podielovými spoluvlastníkmi parcely
240/2 a 241/2. Dokonca ešte v roku 2010 znalec z odboru geodézie a kartografie Ing. Ivan Špaček pri
vynaložení svojich odborných vedomostí tvrdil, že vo svojom znaleckom posudku jednoznačne parcela

240/2 a 241/2 vznikli aj po právnej stránke z bývalej pozemnoknižnej parcely č. 41. Aj tento znalec
mal k dispozícii geometrický plán z roku 1978 aj tak došiel k týmto záverom. Dobromyseľnosť svojej
držby dokazujú pri F. N. faktickým stavom užívanie sporných nehnuteľností v nezmenených hraniciach
od roku 1941 a v roku 1969 navyše tvrdením svedka JUDr. O. N., že aj geodeti z roku 1978 potvrdili
správnosť hranice, nerušením pokojného užívania zo strany odporcu, meračským náčrtom z roku 1989
a potvrdením hranice zo strany manželky S. Z. a pri V. N. pokračovaním v držbe za rovnakých okolností.

Nepretržitosť držby mal prvostupňový súd za preukázanú, keď odporca a rodičia odporcu potvrdili
užívanie sporných pozemkov min. od roku 1978. Podľa ich tvrdenia od roku 1941 až 1969.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdiť. Poukázal pritom na stanovisko správy katastra, z ktorého vyplýva, že podľa

stavu právneho sú parcela 240/2 a 241/2 časťou EN parcely č. 40/1 a tiež to, že parcely 240 a 241
neboli zapísané na liste vlastníctva pravdepodobne z dôvodu, že ich výmera dovtedy evidovaná v KN
a ich výmera vyplývajúca z nového mapovania prekračovala povolenú odchýlku. Geometrický plán Ing.
Žiklu z roku 1979 v ňom geodet uviedol, že vo všeobecnej dokumentácii KN sa nenachádza žiaden
technický, ani listinný podklad, ktorým by bola vlastnícka hranica medzi pozemkami menená. A keďže pri

skúmaní danej hranice zistili medzi hranicou susedných pozemkov väčšiu odchýlku ako bola povolená
krajná odchýlka, nemohli vyšetrenú hranicu stotožniť s hranicou vlastníckou, pretože by porušili zákon.
Aj na geometrickom pláne Ing. Kopunca z roku 1978, z ktorého tiež ako z geometrického plánu z roku
1997 vyplýva, že sporná hranica pozemkov je rovná čiara a nie lomená tak ako je to zakreslené v kópii
katastrálnej mapy z roku 2002. Vyslovil preto presvedčenie, že súd prvého stupňa nemohol dospieť k

inému záveru než k tomu, že sporné parcely boli podľa stavu právneho súčasťou pôvodnej EN parcely
č. 41/1 a nie súčasťou pôvodnej EN parcely č. 41. Navrhovatelia argumentujú tým, že sporné pozemky
užívala ich rodina minimálne od roku 1913. Navrhovatelia a ich rodinných príslušníci toto tvrdili len
všeobecne. Z ich výpovedí nebolo možné zistiť kto konkrétne, kedy a akým spôsobom mal predmetné
nehnuteľnosti užívať a to pokiaľ ide o obdobie roku 1913 až do roku 1978. Pokiaľ ide o obdobie od roku

1978 v konaní nebolo sporné, že rodina navrhovateľov nehnuteľnosti naozaj užívala. V tomto prípade
nie je podstatné odkedy rodina N. užívala pozemky, ale to, že pozemky užívala neoprávnene a v držbe
týchto pozemkov nikdy nebola dobromyseľná. V roku 1978 postavil O. N. na časti sporných pozemkov
hospodársku budovu, pričom pred jej výstavbou dal vyhotoviť geometrický plán. Tento geometrický
plán si dal vyhotoviť preto, aby hospodársku stavbu nepostavili na cudzom pozemku. Z čoho potom

vyplýva, že rodina navrhovateľov nevedela kadiaľ hranica v skutočnosti prebieha. Svedkovia O. a V. N.
na pojednávaní uviedli, že geometrický plán z roku 1978 rešpektovali, avšak toto nie je pravda, pretože
z tohto geometrického plánu z roku 1978 rovnako ako z geometrického plánu z roku 1997 je sporná
hranica medzi susednými pozemkami evidentne rovná čiara bez podlomenia. Geometrický plán ani
nebol vyhotovený na určenie hranice medzi pozemkamisusednými, ale na rozdelenie spoluvlastníctva, z

toho vyplýva, že geodeti v tomto prípade nemali dôvod skúmať hranice pozemkov a o tom, že pri bežnej
opatrnosti mohli vedieť svedčí aj to, že na túto stavbu nemali vydané stavebné povolenie, ani dodatočné
stavebné povolenie. Rodina navrhovateľov tak začala užívať cudzí pozemok nelegálnym spôsobom
a bez akéhokoľvek titulu. V konaní nepredložila žiaden listinný, či iný dôkaz o nadobúdacom titule k
tomuto pozemku. Tvrdenia ohľadom oplotenia sú tiež účelové. Z dokazovania vyplýva, že oplotenie

bolo viackrát menené. Aj svedkovia V. a O. N. uviedli, že pri stavbe hospodárskej budovy bol pôvodný
plot zvalený a bol postavený plot nový. Pokiaľ by rodina navrhovateľov rešpektovala geometrický plán,
nemohla by nikdy postaviť hospodársku stavbu tak, ako ju postavil. M. Bulák uviedol pravdu, pretože
potom ako rodina navrhovateľov postavila hospodársku budovu z roku XXXX, otec Z. Z. postavil plot a
to preto, aby znemožnil rodine navrhovateľov rozťahovať sa neoprávnene ešte ďalej do ich pozemku.

Neskôr bol však tento plot zlikvidovaný. Napokon v súvislosti s oplotením pozemkov súd prvého stupňa
správne poznamenal, že samotná existencia plota aj keby tento bol celý čas na rovnakom mieste,
nie je dôkazom o dobromyseľnosti držby. Drevenú šopu postavili jeho právny predchodcovia až po
roku 1978, teda potom ako rodina N. neoprávnene zabrala spornú časť pozemku. V konaní nebolopreukázané, ktorú časť sporných parciel užíval F., resp. priamy právni nástupcovia a ktorú súrodenec
O.. Podľa výpovede svedkov hospodársku budovu z roku 1978 postavil O. a túto užíval ako aj pozemk
pri tejto stavbe. Pokiaľ teda O. postavil v roku 1978 sčasti na parcele 41/2 a sčasti na parcele 241/2

hospodársku stavbu a túto užíval a užíval aj sporný pozemok, nemohol vydržať F., resp. jeho právni
nástupcovia, pretože tento pozemok F. ani jeho právni nástupcovia neužívali, ale užíval ho brat O. a
jeho manželka. Čo sa týka zvyšnej časti ani tu nebolo preukázané, že by túto časť užíval F., resp. jeho
právni nástupcovia. Z popisnej časti geometrického plánu z roku 1978 vyplýva, že parcelu 42/3 užívala
rodina O. a F. ako spoločný pozemok každý v podiele 1-ice. Z výpovedí svedkov ďalej vyplynulo, že

F. užíval pozemky na ľavej strane nad domom a O. na pravej strane. F. a jeho rodina preto nemohla
vydržať zvyšnú spornú parcelu 240/2 nachádzajúcu sa na pravej strane nad domom. Navrhovatelia tiež
v konaní nepreukázali, že by F. a jeho priami právni nástupcovia užívali práve 5/12-itin z parcely č. 240/2.
Navrhovatelia sa mylne domnievajú, že ich právny predchodca V. N. mohol vydržať časť pozemku z
titulu, že tento pozemok užíval O., ktorý nie je V. priami právni predchodca. Preto spochybňujú naliehavý
právny záujem navrhovateľov na určení podielu 5/12-ítin k sporným parceliam. Kópia katastrálnej mapy

z roku 2002, ktorú predložili navrhovatelia nie je katastrom vydaná na konkrétne sporné parcely a
nemôže byť ani dôkazom o dobromyseľnosti navrhovateľov. Právna predchodkyňa odporcu žiadala o
zápis geometrického plánu z roku 1997 a to žiadosťou z roku 1998. Žiadal preto, aby krajský súd ako súd
odvolací rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a uplatnil si náhradu trov odvolacieho
konania.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov je dôvodné a
preto je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. z týchto dôvodov:

V prejednávanej veci založil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie na nedostatku dobrej viery zo strany
právnych predchodcov navrhovateľov pri držbe sporných pozemkov. Tieto závery súdu prvého stupňa
však z doteraz vykonaného dokazovania nevyplývajú.

Držba predpokladá držobnú vôľu a faktické ovládanie veci. To zákon vyžaduje slovami, že držiteľom je
ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba. Držobná vôľa je vôľa držať
vec pre seba a svojím menom, teda nakladať s ňou ako s vlastnou, prípadne vykonávať právo pre seba.

Podstata nakladania s vecou nie je v jej fyzickom ovládaní, pretože držiteľ pozemku nemusí na tento

celé roky vstúpiť a môže ho len nechať ležať ladom a napriek tomu, pokiaľ sa jeho držby nechopí niekto
iný, zostáva jeho držiteľom. Pre vznik držby je nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov, a to vôľa s
vecou nakladať ako s vlastnou, teda držobná vôľa a faktické ovládanie veci. Fakticky ovláda vec ten,
kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou. Držiteľom je
aj ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby. Držbu veci nevylučuje ani užívanie veci inou

osobou, alebo držiteľom na základe vecného alebo záväzkového práva, pokiaľ sa táto osoba sama
nechopí držby, a to ani v prípade, že vlastník má k veci len holé vlastníctvo. Pojem oprávnená držba bol
zavedený Občianskym zákonníkom z roku 1950, ktorý stanovil, že ak je držiteľ so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Zavedenie inštitútu
oprávnenej držby znamená nielen terminologické, ale do určitej miery aj obsahové opustenie zásad, na

ktorých bola založená úprava držby z predchádzajúceho obdobia.

Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobre viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto
dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá
viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré

vykonáva. Čo sa týka samotnej dobrej viery, v dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná
vec alebo vykonávanéprávopatrí,napriektomu,ževskutočnostitomutaknieje. Držiteľjetedaohľadne
existencie svojho práva v omyle, ktorý sa vzťahuje buď k právnym skutočnostiam, alebo osobám,
alebo k právnej úprave. Je teda treba riešiť otázku, aký omyl môže mať za následok, že držiteľ je v
dobrej viere. Faktom je, že posúdenie, že či je držiteľ v dobrej viere, alebo nie je, treba vždy hodnotiť

objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, teda z osobného presvedčenia samotného účastníka
a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a
povahu daného prípadu po každom požadovať, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvod na
pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámilso skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec po práve patrí. Na
tom nič nemení ani tá skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne v dobre viere. Z
textu zákona vyplýva, že oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorý sa mohol

pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú
z objektívneho hľadiska. Je teda vyjsť zo skutočnosti, že uchopenie sa držby nielen faktickým činom,
ale aj prejavom vôle, pretože predpokladá držobnú vôľu.

Z tohto je potom zrejmé, že o dobrej viere možno hovoriť tam, kde držiteľ vec drží alebo vykonáva právo

v omyle, že mu vec alebo právo patrí, ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl,
ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno
so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec
bežného obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný.

V právnej praxi často vznikajú nedorozumenia ohľadom titulu, teda právneho dôvodu, o ktorý sa opiera

oprávnená držba. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých mohlo vecné
právo vzniknúť, a teda aj k právnemu dôvodu, titulu, ktorý mohol mať za následok vznik práva. Dobrá
viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorým možno súdiť, že toto presvedčenie držiteľa
je opodstatnené. Okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sa spravidla týkajú
právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčia o poctivosti nadobudnutia, teda o titule uchopenia

sa držby. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto okolnosti pritom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k
nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Platné právo nevyžaduje k oprávnenej držbe žiaden titul,
pretože mu ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí.
Spravidla sa jedná väčšinou o tzv. skutkový omyl. Preto judikatúra žiada, aby držiteľ bol objektívne v
dobrej viere, že tu takýto titul je, aj keď v skutočnosti tu žiaden titul nie je. Oprávnená držba sa nemusí

nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod.

Bežné sú teda prípady, keď niekto kúpi, zdedí alebo inak nadobudne pozemok, ktorý začne užívať spolu
sčasťoususednéhopozemku. Tobudetitulom,naktoréhozákladesauchopildržby,kúpnazmluvaalebo
rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva, aj keď objektívne sa na časť susedného pozemku nevzťahuje.

Presne povedané, titul tu vlastne nie je, nevzťahuje sa na predmet držby, avšak vzhľadom k okolnostiam
prípadu držiteľ môže byť v dobrej viere, že o takýto titul ide. Pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí,
držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je
vlastníkom aj tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je tiež v
takomto prípade aj pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku.

V prejednávanej veci z doposiaľ vykonávaného dokazovania je zrejmé, že pôvodný navrhovateľ V. N. bol
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v obci I., pričom parcela č. 41 záhrada
mala výmeru 290 m2 a parcela 42/3 výmeru 285 m2 a tieto boli zapísané na LV č. 694 k.ú. I. v podiele
5/12.

Rovnako je nepochybné, že v roku 1978 bol vypracovaný geometrický plán, ktorý slúžil na rozdelenie
užívania týchto nehnuteľností medzi bratmi (teda podielovými spoluvlastníkmi), pričom ako správne
uzatvoril súd prvého stupňa, svedkovia z rodiny navrhovateľov O. a V. N. uvádzali, že pozemky užívala
ichrodinyminimálne80až90rokov,resp.od nepamäti. Nadruhejstranevšakodvolacísúd zdôrazňuje,

že ako vyplýva z obsahu pozemnoknižnej vložky, od ktorej sa odvíjajú počiatky právnych vzťahov medzi
rodinou navrhovateľa a rodinou odporcu, obe rodiny, ktoré sú vlastníkmi susedných nehnuteľností,
tieto získavajú v roku 1913. Táto skutočnosť vyplýva z výpisu z pozemnoknižnej vložky v spojení so
znaleckým posudkom, na základe znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvého stupňa, kde Ing.
Roman Vágner zidentifikoval pozemnoknižné vložky a súčasný stav vedený na listoch vlastníctva podľa

katastra nehnuteľností, pričom teda z pozemnoknižného zápisu vo vložke č. 68 pre parcelu č. 41, 42
vyplýva, že titul nadobudnutia pre O. N. a W. N. je zmluva z 3. novembra 1913 (teda
právni predchodcovia navrhovateľov), pričom zároveň z výpisu z pozemnoknižnej vložky č. 67 vyplýva,
že okrem iného parcely 39 a 40 získava kúpou na základe zmluvy z 03.11.1913 V. Z. s manželkou, teda
právni predchodcovia odporcu. Z tohto pohľadu teda neobstoja námietky zo strany navrhovateľov v tom

smere, že nehnuteľnosti majú v užívaní odjakživa, pretože takto isto majú nehnuteľnosti v užívaní aj
právni predchodcovia odporcu.Sporné medzi účastníkmi teda bolo v akom rozsahu títo právni predchodcovia tieto nehnuteľnosti užívali,
pričomnazákladevykonanéhoznaleckéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňajenespornéamedzi
účastníkmi nepochybné, že užívacia hranica nezodpovedá vlastníckemu stavu, parcely 240/2 a 241/2,

ktoré sú predmetom sporu boli súčasťou parcely 40/1 a právni predchodcovia navrhovateľov neboli preto
vlastníkmi týchto pozemnoknižných parciel a vlastníkmi boli právni predchodcovia odporcu.

Súd prvého stupňa založil nedostatok dobre viery zo strany právnych predchodcov na strane
navrhovateľa od geometrického plánu z roku 1978 s tým, že v tomto istom roku bola postavená

hospodárska budova, ktorá preukázateľne podľa znaleckého posudku je sčasti postavená na pozemku
vlastnícky patriacom odporcovi. Faktom je, že túto hospodársku budovu postavil O. N., ktorý nie je
právnym predchodcom navrhovateľov, avšak ako správne uzatvoril súd prvého stupňa a odvolací súd
sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, túto hospodársku budovu postavil O. N. s tým,
že si bol vedomý tej skutočnosti, že je len podielovým spoluvlastníkom celej pôvodnej pozemnoknižnej
parcely a preto v prípade zhotovenia tejto stavby zo strany O. N. došlo k držbe nielen pre O. N. a jeho

právnych nástupcov, ale aj pre ostatných podielových spoluvlastníkov.

Súd prvého stupňa sa preto správne zaoberal tou skutočnosťou, či geometrický plán z roku 1978 mohol
zakladať prerušenie dobrej viery zo strany právnych predchodcov navrhovateľov. Preto sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že pri posudzovaní plnenia podmienok

vydržania musí súd vychádzať z objektívneho stavu držiteľa, či bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu sporný pozemok patrí.

Súd prvého stupňa založil nedostatok dobromyseľnosti na strane právnych predchodcov navrhovateľa
na tom skutkovom základe, že v geometrickom pláne z roku 1978 je zakreslená hranica medzi

pozemkami právnych predchodcov rodiny navrhovateľov a právnym predchodcom odporcu ako rovná
čiara až do polovice pozemku, teda rovnako ako v geometrickom pláne Ing. Žiku z roku 1997. Na
geometrickom pláne z roku 1978 je tiež zakreslený dotyk geodetom novovytvorenej hranice medzi
parcelami 42/3 a 41/2 so susednou parcelou č. 40. Práve z tohto geometrického plánu súd prvého
stupňa vyvodil, že stavba hospodárskej budovy postavená v roku 1978, bola postavená tak, že právni

predchodcovia navrhovateľov vedeli a pri bežnej opatrnosti museli vedieť, že skutočná vlastnícka
hranica prebieha inak, ako hranica ich užívania.

Odvolací súd sa však s týmto konštatovaním nestotožňuje a tieto závery súdu prvého stupňa považuje
za predčasné.

Faktom je, že v prejednávanej veci boli vypočúvaní svedkovia, avšak títo boli vypočúvaní bez toho,
aby sa vykonala obhliadka na mieste samom práve za prítomnosti svedkov a bez toho, aby si súd
prvého stupňa ozrejmil, ako reálne v prírode je vyznačená hranica medzi spornými pozemkami a kadiaľ
reálne prechádzal plot medzi týmito pozemkami v minulosti, kadiaľ prechádza v súčasnosti, kedy a akým

spôsobom došlo k posunu hranice medzi účastníkmi konania.

S prihliadnutím na skutočnosť, že až kontrolným znaleckým dokazovaním bolo preukázané a
stotožnené, že sporné nehnuteľnosti podľa stavu v pozemnoknižnej vložke a stavu v katastri
nehnuteľností skutočne patrili právnym predchodcom odporcu, je potom otázne, či zo samotného

geometrického plánu z roku 1978 možno dôvodiť nedostatok dobromyseľnosti na strane právnych
predchodcov navrhovateľov.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že aj z hľadiska stanovenia počiatku plynutia vydržacej doby s
prihliadnutím na dobromyseľnosť je tiež nutné prihliadnuť na to, že čo sa týka prípadného spochybenia

dobromyseľnosti, nie je podstatné, či vlastník veci informoval domnelého vlastníka o skutočnom
právnomvlastníctveveciasvojetvrdeniadoložilčinedoložil,postačí,žejehokonanievovecijespôsobilé
vyvolať do tej doby oprávneného držiteľa pochybnosti o vlastníctve spornej veci, prípadne jej časti. Tieto
skutočnosti doposiaľ v konaní dostatočne preukázané neboli. Súd prvého stupňa uzavrel svoje závery
o nedostatku dobrej viery na výpovedi svedkov navrhnutých odporcom, ktorí vypovedali, že právny

predchodca odporcu S. Z. ústne upozorňoval F. N., že stavia na ich pozemku. Toto tvrdenie doposiaľ
riadne preukázané nie je. Práve táto skutočnosť bude podstatná pre posúdenie prípadného prerušenia
plynutia dobrej viery u právnych predchodcov navrhovateľa.Z konštantnej súdnej praxe vyplýva, že nemôže byť oprávnený držiteľ veci v žiadnom prípade v dobrej
viere, ak mu vlastník veci vážne urobeným prejavom vôle oznámi, že vec nepatrí držiteľovi, ale jemu a
uvedie k tomu možné dôvody. V takomto prípade potom nemožno dobre argumentovať presvedčením

držiteľa, že aj napriek tomuto oznámeniu si naďalej myslí, že vlastníkom držanej veci je on. Takéto
presvedčenie je už potom následne len subjektívnou záležitosťou držiteľa informácie, ktorá je však sama
osebe spôsobilá vyvolať pochybnosti držiteľa o tom, že mu vec nepatrí a spôsobuje zánik jeho dobrej
viery bez ohľadu na to, ako sa vnútorne vysporiada s novými informáciami o vlastníctve k veci, ktorú
doposiaľ držal.

Na prerušenie dobrej viery na strane právnych predchodcov navrhovateľa doposiaľ v spise dostatočné
podklady nie sú.

Súd prvého stupňa síce v prejednávanej veci správne ustanovil znalca, ktorý zidentifikoval pôvodný
pozemnoknižný stav so súčasným stavom s tým, že následne bez dostatočného dokazovania v

prejednávanej veci uzatvoril, že na strane právnych predchodcov navrhovateľov tu nebol dostatok dobrej
vierysprihliadnutímnatúskutočnosť,žeodroku1978muselivedieť,žehospodárskabudovapostavená
sčasti na parcele vlastnícky patriacej právnemu predchodcovi odporcu je postavená aj na cudzom
pozemku.

Na to, aby bol v prejednávanej veci vyvodený tento skutkový záver, je v prvom rade potrebné vykonať
obhliadku na mieste samom, za prítomnosti svedkov, ktoré navrhnú sporné strany s tým, aby bolo
preukázané, odkedy vstúpili právni predchodcovia navrhovateľov do držby sporných pozemkov, na
základe akých skutočností, kedy, kde a akým spôsobom boli prípadne zo strany právnych predchodcov
odporcu v prípadnej dobrej viere rušení, prípadne bolo im oznámené, že nie sú vlastníkmi nehnuteľností,

ktoré sú v ich držbe, tak aby bola možná v konečnom dôsledku byť spochybnená ich dobrá viera.

Preto odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť s tým, že úlohou
súdu prvého stupňa bude v prvom rade zistiť, kedy, kde a za akých okolností došlo k posunutiu hranice
medzi spornými pozemkami, či pri tomto posunutí konali právni predchodcovia navrhovateľov v tzv.

ospravedlniteľnom omyle, alebo či konali s vedomím, že posúvajú túto hranicu do pozemku vlastnícky
patriacemu právnemu predchodcovi odporcov.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť

nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom,
pričom táto dobrá viera je podľa platnej úpravy daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam veci.
Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť zo strany vlastníka. Vydržanie tak hojí predovšetkým
vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu, a to v prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej
nadobúdateľ nemohol by pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo tu výnimočne titul vôbec nie je

a nadobúdateľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ
vecioprávnenýmdržiteľom apri splneníďalšíchpodmienok juvydrží. Vydržaniemáajďalšiuvýznamnú
funkciu, pretože chráni vlastníka, ktorý sa ocitol v dôkaznej núdzi ohľadom existencie jeho práva.

Preto odvolací súd konštatuje, že účelom vzniku inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobý

faktický stav so stavom právnym. Bez toho, aby bolo dokazovanie doplnené širšie naznačeným smerom,
z doteraz zisteného skutkového stavu veci, nemožno dospieť k záveru o nedostatku dobrej viery na
strane právnych predchodcov navrhovateľov. Preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a dokazovanie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .