Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. júl 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/276/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712204476
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2712204476.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO:
35 724 803, právne zastúpený: Tomáš Kušnír, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti
žalovanému: K. G., nar.XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, N., o zaplatenie 1.972 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 3C/200/2012-53 zo dňa 13. marca
2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietol. Určil, že zmluvná
podmienka v článku II. bod 3 podľa ktorej sa splatné úroky a splatné poplatky dňom ich splatnosti,
uvedené v základných podmienkach Zmluvy pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou, obsiahnutá v

ZmluveosplátkovomúvereveriteľaSlovenskásporiteľňaa.s.,SuchéMýto4,Bratislava,IČO:00151653
v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 14.9.2005 je neprijateľnou podmienkou a je neplatná. Súd určil, že
zmluvné podmienky obsiahnuté v Zmluve o splátkovom úvere veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s., Suché
Mýto4,Bratislava,IČO:00151653vzmluveosplátkovomúverezodňa14.9.2005včlánkuIII/splácanie
úveru, úrokov a poplatkov/ v bodoch 1, 2, 3 a 4 v znení: Bod 1/ pohľadávku veriteľa z poskytnutého
úveru tvorí istina, úroky z omeškania, všetky poplatky a náklady veriteľa spojené s úverom /ďalej len

"Pohľadávka z Úveru/ je v časti "Všetky poplatky a náklady" podmienkou neprijateľnou a neplatnou; Bod
2/ Dlžník súhlasí, aby veriteľ vykonával inkaso z účtu uvedeného v Základných podmienkach zmluvy,
a to vo výške a v termíne splátok podľa Základných podmienok zmluvy. Veriteľ je oprávnený zmeniť
výšku splátky, ktorú inkasuje na základe súhlasu s inkasom tak, aby dohodnutá lehota splatnosti úveru
bola dodržaná, a to v prípade, ak dôjde k zmene výšky poplatkov, prípadne k akejkoľvek skutočnosti,
najmä omeškaniu so splácaním Pohľadávky z Úveru a s tým spojených poplatkov, ktorý má za následok

predĺženie splatnosti Úveru, dlžník súhlasí so zmenou inkasovanej sumy a dlžník súhlasí, aby veriteľ
vykonal inkaso z účtu v prípade omeškania so splácaním Pohľadávky z úveru, s ktorou je dlžník v
omeškaní; Bod 3/ splátky, ktoré dlžník uhradí, pred určeným časom plnenia nemajú vplyv na výpočet
úrokov a Veriteľ ich eviduje ako predplatok a v prospech účtu veriteľa sa zaúčtujú ku dňu splátky a dlžník
súhlasí s použitím vykonaných platieb na úhradu skôr splatných od najskôr splatného záväzku; Bod 4/
dlžník je povinný v prípade omeškania so splácaním pohľadávky z Úveru platiť úrok z omeškania vo

výške určenej Veriteľom Zverejnením a dlžník súhlasí, že z došlých súm Veriteľ najskôr uhradí splatné
Poplatky a náklady súvisiace s Úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu, a to v tomto poradí, sú
všetky podmienkami neprijateľnými a neplatnými. Súd určil, že zmluvná podmienka v článku V., bod 4 o
dohode zmluvných strán, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka
spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, uvedená v Základných podmienkach
Zmluvy o splátkovom úvere veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s., Suché Mýto 4, Bratislava, IČO: 00 151

653, konkrétne uvedená v Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 14.9.2005 je neprijateľnou podmienkou
a je neplatná. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu -
Slovenská sporiteľňa a.s., uzatvorila so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere. Predmetnou zmluvou
sa banka zaviazala žalovanému poskytnúť úver vo výške 24.000,- Sk s lehotou splatnosti do

20.8.2010 a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a zaplatiť úroky, pričom výška
mesačnej splátky bola 663,- Sk. Súd mal za preukázanú existenciu úverovej zmluvy, pričom súd
dospel k záveru, že právny vzťah medzi účastníkmi sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka
a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Je nesporné, že
právnym základom tohto záväzkového vzťahu je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Nejedná sa iba o právnu úpravu osobitného typu úverovej zmluvy a teda o absolútny obchod podľa §
261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, ale ide o právny predpis, upravujúci osobitný typ zmluvy
vo všeobecnosti. Zmluvy o spotrebiteľských úveroch predstavujú samostatný druh súkromnoprávnych
zmlúv, a nie iba jeden špecifický druh zmluvy o úvere. Z úvodných ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z.
je zrejmé, že účelom spotrebiteľského úveru nie je upraviť vzťahy pri podnikaní medzi podnikateľskými
subjektmi,alenaopakregulovaťvzťahyprivyužitíproduktovpodnikania(tovarovaslužieb)spotrebiteľmi.

Spotrebiteľ je totiž fyzická osoba, ktorej bol spotrebiteľský úver poskytnutý na iný účel, ako výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 označeného zákona). Vzhľadom na takto zákonom
zadefinovanú povahu jedného z účastníkov, nemožno konštatovať, že by malo ísť o obchodno-právny
vzťah. Vzťah medzi poskytovateľom spotrebiteľského úveru a spotrebiteľom nespadá ani pod žiadnu
situáciu, vymedzenú v ust. § 261 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka. Preto nie je na mieste aplikovať

na posudzovaný prípad ustanovenia Obchodného zákonníka. Z hľadiska posudzovaného prípadu je
dôležitý aj legislatívny odkaz použitý v § 5 zák. č. 258/2001 Z.z., ktorý pre prípad odstúpenia od zmluvy
odkazuje na § 48 Občianskeho zákonníka, teda nie na použitie ustanovení Obchodného zákonníka
a pre všetky uvedené dôvody súd aplikoval na vzťah účastníkov konania predpisy občianskoprávne,
najmä Občiansky zákonník, z neho ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, neplatnosti právnych

úkonov, a tiež Obchodný zákonník, z neho ustanovenie § 497 o zmluve o úvere. Súd má za to, že ak
sa ustanovuje v § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zákonná podmienka zákazu odchýlenia sa od
predpisov občianskoprávnych, voľnejšia úprava práv a povinností z úverového vzťahu v Obchodnom
zákonníku by vyznievala v neprospech spotrebiteľa a bola by podľa § 52 ods. 2 OZ obchádzaním
zákona a preto v zmysle § 39 OZ neplatná. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere vyhodnotil ako platnú,

uzavretú podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase jej uzavretia v písomnej
forme a obsahujúcej niektoré náležitosti podľa ustanovenia § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. sumu, úroky,
počet a termíny splátok istiny, iných poplatkov, meno a adresu spotrebiteľa, ročnú percentuálnou mierov
nákladov. Súd dospel k záveru, že zmluva o úvere obsahuje v zmysle § 53 ods. 1 OZ ustanovenia, ktoré
súneprijateľnýmipodmienkami,spôsobujúciminerovnováhu vprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán

v neprospech spotrebiteľa, v zmysle § 53 ods. 2 OZ na individuálne nedojednané, s ktorými mal síce
spotrebiteľ možnosť sa pred podpísaním zmluvy sa oboznámiť, ale nemohol ovplyvniť ich obsah a keďže
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal opak, nemožno zmluvné ustanovenia v zmluve
o úvere zo dňa 14.9.2005 považovať za individuálne dojednané. Za neprijateľné a teda neplatné vo
výroku vyhlásil viaceré podmienky, pričom v odôvodnení tento svoj záver podrobne zdôvodnil. K určeniu,

že zmluvná podmienka v článku V., bod 4 o dohode zmluvných strán, že ich vzájomné právne vzťahy
sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka, súd zastáva názor, že ide o neprijateľnú podmienku z dôvodu, že je ustanovením, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a nebolo
preukázané žalobcom, že podmienka bola individuálne so spotrebiteľom vyjednaná v zmysle § 53 ods.

3 OZ.
Súd dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 19.4.2011 vyhodnotil ako
neplatnú a uznanie záväzku za neúčinné a v konaní na „dohodu“ neprihliadal. Z tvrdenia žalovanému
mal súd preukázané, že žalobca žalovanému nevysvetlil, aký dlh uznáva a z čoho dlh pozostáva, teda
či uznáva aj nejaké úroky, prípadne úroky z omeškania, neuviedol z čoho pozostáva príslušenstvo

pohľadávky, aj keď zrejme pri postavení zmluvy o úvere na základe § 497 Obchodného zákonníka a
výpisu z účtu sú v istine splátky aj úroky a sú zahrnuté aj do sumy 1614,06-eur. Údajná dohoda o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je jej predkladateľom /dodávateľom/ formulovaná tak,
že v príslušenstve pohľadávky podľa zmluvy bude príslušenstvo vyčíslené pri vystavení splátkového
kalendára, resp. po zaplatení nákladov a istiny, a to napriek tomu, že podľa § 121 ods. 3 OZ do

príslušenstva pohľadávky patria aj úroky a úroky z omeškania. Odporca tak mal uznať navrhovateľovi
pohľadávku, ktorá ešte nebola splatná. Takto naformulovaný právny úkon ako prejav vôle, smerujúci k
vzniku uznania záväzku je pre jeho neurčitosť podľa § 37 ods. 1 OZ neplatný. Zámer žalobcu dosiahnuť
vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku dňa14.9.2011, súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, keď dospel k záveru, že pri podpísaní „Dohody
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku“ boli naplnené zákonné znaky inštitútu o nekalej
obchodnej praktike a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane žalobcu a využitie takej obchodnej

praktiky, ktoré podstatne narušilo ekonomické správanie sa žalovaného ako priemerného spotrebiteľa.
Súd považuje za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že samotná „Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku“ je vopred žalobcom vypracovaný štandardizovaný formulár, v ktorom je
ním zakomponovaná aj formulácia o uznaní premlčaného dlhu. Právo neznalý spotrebiteľ nepozná. Vo
veci to bolo aj preukázané výpoveďou žalovaného, ktorý nepozná a ani v čase podpísania uznania

záväzku nevedel, aký právny význam má inštitút premlčania v občianskom práve. Súd ďalej zistil, že
v „dohode“ nie je uvedená žiadna výška dohodnutej splátky. Praktiky žalobcu ohľadom uzatvárania
dohôd, uvedených vo výpovedi žalovaného k uznaniu záväzku, dohodovania výšky splátok a kvázi
dohodovaniu rozhodcovskej doložky, prípadne pristúpenia ďalšej osoby k dlhu dlžníka sú súdu známe
aj z iných súdnych konaní, v ktorých ich žalovaní opísali zhodne ako žalovaný v tomto konaní. Súd
má za to, že žalobca nepreukázal dohodu o výške splátok so žalovaným. Súd má za to, že ak nie je

v „dohode“ uvedená výška splátky, nemohol nastať ani v dohode uvedený deň splatnosti. Dohoda o
splatení záväzku nevznikla a žalovaný ňou nemôže byť viazaný. Uznanie záväzku žalovaného pre jeho
nevedomosť o účinkoch premlčania nevyvoláva žiadne právne účinky.
Pre nedostatok odôvodnenia návrhu, iba odkazom na zmluvu o postúpení pohľadávok
a odkazom na ustanovenia Obchodného zákonníka súd vyzval žalobcu na doplnenie návrhu výzvou zo

dňa 28.9.2012. Súd požadoval bližšie špecifikovať dlžnú čiastku vo výške 1972,70 eura, uviesť, z čoho
sa skladá istina 1614,06 eura /z dôvodu, že si žalovaný požičal iba 796,65-eura/, či suma 1614,06 eura
obsahuje aj úrok z úveru a v akej výške a ako bol vypočítaný, aká úroková sadzba sa použila, ako bol
vypočítaný úrok z omeškania vo výške 358,64 eura, teda z akej sumy, za aké obdobie, aká úroková
sadzba sa pri výpočte použila, aké iné príslušenstvo tvorí istinu /poplatky, sankcie, pokuty/ a tiež kedy

sa odporca dostal do omeškania. Súd požadoval doplniť návrh aj o skutočnosti, koľko splátok a v akej
výške žalovaný celkovo uhradil a ako boli započítané. Súd požadoval aj listinné dôkazy na podporu
svojich tvrdení, ako výpisy z účtu, sadzobník poplatkov, prehľady o platbách a podobne. Na výzvu
žalobca reagoval tak, že zaslal súdu 02.11.2012 opätovne dohodu o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku z 19.4.2011 a požiadal o dlhšiu lehotu na predloženie prehľadu splátok. Výpis z účtu

žalovaného bez bližšieho zdôvodnenia alebo vysvetlenia jednotlivých položiek výpisu bol súdu doručený
11.12.2012. Žalobca tvrdil, že istina, ktorú má povinnosť žalovaný zaplatiť je vo výške 1614,06 eura,
ktorá je výsledkom vygenerovaným bankovým systémom Slovenskej sporiteľne. Iné zdôvodnenie, prečo
žalovaný dlží práve na istine 1614,06 eura z návrhu a jeho doplnenia nevyplýva. Za zistenia, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce a

dodávateľ zaúčtoval žalovanému z jeho splátok aj platby na úrokoch z omeškania pričom neuviedol pri
akej percentuálnej sadzbe za aké obdobie a z akej sumy bol v ten ktorý mesiac vyúčtovaný a odúčtoval
mu zo splátok aj čiastky na poplatkoch pri pohyblivej mesačnej výške úroku a pri zosplatňovaní istiny
spolu s poplatkom na konci mesiaca je výška istiny a úrokov, ktoré má dlžiť odporca z úverovej zmluvy
nepreukázaná. Z uvedeného vyplýva, že z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané, či skutočne

dlží žalovaný zo záväzkového vzťahu žalobcom uplatnené peňažné plnenie, pretože žalobca neuniesol
dôkazné bremeno o výške plnenia a z ním predloženého dôkazu - výpisu z účtu sa nedalo oddeliť to,
čo predstavuje ešte nárokovateľnú istinu či iné zákonom dovolené plnenia a čo už plnenia nedovolené,
pretože dodávateľ najprv odpočítaval zo splátok zaplatených odporcom príslušenstvo pohľadávky /
úroky, úroky z omeškania podľa § 121 ods. 3 OZ/ a poplatky, hoci ak by sa riadil ustanovením § 566 ods.

2 OZ nedovolený stav by nenastal. Nárok žalobcu za zisteného stavu je preto nepreskúmateľný a keďže
nebolo preukázané v konaní, po akú výšku je dôvodné priznať istinu, z ktorej patrí úrok zo zmluvného
vzťahu úverovej zmluvy a nebolo ustálené, aká čiastka na istine či úroku navrhovateľovi oprávnene patrí,
nebolo možné priznať ani úrok z omeškania ako ďalšie príslušenstvo pohľadávky, čo bol hlavný dôvod,
pre ktorý súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1

OSP, a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko žalovaný
sa práva na ne výslovne vzdal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa v zmysle § 220 OSP zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. alternatívne

v zmysle § 221 ods. 1 a 3 OSP rozsudok zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ako odvolacie dôvody uviedol nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový
stav. Nesúhlasil so zamietnutím žaloby, nakoľko preukázateľne medzi právnym predchodcom žalobcu
Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovaným bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, na základektorej bol žalovanému poskytnutý úver. Žalobca predložil aj platobnú históriu, z ktorej je zrejmý prehľad
transakcií ako je úhrada jednotlivých splátok a výpočet úrokov. Tiež upozornil na znenie § 52 ods. 1 OZ
účinného do 31.12.2007 (teda účinného v čase uzatvorenia zmluvy), podľa ktorého sa ustanovenia § 52

až 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj
na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku. Z toho odvodil,
že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať
podľa ustanovení § 52 až 54 OZ. Žalobca nepochybne eviduje nesplatený záväzok žalovaného, nakoľko
žalovaný zaplatil žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi) len sumu 1.326 Sk (44,02 eura). Ďalej

poukázal na znenie ust. § 110 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka, ako i na obsah dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní dlhu uzavretej medzi účastníkmi. Upozornil na to, že v danom prípade
došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom aby nastali právne účinky spojené s uznaním podľa
§ 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, teda k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej
lehoty, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva
podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu

podľa § 558 Občianskeho zákonníka, čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon
spája. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 OZ viazané na
vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu
novej 10-ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní dlhu
vedel alebo nie. Na rozdiel od toho § 558 Občianskeho zákonníka spája vedomosť toho, kto uznal

premlčaný dlh o jeho premlčaní so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval a ust. §
110 OZ nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal,
o jeho premlčaní a jeho následkoch. Keďže v danom prípade v predmetnej dohode žalovaný potvrdil
vedomosť o premlčaní dlhu, nastali účinky ust. § 558 Občianskeho zákonníka a to, že záväzok uznaný
žalovaným čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Odvolateľ zdôraznil, že právny účinok spojený

s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 veta druhá OZ, teda prerušenie plynutia pôvodnej
premlčacej lehoty a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty, v takomto prípade nastupuje a
žalovanýsanemôžebrániťnámietkoupremlčania.Predmetnáformadohodymedziveriteľomadlžníkom
nie je vôbec ničím neobvyklým a vôbec už nie je možné ju hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku zo
strany veriteľa. Vôbec nie je zrejmé ako súd dospel k takémuto záveru. Žalobca mal možnosť v tom

čase sa domáhať zaplatenia pohľadávky na súde, čím by sa značne navýšila a žalovaný by ju musel
pravdepodobne uhradiť naraz. Žalovaný sa ale rozhodol dohodu podpísať a uhrádzať pohľadávku v
splátkach, z čoho nesporne vyplýva, že si svoje postavenie v čase podpisu dohody nijako nezhoršil.
Zdôraznil, že konanie žalovaného nemožno považovať za morálne a čestné a preto nemožno súhlasiť
s tým, aby takému konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Dohodou došlo k zmene obsahu

záväzku zmluvných strán, ktorá spočívala v tom, že žalovanému bolo umožnené splácať záväzok v
splátkach, pričom v zmluve žalobca ako postupník nemal postavenie dodávateľa, a preto sa na dohodu
nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po
zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého
stupňa nie je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j.
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na závere, že predmetná zmluva je zmluvou o

spotrebiteľskom úvere, na ktorú možno aplikovať len ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nejde o absolútny obchodnoprávny vzťah, nakoľko účastníkom
vzťahu je spotrebiteľ. Preto dohoda o voľbe režimu Obchodného zákonníka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, rovnako ako ďalšie zmluvné podmienky uvedené vo výroku. Nakoľko žalobca nedokázal
na žiadosť súdu špecifikovať, čoho sa vlastne voči žalovanému domáha, resp. čo tvorí ním uplatnený

nárok, súd žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena.Odvolací súd sa nestotožnil už v základoch s argumentáciou súdu prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa v danej veci nesprávne vylúčil aplikáciu ustanovení
Obchodného zákonníka.

Pre úplnosť odvolací súd musí k odvolaniu žalobcu uviesť, že predmetná zmluva je bez akýchkoľvek
pochybností spotrebiteľskou zmluvou. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v rámci
vykonávania svojej obchodnej činnosti a žalovaný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon
č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol

účinnosť 1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa
iných zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá
taxatívnycharakter,apretobolavdanejvecipozohľadnenívšetkýchostatnýchkritériísúdomaplikovaná
správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení
zo dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.

Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je
implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,
str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlok ustanoveniam právneho

poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice
je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú
nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
Predmetnásmernicadefinujetedaspotrebiteľskúzmluvuakozmluvuuzatvorenúmedzipredajcomalebo
dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné

do 31.12.2007.

Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná
zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné
v čase uzatvorenia zmluvy.

Z charakteru predmetnej zmluvy o úvere vyplýva, že ide o zmluvu
uzavretú síce ako spotrebiteľskú, avšak netreba opomínať, že jej základným charakterom je charakter
absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka.
Absolútnym obchodnoprávnym vzťahom zákon, ako aj právna teória, má na mysli záväzkový vzťah,

ktorý je upravený len Obchodným zákonníkom a teda bez ohľadu na povahu subjektov sa spravuje
Obchodnýmzákonníkom.Vovzťahuktakejtozmluveoúvereprirodzeneplatíajzákonnáúpravaochrany
spotrebiteľských úverov zákonom č. 258/2001 Z.z., tento zákon však nie je možné vykladať tak, že
akýkoľvek úver uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom je výlučne úverom uzavretým podľa tohto
zákona. Na takúto zmluvu o úvere sa budú vždy aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, avšak

v spojitosti s ustanoveniami § 52 až 54 OZ a zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd prvého stupňa sa nesprávne domnieva, že spotrebiteľský úver je samostatný zmluvný typ upravený
v zákone o spotrebiteľských úveroch. Naopak, ide o akýsi osobitný „subtyp“, ktorého kauzou je dočasné
poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorého

sa majú použiť popri kogentnej či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie
kogentné právne normy, ktoré sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Rovnako je nesprávny záver, že na
spotrebiteľskú zmluvu sa uplatňuje výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka. Pri aplikácii právnych
noriem na zmluvu o úvere uzatvorenú so spotrebiteľom sa vychádza z nasledujúcej hierarchie právnych
predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade

s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania,
úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch
a pod.). Úpravu zmluvného typu v § 497 a nasl. ObZ je potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce
ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok
neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a ZOS okrem iného zaradiť aj

ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách (§§ 52 až 53 OZ).Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Z ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyslovene vyplýva, že nemôžu byť v neprospech
spotrebiteľa upravené zmluvné podmienky. Zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť zákonnú úpravu
obsiahnutú v Obchodnom zákonníku. Súdu neprináleží posudzovať, ktorá zákonná úprava je pre toho
ktorého účastníka výhodnejšia, pokiaľ zákon vyslovene uvádza, že to, čo je potrebné medzi účastníkmi

posudzovať, je charakter ich zmluvných dojednaní, t.j. to čo si strany medzi sebou zmluvou upravili
z pohľadu súladu alebo nesúladu s kogentnými ustanoveniami príslušného zákona. Súd musí vyriešiť
jednoznačne, ktorý právny režim sa má na určitý vzťah vzťahovať, a po zistení príslušného právneho
režimu precízne aplikovať právnu úpravu v ňom obsiahnutú.

Pokiaľ teda účastníci uzavreli platnú zmluvu o úvere (aj pri účasti spotrebiteľa ako účastníka takejto

zmluvy) podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, je potrebné dôjsť k právnemu záveru,
že na ich zmluvný vzťah sa bude aplikovať režim Obchodného zákonníka.

Vzhľadomnatútoskutočnosť,zmluvnúpodmienkuuvedenúv článkuV.,bod4Základnýchpodmienkach
Zmluvy o splátkovom úvere veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s. o dohode zmluvných strán, že ich

vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka, nie je možné považovať za neprijateľnú a teda neplatnú, nakoľko
je len opätovným dohodnutím pravidla, ktoré je zákonom stanovené kogentne a teda zmluvné strany
sa od neho nemôžu odchýliť.

Ostatné zmluvné podmienky súdom prvého stupňa vyhlásené za neplatné odvolací súd neposudzoval,
nakoľko je potrebné, aby súd prvého stupňa tieto opätovne posúdil podľa príslušných zákonných
ustanovení.

Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá

sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Uznanie záväzku (dlhu) je upravené v Občianskom zákonníku (§ 558) aj v Obchodnom zákonníku ( §
323) ako zabezpečovací inštitút v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu

uľahčuje vymôcť splnenie svojej pohľadávky (existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá, pri
súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka, začiatok plynutia
novej premlčacej lehoty). Právna úprava uznania záväzku v Obchodnom zákonníku je vo vzťahu k
Občianskemu zákonníku ucelená, a preto sa právna úprava uznania dlhu v Občianskom zákonníku v
obchodných vzťahoch nepoužije ani doplnkovo.

Pokiaľ teda účastníci uzavreli platnú zmluvu o úvere (aj pri účasti spotrebiteľa ako účastníka takejto
zmluvy) podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, je potrebné dôjsť k právnemu záveru,
že na ich zmluvný vzťah sa bude aplikovať režim Obchodného zákonníka aj v otázke uznania záväzku.

Ak by aj súd posúdil, že zmluvné dojednanie uznania záväzku je v neprospech spotrebiteľa, musí sa
uznanie záväzku spravovať zákonnou právnou úpravou uvedenou v Obchodnom zákonníku, nakoľko
predmetný záväzkový vzťah je absolútnym obchodom.

Ustanovenie § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne stanovuje (na rozdiel od Občianskeho

zákonníka), že účinky uznania nastávajú bez ohľadu na to, či pohľadávka bola alebo nebola v čase
uznania premlčaná. Preto je nesprávnym záver súdu prvého stupňa, že k účinnému uznaniu nemohlo
dôjsť z dôvodu, že pohľadávka bola v čase trvania premlčaná a odporca o premlčaní nevedel.

Uznanie záväzku má za následok dva základné dôsledky. Predovšetkým je to vznik vyvrátiteľnej právnej

domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť
domnienky ("predpokladá sa"), dlžník má naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne
že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti (tým, že dlžník uznal záväzok) prešlo
na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tomzmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má
súdzapreukázanú,pokiaľvkonanínevyšielnajavoopak (§133OSP).Druhýmvýznamnýmdôsledkom
uznania záväzku je, že od okamihu uznania záväzku začne plynúť nová štvorročná premlčacia lehota.

Predmetná situácia je tiež dôkazom toho, že použitie Obchodného zákonníka je nie vždy pre spotrebiteľa
nevýhodnejšie, pretože v tomto konkrétnom prípade pri použití Obchodného zákonníka od momentu
uznaniaplynienováštvorročnápremlčacialehota,avšakpripoužitíObčianskehozákonníkaodmomentu
uznania plynie nová desaťročná premlčacia lehota.

Odvolací sú sa tiež nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že za daných okolností, keď žalobca
napriek výzve súdu svoj nárok nešpecifikoval, súdu nezostávalo iné ako žalobu zamietnuť. Z výpisu
z úverového účtu je zrejmé, koľko splátok žalovaný zamietol, preto súd mohol veľmi jednoduchým
spôsobom vypočítať dlžnú istinu - od výšky úveru odčítať výšku zaplatených splátok. Čo sa týka výšky
úrokov, poplatkov a úrokov z omeškania, tie súd bez súčinnosti žalobcu nemá ako správne vyčísliť.

Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil všetky vyššie uvedené ustanovenia dotknutých právnych noriem, pričom nadväzne
zároveň nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s
použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom

rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žiada sa dodať, že s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k iným právnym záverom,
musel napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aby tým učinil
zadosťprincípudvojinštančnostiobčianskehosúdnehokonaniaaneznemožnilúčastníkomrealizáciuich

procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších
záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by účastníkom odňal možnosť
konať pred súdom.

Súd prvého stupňa nárok žalobcu prejednal na pojednávaní za prítomnosti žalovaného(13.3.2013),

avšak opomenul aplikáciu ust. § 118 ods. 2 OSP, pričom takýto nesprávny postup súdu určený zákonom
sa prejavil v priebehu konania a následne pri rozhodovaní veci o uplatnenom nároku tým, že účastníkom
bola odňatá možnosť zaujať postoj k úvahám súdu, navrhnúť relevantné dôkazy a konať tak, aby boli
zachované základné princípy korektného procesu.

Povinnosťou prvostupňového súdu, nakoľko je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226
OSP), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok v zmysle príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka, prípadne doplniť potrebné dokazovanie a následne vo veci znova rozhodnúť. V novom
rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.