Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/196/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226170
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Knociková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2016:3112226170.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Juditou Knocikovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO 35 807 598, právne zastúpeného
Advkokátsko kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave Grösslingova 4, IČO 36 864 421,
proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave,
Župné námestie 13, o zaplatenie 175,-eur a iné s prísl. takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa zo dňa 06.03.2014 z č.l. 97 na prerušenie konania sa z a m i e t a.

Návrh s a z a m i e t a.

Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 06.03.2014 z č.l. 97 spisu domáhal prerušenia tohto konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednávaním veci. Domáhal sa prerušenia konania aj podľa § 109 ods.1 písm. c) O.s.p. do
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položil odporkyňa

v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/6/2010.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie tohto konania z dôvodu, že na základe
hromadných podaní navrhovateľa na Ústavný súd SR a dovolaní navrhovateľa už bolo právoplatne

rozhodnuté o námietke navrhovateľa. Ústavný súd SR svojimi viacerými rozhodnutiami, a to uznesením
zo dňa 12.09.2013 č.k. II. ÚS 436/2013-11, uznesením zo dňa 15.08.2013 č.k. IV. ÚS 501/2013-10,
uznesením zo dňa 02.07.2013 č.k. III. ÚS 293/2013-12, uznesením zo dňa 30.04.2013 č.k. I. ÚS
250/2013-10 odmietol hromadné sťažnosti navrhovateľa pre nedostatok právomoci ÚS SR s tým, že
o namietanej otázke je oprávnený rozhodnúť najvyšší súd v prípade podania dovolania. Najvyšší
súd SR na základe dovolaní navrhovateľa v jednotlivých veciach (napr. uznesením zo dňa 01.08.2014
sp. zn. 3Cdo 226/2014) rozhodol tak, že dovolanie odmietol z dôvodu, že námietku navrhovateľa

považoval za neopodstatnenú. Zároveň poukázal na to, že už takto rozhodol v obdobných veciach
navrhovateľa napr. pod sp. zn. 3Cdo 90/2013, 3Cdo 31/2013, 3Cdo 136/2013, 3Cdo 311/2013, 3Cdo
317/2013, 3Cdo 318/2013, 3Cdo 364/2013, 3Cdo 296/2013, 3Cdo 318/2013, 3Cdo 373/2013, 3Cdo
8/2014.Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.03.2014 č.k. 15C/196/2012-118 bol návrh navrhovateľa
zamietnutý. Na základe odvolania navrhovateľa bolo toto rozhodnutie zrušené uznesením Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 02.02.2016 č.k. 8Co/248/2014-146 a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie
konanie.

Navrhovateľ sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,-eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo

výške 940,44 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný
súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú
ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) W. N. pod sp. zn. súdneho exekútora
EX 44/2005. Oprávnený (navrhovateľ) podal na exekučný súd návrh na zmenu súdneho
exekútora. Súd však v zákonnej procesnej lehote 30 dní od jej prijatia nerozhodol o nej podľa §
44 ods.7 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala

prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania.
Exekučný súd rozhodol o žiadosti až po uplynutí zákonnej lehoty a bol bezdôvodne nečinný viac ako
533 dní. Navrhovateľ podal na exekučný súd viacej žiadostí o informáciu o stave konania ako aj
viacej sťažností na prieťahy v konaní. Navrhovateľ požadoval náhradu majetkovej škody na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s

nepomernýmiťažkosťamianiejemožnépredložiťzodpovedajúceúčtovnédokladyresp.pracovnéalebo
obchodné zmluvy. Navrhovateľ požadoval majetkovú škodu, ktorá mu vznikla za správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-
eur, za udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-eur, za administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- eur a za administratívne, poštovné,

telekomunikačné poplatky vo výške 15,-eur, spolu 175,-eur. Navrhovateľ dňa 11.06.2014 zdokladoval
výšku majetkovej škody znaleckým posudkom na sumu minimálne 31,68 eur. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch požadoval z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v
stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne

očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo aj
k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného, b) k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Navrhovateľ by mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva. Ako

ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním
vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku neistoty v plánovaní
ďalších podnikateľských postupov a aktivít. Navrhovateľ si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 940,44 eur podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 663,88,-

eur za rok, čo je 55,32 eur za mesiac. V prejednávanej veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
165,96 eur (110,64 : 55,32 eur = 3 mesiacov). Navrhovateľ podľa 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z.
písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak
do podania žaloby odporca pozitívne nereagoval. Žiadal aj náhradu trov konania.

Odporca žiadal žalobu zamietnuť, pretože navrhovateľ nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Poukázal
na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú značku
príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd
a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis

prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať navrhovateľ sám. Tvrdenie
navrhovateľa o neznalosti spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na
pravde, keďže je v predmetnom exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje právo
na náhradu škody, má mať relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým mu
bola spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k

nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí) bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na
porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. sp.zn. II.ÚS 211/2012, sp.zn. IV.ÚS
366/2012, sp.zn. IV.ÚS 374/2012). Navrhovateľ v danom prípade neoznačil titul nároku na náhraduškody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup, ale zároveň namieta nesprávny postup v
podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je teda zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje nárok na

náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí
žiadostiopoverenienavykonanieexekúciealebozdôvodunerozhodnutiavzákonomstanovenejlehote.
Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného
stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní,
resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a odporca má za to, že všeobecnému súdu neprislúcha

posudzovať prieťahy v konaní. Odporca poukázal na to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako
uplynula6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovaniepísomnéhonárokunanáhraduškody,stanovená
v § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí 6 mesiacov od prijatia
jeho žiadosti (prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli
doručené odporcovi dňa 23.4.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Odporca poukázal

na to, že navrhovateľ neposkytol a to napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
odporca adresoval navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, pričom odporcovi bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal
požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode,
doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, preukázanie skutočností, čo boli podané sťažnosti

predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv
zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik
nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie
podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov a
preto odporca - Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa ust. § 4 ods.1 písm. a/ zák.č.

514/2003 Z.z. nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z.
ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik
škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v údajnom

porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporca poukazuje ust. § 9
ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom navrhovateľ dosiaľ
dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil.

Odporca poukázal na to, že z ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a u
ust. § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí pri rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Čo znamená, že
akýkoľvek nárok navrhovateľa , vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia
v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 (účinnosť novely

Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z.) nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 01.06.2011 § 41 ods.2
písm. d/ Exekučného poriadku znel: „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods.2 písm. d/
Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný

zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“ predstavovala
len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.
Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca nepravdivá a § 41 ods.2 písm. d/
exekučného poriadku sa správne aplikoval aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Odporca
poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje: „Pri posúdení, či

došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods.2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods.2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené

v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátnehoorgánunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočnéprieťahypodľačl.48ods.2ústavy(I.ÚS63/00)“.Zuvedenéhovyplýva,žesamotnénedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností,týkajúcichsarozhodovaniaožiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúciejezrejmé,žeskúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na
to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Navrhovateľ si v

súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho
úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym
úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych
orgánov pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené,
aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom realizovaným

v rámci rozhodovacej činnosti, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, aby nezákonnosť
rozhodnutia podľa ust. § 6 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý už
právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nie je v prípade zamietnutých žiadostí o
udelenie poverenia na exekúciu namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného
súdu nemožno považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť / nezákonnosť nie je možné

posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia taktiež nie je namieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia a preto nie je
možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Odporca poukázal na skutočnosť, že zo samotnej
dikcie § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia
v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí

exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods.2
písm. c/ a d/ Exekučného poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa nedá
logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné

posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu“. V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia
Ústavného súdu SR z 03.03.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011
sp.zn.3Cdo146/2011,uzneseniaNajvyššiehosúduSRz26.09.2011sp.zn.3MCdo11/2010auznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp.zn. 5Cdo 291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku , nekalú povahu rozhodcovskej

doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V
takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou

viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozhodcovský
rozsudok v spotrebiteľskej veci) vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní),potompostupvšeobecnéhosúdu,ktorýztohovyvodídôsledkyvyplývajúcezplatnéhoprávneho

poriadku, je legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ poukazuje vo svojom návrhu aj na
prieťahy v konaní, odporca odkazuje na ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z. ,
kde je explicitne uvedené, z čoho je možné výlučne vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní a to: len v prípade , ak by tieto boli
konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti

na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, právoplatnom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti , ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných
prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania, a odporca vzhľadom
na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň v súlade s ust.
§ 19 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. odporca vzniesol námietku premlčania u všetkých žalobou uplatnených
nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23. aprílom 2009, z

dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Navrhovateľ sa
vo svojej žalobe okrem iného domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny
spríslušenstvom,vymáhanejodpovinného.Preúspešnéuplatnenienárokupodľa ust.§17ods.1
zák.č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody. Od povinnosti riadne škodu preukázaťnavrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, ktorými navrhovateľ
odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu, spočívajúcu v istine s príslušenstvom,

navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha.
Nepreukázal ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a
ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že nie je možné pohľadávku
od dlžníka vymôcť a k tvrdeniu , že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky odporca poukazuje na to, že rozhodnutie o zamietnutí

iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný
rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na
súde a poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru napr. uznesenie KS v Trnave z 31.05.2012 sp.zn.
10CoE 308/2011 alebo KS v Žiline z 11.07.2012 sp.zn. 20CoE 94/2012. Navrhovateľ
mal možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním návrhu na začatie konania resp. platobným
rozkazom, čo neurobil a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta. Odporca

uviedol, že ak by aj nastala situácia, že si toto o právo navrhovateľ uplatní novým návrhom, musel by
preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume,
požadovanejodžalovanej,(čonepreukázalanipreukázaťnemôže) ažepohľadávkysúnevymožiteľnév
dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že keby nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu
okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť

navrhovateľ nepreukázal ani nepreukáže a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by
boli insolventní, zomreli a pod. Odporca je toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať
žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal
vznik ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže
byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky

týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť inak. Navrhovateľ sa ďalej
domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vo výške 20% z istiny a príslušenstva, ktorá
má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a má
kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľ uplatňoval podaním návrhu
na začatie konania. Odporca poukazuje na znenie ust. § 17 ods.2,3 zák.č. 514/2003 Z.z. a na

to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe „ frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v predmetnom
konaní irelevantné, keďže si nároky uplatňuje navrhovateľ ako právnická osoba. Samotná judikatúra na
tento aspekt poukazuje v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/675/2011, kde je uvedené, že
odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v súdnom konaní

nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a
podnikateľských plánov“ bez bližšej konkretizácie. Taktiež navrhovateľ neuviedol, v čom a ako situácia
„ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.

Navrhovateľ ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby
nevyplýva a preto odporca nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytovať jej náhrada v peniazoch. Odporca poukázal na ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka a
§ 17 ods.2,3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné priznať

žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady zodpovednosti
za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré má navrhovateľ v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky štátnej
mocizameralisvojupozornosťnaochranuspotrebiteľovajevšeobecneznáme,žepotrebuochranypráv

spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti
odporca poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/
kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia
poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u navrhovateľa súvisiace

najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100%, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. navrhovateľ je vnímaný
verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľapovažuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si navrhovateľ uplatňuje náhradu
škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa.
Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v

namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
škody ani nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodu / nemajetkovou ujmovou. odporca má za to, že navrhovateľ si stav, v ktorom sa ocitol,
zavinil sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a
najmä v súčasnosti je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky,

či už v podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy. Žiadal aj náhradu trov konania.

Účastníci konania sa na pojednávanie dňa 30.03.2016 nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní.
Neúčasť ospravedlnili, pričom odporca súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti. Navrhovateľ žiadal
pojednávanie na deň 10.03.2014 zrušiť, z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a
namietal opätovnú zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu II.ÚS/436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 bolo

zistené, že o námietke zaujatosti, ktorú opätovne predniesol navrhovateľ, bolo už Ústavným súdom
rozhodnuté tak, že sťažnosť bola považovaná za neopodstatnenú. Súd preto na námietku zaujatosti z
tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O. s. p.
neprihliadal. Dôvod neúčasti žalobcu na pojednávaní dňa 30.3.2014 súd neuznal za ospravedlniteľný.
Preto súd vec podľa ust. § 101 ods.2 O.s.p. prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom

prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Žiadostiprávnehozástupcunavrhovateľanaodročeniepojednávaniazodňa30.3.2016 podľa§115ods.
2 O.s.p. z dôvodu, že mu súd neodpovedal na jeho e-mailovú žiadosť o uvedenie ich spisovej značky
nevyhovel, pretože bolo zistené, že právny zástupca navrhovateľa e-mailom požiadal dňa 21.03.2016

informačnú kanceláriu tunajšieho súdu o oznámenie ich spisovej značky a asistentka senátu túto
skutočnosť právnemu zástupcovi oznámila e-mailom oznámila dňa 22.03.2016 o 7:40 hod., teda viac
ako 5 dní pred pojednávaním.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, žiadosti súdneho exekútora na udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosti oprávneného (navrhovateľa) na zmenu
exekútora, rozhodnutia exekučného súdu s doručenkou a zistil tento skutkový stav veci:

Súdny exekútor Bc. Ing. Ivan Šteiner so sídlom v Novom Meste nad Váhom podal dňa 11.02.2005
na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného

POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému W. N., bytom Trenčín pre vymoženie
(6.350,- Sk) t.j. 210,78 eur, istiny s príslušenstvom a poverenie mu bolo udelené dňa 10.03.2005.

Dňa 20.09.2010 podal oprávnený - navrhovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora.

Okresný súd Trenčín o tejto zmene exekútora nerozhodol, ale rozhodol uznesením zo dňa 22.03.2012
č.k.26Er/271/2005-36,EX44/2005vspojenísuznesenímKrajskéhosúduvTrenčínezodňa22.12.2014
č.k. 16CoE/385/11-84 o neprípustnosti exekúcie.

Od podania žiadosti o zmenu súdneho exekútora dňa 20.09.2010 do vydania predmetného uznesenia

dňa22.03.2012exekučnýmsúdompoodpočítaní30-dňovejzákonnejlehotyuplynuladoba17mesiacov.

Podľa § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (v znení od 01.09.2005 do 01.12.2006)
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia

návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (v znení od 01.12.2006)
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia

návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 3 ods.1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom zaškodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 6 ods.1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení neskorších predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1

možnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnémurozhodnutiuriadnyopravnýprostriedok
podľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitného
zreteľa.

Podľa § 6 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v
znení neskorších predpisov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán

verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení neskorších predpisov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení neskorších predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, v znení neskorších predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa§17ods.1,2,3citzák.(1)uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovuje

inak.(2)Vprípade,akibasamotnékonštatovanieporušeniapráva niejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote
a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1,2,3 cit. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena

právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré
priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované
a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa článku 3 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktoré nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou, štandardnou zmluvnou.

Podľa článku 4 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.7, nekalosť zmluvných podmienok
sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky

zmluvyalebonainúzmluvu, odktorejzávisí. Hodnotenienekalejpovahypodmienoksanevzťahujeani
k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj na tovar
alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné

Podľa článku 6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov
hospodárskejsúťažeexistovaliprimeranéaúčinnéprostriedky,ktorébyzabránilisúvislémuuplatňovaniu
nekalýchpodmienokvzmluváchuzatvorených sospotrebiteľmizostranypredajcovalebododávateľov.

V danom prípade sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy nesprávnym
úradným postupom okresného súdu z dôvodu, že exekučný súd postupoval nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Výšku
škody vyčíslil znaleckým posudkom na sumu minimálne 31,68 eur ako vynaložené náklady spojené
so správou a vymáhaním pohľadávky v období rokov 2009-2012 na každý jednotlivý spis. Táto suma by

ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene exekútora by dodržal
zákonom stanovenú dobu.

Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Výšku majetkovej škody súd vyčíslil ako náklady spojené so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu počas rokov 2009-2012 na základe znaleckého posudku vo výške minimálne 31,68 eur na každý
spis. Súd bol názoru, že skutočná škoda, ktorú navrhovateľ žaluje mohla vzniknúť iba počas tvrdenej

nečinnosti súdu a táto podľa exekučného spisu bola v trvaní 17 mesiacov. Okrem toho bol súd názoru,
že navrhovateľ musel spravovať pohľadávky aj v čase nečinnosti súdu a mohol do rozhodnutia súdu
vykonávať úkony. Súd vyčíslenú škodu nepovažoval za skutočnú škodu.

Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať

rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ustálenejpraxeústavnéhosúduniekaždéprekročeniezákonnejlehotyautomatickyznamená,žedošlok
nesprávnemu úradnému postupu, pretože je nutné skúmať všetky okolnosti, ktoré k tomuto prekročeniu
viedli. K predpokladu vzniku zodpovednosti bol súd názoru, že tunajší súd nie je kompetentnýpreskúmavať procesný postup iného všeobecného súdu, pretože takýmto kompetentným súdom je len
Ústavný súd SR (KS Nitra 9Co 285/2011). Navrhovateľ nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, ani dôkaz
o konštatovaní prieťahov v namietanom exekučnom konaní, čím nebolo preukázané splnenie tohto

predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu.

Inak bol súd názoru, že postup exekučného súdu, nemožno označiť za rozporný so zákonom
a lehotou, teda nemožno ho charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní, pretože musel skúmať
platnosť spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnutie rozhodcovského súdu v zmysle súčasnej judikatúry. So

vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho
zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č.
93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a
záverečných ustanovení k úpravám účinným od 01.04.2004 (§ 897f ods.3) spotrebiteľské zmluvy podľa
§ 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami

§ 53 a54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch
aj s ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu
s ust. § 53,54 a 57 tohto zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné
záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym
poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme

spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by
zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnému v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto
zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe

čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a
po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský
rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné
zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zastavil exekúciu v zmysle čl. 7 Smernice, aby
nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento

štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok
zaspôsobilýexekučnýtitulažalobcasimoholsvojeprávonavymoženieistinyspríslušenstvomvymáhať
žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia a získať nový exekučný
titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia navrhovateľa, že už nebolo možné získať iný
exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené

a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti
vyplývali. V konečnom dôsledku navrhovateľ si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním,
teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné
súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal
dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok čase dlhšom ako 30 dní a

nemusel by zastavovať exekúciu. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil
vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen
Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku a
poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.Na základe uvedeného zároveň nebola zistená ani príčinná súvislosť medzi porušením práva a škodou.
Nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd, ale samotný povinný tým,

že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Navrhovateľ poukazuje
na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa pri každom podnikaní
s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ aj tým, že si z 2 možných
alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským
(súkromnoprávnym) konaním resp. formu notárskej zápisnice, teda dal prednosť tomuto orgánu pred

všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho jedno z rizík jeho podnikania a musí
znášať následky takéhoto vlastného výberu.

V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to
nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani
výška skutočnej škody a súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd tvrdí, že keď neboli splnené zákonné
predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za majetkovú ujmu, zároveň nie sú splnené ani zákonné
podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Súd bol názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z.,
aj keď navrhovateľ neuviedol, kedy presne sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná premlčacia
doba neuplynula od vydania rozhodnutia dňa 22.03.2012 do dňa podania žaloby dňa 27. 09.2012.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu

trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín
písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum, v počte 2 rovnopisov) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 42 O.s.p.).

Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
221 ods. 1 O. s. p.).