Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. január 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/369/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201985
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201985.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/164/2013-25 zo dňa
05.12.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Vyslovil, že žalovanej nepriznáva náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 3 ods. 1, 2 v znení účinnom do 31.12.2012; 9 ods. 1, 2; 15
ods. 1, 2; 16 ods. 1; 17 ods. 1 až 3; 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, §§ 41 ods. 2 písm. d) v znení účinnom do 31.05.2011 a v znení
účinnom od 01.06.2011; 44 ods. 1 v znení účinnom od 01.06.2010 a v znení účinnom od 01.06.2011.

Konštatoval, že zo spisu Okresného súdu Poprad sp.zn. 7Er 495/2010 zistil, že v exekučnej veci
žalobcu ako oprávneného proti povinnému Michalovi Kozovi, nar. 05.06.1975 je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou,
a.s.. dňa 7.7.2010 č. SR 05588/10. Súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučnému súdu doručil 20.10.2010. Uznesením z 26.11.2010 exekučný súd konanie sčasti ohľadne
vymoženia časti istiny, zmenkových úrokov a úrokov z omeškania zastavil. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov z 31.3.2011 č.k. 7CoE 18/2011-34, dňa
30.5.2011. Dňa 5.5.2011 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie
vo zvyšnej časti.

V čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie predmetnej exekúcie
nazákladerozhodcovskéhorozsudkuExekučnýporiadokstanovovalprocesnúlehotu15dnínaudelenie
poverenia súdnemu exekútorovi, pričom z tejto procesnej lehoty nevylučoval prípady, ak exekučným

titulom bol rozhodcovský rozsudok. Z tejto lehoty boli rozhodcovské rozsudky výslovne vylúčené až s
účinnosťou od 01.06.2011.Exekučný poriadok však procesnú 15 dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu (vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods. 2 písm.

i) so zákonom. Výnimku u týchto exekučných titulov následne zákon upravil práve z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To však neznamená, že materiálnemu
prieskumu, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v čase podania predmetnej žiadosti o
udelenie poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny prieskum súladu exekučného titulu,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok, so zákonom je potrebné vykladať aj v nadväznosti na zákon č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45 ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu
zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c). Teda, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a) a b) (ak bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne
rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak zaväzoval účastníka konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Materiálny prieskum súdu
rozhodcovských rozsudkov plne potvrdila už dnes vcelku ustálená súdna prax. Z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučnému

súdu neukladá (Nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 520/2012 z 10. 7. 2013, rozsudok KS Prešov sp. zn. 17C
419/2012 z 19. 4. 2014).

V danejveciexekučnýsúdpodoručenížiadostioudeleniepovereniasúdnemuexekútorovi(20.10.2010)
žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a uznesením z 26.11.2010 exekučné konanie

sčasti zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30.05.2011. Dňa 05.05.2011 súd udelil súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti.

Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v danej veci exekučný súd postupoval nesprávne, ak o
žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15 dňovej zákonnej lehote. Exekučný

súd žiadosti plne dôvodne v celom rozsahu nevyhovel a pre rozhodnutie o čiastočnom zastavení
exekučného konania nebol viazaný žiadnou zákonnou lehotou. O udelení poverenia na vykonanie
exekúcie vo zvyšnej časti exekučný súd v danej veci rozhodol hneď deň po doručení uznesenia
odvolacieho súdu, ktorým potvrdil zákonnosť uznesenia prvostupňového súdu o čiastočnom zastavení
exekúcie.

Za tejto situácie súd nemohol prijať vo veci právny záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu spočívajúcom v porušení povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote.

Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. považoval okrem porušenia povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, aj nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej všeobecne platí, že vzhľadom
k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je
dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre to sú
najmä ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa

ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými
ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky
konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd
je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda

splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec
bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde
však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je
napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásadyrýchlostikonania,ktoréjevsvojomdôsledkunesprávnymúradnýmpostupom,jepretomožnépovažovať
len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti veci, a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia

súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti (nečinnosti)
sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však naproti tomu
nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným
pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a
jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci v
zmysle ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej zákonnej úpravy,
do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vzťahujúcou sa k čl.
6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a tiež judikatúrou Ústavného súdu
SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre posúdenie, či došlo v konkrétnom

konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote, je
stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania je pritom potrebné považovať dobu od
začatiakonaniadojehoskončenia.Oporušenieprávanaprejednanievecivprimeranejlehotesanemusí
jednať vtedy, ak v konaní síce došlo k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho
trvania času, v ktorom je možné ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní

niekoľkých mesiacov sama o sebe preto nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla
prihliada len vtedy, ak sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku
konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00, I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II.ÚS 23/06, a pod.).

Na základe skutočností zistených v danej veci súd nemohol prisvedčiť ani tvrdeniu žalobcu, že exekučný
súd bol od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie 9
mesiacov nečinný. Rozhodovanie prvostupňového exekučného súdu o žiadosti trvalo celkom cca 5 a
pol mesiacov. V tejto dobe exekučný súd však exekúciu čiastočne zastavil a ešte pred nadobudnutí

právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie deň po doručení spisu odvolacím súdom
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti. Exekučný súd teda nebol
po dobu 9 mesiacov nečinný.

Súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu exekučného

súdu z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že
žalobca na exekučnom súde inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa
oznámenia Okresného súdu Poprad žalobca ako oprávnený len v roku 2010, tzn. v roku podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v danej veci, podal na tento súd 421 žiadostí o udelenie
poverení na vykonanie exekúcii a v roku 2011 cca 312 žiadostí (pozri nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39

z 10. 7. 2013).

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom súd nebol úplne nečinný, a v
ktorom jeho rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie trvalo cca 5 a pol
mesiacov, v celom rozsahu poukazujúc na argumentáciu Ústavného súdu SR v uvedenom náleze, súd

v danej veci prijal záver, že exekučný súd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu
nemožno kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Keďže žalobca nepreukázal splnenie jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci
a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Súd prvého stupňa vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu žalobcu ako aj žalovanej k veci a značný počet
typovo obdobných žalôb ďalej konštatoval, že pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že podľa ust. § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti
alebo zbytočných prieťahov v konaní, môže vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom
postupe vyslovenom zákonom na to oprávneným orgánom, súd poukazuje na citáciu ust. § 9 zákonač. 514/2003 Z. z. tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci
malo dôjsť. Nové znenie ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z.
účinnou od 1. 1. 2013. Avšak aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený

preskúmavať nesprávny úradný postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v
čase pred 01.01.2013, žalobca v konaní ani v tomto smere neuniesol povinnosť tvrdenia (ani dôkaznú
povinnosť) ohľadne skutočnosti, že by o prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol
niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od
01.01.2013.

Aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný postup spočívajúci v zbytočných
prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte nepredstavuje škodu v zmysle § 442
ods.1Občianskehozákonníka.Omajetkovúujmu,ktorájeodškodniteľnápodľazákonač.514/2003Z.z.
pôjde iba vtedy, ak by mal takýto nesprávny úradný postup dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem
skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003 Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho

všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku, a najmä s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže
Občiansky zákonník sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah zákona č. 514/2003 Z. z. k Občianskemu
zákonníku je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú úpravu je možné použiť všade tam, kde
špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom alebo tým, že neustanoví niečo iné.

Náklady spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky,
pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov, správa informačného
systému) v období, ktoré podľa jeho tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho nemožno považovať za skutočnú škodu. Žalobca
ako obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch)

vynakladal a vynakladá náklady na správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky
prostredníctvom informačného systému predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou.
Náklady na udržiavanie tohto informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky
v informačnom systéme mu preto vznikali v súvislosti s jeho podnikaním na trhu bez ohľadu na
tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by už zrejme nebola spravovaná informačným

systémom len v prípade jej vymoženia. Z tvrdení žalobcu a znaleckého posudku vypracovaného
znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou Bratislava pod č. 1/2014 pritom nie je vôbec zrejmé, či
a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka informačným systémom spracovávaná,
či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie informačného systému žalobcu v prípade
neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké

náklady na správu predmetnej pohľadávky boli vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov
v exekučnom konaní. Žalobca v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť)
ohľadne vzniku majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní.
Žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne
skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec vynaložil na správu a udržanie svojho informačného systému.

Taktiež neuniesol ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia o nákladoch na administratívne spracovanie
a publikačné výdaje spojené s urgenciami. Súd má poznatky, že žalobca vyhotovuje mnohé podania v
elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané v elektronickej podobe.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou, v zásade platí, že nárok, ktorý nevznikol

(alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné tiež zamietnuť pre premlčanie a
neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však súd žalobu zamietol bez zreteľa
k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci považoval
za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti námietky
premlčania.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,
súd dodáva, že v konaní súd nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom
žalobcu, ktoré podľa jeho tvrdení žalobca hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnil
23.04.2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že žalobca neposkytol

súčinnosť pri prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku.Konštatoval, že žalovanej, ktorá v konaní mala úspech a ktorá o náhradu trov požiadala, prislúcha právo
na náhradu trov účelne vynaložených na bránenie práva v konaní. Keďže žalovaná trovy tohto konania

v lehote 3 dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1) a zo spisu jej žiadne trovy konania
nevyplývajú (§ 151 ods. 2), žalovanej náhradu trov tohto konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

V odvolaní uviedol, že postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať
pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne

viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím zákona č. 412/2012 z. z. a
nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej

lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu. Súdu neprísluší polemizovať

o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno zakladať meritórne
rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Nie je zrejmé,
aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore

exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také
skutočnosti, ktoré s predmetom nesúvisia.

Žalobcavodvolaníďalejnamietal,žeakodôkazvznikuškodypredložilznaleckýposudokč.1/2014,ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne

preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Pokiaľ ide o to, že žalobca predložil
znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde, žalobca dáva do pozornosti samotný

znaleckýposudok,zktoréhovyplýva,žežalobcazadalavypracovanieznaleckéhoposudkudňa1.marca
2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zložité, a to aj s ohľadom na množstvo
spracovaných podkladov a jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. V konaní boli preukázané všetky
zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. V konaní bolo potrebné rozhodnúť v súlade
so žalobným petitom, prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Ak bol súdu doručený v

čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu žalobcu osobitne rozhodnúť.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.Krajský súd v Prešove ( ďalej len odvolací súd ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ),
vzhľadom na včas podané odvolania ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli súdu dňa 07.01.2016 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo

veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol
nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolací súd konštatuje:

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, tzn. v čase, kedy
k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z. z.") štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 Zákon č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkonalebovydaťrozhodnutiev zákonomustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť

príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä
na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.Podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď
bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas
predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinnom od 1. 6. 2010,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 5. 2011 podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených.

Podľa§44ods.2 Exekučnéhoporiadkuvznení zákonač.102/2011účinnomod1.6.2011súdpreskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul;
ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.

231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení zákona č. 102/2011 Z. z účinnom od 1. 6. 2011
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd konštatuje,
že s účinnosťou od 01.01.2013 bolo ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené. Zmena
právnej úpravy bola realizovaná zákonom č. 412/2012 Z. z., pričom tento zákon prechodné ustanovenia
neobsahoval. Nakoľko ide o ustanovenie s procesnoprávnym aspektom, nároky uplatnené žalobcom

bolo potrebné posúdiť v zmysle aktuálnej právnej úpravy, aj keď v čase, keď boli žalobné návrhy podané,
zákon č. 514/2003 Z. z. túto úpravu neobsahoval.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že správnemu právnemu posúdeniu veci zodpovedá
aj správne rozhodnutie. V exekučnej veci Okresného súdu Poprad sp. zn. 7Er/495/2010 nedošlo k

sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, kedy by
prieťahy v konaní boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Iba ak nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, pritom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica alebo
rozhodnutie rozhodcovských súdov.

Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota je určená na poverenie exekútora, a to iba v
prípadoch, ak exekučným titulom okrem iného, nie je rozhodcovský rozsudok.Súd prvého stupňa zároveň správne konštatoval nedôvodnosť žaloby z dôvodu, že Exekučný poriadok
procesnú 15 dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stanovoval pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu, vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods. 2 písm. i) so zákonom. Naopak,
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučnému súdu neukladá.

Ako vyplýva z exekučného spisu Okresného súdu Poprad, exekučný súd žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie plne dôvodne v celom rozsahu nevyhovel a pre rozhodnutie

o čiastočnom zastavení exekučného konania nebol viazaný žiadnou zákonnou lehotou. O udelení
poverenia na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti exekučný súd v danej veci rozhodol hneď deň po
doručení uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil zákonnosť uznesenia prvostupňového súdu o
čiastočnom zastavení exekúcie.

V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011,
podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, exekučný súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Vzhľadom na uvedené je dôležité uviesť, že ak vznikne neodstrániteľný nedostatok v procesných
podmienkachaleboodstrániteľnýnedostatok,ktorýajpoúkonochexekútora,prípadneexekučnéhosúdu
zostalneodstránený,príslušnýsúd(§45Exekučnéhoporiadku)žiadosťovydaniepovereniazamietnea
nadväznenatozastavíexekučnékonanie.Akobolovyššieuvedené,15-dňoválehotanavyporiadaniesa

súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých
exekučným titulom je okrem iných rozhodcovský rozsudok. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky, ktorá
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred
účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie (napr. zmluva

zakladajúca hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným, rozhodcovská zmluva alebo doložka).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje správny záver prvostupňového súdu, že v predmetnej
veci dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do vydania rozhodnutia súdu
nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia.

Žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu, a to existenciu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, pričom súd prvého stupňa sa v tomto smere správne stotožnil s argumentáciou

žalovaného a dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na
správuavymáhaniepohľadávky,pretoženepostačujelenjehotvrdenieotom,žemutietonákladyvznikli.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, ktorý správne
vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných podmienok na priznanie mu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na znalecký posudok č. 1/2014, odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu odkazuje a len dopĺňa,
že v danom prípade nebol dôvod zaoberať sa výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú

a nemajetkovú ujmu, lebo nebol preukázaný základ nároku, a to vznik škody.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa návrhu na prerušenie konania, odvolací súd
konštatuje, že takýto návrh podaný nebol.Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že súd mal vydať medzitýmny rozsudok, odvolací súd konštatuje, že v
konaní nebola preukázaná škoda, preto nebolo možné rozhodnúť o tom, kto za „škodu“ zodpovedá.

Na základe uvedeného preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,
a preto bolo v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu zamietol a vo
výroku o trovách konania postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento
nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo
strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o

návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.