Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/193/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010101
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:9014010101.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a

členiek senátu a JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: Bc. H. P.,
bytom H. XX, XXX XX H., zastúpený advokátkou: JUDr. Ľuba Berezňaninová, Hlavná 45, 080 01 Prešov,
proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, 813 31 Bratislava, za
účasti: 1/ I. H., A. XX, XXX XX A., 2/ Obec Čelovce, Čelovce 49, 082 14 Pušovce, 3/ Cirkevný zbor
ECAV Chmeľovec, Ev. a. v. farský úrad, 082 12 Chmeľovec 25, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. MK 1880/2014-221/9499 zo dňa 28.05.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. zamieta.

Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

Pribratým účastníkom konania súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Žalobca sa včas podanou žalobou, doručenou na Najvyšší súd SR dňa 7.8.2014 a postúpenou
tunajšiemu súdu dňa 12.9.2014, domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. MK 1880/2014-221/9499 zo dňa 28.05.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
Pamiatkového úradu č. PUSR-2014/197812/6324 zo dňa 31. januára 2014. Prvostupňovým
rozhodnutím zo dňa 31. januára 2014 Pamiatkový úrad SR vyhlásil ochranné pásmo nehnuteľnej
národnej kultúrnej pamiatky: Kostola ev. a. v. v Čelovciach (ďalej len ochranné pásmo), evidovanej v
Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR pod číslom 274/0, parc. č. X, súpisné č. XX, katastrálne

územie M., LV č. XXX.

V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie založilo právny stav, ktorým došlo k právoplatnému
obmedzeniu vlastníckych práv žalobcu k parcelám č: XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX,
XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX. K uvedenej skutočnosti došlo na základe ust. § 18 ods.
1 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu. Namietal, že pamiatkový úrad nezačal konanie
o vyhlásenie ochranného pásma NKP už v rokoch 2003-2006, keď prebiehala posledná rekonštrukcia

predmetnej NKP, keď pamiatkový úrad dohliadal nad vykonávaním tejto rekonštrukcie a mal teda
vedomosť, že bude potrebné predmetnú NKP chrániť, a to aj vyhlásením ochranného pásma.Žalobca ďalej namietal aj postup pamiatkového úradu, keď pristúpil na zmenu umiestnenia vrcholu
pohľadového uhla č. 7, oproti pôvodnému pohľadovému uhlu č. 4. Samotné posunutie vrcholu
pohľadového uhla č. 7 severne oproti pôvodnému rozhodnutiu naznačuje, že sám pamiatkový úrad

a aj ministerstvo uznali, že pôvodný zámer vyhlásenia ochranného pásma NKP je neudržateľný
a svojím rozsahom presahuje rámec pamiatkového zákona. Pomerne zásadná zmena umiestnenia
vrcholu pohľadového uhla č. 7 sa však neodrazila v zmene hraníc ochranného pásma NKP, hoci tu
vzhľadom na túto zmenu nastala potreba zmenšenia jeho pôvodného rozsahu. Je názoru, že rozsah
ochranného pásma tak, ako je vymedzený napadnutým rozhodnutím je neprimeraný aj s ohľadom na

to, že predmetná NKP je situovaná na vyvýšenom mieste. To samo o sebe zabezpečuje pomerne
dobrý výhľad na NKP aj keby sa pod vrcholom pohľadového uhla č. 7 povolila výstavba rodinných
domov bez stanovených obmedzení (regulatívov). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva,
že pre prípad, že by sa určené ochranné pásmo NKP zmenšilo tak, že na parcelách žalobcu by
sa povolila „neregulovaná“ individuálna bytová výstavba, došlo by tým k mohutnej zástavbe, ktorá
by narušila okolité prostredie a krajinný ráz predmetnej NKP. Podľa jeho názoru v žiadnom prípade

nie je možné, aby na pozemkoch, ktorých vlastníkom je žalobca mohlo dôjsť k akejkoľvek výstavbe,
ak by neexistovalo ochranné pásmo NKP, resp. by sa na uvedené pozemky vôbec nevzťahovalo.
Takejto ničím neregulovanej výstavbe bráni jednak zákon č. 50/1976 Zb. a
tiež vyhláška Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z.z.. Z povahy tohto územia, ako aj z
územnoplánovacejdokumentácieobceČelovce,vyplýva,žejedinýdruhvýstavby,ktorýsavtomtoúzemí

predpokladá, je individuálna bytová výstavba, ktorá musí spĺňať základné požiadavky na výstavbu.
Zdôraznil, že obec Čelovce vzhľadom na počet obyvateľov nebola povinná územný plán vyhovovať.
Vzhľadom na druh dotknutých parciel - stavebné pozemky, bolo už v čase začatia konania o vyhlásenie
ochranného pásma NKP zrejmé, že sa na nich bude stavať. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že
žalovaný na túto skutočnosť dostatočným spôsobom neprihliadali. Žalobca je názoru, že správny orgán

mal pri vyhlasovaní ochranného pásma NKP k dotknutým parcelám pristupovať tak, ako keby už boli
zastavané. Žalobca na základe potvrdenia obce Čelovce, ktoré mu bolo vydané ešte pred vyhlásením
ochranného pásma NKP, previedol niektoré parcely na nových vlastníkov, kedy ešte nevedel, že k
dotknutým pozemkom prebieha konanie o vyhlásenie ochranného pásma NKP. Z uvedeného dôvodu
vznikli žalobcovi ťažkosti v súvislosti s predajom predmetných parciel.

Žalobca napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené a predčasné, pretože správny
orgán nedostatočne zistil skutkový stav. Žalovaný neodôvodnil svoj postup, keď ponechal hranice
ochranného pásma NKP nezmenené, hoci došlo k zmene umiestnenia vrcholu pohľadového uhla č. 7.
Nesúhlasí s konštatovaním žalovaného, že vyhlásenie ochranného pásma nezasahuje do vlastníckeho

práva. Je názoru, že správne orgány prekročili svoju právomoc, keď vo svojich rozhodnutiach napriek
tomu, že opakovane deklarovali, že pri vymedzovaní ochranného pásma NKP nedochádza k zásahom
do vlastníckeho práva a zároveň prihliadli na vlastnícke právo žalobcu k dotknutým pozemkom.
Argumentácia, ktorú správne orgány v súvislosti s odôvodnením bezodplatných zásahov do vlastníckych
práv dotknutých účastníkov používa, je neprijateľná. Žalobca nespochybňuje skutočnosť, že je vo

všeobecnom záujme chrániť kultúrne dedičstvo, avšak tento záujem nie je absolútny.

Má za to, že zákonodarca v prípade obmedzenia vlastníkov nehnuteľností, ktoré nie sú kultúrnymi
pamiatkami, ale nachádzajú sa v ochrannom pásme NKP, nerešpektoval požiadavku zachovania
spravodlivej rovnováhy pri ochrane základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1

dodatkovéhoprotokolu.Kuvedenejsituáciidošlozdôvodu,ževlastnícinehnuteľnostínachádzajúcichsa
v ochrannom pásme NKP nemajú podľa zákona č. 49/2002 Z.z. právo na náhradu preukázateľnej
ujmy, ktorá im vznikne rozhodnutím podľa tohto zákona. Žalobca preto napadnuté rozhodnutie považuje
za výraz diskriminácie. Ust. § 28 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. - vylúčilo vlastníkov
nehnuteľností, ktoré nie sú kultúrnymi pamiatkami a ktoré sa nachádzajú v ochrannom pásme NKP z

práva na primeranú náhradu ujmy, ktorá im vznikla v dôsledku zásahu do vlastníckeho práva. Ust. § 28
ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. preto považuje za diskriminačné a v rozpore s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čl.
13 ods. 3 ústavy a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR. Podľa jeho názoru právna úprava primeranej náhrady
ujmy spôsobenej aplikáciou ustanovení zákona 49/2002 Z.z., ktoré sa dotýkajú vlastníkov nehnuteľných
vecí, ktoré sa nachádzajú v ochrannom pásme NKP je diskriminujúca. Týmto vlastníkom totiž predmetný

zákon žiadnu kompenzáciu nepriznáva. Žalobca preto navrhol súdu, aby konanie prerušil v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože meritórne rozhodnutie o nej je závislé od otázky, ktorú nie je oprávnený
riešiť v tomto súdnom konaní. Dôvodom je zistený rozpor ust. § 28 ods. 4 písm. b) zákona č. 49/2002
Z.z. s čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy.II.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.11.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v
predmetnom správnom konaní správny orgán postupoval v súlade so Správnym poriadkom, skutkový
stav bol dostatočne a riadne zistený. Poukázal, že žalobca napáda rozsah vymedzeného ochranného
pásma iba vyslovením nesúhlasu (z dôvodu obmedzenia plánovanej stavebnej činnosti žalobcu),
pričom svoje tvrdenia neopiera o žiadne odborné dokumenty (napr. odborné vyjadrenie alebo znalecký

posudok), ktoré by rozsah ochranného pásma, tak ako ho určili špecializované orgány štátnej správy,
z odborného hľadiska spochybňovali.

III.

Uznesením tunajšieho súdu č.k. 1S 193/2014-42 zo dňa 20.05.2015 boli do konania pribratí účastníci

správneho konania:
1. I. H., A. XX, XXX XX A.,
2. Obec Čelovce, Čelovce 49, 082 14 Pušovce,
3.CirkevnýzborECAVChmeľovec,Ev.a.v.farskýúrad,08212Chmeľovec25,nakoľkovýsledkomtohto
sporu môžu byť dotknuté aj práva a povinnosti účastníkov správneho konania, ktorí podali v zákonnej

lehote odvolanie proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zo dňa 31.1.2014, a to konkrétne obec
Čelovce, Čelovce 49, 082 14 Pušovce, I. H., A. XX, XXX XX Lesíček.

Pribratý účastník obec Čelovce vo vyjadrení zo dňa 17.7.2015 uviedol, že trvá na všetkých svojich
podnetochanámietkach,protirozhodnutiamPÚSR,ohľadnevyhláseniaochrannéhopásmaokoloEv.a.

v. Kostola (NKP) v obci Čelovce. Obec Čelovce s takýmto rozhodnutím nesúhlasila, a preto dala podnet
na Ministerstvo kultúry SR vo veci: Preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania č.: 108/2014
zo dňa 23.06.2014, podľa § 65 ods. l správneho poriadku, ktorý preskúmala osobitná komisia (§ 61 ods.
2) na svojom zasadnutí dňa 19.8.2014 a konštatovala, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonom. Obec sa už ďalej nemohla odvolávať.

Pribratá účastníčka konania I. H. vo vyjadrení zo dňa 19.7.2015 tiež zotrvala na svojich námietkach
proti rozhodnutiu pamiatkového úradu o vyhlásení ochranného pásma okolo Evanjelického kostola v
obci Čelovce.

IV.

Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci podľa § 244 a nasl.
O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov
uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), žalobu prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 4.2.2016

a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách
citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,
ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán

oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.

Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. MK
1880/2014-221/9499 zo dňa 28.05.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Pamiatkového úradu č.
PUSR-2014/197812/6324 zo dňa 31. januára 2014. Prvostupňovým rozhodnutím Pamiatkový úrad

SR vyhlásil ochranné pásmo nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky: Kostola ev. a. v. v Čelovciach,
evidovanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR pod číslom 274/0, parc. číslo X., súpisné
číslo XX, katastrálne územie M., LV č. XXX.Z obsahu súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že správne konanie vo veci vyhlásenia
ochranného pásma NKP začal Pamiatkový úrad SR na základe podkladu, ktorým je návrh na vyhlásenie
ochranného pásma nehnuteľnej NKP Čelovce, Kostol ev. a. v., Prešov - Bratislava III. - a XI/2012, ktorý

vypracovali E.. H. R., H.., H. G. v spolupráci s O.. L. J., O.. H. G.. Návrh na vyhlásenie ochranného
pásma bol prerokovaný v zmysle § 23 správneho poriadku na ústnom pojednávaní dňa 07.12.2012 na
Obecnom úrade Čelovce. Obec Čelovce v priebehu správneho konania vo vyjadrení zo dňa 20.12.2012
uviedla výhrady voči rozsahu ochranného pásma, podmienkam ochrany ochranného pásma a navrhla
spôsoby riešenia niektorých častí ochranného pásma.

Žalobca k oznámeniu o začatí správneho konania a k návrhu na vyhlásenie ochranného pásma listom
zo dňa 20.12.2012 vyjadril nesúhlas s rozsahom ochranného pásma a podmienkami ochrany z dôvodu,
že na základe týchto by došlo k zamedzeniu výstavby na pozemkoch, ktoré obec Čelovce (v liste zo
dňa 10.02.2011 adresovanom žalobcovi) označila za určené na výstavbu. Pamiatkový úrad SR dňa
28.02.2013 rozhodnutím č. PÚ 13/156-9/484/GUL vyhlásil ochranné pásmo nehnuteľnej NKP Kostola

ev. a. v. v Čelovciach, evidovanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu pod č. 270/0, parc. č. X,
súp. č. XX, k.ú. M.. Žalovaný na základe podaného odvolania voči tomuto rozhodnutiu rozhodnutím č.
MK 2250/2013-221/100533 zo dňa 19.06.2013 napadnuté rozhodnutie Pamiatkového úradu SR zo dňa
28.02.2013 zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie správnemu orgánu.

Následne Pamiatkový úrad SR rozhodnutím č. PÚSR-2014/1978-12/6324 zo dňa 31.01.2014 opätovne
vyhlásil ochranné pásmo nehnuteľnej NKP. V novom rozhodnutí Pamiatkový úrad SR zohľadnil aj
námietky žalobcu a upravil v ňom podmienky ochrany ochranného pásma a s ním súvisiace diaľkové
pohľadové kužele tak, aby nebola úplne obmedzená výstavba na parcelách, ktoré sú vo vlastníctve
žalobcu. Aj voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca, obec Čelovce a I. H. odvolanie, o ktorom rozhodol

žalovaný rozhodnutím č. MK 1880/2014-221/9499 zo dňa 28.05.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie
Pamiatkového úradu zo dňa 31.01.2014.

V.

Podľa § 1 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, tento zákon upravuje podmienky
ochranykultúrnychpamiatok,pamiatkovýchúzemí,archeologickýchnálezovaarcheologickýchnálezísk
vsúladesvedeckýmipoznatkamianazáklademedzinárodnýchzmlúvvoblastieurópskehoasvetového
kultúrneho dedičstva, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, ochranné pásmo je územie
vymedzené na ochranu a usmernený rozvoj prostredia alebo okolia nehnuteľnej kultúrnej pamiatky,
pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny.

Podľa § 18 ods. 2 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, ochranné pásmo vyhlasuje na

základe stanoviska obce pamiatkový úrad rozhodnutím, v ktorom vymedzí jeho územie a podmienky
ochrany. Účastníci konania o vyhlásení ochranného pásma sú upovedomení o začatí konania formou
verejnejvyhlášky.Doručenierozhodnutiaovyhláseníochrannéhopásmasavykonáverejnouvyhláškou.

Podľa § 28 ods. 4 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, vlastník nehnuteľnosti, ktorá

nie je kultúrnou pamiatkou a ktorá sa nachádza v pamiatkovej rezervácii, v pamiatkovej zóne alebo v
ochrannom pásme,

a) má právo požiadať krajský pamiatkový úrad o bezplatné poskytnutie odbornej a metodickej pomoci,

a) je povinný s nehnuteľnosťou nakladať a užívať ju tak, aby neohrozoval pamiatkové hodnoty
nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny.

Podľa § 32 ods. 11 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, pred začatím úpravy
nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale sa nachádza v ochrannom pásme, je vlastník takej

nehnuteľnosti povinný vyžiadať si záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu, a to predložením
žiadosti o vydanie záväzného stanoviska o zámere úpravy nehnuteľnosti v ochrannom pásme. Krajský
pamiatkový úrad vydá záväzné stanovisko o zámere úpravy nehnuteľnosti v ochrannom pásme,
v ktorom určí, či je navrhovaný zámer z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom prípustný,a určí podmienky vykonania úprav nehnuteľnosti, najmä zásady objemového členenia, výškového
usporiadania a architektonického riešenia exteriéru nehnuteľnosti.

Podľa § 32 ods. 12 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, v územnom konaní, v stavebnom
konaní, v konaní o povolení zmeny stavby, v konaní o dodatočnom povolení stavby, v konaní o ohlásení
udržiavacích prác, v kolaudačnom konaní, v konaní o zmene v užívaní stavby, v konaní o povolení
terénnych úprav, prác a zariadení alebo v konaní o odstránení nehnuteľnej kultúrnej pamiatky alebo
stavby v pamiatkovom území a v ochrannom pásme rozhoduje stavebný úrad na základe záväzného

stanoviska krajského pamiatkového úradu. Stavebný úrad postupuje tak aj vtedy, ak práce možno
vykonať na základe ohlásenia. Na vydanie záväzného stanoviska sa nevzťahuje všeobecný predpis o
správnom konaní.

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal súd nesporne za preukázané, že Pamiatkovému
úradu SR, ako orgánu špecializovanej štátnej správy, prináleží v zmysle § 9 ods. 1 v spojení s

§ 2 ods. 7 pamiatkového zákona identifikovať objekty, ktoré sú nositeľmi pamiatkových hodnôt v
zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 pamiatkového zákona. Takýmto nositeľom pamiatkových hodnôt je
podľa pamiatkového úradu aj nehnuteľnosť Kostol ev. a. v. v Čelovciach, pre ktoré je vyhlásená
za národnú kultúrnu pamiatku. Kostol je solitérne situovaný v krajine mimo zastavaných území na
vyvýšenine mimo zastavaných území niekdajších stredovekých dedín a jeho situovanie v krajine je aj

v súčasnosti vnímané nielen z Čeloviec, ale aj z okolitých obcí. Podľa žalovaného práve v situovaní
kostolavkrajinenavyvýšeninemedziviacerýmidnešnýmidedinamimimozástavbytýchtodedínspočíva
jeho jedinečnosť v porovnaní s inými stredovekými kostolmi v regióne Šariša. Okrem historických a
architektonických hodnôt samotnej sakrálnej architektúry kostola, jeho výraznou hodnotou je hodnota
urbanistická, pohľadovo dominantné, solitérne umiestnenie v krajine mimo obecnej zástavby. To má

okrem krajinotvorného hľadiska aj významnú hodnotu historickú ako doklad stredovekého osídlenia a
vývoja cirkevnej organizácie v regióne Šariša.

Vzhľadom k demografickému vývoju v okolí uvedeného kostola - národnej kultúrnej pamiatky a k potrebe
jej ďalšej ochrany, správny orgán vymedzil územie ochranného pásma na ochranu a usmernenie rozvoja

prostredia a okolia nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky. Vymedzenie ochranného pásma národnej
kultúrnej pamiatky sleduje všeobecný spoločenský záujem, t. j. ochrana pamiatkového fondu tak, ako je
definovaná pamiatkovým zákonom a má za cieľ usmerniť ďalší stavebný a urbanistický vývoj dotknutého
územia tak, aby sa vyššie uvedené pamiatkové hodnoty kostola a jeho okolia a tiež chránené pohľady
na kostol v budúcnosti v maximálne možnej miere zachovali a boli chránené v súlade so zákonom o

ochrane pamiatkového fondu Slovenskej republiky.

Podľa názoru súdu, keďže vyhlásením ochranného pásma, sa sleduje všeobecný spoločenský záujem,
t. j. ochrana pamiatkového fondu tak, ako je definovaná pamiatkovým zákonom, k zásahu do
vlastníckeho práva ako základného ľudského práva chráneného ústavou nedochádza. V zmysle čl.

20 ods. 3 Ústavy SR vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu iných alebo v rozpore so
všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské
zdroje, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nadmieru ustanovenú zákonom. Predmetné
rozhodnutie súčasne vychádza zo znenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti
možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd a pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.
Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy SR). Súd sa v
plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením žalobcovej námietky uvedenej aj v odvolaní voči
prvostupňovému rozhodnutiu, že vyhlásením ochranného pásma výkon vlastníckeho práva žalobcu
neobmedzil, pretože vlastník pozemkov spadajúcich do ochranného pásma bude povinný postupovať

v súlade s ustanoveniami§ 32 pamiatkového zákona. Vyhlásením nehnuteľnosti za národnú kultúrnu
pamiatku a vyhlásením ochranného pásma v zmysle pamiatkového zákona nie je vylúčená možnosť
následných stavebných zásahov a aktivít na ich území. Každá takáto činnosť je regulovaná ustanovením
§ 32 pamiatkového zákona (pri ochrannom pásme ustanovením § 32 ods. 5 pamiatkového zákona) a
podlieha procesu schvaľovania miestne príslušným krajským pamiatkovým úradom tak, aby bolo možné

dodržať podmienky základnej ochrany národnej kultúrnej pamiatky v zmysle § 27 pamiatkového zákona.
Posudzovanie zámerov obnovy národnej kultúrnej pamiatky a stavieb na ploche ochranného pásma je
individuálny proces, ktorý rešpektuje osobité pamiatkové hodnoty národnej kultúrnej pamiatky.Žalobca namietal, že žalovaný neodôvodnil rozsah ochranného pásma pri zmenenom pohľadovom uhle
č. 7, kedy podľa jeho názoru mal byť rozsah ochranného pásma zmenšený. Tu je namieste uviesť,
že správny orgán rozsah vymedzenia ochranného pásma v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

riadne odôvodnil, odborná argumentácia týkajúca sa potreby vyhlásenia a rozsahu ochranného pásma
je obsiahnutá v návrhu na vyhlásenie ochranného pásma dotknutej NKP, s ktorým bol žalobca
oboznámený. Účastníkom správneho konania o vyhlásení ochranného pásma NKP bola okrem žalobcu
aj obec Čelovce, ktorí podali voči výhrady voči rozsahu ochranného pásma, podmienkam ochrany
ochranného pásma (20.12.2012). Pamiatkový úrad v snahe pomôcť obci usmerniť rozvoj obce a

výstavbu z hľadiska záujmov ochrany pamiatkového fondu oproti prvému návrhu ochranného pásma
upravil a korigoval usmernenia a podmienky ochrany aj posunutím chráneného pohľadového uhla č.
7 v súvislosti s umožnením regulovanej výstavby pozdĺž východnej strany novovybudovanej cesty.
Z administratívneho spisu mal súd tiež preukázané, že obec Čelovce neakceptovala odporúčanie
Pamiatkového úradu SR, aby schvaľovanie územno-plánovacej dokumentácie odložila až na čas po
vydaní právoplatného rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma, pretože obec bude musieť v rámci

zmien a doplnení zapracovať do územnoplánovacej dokumentácie aj podmienky ochrany pamiatkového
fondu. Napadnutým rozhodnutím tak vyhovel žalobcovi, keď upravil situovanie pohľadového uhla č. 7
a usmernil výstavbu v línii rodinných domov pozdĺž parcely č. XXX/XX, aby nebola úplne obmedzená
výstavba na parcelách, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu. Urobil tak aj napriek skutočnosti, že ak sa táto
výstavby zrealizuje, bude znamenať istým spôsobom rušivý zásah do prostredia kultúrnej pamiatky.

Krajskýsúdtaktiežakceptovalnámietkužalovaného,prečokvyhláseniuochrannéhopásmaPamiatkový
úrad nepristúpil už v rokoch 2003-2006. Pamiatkový úrad uviedol, že zabezpečuje agendu vyhlasovania
ochranných pásiem NKP v územnom rozsahu celej Slovenskej republiky a pri spracovávaní jednotlivých
návrhov je limitovaný svojimi personálnymi možnosťami. Pamiatkový úrad chráni pamiatkový fond

kontinuálne.

Žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím mu bola spôsobená ujma a v zmysle
pamiatkového zákona mu neprislúcha právo na náhradu preukázateľnej ujmy. Krajský súd v zhode s
právnym názorom žalovaným konštatuje, že pamiatkový zákon vo vzťahu k problematike vyhlasovania

ochranného pásma národných kultúrnych pamiatok požiadavku žalobcu na kompenzáciu ujmy nerieši.
Opiera sa o zásadu, že ochrana kultúrneho dedičstva je verejným záujmom. Odborné dokumenty na
základe ktorých správny orgán začal konanie o vyhlásení ochranného pásma (výskum v teréne, dva
návrhy na vyhlásenie, ústne pojednávanie, odborné konzultácie k problematike, opakovaná ohliadka
územia a dve rozhodnutia) sú toho dôkazom. Pamiatkový úrad dôsledne skúmal primeranosť a

odôvodnenosť podmienok určených pre územie ochranného pásma, a preto aj v konaní po opätovnom
dôslednom zvážení opodstatnenosti podmienok a závažností ich dôvodov akceptoval niektoré návrhy
účastníkov konania. Vyhlásením ochranného pásma národnej kultúrnej pamiatky nie sú obmedzené
vlastníckeprávaúčastníkovkonaniasmerujúcekzmenevlastníctva.Účastníkkonaniamôžekedykoľvek
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v ochrannom pásme bez obmedzenia predať. Vyhlásením ochranného

pásma bude vlastník pozemkov spadajúcich do územia ochranného pásma povinný postupovať v súlade
s ustanoveniami pamiatkového zákona, výkon jeho vlastníckych práv ako taký rozhodnutím žalovaného
obmedzený nie je. Vlastník dotknutých pozemkov je v prípade vyhlásenia ochranného pásma aj naďalej
so svojím vlastníctvom oprávnený nakladať, a to v rozsahu podmienok ustanovených pamiatkovým
zákonom.

Žalobca v podanej žalobe navrhol súdu, aby konanie prerušil v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.,
pretožerozhodnutievovecijezávisléodotázky,ktorúniejesúdoprávnenýriešiťvtomtosúdnomkonaní,
pretože ust. § 28 ods. 4 písm. b) zákona č. 49/2002 Z.z. nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 12 ods.
1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 3 Ústavy SR.

Tomuto návrhu súd nevyhovel s poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyjadrené v rozhodnutí sp.zn. 4Sžo/36/2012 zo dňa 18.9.2012, ktorý v obdobnej veci judikoval, že
„pochybnosť o tom, že všeobecný záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd.

Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá
vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie
súladu právneho predpisu s ústavou, alebo medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý
návrh podáva a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musí prijať osobné (vnútorné) presvedčenie,že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie
presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu "robil poštára" s ústavným súdom.
(Uznesenie ústavného súdu, sp.zn. III. ÚS 99/08 zo dňa 1.4.2008, tiež uznesenie ústavného súdu sp.

zn. II. ÚS 420/2010 zo dňa 6.10.2010). Ustanovenie § 109 O.s.p. dáva súdu fakultatívnu možnosť a nie
povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska“.

V tomto štádiu konania súd nepovažoval za potrebné potupovať v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b)
O.s.p., a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v
žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného, ako aj preskúmavané
rozhodnutie bolo v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému

žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal. O trovách konania pribratých účastníkov súd rozhodol
tak, že im ich náhradu nepriznal, nakoľko § 250k ods. 1 O.s.p. umožňuje priznať náhradu trov konania
len úspešnému žalobcovi, pribratý účastník nemá právo na ich náhradu. Nemožnosť priznania náhrady
trov konania účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá
O.s.p., by síce mohla byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej

strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu, alebo žalovaného spravodlivo žiadať, aby
nahradil trovy vzniknuté účastníkom, ktorých súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. pribrať
do konania, hoci žalobca a žalovaný ich pribratie do konania ovplyvniť nemohli. V tejto súvislosti súd
dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.5.2012, sp. zn. 2Sžp
25/2011, v ktorom bolo konštatované, že účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a

v prípade, ak realizuje svoje právo na právne zastúpenie v tomto postavení, je povinný si náklady
spojené s takýmto zastúpením znášať sám. Konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku nie je konanie sporové v zmysle tretej časti Občianskeho súdneho poriadku; v
správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov a výsledok
súdneho prieskumu závisí od toho, či správny orgán dodržal zákon, alebo nie. Ustanovenie § 250 ods.

1 Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu k pribranému účastníkovi konania je potrebné vykladať tak,
že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takéhoto účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v
jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžp 25/2011
z 30.5.2012).

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z.) v znení zákona č. 33/2011.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd

v Bratislave, písomne, dvojmo.

Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p).

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.;
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností;
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam;e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.);
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.