Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/919/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226204
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226204.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: Z., S.., so sídlom I., Z. XX,
IČO: XX XXX XXX, zastúpeného W. D. L. Z., S. so sídlom I., M. X, proti odporcovi: S. X., zastúpenej A.
S. S. X., so sídlom I., Y. E. XX, o zaplatenie 175,- Eur a iné s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. júla 2014, č.k. 12C/369/2012 - 89, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 110,64
Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 a § 17

ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody na základe nesprávneho
úradnéhopostupu,ktorýspočívalvnerozhodnutísúduonávrhusúdnehoexekútoravykonanímexekúcie
v zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote. Odporca žiadal návrh zamietnuť ako nedôvodný. Súd v
danomprípadeskúmal,čibolidanépredpokladyvznikuzodpovednostiodporcuzaškodu,atoexistencia
nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Za nesprávny
úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platnými právnymi normami. Navrhovateľ doručil súdu
dňa 06.09.2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, o ktorom okresný súd rozhodol dňa 19.11.2010.
Zákonná lehota 30 dní od doručenia návrhu v zmysle citovaného ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku
tak bola prekročená o 43 dní, čo nemožno považovať vzhľadom na okolnosti danej veci ani
za zbytočné prieťahy v konaní. Keďže neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti

odporcu za škodu, jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 O.s.p. súd
úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože tento si ich nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2
písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s

ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), okresný súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkovýstav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že okresný súd vec prejednal v neprítomnosti
odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne
a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský

súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že
kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k
tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,

pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,

ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako

sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť

zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v

zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského

rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu

je potrebné ako vo výroku vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom
skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu exekútora po zákonom
stanovenej lehote. Súd prvého stupňa rozhodol dňa 19.11.2010 a navrhovateľ predložil okresnému súdu

návrh dňa 06.09.2010. K rozhodnutiu súdu tak došlo 43 dní po uplynutí zákonnej
30 dňovej lehoty.

Odvolací súd po preskúmaní veci sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že neboli splnené
zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu.

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci bol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za
škodu a to existencia nesprávneho úradného postupu. Keďže nebola v exekučnej veci
dodržaná zákonom stanovená 30-dňová lehota na rozhodnutie, ide o nesprávny
úradný postup súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nesprávny úradný postup sám, bez
kumulatívneho splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom

škody a nesprávnym úradným postupom, však nezakladá vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci. Navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a
nesprávnymúradnýmpostupom.Vtejtosúvislosti odvolacísúdzastávanázor,žeuplatňovaniesinároku
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom v peniazoch je výkonom práva,
ktorý odporuje dobrým mravom, a to aj tým základným pravidlám slušnosti. Je tomu tak z dôvodu, že

dodržanie lehoty objektívne nebolo možné, pretože pre rozhodnutie bola potrebná súčinnosť exekútora,
predloženie jeho spisu, na ktoré ho bolo potrebné vyzývať, pričom pôvodnému exekútorovi nielenže nič
nebránilo ale mal dokonca povinnosť potrebné úkony ďalej vykonávať, naviac navrhovateľ v návrhu na
zmenu exekútora ani neidentifikoval číslo súdneho konania, čím podstatne sťažil prácu súdu.

Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať aj na to, že aj nie každý prípadne zistený prieťah v
súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci
sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného

súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri
kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a
nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.
48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene exekútora v lehote 73
dní od doručenia návrhu (43 dní po uplynutí zákonnej lehoty) na zmenu exekútora na exekučný súd,
nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, naviac s prihliadnutím aj na to, že pre

takéto rozhodnutie bola nevyhnutná súčinnosť súdneho exekútora, na ktorú musel súd tohto vyzývať.
Navrhovateľ tiež nevyužil ani jednu zo zákonných možností domáhať sa nápravy ním
tvrdených vzniknutých prieťahov v konaní.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia

okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov,
hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie

(rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol
domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu ako nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa však nestalo.K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že boli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu

podľa § 9 ods. 1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ktoré však v danej veci okresným
súdom ani odvolacím súdom z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov zistené neboli.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil,
že by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo

veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na

kontradiktórny súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich protitvrdení, pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho
žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo
nariadené pojednávanie na deň 02.07.2014. Predvolanie na pojednávanie prevzal jeho právny zástupca

dňa 11.06.2014, písomné vyjadrenie odporcu súdu doručené nebolo, preto logicky nemohlo byť ani
doručované navrhovateľovi. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu
pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri
nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v
spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu, na ktoré mohol v

dostatočnom časovom priestore reagovať.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia

zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
no nedostavil sa. Okresný súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou

zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie

pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo

veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva.
Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomnavšetky
okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je
právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak,
a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,

danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o
odročenie pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v
žiadosti o odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania doručeného dňa 26.06.2014 sa za dôvod

pre zrušenie pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným
spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože
nesúhlasí s uznesením krajského súdu o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnostina Ústavnom súde Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa uznesením pod č.k. 12C/369/2012-117
návrh na prerušenie konania zamietol z dôvodu, že nie sú dané zákonné podmienky na
obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ani fakultatívne prerušenie konania

podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu Trenčín pod
č.k. 6Co/920/2015. Odvolací súd sa stotožnil s jeho vecnou správnosťou. Z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že otázka, či je konajúca sudkyňa vylúčená z dôvodov, uvádzaných navrhovateľom aj v
ústavnej sťažnosti, bola právoplatne vyriešená postupom podľa § 14 a nasledujúcich O.s.p.. Preto
ani prípadné prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti, týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v

Trenčíne, č. k. 19NcC/223/2012-9, nemôže byť podľa názoru odvolacieho súdu bez existencie odkladu
vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia, zákonným dôvodom na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. b) ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Naviac, odvolací súd z úradnej činnosti zistil,
že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením I.ÚS 280/2014-9
zo dňa 04.06.2014 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(zákon o ústavnom súde), čím pominuli, resp. už v čase podania návrhu na prerušenie
konania neexistovali skutkové okolnosti od ktorých odvodzoval navrhovateľ dôvodnosť svojho návrhu
na prerušenie konania, opodstatnenosť ktorého odvodzuje od ním podanej ústavnej sťažnosti. Z
uvedených dôvodov, i keď súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania rozhodol

až potom, ako vydal meritórne rozhodnutie, ide síce o vadu konania, nie však takú, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a mala viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Odvolací
súd dodáva, že procesné práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné práva súvisia s všeobecným
chápaním základného práva na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo vyjadrení účelu O.s.p.,
ktorým podľa § 1 je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj

výchova na dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa
názoru odvolacieho súdu uplatnený návrh navrhovateľa v danej veci, ako aj v mnohých analogických
prípadoch v rámci celej republiky, možno považovať za zneužívanie práva, jeho šikanózny výkon, ktorý
sa prejavuje aj v procesných obštrukciách v uvádzaných konaniach, odďaľujúcich rozhodnutia vo veci
samej. V súlade so zásadou iura novit curia si totiž súd rozhodujúci o takomto návrhu na prerušenie

konania musí byť vedomý účinkov svojho postupu aj z toho hľadiska, že zdĺhavosť konania v dôsledku
jeho prerušenia v princípe predlžuje stav právnej neistoty účastníkov konania do tej miery, že sa právo
na súdnu ochranu druhého účastníka môže stať len iluzórnym a toto vo svojej podstate ohrozuje (mutatis
mutandis I ÚS 66/03).

Odvolaciu námietku navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
tak vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní

bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený
sudca, túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov
Okresného súdu Trenčín, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená

nesprávnym úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 17.
októbra 2012 pod sp.zn. 19NcC/223/2012 - 9 bolo rozhodnuté tak, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín
O.. O. D., nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Samotná skutočnosť, že je okresným
súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy § 14 ods. 1

O.s.p. nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu krajský súd už uznesením právoplatne rozhodol, že vyššie
uvedená sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Naviac aj NS SR uznesením
zo dňa 31.03.2015, č.k. 6Cdo 388/2014-114 dovolanie proti vyššie uvedenému rozhodnutiu odvolacieho
súdu odmietol. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne také právne významné skutočnosti, ktorépredpokladá ust. § 14 O.s.p., pre ktoré by bolo možné mať za to, že rozhodol vo veci nezákonný sudca.
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorému sa vytýka
nesprávny úradný postup. Vzhľadom na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205

ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na
pojednávanie, ktoré riadne prevzal dňa 11.06.2014.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému

stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani
neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti
pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd konštatoval porušenie práva a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vo výroku vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .