Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 8, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/409/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313224510
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2313224510.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Z. XXX/X, K. Z. A., zastúpený splnomocnencom: Fridrich Paľko s.r.o., AK so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: DUSLO a.s., so sídlom administratívna budova ev. č. 1236,
Šaľa, zastúpený splnomocnencom: advokátska kancelária agner & partners s.r.o., so sídlom Špitálska
10, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Sociálna poisťovňa, so sídlom
ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 24. januára 2014,

č. k. 30C/303/2013-197, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal
od odporcu zaplatenia sumy 98.585,93 eur titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia, keď o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi a vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil

použitím ust. § 190 ods. 1, § 193 ods. 1, § 196, § 203 Zákonníka práce, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1,2
Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 7 ods. 3, § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965
Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z.
o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že vychádzajúc zo skutkových zistení mal súd za preukázané, že navrhovateľ bol zamestnancom
právneho predchodcu odporcu s menšími prerušeniami od r. 1979 ako spriadač v prevádzke na výrobu
viskózneho hodvábu, ktorému po viac ako 19 ročnej expozícii v toxickom prostredí bola zistená choroba

z povolania - chronická intoxikácia sírouhlíkom dňa 2.10.1998, hlásená bola dňa 28.10.1998, kedy
bol aj vypracovaný lekársky posudok KPLT s určením počtu bodov ako odškodnenie za bolesť pri
chorobách z povolania v rozsahu 600 bodov a dňa 18.8.2000 bol vypracovaný lekársky posudok KPLT
s určením počtu bodov ako odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 200 bodov
za progresiu už vzniknutej choroby. V konaní odporca a vedľajší účastník vzniesli námietku premlčania
vo vzťahu k celému uplatnenému nároku vychádzajúc z dvojročnej premlčacej doby, ktorou vznesenou
námietkou premlčania sa súd zaoberal bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva

navrhovateľa. Poukazovali, že zdravotný stav navrhovateľa bol ustálený v čase vydania lekárskeho
posudku dňa 28.10.1998, kedy začala plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula
dňa 28.10.2000, resp. v čase vydania lekárskeho posudku dňa 18.8.2000, keď 2-ročná subjektívna
premlčacia doba uplynula dňa 18.8.2002. V prejednávanej veci je nárok na mimoriadne odškodnenieza sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku zistenej choroby z povolania nárokom na náhradu
škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej
povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy,

potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Pokiaľ aj
navrhovateľpoukazovalnarozhodnutiasúdov,ktoréopakovanekonštatovalikonštitutívnosťrozhodnutia
súdu o nároku v zmysle ust. § 7 ods. 3 Vyhlášky, tieto rozhodnutia nemajú žiaden vplyv na posúdenie
otázky premlčania, majú totiž predovšetkým vplyv na posúdenie otázky splatnosti nároku a s tým
súvisiaci nárok na úroky z omeškania. Zo skutočnosti, že o nároku v zmysle § 7 ods. 3 Vyhlášky

môže rozhodnúť len súd, nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že tento nárok nepodlieha premlčaniu.
Opačný výklad by bol v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý by poškodenému umožňoval bez
akéhokoľvek časového obmedzenia domáhať sa nárokov na náhradu škody na zdraví. Nemožno sa
stotožniť ani s právnym názorom navrhovateľa, že premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, že
počiatok plynutia premlčacej doby nie je na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti -
výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu - rozhodne až súd. Konštitutívnosť rozhodnutia súdu spočíva

len v rozhodnutí o peňažnom nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia.
Takýto názor na premlčateľnosť práva na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia vyslovil Krajský súd v Trnave vo svojich viacerých rozhodnutiach (napr. sp. zn. 11Co/72/2012,
9Co/187/2012, 9Co/290/2013). Pokiaľ ide o posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby nároku na
zvýšenie odškodnenia podľa ust. § 7 ods. 3 Vyhlášky, rozhodujúci je okamih, kedy sa po zistení choroby

z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného, a to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu
došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia. Ak dôjde k dobodovaniu v dôsledku zhoršenia zdravotného
stavu poškodeného, je to rozhodujúci okamih pre ďalšie uplatnenie nároku a možné ďalšie priznanie
mimoriadnehozvýšeniasťaženiaspoločenskéhouplatnenia.Zadeň,kedysapoškodenýdozvieoškode,
s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, je potrebné považovať deň ustálenia

zdravotného stavu poškodeného, kedy je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie, v danom
prípade to bolo najneskôr dňa 18.8.2000, kedy bol vypracovaný (v poradí druhý) lekársky posudok.
Nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia si navrhovateľ
uplatnil na základe lekárskeho posudku zo dňa 28.10.1998 a 18.8.2000, a to návrhom doručeným
súdu 19.9.2013. S poukazom na vyššie uvedené subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie

práva na náhradu škody navrhovateľa uplynula dňa 19.8.2002 (keďže 18.8.2002 bola nedeľa), teda
navrhovateľ si svoj nárok uplatnil zjavne po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené súd návrh
zamietol, keďže vznesenú námietku premlčania (zo strany odporcu a vedľajšieho účastníka, na ktorú bol
súd povinný prihliadnuť) považoval za dôvodnú, pričom úspešné dovolanie sa premlčania pred súdom
má za následok zánik vynútiteľnosti subjektívneho práva, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno

oprávnenémusúdnepriznať.Vedľajšíúčastníksináhradutrovkonanianeuplatnil,pretosúdnáhradutrov
konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. Odporca si náhradu trov konania uplatnil, avšak s poukazom
na ust. § 150 ods. 1 O.s.p. súd náhradu trov konania odporcovi nepriznal. Skutočnosť, že odporca
zodpovedá za zistenú chorobu z povolania u navrhovateľa, teda za problémy, ktoré navrhovateľ so
zdravotným stavom má, považoval súd za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý odporcovi náhradu

trov nepriznal. Nebolo by spravodlivé, ak navrhovateľ má zdravotné problémy a jeho zdravotný stav
sa zhoršuje, aby odporcovi náhradu trov konania platil. K argumentácii navrhovateľa, ktorý poukazoval
na to, že mu nemožno upierať jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, považuje súd za potrebné uviesť, že základné právo na súdnu ochranu zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. V

zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR predmetným článkom sa zaručuje ochrana
viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého základným
predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa. Nejde o porušenie základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi (rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 71/1997, III. ÚS 46/2004, IV. ÚS 252/2004).
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to konkrétne, že rozsudok je
vnútorne rozporný, nepresvedčivý, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2
písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Navrhovateľ v odvolaní namietal, že Okresný
súd Galanta nesprávne právne posúdil vznesenú námietku premlčania, keď k nej prihliadol a priznal jejprávne účinky. Podľa názoru navrhovateľa mala byť vznesená námietka premlčania súdom vyhodnotená
ako nenáležitá a bez právnych účinkov. Uviedol, že predmetom konania je nárok na mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 42/1965 Zb. a

základným predpokladom pre jeho priznanie je zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa. Počiatok
plynutia premlčacej doby je nutné deliť vo vzťahu k základnému právu na odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia na základe poznatkov z posudku KPLaT a vo vzťahu k právu na dvojnásobné
zvýšenieodškodneniavzmysleust.§6ods.2cit.vyhláškyopäťnazákladepoznatkovzposudkuKPLaT.
Spravodlivé finančné zadosťučinenie založené výhradne na konštitutívnom rozhodnutí súdu na základe

poznatkov z vykonaného dokazovania preukazujúceho výnimočnosť a osobitný zreteľ prípadu je v
zmysleust.§7ods.3cit.vyhlášky.Premlčaniaprávanaspravodlivéfinančnézadosťučineniejevylúčené
aj preto, že počiatok plynutia v zmyslenej premlčacej doby nie je jednoducho načo viazať, pretože o
vzniku rozhodnej správnej skutočnosti - výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu rozhodne až súd v
občianskom súdnom konaní. Navrhovateľ nesúhlasí s argumentom, že právo poškodeného uplatniť
nárok na zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 cit. vyhl. na súde vzniká okamihom, kedy sa poškodený

dozvedel o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá a ak toto právo nevykoná, plynutím času sa premlčí.
Navrhovateľ uviedol, že nemohol účinnej pred podaním návrhu vyzvať odporcu na dobrovoľné splnenie
povinnosti zodpovedajúcej jeho právu na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia nad sumu ustanovenú v ods. 1 a ods. 2 § 7 vyhl., pretože toto právo nemal, nakoľko toto
právo môže konštituovať len súd. Navyše poukázal, že navrhovateľ nepozná výšku nároku patriaceho

k obsahu tohto práva, keďže výšku nároku môže stanoviť len súd a to spolu s konštituovaním práva
samotného. S konštrukcie ust. § 7 ods. 3 vyhl. možno vyvodiť, že rozhodnutie o zvýšení odškodnenia nie
je nárokovateľné. Uplatnením námietky premlčania nemôže dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu
práva na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú
v ods. 1 a ods. 2 § 7 vyhl., pretože takýto právny nárok ešte nevznikol a vznikne až konštituovaním

zodpovedajúcehoprávaatedarozhodnutímsúdu.Vtejtosúvislostinavrhovateľpoukázalnarozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/23/96 z 30. septembra 1996, v ktorom sa konštatuje, že rozhodnutie
súdu podľa ust. § 7 ods. 3 vyhl. je konštitutívnym aktom aplikácie práva. Z uvedeného dôvodu v čase
pred rozhodnutím súdu o podanom návrhu nemôže dôjsť ani k premlčaniu takéhoto práva. Nemôže
sa teda premlčať niečo, čo zatiaľ neexistuje a vzhľadom k procesu podmienkam vzniku podľa § 7

ods. 3 vyhl. ani nám vzniknúť nemusí, nakoľko je výlučne závislé od úvahy súdu. Navrhovateľ ďalej
vo svojom odvolaní uviedol, že chronická intoxikácia sirouhlíkom, ktorou trpí navrhovateľ je neustále
progredujúcim ochorením, ktoré neustále mení zdravotný stav navrhovateľa k horšiemu a vyvoláva
stále nové obmedzenia navrhovateľa. Nie je preto možné určiť moment, kedy sa na účely ust. §
106 Občianskeho zákonníka ustáli zdravotný stav navrhovateľa a teda moment počiatku plynutia

premlčacej doby. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 23Co/161/2011 z 30. apríla 2012, ktorý v obdobnej prejednávanej veci aj napriek vznesenej
námietke premlčania protistranou rozhodnutie súdu z prvého stupňa potvrdil a zvýšenie odškodnenia
priznal. Navrhovateľ je osobou produktívneho veku, v súčasnosti má 59 rokov, pričom choroba z
povolania bola u neho zistená vo veku 44 rokov. Škoda na zdraví pri posúdení všetkých činností

navrhovateľa v živote nevyhnutne v sebe zahŕňa psychickú škodu, škodu v sexuálnej sfére, stratu
pracovných príležitostí, ujmu, schopnosti súťaživosti a schopnosti dosahovať zisk, stratu, potešenie
zo života, duševnú skleslosť, skľúčenosť, existencionálnu ujmu, stratu životného komfortu, zníženie
fyzickej a psychickej integrity. Vykonané zdravotné vyšetrenia potvrdili trvalé následky ochorenia na
navrhovateľov organizmus. Navrhovateľovi bolo neurologickým vyšetrením vykonaním KPLaT v priamej

príčinnej súvislosti s chorobou z povolania zistená polyneuropatia (nezvratné poškodenie nervov),
senzitívnej motoriky dolných končatín toxického pôvodu, ktorá je dôsledok dlhodobej expozície v
toxickom prostredí a prejavuje sa úpornými bolesťami kĺbov v horných i dolných končatín, stuhnutosťou
celého tela, stratou jemnej motoriky. Navrhovateľovi boli psychiatrickým vyšetrením v priamej súvislosti s
chorobouzpovolaniazistenéorganickézmenyosobnostinatoxickompodklade,bolmudiagnostikovaný

depresívny syndróm s poruchami nálady a pozornosti so somatizáciou do bolesti. Je postihnutý
celkovo zvýšenou nervozitou, podráždenosťou a výbušnosťou, trpí poruchami spánku, v noci nespí.
Zhoršuje sa mu myslenie, rapídne sa mu zhoršuje pamäť a pozornosť, zabúda. Odškodnenie za
sťaženie spoločenského uplatnenia nesporne plní satisfakčnú funkciu. Navrhovateľ sa svojim návrhom
domáhapriznaniaodškodnenia,ktorébudezodpovedaťkvalitatívnednešnýmekonomickýmasociálnym

štandardom, keďže je mu poskytnutá náhrada za zhoršenie zdravotného stavu a s tým spojenými
následkami v živote. Bez mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
v navrhovateľom požadovanom rozsahu nebudú základné práva navrhovateľa zachované. Na základe
uvedeného navrhovateľ žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa azaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 98.585,93 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku ako
aj náhradu trov konania.

K odvolaniu navrhovateľa zaslal písomné vyjadrenie vedľajší účastník, v ktorom uviedol, že sa
plne stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, v zmysle ktorého nárok na mimoriadne
odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku zistenej choroby z povolania je nárokom
na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo
majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Navrhovateľ vo svojom odvolaní opakovane poukazuje

na skutočnosť, že rozhodnutie súdu podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 je konštitutívnym aktom aplikácie
práva, z čoho vyplýva, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu neexistuje subjektívne
právo navrhovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady na sťaženie spoločenského uplatnenia a preto
nemôže dôjsť k premlčaniu takéhoto práva. Na podporu svojej právnej argumentácie navrhovateľ
uvádza R 53/1997. Dovolací súd sa v tomto rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/23/96) zaoberal
priznaním úrokov z omeškania z nezaplatenej sumy a predmetné rozhodnutie má vplyv predovšetkým

na posúdenie otázky splatnosti nároku a s tým súvisiaci nárok na úroky z omeškania, avšak nemá žiaden
vplyv na posúdenie otázky premlčania. Právo poškodeného uplatniť nárok na zvýšenie odškodnenia
podľa ust. § 7 ods. 3 cit. vyhl. vzniká poškodenému okamihom, kedy sa dozvedel o škode a o tom, kto
za ňu zodpovedá. Zásadne treba vychádzať z toho, že poškodený sa o škode spočívajúcej v sťažení
spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné,

či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a spoločnosti došlo a kedy je možné na základe
skutkových okolností, ktoré má k dispozícii vykonať jeho ohodnotenie. Zvýšenie náhrady podľa § 7 ods.
3 vyhl. môže byť priznané len súdnym rozhodnutím, podmienkou však je, aby toto právo poškodený
uplatnil na súde v zákonom stanovenej premlčacej lehote. Na základe súdneho rozhodnutia vzniká
potom poškodenému právo a zodpovednému subjektu povinnosť na plnenie (rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 152/2010). V predmetnom súdnom konaní si navrhovateľ uplatnil nárok na mimoriadne
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia na základe lekárskeho posudku vypracovaného dňa
28.10.1998 v rozsahu 600 bodov a na základe posudku vypracovaného dňa 18.08.2000 v rozsahu
200 bodov. Subjektívna 2 ročná premlčacia doba na uplatnenie nároku začína plynúť dňom vydania
posudku o odškodnení bolesti a SSÚ, kedy možno zdravotný stav hodnotiť ako trvalý, navrhovateľ,

preto mohol svoje právo na uplatnenie náhrady z titulu mimoriadneho zvýšenia SSÚ vykonať prvý krát.
V prípade bodového ohodnotenia 600 bodov dňa 28.10.1998, pričom subjektívna premlčacia lehota
uplynula najneskôr 28.10.2000 a v prípade bodového ohodnotenia 200 bodov dňa 18.08.2000, pričom
subjektívna premlčacia lehota uplynula najneskôr dňa 19.08.2002. Navrhovateľ si svoj nárok uplatnil
žalobou doručenou prvostupňovému súdu až 19.09.2013, teda po uplynutí tejto premlčacej lehoty. Na

podporu svojich tvrdení vedľajší účastník poukázal na viaceré rozhodnutia v obdobných prejednávaných
veciach a to rozsudky NS SR sp. zn. 4Cdo/152/2010, sp. zn. 5Cdo/104/2011, rozsudok Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 11Co/72/2012, sp. zn. 9Co/290/2013, 11Co/153/2013, sp. zn. 9Co/240/2013, rozsudky
Krajského súdu v Nitre 7Co/228/2007, sp. zn. 9Co/249/2009.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), postupom
bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia

na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
V konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 30C/303/2013 sa navrhovateľ návrhom
doručeným na súd dňa 19.08.2010 domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 98.585,93
eur, z titulu mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Predmetom odvolacieho

konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh
navrhovateľa zamietnutý, a taktiež v závislom výroku o trovách konania.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý v dostatočnom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súdnenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa
nebol už vysporiadal súd prvého stupňa.

V danom prípade základnou spornou otázkou nastolenou ako v konaní pred súdom prvého stupňa tak aj
vodvolacomkonaní,spoukazomnanámietkupremlčaniavznesenúvpriebehuprvostupňovéhokonania
odporcom a vedľajším účastníkom bolo, či nárok uplatnený žalobou je alebo nie je premlčaný.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody najneskoršie premlčí za tri roky,
a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných

dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo
neprimeranej dobe nútené splniť svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba
a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tým dosiahnuť stav, v rámci ktorého sa už oprávnená osoba
nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Následkom účinne vznesenej námietky premlčania

v občianskom súdnom konaní je, že premlčané právo nemožno oprávnenému priznať (§ 100 ods. 1
tretia veta Občianskeho zákonníka).
V prejednávanej veci bolo preukázané a medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ bol s
menšími prerušeniami zamestnaný u právneho predchodcu odporcu od r.1979 do r.1998, ako spriadač
v prevádzke na výrobu viskózneho hodvábu. Navrhovateľovi bola dňa 2.10.1998 zistená choroba z

povolenia - chronická intoxikácia sírouhlíkom. Navrhovateľovi bola choroba z povolania v zmysle § 9
ods. 4 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších zmien ohodnotená Klinikou pracovného lekárstva
a toxikológie Dérerovej nemocnice s poliklinikou Bratislava dňa 28.10.1998 posudkom o odškodnení
bolesti a SSÚ podľa sadzobníka pre hodnotenie č. IV/51 vyhlášky 32/65 Zb. na 600 bodov. Z dôvodu
progresie ochorenia v roku 2000 došlo k tzv. dobodovaniu, na základe novo vypracovaného posudku

o odškodnení bolesti a SSÚ o 200 bodov (posudok vystavený dňa 18.8.2000). V tomto konaní
si navrhovateľ uplatňoval mimoriadne 100 - násobné zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatneniavzmysle§7ods.3vyhl.č.32/1965Zb.Zobsahuspisutiežnespornevyplýva,žetútonáhradu
- mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia si navrhovateľ uplatnil návrhom
doručeným okresnému súdu dňa 19.9.2013.

Odvolací súd s prihliadnutím na ust. § 6 O.s.p., keďže navrhovateľ v návrhu na začatie konania
jednoznačne skutkovo uplatnil svoje právo ( nárok) na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia v zmysle ust. §7 ods.3 vyhl.č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania a iné
právne posúdenie takto uplatneného práva neprichádza do úvahy, pretože nejde o iný právny vzťah
postupujúc v súlade so zásadou hospodárnosti konania tak, aby bol čo najúčelnejšie zistený skutkový

stavaabyochranaprávbolarýchlaaúčinná,zaoberalsaodvolacísúdprednostnevznesenounámietkou
premlčania zo strany odporcu a vedľajšieho účastníka bez toho, aby skutkovo hodnotil, či sú v konaní
hmotnoprávne naplnené zákonné podmienky na priznanie tohto uplatneného nároku t.j. rozhodoval, či
je toto právo navrhovateľa súdne vymáhateľné. / Pozri Správu Najvyššieho súdu SSR sp. zn. Cpj 10/78,
publikovanú vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR, zošit č. 6/1978 (str. 151)/.

Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia lehota a to subjektívna
v ods. 1 cit. § 106 a objektívna v ods. 2 cit. § 106 Občianskeho zákonníka. Začiatok subjektívnej i
objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je
tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť iba v rámci objektívnejpremlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia lehota je dvojročná a pre začatie jej
plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek a to 1.) kedy sa poškodený dozvie
o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti) poškodeného

o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť - vyčísliť
v žalobe na súde. Okamih vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom
škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej lehoty je kedy sa
poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle priamo škodca,
ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba. Ak právo na náhradu škody z ublíženia

na zdraví tvorí niekoľko zložiek súčasne, ako v danom prípade jednak právo na stratu na zárobku a právo
na bolestné, súdna prax vychádza z názoru, že jednotlivé zložky práva na náhradu škody sa posudzujú
ako samostatné čiastočné nároky.
Navrhovateľ na vznesenú námietku premlčania uviedol, že predmetom konania nie je právo na úhradu
základného nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe priznaného
bodového ohodnotenia z posudku KPLaT, nie je ním ani právo na úhradu zvýšeného odškodného za

sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb., ale je ním spravodlivé
finančné zadosťučinenie - zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom na
výnimočný charakter prípadu v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. nad hranicu ustanovenú v § 7
ods.1,2cit.vyhlášky.Finančnézadosťučineniejezaloženévýhradnenakonštitutívnomrozhodnutísúdu
a premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia premlčacej doby nie je jednoducho

na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti - výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu
rozhodne až súd v občiansko-súdnom konaní. Z uvedeného dôvodu v čase pred rozhodnutím súdu o
podanom návrhu nemôže dôjsť ani k premlčaniu takéhoto práva.
Odporca a vedľajší účastník uviedli, že zdravotný stav navrhovateľa bol ustálený a počiatok plynutia
premlčacej lehoty u navrhovateľa na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody z choroby z povolania je

tak nutné stanoviť v prípade oboch posudkov o odškodnení SSU na deň ich vystavenia (tzn. 28.10.1998
a 18.8.2000).
V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že uplatnený nárok navrhovateľa na zaplatenie
žalovanej istiny titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ust. §7
ods.3 vyhl.č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania predstavuje nárok na náhradu škody

na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy. Podľa
názoru odvolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku
rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku je požiadavka
na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané
žiadne právne účinky. Odvolací súd tak súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý prihliadol

na vznesenú námietku premlčania a dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je premlčateľný, nakoľko
nevzniká až konštitutívnym rozhodnutím súdu. Súd prvého stupňa tak dospel k správnemu právnemu
názoru ohľadne posúdenia otázky premlčania uplatneného nároku, pretože jeho právne posúdenie je
správne. Ak v tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo/23/1996,
tak v danom prípade odvolací súd uvádza, že predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sa nezaoberá

otázkou premlčania nároku, ale otázkou vzniku splatnosti priznanej náhrady a s tým súvisiacich úrokov
z omeškania.
Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej doby u nároku na mimoriadne zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia v zmysle ust. §7 ods.3 vyhl.č. 32/1965 Zb., tak v danom prípade je
rozhodujúcim okamžik, kedy sa po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného a to

natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia (§ 9 odst. 1
vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď pri posudzovaní premlčania
nároku navrhovateľa na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia postupoval podľa týchto hľadísk
a vychádzal z tohto, že nárok navrhovateľa je premlčateľný a nevzniká až rozhodnutím súdu. ( Pozri
rozhodnutie NS ČR sp.zn. 1 Cz 23/ 1983 publikované v Zbierke rozhodnutí NS SR pod č. R 9/1986)

O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenie sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno
objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má
poškodený k dispozícii skutkové okolnosti z ktorých možno škodu zistiť. Podľa ust. § 9 ods.1 vyhl. č.
32/1965 Zb. (v znení vyhlášky č. 84/1967 Sb. a vyhlášky č. 76/1981 Zb.) sa posúdenie bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia vykoná hneď ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného

za ustálený ( pozri rozhodnutie NS SR z 28.11.2013 sp.zn. 5 Cdo 104/2011).
Podľa názoru odvolacieho súdu za deň, kedy sa poškodený dozvie o nároku na mimoriadne zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v
zmysle § 106 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať deň, kedy sú preukázateľné nepriaznivétrvalé následky pre životné úkony poškodeného a to pre jeho životné a spoločenské uplatnenie, t.j.
kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa a kedy je možné objektívne urobiť bodové
ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poškodenému totiž môže vzniknúť i ďalší nárok na

náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a to z dôvodu neskoršieho zhoršenia už ustáleného
zdravotného stavu (pozri R 9/1986).
S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku
sp. zn. MCdo 37/2000 publikovanom pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez
ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o

bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného.
Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde uzavrel, že o škode
spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne
urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii
skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky kedy sa zdravotný
stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára.

I z vyššie citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu
bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné považovať deň ustálenia
zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, ktorý závisí od
vyjadrenia lekára.

V danom prípade listinným dôkazom - Lekárskym posudkom o bolestnom a o sťažení spoločenského
uplatnenia zo dňa 28.10.1998, ktorým došlo k obodovaniu sťaženia spoločenského uplatnenie na
600 bodov bolo preukázané, že podľa záverov lekárov za okamih - deň ustálenia zdravotného stavu
navrhovateľa je potrebné považovať deň 28.10.1998. Lekárskym posudkom o bolestnom a o sťažení
spoločenského uplatnenia zo dňa 18.8.2000, došlo k dobodovaniu sťaženia spoločenského uplatnenie

o 200 bodov, bolo preukázané, že podľa záverov lekárov za okamih - deň ustálenia zdravotného
stavu navrhovateľa je potrebné považovať deň 18.8.2000. Navrhovateľovi bola dostupná jeho zdravotná
dokumentácia a preto mal možnosť oboznámiť sa so záverom lekára o ustálení jeho zdravotného stavu.
Keďže s poukazom na vyššie uvedené závery, subjektívna dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie
nároku tak začala plynúť dňom, kedy možno zdravotný hodnotiť ako ustálený, navrhovateľ preto mohol

svoje právo na uplatnenie náhrady - mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v
zmysle ust. §7 ods.3 vyhl.č. 32/1965 Zb. vykonať prvýkrát 28. 10.1998 a druhýkrát dňa 18.8.2000.
S poukazom na vyššie uvedené závery, subjektívna dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva
na náhradu mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle cit. § 106 ods.1
Občianskeho zákonníka, začala plynúť dňa 28.10.1998 a uplynula dňa 28.10.2000 a v druhom prípade

začala plynúť dňa 18.8.2000 a uplynula dňa 18.8.2002 (§ 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Navrhovateľ si svoj nárok uplatnil žalobou doručenou prvostupňovému súdu až dňa 19.9.2013, teda po
uplynutí oboch premlčacích lehôt a preto z jeho strany došlo k uplatneniu práva na mimoriadne zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia oneskorene, po uplynutí premlčacej lehoty. Keďže
odporca ako aj vedľajší účastník v priebehu prvostupňového konania vzniesli námietku premlčania tohto

nároku, nebolo možné žalobou uplatnený nárok, s poukazom na § 106 ods. 1 veta tretia Občianskeho
zákonníka, navrhovateľovi priznať.
Odvolací súd preto s prihliadnutím k uvedenému podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, keď správne rozhodol aj o náhrade trov konania.
O trovách konania odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení

s ust. § 142 ods. 1 a § 150 O.s.p. a v konaní v celom rozsahu úspešnému odporcovi a vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal, pretože dospel k záveru, že v danom
prípade je dôvodné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 150 O.s.p. vzhľadom na existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré spočívali jednak v predmete konania, ktorým je uplatnený
nárok na náhradu škody z dôvodu choroby z povolania, ku ktorému ochoreniu nepochybne došlo a za

ktorý preukázateľne zodpovedá odporca a jednak v osobe navrhovateľa, ktorého osobné a majetkové
pomery v súčasnosti nie sú najpriaznivejšie, nakoľko je nezamestnaným.
Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.