Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. máj 2012

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 38C/211/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109234691
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2012:8109234691.13

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: SAPEX s.r.o., so sídlom
Prešov, Hlavná 13, IČO: 31648541, zastúpený JUDr. Jolanou Karabinošovou, advokátkou so sídlom v
Prešove, Konštantínova 3 p r o t i žalovaným: 1. B. L., nar. X.XX.XXXX, bytom Y., M. X a 2. D. L., rod.
V., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., M. X, obaja zastúpení JUDr. Petrom Arendackým, advokátom so sídlom
v Bratislave, Čapkova 2, o vypratanie bytu a prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaní sú p o v i n n í vypratať byt č. X nachádzajúci sa v Y. na ul. M. Č.. X druhom poschodí v
lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku bez práva na zabezpečenie bytovej náhrady.

Žalovaní sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 587,34
Eur, z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 487,84 Eur na účet jeho právnej zástupkyne, to všetko
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 22.12.2009 domáhal vypratania žalovaných z bytu č. X nachádzajúceho
sa v Y. na ul. M. Č.. X na druhom poschodí bez zabezpečenia bytovej náhrady. Nárok odôvodnil tým,
že žalovaní užívajú byt, ktorého je prenajímateľom bez právneho dôvodu, keďže nájomný pomer k
tomuto bytu bol ukončený v dôsledku výpovede z nájmu zo dňa 7.6.2006, pretože žaloba žalovaného
o neplatnosť tejto výpovede bola právoplatne zamietnutá rozsudkom č.k. 16C 240/06-110 zo dňa
30.11.2007.

Žalovaní so žalobou nesúhlasili spochybňujúc vlastníctvo žalobcu k nehnuteľnosti, kde sa byt nachádza.
Konkrétne namietali platnosť reštitučnej dohody uzavretej medzi reštituentkou F. L. a povinnou
osobou Gastropolom a.s. Spochybnili oprávnenie riaditeľa tejto spoločnosti na uzavretie dohody, keďže
štatutárnym zástupcom akciovej spoločnosti je jej predstavenstvo. Poukázali na to, že zápis tohto
subjektu do podnikového registra bol zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR dňa 14.8.1991 a preto
neskôr uzavreté reštitučné dohody nemôžu byť platné. V reštitučných dohodách chýba aj identifikačné
číslo Gastropolu a.s. a nijakým spôsobom nebolo preukázané, že by bol právnym nástupcom inej
organizácie (Reštaurácií š.p.). Keďže reštitučná dohoda uzavretá s Gastropolom a.s. je neplatná,
neplatná je aj kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a p. L.. Zdôraznili tiež, že predmetom tejto kúpnej
zmluvy bola len časť budovy so vstupom z ulice Hlavnej a nie bočná budova s bytmi so vstupom z ulice
Weberovej.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výpoveďou z nájmu zo dňa 7.6.2006 s návratkou,
výzvami na vypratanie bytu, výpismi z LV č. XXXX kat. úz. Prešov, spismi tohto súdu 11C 382/98, 10C
6/93, 14C 11/97, 29C 38/05, 16C 240/06, RVI 31/92, zakladateľským plánom spoločnosti Gastropol a.s.,

uznesením bývalého ONV v Prešove zo dňa 12.10.1990, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil
tento skutkový stav:

Žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza aj byt č. X na ul. M. Č.. X, druhé poschodie,
ktorý užívajú žalovaní na základe rozhodnutia o pridelení náhradného bytu bývalým MsNV, odborom
bytovým v Prešove č. Byt270/1989 zo dňa 23.2.1990. To, že žalobca je zapísaný ako vlastník predmetnej
nehnuteľnosti, nebolo v konaní sporné.

Žalobca dal žalovaným výpoveď z nájmu predmetného bytu listom zo dňa 12.6.2006 pre neplatenie
nájomného. Žalovaný v 1. rade túto výpoveď napadol žalobou o jej neplatnosť. Konanie sa viedlo pod
sp. zn. 16C 240/06. Rozsudkom zo dňa 30.11.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
13Co 13/08-198 zo dňa 30.4.2009 bola žaloba o neplatnosť výpovede z nájmu zamietnutá. Rozsudok
tak nadobudol právoplatnosť 8.6.2009.

Žalovaný v 1. rade spochybňoval vlastníctvo žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti v podstate v každom
súdnom konaní, ktoré súviselo s daným bytom. Išlo o už spomínané konanie 16C 240/06, ale aj 29C
38/05 a predovšetkým 11C 382/98, ktoré bolo začaté na návrh žalovaného v 1. rade, ktorý sa domáhal
určenia neplatnosti kúpnej zmluvy RI 78/92 uzavretej medzi predávajúcou F. L. a kupujúcim Sapexom
s.r.o. Prešov dňa 30.1.1992. Jeho žaloba však bola právoplatne zamietnutá rozsudkom tohto súdu č. k.
11C 382/98-61 zo dňa 26.10.2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 1Co 96/02-152 zo
dňa 17.5.2004. Rozsudok tak nadobudol právoplatnosť 28 .7.2004.

Žalovaný v spomínanom konaní 11C 382/98 argumentoval aj tými dôvodmi, ktoré predniesol aj v
tomto spore - neplatnosťou reštitučnej dohody uzavretej medzi F. L. (reštituentkou) a Gastropolom
a.s. Prešov, ktorého zápis do podnikového registra zrušil Najvyšší súd SR rozsudkom 4C 41/91-8
zo dňa 29.8.1991 a následne Mestský súd v Košiciach návrh na tento zápis zamietol uznesením zo
dňa 28.12.1992. Súd prvého stupňa jasne v rozsudku sa zaoberal aj námietkou ohľadom neplatnosti
reštitučných dohôd a ustálil, že všetky reštitučné dohody (ktoré v rozsudku konkrétne rozobral) sú
platné. Opäť je potrebné pripomenúť, že sporný byt sa nachádzal v tzv. bytovom dome, ktorý mal
vstup z bočnej ulice a to ulice M. a táto nehnuteľnosť bola prevedená na reštituentku F. L. Mestom
Prešov a nie Gastropolom a.s. Gastropol a.s. figuroval ako povinný subjekt v ďalších dvoch reštitučných
dohodách o vydaní veci, ktoré boli uzavreté s F. L. dňa 30.5.1991 a dňa 15.11.1991 (RVI 32/91 a RVI
4/92) a ich predmetom bola tzv. obchodná budova, ktorá má vstup z ulice Hlavnej a teda žalovaným
použitý argument o zrušení Gastropolu nemá vplyv na posúdenie platnosti reštitučnej dohody k tzv.
bytovému domu. Súd prvého stupňa teda žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy zamietol z dôvodu,
že tak kúpnu zmluvu ako aj predchádzajúce reštitučné dohody považoval za platné, ale poukázal
aj na nedostatok naliehavosti právneho záujmu žalovaného v 1. rade (v pôvodnom konaní žalobcu)
na vyslovení neplatnosti napadnutej zmluvy. Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa, keďže sa stotožnil s jeho názorom o absencii naliehavosti právneho záujmu žalobcu na určení
neplatnosti zmluvy. Nepreskúmaval teda už ďalšie dôvody neplatnosti spornej kúpnej zmluvy.

Voči žalovaným sa viedli aj dva spory o privolenie k výpovedi z nájmu sporného bytu na návrh žalobcu.
Prvý sa viedol pod sp. zn. 10C 6/93 pre neplatenie nájomného. Spor bol ukončený rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach 18Co 111/94-89 zo dňa 6.9.1994, ktorý zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu
zamietol s poukazom na to, že žalovaní nájomné uhrádzali zložením do súdnej úschovy.

Druhý spor sa viedol pod sp. zn. 14C 11/97. Použitý bol výpovedný dôvod podľa § 711 ods. 1
písm. f/ Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že žalobca byt potrebuje pre podnikanie za účelom
zriadenia penziónu. Aj keď súdy prvého a druhého stupňa žalobe vyhoveli, Najvyšší súd SR rozsudkom
5Cdo 10/03 zo dňa 27.2.2003 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a vyslovil názor o absencii
výpovedného dôvodu, keďže žalobca by musel preukázať potrebu bytu pre seba, nie na podnikanie.
Následne preto žalobca zobral žalobu späť a konanie bolo zastavené uznesením 4Co 81/03 zo dňa
30.8.2004.

Listom zo dňa 12.6.2006 žalobca dal znovu žalovaným výpoveď z nájmu podľa § 711 ods. 1 písm. d/
Občianskeho zákonníka pre neplatenie nájomného. Túto výpoveď žalovaný v 1. rade napadol žalobou a
konanie sa viedlo pod sp. zn. 16C 240/06. Aj v tomto konaní žalovaný spochybňoval vlastníctvo žalobcu
k objektu, kde sa nachádza predmetný byt. Žaloba bola zamietnutá rozsudkom č.k. 16C 240/06-110 zo

dňa 30.11.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 13Co 13/08-198. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 8.6.2009. Aj v tomto konaní sa súdy vysporiadali s námietkou žalovaného ohľadom
neexistencie vlastníctva žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti a dospeli k záveru o jej nedôvodnosti a
konkrétne vysvetlili postup pri vyhodnotení platnosti napadnutých reštitučných dohôd.

Podobne aj v konaní 29C 38/05 sa žalobca domáhal vydania predmetu súdnej úschovy predstavujúcej
nájomné, ktoré žalovaní uhrádzali za predmetný byt do súdnej úschovy a odmietli dať súhlas na
jeho úhradu žalobcovi. Žalobe bolo vyhovené rozsudkom č.k. 29C 38/05-49 zo dňa 21.10.2005 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 3Co 485/2005-74 zo dňa 13.6.2006. Uvedený rozsudok
nadobudol právoplatnosť 17.7.2006. Aj v tomto spore súdy dospeli k záveru, že žalobca je vlastníkom
bytu užívaného žalovanými.

Žalovaný v 1. rade po tom, čo dostal predchádzajúcu výpoveď z nájmu, sa stal vlastníkom taktiež
dvojizbového bytu v Prešove na ul. Štúrovej a to zmluvou o prevode vlastníctva bytu V 462/2000, ako
to vyplýva z výpisu z LV č. XXXX kat. úz. Prešov (č.l. 113). Neskôr tento byt daroval svojej matke Márii
Vicovej zmluvou V 5207/2001 (výpis z LV z č.l. 112). Matka žalovaného bývala v Bratislave, nikdy tento
byt neužívala. Po jej smrti ho opäť nadobudol dedením žalovaný v 1. rade a následne ho opäť daroval
svojim dvom plnoletým synom J. L. a P. L. darovacou zmluvou V 5569/2001. Žalovaný s rodinou však
byt na ul. Štúrovej neužíva, prenajíma ho a celá rodina obýva sporný byt na ul. M..

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vlastník má právo na ochranu proti tomu,
kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho,
kto mu ju neprávom zadržuje.

Nájomný vzťah medzi účastníkmi bol ukončený v dôsledku výpovede z nájmu dňa 8.6.2009, kedy
nadobudol právoplatnosť rozsudok tohto súdu č.k. 16C 240/06-110.

Podľa § 711 ods. 6 OZ neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo
dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu,
ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu.

Podľa § 710 ods. 1 Oz nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo
písomnou výpoveďou.

Úspešnosť žaloby o vypratanie bytu, ako reivindikačnej žaloby závisí na preukázaní dvoch predpokladov
- vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti a skutočnosti, že žalovaný subjekt ju užíva
neoprávnene. Druhý predpoklad v tomto konkrétnom prípade vyplýva z právoplatného rozsudku č.k.
16C 240/06-110 a záveru z neho vyplývajúceho, teda ukončenia nájomného vzťahu. Splnenie prvého
predpokladu - vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti je preukázaný výpisom z LV č. 6667 kat.
úz. Prešov, ktorý žalovaní ani nespochybnili.

Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. v aktuálnom znení o katastri nehnuteľnosti údaje katastra
uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

Podľa § 7 písm. c/ citovaného zákona kataster obsahuje aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane
identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľnosti.

Žalovaný v 1. rade sa v minulosti už pokúsil o preukázanie iného stavu ako bol zapísaný v katastri
nehnuteľností, keď sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy, ktorou žalobca nadobudol vlastníctvo
k predmetnej nehnuteľnosti, avšak nebol úspešný. Súd prvého stupňa sa zaoberal platnosťou tak
napadnutej kúpnej zmluvy ako aj prevodov, ktoré jej predchádzali a dospel k záveru, že sú platné.
Preto žalobu zamietol, aj keď ale len jeden z dôvodov bol v rozsudku uvedený nedostatok naliehavosti
právneho záujmu zo strany žalovaného v 1. rade (v pôvodnom konaní žalobcu) na vyslovenie neplatnosti
zmluvy. Je síce pravdou, že odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku sa zaoberal len týmto
posledným dôvodom, ale rozhodujúce je, že zmena vlastníctva ustálená nebola. Rozsudok tohto súdu
č.k. 11C 382/98-61 je teda právoplatný a záväzný pre účastníkov a všetky orgány, ako to vyplýva z § 159
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) Znamená to, že súd nemôže ani prejudiciálne

dospieť k inému záveru než k platnosti kúpnej zmluvy žalobcu. Aj v tom tkvie princíp právnej istoty, ktorý
patrí medzi základné princípy právneho štátu.

V tejto súvislosti možno poukázať aj na § 159 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. V zmysle tohto ustanovenia by už žalovaní nemohli znovu
žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy (išlo by o prekážku právoplatne rozsúdenej veci) aj keby sa
argumentovalo ďalšími dôvodmi absolútnej neplatnosti napadnutej zmluvy ako v pôvodnom konaní 11C
382/98. Súdy sú totiž povinné z úradnej moci preskúmavať platnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ.
Keďže teda žalovaní by už nemohli znovu žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy, o to viac nie je možné
otázku platnosti kúpnej zmluvy posúdiť len prejudiciálne inak ako v predchádzajúcom konaní 11C 382/98,
v ktorom súd prvého stupňa dospel jednoznačne k záveru o platnosti nielen napadnutej kúpnej zmluvy,
ale aj predchádzajúcich prevodov a tento rozsudok je právoplatný. Dôležité je teda jeho odôvodnenie,
pričom odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku neuviedol, že dôvody v rozsudku súdu prvého
stupňa sú nesprávne, a keďže rozsudok súdu prvého stupňa je právoplatný, je potrebné akceptovať aj
to, čo je uvedené v jeho odôvodnení, keďže zamietajúci výrok sa musí posúdiť z odôvodnenia rozsudku
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR 32 Cdo 243/03). Je teda nesprávny názor žalovaných o dôkaznom
bremene žalobcu na preukazovanie jeho vlastníctva. To je preukázané výpisom z LV, opak by mali
preukázať práve žalovaní, avšak to, vzhľadom na spomínaný právoplatný rozsudok 11C 382/98-61,
preukázané nebolo a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody už ani nie je možné v tomto spore vyvrátiť.

K argumentácii žalovaných možno zdôrazniť, že ak samotní žalovaní uvádzajú existenciu dvoch stavieb,
nie je potrebné zaoberať sa platnosťou reštitučnej dohody uzavretej s Gastropolom a.s., pretože tá sa
netýka stavby, kde je byt užívaný žalovanými. V prípade neplatnosti tejto reštitučnej dohody by nebola
neplatná celá kúpna zmluva žalobcu, ale len tá časť, ktorá sa týka inej stavby než bytového domu, keďže
ide o oddeliteľnú časť tohto právneho úkonu (§ 41 OZ). Zároveň, ak žalovaní tvrdia, že predmetom kúpnej
zmluvy bola len tzv. obchodná budova, bolo by otázne, kto potom by mal byť v súčasnosti vlastníkom
bytového domu, ktorý bol vydaný reštituentke Edite Valdmanovej Mestom Prešov. Jej právna nástupkyňa
Svetlana Slámová, ako to vyplýva zo spisu 11C 382/98 a jeho rozsudku sa totiž k vlastníctvu nehlási,
keďže uznala, že kúpna zmluva je platná. Je preto absurdné, ak účastníci napadnutých právnych úkonov
resp. ich právni nástupcovia ich nespochybňujú, ale spochybňuje ich tretia osoba a to nájomcovia bytu,
ktorí si ale arogantne neplnia svoju základnú povinnosť a to riadne platenie nájomného. K tvrdeniu
žalovaných o tom, že reštitučná dohoda s Mestom Prešov bola uzavretá až po kúpnej zmluve súd
uvádza, že je nepravdivé. Reštitučná dohoda bola uzavretá 15.1.1992, a kúpna zmluva medzi žalobcom
a reštituentkou bola uzavretá 30.1.1992. Súd preto žalobe o vypratanie žalovaných z bytu vyhovel a
zamietol návrh žalovaných na doplnenie dokazovania, ktoré sa malo týkať platnosti reštitučnej dohody
uzavretej s Gastropolom a.s., keďže toto dokazovanie považoval za irelevantné z dôvodov, ktoré sú
uvedené vyššie.

Následne súd skúmal to, či žalovaní majú nárok na bytovú náhradu. Tá vychádzajúc z ustanovenia §
712 a ods. 3 a 4 OZ im neprislúcha.

Podľa § 712 a ods. 3 OZ ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ nájomcovi,
ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, nájomca má právo len na náhradné
ubytovanie. V iných prípadoch skončenia nájomného pomeru podľa § 711 ods. 1 písm. d/ nájomca nemá
právo na bytovú náhradu; ak ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia pri výpovednom dôvode podľa § 711 ods. 1 písm. d/ (čo bol
tento prípad) zásadne bytová náhrada neprináleží. Náhradné ubytovanie by prichádzalo do úvahy len v
prípade, ak by žalovaní preukázali hmotnú núdzu, čo sa nestalo a v prípade hodného osobitného zreteľa
by im mohlo byť priznané prístrešie, čo opäť nebol tento prípad. Súd teda nepriznal žalovaným bytovú
náhradu a to ani v kontexte s európskou judikatúrou, alebo posudzovaním ústavného práva žalovaných
na ochranu obydlia. Nie je možné opomenúť ani to, že aj žalobca má zabezpečené ústavou právo v
čl. 20 spočívajúce v práve vlastniť majetok, ktoré obsahuje aj právo ho užívať. Bolo preto potrebné
vychádzať z konkrétnych okolností tohto prípadu a vyhodnotiť ktorému právu je potrebné dať prioritu.
Žalobca je vlastníkom predmetného bytu a už takmer 20 rokov sa domáha ochrany svojho vlastníckeho
práva. Žalovaní odmietajú akceptovať jeho vlastníctvo a čo je dôležité, napriek tomu, že v priebehu
mnohoročných súdnych sporov, ktoré začali v roku 1993 žalovaný v 1. rade nadobudol vlastníctvo k
ďalšiemu rovnocennému bytu v Prešove. V tomto byte mal teda možnosť bývať aj s rodinou, vlastníctvo

k bytu však previedol darom pôvodne na matku a neskôr na synov a v súčasnosti tento byt prenajíma.
Táto skutočnosť vzbudzuje dojem o účelovosti spomínaných prevodov, nepochybné je však, že žalovaný
sa sám zbavil možnosti byť vlastníkom iného bytu a preto nie je možné jeho právu na ochranu obydlia
dať prednosť pred ochranou vlastníckeho práva žalobcu. Vychádzajúc z čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3
Ústavy SR súd dospel k záveru, že uvedený zásah do práva žalovaných na ochranu súkromného a
rodinného života, ktorého súčasťou je aj právo na obydlie, je nevyhnutný aj je v súlade so zásadou
dobrých mravov zakotvenou v § 3 ods. 1 OZ. Súd totiž nezistil žiadny dôvod, aby vypratanie bytu viazal
na zabezpečenie bytovej náhrady vzhľadom na už uvedený, a podľa názoru súdu špekulatívny postup
žalovaného v súvislosti s opakovanými bezodplatnými prevodmi iného bytu na blízke osoby.

Úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, nakoľko súd nezistil žiadny dôvod na aplikáciu výnimočného ustanovenia § 150 Občianskeho
súdneho poriadku. Priznaná náhrada trov konania predstavuje zaplatený súdny poplatok zo žaloby vo
výške 99,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 487,84 Eur, aj keď žalobca si tieto trovy uplatnil
vo väčšom rozsahu a to konkrétne vo výške 767,50 Eur. Vychádzané bolo zo základnej sadzby tarifnej
odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v aktuálnom znení, takže za úkony právnej
služby z roku 2009 táto základná sadzba predstavovala 53,49 Eur za jeden úkon a režijný paušál v
zmysle § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky činil 6,95 Eur. Za úkony z roku 2009 tarifná odmena činila za
jeden úkon 55,49 Eur a režijný paušál 7,21 Eur. V roku 2011 táto tarifná odmena sa zvýšila na sumu
57 Eur za jeden úkon a 7,41 Eur režijný paušál. V roku 2012 je tarifná odmena 58,69 Eur a režijný
paušál 7,63 Eur. Súd pritom priznal odmenu za nasledujúce úkony právnej služby: prevzatie a príprava
zastúpenia dňa 17.12.2009, podanie žaloby 18.12.2009, účasť na pojednávaní dňa 25.5.2010, ale len
v rozsahu 1 základnej tarifnej odmeny, keďže pojednávanie bolo len odročené, preto bolo aplikované
ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ citovanej vyhlášky a podobne to bolo aj s účasťou na pojednávaní
dňa 7.2.2011, 7.12.2011, 27.1.2012. Plná tarifná odmena bola priznaná za účasť na pojednávaní dňa
11.4.2012, za písomné vyjadrenie vo veci samej 16.4.2012 a za účasť na pojednávaní dňa 9.5.2012.
Právna zástupkyňa žalobcu si účtovala trovy právneho zastúpenia aj za účasť na pojednávaní dňa
27.12.2010, ktorý termín bol zrušený, podobne aj dňa 20.5.2011 a na pojednávaniach dňa 2.11.2011 a
16.3.2012 prítomná nebola. Za dva úkony právnej služby z roku 2009 tak prináleží odmena vo výške
145,06 Eur (2 x 53,49 Eur + 2 x 6,95 Eur + 20%DPH), pričom DPH predstavuje 24,18 Eur. Za jeden
úkon z roku 2010 bola priznaná štvrtinová odmena zo sumy 55,49 Eur, čo činí 13,87 Eur. K tomu bol
pripočítaný režijný paušál 7,21 Eur a 20% DPH (4,21 Eur), takže za tento úkon súd priznal 25,29 Eur.
Za úkony z roku 2011 bola priznaná štvrtinová odmena zo sumy 57 Eur, čo činí 14,25 Eur, k tomu režijný
paušál 7,41 Eur a 20% DPH (4,33 Eur) a keďže boli vykonané dva úkony, úhrnne odmena predstavuje
51,98 Eur. Za ďalšie úkony právnej služby z roku 2012 bol priznaný jeden štvrtinový úkon zo sumy 58,69
Eur, čo činí 14,67 Eur, k tomu bol pripočítaný režijný paušál 7,63 Eur a 20% DPH (4,46 Eur), takže za
jeden úkon súd priznal 26,76 Eur. Tri úkony právnej služby boli počítané z plnej tarifnej odmeny, ktorá tak
predstavuje 176,07 Eur, k tomu trikrát režijný paušál po 7,63 Eur a 20% DPH (39,79 Eur), takže za tieto
tri úkony právnej služby bola priznaná úhrne odmena 238,75 Eur. Spolu tak priznané trovy právneho
zastúpenia predstavujú sumu 487,84 Eur. DPH bolo pripočítané k odmene a režijnému paušálu v zmysle
§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.