Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/92/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234197
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234197.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/282/2012-63 zo dňa 10.12.2013,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný
zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 3.332,70 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 666,54 eur,
zamietol, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 28.04.2010; o tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté exekučným súdom dňa 16.03.2011 tak, že súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Pokiaľ tak navrhovateľ v návrhu
namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že exekučný súd rozhodol o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, súd musí
konštatovať,žektaktovymedzenémunesprávnemuúradnémupostupusúduspočívajúcemuvnevydaní

rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné vyššie citovaného
ust. § 44 ods. 2 EP. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, súd konštatuje, že z citovaného
ust. § 44 ods. 2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu pre prípad, že exekučný súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí v prípade, ak súd zistí uvedené rozpory a
žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu

potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedený právny záver súdu
je podporený aj vysloveným právnym názorom Ústavného súdu SR v náleze č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo
dňa 10.07.2013, podľa ktorého: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať
na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom ažiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu
v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010).“.

Ak v danom prípade exekučný súd v rámci dotknutého exekučného konania konštatoval výkon práv
oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy (ktorú exekučný súd považoval za neprijateľnú
zmluvnú podmienku a teda neplatnú) za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu
spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. a na
základe týchto záverov zamietol uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, úradný

postup exekučného súdu, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, spočívajúci v prieskume materiálnej
správnosti predmetného rozhodcovského rozsudku v intenciách ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z., nemožno považovať v zmysle vyššie citovaných záverov ustálenej rozhodovacej činnosti
či už Ústavného súdu SR, alebo Najvyššieho súdu SR za nesprávny úradný postup podľa ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s následkami, ako to tvrdil navrhovateľ. Súd zdôrazňuje, že samotné
rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za

nesprávny úradný postup, pretože postup exekučného súdu našiel svoje vyjadrenie v rozhodnutí. (pozri
napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/24/2004).

Rovnako možno uzavrieť, že v danom prípade nešlo ani o nezákonné rozhodnutie v zmysle citovaného
ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to vzhľadom na nesplnenie podmienky podľa ust. § 6 ods. 1 a 2

zákona č. 514/2003 Z. z., a to jednak, že dotknuté uznesenie exekučného súdu č. k. 18Er/1632/2010-22
zo dňa 16.03.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04.2011, navrhovateľ nenapadol odvolaním
a súčasne toto rozhodnutie ani nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
S poukazom na v predchádzajúcich odsekoch konštatované, nemožno v danom prípade aplikovať ani
citované ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Odporca tak v tomto prípade nezodpovedá za škodu

ani podľa citovaného ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, súd na úvod konštatuje, že z vykonaného dokazovania

mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 28.04.2010. O tejto žiadosti o vydanie poverenia v exekúcii bolo
rozhodnuté dňa 16.03.2011 tak, že exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora a rozhodnutím súdu o nej
tak prešlo 322 dní (teda cca 10 a pol mesiaca). Ako ďalej vyplýva z vykonaného dokazovania, exekučný

súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 28.04.2010 v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský rozsudok
(exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Za účelom prieskumu aj exekučný súd žiadal
listom zo dňa 06.08.2010 dotknutý rozhodcovský súd o predloženie dotknutého rozhodcovského spisu,
resp. listín, ktoré nevyhnutne potreboval na svoj prieskum. Vzhľadom k tomu, že mu rozhodcovským

súdom neboli všetky žiadané listiny doručené, exekučný súd musel opakovať svoju snahu o získanie
potrebných podkladov na svoj prieskum a žiadať tieto od samotného oprávneného (navrhovateľa), a
to listom zo dňa 16.12.2010. Po tom, ako mu boli tieto listiny oprávneným dňa 12.01.2011 doručené,
exekučný súd svoj prieskum vykonal a dňa 16.03.2011 rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Treba poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť,

či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený
a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v citovanom ust. § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011).
Rýchlosťaúčinnosťsúdnehokonaniajeobjektívnepodmienenácharakterom,akoajprávnouafaktickou
zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou,

resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní. Je nepochybné,
že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená
ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej stránke, práve s

poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať osobitnú pozornosť
vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými konaniami,
nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu
je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, žekogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy
pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutia, a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné

vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený a neefektívny.

Konanie exekučného súdu v danom prípade sa aj napriek vyššie uvedenému podľa názoru súdu
však vyznačovalo určitými prieťahmi, a to v období odo dňa 28.04.2010 (deň doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu) do dňa 06.08.2010

(deň datovania výzvy exekučného súdu na Stály rozhodcovský súd), ktoré trvalo 100 dní (cca tri
mesiace) a v období najmenej od 22.09.2010 (deň predloženia spisu referentovi po doručení listín
exekučnému súdu Stálym rozhodcovským súdom, keďže zo spisu nevyplýva presný deň doručenia
týchto listín exekučnému súdu) do 16.12.2010 (deň datovania výzvy exekučného súdu navrhovateľovi
na predloženie kompletnej zmluvy o úvere so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru), ktoré
trvalo minimálne 85 dní (t. j. cca takmer 3 mesiace). Aj napriek vyššie konštatovanej väčšej zložitosti a

náročnosti daného prieskumu exekučného súdu podľa citovaného ust. § 44 ods. 2 EP, ktorý vykonaný
prieskum sa nakoniec prejavil v samotnom rozhodnutí exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dospel súd k záveru, že dĺžka uvedených období (od
28.04.2010 do 06.08.2011 a minimálne od 22.09.2010 do 16.12.2010) je neprimeraná miere zložitosti
a náročnosti dotknutej exekučnej veci. Uvedené obdobie je tak možné považovať za obdobie, kedy

vznikli v postupe exekučného súdu určité prieťahy. Z tohto dôvodu tak súd musel v prejednávanej veci
konštatovať, že v konaní vyšlo najavo, že exekučný súd sa podľa citovaného ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho
konaní.

Akideonámietkuodporcu,žeprocesnýsúdniejevzmyslecitovanéhoust.§9ods.2zákonač.514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom
ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na
nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely

zákonač.514/2003Z.z.vykonanejzákonomč.412/2012Z.z.Jeneprípustné,abysanárokynanáhradu
škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až
následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). S poukazom
na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú.

Súd sa preto v ďalšom zaoberal otázkou naplnenia ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil,
súd konštatuje, že navrhovateľ vznik svojho nároku špecifikoval z pohľadu opísania rozhodujúcich

skutočností (§ 79 ods. 1 O. s. p.), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa ust. § 101 ods.
1 O. s. p., nasledovne, a to že majetková škoda v celkovej výške 3.332,70 eur predstavuje náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny

a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Súd poukazuje na vyššie uvedené, a to že postup exekučného súdu spočívajúci v prieskume materiálnej
správnosti predmetného rozhodcovského rozsudku v intenciách ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z., ktorý prieskum sa premietol v rozhodnutí exekučného súdu o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nemožno považovať za nesprávny
úradný postup podľa citovaného ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a súčasne samotné
rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle citovaného ust. § 5
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto kontexte však nemožno uvažovať o protiprávnom konaní

exekučného súdu, a teda pre vznik zodpovednosti odporcu za navrhovateľom tvrdenú majetkovú
škodu, nie je naplnený hneď prvý predpoklad, a to protiprávne konanie exekučného súdu. Zároveň
tak neexistuje ani príčinná súvislosť medzi neuspokojením pohľadávky navrhovateľa voči povinnému z
exekúcieajsjejpríslušenstvomapostupomexekučnéhosúdu,ktorýnašielsvojevyjadrenievdotknutomuznesení č. k. 18Er/1632/2010-22 zo dňa 16.03.2011. Pokiaľ sa týka konštatovaného nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho konaní, súd dospel k
jednoznačnému záveru, že tento takisto nemôže byť v príčinnej súvislosti s neuspokojením pohľadávky

navrhovateľa voči povinnému z exekúcie aj s jej príslušenstvom, keďže navrhovateľova pohľadávka
by nepochybne rovnako zostala neuspokojená aj v prípade, že by konanie exekučného súdu nebolo
postihnuté zbytočnými prieťahmi.

Z týchto dôvodov súd návrh v časti o zaplatenie sumy 3.332,70 eur z titulu majetkovej škody ako

nedôvodný zamietol.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, súd v prvom rade poukazuje na znenie citovaného ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013
Z. z., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods.
2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré

možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). Ak neexistuje
príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať
takúsťažnosťzazjavneneopodstatnenú.Samotnádĺžkakonaniasamaosebeeštenemusíbezďalšieho
znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I. ÚS 476/2012, IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS
93/03). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú

intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo forme
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v citovanom ust. § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti daného prípadu, ako aj prihliadajúc
naosobunavrhovateľa,ktorýposkytovalvrozhodnomčaseúveryvoveľkomobjemevrádovodesiatkach
tisíc prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov

ako v prejednávanej veci), z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval aj
napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov, pričom v danom prípade u
navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný
význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovnoprávnych), súd dospel
k záveru, že určité, nie však z pohľadu času podľa názoru súdu mimoriadne významné, zbytočné

prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať
u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, a preto v danom prípade je

postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy.
Súčasne nie bez významu pri formulovaní tohto záveru bola pre súd aj skutočnosť, že v zmysle
právoplatného rozhodnutia exekučného súdu - uznesenia č. k. 18Er/1632/2010-22 zo dňa 16.03.2011
- išlo o exekučný titul, ktorý bol v rozpore so zákonom. Nezákonnosť tohto exekučného titulu spôsobil
navrhovateľ svojimi obchodnými praktikami, ktoré boli stelesnené v exekučným súdom konštatovanej

neprijateľnej zmluvnej podmienke - rozhodcovskej doložke. Súdu sa tak javí, že priznanie nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi v peniazoch by bolo istým spôsobom tiež nepriamo v rozpore s rímsko-právnou
zásadou, že z nepráva nemôže vzniknúť právo (v tomto prípade právo navrhovateľa na nemajetkovú
ujmu), obzvlášť ak navrhovateľ výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval percentuálne (20 %) z výšky v
exekúcii vymáhaného nároku.

Z uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 666,54 eur z titulu nemajetkovej ujmy
ako nedôvodný zamietol.

Z dôvodu zamietnutia návrhu pre nepreukázanie vzniku uplatnených nárokov čo do ich základu

súd nepovažoval za účelné vykonávať navrhovateľom označený, avšak do rozhodnutia súdu
nezabezpečený, dôkaz - znalecký posudok, ktorý mal vyčíslovať výšku navrhovateľom uplatnenej
majetkovej škody. Odhliadnuc od uvedeného, výška majetkovej škody sa podľa skutkového vymedzenia
navrhovateľom mala rovnať v exekúcii vymáhanej pohľadávke s príslušenstvom, k čomu tak nie jepotrebné vykonať dokazovanie prostredníctvom znaleckého posudku ako listinného dôkazu (v kontexte
s inými návrhmi navrhovateľa proti rovnakému odporcovi, ktorými si tento uplatňuje opätovne z
dôvodu postupu Okresného súdu Žilina ako súdu exekučného nároky na náhradu majetkovej škody

v paušalizovanej sume 125,- eur, resp. 175,- eur, je zrejmé, že návrh na dokazovanie predmetným
znaleckým posudkom mal smerovať do tohto typu konaní, teda nie do konaní označených samotným
navrhovateľom ako ISTINA RS, čo platí aj pre prejednávanú vec; navrhovateľ však svoje podania
formuluje bez ohľadu na konkrétnosti tej-ktorej veci). Pokiaľ ide o navrhovateľom opätovne len
označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený, znalecký posudok znalca v odbore - právne

vzťahy k cudzine, odvetvia európske právo, ktorý mal zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a
aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru
Súdneho dvora EÚ, súd takýto znalecký posudok nepovažoval za dôkazný prostriedok podľa ust. §
125 v spojení s ust. § 120 ods. 1 O. s. p., keďže takouto listinou by nebolo možné nijakým spôsobom
prispieť k zisteniu skutkového stavu veci a ani k preukázaniu navrhovateľom produkovaných skutkových
tvrdení. Takáto listina by mohla azda len podporiť právnu argumentáciu navrhovateľa. Napokon súd

považuje za potrebné dať účastníkom do pozornosti rímsko-právnu zásadu iura novit curia (súd pozná
právo), v zmysle ktorej počas súdneho konania nie sú právne predpisy (ako aj ich výklad) predmetom
dokazovania, pretože ich súd musí poznať.

Výrok o trovách konania sa opiera o ust.§ 142 ods. 1 O. s. p.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Súdprejednalvecvneprítomnostižalovanéhoajehoprávnehozástupcu.Žalobcariadneavčaspožiadal

o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust. § 15
O. s. p. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.

Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre
a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského

súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol

aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu.
Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k
odňatiu jeho možností konať pred súdom. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k
podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnymotázkam, čím súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny

založené v exekučnom spise. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie
k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd
úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je
potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k
rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli
by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,

a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a
neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúťalebopredložiť
ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu,
súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný
postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne

rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej
chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219

ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami

súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide ovýnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého

stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku

nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania spolu s vyjadrením odporcu boli navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu
zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Dôvody uvedené navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke,
že navrhovateľovi doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení

sudcov Okresného súdu Žilina.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv

spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu

k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
10NcC/219/2013-19 zo dňa 27. marca 2013, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktoromkrajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv na
nestrannosť zákonného sudcu.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že konečné rozhodnutie neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj pre to, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania,
je zmätočná, keďže v predmetnej veci návrh na prerušenie konania podaný nebol, preto súd logicky o
takomto návrhu ani rozhodovať nemohol.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania okrem výsluchu
svedkyne. Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj
oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/1632/2010, ktorého dôkazu sa
dovolával samotný navrhovateľ.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej časti nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré
okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie všetkých
podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, ktoré musia byť splnené kumulatívne, keď okresný súd

síce konštatoval nesprávny úradný postup zo strany súdu ako jeden z predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu, došiel však k záveru, že nie sú splnené ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu,
a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním

zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a prieťahmi v konaní.

Okresný súd v napadnutom rozsudku skonštatoval nesprávny úradný postup zo strany prvostupňového
súdu. V tomto smere je potom odvolanie navrhovateľa zmätočné.

Prvostupňový súd zároveň konštatoval prieťahy v konaní a došiel k záveru, že nesprávny úradný postup
ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu je daný.

Dôvodom zamietnutia návrhu, pokiaľ ide o nárok na zaplatenie škody, bolo neunesenie dôkazného
bremena zo strany navrhovateľa, čo do vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a

nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení
dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uvedeným podmienkam.

Účastníksporovéhokonaniamávzásadedvezákladnépovinnostivkonanívyplývajúcezust.§120ods.
1 O. s. p. Je to 1. povinnosť tvrdenia, teda tvrdiť skutkové okolnosti preukazujúce dôvodnosť jeho nároku
a 2. povinnosť dôkazná - tieto skutkové tvrdenia preukázať navrhnutými alebo predloženými dôkazmi. Je
na navrhovateľovi, akým spôsobom si túto povinnosť splní, procesným dôsledkom neunesenia dôkaznej
povinnosti je zamietnutie návrhu.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konaní nepredložil a nenavrhol na preukázanie vzniku škody
a príčinnej súvislosti žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k záveru o vzniku majetkovej škody a
existencii príčinnej súvislosti.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s vecne správnym záverom
okresného súdu.

Odvolacie námietky, ktoré odvolateľ uvádza vo vzťahu k zamietnutiu nároku na nemajetkovú ujmu,
nekorešpondujú s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a sú vnútorne rozporné, keď okresný súd v

danom prípade konštatoval nesprávny úradný postup. Odvolanie vychádza z premisy, že okresný súd
nesprávny úradný postup nekonštatoval. K zamietnutiu nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu došlo
z dôvodu, že konštatovanie porušenia práva je podľa logicky a podrobne zdôvodneného právneho
záveru prvostupňového súdu postačujúce. Odvolacie námietky nijako vecnú správnu argumentáciuokresného súdu nespochybnili a odvolací súd sa rovnako stotožňuje s vecne správnym záverom o
neunesení dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uplatňovanej nemajetkovej ujme.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim

definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje

rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní

a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním

nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil

a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.