Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 18C/119/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203877
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hanzlíková
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2113203877.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, samosudkyňou JUDr. Janou Hanzlíkovou, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava , zastúp.: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky , Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o určenie, že
žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v
sume 7357,03 € a nemajetkovej ujmy v sume 1471 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanej súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku
žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere, č. XXXXXXX dlžníkom /
povinným/ T. E., A.. XX. XX. XXXX /kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo Ex 6822/2010/ v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom
aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 7357,03 € a
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 1471 € , všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť
žalobcovi aj trovy konania. Ďalej v žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva
na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním a to postupom
podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom
T. E., pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej
veci číslo EX 6822/10 a exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou sa exekučné
konanie na súde vedie, nakoľko však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho
povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom
ustanovenej dobe. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.1.2011 /konanie pritom začalo 31.5.2010/ a
to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia . K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby / omeškanie viac ako 244 dní/. Ako dôkaz
označil príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne

významné skutočnosti,. Uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v
rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po
veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa
dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú
vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere, nemôže preto
tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny s príslušenstvom zo strany exekučného súdu,
pretože exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu
na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne
vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným
a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej vyššie označenej zmluvy o
úvere. Na jednej strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského
súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust.§ 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok ,
ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na
druhej strane, nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu
ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí
neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo a uviedol, že upozorňuje
na to, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným
titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Uplatnil si aj
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol,
že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky . Uviedol, že žalobca mohol ak by
došlo k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a
jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného
súdu zamedzil mu správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára . Uviedol, že náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu resp vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u žalobcu resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti , nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti, - vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej
príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľských plánov, vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na
strane žalobcu, ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej
republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú
požiadavku jednoduchého práva že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a
realizácia základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna
ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy
má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy
a primeranej satisfakcie za porušenie základných práva a princípov právneho štátu. Uviedol, že si
uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie /spôsobené v priamej príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu/ sumu 1471€ t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom /hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou/.

Uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal
žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však do podania žaloby
na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.
s. p. konal v neprítomnosti účastníkov a zistil nasledovný skutkový stav:

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobca v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä
odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu,
že dôkazné bremeno znáša sám, uviedla, že zo žaloby nie je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje
nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pričom má
za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní
súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedla, že dňa 23.4.2012 boli
jej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012,
vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé ,
že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 - mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený podľa § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Uviedla, že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a
tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č.
514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému
postupu uviedla, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo veľkým počtom nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania, v tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ /
Asturcom C-40/08/, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní, pričom
unáhlené konanie zo strany súdu , by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu,
a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Uviedla, že zo samej dikcie §
44 os. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, 15 dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku. . K novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d/ EP je v dôvodovej správe
uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR a skutočnosť, že sa do formulácie vložili
slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov/ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby
sa predišlo mylým interpretáciám tohto ustanovenia. Uviedla, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách
žalobcu, k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009, v prípade ak mala
žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula

po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom k uvedenému vzniesla žalovaná námietku
premlčania tohto nároku ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. Čo sa týka materiálnej škody , podľa
tvrdení žalobcu, vyčíslil túto škodu vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jeho názoru nemôže byť
viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom
proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Uviedol, že žalobca
nepreukázal existenciu dlžníka, ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, ani existenciu
právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť pohľadávky,
ku ktorej uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka
žalobcu a tvrdenie , že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje
nevymožiteľnosť pohľadávky , pretože rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
preukázalo iba nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom,. Žalobca
však mal možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na začatie konania ,
resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú namieta
a ak by aj nastala situácii, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel by preukázať v
prvom rade, že by mu súd priznal bez akýchkoľvek pochybností požadované nároky od dlžníka v
sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej / čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže/ a v druhom
rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu
pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä / ale nielen/ s
ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní , niektorí dlžníci by boli po smrti, atď..,
preto má za to, že nemôže žalovaná niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak,
ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody . K uplatnenej
nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného , jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení . Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy
u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a
nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik
podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil
v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Uviedla, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný
tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Poukázal na
skutočnosť, že podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov
na všetkých úrovniach štátnej moci, pretože celkové náklady úverov poskytovaných žalobcom, ktoré
pozostávajú z úrokov a iných poplatkov sa javia byť vysoké v niektorých prípadoch predstavujú náklady
takmer 100 % ročne zo sumy získanej od žalobcu a podľa všeobecných podmienok dlžník je povinný
zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške O,25 % denne, čiže až 91,25
% ročne, preto je žalobca vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nizkopríjmových osôb, preto nie je možné opomenúť, že v takomto
prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade
návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia
alebo porušenia práva spotrebiteľa a s prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti
žalobcu, považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok
na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade
porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce
a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Žalovaná uviedla, že na základ uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody,
ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi
po uplynutí 15-dňovej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti , uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám, a to spôsobom

vykonávania podnikateľskej činnosti , pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä že si uplatňuje
ničím nepreukázané čiastky, či už podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, preto pre
nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu
zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im
bolo doručených 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ,
vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,
disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, žalobca však neposkytol v
rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím
bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu , resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať , žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorý zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci , zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku /ďalej len žiadosť/ s príslušným orgánom podľa § 4.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. . 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c,d), zákona č. 233/1995 Z.z., podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vykonaného dokazovania, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn.
5Er/548/2010, súd zistil, že exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 15.7.2010, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX 6822/10 /iný exekučný spis
nebol súdu predložený a preukázaný/, pričom súd nakoľko zistil rozpor exekučného titulu so zákonom,
uznesením 5 Er/548/10-16, zo dňa 5.11.2010, právoplatným 9.12.2010, žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pretože rozhodcovská doložka dojednaná vo
všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť predmetnej úverovej
zmluvy bola neplatnou a teda ako neplatná nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo
veci konať a rozhodnúť, v dôsledku čoho aj rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská , a.s. sp.zn. SR 19086/09, zo dňa 20.11.2009 je nulitný a ako
exekučný titul neúčinný.

V časti náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné
konštatovanie porušenie práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady v peniazoch a prihliadnutím
na dôvody uvedené vyššie ako aj na ust. § 17 ods. 3 cit. Zák., keď žalobca nepreukázal, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím
v základnom konaní aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú
i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostil
rozhodcovský /súkromnoprávny orgán/ pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č.
258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe.

Na základe uvedeného súd mal za to, že v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nakoľko exekučný
súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, pretože právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie
v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd nebol povinný do 15
dní od doručenia žiadosti písomne rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie jej zamietnutím, pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
nestanovuje lehotu, preto súd nemal za to, že súd nesprávne úradne postupoval, keď v lehote 15 dní
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia jej zamietnutím, ale o nej rozhodol až uznesením z 5.11.2010, preto súd žalobu žalobcu,
ako nedôvodnú zamietol /tu súd poukazuje na rozpor návrhu s dátumom podania žiadosti o udelenie
poverenia a rozhodnutia súdu/.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj
nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z,. a
preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

K námietke premlčania súd udáva nasledovné:
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/
rozhodnutia.
Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď
vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne
a nezávisle na subjektívnej okolnosti. Podľa § 102 OZ pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u
fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.
Podľa § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky, keď sa poškodený dozvie o
škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a a k
ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škody vznikla,
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví /§ 106 ods. 2 OZ/.
Žalobcovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku
uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žiadosť súdneho exekútora bola súdu doručená
15. 7. 2010, rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia nadobudlo právoplatnosť dňom 5.
11. 2010 kedy sa žalobca o škode, ktorá mu mala vzniknúť, dozvedel, žaloba bola podaná 27. 9. 2012,
teda prípadný nárok nie je premlčaný.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že jej trovy
konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.