Rozhodnutie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 18, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/357/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209883
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209883.2

Rozhodnutie

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,

Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/192/2012-84 zo dňa 20. júna 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 2628,11 Eur z titulu majetkovej škody a sumy 525,62 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca. Ten v
exekučnom konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia s omeškaním 99
dní a vydaním nezákonného rozhodnutia, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, čím
súd porušil zásadu právnej istoty. Rovnako zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa
na zákonného sudcu a nestranný súd.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z pripojeného spisu 6Er/273/2011 mal preukázané, že exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o vydanie poverenia pre súdneho exekútora bola súdu
doručená dňa 28.3.2011 a uznesením zo dňa 26.5.2011 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá.
Oprávnený-navrhovateľprotiuzneseniunepodalodvolanie.Navrhovateľsvojupohľadávkunezabezpečil

preventívne zabezpečovacími prostriedkami, neprodukoval žiadne dôkazy, že skúmal majetkovú
situáciu povinného - návratnosť úveru. Dokonca poskytol povinnému úver, hoci bol neplatičom skorších
úverov poskytnutých navrhovateľom.
K prieťahom v tomto konaní nedošlo. Je toho názoru, že lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 EP sa vzťahuje
len na prípad, keď súd poverenie vydá.
Rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia, ani procesný postup

pred jeho vydaním nie je nesprávnym úradným postupom. Samotné rozhodnutie nemožno považovať za
nesprávny úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny.
Žiadosti o udelenie poverenia súd buď vyhovie alebo ju zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne
musí vždy súd návrhu vyhovieť. Navrhovateľ nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo
rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Preto navrhovateľ nepreukázal splnenie prvej
podmienky, a to nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.

Navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej škody - majetkovej ujmy. Nepreukázal v akom rozsahu sa
nedomohol exekvovanej sumy, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnychprostriedkov, iného exekučného titulu. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením
povinnosti odporcu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ
znáša aj primerané podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov.

Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné poškodenie práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia. Nezdôvodnil aká
nemajetková (morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou,
závažnosť ujmy a následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho
právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako

konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako
nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Pritom neskúma solventnosť subjektov
(návratnosť), úvery poskytuje bez zabezpečenia. Uvedené nemožno vykladať na ťarchu odporcu.
Rozpor s dobrými mravmi videl na strane navrhovateľa, keď tento opakovane v rozpore so zákonom
poskytoval úvery neplatičom, v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Preto
nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim

alebo potencionálnym spotrebiteľom.
Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu.
Nepreukázal, že by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody, že majetková situácia povinného pred
rozhodnutím exekučného súdu bola taká, ktorá by umožnila uspokojenie jeho pohľadávky v celom
rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu mu

bolo znemožnené uspokojiť svoju pohľadávku v celom rozsahu od povinného. Povinný prestal splácať
úver po uzavretí úverovej zmluvy, a nie až po rozhodnutí exekučného súdu.
Zaoberal sa vznesenou námietkou premlčania odporcom, avšak zistil, že námietka premlčania bola
vznesená nedôvodne, nakoľko žaloba bola podaná v premlčacej dobe.
Pri zamietnutí návrhu na prerušenie konania vychádzal z toho, že nejde o rozhodnutie, ktoré by záviselo

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní okresný súd oprávnený riešiť (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
Navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu
Čadca, z ktorého dôvodu o vylúčení sudcov nerozhodoval Krajský súd Žilina, ako nadriadený súd na
základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia Okresného súdu Čadca z vlastnej
iniciatívy podľa § 15 O.s.p. predložili vec predsedovi okresného súdu a ten následne nariadenému súdu.

Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedu okresného súdu, ani rozhodnutím nadriadeného
súdu preto nemohlo byť porušené. V prípade prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prejudiciálnu otázku
si môže súd vyriešiť aj sám.
Z rovnakých dôvodov nevyhovel ani návrhu navrhovateľa na zrušenie termínu pojednávania, ktoré

posúdil ako žiadosť o odročenie pojednávania. Poukázal tiež na to, že predvolanie bolo navrhovateľovi
doručené dňa 31.5.2013, Žiadosť o odročenie pojednávania doručil súdu dňa 17.6.2013 a pojednávanie
sa konalo dňa 20.6.2013. Pritom uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednávania
veci mu bolo doručené dňa 31.5.2013.
O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom bol odporca, ktorý

si síce uplatnil trovy konania, avšak v zákonnej 3-dňovej lehote tieto nevyčíslil, preto mu náhradu trov
konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.

Namieta, že okresný súd mu nedoručil pred termínom pojednávania vyjadrenie odporcu a tak nemal
vedomosť o argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany odporcu, nemal možnosť sa k nemu
vyjadriť. Okresný súd vykonal pojednávanie napriek tomu, že podal žiadosť o zrušenie pojednávania z
dôležitých dôvodov, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť,
že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti, pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu

vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Poukazuje na ust. § 15 O.s.p.. Uskutočnil podanie,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti

poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na
judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajský súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu preľudské práva v Štrasburgu neobstojí a podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodol vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú

odklad.Ústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonomzadanejprocesnej
situácie.
Tvrdil, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignorovaljehožiadosťozrušenie (odročenie)nariadenéhopojednávaniazdôležitéhodôvodu.Vžiadosti
sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom,

ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.
Nemalmožnosťsavyjadriťktvrdeniaodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a
založil na nich svoje rozhodnutie. Takto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva
na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Namieta, že ako strana konania nebol
pred vynesením rozsudku oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu nemôže vnútroštátny súd
založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela.
Namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd svojím rozhodnutím de iure
a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Nestotožnil sa s názorom okresného súdu, že v prípade nevyhovenia žiadosti na udelenie poverenia sa

nevzťahuje zákonná 15-dňová lehota v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V konkrétnostiach uviedol, že súd sa zaoberá výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe
zbytočných prieťahov. Poukazuje však na podstatu nesprávneho úradného postupu, ktorý pozostáva
z kumulovaných právnych skutočností, ktoré predstavujú jednak nerozhodnutie v zákonnej lehote,
neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných prieťahov. Opätovne poukazuje na nesprávne

použitie ust. § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo včlenené do právneho poriadku až dňa 1.1.2013
zák.č. 412/2012 Z.z. Z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nie je zrejme, že by vykonal
dokazovanie vo vzťahu k všetkým spôsobom, ktoré ust. § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. predpokladá.
Rozhodnutie bolo vydané bez toho, aby vo veci bolo vykonané dokazovanie zákonným spôsobom
a v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. Uviedol, že rozhodoval bez potreby dokazovania, resp. na

základe notoriet, neskôr konštatuje, že nemal preukázanú výšku škody a ani príčinnú súvislosť. Práve na
preukázanie týchto okolností navrhovateľ navrhol vykonanie dokazovania, ktoré súd nevykonal. Navrhol
vykonať dokazovanie oboznámením sa s exekučným spisom súdu, s urgenciami, ktoré navrhovateľ
vykonal. Na vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou, ktorý je v
súčasnosti v štádiu rozpracovanosti a bude súdu predložený ihneď po jeho spracovaní.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného

súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O.s.p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len

vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa sícevyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolateľ predovšetkým namietal, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Požiadavka nestrannosti súdu
vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danej veci uznesením Krajského súdu Žilina
8NcC/14/2013-18 zo dňa 28. januára 2013 bolo rozhodnuté, že z prejednávania a rozhodovania veci
nie je vylúčená zákonná sudkyňa JUDr. Anna Plichtíková. Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci,

odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala
navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu,
nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo

zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.

1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.

Anny Plichtíkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, s týmto
konštatovaním možno v celom rozsahu súhlasiť. Túto zásadu však nemožno vykladať formalisticky, ale

len vo väzbe s ostatnými zásadami občianskeho súdneho konania. Predovšetkým účastník konania
realizuje svoje procesné práva v rámci prebiehajúceho súdneho pojednávania. Navrhovateľ bol na
pojednávanie pred prvostupňovým súdom riadne predvolaný, o možnosť uplatniť tieto svoje práva
sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. Z obsahu
spisu vyplýva, že okresný súd predvolanie na termín pojednávania určený na 20.06.2013 doručil

navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi dňa 31.05.2013. Navrhovateľ až deň pred určeným
pojednávaním doručil prvostupňovému súdu žiadosť na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“, prvostupňový súd túto žiadosť správne posúdil
ako okolnosť, ktorá nie je dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Jeho úvahy o
neodôvodnenostitakejtožiadostikorešpondujúsvyššieuvedenýmzáveromoneopodstatnenostitvrdení

navrhovateľa o konaní „vylúčeného sudcu“.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednávacia zásada.
Prejednávacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré jupreukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu
tvrdenia. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje

na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne keď vykonal pojednávanie v jeho
neprítomnosti, odvolací súd uvádza, že okresný súd postupoval správne. Ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví
na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade
nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu a bezodkladne, kedy sa dozvedel o dôvodoch, pre ktoré

žiadal odročiť pojednávanie. Navrhovateľom uvádzaný dôvod na odročenie nie je možné hodnotiť ako
dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.

V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka pri splnení podmienok predpokladaných zákonom
nemôže dôjsť k odňatiu práva konania pred súdom a zároveň tým nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Následne sa nemožno stotožniť ani s námietkou navrhovateľa

o tom, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesmi účastníkov konania. Ako už bolo
zdôrazňované, tým, že sa pojednávania nezúčastnil o túto možnosť sa ukrátil sám. Naviac vo veci
boli vykonané dôkazy označené práve navrhovateľom, ktorými sa snažil preukázať oprávnenosť
ním uplatneného nároku, a to oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením
exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 6Er/273/2011. Rovnako bolo oboznamované písomné

vyjadrenie odporcu k žalobnému návrhu. Odvolací súd poukazuje aj na to, že odporca vo všetkým
žalobách navrhovateľa rovnakého typu podáva rovnaké vyjadrenie, preto navrhovateľovi predmetné
musíbyťznámeajzinýchkonaní.Jetedanepochybné,žeotýchtodôkazochvedomosťmalavsúvislosti
s podaným žalobným návrhom aj na ne reagoval. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,

čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti
zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. V odvolaní navrhovateľ
poukazoval, že na vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou,
ktorý je v súčasnosti v štádiu rozpracovanosti. Uvedený dôkaz však nepriložil ani k odvolaniu.

Navrhovateľ ani bližšie neodôvodnil aké náklady by mali byť predmetným znaleckým posudkom
vyčíslené. Z obsahu žalobného návrhu vyplýva, že škodu si uplatňuje ako istinu predstavujúcu náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu.

Navrhovateľ sa v dôvodoch odvolania dotkol hmotnoprávnych dôvodov minimálne. Odvolací súd

nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a formulovať namiesto
neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných než účastníkom konania
v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať
prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca
v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď priznal retroaktívne účinky ust. § 9 ods. 2 zák.č. 5143/2003

Z.z.“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou,
nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné
pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Vychádzajúc z dôvodov napadnutého rozsudku okresný súd skúmal naplnenie predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to
nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Okresný súd nezistil naplnenie ani jedného z predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu.

Ak by aj bol vo veci konštatovaný nesprávny úradný postup, bez splnenia ostatných predpokladov -
vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom,
nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ si ako majetkovú škodu uplatnil istinu
s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu vobčianskom súdnom konaní. Odvolací súd tu poukazuje na skutočnosť, že ak exekučným súdom je
konštatované, že predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je nulitný právny akt (z pohľadu
práva neúčinný), tento nemôže zakladať prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci

všeobecným súdom.

Nesprávnyúradnýpostup môžemaťzanásledokvznikzodpovednosti podľazák.č.514/2003Z.z. lenvo
vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené

práve (iba) týmto postupom. V ďalšom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdom prvého
stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia o tom, že navrhovateľ neuniesol
dôkazne bremeno ohľadne vyčíslenej nemajetkovej ujmy. Bližšie neodôvodnil z akého dôvodu
nepostačuje samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ako

dostatočné zadosťučinenie. Uviedol len všeobecne, že predmetný nárok uplatňuje za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie.

Na základe konštatovaného, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie

náležitým spôsobom, v potrebnom rozsahu plne zodpovedajúcom kontradiktórnosti sporového konania,
umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak
procesnú aktivitu účastníkov konania ako aj meritum veci.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu

okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust.
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.

Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu
racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebné
podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a

účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval
opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.s.p.
oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky

konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou
zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany
žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie

je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V súdenej veci sa nejedná o takýto prípad. Okresný súd
postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol.

Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Vzhľadom na konštatované odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny v celom
rozsahu. Ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol povinný nahradiť odporcovi jeho

trovy. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil,
odvolací súd mu tieto trovy nepriznal.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.