Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 4, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/95/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112210359
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112210359.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci navrhovateľa: Ing. A. T. - Tlačiareň R&H Labels,
Bulharská 37/D, Trnava, IČO: 33 555 010, zastúpeného advokátom: JUDr. Tiborom Sanákom, Nám.
SNP 2, Trnava, proti odporcom: 1/ Ing. D. G., bytom E. XXXX, R. U. R., 2/ N. I., bytom G. XXX, 3/ Ing. I.
I., bytom G. XXX, 4/ Ing. H. E., bytom A. XXX, 5/ Mgr. K. T., bytom U. T. XX, F., 6/ G. E., bytom A. XXX,
všetci zastúpení: Mgr. Tomášom Bašticom, advokátom, Zelená 2, Bratislava, o zaplatenie 33.581,41 eur
s príslušenstvom, o odvolaniach účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Trnava, zo dňa 15. októbra
2014, č.k. 13C/59/2012-267, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním určil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 9.073,56 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 26.01.2012 do zaplatenia,
odporcom 2/ a 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.073,56 eur s 9%
ročným úrokom z omeškania od 26.01.2012 a odporcom 4/, 5/, 6/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.073,56 eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 9.073,56 eur

od 26.01.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na ich náhradu právo.
Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa
21.05.2012 domáhal zaplatenia od odporcu 1/ sumy 9.184,46 eur zo 17,6% ročným úrokom z omeškania
od 27.02.1999 do zaplatenia, od odporcu 2/, 3/ spoločne a nerozdielne sumy 9.184,46 eur so 17,6%
ročným úrokom z omeškania od 27.02.1999 do zaplatenia a od odporcov 4/, 5/ keď pri podaní návrhu
bola žalovaná 5/ H. E., povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu 9.184,52 eur so 17,6%

ročným úrokom z omeškania od 27.02.1999 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a
od všetkých odporcov povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 6.027,97 eur s 9% úrokom
z omeškania od 26.01.2012 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh odôvodnil
tým, že kúpnou zmluvou zo dňa 24.11.1998 ako súkromný podnikateľ odkúpil od odporcov podiely
v nehnuteľnosti nachádzajúcej sa k.ú. F., zapísanej na LV č. XXXX ako parc.č. 8631/1 vo výmere
1491 m2 a to od Ing. G. podiel 1/3, od manželov I. podiel 1/3, a od manželov E. podiel 1/3 za kúpnu
cenu 820.050,- Sk (27.220,67 eur), ktorá kúpna cena bola stanovená v zmysle znaleckého posudku.

Predávajúcim vyplatil kúpnu cenu vo výške 276.691,- Sk (9.184,46 eur) Ing. G., takú istú sumu Ing. I.
a takú istú sumu Ing. E.. Pri súčte súm uvedených na výdavkových dokladoch vyplýva, že navrhovateľ
zaplatil predávajúcim 27.553,44 eur, čiže o 10.025,- Sk (332,77 eur) viac než je uvedená kúpna cena
v kúpnej zmluve. Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 27.04.2010, č.k. 25Cbi/3/2008-230v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 03.05.2011, č.k. 21CoKR/24/2010-306 súd
zamietol žalobu žalobcovi o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty, v rámci ktorej sa domáhal vylúčenia
nehnuteľnosti zapísaných na správe katastra na LV č. XXXX ako par.c. 8631/1 - zastavané plochy a

nádvoria o výmere 993 m2, parc.č. 8631/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 455 m2, parc.č.
8631/4 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 16 m2, parc.č. 8631/5 - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 25 m2 zo súpisu majetku podstát úpadcu v zmysle § 78 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Zároveň bol zaviazaný zaplatiť žalovanému, správcovi úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p.
v konkurze, Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi trovy konania a to prvostupňové vo výške 1.837,70 eur a

druhostupňové 810,27 eur. Podstata problému spočívala v tom, že od odporcov navrhovateľ kupoval
uvedenú nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX, parc.č. 8631/1 ako od nevlastníkov, teda kúpna zmluva
bola absolútne neplatná od samého začiatku a hľadí sa na ňu, ako keby vôbec nebola uzavretá.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.06.2011 a vykonateľnosť 14.06.2011. V dôsledku tohto
rozsudku sa stal úpadca Trnavské automobilové závody, š.p. v konkurze, IČO: 00 009 199 výlučným
vlastníkom sporných nehnuteľností, ktoré navrhovateľ kúpnou zmluvou od odporcov kúpil. V súvislosti s

absolútne neplatnou zmluvou si navrhovateľ uplatnil nárok na vrátenie kúpnej ceny od odporcov titulom
bezdôvodného obohatenia a tiež nárok vo výške 6.027,97 eur titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla
v príčinnej súvislosti s konaním odporcov pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 24.11.1998. Listom zo
dňa 30.12.2011 vyzval odporcov na zaplatenie príslušných súm v zmysle príjmových dokladov vrátane
úrokov z omeškania a poskytol im lehotu na zaplatenie do 25.01.2012. Voči odporcom sa tak domáha

vydania bezdôvodného obohatenia pre plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Odporcovia tiež
porušili všeobecnú prevenčnú povinnosť v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 24.11.1998.
Pri bránení svojho vlastníckeho práva v konaní pod sp.zn. 25Cbi/3/2008 mu vznikla škoda ako reálna
ujma na majetku v dôsledku toho, že vzhľadom na rozhodnutie bol zaviazaný zaplatiť trovy konania
Mgr. Ing. Korytárovi a tiež zaplatil svojmu právnemu zástupcovi v tomto konaní na zastupovanie sumu

3.380 eur. Úroky z omeškania si uplatnil odo dňa 27.02.1999 teda od úplného zaplatenia kúpnej
ceny. Pri náhrade škody považoval za prvý deň omeškania deň 26.01.2012, nakoľko boli vyzvaní
odporcoviaprvýkrátknáhradeškody,kdebolaurčenáimlehotado25.01.2012.Odporcoviažiadalinávrh
zamietnuť, postup správcu konkurznej podstaty ale aj rozhodnutie okresného súdu vo veci 25Cbi/3/2008
zo dňa 27.04.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.zn. 21CoKR/24/2010 považujú

za nezákonné. Vzniesli námietku premlčania, nakoľko objektívna lehota uplynula najneskôr v roku
2002, keďže v roku 1999 navrhovateľ im poskytol poslednú tranžu splátky kúpnej ceny. Nič na tom
nemôže zmeniť ani dikcia § 107 ods. 3 O.z., keďže navrhovateľ sa nedomáha vrátenia plnenia zo
synalagmatického vzťahu. Pre prípad iného názoru súdu odporcovia si vyhradili vzájomným návrhom
uplatniť bezdôvodné obohatenie proti navrhovateľovi, ku ktorému došlo u neho v dôsledku užívania

predmetnej nehnuteľnosti po dobu 12 rokov. Pokiaľ sa týka žalovanej náhrady škody vo výške 6.027,97
eur uviedli, že z ich strany nebola porušená žiadna právna povinnosť a už vôbec nie tzv. prevenčná
povinnosť podľa § 415 O.z.. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa
24.11.1998 účastníci uzavreli kúpnu zmluvu a to predávajúci Ing. D. G., Ing. N. I., jeho manželka Ing. I.
I., Ing. H. E. a jeho manželka H. E., ako predávajúci predali kupujúcemu navrhovateľovi nehnuteľnosť

nachádzajúcu sa v k.ú. F., zapísanú na LV č. XXXX, parc.č. 8631/1 vo výmere 1491 m2 zastavaná
plocha za kúpnu cenu 820.050,- Sk. Z výdavkových pokladničných dokladov V-44 zo dňa 02.02.1999
a V-94 zo dňa 26.02.1999 vyplýva, že Ing. D. G. navrhovateľ zaplatil kúpnu cenu vo výške 276.691,-
Sk t.j. 9.184,46 eur, z pokladničných dokladov V-45 zo dňa 02.02.1999 a V-95 zo dňa 26.02.1999
vyplýva, že Ing. N. I. navrhovateľ zaplatil kúpnu cenu vo výške 9.184,46 eur a z pokladničných dokladov

V-46 zo dňa 02.02.1999 a V-96 zo dňa 26.02.1999 vyplýva, že Ing. H. E. navrhovateľ vyplatil kúpnu
cenu takisto vo výške 9.184,46 eur. Z výpisu LV č. XXXX zo dňa 06.02.2002 vyplýva, že navrhovateľ
je okrem iného vlastníkom nehnuteľností: pozemok - zastavané plochy parc.č. 8631/1, pozemok -
zastavané plochy parc.č. 8631/3, pozemok - zastavané plochy parc.č. 8631/4 a pozemok - zastavané
plochy parc.č. 8631/5. Z predexekučnej výzvy Mgr. K. E. zo dňa 02.08.2011 vyplýva, že navrhovateľ

bol vyzvaný na zaplatenie sumy 2.647,97 eur, ktoré zaplatil dňa 08.08.2011. Z faktúr č. 9307 a 93078
vystavených JUDr. Sanákom vyplýva, že navrhovateľovi vystavil tieto za právnu pomoc - vylúčenie veci
zo súpisu podstaty a navrhovateľ mu zaplatil dňa 09.05.2010 sumu 1.000 eur a dňa 15.07.2010 sumu
2.380 eur. Z listu zo dňa 30.12.2011 vyplýva, že navrhovateľ vyzval odporcov na zaplatenie jeho nároku
uplatneného v tomto konaní s lehotou na zaplatenie do 25.01.2012 a z listiny zo dňa 14.02.2012 vyplýva,

že odporcovia boli opätovne vyzvaní na zaplatenie s lehotou na plnenie najneskôr do 24.02.2012. Z
odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27.04.2010, č.k. 25Cbi/3/2008-230 vyplýva, že
súd návrh navrhovateľa Ing. A. T. zamietol, pretože neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal právo,
ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje. Súd sa zaoberal aj otázkou vydržania vlastníckeho právaa dospel k záveru, že navrhovateľ svoje vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti nepreukázal. Právne súd
prvého stupňa vec posúdil podľa § 107 ods. 1, 2, 3 podľa § 420 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, §
457, § 563 a § 517 ods. 2 O.z., podľa § 98, § 135 ods. 1, 2 O.s.p.. Súd si najprv vyriešil otázku

viazanosti s rozsudkom OS Trnava zo dňa 27.04.2010, č.k. 25Cbi/3/2008-230 ohľadom vlastníckeho
práva predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom na Okresnom úrade Trnava,
katastrálnyodborakoparc.č.8631/1,parc.č.8631/3,č.8631/4a8631/5(predtýmakoparcelač.8631/1).
Súd je v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis
je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika

viazaná. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.
Ak je predbežnou otázkou otázka, ktorej rozhodnutie je v právomoci súdov, je pri aplikácii § 135 ods. 2
O.s.p. významné tiež ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého, ak zákon neustanoví inak, je výrok
právoplatného rozsudku záväzný len pre účastníkov konania. V rozsahu v akom je výrok právoplatného
rozsudku záväzný pre účastníkov konania a prípadne iné osoby, je záväzný tiež pre všetky orgány.
Možno tu aplikovať aj ustanovenie § 159a O.s.p., ktoré rozširuje subjektívne hranice záväznosti súdneho

rozhodnutia na určitý okruh subjektov. Tiež však nerieši otázku viazanosti predbežnou otázkou. Z
uvedeného by bolo možné prijať záver, že súd nie je viazaný posúdením predbežnej otázky vyjadrenej
len v odôvodnení rozhodnutia bez toho, aby posúdenie tejto otázky bolo priamo predmetom sporu.
Aby bolo riešenie predbežnej otázky záväzné pre ďalšie spory, musí byť táto otázka riešená priamo
vo výroku rozhodnutia. Na druhej strane súd s takéhoto rozhodnutia, ktoré už riešilo spornú otázku

ako predbežnú musí vychádzať. Preto súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozsudku
Okresného súdu Trnava, zo dňa 27.04.2010, č.k. 25Cbi/3/2008-230, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave zo dňa 03.05.2011, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a má tiež za to, že kúpna
zmluva medzi navrhovateľom a odporcami je absolútne neplatná, pretože predávajúci neboli v čase
jej uzavretia vlastníkmi nehnuteľnosti uvedenej v zmluve a tiež nebolo preukázané, že by navrhovateľ

vlastnícke právo nadobudol vydržaním. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 22.11.2011,
č.k. IV. ÚS 499/2011-25 s tým, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej
istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v

právnomporiadkuSlovenskejrepublikycharakterprecedensuktorýbyostatnýchsudcovvrozhodujúcich
obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v
analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v
spravodlivésúdnekonanie.Navrhovateľsiuplatňujenárokzdôvoduvydaniabezdôvodnéhoobohatenia,
pretože plnil odporcom na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 24.11.1998 v zmysle §

451 ods. 1, 2 O.z.. Odporcovia vzniesli námietku premlčania. V posudzovanom prípade u absolútne
neplatnej kúpnej zmluvy vznikol medzi navrhovateľom a odporcami synalagmatický záväzok v zmysle
§ 457 O.z., pretože obe zmluvné strany si podľa tejto kúpnej zmluvy plnili a boli teda povinní si tieto
plnenia spôsobom ustanoveným v § 457 O.z. vzájomne vrátiť. Na charaktere ich synalagmatického
záväzku nič nemení okolnosť, že vlastnícke právo nebolo vrátené odporcom ale skutočnému vlastníkovi

a teda, že odporcovia v dobe rozhodnutia súdu v tejto veci žiadne právo z neplatnej kúpnej zmluvy proti
navrhovateľovi nemajú. Kupujúci z neplatnej zmluvy tým, že vec vydá nie účastníkovi zmluvy ale priamo
vlastníkovi, splní si tým povinnosť vydať vec za predávajúcich a tým súčasne splní i svoju povinnosť
vyplývajúcu mu zo synalagmatického záväzku voči predávajúcim, ktorí nie sú vlastníkmi prevádzanej
veci (rozhodnutie NS ČR zo dňa 14.07.2010, sp.zn. 31Cdo 2250/2009). Navrhovateľovi tak prislúcha

právo na vrátenie kúpnej ceny v rozsahu v akom bola táto dojednaná v neplatnej kúpnej zmluve zo dňa
24.11.1998 a to 3 x po 27.220,68 eur (9.073,56 eur). Preto súd zaviazal odporcov na vrátenie len tejto
sumy 820.050,- Sk (t.j. 27.220,68 eur). Pri zvyšku zaplatenej kúpnej ceny nastala situácia iná, nakoľko
právo na vydanie kúpnej ceny, ktorú navrhovateľ plnil bez právneho dôvodu vo výške 10.025,- Sk je
premlčané. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia je rozhodujúci deň, kedy skutočne došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. V tomto
prípade je to deň prijatia druhej časti kúpnej ceny t.j. 26.02.1999, t.j. od tohto dňa začala navrhovateľovi
plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 26.02.2002 a návrh bol podaný na súd až dňa
21.05.2012. Pokiaľ sa týka úrokov z omeškania tak doba splatnosti záväzku z bezdôvodného obohatenia
nie je ustanovená právnym predpisom a ak navrhovateľ vyzve odporcov na plnenie tak, že im poskytol

lehotu na plnenie do 25.01.2012, odporcovia sa dostali do omeškania nasledujúci deň, t.j. 26.01.2012.
Súd im preto priznal úrok z omeškania od uvedeného dátumu vo výške 9% a to v súlade s § 3 ods.
1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Pokiaľ ide o náhradu škody, tak túto je potrebné posudzovať podľa
§ 420 ods. 1 O.z.. Pre vznik zodpovednosti za škodu je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkýchzákonom stanovených predpokladov a to porušenie právnej povinnosti, spôsobenie škody, príčinná
súvislosť medzi protiprávnym úkonom škodcu a škodové zavinenie. V konaní navrhovateľ nepreukázal
už splnenie prvého predpokladu a to protiprávneho úkonu, nakoľko nepreukázal, že by odporcovia

porušili akúkoľvek právnu povinnosť. Navyše ide o trovy právneho zastúpenia, ktoré navrhovateľovi
vznikli v inom konaní, kde odporcovia neboli účastníkmi konania. Takže navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno ohľadom náhrady škody, preto súd aj v tejto časti návrh zamietol. Odporcovia počas konania
uplatnili kompenzačnú námietku v rozsahu pohľadávky navrhovateľa a žiadali pohľadávku (nájomné
počas doby užívania predmetnej nehnuteľnosti navrhovateľom) započítať na pohľadávku navrhovateľa.

Podľanázorusúdujeprocesnáobranaodporcovnedôvodná,nakoľkoodporcovianebolinikdyvlastníkmi
nehnuteľnosti a preto nemôžu od navrhovateľa žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
všeobecnej ceny nájmu predmetnej nehnuteľnosti. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa
podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ by súd bral do úvahy úspech len v istine, bol by výsledok taký,
že navrhovateľ by bol úspešný v časti konania o zaplatenie sumy 27.220,68 eur a vo zvyšnej časti
nebol úspešný. Takže by bol daný prevažný čistý úspech navrhovateľa v rozsahu 62%, čo v konečnom

dôsledku by znamenalo jeho právo na náhradu účelne vynaložených trov celého konania práve takýmto
percentom. Avšak súd prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľ žiadal priznať úrok z omeškania vo
výške 17,6% ročne zo sumy 27.553,44 eur od 27.02.1999, čo ročne činí sumu 4.849,40 eur čo možno
považovať ako neúspech v časti príslušenstva navrhovateľa. Preto súd vyslovil, že žiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania, keď pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania považoval

za približne rovnaký ( prevažná časť úspechu navrhovateľa v časti istiny a prevažná časť úspechu
odporcov v časti príslušenstva).

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a to
v jeho zamietajúcej časti, keď uviedol, že chcel zaplatiť kúpnu cenu v celkovej výške 830.075,- Sk, čo

je o 10.025,- Sk / 332,77 eur viac, než je kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve. V čase platenia kúpnej
ceny bol v dobrej viere a presvedčený, že zaplatil kúpnu cenu v správnej výške. V žiadnom prípade
nemôže byť nárok na zaplatenie kúpnej ceny v časti 332,77 eur premlčaný, pretože aj na túto časť
kúpnej ceny sa musí vzťahovať rovnaká právna úprava ako na zvyšok kúpnej ceny, t.j. premlčacia lehota
môže začať plynúť najneskôr od 11.06.2011, t.j. nasledujúci deň po právoplatnosti rozsudku Okresného

súdu Trnava zo dňa 27.04.2010, č.k. 25 Cbi/3/2008-230, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave, ktorým súd zamietol jeho žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Až právoplatnosťou
tohto rozsudku dňom 10.06.2011 boli založené všetky jeho peňažné nároky voči odporcom, nakoľko
dovtedy bola kúpna zmluva uzavretá dňa 24.11.1998 ním považovaná za právne perfektnú. Pokiaľ sa
týka úroku z omeškania nesúhlasí s názorom súdu, že má nárok na zaplatenie úroku z omeškania 9% od

26.01.2012 zo sumy 9.073,56 eur u jednotlivých odporcov. Kúpnu cenu zaplatil dňa 26.02.1999, vklad
vlastníckeho práva bol povolený dňom 31.03.1999. Odo dňa 27.02.1999 mali odporcovia kúpnu cenu
vo výške 830.075,- Sk t.j. 27.533,44 eur k dispozícii. U odporcov nastalo bezdôvodné obohatenie už
dňom 26.02.1999, keď im zaplatil kúpnu cenu ale nekúpil platne v kúpnej zmluve uvedené nehnuteľnosti,
nakoľko z rozsudku č.k. 25Cbi/3/2008 vyplýva, že on bol neúspešný v tomto konaní len preto, že

odporcovia, ktorí mu sporné nehnuteľnosti predávali, sami neboli vlastníkmi týchto nehnuteľností. K
náhrade škody uviedol, že v dôsledku skutočnosti, že odporcovia mu kúpnou zmluvou z roku 1998
predali nehnuteľnosti, ktoré sami nevlastnili, bol v konaní Okresného súdu Trnava sp.zn. 25Cbi/3/2008
neúspešný. V dôsledku neúspechu v spore sp.zn. 25Cbi/3/2008 následne zaplatil právnej zástupkyni
žalovaného trovy konania spolu vo výške 2.647,97 eur a v súvislosti s právnym zastúpením v tomto

spore zaplatil svojmu právnemu zástupcovi JUDr. Sanákovi sumu 3.380 eur. Tieto nároky spolu v sume
6.027,97 eur uplatňuje voči odporcom titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s
konaním odporcov pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 24.11.1998, pričom nárok opiera o ustanovenie
§ 415 O.z., ktoré má charakter generálnej prevencie. Poukazuje na to, že Ing. I. pracoval na vrcholnej
funkcii TAZ, a.s., ako technický riaditeľ, Ing. H. E. pracoval ako vedúci projekcie a investičnej výstavby

a mali možnosť a teda mohli vedieť, akým spôsobom bola vykonaná privatizácia TAZ, š.p.. Mali prístup
k rozhodujúcim dokladom a bolo ich povinnosťou pri kupovaní spornej nehnuteľnosti pre seba v roku
1997 ako aj pri nasledovnom predaji nehnuteľností jemu v roku 1998 zvážiť možné dôsledky sporného
zápisu nehnuteľností do katastra nehnuteľností. Ako významný vedúci pracovníci TAZ, a.s., museli Ing.
I. a Ing. E. a prostredníctvom nich aj ostatní odporcovia vedieť o nedostatkoch pri privatizácii TAZ,

š.p., ako aj o možných rizikách vyplývajúcich z dodatočne upresnenej špecifikácie majetku vstupujúceho
do akciovej spoločnosti TAZ, a.s., najmä pri následných prevodoch nehnuteľností uvedených práve v
dodatočnej upresnenej špecifikácii majetku vstupujúceho do akciovej spoločnosti TAZ, a.s.. Vo vzťahu k
sume 6.027,97 eur sa dostali odporcovia do omeškania dňa 26.01.20112, nakoľko boli prvýkrát vyzvaník náhrade škody listom zo dňa 30.12.2011. Pokiaľ sa týka náhrady trov konania, tak súd nesprávne jeho
úspech v konaní znížil o prepočet úroku z omeškania, keď tvrdí, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľ
žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 27.553,44 eur od 27.02.1999 čo

ročne činí 4.849,40 eur, čo možno považovať ako neúspech v časti príslušenstva navrhovateľa. V
danom prípade úrok z omeškania nepredstavuje samostatnú pohľadávku, ale predstavuje príslušenstvo
pohľadávky, ktoré je stanovené zákonom a z ktorého súd musí vychádzať. Súd pochybil, pokiaľ vôbec
konštatuje neúspech vo výške úroku z omeškania a následne zohľadňuje pri trovách konania ako
neúspech navrhovateľa v časti príslušenstva. Navrhol preto rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť,

návrhu v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania.

Odporcovia v 1/ - 6/ rade vo svojom odvolaní, ktoré podali proti vyhovujúcej časti rozsudku a časti
náhrady trov konania uviedli, že súd prvého stupňa nesprávnou interpretáciou ustanovenia § 135
ods. 1, 2 O.s.p. dospel k záveru, že síce nie je viazaný posúdením predbežnej otázky ohľadom
platnosti kúpnej zmluvy z 24.11.1998, vyjadrenej len v odôvodnení rozsudku, ale na druhej strane

z takéhoto rozhodnutia, ktoré už riešilo spornú otázku ako predbežnú, musí vychádzať. Uvedené
závery súdu prvého stupňa sú predčasné, nakoľko neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy doposiaľ
žiadny súd meritórne nerozhodol. Odporcovia neboli účastníkmi predmetného konania, nemali žiadnu
možnosťzaujaťvtejtovecirelevantnéstanovisko.Bolopretojehopovinnosťoupovykonanídokazovania
posúdiť otázku platnosti právneho úkonu, ako aj otázku nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľa

k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním a posúdenie týchto otázok aj v písomnom vyhotovení rozsudku
riadne odôvodniť. Nesprávna aplikácia, výklad ustanovenia § 135 ods. 1, 2 O.s.p. súdom prvého
stupňa sa premietla aj do jeho ďalšieho procesného postupu, keď zamietol návrh na vykonanie
dokazovania výsluchom odporcov ohľadom ich dobromyseľnosti pri vstupe do držby nehnuteľností,
ktoré boli predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 23.121996 uzatvorenej medzi TAZ, spol. s

r.o., Trnava ako predávajúcim a odporcami 1/ - 4/ a pôvodne odporkyňou 5/ ako kupujúcimi. Právne
neudržateľné sú uvedené závery súdu prvého stupňa, pretože navrhovateľ sa nielenže ujal držby
predmetnej nehnuteľnosti a podnikal na nej od momentu, kedy nadobudol vlastnícke právo a poberal
z nej úžitky, ale bol aj ako jej vlastník vedený v katastri nehnuteľností. Prelomom v jeho nerušenom
výkone vlastníckeho práva bolo rozhodnutie OS Trnava v spojení s rozhodnutím KS v Trnave, ktoré

v úvode identifikujú (25Cbi/3/2008). Zo strany správcu konkurznej podstaty úpadcu došlo k zaradeniu
predmetnej nehnuteľnosti do konkurznej podstaty neoprávnene, týmito okolnosťami vylučujúcimi jej
zaradenie do súpisu bola existencia vlastníckeho práva navrhovateľa k nehnuteľnosti na základe
vydržania ako samostatného nadobúdacieho titulu. Len samotná skutočnosť, že na OS Trnava je
pod sp.zn. 11C/292/1999 vedené konanie o určenie vlastníckeho práva, okrem iných aj k predmetnej

nehnuteľnosti, nespochybňuje možnosť vydržania nehnuteľnosti navrhovateľom. Posúdenie predbežnej
otázky však nie je záväzné pre súd v inom konaní. Naopak, pri absencii právoplatného meritórneho
rozhodnutia súdu o platnosti či neplatnosti právneho úkonu je povinný túto otázku vyriešiť nanovo
s prihliadnutím k všetkým okolnostiam prípadu. V tejto súvislosti nemohol obísť existenciu konania
vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 31Cbi/3/2008 ktoré nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Najnovší vývoj v tejto riešenej právnej veci kde sa domáhajú vylúčenia veci z konkurznej podstaty,
je spôsobilý zvrátiť právny názor na posúdenie rozhodujúcej otázky platnosti kúpnych zmlúv, ktorú
ako predbežnú otázku riešil súd aj v tomto konaní. Takže je treba považovať odvolaním napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa prinajmenšom za predčasné. Oni boli v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prevodu a boli preto oprávnení riadne

využívať všetky ich vlastnícke oprávnenia. Poukázali na rozhodnutia Ústavného súdu ČR, ktoré sa
zaoberajú otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností
od nevlastníka a ochrane dobrej viery nadobúdateľa a to: I Nález zo dňa 17.04.2014 sp.zn. I. ÚS
2219/12. Súd sa uspokojil s posúdením predbežnej otázky platnosti kúpnej zmluvy vyjadrenej len v
odôvodnení rozhodnutia v inom konaní, ktorého neboli účastníkmi, zamietol ich návrhy na vykonanie

dokazovania, neúplne tak zistil skutkový stav veci. Ďalej namietli chybný procesný postup súdu
prvého stupňa, keď vadou v procesnom postupe súdu, ktorá mala za následok vydanie zmätočného
a nepredvídateľného súdneho rozhodnutia je skutočnosť, že súd nevykonal listinné dôkazy zákonným
spôsobom v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p.. V zápisniciach o pojednávaní nie je zachytený spôsob a
rozsah vykonania listinných dôkazov, z ktorých súd pri jeho rozhodnutí vychádzal. Ani jeden z uvedených

listinných dôkazov nebol na pojednávaní vykonaný zákonným spôsobom, prečítaním listiny, jej časti
alebo oboznámením obsahu listiny. Nesprávne vykonanie dôkazu listinou zakladá tzv. inú vadu konania
a tiež vadu odňatia možnosti konať pred súdom. Porušenie tejto povinnosti spôsobuje nepredvídateľnosť
súdneho rozhodnutia, oslabuje právo účastníka na spravodlivý proces, keďže tento nemá vytvorenúmožnosť predvídať z rozhodnutia súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie a realizáciu svojich procesných
práv, pričom porušenie tejto povinnosti zakladá dovolací dôvod, ale aj dôvodnosť ústavnej sťažnosti pre
rozpor postupu súdu s právom účastníka na spravodlivý proces. Navrhli zmeniť rozsudok súdu prvého

stupňa, návrh v celom rozsahu zamietnuť, alebo rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť, vec mu vrátiť na
ďalšie konanie s tým, že si uplatňujú náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov uviedol, že súd prvého stupňa nemal inú
možnosť ako vychádzať z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27.04.2010,

č.k. 25Cbi/3/2008-230 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 03.05.2011, č.k.
21CoKR/24/2010-306. Súd prvého stupňa aplikoval ustanovenie § 107 ods. 3 O.s.p. a neprihliadol
na námietku premlčania. Poukázal na ustanovenie § 457, § 107 a § 100 O.z., pričom za takejto
situácie by súd nemohol prihliadnuť na námietku premlčania zo strany odporcov, pretože on ako druhý
účastník by nemohol namietať premlčanie nároku na vrátenie vlastníckeho práva odporcov k sporným
nehnuteľnostiam s poukazom na § 100 ods. 2 O.z.. K odňatiu jeho vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol kúpnou zmluvou od odporcov došlo v zmysle ustanovenia § 76, § 77,
a § 78 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v konaní OS Trnava, sp.zn. 25Cbi/3/2008.
Nie je preto možné konštatovať, že k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane pôvodných odporcov
došlo deň po zaplatení celej kúpnej ceny pôvodným odporcom vo výške 830.075,- Sk. Poukázal na
ustanovenie § 575 ods. 1 O.z. podľa ktorého ak sa plnenie stane nemožným povinnosť dlžníka zanikne.

Nesprávny je právny názor súdu, že odporcovia sa nikdy nestali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti,
z ktorého dôvodu nemajú právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške všeobecnej ceny
nájmu predmetnej nehnuteľnosti a teda nemajú nárok na kompenzáciu. Odporcovia boli počas konania
oboznámení s jednotlivými listinnými dôkazmi, na ktoré vo svojom odvolaní poukazujú, mnohé z nich
im boli doručené už v súvislosti s doručením návrhu. Využili svoje právo sa vyjadriť, resp. nevyjadriť a

na pojednávaní dňa 15.10.2014 súd vyzval účastníkov konania podľa § 118 ods. 4 O.s.p., aby zhrnuli
svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, čo odporcovia vyčerpávajúcim
spôsobom spravili. Ako účastníci konania vedeli, ktoré významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné, ktoré významné tvrdenia zostali sporné a ktoré z dôkazov budú vykonané a ktoré
súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Takéto čisto formálne pochybenie nemôže byť zámienkou

na zrušenie rozsudku. Bol by to neprimeraný formalizmus, ktorý by bol vo veci škodlivý a ktorý by bol
v rozpore s právom účastníkov na spravodlivý proces.

Odporcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedli, že v priebehu konania
argumentovali tiež dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ nemohol byť úspešný s jeho návrhom v časti týkajúcej

sa nároku na náhradu škody a úroku z omeškania vo výške 17,6% ročne od 27.02.1999. Vzhľadom
k tomu na tieto dôvody odkazujú a osvojujú si ich aj pre účely tohto vyjadrenia. Záver súdu prvého
stupňa, že v riešenej veci je pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia rozhodujúci deň, kedy skutočne došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia,
považujú za správny. Takisto záver súdu o tom, že úroky z omeškania v prípade plnenia z bezdôvodného

obohatenia neboli uplatnené v súlade s § 563 O.z. je potrebné považovať za správny. K prevenčnej
povinnosti podľa § 415 O.z. uvádzajú, že toto ustanovenie neukladá povinnosť predvídať každý v
budúcnosti možný vznik škody. V čase, keď prebiehali rokovania o uzatvorení kúpnej zmluvy zo dňa
24.11.1998 nemohli predvídať, že o 9 rokov neskôr ich správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ,š.p.,
zaradí do všeobecnej podstaty úpadcu a že následne navrhovateľ nebude úspešný v bránení jeho

vlastníckeho práva. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 24.11.1998 postupovali v súlade so zákonom,
nemali žiadny dôvod pochybovať o tom, že im predmetná nehnuteľnosť vlastnícky nepatrí. Nemali dôvod
pochybovať o správnosti zápisu nehnuteľností do katastra nehnuteľností a to ani v čase, keď túto spolu
s inými nehnuteľnosťami kupovali pre seba. Je absurdné, aby kupovali nehnuteľnosti, o ktorých by mali
akúkoľvekpochybnosťvtomzmysle,čisúvovlastníctvepredávajúceho avystavovalisatakhroziacemu

nebezpečenstvu z toho vyplývajúcemu. Ak nie je daný základ nároku na náhradu škody, tak nemôže byť
daný ani nárok na jeho príslušenstvo. Pokiaľ sa týka náhrady trov konania v tomto ohľade sa navrhovateľ
mýli, pretože úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku rozhodnutia, ktorým sa
vo veci rozhodlo. O plný úspech ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným
petitom. V čase do podania návrhu uplynulo takmer 13 rokov, za ktoré si navrhovateľ uplatnil úroky

z omeškania. Ku dňu podania návrhu celkovo ide o sumu 64.171,61 eur. Keďže navrhovateľovi boli
priznané úroky z omeškania v značne menšom rozsahu, súd správne rešpektoval zásadu čiastočného
úspechu účastníka v spore. Z opatrnosti poukázali tiež na nesprávne vyčíslenie trov konania.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník
konania, proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnutý
rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa

§ 212 ods. 1 O.s.p., postupom podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania
účastníkov nie sú dôvodné, nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp.zn. 13C/59/2012 je určenie povinnosti
odporcovi 1/ zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.184,46 eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania od

27.02.1999 do zaplatenia, odporcom 2/, 3/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 9.184,46 eur
so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 27.02.1999 do zaplatenia, a odporcom 4/, 5/, 6/ povinnosť
zaplatiťspoločneanerozdielnesumu9.184,46eurso17,6%ročnýmúrokomzomeškaniaod27.02.1999
do zaplatenia a odporcom 1/ - 6/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu
6.027,97 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 26.01.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým určil povinnosť odporcovi 1/, odporcom 2/, 3/ spoločne a nerozdielne a odporcom 4/, 5/, 6/
spoločne a nerozdielne každému zaplatiť navrhovateľovi po 9.073,56 eur s 9% ročným úrokom z
omeškania od 26.01.2012 do zaplatenia, vo zvyšnej časti návrh zamietol a o náhrade trov konania

rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na ich náhradu právo.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní potrebnom na vyhlásenie rozsudku dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie odvolateľom tvrdených skutočností, pričom i podľa odvolacieho súdu
dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým zisteniam a pretože zdieľa jeho právny záver, s
poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. ako odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného

vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť, preto nemôže dať za pravdu odvolateľom, ktorí v odvolaní
navyše neuviedli žiadne nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol
vysporiadal a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

K odvolacím dôvodom odvolací súd dodáva, že pokiaľ sa týka určenia neplatnosti kúpnej zmluvy
uzavretej medzi navrhovateľom a odporcami riešenej ako predbežná otázka v konaní vedenom na
Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 25Cbi/3/2008-230, v ktorom sa navrhovateľ domáhal na odporcovi
- správcovi konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p., v konkurze vylúčenia
predmetných nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy z konkurznej podstaty úpadcu,

odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade, ak súdne rozhodnutie už riešilo
spornú otázku ako predbežnú v konaní musí súd z tohto rozhodnutia vychádzať. Režim predbežných
otázok je upravený v ustanovení § 135 O.s.p., posúdenie predbežnej otázky nemôže byť vyjadrené
formou výroku, ale sa môže prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a môže
byť uvedené len v dôvodoch rozhodnutia. Ak bolo právoplatným rozhodnutím súdu deklarované, že

nehnuteľnosti patria do konkurznej podstaty úpadcu, tak týmto rozhodnutím bola s ohľadom na jeho
záväznosť pre navrhovateľa a tiež pre odporcu záväzne vyriešená predbežná otázka o platnosti kúpnej
zmluvy medzi navrhovateľom a odporcami. Ust. § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p. neumožňuje procesnému
súdu, aby si vytvoril na predbežnú otázku názor nezávisle od výsledkov konania, ku ktorým už skôr
dospel príslušný orgán, v danom prípade súd a rozhodnutie súdu je pre procesný súd záväzné. V

konaní 25Cbi/3/2008 Okresný súd Trnava skonštatoval v odôvodnení, že v konaní bolo preukázané,
že zápis vlastníctva navrhovateľa na liste vlastníctva je nedôvodný, nakoľko vlastníctvo predmetných
nehnuteľností neprešlo na základe rozhodnutia o schválení privatizačného projektu na FNM, preto tento
nemohol preniesť vlastnícke práva na právnych predchodcov navrhovateľa a právni predchodcovia
navrhovateľa ďalej až na navrhovateľa. Súd tu tiež skonštatoval, že k vydržaniu zo strany navrhovateľa

nemohlo dôjsť, nakoľko na Okresnom súde Trnava sa vedie spor o určenie vlastníctva (sp.zn.
11C/292/99) k predmetným nehnuteľnostiam, takže navrhovateľ sa nemohol nerušene domnievať, že je
vlastníkom a bola prerušená doba 10 rokov dobromyseľnej držby potrebnej na vydržanie. Navrhovateľtedavtomto konaníneuniesoldôkaznébremeno,nepreukázal právo,ktorézapísaniemajetkudosúpisu
vylučuje (platné, prevod vlastníctva na navrhovateľa spôsobujúce právne úkony).

Ďalšou v odvolaní namietanou skutočnosťou bola skutočnosť možnosti resp. nemožnosti nadobudnutia
vlastníckeho právo k nehnuteľnosti od nevlastníka. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom,
že od nevlastníka nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, kde odvolací súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z januára 2016, sp.zn. 1Cdo/146/2012, z ktorého
vyplýva, že v judikatúre Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR prevláda ustálený a

doterazargumentačnenevytesnenýprávnynázoronemožnostinadobudnutiavlastníctvaodnevlastníka
mimo rámca zákonom predvídaného spôsobu. K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva
dobromyseľných nadobúdateľov sa Ústavný súd SR vyjadril v uznesení z 10.02.2010, sp.zn. I. ÚS
50/10. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest,
quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke

právo k nehnuteľnosti toto právo nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Na
uvedenú zásadu odkázal aj v ďalšom rozhodnutí, v ktorom vyložil, že táto zásada dôsledne zohľadňuje
okrem iného požiadavku právnej istoty účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, ku ktorej sa musí
hlásiť Slovenská republika ako právny štát a keď ju všeobecný súd pri svojej rozhodovacej činnosti
nerešpektuje, bezpochyby porušuje základné právo účastníka na súdnu ochranu. Taktiež Najvyšší

súd SR v rozsudku z 10.03.2012 sp.zn. 2Obo 116/2009 dospel k záveru, že na základe absolútne
neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva, nie je možné preto
uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoci dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnaký právny názor o
nemožnosti prelomenia zásady, v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo, vyslovil aj v rozsudku
z 30.03.2011, sp.zn. 3Cdo 144/2010 a v uznesení z 30.05.2012, sp.zn. 6Cdo 107/2011. Vzhľadom aj

na uvedenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR odvolací súd považoval za správny záver súdu
prvého stupňa, že od nevlastníka nemožno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Vzhľadom
k uvedenému tak závery súdu prvého stupňa o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi
navrhovateľom a odporcami ohľadne sporných nehnuteľností a následnej nemožnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva navrhovateľa aj napriek jeho dobromyseľnosti sú správne. Odvolací súd si osvojil

záver, že nie je možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práva nadobudnutých v dobrej
viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. V dôsledku
toho vznikol navrhovateľovi nárok na vrátenie kúpnej ceny. V zmysle § 457 O.z. sú odporcovia povinní
vrátiť, čo podľa zmluvy dostali a to bola kúpna cena uvedená v zmluve vo výške 820.050,- Sk/27.220,67
eur. Následne správne tak súd prvého stupňa posúdil aj namietnuté premlčanie uvedeného nároku,

keď aplikoval ustanovenie § 107 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že nárok navrhovateľa na vrátenie
dohodnutej kúpnej ceny nie je premlčaný. Správne tiež súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi
sumu 332,77 eur ako rozdiel medzi dohodnutou kúpnou cenou v zmluve a navrhovateľom reálne
zaplatenou kúpnou cenou, nakoľko toto plnenie má iný právny režim a to vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré navrhovateľ plnil bez právneho dôvodu a takéto plnenie je premlčané, pričom súd

prvého stupňa dostatočným spôsobom premlčanie tohto nároku vo svojom rozhodnutí odôvodnil. Súd
prvéhostupňa sataktieždostatočnýmspôsobomvysporiadalsnárokomnavrhovateľananáhraduškody
vo výške 6.027,97 eur s príslušenstvom a tiež s požadovaným nárokom na úrok z omeškania. Odvolací
súd k argumentácii uvedenej v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa k náhrade škody a úroku z
omeškania,ktorájevyčerpávajúca,dostatočná,zrozumiteľná,nemáčododať,stoutosaplnestotožňuje.

Účastníci namietali vo svojich odvolaniach aj rozhodnutie v časti o náhrade trov konania a to najmä
navrhovateľ, ktorý namietal, že súd prvého stupňa nesprávne do pomeru úspechu a neúspechu zarátal
aj príslušenstvo. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania
takisto za správny a to s prihliadnutím na rozhodnutie súdu vo veci samej. Súd prvého stupňa správne
skonštatoval, že príslušenstvo je súčasťou nároku a ak prevyšuje istinu, je potrebné ho pri hodnotení

pomeru úspechu účastníkov zohľadniť. Súd prvého stupňa tak správne aplikoval ustanovenie § 142
ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. za
použitia ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., keď totožne ako súd prvého stupňa posúdil pomer úspechu a
neúspechu účastníkov v odvolacom konaní, ktorý bol taký istý ako v konaní pred súdom prvého stupňa.Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.