Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 18, 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/319/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225918
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225918.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,

s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO 35 807 598, práv. zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO 36 864 421 proti žalovanej Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o zaplatenie 125,-Eur a iné s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žaloba s a z a m i e t a.

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podaným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 domáhal proti žalovanej
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 929,38€

z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný súd Trenčín
ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným
exekútorom vovecidlžníka(povinnej)U.F.,podsp.zn.súdnehoexekútoraB.XXXXX/XXXX.Súdvšakv
zákonnej procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods.2 Exekučného
poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia až dňa 07.03.2011, pričom k rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí

zákonom stanovenej doby ( omeškanie viac ako 504 dní). Žalobca podal na exekučný súd viacero
žiadostí o informáciu o stave konania ako aj viacero sťažností na prieťahy v konaní. Žalobca požadoval
náhradu majetkovej škody na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú
škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami a nie je možné predložiť zodpovedajúce
účtovné doklady resp. pracovné alebo obchodné zmluvy. Žalobca požadoval majetkovú škodu, ktorá mu
vznikla ako náhrada účelne vynaložených nákladov za správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70€, za udržiavanie a správu

informačného systému vo výške 40€ a za administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému
súdu, poštovných a telekomunikačných výdajov vo výške 15€, spolu 125€. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch požadoval z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie
v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného, b) k

zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Žalobca by mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky s príslušenstvom. Ako
ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinnéhovnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním
vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku neistoty v plánovaní
ďalších podnikateľských postupov a aktivít. Žalobca si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej ujmy

podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 660€ za rok, čo je 55€ za mesiac.
V prejednávanej veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 929,38€ ( 660€ za rok : 12 = 55€
mesačne ). Žalobca podľa 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná pozitívne
nereagovala. Žiadal aj náhradu trov konania.

Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, pretože žalobca nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. Poukázal na
nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného
exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis prenáša celú dôkaznú

povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Tvrdenie žalobcu o neznalosti
spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na pravde, keďže je v predmetnom
exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať
relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Neoznačenie
spisovej značky exekučného konania , v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo

strany exekučného súdu ( teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ) bolo jedným z dôvodov,
pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu ( napr. sp.zn. II.ÚS 211/2012, sp.zn. IV.ÚS 366/2012, sp.zn. IV.ÚS 374/2012). Žalobca
v danom prípade neoznačil titul nároku na náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný

postup ale zároveň namieta nesprávny postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je
teda zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu
pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie alebo z
dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov, žalobca neuvádza žiadne
kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi

súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní , resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a žalovaný
má za to, že všeobecnému súdu neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Žalovaný poukázal na
to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie
písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až

po uplynutí 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti ( prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody boli doručené žalovanému dňa 23.4.2012) , preto je nárok na súde predčasne uplatnený.
Žalovaná poukázala na to, že žalobca neposkytol a to napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadostí, ktoré žalovaný adresoval žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, pričom žalovanej bola doručená len všeobecná odpoveď, kde žalobca

nepreukázal požadované skutočnosti , nedoplnil žiadané informácie , dátumy, kedy sa žalobca dozvedel
o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu , preukázanie skutočností, čo boli podané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce " ohrozenie"
práv zánikom povinného , resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje
vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných

žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov a preto
Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa ust. § 4 ods.1 písm.a/ zák.č. 514/2003 Z.z.
nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné
podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť

medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pri
posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaná poukazuje ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003
Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom žalobca dosiaľ dôkazy potrebné pre
posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil. Žalovaná poukázala na
to, že z ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/
Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí oexekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu , vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote
v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 ( účinnosť novely Exekučného poriadku

č. 102/2011 Z.z. ) nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 1.6.2011 § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného
poriadku znel: "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V
samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku
je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do

formulácie vložili slová " rozhodnutí rozhodcovských súdov" predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v
interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca nepravdivá a § 41 ods.2 písm.d/ exekučného poriadku sa
správne aplikoval aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Žalovaná poukázala na judikatúru
Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje: " Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.2 Ústavy SR,

ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch
sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods.2
ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého

štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy podľa čl.48 ods.2 ústavy ( I.ÚS 63/00 )" . Z uvedeného vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, týkajúcich sa rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s

ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Žalobca
si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho
úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym
úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov
pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby

škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom realizovaným v rámci
rozhodovacej činnosti, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, aby nezákonnosť rozhodnutia
podľa ust. § 6 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý už právoplatné
rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku
podanomprotirozhodnutiu. Tátopodmienkaniejevprípadezamietnutýchžiadostíoudeleniepoverenia

na exekúciu namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nemožno
považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť / nezákonnosť nie je možné posudzovať v
tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
taktiež nie je namieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia a preto nie je možné
hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že zo samotnej dikcie

§ 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu ( okrem exekučného titulu podľa § 41
ods.2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí
a ani sa nedá logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces

posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu. Žalobca ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal
"opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu ". V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle
uznesenia Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z
13.10.2011 sp.zn. 3Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.9.2011 sp.zn. 3MCdo 11/2010

a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.3.2011 sp.zn. 5Cdo 291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku , nekalú povahu rozhodcovskej
doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V

takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú , s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou
viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu ( právoplatný rozhodcovský
rozsudok v spotrebiteľskej veci) vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho právaprikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená ( § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní),potompostupvšeobecnéhosúdu,ktorýztohovyvodídôsledkyvyplývajúcezplatnéhoprávneho

poriadku , je legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca poukazuje vo svojom návrhu aj na prieťahy
v konaní, žalovaná odkazuje na ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z. , kde je
explicitneuvedené,zčohojemožnévýlučnevychádzaťpriposudzovanínesprávnehoúradnéhopostupu
súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní a to: len v prípade , ak by tieto boli konštatované
vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,

v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, právoplatnom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti ,
ktorýmÚstavnýsúdSRkonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani

povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje
existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň v súlade s ust. § 19 ods.1 zák.č. 514/2003
Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania u všetkých žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k
nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia
zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobca sa vo svojej žalobe okrem

iného domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom , vymáhanej od povinného.
Pre úspešné uplatnenie nároku podľa ust. § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody. Od povinnosti riadne škodu preukázať žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných
žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií, ktorými žalobca odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu,

spočívajúcu v istine s príslušenstvom, žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre
preukázanie toho, čoho sa domáha. Nepreukázal ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že
nie je možné pohľadávku od dlžníka vymôcť a k tvrdeniu , že rozhodnutie v podobe zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky žalovaná poukazuje na to,

že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučnýmtitulom. Nulitnýrozhodcovskýrozsudoknepredstavujeprekážkuresiudicataepreuplatnenie
nároku žalobcu na súde a poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru napr. uznesenie KS v Trnave z
31.5.2012 sp.zn. 10CoE 308/2011 alebo KS v Žiline z 11.7.2012 sp.zn. 20CoE 94/2012. Žalobca
mal možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním návrhu na začatie konania resp. platobným

rozkazom, čo neurobil a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta. Žalovaná
uviedla, že ak by aj nastala situácia, že si toto o právo žalobca uplatní novým návrhom, musel by
preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume ,
požadovanejodžalovanej,(čonepreukázalanipreukázaťnemôže) ažepohľadávkysúnevymožiteľnév
dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že keby nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu

okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť
žalobca nepreukázal ani nepreukáže a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli
insolventní, zomreli a pod. Žalovaná je toho názoru, že môže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi
materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal vznik ani výšku
škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym

ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je
možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť inak. Žalobca sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, vo výške 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za
utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré
žalobca uplatňoval podaním návrhu na začatie konania. Žalovaná poukazuje na znenie ust. § 17 ods.2,3

zák.č. 514/2003 Z.z. a na to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný.
Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe " frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú v
predmetnom konaní irelevantné, keďže si nároky uplatňuje žalobca ako právnická osoba. Samotná
judikatúra na tento aspekt poukazuje v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/675/2011, kde je
uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v

súdnom konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj " zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov" bez bližšej konkretizácie. Taktiež žalobca neuviedol, v čom a ako situácia "
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu" . Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Žalobca ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby

nevyplýva a preto žalovaná nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by
sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala na ust. § 3 ods.1 Občianskeho
zákonníka a § 17 ods.2,3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie
je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady
zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní , v ktorých

malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré má žalobca v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto
súvislosti žalovaná poukázala na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č.
JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom

Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním žalobu dostala sťažnosti od slovenského
združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u žalobcu súvisiace
najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100% , ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobca je vnímaný
verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne

vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu
považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi , ak si žalobca uplatňuje náhradu škody
voči štátu , ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku škody ani

nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodu/ nemajetkovou ujmovou. Žalovaná má za to, že žalobca si stav, v ktorom sa ocitol, zavinil
sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä
v súčasnosti je zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v
podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Neúčasť
ospravedlnil len žalobca. Žalobca žiadal pojednávanie zrušiť, z dôvodu porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu a namietal opätovnú zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu II.ÚS/436/2013-11 zo dňa
12.09.2013 a iných nachádzajúcich sa v spise bolo zistené, že o námietke zaujatosti, ktorú opätovne

predniesol žalobca, bolo už Ústavným súdom rozhodnuté. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých
dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O. s. p. neprihliadal. Dôvod
neúčasti žalobcu na pojednávaní súd neuznal za ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods.2
O.s.p. prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané
dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, časti spisu tunajšieho súdu 62Er/2415/2009
a zistil tento skutkový stav veci:
Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 04.11.2009 na Okresný súd
Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,

s.r.o. Bratislava ( žalobcu) proti povinnej : U. F., W. T. XX pre vymoženie sumy 44,47€ s príslušenstvom.
Veci bola pridelená spisová značka XXEr/XXXX/XXXX. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave,
Karloveské rameno č. 8, IČO: 35 922 761 sp.zn. SR 12272/09 zo dňa 28.07.2009, právoplatného dňa
31.08.2009 a vykonateľného dňa 03.09.2009.

Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 62Er/2415/2009-10 zo dňa 18.02.2011 žiadosť o udelenie
poverenia na exekúciu zamietol z dôvodu, že oprávnený napriek výzve v lehote 10 dní nepredložil
súdu zmluvu o úvere, na podklade ktorej bol vydaný exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorým
bolo priznané plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za účelom preskúmania eventuálnych

neprijateľných zmluvných podmienok. Uznesením 62Er/2415/2009-11 zo dňa 26.04.2011 súd exekúciu
zastavil.Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 04.11.2009 do vydania rozhodnutia o zamietnutí
poverenia na exekúciu dňa 18.02.2011 exekučným súdom uplynula doba 470 dní.
Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 30.11.2006 do 31.5.2010) súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods.3 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 30.11.2006 do 31.5.2010) ak je uznesenie,
ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto
rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods.2 písm.c/,d/ Exekučného poriadku ( účinného od 14.12.2009 do 31.5.2010) podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods.2 písm.c/,d/ Exekučného poriadku ( účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011) podľa

tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 3 ods.1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 9 ods. 1, veta druhá cit.zák.za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv.

Podľa§17ods.1,2,3citzák.(1)uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovuje
inak.(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3)Výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho

doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods.1,3 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

v znení nesk. predpisov právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa

ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len
v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky
a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou
č. 102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia v lehote 470 dní od podania

návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí
poverenia vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Okrem toho, všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc má iba
predseda súdu v rámci konania o sťažnosti na prieťahy alebo Ústavný súd SR. So vstupom Slovenskej
republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák.č.

150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách ( § 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení
k úpravám účinným od 1.4.2004 ( § 897f ods.3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona

a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1,
ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv , ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto
zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred
vzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami

a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné
záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym
poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme
spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by

zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva
ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6
Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného konania a po

zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský
rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné
zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na
exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade
so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný

súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo
na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite
po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho
podklade viesť ďalšiu exekúciu. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že
žalobca si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd

s rozhodcovským ( súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými
súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom
konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy
postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov
na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok

a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný
súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je
SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho
poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.
V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to

nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani
výška nejakej škody.

Žalobca sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu , spočívajúceho v nevydaní
poverenia resp. rozhodnutia exekučného súdu v 15 dňovej zákonnej lehote od podania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu škody, ktorá mu mala

vzniknúť za 455 dní prieťahov v súdnom konaní, ktoré trvali od podania žiadosti o vydanie poverenia,
do zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia na exekúciu. Skutočná škoda mu mala vzniknúť vo
výške 125€, spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a v nákladoch na urgencie a zisťovanie
stavu konania. Žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom výšku skutočných nákladov, ktoré mu vznikli
za 451 dní; nepredložil žiadne urgencie, ktoré boli súdu zaslané a dôkazy o vynaložení sumy 15€ na

poštovné a telekomunikačné výdavky. V danom prípade nebola splnená zákonná podmienka príčinnej
súvislostimedzivzniknutouškodouakonanímexekučnéhosúdu,pretoženutnosťspravovaťpohľadávku
oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu dlhu
formou exekúcie. Pohľadávku povinného by žalobca zrejme spravoval až dovtedy, kým by nedošlo k jej
vymoženiu, alebo k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť dlžníka. Z týchto dôvodu súd žalobu v tejto

časti zamietol ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd bol názoru, že v prejednávanej veci by stačilo
iba samotné konštatovanie porušenia práva, ak by k tomu došlo a nie sú dôvody na priznanie náhrady
nemajetkovej v peniazoch s prihliadnutím na ust. § 17 ods. 3 cit.zák. V konaní nebolo preukázané,

že by povinný subjekt zanikol v dôsledku trvania exekučného konania, ani ďalšie žalobcom tvrdené
skutočnosti. Preto súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia na tunajší súd ( dvojmo).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).