Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 28, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/94/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226126
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226126.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: D., E.., so sídlom R., D. Z.
XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného W. D., E., so sídlom v R., I. X., B.: XX XXX XXX proti odporcovi:
E. A. - G. E. E. so sídlom R., Q. U. XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. októbra 2014, č.k. 15C/189/2012-147,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Navrhovateľ uviedol, že

majetková škoda a nemajetková ujma vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín
v konaní vedenom pod sp. zn. EX 8361/2011 spočívajúcom v tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol súd po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa v zmysle
§ 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 13.10.2014, na ktorom
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu
navrhovateľa.Zdokazovaniavykonanéholistinnýmidôkazmimalsúdprvéhostupňapreukázané,žedňa

03.08.2011 podal súdny exekútor na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v prospech navrhovateľa ako oprávneného proti povinnému D. W., na základe exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku. Okresný súd uznesením č.k. 61Er/2328/2011-12 zo dňa 26.03.2012
konanie zastavil z dôvodu, že na základe totožného exekučného titulu už bolo vedené exekučné
konanie medzi rovnakými účastníkmi pod č.k. 60 Er 2333/2010, v ktorej veci bolo rozhodnuté uznesením
zo dňa 08.12.2010 č.k. 60 Er 2333/2010-11, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.04.2011,
teda ide o prekážku res iudicata. Od podania predmetnej žiadosti (duplicitnej) do vydania

zastavujúceho rozhodnutia pre existenciu prekážky res iudicata uplynula doba viac ako 7 mesiacov.
Okresný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1
a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 2, § 41 ods. 2
písm. c/, d/ Exekučného poriadku účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia. Vychádzajúc
zo skutkových tvrdení navrhovateľa súd nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný, pretože neboli

splnené základné predpoklady uvedeného zákona. Právo na náhradu škody má len ten, komu bola
nesprávnym úradným postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci privýkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo

zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody
a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín v exekučnom
konaní EX 8361/2011, ktoré bolo pred súdom prvého stupňa vedené pod sp.zn. 61Er/2328/2011. Svoj
nárok odvodzoval od toho, že v tejto veci bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie až po zákonom stanovenej lehote. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o

udeleniepovereniana vykonanieexekúciedoručenásúdudňa03.08.2011asúdprvéhostupňarozhodol
otejtožiadosti26.03.2012tak,žekonaniezastavilpreprekážkuresiudicata.Poukázalnaust.§44ods.2
Exekučného poriadku, v zmysle ktorého 15-dňová lehota nedopadá na prípady, kedy súd zistí rozpor
exekučného titulu so zákonom a žiadosť zamietne, príp. exekučné konanie zastaví. Preto návrh zamietol
ako nedôvodný. Poukázal na to, že dôvod zastavenia konania bol zapríčinený samotným oprávneným a
exekútorom, keďže v totožnej veci podal duplicitne žiadosti o udelenie poverenia. O náhrade

trov konania rozhodol za použitia § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,
keďže tento trovy neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§
205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal
na to, že súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho
neprítomnosti. Navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody

a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa tak urobil, odňal
tým navrhovateľovi jeho právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal
napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom)
je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné
právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej
ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok
nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III.
ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
budezrušenierozhodnutiakrajskéhosúdu.Zatýchtookolnostiniejeprípustné,abykonaniepokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné
uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie
nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil
odvolanie a toto odvolanie navrhovateľ podáva. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa,
kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania

z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva navrhovateľa na súdnu
ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť
sa k tým tvrdeniam odporcu, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k
dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti

konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť návrhu,
ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť
s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Poukázal na to, že pre konanie bez zbytočných prieťahov ana konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležite skúmať nielen moment,
kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment kedy poverenie doručil súdnemu exekútorovi.
Navrhovateľ ako strana konania, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť

sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na
to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny
súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si
určil sám a vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť

len listiny založené v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho
orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné
vyjadrenie k návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa §
153b O.s.p.. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k doručenému odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd Trenčín po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na
podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti

podľa § 205 ods.1 O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací
súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi
odvolania vymedzenými navrhovateľom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1
O.s.p..

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu navrhovateľom podaného odvolania,
bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok
podľa § 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, návrh zamietol a odporcovi, ako úspešnému účastníkovi konania
náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil v súlade s
požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody
posudzoval odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Navrhovateľom namietané vady

konania vymedzené v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto
odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

Odvolací súd sa zaoberal tvrdením navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vylúčeným
sudcom. V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že

sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, abybol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého
rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.).

Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti účastníkov v konaní a zaistenie záruk správneho
a spravodlivého procesu je, aby v konaní konal a rozhodoval sudca nezaujatý, ktorý nie je v žiadnom
osobnom vzťahu k účastníkom, k jeho zástupcom a ktorý nie je v žiadnom smere zainteresovaný na
výsledku konania.

Podľa ust. § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkov alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. I
keď zákon v citovanom zákonnom ustanovení spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania
veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o
ich nezaujatosti (viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých
spravodlivosť nielen že musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná) nemožno

prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej
republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Z vyššie uvedeného vychádza judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva
subjektívnehľadiskonestrannostisudcu,ktorézahrňujeosobnépresvedčenieasprávaniesudcuvoveci,
ahľadiskoobjektívne,založenénaexistenciidostatočnýchzárukprevylúčenieakýchkoľvekpochybností
o zaujatosti sudcu. K vylúčeniu sudcov z prejednávania a rozhodovania veci môže preto dôjsť len vtedy,

keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní
nezávisle a nestranne rozhodovať.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že prejednávaná vec bola na začiatku konania pridelená na
prejednanie a rozhodnutie sudcovi C.r. N. H., ktorý nebol uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.

4NcC/169/2012-9 zo dňa 19. októbra 2012 vylúčený z prejednávania a rozhodnutia danej veci. V
dôsledku následného prerozdelenia spisov z dôvodu preloženia zákonného sudcu na súd vyššieho
stupňa, bol následne Pokynom č. 62/14-III. Spr. 554/2014 pridelený na prejednanie a rozhodnutie veci
C.. C. L., ktorá nebola uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4NcC/60/2014-82 zo dňa 18. augusta
2014vylúčenázprejednávaniaarozhodnutiadanejveciaktoráakozákonnýsudcaonávrhuajrozhodla.

V danej veci navrhovateľ zaujatosť odvodzuje zo skutočnosti, že sám prvostupňový súd ako štátny
orgán bol škodcom v spore medzi navrhovateľom a štátom a tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcu
tohto súdu rozhodoval predmetný spor, v čom vidí zaujatosť sudcu vzhľadom na jeho pomer k veci a
k účastníkom konania.

Súdnou praxou sa ustálilo, že pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu
sudcu na prejednávanej veci. Tak tomu je v prípade, keď sudca by bol sám účastníkom konania, na
strane navrhovateľa alebo na strane odporcu, alebo v prípade, že by rozhodnutím súdu mohol byť
priamo dotknutý na svojich právach. Vylúčený je tiež sudca, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,

než z dokazovania pri prejednávaní veci. Sudcov pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže
byť založený predovšetkým na príbuzenskom, či inom obdobnom vzťahu. Do úvahy prichádza i vzťah
ekonomickej závislosti napr. v súvislosti s vedeckou, pedagogickou, či inou publikačnou činnosťou
sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne.

Samotná skutočnosť, že súd prejednáva vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tohto súdu v inej veci, hypotézu právnej normy
ustanovenia§14ods.1O.s.p.nenapĺňa.Vtejtosúvislostikrajskýsúduvádza,žepodľačlánku144ods.1
Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Vymenovaním

za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú
vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Práve osobitnosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi
konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich sa štátu,
s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa súdu,na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné
všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Rozhoduje
nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so

zákonom(§2ods.2zákonač.385/2000Z.z.).Nezávislosťsudcujenevyhnutnévidieťajakonezávislosť
v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí).
Takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť. Len sama
skutočnosť, že sudca vykonáva svoju činnosť na služobnom úrade, z ktorého nesprávneho úradného
postupu navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok, nemôže bez ďalšieho aj vzhľadom na objektívne hľadisko

vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci zakladajúci pochybnosti o jeho nezaujatosti
by za daných okolností v tomto konaní mohol byť naplnený vtedy, ak by mal ten istý sudca prejednať
žalobu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená jeho vlastným
postupom v posudzovanom konaní, poprípade postupom iného sudcu či sudkyne, ku ktorým by bol
zákonný sudca vo vzťahu osoby blízkej. Existencia takýchto okolností zistená nebola.

Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany navrhovateľa dospel k
záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a
nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom
konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce
dôvodnavylúčenietohtosudcuatakýtovzťahniejemožnéodvodiťanizúdajovnavrhovateľa.Dôvodom

na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu, nemôžu byť ani úvahy navrhovateľa založené
na skutočnosti, že prvostupňový súd svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)
zapríčinil vznik škody na strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o
vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola
spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú

odvolaciu námietku navrhovateľa ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať

došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p..

Procesnou povinnosťou súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla
a účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K

procesným úkonom, ktoré je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu
na začatie konania (žaloby) spolu s prílohami odporcovi do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením
rozhodujúcich skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na
predloženie listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje,
ide o tzv. sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. Súd

poučí všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých, ktorí sú zastúpení v konaní
právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej apelácie civilného procesu.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa zistil, že tento dňa 21.12.2012 doručil návrh
odporcovi spolu s výzvou, aby sa k tomuto vyjadril v lehote 10 dní. Vyjadrenie odporcu bolo súdu

prvého stupňa doručené dňa 10.10.2014. Na deň 13.10.2014 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci
pojednávanie. Ako vyplýva z obsahu spisu, predvolanie na pojednávanie doručil súd prvého stupňa
právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 19.09.2014 vrátane poučenia účastníka konania podľa §
120 ods. 4 O.s.p.. Odporca predvolanie vrátane poučenia prevzal dňa 19.09.2014. Dňa 10.10.2014
doručil právny zástupca navrhovateľa súdu prvého stupňa elektronickými prostriedkami návrh na

zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, z dôvodu,
že podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1,
čl.48ods.1prvávetaÚstavySlovenskejrepublikyaprávazaručenéhočl.6ods.1Európskehodohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento rozhodol o nevylúčení sudcov Okresného
súdu Trenčín z rozhodovania tejto veci. Návrh na zrušenie pojednávania a návrh na prerušenie konania
mal zákonný sudca k dispozícii pred začiatkom pojednávania. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku

súdu prvého stupňa tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam odporcu, z ktorých súd
vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil
toto rozhodnutie, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého
stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 119 ods. 4 O.s.p.. Na strane právneho zástupcu
navrhovateľa absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa
13.10.2014 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky vyplýva, že dňa 14.11.2012 právny zástupca navrhovateľa

prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 č.k. 4NcC/169/2012-9 (dotknuté
ústavnou sťažnosťou) a dňa 19.09.2014 uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4 NcC 60/2014-82
(ústavnou sťažnosťou nedotknuté), ktoré vykonateľné uznesenia sú bez zmeny okolností v ďalších
štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci
ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že navrhovateľ

podal ústavnú sťažnosť proti v poradí prvému z nich. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého
uzneseniavkonanípredÚstavnýmsúdomSlovenskejrepublikynedošlo.Odvolacísúdzúradnejčinnosti
zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením č.k. II. ÚS
436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (zákon o ústavnom súde). Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať
a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia
podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie
riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.)

a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť sa musí
týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť
závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodný znak ospravedlniteľnosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu

hospodárnosti. K návrhu na zrušenie pojednávania pripojil právny zástupca navrhovateľa ústavnú
sťažnosť, ktorou odôvodňoval navrhovaný procesný postup. Odvolací súd je toho názoru, že v súlade s
§ 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na odročenie
pojednávania podľa § 119 ods. 2 O.s.p.. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom
č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie

pojednávania. Návrh právneho zástupcu navrhovateľa tieto obligatórne náležitosti neobsahuje. Odvolací
súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho
zástupcu navrhovateľa na pojednávaní dňa 13.10.2014. Z rozhodnutia o ústavnej sťažnosti
nepochybne vyplýva, že právny zástupca navrhovateľa túto sťažnosť jednak doručil ústavnému súdu
v dostatočnom čase pred termínom pojednávania, naviac napriek tomu, že vedel o tom, že ním

tvrdený dôvod na zrušenie pojednávania v čase prevzatia predvolania už neexistuje, v rozpore s
ust. § 119 ods. 2 O.s.p. požiadal o odročenie ( zrušenie) pojednávania. Súd prvého stupňa návrh
právneho zástupcu žalobcu neakceptoval, nezistil dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, preto mu
nevznikla podľa § 119 ods. 4 O.s.p ani informačná povinnosť o tom, že pojednávanie bude odročené.
Z dikcie tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že pokiaľ súd neinformuje účastníkov o odročení

pojednávania, nie je dôvodný predpoklad že súd návrh na odročenie pojednávania akceptoval a preto
je potrebné sa pojednávania zúčastniť. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa nariadením
pojednávania na prejednanie veci samej umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci
vrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,ktorésavykonali
(§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods.

4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti
veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre
prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu splnené všetky podmienky
podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd považuje za potrebné v týchto súvislostiach poukázať na to, žeprávny zástupca navrhovateľa v čase od podania ústavnej sťažnosti do pojednávania mal dostatočný
časový priestor na realizáciu prejednávacej zásady v sporovom konaní, v zmysle ktorej procesnú
zodpovednosť za vedenie sporu majú účastníci konania. Naviac ústavná sťažnosť sa týkala rozhodnutia,

ktorým nebol vylúčený z konania a rozhodovania pôvodný zákonný sudca, nie sudca ktorému bola
vec následne v dôsledku prerozdelenia spisov pridelená a ktorý vo veci aj meritórne rozhodol. Zo
skutočnostíapostupovsúduprvéhostupňavkonanívyplýva,žeprávonavrhovateľa nakontradiktórnosť
súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého
stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v predmetnej veci

prebehlo pred súdom prvého stupňa s pojednávaním. Právny zástupca navrhovateľa a odporca mali
reálnu možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého
stupňakončildokazovanie.Predskončenímdokazovaniasúdprvéhostupňavykonalopätovnépoučenie
účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a potom v súlade s § 118 ods. 4 O.s.p. uznesením vyhlásil
dokazovanie za skončené. Občiansky súdny poriadok formu poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
nepredpisuje. Toto poučenie v tomto prípade bolo doručené všetkým účastníkom písomne v rámci

prípravy pojednávania. Písomné vyjadrenie odporcu bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa
ažsrozhodnutímvovecisamej. Ktejtoskutočnostiodvolacísúduvádza,žeprávonakontradiktórny
proces nemá absolútny charakter, jeho rozsah sa môže líšiť najmä v súvislosti na zvláštnostiach
daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie, ak je zrejmé, že
neoboznámenie účastníka konania napr. so stanoviskami iných účastníkov, nemôže mať akýkoľvek

vplyv na výsledok konania. V prejednávanej veci ide o takýto prípad, keďže písomné stanovisko odporcu
k návrhu bolo súdu doručené krátko pred určeným termínom pojednávania, preto prvostupňový súd v
záujme procesnej ekonómie vo veci pojednával a rozhodol. So všetkými skutočnosťami uvedenými
v písomnom vyjadrení odporcu, sa mal možnosť navrhovateľ v celom rozsahu vysporiadať v rámci
podaného odvolania, naviac ide o totožné vyjadrenie doručené mnohonásobne navrhovateľovi

v skutkovo totožných konaniach vedených na základe množstva jeho návrhov. Súčasne pre úplnosť
odvolací súd dodáva, že procesné práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné práva súvisia s
všeobecným chápaním základného práva na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo vyjadrení účelu
O.s.p., ktorým podľa § 1 je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov,
ako aj výchova na dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných

osôb. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený návrh navrhovateľa v danej veci, ako aj v mnohých
analogických prípadoch v rámci celej republiky, možno považovať za zneužívanie práva, jeho
šikanóznyvýkon,ktorýsaprejavujeajvprocesnýchobštrukciáchvuvádzanýchkonaniach,odďaľujúcich
rozhodnutia vo veci samej. Odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce rozhodnutia o prerušení konania
spolu s meritórnym rozhodnutím nemajú oporu v zistenom stave, pretože z obsahu spisu nevyplýva,

žeby navrhovateľ takýto návrh spolu so žiadosťou o zrušenie pojednávania bol súdu doručil a teda aj súd
o tomto rozhodoval. Odvolaciu námietku navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom postupom
súdu prvého stupňa tak vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.

1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to

čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter

objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.
Právne vzťahy, od ktorých navrhovateľ odvodzoval nároky uplatnené návrhom sú upravené zákonom

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov.Vychádzajúc z jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť

štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť navrhovateľa spočívala v preukázaní
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 61Er/2328/2011. Nesprávny
úradný postup navrhovateľ charakterizoval ako nevydanie a nedoručenie rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu

bez splnenia zákonných podmienok.

V danom prípade bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať, že nevydanie rozhodnutia exekučného
súdu o návrhu súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného
rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,

disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Navrhovateľ nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní
rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody navrhovateľa v
exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Z obsahu pripojeného exekučného spisu vyplýva, že na exekučný súd,
teda na Okresný súd Trenčín dňa 03.08.2011 podal súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie v prospech navrhovateľa ako oprávneného proti povinnému D. W., na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Okresný súd uznesením č.k. 61Er/2328/2011-12 zo
dňa 26.03.2012 konanie zastavil z dôvodu, že na základe totožného exekučného titulu už bolo
vedené exekučné konanie medzi rovnakými účastníkmi pod č.k. 60 Er 2333/2010, v ktorej veci
bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 08.12.2010 č.k. 60 Er 2333/2010-11 tak, že žiadosť o poverenie

bola pre nespôsobilosť exekučného titulu zamietnutá, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
08.04.2011, teda ide o prekážku res iudicata. Od podania predmetnej žiadosti (duplicitnej) do vydania
zastavujúceho rozhodnutia pre existenciu prekážky res iudicata uplynula doba necelých 8 mesiacov.

Zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od

doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie exekútora na
vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje exekučné súdy pred
vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť, alebo rozpor žiadosti
alebo návrhu, alebo exekučného titulu, tiež či sú splnené podmienky za ktorých je možné vo veci
konať. Preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ani na

zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia,
ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa
lehota 15 dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, či zastavenie konania, výslovne by to upravil spôsobom ako pri

iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova
„rozhodne“. Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva,
že je nesprávny výklad navrhovateľa, podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od
doručenia takej žiadosti.

Naviac, nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla

rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z
hľadiskatýchtokritériíjevýznamné,žežiadosťsúdnehoexekútoraboladoručenáexekučnémusúdudňa03.08.2011 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, duplicita podanej žiadosti, či neidentifikovanie čísla konania pod ktorým
bolo na súde prvého stupňa vedené a množstvo podaní v skutkovo obdobných veciach doručených v

rovnaký deň navrhovateľom na súd prvého stupňa. V postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol v lehote
o pár dní prekračujúcej 7 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia,
nemožno identifikovať prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR,
podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré

sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedenévzákone. Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižanivtýchtoprípadochpostup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00,

I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zastavenie
konania (za stavu, kedy právny predpis nezakotvoval žiadnu lehotu) s poukazom na povinnosť súdu
skúmať podmienky za ktorých je možné vo veci konať s prihliadnutím na množstvo obdobných návrhov
podaných navrhovateľom v rovnaký deň, nebolo možné považovať za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby prvostupňový súd opätovne preskúmaval
rozhodnutia súdu v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov,

hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie
(rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol
domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu ako nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa nestalo.

Na základe týchto skutočností sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že nebol splnený
ani jeden z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z..

Odvolací súd tiež uvádza, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a

nezakladajú sa na skutkových zisteniach, niektoré odvolacie dôvody navrhovateľa sa nevzťahujú na
prejednávaný prípad, nezodpovedajú skutočnému stavu, ide o cyklostylované
návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní,
že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie,
že bol podaný návrh na prerušenie konania o ktorom malo byť rozhodnuté spolu s rozhodnutím vo veci,

že súd konštatoval nedodržanie zákonnej lehoty a podobne.

Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny,
za použitia ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1
O.s.p.. Odporcovi ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Odporca
trovyodvolaciehokonanianeuplatnilazobsahuspisumužiadnetrovyodvolaciehokonanianevyplývajú.
Preto odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .