Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 26, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/155/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213836
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114213836.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom Panenská 7,
Bratislava, IČO: 35 787 783 zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly, s. r. o. so
sídlom Ventúrska 16, Bratislava, IČO: 47 234 547, proti žalovanej: Q. L., G.. XX.X.XXXX, K. O., B.
XX, zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom ul. Sov. Hrdinov 163/66, Svidník, o
návrhu žalovanej na obnovu konania vo veci vedenej Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 9C/89/2012,

o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 11C/201/2014-35 zo dňa 1.10.2014,
zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvého stupňa) zamietol návrh na odklad
vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C/89/2012-94 zo dňa 17.10.2012. Zamietol
návrh na povolenie obnovy konania a tretím výrokom uložil povinnosť žalovanej nahradiť žalobcovi trovy
konania vo výške 142,78 eur na účet jeho právneho zástupcu.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca podal na tunajší súd dňa 23.3.2012 žalobu voči žalovanej pod sp.

zn. 9C/89/2012, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 928,93 eur s úrokmi z omeškania vo výške 23,40
% ročne, zo sumy 592,17 eur od 18.4.2011 do zaplatenia a zákonných úrokov z omeškania, ktoré
konkretizoval z príslušnej dlžnej sumy za príslušné obdobie podľa toho, ako čiastočne žalovaná dlh
uhrádzala. Žalobu zdôvodnil tým, že uzatvoril so žalovanou úverovú zmluvu, ktorou jej poskytol úverovú
kartu s úverovým rámcom 663,88 eur s tým, že žalovaná vyčerpala peňažné prostriedky vo výške
1.736,15 eur a do odstúpenia od úverovej zmluvy uhradila 1.731,26 eur. Žalovaná suma 693,75 eur

pritom predstavovala dlh na istine vo výške 592,17 eur, dlžné zmluvné úroky vo výške 95,07 eur a dlžné
poistné z úveru vo výške 6,51 eur. Zo spisu tohto súdu 9C/89/2012 vyplýva, že pôvodne bol vydaný
platobný rozkaz, voči ktorému žalovaná podala odpor, v ktorom žiadala len o splátkový kalendár. Neskôr
sa písomne vyjadrila k žalobe tak, že dlh voči žalobcovi uznáva a v ďalšej časti vyjadrenia popisovala
svoju finančnú situáciu. Na pojednávaní, na ktorom bola žalovaná osobne prítomná, sa táto domáhala
povolenia mesačných splátok po 12,- eur, keď súd po čiastočnom späťvzatí žaloby konanie v tejto

časti zastavil a vo zvyšku
žalobe vyhovel s tým, že žalovanej povolil 12,- eur mesačné splátky. Voči tomuto rozsudku nikto z
účastníkov odvolanie nepodal, takže rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.12.2012.

Citujúc ustanovenia § 228 ods. 1, § 230 ods. 1, 2, všetko O.s.p., súd prvého stupňa uzavrel, že
žalovaná síce návrh na obnovu konania podala aj z dôvodu uvedeného v § 228 ods. 1 písm.

a) O.s.p., avšak tento dôvod nijakým spôsobom nekonkretizovala a na pojednávaní vysvetlila tým
spôsobom, že je nepochybné, že uvedený návrh neobstojí. To, že súd v napadnutom konaní podľa jejnázoru sa nedostatočne vysporiadal s jej postavením ako spotrebiteľkou a že jej neposkytol ochranu
ako spotrebiteľke, rozhodne nemôže predstavovať novú skutočnosť, ktorú bez svojej viny nemohla
použiť v pôvodnom konaní. Podľa súdu prvého stupňa, ak aby aj súd nedôsledne posúdil návrh

žalobcu v pôvodnom konaní, po zohľadnení noriem na ochranu práv spotrebiteľov, keďže nepochybne
žalovaná mala status spotrebiteľa s poukazom na § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, súd prvého
stupňa konštatoval, že rozhodnutím by nebol daný dôvod pre obnovu konania. Pri posudzovaní
návrhu na obnovu konania je podľa súdu prvého stupňa potrebné vychádzať zo zásady záväznosti
a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, čo je zárukou princípu právnej istoty ako jedného zo

základných princípov právneho štátu. Náprava rozhodnutia sa spravidla môže docieliť v riadnom
dvojinštančnom postupe formou riadneho opravného prostriedku, žalovaná však takúto možnosť
nevyužila. Výnimkou z tohto pravidla sú mimoriadne opravné prostriedky. Medzi ne patrí aj obnova
konania z taxatívne vymedzených dôvodov uvedených v § 228 ods. 1 O.s.p.. Podľa súdu prvého stupňa,
v návrhu na obnovu konania sa preto nemôže domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom
posúdení veci, alebo nesprávnosti procesnej povahy. Na nápravu týchto nesprávnosti slúžia iné opravné

prostriedky. Citujúc uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 98/11 zo dňa 11.8.2011 súd prvého stupňa
uzavrel, že vecná nesprávnosť rozhodnutia napádaná v návrhu na obnovu konania nie je dôvodom
zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania. Dokonca ak by aj žalovaná poukázala na nejaké
iné konkrétne súdne rozhodnutia, ktoré podobnú zmluvu a z nej uplatnené nároky posúdili inak, ani v
tomto prípade by nebol podľa súdu prvého stupňa daný dôvod pre obnovu konania. Záver, že neskôr

prijaté rozhodnutie v inej právnej veci samo o sebe nie je dôvodom pre povolenie obnovy konania
bol už v minulosti prijatý v stanovisku občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSR z 8.9.1982
uverejnenom pod R 2/1983 a súdna prax aj v súčasnosti z neho vychádza. Zo súdom prvého stupňa
citovaných rozhodnutí vyplýva aj to, že relevantnými rozhodnutiami v zmysle § 228 ods. 1 písm. a)
O.s.p. zákonodarca mienil tie, ak súd v pôvodnom konaní vyriešil predbežnú otázku odchýlne, než o nej

rozhodol príslušný orgán, alebo riešil prípad, ak súd bol viazaný podľa § 135 ods. 1 O.s.p. rozhodnutím
iného orgánu, alebo z neho vychádza (§ 135 ods. 2) a neskôr príslušný orgán vyriešil rovnaké skutkové
okolnosti inak. Prvostupňový súd uzavrel, že skutočnosť, že iný súd v inom konaní posúdil vymedzenú
(rovnakú) právnu otázku inak, nemôže zapríčiniť povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm.
a) O.s.p.. Takýto záver je logický, keďže existuje množstvo právoplatne rozhodnutých vecí s rozdielnym

právnym posúdením. Ak by sa takéto iné súdne rozhodnutie malo považovať za dôvod pre obnovu
konania, nepochybne by došlo k narušeniu už spomenutého princípu právnej istoty. Navyše by bolo
ťažko možné posúdiť, ktoré z rozdielnych rozhodnutí by malo byť správne. Preto spomenutý dôvod pre
obnovu konania podľa súdu prvého stupňa neobstojí.

Pokiaľ žalovaná poukázala aj na rozpor s európskou judikatúrou a citovala konkrétne rozhodnutia,
tieto podľa prvostupňového súdu však všeobecne zdôrazňujú nutnosť skúmať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, čo je napokon implementované aj do našej legislatívy, či už v hmotnom práve
prostredníctvom § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, alebo v procesnom práve v § 153 ods. 3 O.s.p.,
alebo v § 172 ods. 9 O.s.p..

Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že oba uplatnené dôvody na povolenie obnovy konania nie sú
splnené z vyššie uvedených dôvodov a dokonca že v prvom uplatnenom dôvode žalovaná neuniesla ani
len bremeno tvrdenia. Navyše sa súd prvého stupňa stotožnil s argumentáciou žalobcu o nezachovaní
prekluzívnej trojmesačnej subjektívnej lehoty na podanie tohto návrhu ohľadom dôvodu uplatneného v

§ 228 ods. 1 písm. e) O.s.p.. Keď rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sú zverejňované v úradnom vestníku
Európskej únie v sérii C s tým, že tie rozhodnutia, na ktoré žalovaná poukázala vo svojom návrhu,
boli zverejnené v rokoch 2000 až 2012. Citujúc ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o
úradnom vestníku Európskej únie o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku zverejnené, platí, že dňom
uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka. Vzhľadom na toto ustanovenie teda podľa súdu

prvého stupňa platí, že žalovaná sa o príslušných rozhodnutiach ESD dozvedela ich zverejnením v
spomínanom úradnom vestníku EÚ a je irelevantné, že má postavenie spotrebiteľa a že by citované
ustanovenie pre ňu nemalo platiť, keďže zákon žiadnu výnimku v prospech spotrebiteľov neupravuje.
Napokon je podľa súdu prvého stupňa logické, že postavenie spotrebiteľa nemôže byť zneužívané do
takej miery, že by mohlo v podstate bez ohľadu na subjektívnu prekluzívnu lehotu úspešne sa domáhať

obnovy konania z dôvodu, že by pre posúdenie zachovania tejto lehoty postačovalo len jeho tvrdenie
o tom, kedy sa o príslušných rozhodnutiach dozvedel. Podľa súdu prvého stupňa je zaujímavé, že u
všetkýchprípadoch,ktorýmisatentosúdzaoberal,spotrebiteľzískalinformáciuodtohoistéhoZdruženia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a že stále to bolo v čase do 3 mesiacov od podania návrhuspätne. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že návrh je nedôvodný a vzhľadom na to, že bol
podaný oneskorene, teda po uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty v zmysle § 230 ods. 1 O.s.p. platí
domnienka o tom, že žalovaná sa o poslednom rozhodnutí ESD dozvedela 14.6.2012.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol tak, že priznal ich náhradu úspešnému žalobcovi podľa §
142 ods. 1 O.s.p. s tým, že tieto predstavujú trovy právneho zastúpenia vo výške 142,78 eur, keď nezistil
žiaden dôvod pre použitie výnimočného ustanovenia na nepriznanie náhrady úspešnému účastníkovi
v zmysle § 150 O.s.p..

Proti uvedenému uzneseniu, a to proti všetkým jeho výrokom podala v zákonnej lehote odvolanie
žalovaná, keď v predmetnom právnom vzťahu ide o zmluvu medzi dodávateľom a spotrebiteľom na
finančnom trhu a v zmluvnom vzťahu došlo k použitiu nekalých zmluvných podmienok a porušeniu
kogentných noriem určených na ochranu spotrebiteľa. Podľa žalovanej Súdny dvor viackrát judikoval,
že záväzok štátu postarať sa o to, aby nekalé podmienky spotrebiteľa nezaväzovali, vyjadrený v článku

6 Smernice Rady 93/13/EHS treba považovať za kogentné ustanovenie. Podľa odvolateľa by nemali byť
žiadne pochybnosti o významu princípu právnej istoty, ktorý vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu.
Sú však z celospoločenského hľadiska dôvody, pre ktoré je výnimočne, dôležité upustiť
od tejto zásady, a to z podstatných dôvodov. Žalovaná podľa svojho odvolania nemala vedomosť o
tom, že v zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach sa vyskytujú neprijateľné zmluvné

podmienky s tým, že až z podnetu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS sa dozvedela
o tom, že v zmluve sa nachádzajú neprijateľné podmienky. Už len samotná skutočnosť, že sa
objavili pochybnosti o kvalite spotrebiteľskej zmluvy, vyvolávajúce pochybnosti, či neide o neprijateľné
podmienky v jej zmluve, je podľa žalovanej relevantná z hľadiska povolenia obnovy konania. Túto
skutočnosť odvolateľka nemohla podľa svojho vyjadrenia v čase vydania rozhodnutí nijako použiť,

pretože ani súd, ktorý v zmysle judikatúry Súdneho dvora mal ex offo zakročiť, tak neučinil. Odvolateľka
zastáva názor, že v štádiu rozhodovania súdu o návrhu na povolenie obnovy konania by nemal súd
s konečnou platnosťou robiť závery o základnej veci a že postačí, že nové zistenia môžu privodiť
pre ňu priaznivejšie rozhodnutie po prelomení materiálnej právoplatnosti rozsudku. Ak by sa súd
pri vydávaní rozhodnutí zaoberal všetkými zmluvnými podmienkami, tento návrh by sa nepodával

s tým, že zákonodarca Občianskeho súdneho poriadku č. 348/2008 reagoval na nezanedbateľný
problém a súdom sa zakázalo vydávať platobné rozkazy, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky.
Podľa žalovanej na povolenie obnovy konania by mali postačovať tvrdenia o existencii neprijateľných
podmienok v spotrebiteľskej zmluve a po povolení obnovy konania už vo veci samej na základe
dokazovania by mal súd vyhodnotiť jednotlivé zmluvné podmienky so zreteľom na všetky relevantné

okolnosti podľa článku 4 ods. 1 Smernice 93/13. Obnovou napádaný rozsudok je z vyššie uvedených
dôvodov v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, napr. vo veci Océáno Grupo Editoriále, ako aj vo
veci Mostaza Claro. Z novších rozhodnutí odvolateľka poukázala na rozsudok vo veci C-618/10, Banco
Espaňol de Crédito SA c/a Joaquín Calderón Camino. To, že neodôvodnila odpor proti prvotnému
platobnému rozkazu inak, ako požiadavku o splátky, je podľa žalovanej klasickým príkladom konania

spotrebiteľa, keď priemerný spotrebiteľ nedokáže posúdiť neprijateľné zmluvné podmienky, ani nekalé
obchodné praktiky v zmluvách, ktoré sú právnym základom uplatňovaného nároku a nedokáže využiť
procesný inštitút na svoju obranu. Nečinnosť spotrebiteľa nemôže byť podľa žalovanej v takom prípade
považovaná za konkludentný súhlas, ale je prejavom rezignácie neinformovaného spotrebiteľa, ktorý
nevie o neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré napriek jej absolútnej neplatnosti žalobca uplatňuje.

V tejto súvislosti žalovaná dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo 9/2012
zo dňa 16.1.2013, podľa ktorého neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť
v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. V prípade neexistencie právnej úpravy spoločenstva pre
príslušnú oblasť je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu stanoviť procesné
podmienky, ktoré mali zabezpečiť ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva spoločenstva

podľa zásad procesnej autonómie členských štátov pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej
priaznivé, ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada rovnocennosti) a
že nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo nadmerné zaťaženie výkonu práv priznaných v právnom
poriadku spoločenstva (zásada efektivity). K názorom, v zmysle ktorých rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ podľa ustanovenia § 228 ods. 1 O.s.p. musí priamo, vecne a personálne súvisieť s pôvodným

konaním a nemôže ísť o akékoľvek rozhodnutie. Žalovaná dáva do pozornosti komentár k Občianskemu
súdnemu poriadku zverejneným na stránke www.epi.sk , podľa ktorého je rovnako
zrejmé, že rozhodnutie Súdneho dvora alebo iného orgánu európskych spoločenstiev nemusí byť
vydané bezprostredne v súvislosti s pôvodným konaním. Nadväzneje teda možné vyvodiť záver, že súd rozhodujúci o návrhu na obnovu konania prejudiciálne posúdi súlad
meritórneho rozhodnutia s judikatúrou Súdneho dvora alebo iného orgánu európskych spoločenstiev.
V článku 7 ods. 2 Ústavy SR je deklarovaná záväznosť právnych aktov Európskej únie a ich prednosť

pred zákonmi SR (princíp priority). Vnútroštátne rozhodnutie teda musí byť v súlade s rozhodovacou
líniou Súdneho dvora EÚ. Cieľ článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách „zbaviť spotrebiteľa neprijateľných podmienok“ musí byť podľa odvolateľky
napĺňaný v rovine pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia Súdneho dvora EÚ POHOTOVOSŤ/
C. C-76/10). Podľa odvolateľky návrhom na povolenie obnovu konania v žiadnom prípade nedochádza

k spochybňovaniu princípu právnej istoty a zásady res iudicata. Naopak princíp právnej istoty pripúšťa,
aby v rámci konania mimoriadnych opravných prostriedkov pre zabezpečenie ochrany práv a právom
chránených záujmov účastníka boli preskúmavané a prípadne aj zrušené už právoplatné rozhodnutia
súdov. Pokiaľ súd prvého stupňa vo vzťahu k subjektívnej lehote na podaní návrhu na obnovu konania
argumentuje, že o všetkom, čo bolo uverejnené v úradnom vestníku platí, že dňom uverejnenia sa stalo
známym každému, koho sa týka, tak k tomu žalovaná uviedla, že zákonodarca v § 230 ods. 1 O.s.p.

rozlišuje pojmy „dozvedel sa“ a „mohol uplatniť“. Zákonodarca nehovorí, že návrh na obnovu konania
treba podať v lehote 3 mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu konania navrhuje, sa dozvedel,
alebo mohol dozvedieť o pôvode obnovy konania, ale len dozvedel sa a dodáva, alebo od času, keď ho
mohol uplatniť. Tieto podmienky nemusia byť splnené súčasne, alebo alternatívne. Z toho logicky podľa
žalovanej vyplýva, že dôvod obnovy konania je možné uplatniť len vtedy, keď sa o ňom navrhovateľ

dozvedel.Aksaoňomnedozvedel,nemoholhouplatniť.Nadruhejstrane,aksaajnavrhovateľodôvode
obnovy aj dozvedel, nemusí mať vždy možnosť uplatniť ho v tej istej trojmesačnej lehote, v akej sa o
obnove konania dozvedel. Inak povedané, ak sa navrhovateľ o dôvode obnovy konania aj dozvedel,
ale ho nemohol uplatniť, môže návrh na obnovu konania podať v trojmesačnej lehote, ktorá plynie odo
dňa, keď dôvod na obnovu konania už môže uplatniť, aj keď sa o ňom dozvedel už skôr, ale ho skôr

uplatniť nemohol. Nie je preto dôležité to, či sa navrhovateľ mohol o dôvode obnovy dozvedieť, ale to,
či sa o dôvode obnovy dozvedel. Pojem možnosť je relevantný len vo vzťahu k pojmu uplatnenie, a
nie aj pojmu dozvedenie sa. Žalovaná sa domnievala, že aj pojem „koho sa to týka“ pri poukazovaní
okresného súdu na § 2 ods. 1 zák. č. 416/2004 Z. z. nemožno vykladať tak široko, že sa tým myslia
všetci spotrebitelia EÚ, ale užšie, a to tak, že sa týka účastníkov konania v prípade ďalších subjektov

v priamej príčinnej súvislosti s konkrétnym rozhodnutím. Ak by mali platiť závery okresného súdu, tak
by vlastne použitie § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. podľa žalovanej ani v praxi nebolo možné použiť. S
poukazom na uvedené preto žalovaná navrhla napadnuté uznesenie zmeniť a návrhu na povolenie
odklad vykonateľnosti rozsudku vyhovieť.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého
stupňa, pretože uplatnené dôvody na povolenie obnovy konania nie sú splnené a návrh je nedôvodný aj
vzhľadom na to, že bol podaný oneskorene, teda po uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty v zmysle
§ 230 ods. 1 O.s.p.. Poukázal, že lehota pri obnove konania je lehotou prekluzívnou, to znamená, že
jej uplynutím zaniká právo podať návrh na obnovu konania na súde. Pri návrhu na obnovu konania sa

rozlišuje objektívna a subjektívna lehota na podanie návrhu na povolenie obnovy konania. Plynutie
subjektívnej
lehoty na podanie obnovy konania upravuje § 230 ods. 1 O.s.p. s tým, že zákonodarca výnimku zo
subjektívnej lehoty nepripúšťa. Vzhľadom ku skutočnosti, že v úradnom vestníku Európskej únie sa
zverejňujú aj rozhodnutia Súdneho dvora a súdu prvého stupňa, pričom platí, že dňom uverejnenia sa

stali známe aj každému, koho sa týkajú, nemožno podľa žalobcu považovať návrh na obnovu konania
za podaný včas, t. j. v lehote 3 mesiacov od toho času, keď sa žalobca o dôvode obnovy konania
dozvedel, a to z dôvodu, že sa žalobca v návrhu na povolenie obnovy konania odvoláva na rozsudky
európskeho Súdneho dvora zo dňa 14.6.2012, 27.6.2000, 21.11.2002 a 16.11.2010. Zároveň je podľa
žalobcu irelevantné, že žalovaná má postavenie spotrebiteľa a nie je dôvod, prečo by pre ňu § 2 ods. 1

zákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom vestníku Európskej únie nemal platiť, kedy zákon žiadnu výnimku
v prospech spotrebiteľa neupravuje. Podľa žalobcu postavenie spotrebiteľa nemôže byť zneužívané do
takej miery, že by mohol v podstate bez ohľadu na subjektívnu prekluzívnu lehotu sa úspešne domáhať
obnovy konania z dôvodu, že by pre posúdenie zachovania tejto lehoty postačovalo len jeho tvrdenie
o tom, kedy sa o príslušných rozhodnutiach dozvedel. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd rozhodol

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávaniapodľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil
ako vecne správne.

Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu,
pokiaľ konštatovali neexistenciu dôvodov na povolenie obnovy konania a na tieto v podrobnostiach
odkazuje s tým, že súd prvého stupňa sa v predmetnej veci riadil správnymi právnymi úvahami a vo veci
samej aj správne rozhodol. Na skutkových zisteniach a právnych úvahách súdu prvého stupňa sa nič
nezmeniloanivštádiuodvolaciehokonania,súdprvéhostupňavpredmetnejvecisprávnekonštatuje,že

je potrebné vychádzať zo zásady záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia ako princípu
právnej istoty a stability právnych vzťahov, ktorá je jedným zo základných princípov právneho štátu, ako
aj to, že žalovaná nepreukázala žiaden z dôvodov, o ktorý opierala svoj návrh na povolenie obnovy
konania, teda tak v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., ako aj v zmysle § 228 ods. 1 písm. e)
O.s.p.. Pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., nemožno takúto obnovu konania
povoliť z dôvodu, že v iných konaniach súdy vyhodnotili zmluvu, o ktorú sa opierali nároky žalobcu

uplatňované v konaní 9C/89/2012 ako neplatnú. Tu odvolací súd poukazuje, že rozdielnosť právneho
posúdenia zmluvy, o ktorú sa opierali nároky žalobcu v predmetnom konaní Okresného súdu Prešov sp.
zn. 9C/89/2012 rozhodne nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania a takýmto dôvodom môže
byť len rozhodnutie iného oprávneného orgánu, ktorý by rozhodol o konkrétnej otázke (v rámci výkonu
svojej právomoci), ktorú konajúci súd v preskúmavanom konaní vyhodnotil ako otázku predbežnú.

Posudzovanie charakteru zmluvy v prípade jej neplatnosti inými súdmi v iných konaniach však rozhodne
nie je dôvodom na povolenie obnovy konania. Podobne nebol naplnený dôvod na obnovu konania
v zmysle § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p., teda pre rozpor s rozhodnutiami Súdneho dvora európskych
spoločenstiev, alebo iného orgánu európskych spoločenstiev. Žalovaná opierala tento dôvod, okrem
iného, o rozhodnutie C-240/98, C-244/98 (Oceáno Grupo Editoriále SA

stým,žetietorozhodnutiasazaoberajúkontrolouneprijateľnýchzmluvnýchpodmienoksúdomzúradnej
povinnosti, pričom tento postup bol v prejednávanej veci dodržaný v zmysle § 172 ods. 9 O.s.p., kedy
predpokladom aplikácie predmetných rozhodnutí v otázke naplnenia dôvodu obnovy konania podľa §
228 ods. 1 písm. e) O.s.p. v predmetnej veci by bola neexistencia možnosti takéhoto preskúmania
neprijateľných zmluvných podmienok zo strany súdu z úradnej povinnosti, teda nezakotvenia takejto

možnosti v právnom poriadku, čo však nie je naplnené v predmetnom prípade.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa najzásadnejším argumentom
uvádzaným v odvolaní odvolací súd dodáva nasledovné:

Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, čo znamená, že ním možno napadnúť len
právoplatné rozhodnutie súdu, a to z taxatívne stanovených dôvodov a v presne určenej lehote, ktorej
zmeškanie má za následok procesnú preklúziu práva podať návrh na obnovu konania. Pri mimoriadnych
opravných prostriedkoch rozoznávame subjektívne a objektívne podmienky prípustnosti toho-ktorého
opravného prostriedku. Subjektívnu podmienku prípustnosti opravného prostriedku predstavuje subjekt

legitimovaný na uplatnenie konkrétneho právneho prostriedku. Návrh na obnovu konania môže podať
ktorýkoľvek účastník pôvodného konania, prípadne jeho právny nástupca, pričom legitimáciu na podanie
návrhunaobnovukonanianemávedľajšíúčastník,aniprokurátor,pokiaľvystupovalvpôvodnomkonaní.
Návrh na obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje,
sa dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť (§ 230 ods. 1 O.s.p.).

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova
konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie, alebo ho zamietne.
Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z
predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z

uvedených fáz, je aj skutočnosť, že právoplatný rozsudok je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev (§ 228 ods. 1 písm. e) O.s.p.).

Naše národné právo neumožňuje obnoviť konanie pre rozpor s akýmkoľvek rozhodnutím, ale len s
takým, kde existuje určité vecné a personálne prepojenie s konaním, ktoré sa má obnoviť. Ak teda

vnútroštátne právo neumožňuje obnoviť konanie aj v iných prípadoch, potom to v zmysle zásady
ekvivalencie od Slovenskej republiky nevyžaduje ani právo úniové.Jedinou výnimkou, kedy Súdny dvor zakotvil povinnosť prelomiť zásadu res iudicata je situácia,
keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu
Európskej únie. Túto argumentačnú líniu Súdny dvor založil v rozhodnutí Lucchini. Základom tohto

prípadu bola výlučná právomoc Európskej komisie rozhodovať o vyplatení štátnej pomoci. Komisia
rozhodla o nevyplatení, taliansky súd (ktorý takú kompetenciu nemal), naopak, o vyplatení. Ak by
vnútroštátny súd rozhodol vec, ktorá nebola v jeho právomoci, a potom by sa spoliehal na zásadu res
iudicata, výlučná právomoc
komisie by bola úplne zmarená. Úniové právo preto v takom prípade obnovu konania vyžaduje - pôjde

tedaoprípady,keď„vnútroštátnysúdzjavneprekročírozsahprávomocí,ktorýmujepriznanýpôsobením
európskeho práva v rámci vnútroštátneho ústavného poriadku najmä tým, že si prisvojí právomoc, ktorá
je zverená iným orgánom Európskej únie“. Súdny dvor však dodal, že rozsudok vo veci Lucchini je
veľmi špecifickou výnimkou, ktorej cieľom nie je spochybniť záver, že úniové právo v zásade nevyžaduje
prelomenie zásady res iudicata.

Z uvedeného vyplýva, že úniové právo vyžaduje od slovenského práva, aby umožnilo obnovu konania
len v jednom jedinom prípade - ak vnútroštátny súd oberie o kompetenciu orgán Európskej únie.
Nevyžaduje, aby bola nariadená obnova konania pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek
rozhodnutím Súdneho dvora.

Striktný jazykový výklad § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. by mohol zvádzať k záveru, že môže ísť o rozpor
s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora. Na charakter rozhodnutia totiž zákon žiadne podmienky
nekladie. Na druhej strane ale platí, že súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade,
keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne

súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
Ústavy). Otázkou teda je, či si účel § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p., jeho systematická súvislosť alebo
ústavne konformný výklad vyžadujú, aby sme sa od striktného jazykového výkladu odklonili.

Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. bolo do slovenského právneho poriadku zaradené zákonom č.

384/2008 Z.z.. Dôvodová správa túto normu odôvodňuje výlučne už spomenutým rozsudkom Lucchini.
Ten je však veľmi špecifický a týka sa len prípadu, ak vnútroštátny súd zasiahne do kompetencie orgánu
Európskej únie. Rozsudok Lucchini tak neumožňuje napadnúť rozhodnutie pre rozpor s akýmkoľvek
rozhodnutím. Dôvodová správa potrebu novelizácie okrem prípadu Lucchini neodôvodnila nijako inak.
Z toho možno vyvodiť, že cieľom novely bolo umožniť obnovu konania len v prípadoch analogických s

vecou Lucchini. Z pohľadu účelu by sa teda § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. mal vykladať skôr reštriktívne.

Pokiaľ ide o systematické súvislosti, tie sú, podľa názoru odvolacieho súdu, tiež pomerne jasné.
Neumožňujú obnoviť konanie pre rozpor s akýmkoľvek rozhodnutím. Zo systematických súvislostí
celého§228ods.1O.s.p.totižjednoznačnevyplýva,žedôvodomnaobnovukonaniasúlentakédôkazy,

skutočnosti, rozhodnutia, trestné činy či rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré majú priamy
vecný i personálny súvis s napadnutým rozhodnutím. Niet preto rozumného argumentu, prečo by sa
práve písmeno e) tohto zákonného ustanovenia malo od tohto systému odkláňať a umožňovať obnovu
konania aj z dôvodov, ktoré nemajú ani s účastníkmi a ani s predmetom sporu nič spoločné. Ani písmeno
a) tohto ustanovenia nehovorí o tom, že sa má týkať len rozhodnutí, ktoré s vecou vecne i personálne

súvisia. Ustálená judikatúra však zaujala jasný a presvedčivý názor, že takýto súvis musí existovať. Niet
racionálnehodôvodu,prečobysarovnakézmýšľanieakopripísmenea)nemalopoužiťajpripísmenee).

Zásadu nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, t. j. zásadu res iudicata, je možné narušiť len
mimoriadne a výnimočne. Takýmto povoleným prípadom prelomenia uvedenej zásady je síce aj obnova

konania, ale vzhľadom na to, že ide o zásah do princípu právnej istoty, je namieste doslovná (skôr
reštriktívna) aplikácia príslušných ustanovení pri výklade prípustnosti a dôvodnosti obnovy konania.
Práve takýto reštriktívny výklad by sa mal, podľa názoru odvolacieho súdu, zvoliť aj pri posudzovanej
norme, nakoľko výklad, podľa ktorého by bolo možné obnoviť konanie pre rozpor s akýmkoľvek
rozhodnutím Súdneho dvora (a tým v podstate bez akéhokoľvek časového obmedzenia), nielenže

vyvoláva pochybnosti čo do jeho súladu s princípom právnej istoty, ale k porušeniu tohto princípu priamo
smeruje. Tomuto porušeniu sa pritom dá ľahko vyhnúť, reštriktívnym výkladom, na ktorý nabáda aj náš
ústavný súd. Nie je totiž možné zákon uplatňovať tak, aby došlo k porušeniu ústavných princípov len z
dôvodu legislatívnej nejasnosti textu, ktorú možno odstrániť výkladom v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy.Obnova konania nie je opravným prostriedkom, ktorým možno dosiahnuť nápravu nesprávnosti súdneho
rozhodnutia, ktorá má pôvod v nesprávnom postupe súdu alebo je výsledkom nesprávneho právneho

posúdenia veci (s výnimkou § 228 ods. 1 písm. c), e) O.s.p.). Na nápravu nesprávneho rozhodnutia v
takýchto prípadoch slúži odvolanie (ako riadny opravný prostriedok proti neprávoplatnému rozhodnutiu),
alebo dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu). Obnova konania je
prostriedkomnanápravurozhodnutia,ktoréhonesprávnosťspočívavnedostatkochvskutkovomzistení,
ktoré nie sú spôsobené nesprávnou činnosťou súdu, ale okolnosťami, ktoré účastníkovi objektívne

neumožňovali použiť skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy v pôvodnom konaní, alebo nemožnosťou
vykonať dôkazy v pôvodnom konaní. Skutočnosti uvedeného charakteru žalovaná v návrhu na obnovu
konania neuvádza. V pôvodnom konaní mala možnosť podať i odvolanie, v rámci ktorého mala možnosť
uviesť všetky skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, ktorými spochybňuje nárok žalobcu. O nedostatku
procesného zavinenia spočívajúceho v tom, že účastník konania nemohol skutočnosti, rozhodnutia a
dôkazy použiť v pôvodnom konaní bez svojej viny, čo zakladá dôvod obnovy v zmysle § 228 ods. 1 písm.

a) O.s.p. nemožno hovoriť tam, kde účastník pred súdom prvého stupňa sa účinne procesne nebránil a
tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, požiadal len o tom, aby mu súd prvého stupňa povolil plnenie
v splátkach a zároveň ani vtedy, keď v rámci riadnych opravných prostriedkov takúto teraz uplatňovanú
obranu nepoužil.

Navrhovateľka obnovy konania uvádza na zdôvodnenie svojho návrhu viacero rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ. V zásade tieto rozhodnutia sa týkajú povinnosti členských štátov Európskej únie dosiahnuť,
aby povinnosti uložené Smernicou rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, boli plnené. Nevyplýva z nich, že by právoplatné rozhodnutie súdu, vydané v pôvodnom
konaní,bolosnimivrozpore.Zuvedenéhodôvodutuniejeanipredpokladprepovolenieobnovykonania

z hľadiska ust. § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p..

Odvolací súd dodáva, že ani predložené rozsudky súdov Slovenskej republiky nie sú právne významné
pre danú vec, keďže sudcovia Slovenskej republiky rozhodujú nezávisle v
súlade s čl. 144 Ústavy SR, sú viazaní Ústavou, Ústavným zákonom, Medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2, 5 a zákonom.

Žalovaná sa pritom bráni rozhodnutiami Súdneho dvora vydanými ešte pred právoplatným skončením
pôvodného konania, s ktorými sa už mohla brániť už v pôvodnom konaní. Ak tak neurobila, podľa
názoru odvolacieho súdu, obnovou konania sa ani nemožno zaoberať. Pri povoľovaní obnovy konania

totiž platí zásada, že pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je
vylúčený z ďalšieho jej uplatňovania aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Nič na tom
nemôže zmeniť ani fakt, že navrhovateľka obnovy je spotrebiteľ. Aj ochrana spotrebiteľa musí mať -
ako to uvádza Najvyšší súd ČR - svoje medze a nemožno ju poňať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti
a nezodpovednosti. V prípade, ak Súdny dvor vydal obdobné rozhodnutie po právoplatnom skončení

pôvodného konania, podľa odvolacieho súdu, ani v takom prípade by obnova konania nemala byť
povolená. Malo by sa totiž hľadieť nie na konkrétne rozhodnutie, ale na argumentačnú líniu. Súdny dvor
sa vo svojich rozhodnutiach často odvoláva na svoje skoršie rozhodnutia. Preto by súd mal pátrať, kedy
sa táto argumentačná línia začala. Keďže sa začala pred právoplatným skončením pôvodného konania,
rozhodnutia, ktoré v nej pokračujú aj po právoplatnosti, by nemali byť brané do úvahy.

Nemenej závažnou otázkou je začiatok subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Tá je
3-mesačná a začína plynúť od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy.
Žalovaná za začiatok považuje moment skutočného dozvedenia sa o judikatúre Súdneho dvora. V tomto
smere je odvolací súd toho názoru, že na plynutie tejto lehoty je významným čas zverejnenia takéhoto

rozhodnutia v Úradnom vestníku EÚ. Takýto prístup je viac v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo
zásady právnej istoty, medzi ktoré patrí požiadavka určitosti právnych situácií. Obdobný záver zaujal
napríklad aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý konštatoval, že subjektívna lehota začína plynúť
uplynutímdvadsiatehodňaodzverejneniarozhodnutiaSúdnehodvoravÚradnomvestníkuEÚ,vktorom
je každé takéto rozhodnutie publikované, čím sa stáva záväzným pre každú fyzickú, ako aj právnickú

osobu. V prospech tohto výkladu hovorí aj skutočnosť, že objektívna lehota nie je v prípade § 228 ods.
1 písm. e) O.s.p. nijako limitovaná. O to viac by sa mala reštriktívne posudzovať lehota subjektívna.Za takejto situácie, keď žalovanou uvádzané skutočnosti pre ňu nemôžu privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci, odvolací súd napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako
správnepotvrdil,vrátanetohovýroku,ktorýmsúdprvéhostupňazamietolnávrhnaodkladvykonateľnosti

pôvodného rozhodnutia, keď tento návrh sa zamietnutím návrhu na povolenie obnovy konania stal
bezpredmetným.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p., keď žalovaná v odvolacom konaní úspešná nebola a žalobca ich náhradu nežiadal,

preto mu ich súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.