Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 11, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/304/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234484
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234484.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/309/2012-80 zo dňa 17.03.2014,
takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody vo výške
125,- eur a na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 495,- eur zamietol, odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Zároveň zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania.
Z vykonaného dokazovania mal okresný súd zistené, že o žiadosti o vydanie poverenia doručenej

súdu dňa 13.08.2010 bolo rozhodnuté vydaním poverenia dňa 10.02.2011. Okresný súd dospel k
záveru, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní nedošlo. Už v rozhodnom čase bolo
účinné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní,
okresný súd konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje
procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.

2 písm. c) a d) t.j. notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov
neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 bola do Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., a to s účinnosťou od 01.06.2010. Zákonom č. 102/2011 Z.
z. s účinnosťou od 01.06.2011 bolo zákonné ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) doplnené za slovom
rozhodnutí o „ rozhodcovských súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v čl. II bod 2
je uvedené „ Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak
vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť,
že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“Úmyslom zákonodarcu bolo jednoznačné upresnenie z dôvodu aby sa predišlo mylným interpretáciám
uvedeného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
v znení pred 01.06.2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov. Okresný súd ďalej konštatoval, že

v predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa
na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Okresný súd poznamenal, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní
je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú
vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo

dňa 26.09.2011, sp. zn. 3MCdo 11/2010). Ustanovenie § 44 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku
ukladá exekučnému súdu preskúmať exekučný titul. Vydanie poverenia musí byť výsledkom náležitého
preskúmania exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej vykonateľnosti tohto titulu.
Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom.
Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Ide o
súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej

činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona
nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o
udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym
exekútorom nie sú zasielané súdu. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie,
tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto

takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny
a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.08.2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva,
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Podľa okresného súdu je teda zrejmé, že posúdenie
veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia podmienok

podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/03 Z. z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci a vydanie rozhodnutia
možno považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia exekučných súdov,
ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského
rozsudku, nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu. Okresný súd zdôraznil, lehota 15 dní

sanavydaniepovereniavdanomprípadenevzťahovala.Postupokresnéhosúdusaprejavilvsamotnom
rozhodnutí súdu, vydanom poverení. Pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto
rozhodnutia, nedošlo zo strany exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu.
Okresný súd tiež konštatoval, že postup exekučného súdu sa nevyznačoval ani takými okolnosťami,
ktoré by bolo možné hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní. Vzhľadom na to, že v čase doručenia

žiadosti o udelenie poverenia pre takéto rozhodnutie exekučný súd nemal k dispozícii všetky potrebné
podklady a bola potrebná súčinnosť rozhodcovského súdu, dĺžku konania od podania návrhu na vydanie
poverenia do vydania poverenia, pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto
rozhodnutia, v celkovom trvaní 5 mesiacov nepovažoval okresný súd vzhľadom na vyššie uvedené
okolnosti za neprimeranú, ktorú by vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.

V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,
na ktorú okresný súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie II. ÚS 520/2012, že navrhovateľ pred
okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní ( ide o stovky až tisíce exekučných
konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštante judikuje, že zaťaženosť súdov,
nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by

zbavoval súd resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto
ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie
situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril vo vzore Európskeho súdu pre
ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných
veciach. Nešlo teda o situácie keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti

súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. V prípadoch keď jediná spoločnosť iniciovala konanie
v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom
ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť podľa
okresného súdu je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci o ktorej
súd koná a kritériá správania navrhovateľa ako účastníka súdneho konania. V takýchto prípadov je

teda možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že
povinnosťou okresného súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa, čo sa nevyhnutne
dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov
a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajúo súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci pre navrhovateľa je možné konštatovať, že v
danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor, pracovný spor, či spor pre navrhovateľa inak
existenčný.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že nie je právne dôvodné
navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné plnenie majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu na
nim tvrdenom skutkovom základe. Okresný súd nemal za preukázaný základný predpoklad a to
nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup.
Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na
nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a
vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy
a príčinnej súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nepriaznivé procesné
dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo

uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané a preto okresný súd návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s.
p., o ktorých súd rozhoduje na návrh. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania
neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto prvostupňový súd odporcovi právo na náhradu trov

konania nepriznal.
Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a včas
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými

dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust.
§ 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,

nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave,
Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu

SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva navrhovateľa
na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal

možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na
súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil
navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam veci. Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ ďalej namieta, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, čím bolo porušené právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Ak
odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysleust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.
s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám,

ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Súd ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a

je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu
bolo odôvodnené. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a
nepochybnekpresvedčeniuotom,žemajetkováškodanevznikla.Navrhovateľnesúhlasíanistvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za to dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy

o výške majetkovej škody, a to prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil.
Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Navrhovateľa nepoučil
podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože
aj po podaní žaloby škoda narastá. Tieto dôkazy nemohol navrhovateľ predložiť, pretože nebol súdom

poučený a informovaný.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd v rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie

v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi.
Na základe uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec
okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.

s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ

zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len

vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa sícevyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
7NcC/151/2013-22 zo dňa 13. februára 2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr.
Gabriela Dúbravková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto
rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno
považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým

skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, keďže odvolateľ nijakým spôsobom
nenapadol vecné dôvody pre vydanie procesného rozhodnutia o prerušení konania.

V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval
opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p.

oprávnené posudzovať.

Hoci aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť

rozhodnutia vo veci samej.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, hoci boli splnené
podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil ho s vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť

oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie

môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ

vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody
uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania.
Podanie návrhu na prerušenie konania nie je spôsobilým dôvodom pre odročenie pojednávania, keď o

takomto návrhu možno rozhodnúť priamo na pojednávaní, ako to okresný súd aj urobil. Predvolanie na
nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi, doručené včas,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania.Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv

spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo

vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo

zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín
nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Er/3323/2010, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je

zmätočné, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je

možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej väčšine nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre

ktoré okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny

úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia. Z dokazovania vykonaného okresným súdom však vyplynulo, že žiadosť o vydanie poverenia
pre súdneho exekútora bola podaná dňa 13.08.2010, pričom prvostupňový súd rozhodol dňa 10.02.2011
o tejto žiadosti tak, že túto zamietol, pričom navrhovateľ nepodal opravný prostriedok. Odvolací súd
sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu, že v danom prípade sa na danú situáciu nevzťahuje

povinnosť rozhodnúť o tejto žiadosti v 15-dňovej lehote v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
keďže z gramatického a logického výkladu vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota sa vzťahuje len na
prípad, keď súd poverenie vydá. Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu už v rozhodnom čase
bolo účinné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní pre vydanie
poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku tak, ako

tomu bolo v danom prípade. Tento názor súd opiera aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde
podľa čl. II bod 2 rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila svojím autentickým výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi
možno vysledovať určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným

titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Z tohto dôvodu
preto aj odvolací súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd má za
to, že prvostupňový súd správne ustálil, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, keď nepreukázal

nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Zároveň prvostupňový súd správne ustálil, že
postup exekučného súdu sa nevyznačoval takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť ako
zbytočné prieťahy v konaní. Aj podľa odvolacieho súdu pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre
vydanie rozhodnutia v celkovom trvaní 5 mesiacov nemožno považovať za neprimeranú, resp. takú,z ktorej by bolo možné vyvodiť zbytočné prieťahy v konaní. Treba tiež konštatovať, že vzhľadom na
nesplnenie základnej podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím, bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie

ďalších podmienok, keďže súd musí návrh zamietnuť čo i len pri nesplnení jednej podmienky. Preto
odvolací súd konštatuje, že pokiaľ prvostupňový súd hodnotil nesplnenie ďalších dvoch podmienok,
postupoval tak nad rámec svojej zákonnej povinnosti.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli primárnym

hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia nároku, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v
tej časti, ktorá sa týka majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozhodnutia. Sudca sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený,
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Napadnuté rozhodnutie spĺňa uvedené kritériá. Okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa dostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré zamietol návrh navrhovateľa.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným

spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktoré taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.