Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/114/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209913
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312209913.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 10C/182/2012-68 zo dňa 11. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumy 663,84 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca. Nesprávny
úradný postup spočíval v nevydaní rozhodnutia bez zbytočných prieťahov (nečinný viac ako 383 dní),
nerozhodnutí v zákonnej lehote o návrhu na zmenu exekútora. Rovnako zamietol návrh navrhovateľa
na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o položených prejudiciálnych

otázkach v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z pripojeného uznesenia sp.zn. 13Er/1280/2005 zo dňa 4.10.2011
a 7.1.2013 mal preukázané, že návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný dňa 20.9.2010 a súd
rozhodol dňa 4.10.2011 a 7.1.2013. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 16/02, I.
ÚS 63/00 nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah. Nedodržanie zákonných
lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné

prieťahy, neefektívny postup. Navrhovateľ nepreukázal vznik majetkovej škody, v akom rozsahu sa
nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej sumy pri aplikácii iných
právnych prostriedkov, iného exekučného titulu. Vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované
z faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Náklady
vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Škodu
pokiaľ vznikla, si ju navrhovateľ spôsobil sám, keď uzatvára zmluvy s ekonomicky zle situovanými
spotrebiteľmi. Návratnosť úveru nepreveroval, ako to robia iné subjekty. Povinný v čase uzavretia

zmluvy bol už zadlžený u viacerých subjektov, vrátane navrhovateľa. Navrátenie úveru nezabezpečil
žiadnym spôsobom. V konaní bolo preukázané, že povinný prestal splácať dlh po uzavretí úverovej
zmluvy, a nie až po rozhodnutí súdu o zmene exekútora. Nepreukázal ani vznik podmienok podľa
§ 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Nekonkretizoval prečo samotnékonštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ vychádzal len z predpokladov,
nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, aká nemajetková ujma mu vznikla, vzhľadom na
subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou. Kritéria na nemajetkovú ujmu nie je možné hodnotiť

z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov, konateľov spoločnosti. Skutočnosť, že navrhovateľ
poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia solventnosti dlžníka, nie je možné vykladať na ťarchu
odporkyne. Nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené obchodné meno navrhovateľa vo
vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosti navrhovateľ
nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného

súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Nebolo preukázané, že pred rozhodnutím exekučného
súdu, pred tvrdenými prieťahmi, bola majetková situácia povinného taká, že by umožnila uspokojenie
pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu.
Zaoberal sa vznesenou námietkou premlčania odporcu, s tým, že premlčanie sa skúma iba u
existujúceho nároku.
Pri zamietnutí návrhu na prerušenie konania vychádzal z toho, že v prípade prerušenia konania podľa

§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie
prerušiť.Vprvomradenavrhovateľničímnepreukázal,žeSúdnemudvoruEÚbolipoloženéprejudiciálne
otázky v konaní pred Okresným súdom Prešov sp.zn. 7C/6/2010. Ďalej rozhodnutie súdneho dvora v
tejto veci nemá význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Pred Okresným súdom Prešom je
predmetom konania náhrada škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého nároku sa domáha

navrhovateľka, ktorá nie je účastníčkou tohto konania, pričom účastníci tohto konania (navrhovateľ a
odporca) vystupujú v predmetnom konaní na strane odporcov.
Zároveň zamietol návrh na zrušenie pojednávania vo veci, ktorého sa navrhovateľ domáhal z dôvodu,
že bola objektívne porušená zásada nestrannosti súdu a sudcu. Vzhľadom na to, že o tejto otázke bolo
rozhodnuté nadriadeným súdom, pojednávanie neodročil a konal v neprítomnosti navrhovateľa.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom bol odporca, ktorý
si síce uplatnil trovy konania, avšak v zákonnej 3-dňovej lehote tieto nevyčíslil, preto mu náhradu trov
konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd

vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Riadneavčaspožiadaloodročeniepojednávania.Súdsavšaknedostatočneoboznámilspodmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol

pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod

na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore
s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..

Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie. Ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na

zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných

prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len
samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil
príslušnému súdnemu exekútorovi.
V odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka

(povinného). Súd však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje. Nesúhlasí s
tvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,keďpravýmprávnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu. Hodlal predložiť dôkazy o výške
majetkovej ujmy prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len

na dôkazy vykonané ex offo. Ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, preto je v
tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z
vykonaného dokazovania. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania. V odvolaní poukazuje na to, že ak
bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva

navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne
rozhodnúť. Odvolací súd k tejto námietke však poukazuje na to, že návrh na prerušenie konania podal z
dôvodu konania pred Súdnym dvorom Európskej únie o prejudiciálnej otázke v konaní pred Okresným
súdom Prešov sp.zn. 7C/6/2010.

Napriek tomu, že odvolacia námietka navrhovateľa nekorešponduje s rozhodnutím a jeho samotným
návrhom na prerušenie konania, odvolací súd tu poukazuje na to, že okresný súd svoje rozhodnutie
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa
krajský súd stotožňuje. Zodpovedanie prejudiciálnych otázok v danej veci nemá význam pre rozhodnutie
v tejto veci, nakoľko predmetom tohto konania je nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom a v konaní pred Okresným súdom Prešov je predmetom konania náhrada škody
za porušenie práva Európskej únie, ktorého nároku sa domáha osoba, ktorá nie je účastníčkou tohto
konania a odporcami sú účastníci tohto konania (navrhovateľ a odporca).

Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním

rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo

byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa oich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom

ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Pokiaľ navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie s odôvodnením, že je potrebné rozhodnúť o
ústavnej sťažnosti, okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119

ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o
konaní „vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.

Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s

uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však
nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
a v konkrétnych okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu, že navrhovateľ nevzniesol námietku zaujatosti a
zákonný sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by mali

zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Opomenúť nie
je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z
06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Krajský súd Žilina uznesením č.k. 9NcC/271/2013-12 zo dňa 28.02.2013 vylúčil z prejednávania a

rozhodovania veci sudkyňu Okresného súdu Čadca Mgr. Zlaticu Vysockú a ostatných sudcov tamojšieho
súdu nevylúčil (teda aj zákonnú sudkyňu Mgr. Andreu Kubjatkovú).
Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne.
Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu,

na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z
prejednávania aj rozhodovania veci. Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska
zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá
právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu.
Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej

moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná
v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama
táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak
apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom
a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom

funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000Z.z.).Nezávislosťsudcujenevyhnutnévidieťajakonezávislosťvrámcisamotnejsúdnejmoci,

celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti
je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konaniaje nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr.

Andrei Kubjatkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Bezpredmetná je odvolacia námietka, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
nakoľko zo spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, o ktorom bola spísaná aj riadna
zápisnica dňa 11.05.2015.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za

nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo

vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí
vysporiadaťsovšetkýmivytýkanýmizložkaminesprávnehoúradnéhopostupu“,ktorésúlenopakovaním
žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia

námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané“, "dôležité je skúmať nie len samotný moment, kedy exekučný súd
rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil", nekorešponduje s právnymi dôvodmi
a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá
právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom

rozhodnutí. Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní
odvolacích dôvodov. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované
časové úseky nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, ide z
dôvodu absencie bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať, o námietku, ktorú nemožno
preskúmať. V odvolacej námietke však navrhovateľ poukazuje, že škoda mu mala vzniknúť správou

pohľadávky a rôznymi administratívnymi úkonmi. Preto odvolacie námietky navrhovateľa, že „nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla“, „súd opisuje škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka“, „sú
irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora“ a pod. sú bezpredmetné. Odvolací
súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad

v napadnutom rozhodnutí. Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa
pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri

výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresnýsúd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil napadnutý
rozsudok ako vecne správny. Z povahy a účelu ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku vyplýva a je
nepochybné, že pokiaľ nie je právoplatne rozhodnuté o zmene súdneho exekútora, na vykonávanie
exekúcie je oprávnený pôvodne poverený exekútor, preto navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna

škoda, keď všetky potrebné úkony mal vykonávať pôvodný exekútor. Navrhovateľ nepreukázal vznik
škody (majetkovej ujmy). Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú
škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Nepreukázal ani vznik
podmienok podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ v
návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil
aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou

osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu
musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie základných podmienok, považoval okresný
súd správne návrh za nedôvodný.

Odvolací súd zároveň poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II. ÚS 245/2013-17, v ktorom

konštatoval, že pre prípad, kde jediný účastník konania inicioval konanie v stovkách až tisíckach typovo
obdobných vecí, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania
prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Uviedol, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať
sa s veľkým množstvom podaní toho istého účastníka ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí
z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania tohto účastníka konania. V takýchto prípadoch je možné z

ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Povinnosť okresného
súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi (žiadosťami o udelenie poverenia) jedného účastníka sa tak
nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných
prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom
uchádzajú o súdnu ochranu. Vzhľadom na uvedené v takom prípade nejde o porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na
prejednanie veci v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní
pred okresným súdom totiž nemôžu bez ďalšieho ustúpiť právam iného účastníka.

Vychádzajúc z konštatovaného odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne

nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.
Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade
trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.

Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.