Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/244/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2605212691
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2605212691.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: JUDr. Martin Máčaj, advokát, so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: neb. P. T., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom Q. - X., M. R. Q. XXX, o vymoženie 286,79 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym
exekútorom: Mgr. Ing. Ivan Šteiner, PhD., so sídlom Lipová 7, Nové Mesto nad Váhom, pod sp. zn.

EX 660/2005, rozhodujúc o zastavení exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Senica zo dňa 26.02.2014 č.k. 6Er/540/2005-34, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekúciu zastavil. Prvostupňový súd určil oprávnenému
povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 221,25 Eur, a to do troch dní

odo dňa právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Rozhodnutie s použitím § 57 ods. 2, § 196, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53
ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako i Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 14, § 15, § 22 vyhlášky MS SR č. 288/1995
Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov vecne odôvodnil v podstate tým, že z predloženého

exekučného titulu mal preukázané, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 16.02.2005 úverovú zmluvu,
na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté
finančné prostriedky splatiť v dohodnutých splátkach. Súčasťou tejto zmluvy bolo aj splnomocnenie,
ktorým dlžník (povinný) splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, Údernícka 5, 831 03 Bratislava 3
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Pri skúmaní splnomocnenia

bral súd do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či
splnomocnenie začlenené v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1, prvá veta, OZ).
Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy, tak je zrejmé, že taká zmluvná podmienka sa prieči
dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bolo plnomocenstvo a dodávateľ ju

použije, v takom prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd exekúciu zastaví v celom
rozsahu, ak exekučným titulom je notárska zápisnica, v ktorej splnomocniteľ uznal za dlžníka právny
záväzok, pričom svoje splnomocnenie odvodzoval z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Len takýmto
spôsobom môže súd naplniť účel čl. 6 ods. 1 smernice, t.j. zabrániť, aby bol spotrebiteľ viazaný nekalou
podmienkou. Splnomocnenie, ktoré malo založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožnilo spotrebiteľovi
voľbu jeho zástupcu, ktorý by ho zastupoval vo vzťahu k veriteľovi, príp. v sporoch, ktoré by medzi nimi

vznikli. Splnomocnenie si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jeho súčasť s
ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebosapodrobiťvšetkýmzmluvným podmienkam a teda aj splnomocneniu a následnému vyhláseniu o uznaní právneho záväzku
vo forme notárskej zápisnice. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že splnomocnenie
je neprijateľné, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a

spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Splnomocnenie je neprijateľné, pretože nebolo spotrebiteľom
osobitne vyjednané, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takéhoto splnomocnenia
odporujedobrýmmravom.Súdpretoexekučnékonaniezastavil.Trovyexekučnéhokonaniapozostávajú
z náhrady hotových výdavkov súdneho exekútora v sume 57,91 Eur (poštovné + poplatky) + 20% DPH,
t.j. 69,49 Eur, z odmeny súdneho exekútora v zmysle vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a

náhradách súdnych exekútorov, a to za 13 účelne vynaložených hodín na exekúciu po 6,64 Eur + 20%
DPH, t.j. 103,58 Eur, a za 15 úkonov exekučnej činnosti po 3,32 Eur + 20% DPH, t.j. 59,76 Eur. Spolu
trovy exekučného konania 221,25 Eur.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby
odvolací súd vydal rozhodnutie, že súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Senica v zmysle

ustanovenia § 221 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení zrušuje. Odvolateľ mal za to, že
notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia
súdnemu exekútorovi. Súd v tomto konaní nezistil rozpor so zákonom a už vôbec nie v takej miere, ktorá
by spôsobila neplatnosť celého právneho úkonu. Poukázal na skutočnosť, že povinný mohol kedykoľvek
po uzatvorení zmluvy o úvere v roku 2005 udelené plnomocenstvo odvolať, pričom tak neurobil. Navyše

udelením plnomocenstva sa povinný nevzdal svojich práv na uznanie záväzku, iba rozšíril možnosť
uznania záväzku za jeho osobu aj na osobu splnomocniteľa, v danom prípade advokáta. Odvolateľ
mal taktiež za to, že v zmysle platných právnych predpisov nevyplýva povinnosť určiť pri uznaní
záväzku výšku uznania záväzku presným číselným vyjadrením, taktiež podľa oprávneného žiadny zákon
nepredpisuje povinnú účasť pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice, čo vyplýva aj zo samotného

znenia ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa oprávneného, ak sa zákonodarca rozhodol
zaviať do právneho poriadku notársku zápisnicu ako exekučný titul, nepochabne tým prejavil svoj
záujem o posilnenie riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov predovšetkým mimosúdnym
spôsobom. Inými slovami, zákon účastníkom hmotnoprávneho vzťahy za istých podmienok dovolil, aby
si zabezpečili exekučný titul bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom

súdnom konaní a vyniesol o tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Ak by mal exekučný súd
vykonať takéto preskúmanie veci v rámci exekučného konania, muselo by to byť v zákone výslovne
uvedené, pretože takéto skúmanie ide nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu. Oprávnený zároveň poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 392 ods. 1 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia

doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením. Z uvedeného vyplýva,
že predmetným uznesením súdu, ktorým sa predmetná exekúcie vyhlásila za neprípustnú a zastavila
sa, hoci nedošlo počas celého trvania exekučného konania k zmene skutkového stavu ani právneho
stavu, nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosti situácia, kedy si oprávnený už nebude môcť
zabezpečiťinýexekučnýtitul,keďžepohľadávkaoprávnenéhoužbudepremlčaná.Oprávnenýsataktiež

nestotožnil s priznanou výškou priznaných trov exekúcie, pričom poukázal najmä na spôsob výpočtu
účelne vynaložených hodín na exekúciu. Podľa skúsenosti oprávneného z obdobných prípadov možno
predpokladať, že úkony vykonávané exekútorom v rámci predmetnej exekúcie sú úkonmi jednoduchými,
ktoré sa šablónovito opakujú pri každej exekučnej činnosti.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 57 ods. 1 písm. g)
v spojení s § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§

212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 243d Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené

na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je
spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa
použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.Z predloženého exekučného titulu mal súd preukázané, že oprávnený s povinným uzavreli dňa
16.02.2005 úverovú zmluvu, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky a
povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splatiť v dohodnutých splátkach. Súčasťou tejto

zmluvy bolo aj splnomocnenie, ktorým dlžník (povinný) splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta,
Údernícka 5, 831 03 Bratislava 3 na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene
dlžníka uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom.

Z notárskej zápisnice napísanej v Bratislave na Flöglovej ulici č. 8 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom

so sídlom v Partizánskom dňa 03.07.2005 pod č. N 3193/2005, NZ 30730/2005, NCRLs 30303/2005
vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe plnej moci, ktorá je prílohou notárskej zápisnice
v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 12.023,- Sk
a zaviazal sa dlh zaplatiť do 01.08.2005 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade
neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného
poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola

použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. S účinnosťou od
25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretie predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval

spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od

01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení
v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Je pravdou, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007,
teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v

znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i
veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods.
3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v
zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal
poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo

forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Bez ohľadu na to, že
zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), s poukazomna vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník,

je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zároveň
nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v
§ 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V
ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a
vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy
boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie

i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,

len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom

sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná, nie je medzi nimi

žiadenvzťahamožnosťvýberuinéhozástupcumuvzhľadomnapredmetnúpredtlačdanánebola.Ztoho
naviac vyplýva nesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Vzhľadom na to záujmy
veriteľom, resp. oprávneným v mene zvoleného advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami dlžníka -
povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetnézastúpenie,resp.splnomocnenieobsiahnutévzmluveoúvere,jeprerozporsozákonom,konkrétnescit.
ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne
neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír nemal účinné oprávnenie povinného

pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice
zastupovať. Jeho právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a
notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2
písm. c) EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

Odvolací súd skonštatoval, že vyššie popísané skutočnosti daného splnomocnenia sú zároveň
neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je neplatné tiež v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je

materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58
ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára

pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Neprimeranosť tejto podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl i v tom, že daný
dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh
dlžníka - povinného ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak
áno, kedy a v akej výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka

výlučným právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako
dlžník predmetným splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia
zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a
v akej výške, pričom zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá mu
bola vnútená v predtlači zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdal možnosti

namietať dlh i jeho výšku, založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka
a zároveň je to v rozpore s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne
neplatné v zmysle § 54 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

S poukazom na vyššie uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s

poukazom na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí
zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne
vzniknutéplnomocenstvo.Zpodstatyvecitotižlogickyvyplýva,ženemožnoúčinneodstúpiťodprávneho
úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje

i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach
súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

Oprávnený v odvolaní napadol tiež časť preskúmavaného uznesenia vo výroku, ktorým súd
oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 221,25 Eur.

Z odôvodnenia preskúmavaného uznesenia vyplýva, že súdny exekútor si vyčíslil náhradu trov
exekučného konania správne. Odvolací súd je toho názoru, že prvostupňový súd dostatočne skúmal
účelnosť vynaložených úkonov na exekúciu a odvolací súd sa po preštudovaní spisového materiálu s

takto priznanou náhradou trov exekúcie súdnemu exekútorovi plne stotožňuje.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.