Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. január 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/373/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201639
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201639.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/53/2013-34 zo dňa
24.10.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Vyslovil, že žalovanej nepriznáva náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 3 ods. 1, 2 v znení účinnom do 31.12.2012; 9 ods. ? 2; 15
ods. 1, 2; 16 ods. 1; 17 ods. 1 až 3; 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z., §§ 41 ods. 2 písm. d) v
znení účinnom do 31.05.2011 a v znení účinnom od 01.06.2011; 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Konštatoval, že vo veci vykonal dokazovanie a z podania Okresného súdu Poprad zo dňa 10.10.2014
zistil, že v exekučnom konaní Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 9Er/230/2009 proti povinnému
JozefoviŠčukovi jeexekučnýmtitulomjerozhodcovskýrozsudokvydanýStálymrozhodcovskýmsúdom
zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., z 22. 9. 2009 č. k.: SR 14077/09, a konanie je vedené pre
vymoženie 665,22 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor žiadosť doručil žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie exekučnému súdu dňa 28.05.2010. Uznesením zo 04.08.2010 exekučný
súd konanie sčasti, a to ohľadne vymoženia úroku z omeškania, zastavil. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 15.10.2010. Dňa 25.10.2010 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti.

Vychádzajúc z aplikovanej právnej úpravy možno prisvedčiť žalobcovi, že v danej veci v čase podania
žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie predmetnej exekúcie na základe
rozhodcovského rozsudku Exekučný poriadok stanovoval procesnú lehotu 15 dní na udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi, pričom z tejto procesnej lehoty nevylučoval výslovne prípady, ak exekučným

titulom bol rozhodcovský rozsudok.

Exekučný poriadok však procesnú 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhuna vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu (vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods.
2 písm. i) so zákonom. Z tejto lehoty boli v čase podania žiadosti výslovne vylúčené len vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Výnimku u týchto exekučných titulov však

zákon upravoval z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie.
To však neznamená, že materiálnemu prieskumu, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v
čase podania predmetnej žiadosti o udelenia poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny
prieskum súladu exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, so zákonom je potrebné
vykladať aj v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45

ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c).
Teda, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) (ak bol vydaný vo veci,
ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak zaväzoval
účastníka konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom. Materiálny prieskum súdu rozhodcovských rozsudkov plne potvrdila už dnes vcelku ustálená
súdna prax. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa
mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v
prípade negatívneho rozhodnutia exekučnému súdu neukladá (Nález ÚS SR sp. zn.: II.ÚS 520/2012 z

10. 7. 2013, rozsudok KS Prešov sp. zn.: 17C 419/2012 z 19. 4. 2014).

V danejveciexekučnýsúdpodoručenížiadostioudeleniepovereniasúdnemuexekútorovi(28.05.2010)
žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal, a uznesením zo 04.08.2010 exekučné konanie
sčasti, a to ohľadne vymoženia úrokov z omeškania zastavil. Uznesenie o zastavení exekúcie

sčasti nadobudlo právoplatnosť 15.10.2010. Dňa 25.05.2010 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti.

Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v danej veci exekučný súd postupoval nesprávne, ak o
žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15 dňovej zákonnej lehote. Exekučný

súd žiadosti plne dôvodne v celom rozsahu nevyhovel a pre rozhodnutie o čiastočnom zastavení
exekučného konania nebol viazaný žiadnou zákonnou lehotou. O udelení poverenia na vykonanie
exekúcie vo zvyšnej časti exekučný súd v danej veci rozhodol do 10 dní po nadobudnutí právoplatnosti
uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie, a cca po 5 mesiacoch po doručení žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia ( nie v lehote 10 mesiacov tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca).

Za tejto situácie súd nemohol prijať vo veci právny záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu spočívajúcom v porušení povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote.

Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej všeobecne platí, že vzhľadom
k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je
dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre to sú
najmä ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa

ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými
ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky
konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd
je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda

splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec
bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde
však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je
napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásady
rýchlostikonania,ktoréjevsvojomdôsledkunesprávnymúradnýmpostupom,jepretomožnépovažovať

len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti veci, a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia
súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti (nečinnosti)
sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však naproti tomunemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným
pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a
jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci
v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej
zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a

tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre
posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania je
potrebnépovažovaťdobuodzačatiakonaniadojehoskončenia.Podľatejtojudikatúryoporušeniupráva
na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo k prieťahom,
avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné ukončenie konania

spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe preto nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na kratšie obdobia
nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli opakovane a
zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00, I.ÚS 42/01,

I.ÚS 57/01, II.ÚS 23/06, a pod.).

Na základe skutočností zistených v danej veci súd nemohol prisvedčiť ani tvrdeniu žalobcu, že exekučný
súd bol od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie 10
mesiacov nečinný. Rozhodovanie prvostupňového exekučného súdu o žiadosti trvalo celkom cca. 5

mesiacov. V tejto dobe exekučný súd exekúciu čiastočne zastavil a po nadobudnutí právoplatnosti
uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie súd do 10 dní udelil súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti. Exekučný súd teda nebol nečinný a vzhľadom na zákonnú
povinnosť materiálneho prieskumu rozhodcovského rozsudku svoju činnosť po doručení žiadosti o
udelenie poverenia vykonával v danej veci sústredene a efektívne.

V danej veci súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu
exekučného súdu v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu
považoval súd prvého stupňa všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde inicioval
stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad

žalobca ako oprávnený v roku 2010, tzn. v roku podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v danej veci, podal na tento súd 421 žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcii a v
roku 2011 cca 312 žiadostí (pozri nález ÚS SR II.ÚS 520/2012 - 39 z 10. 7. 2013).

Vychádzajúc z uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že exekučný súd v predmetnom exekučnom

konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako konanie so zbytočnými
prieťahmi.

Keďže žalobca nepreukázal splnenie jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci
a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Súd prvého stupňa ďalej poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a konštatoval,
že nové znenie ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. účinnou od

01.01.2013. Avšak aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať
nesprávny úradný postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred
01.01.2013, žalobca v konaní ani v tomto smere neuniesol povinnosť tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť)
ohľadne skutočnosti, že by o prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol niektorý z
orgánov taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.0 1. 2013.

Aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný postup spočívajúci v zbytočných
prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte nepredstavuje škodu v zmysle § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je odškodniteľná podľa zákona č. 514/2003Z. z., pôjde iba vtedy, ak by mal takýto nesprávny úradný postup dopad do majetkovej sféry účastníka.
Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003 Z. z.) je potrebné vykladať v súlade
s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku, a najmä s ustálenou súdnou judikatúrou

(keďže Občiansky zákonník sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah zákona č. 514/2003 Z. z. k
Občianskemuzákonníkujevzťahomšpeciality,vzmyslektorejvšeobecnúúpravujemožnépoužiťvšade
tam, kde špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom alebo tým, že neustanoví niečo
iné.

Náklady spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky,
pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov, správa informačného
systému) v období, ktoré podľa jeho tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho, nemožno považovať za skutočnú škodu. Žalobkyňa
ako obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch)
vynakladala a vynakladá náklady na správu svojich pohľadávok vrátane predmetnej pohľadávky,

prostredníctvom informačného systému predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou.
Náklady na udržiavanie tohto informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky
v informačnom systéme mu preto vznikali v súvislosti s jeho podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené
prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by už zrejme nebola spravovaná informačným systémom len
v prípade jej vymoženia. Z tvrdení žalobcu a znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom

Ekonomickou univerzitou Bratislava pod č. 1/2014 pritom nie je vôbec zrejmé, či a kedy, prípadne či
doposiaľ stále je predmetná pohľadávka informačným systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu
by sa náklady na správu a udržanie informačného systému žalobcu v prípade neevidovania predmetnej
pohľadávky v informačnom systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu
predmetnejpohľadávkybolivynakladanézbytočnevdôsledkutvrdenýchprieťahovvexekučnomkonaní.

Preto žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku
majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní.

Žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne

skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec vynaložil na správu a udržanie svojho informačného systému.
Taktiež neuniesol ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia o nákladoch na administratívne spracovanie
a publikačné výdaje spojené s urgenciami.

Žalobkyňa vyhotovuje mnohé podania v elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na zmenu exekútora

boli podané v elektronickej podobe.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, v zásade platí, že nárok,
ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné tiež zamietnuť pre
premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však súd žalobu zamietol

bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci súd
považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,

súd prvého stupňa konštatoval, že v konaní nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti
SR nárokom žalobcu, ktoré podľa jej tvrdení žalobca hromadne v obdobných veciach predbežne u
nej uplatnil 23.04.2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že žalobca
neposkytol súčinnosť pri prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku.

Konštatoval, že žalovanej, ktorá v konaní mala úspech a ktorá o náhradu trov požiadala, prislúcha právo
na náhradu trov účelne vynaložených na bránenie práva v konaní. Keďže žalovaná trovy tohto konania

v lehote 3 dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1) a zo spisu jej žiadne trovy konania
nevyplývajú (§ 151 ods. 2), žalovanej náhradu trov tohto konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.V odvolaní uviedol, že postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať
pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného

právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne
viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím zákona č. 412/2012 z. z. a
nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno zakladať meritórne

rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Nie je zrejmé,
aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také
skutočnosti, ktoré s predmetom nesúvisia.

Žalobcavodvolaníďalejnamietal,žeakodôkazvznikuškodypredložilznaleckýposudokč.1/2014,ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým

znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Pokiaľ ide o to, že žalobca predložil
znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde, žalobca dáva do pozornosti samotný
znaleckýposudok,zktoréhovyplýva,žežalobcazadalavypracovanieznaleckéhoposudkudňa1.marca
2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zložité, a to aj s ohľadom na množstvo

spracovaných podkladov a jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. V konaní boli preukázané všetky
zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. V konaní bolo potrebné rozhodnúť v súlade
so žalobným petitom, prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo

veci samej o tomto návrhu žalobcu osobitne rozhodnúť.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len odvolací súd ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ),
vzhľadom na včas podané odvolania ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli súdu dňa 07.01.2016 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol
nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia

súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( § 219 ods. 2 O. s. p. ).

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolací súd konštatuje:

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, tzn. v čase, kedy
k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 Zákon č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkonalebovydaťrozhodnutiev zákonomustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä
na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď
bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počaspredbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok) v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011, podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení zákona č. 102/2011 Z. z účinnom od
01.06.2011, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd konštatuje,
že s účinnosťou od 01.01.2013 bolo ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené. Zmena
právnej úpravy bola realizovaná zákonom č. 412/2012 Z. z., pričom tento zákon prechodné ustanovenia
neobsahoval. Nakoľko ide o ustanovenie s procesnoprávnym aspektom, nároky uplatnené žalobcom

bolo potrebné posúdiť v zmysle aktuálnej právnej úpravy, aj keď v čase, keď boli žalobné návrhy podané,
zákon č. 514/2003 Z. z. túto úpravu neobsahoval.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že správnemu právnemu posúdeniu veci zodpovedá
aj správne rozhodnutie. V exekučnej veci Okresného súdu Poprad sp. zn. 9Er/230/2009 proti povinnému

Jozefovi Ščukovi nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v
tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je súd povinný
preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Iba ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, pritom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul, ktorým je
notárska zápisnica alebo rozhodnutie rozhodcovských súdov.

Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota je určená na poverenie exekútora, a to iba v
prípadoch, ak exekučným titulom okrem iného, nie je rozhodcovský rozsudok.

Súd prvého stupňa zároveň správne konštatoval nedôvodnosť žaloby z dôvodu, že Exekučný poriadok
procesnú 15 dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stanovoval pre prípad, že

exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu, vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods. 2 písm. i) so zákonom. Naopak,
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučnému súdu neukladá.

Ako vyplýva z exekučného spisu Okresného súdu Poprad, súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu dňa 28.05.2010. Uznesením zo 04.08.2010
exekučný súd konanie sčasti, a to ohľadne vymoženia úroku z omeškania, zastavil. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 15.10.2010. Dňa 25.10.2010 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti.

V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011,
podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, exekučný súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd

je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Vzhľadom na uvedené je dôležité uviesť, že ak vznikne neodstrániteľný nedostatok v procesných

podmienkachaleboodstrániteľnýnedostatok,ktorýajpoúkonochexekútora,prípadneexekučnéhosúdu
zostalneodstránený,príslušnýsúd(§45Exekučnéhoporiadku)žiadosťovydaniepovereniazamietnea
nadväznenatozastavíexekučnékonanie.Akobolovyššieuvedené,15-dňoválehotanavyporiadaniesa
súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých
exekučným titulom je okrem iných rozhodcovský rozsudok. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky, ktorá
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred

účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie (napr. zmluva
zakladajúca hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným, rozhodcovská zmluva alebo doložka).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje správny záver prvostupňového súdu, že v predmetnej

veci dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do vydania rozhodnutia súdu
nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia.

Žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu, a to existenciu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, pričom súd prvého stupňa sa v tomto smere správne stotožnil s argumentáciou
žalovaného a dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na
správuavymáhaniepohľadávky,pretoženepostačujelenjehotvrdenieotom,žemutietonákladyvznikli.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, ktorý správne
vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných podmienok na priznanie mu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na znalecký posudok č. 1/2014, odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu odkazuje a len dopĺňa,
že v danom prípade nebol dôvod zaoberať sa výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú
a nemajetkovú ujmu, lebo nebol preukázaný základ nároku, a to vznik škody.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa návrhu na prerušenie konania, odvolací súd

konštatuje, že takýto návrh podaný nebol.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že súd mal vydať medzitýmny rozsudok, odvolací súd konštatuje, že v
konaní nebola preukázaná škoda, preto nebolo možné rozhodnúť o tom, kto za „škodu“ zodpovedá.

Na základe uvedeného preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,
a preto bolo v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu zamietol a vo
výroku o trovách konania postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento
nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo
strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o

návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.