Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/126/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108207518
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5108207518.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľa: Ing. M. Z.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J., T. Z. č. X, právne zastúpeného JUDr. Mariánom Ďuranom, advokátom, so
sídlom J., E. X, proti odporcovi: P E R E X, a. s., so sídlom Trnavská cesta 39/A, Bratislava, IČO: 00
685 313, právne zastúpený spoločnosťou LEGAL PROFESSIONALS, s. r. o., so sídlom Sartorisova 12,

Bratislava, IČO: 36 857 998, o návrhu navrhovateľa o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/67/2008-563 zo dňa 07.05.2015
v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 27C/67/2008-603 zo dňa 17.2.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 119,61
eur na účet právneho zástupcu odporcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť
uhradiť odporcovi trovy konania vo výške 2.688,71 a trovy právneho zastúpenia vo výške 14.772,53 eur
právnemu zástupcovi odporcu na účet vedený v A. A., a. s., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

Pokiaľ ide o tvrdený zásah do práva na ochranu osobnosti, tu súd poukazuje na tú skutočnosť, že

zásahom môže byť len nepravdivé tvrdenie, alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práva na ochranu
osobnosti. Keďže informácie, ktoré sú obsahom žalovaného článku, sú pravdivé a boli v každom
jednotlivom prípade preukázané buď svedeckou výpoveďou alebo listinným dôkazom, nie je možné
hovoriť o tom, že by boli informácie nepravdivé a už vôbec nie o tom, že by došlo k zásahu do práva na
ochranu osobnosti tak, ako to ustanovuje § 11 a nasl., ust. OZ. Tieto informácie, ktoré boli uverejnené v
žalovanom článku, boli pravdivé a korektné a v žiadnom prípade nedošlo k zásahu do práv na ochranu
osobnostinavrhovateľaokremjednéhodôvodu,žeautobusymalaprenajímaťbývaláfirmanavrhovateľa,

ktorú v súčasnosti vlastní manželka. Nebola to manželka, ale dcéra navrhovateľa.
Je potrebné uviesť, že občianskoprávna ochrana fyzickej osoby sa poskytuje iba proti takému zásahu do
osobnostných práv, ktorý možno kvalifikovať ako neoprávnený, teda protiprávny a nedovolený, pričom
neoprávnený je len taký zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a skutočnosťou. A takým
je iba nepravdivé tvrdenie o fyzickej osobe, ktoré zasahuje do jej osobnosti. V danom prípade tieto
podmienky v konaní splnené neboli a zo žiadneho vykonaného dokazovania táto skutočnosť nevyplýva,

práve naopak informácie, ktoré boli uverejnené v žalovanom článku v plnom rozsahu korešpondujú s
listinnými dôkazmi, ktoré v tomto konaní produkoval predovšetkým odporca. Informácie produkované v
tomto článku boli pravdivé, nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti.Súd má za to, že uvedené informácie v článku boli pravdivé a nemohlo dôjsť k zásadu do práva na
ochranu osobnosti. Odporca publikoval v denníku Pravda zo dňa 04.02.2005 ospravedlnenie. To treba
však považovať za tú skutočnosť, že sa ospravedlnil za niečo, za čo ospravedlniť nemal a čo bolo v

konaní preukázané ako pravdivé musí postačovať v danom prípade, a to napriek tomu, že tu neboli
splnené podmienky pre priznanie práva na ochranu osobnosti.
Je pravdou, že po tom, ako sa stal rozsudok právoplatný, musel si odporca splniť svoju povinnosť
a uverejniť ospravedlňujúci článok na adresu navrhovateľa. Dodatočne, v ďalšom dokazovaní však
bolo preukázané, že informácie uvedené v tomto článku boli pravdivé (znova súd podotýka, že okrem

informácie, že firmu SAD s. r. o., Žilina nevlastnila manželka navrhovateľa).
Z výpisu z obchodného registra je zrejmé, že sa jednalo o bývalú firmu navrhovateľa, kde bol konateľom
aj spolumajiteľom tejto firmy. Keď sa stal riaditeľom š. p. v Považskej Bystrici, firmu previedol na svoju
dcéru.
Pokiaľ ide o sumarizáciu uvádzaných skutočností v článku, súd má za to, že v konaní bola dôkazmi
preukázaná skutočnosť, že voči navrhovateľovi boli sťažnosti zamestnancov, kde navrhovateľom

napadnutá informácia bola preukázaná ako pravdivá jednak anonymným podaním, ktoré bolo voči
navrhovateľovi podané, táto skutočnosť vyplýva najmä zo zápisnice z rokovania Dozornej rady SAD š.
p. Považská Bystrica zo dňa 27.07.1999.
Ďalej boli zistené porušenia zákonov, a to používanie súkromného motorového vozidla a autobusov,
a to svedeckou výpoveďou svedka I. a výsledkami kontroly Krajského úradu dopravy Trenčín. Za

ďalšie, pokiaľ ide o zlé nakladanie so štátnym majetkom, toto bolo preukázané jednak svedeckou
výpoveďou svedka I., ktorý potvrdil, že namiesto opráv kmeňových autobusov SAD š. p. Považská
Bystrica boli uskutočnené prenájmy od súkromných spoločností vrátane SAD s. r. o., Žilina, teda
spoločnosti navrhovateľa, v ktorej má aj v súčasnosti navrhovateľ majetkovú účasť.
Takisto sa javila ako pravdivá aj skutočnosť, že prenajímal autobusy z bývalej svojej firmy. To, že

spoločnosť SAD s. r. o., Žilina riadila manželka navrhovateľa, je v tomto prípade absolútne irelevantné,
pretože táto informácia sama osebe v spojení s inými informáciami nemohla spôsobiť žiadny zásah
do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Navyše manželka navrhovateľa nebola účastníkom tohto
konania, pretože predmetom tohto konania je len právo na ochranu osobnosti navrhovateľa.
Pokiaľ ide o tvrdenie v článku, že sa aktivity diali bez vyhlásenia verejnej súťaže, tak túto informáciu tak,

ako ju tvrdil v žalobe navrhovateľ, tak táto bola vytrhnutá z kontextu článku a týkala sa nákupu autobusov
z SAD s. r. o., Žilina a táto informácia je v plnom rozsahu pravdivá a súvisí s nákupom autobusov pre
SAD š. p. Považská Bystrica na základe uzavretých nájomných zmlúv medzi obchodnou spoločnosťou
a š. p., ktorý takéto niečo umožňoval.

Čo sa týka právneho posúdenia, treba poukázať na nasledovné:
Osobitnosťou prejednávanej veci je stret dvoch základných slobôd chránených medzinárodnoprávnymi
a ústavnoprávnymi dokumentmi. Na jednej strane je tu sloboda prejavu a s tým súvisiaca sloboda tlače,
na strane druhej je tu právo navrhovateľa na ochranu súkromia - na česť, dôstojnosť a ochranu mena,
čo je determinované tým, že navrhovateľ v čase uverejnenia článku bol riaditeľom š. p., teda osobou

platenou z verejných prostriedkov. Z toho vyplýva, že je povinný strpieť väčšiu mieru zverejňovania
informácií o svojej osobe ako bežný občan, a to nielen informácií pozitívnych.

Prípadná neoprávnenosť zásahu musí byť preto posudzovaná v zmysle ust. § 11 na nasl. Občianskeho
zákonníka vykladaným ústavne konformným spôsobom, rešpektujúc úpravu práv a slobôd vyplývajúcu

z Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a listiny základných a práv a slobôd, hľadajúc
zachovanie proporcionality medzi uvedenými právami. Média zohrávajú v demokratickej spoločnosti
dôležitú úlohu. Sloboda prejavu je základným atribútom demokratickej spoločnosti. Je vymedzená v
článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Rovnako z tohto článku vyplývajú obmedzenia,
ktoré sú povinné médiá dodržať. Šírenie informácií a myšlienok je právom i povinnosťou médií v

demokratickej spoločnosti za zachovania ich povinnosti a zodpovednosti.

Právo na slobodu prejavu, blízke jeho obsahu sú predovšetkým otázky spojené so zabezpečením
politického pluralizmu. Je úlohou médií pri rešpektovaní práv iných osôb prinášať informácie o všetkých
otázkach verejného záujmu. Za vec verejnú, resp. verejného záujmu možno nepochybne považovať aj

riadenie š. p. a nakladanie s prostriedkami štátneho rozpočtu. Sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na
informácie a myšlienky, ktoré sú priaznivo očakávané alebo označované ako neútočné, ľahostajné, ale
tiež na tie, ktoré sú negatívne.Osobitný režim z hľadiska Európskej judikatúry majú tzv. difamačné informácie. Pokiaľ niekto, najmä
médiá, zverejní o niekom difamačnú informáciu, je dôležité skúmať, či sa mohol spoliehať na pravdivosť
difamačnej informácie, ktorú šíri, či podnikol kroky k overeniu si jej pravdivosti v dostupnej miere, ak

sám nemal dôvod neveriť jej. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si
šíriteľ neoverí jej pravdivosť dotazom na osobu, ktorej sa týka a nezverejní jej stanovisko. Dôležité
pre zváženie legitímneho zverejnenia informácie je skúmanie motívu zverejnenia, pričom by nešlo o
legitímne zverejnenie, pokiaľ by dominantným dôvodom jej zverejnenia bola snaha poškodiť difamovanú
osobu.

V konkrétnom prípade odporca postavil svoju obranu na tvrdení, že zverejnené informácie čerpá od
priamych nadriadených navrhovateľa. KS opakovane konštatoval, že ide o legitímnu a vo všeobecnosti
akceptovateľnú obranu, ktorá korešponduje s judikatúrou ÚS SR, ako aj judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (nález ÚS SR IV. ÚS 107/2010), v zmysle ktorého ÚS konštatoval, že novinári nemôžu
znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu. Naopak, je na orgánoch štátu,

aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov verejnosti sprístupniť
v súlade s platnými právnymi predpismi. Aj v konkrétnom prípade je potrebné vychádzať aj z nálezu ÚS
I. ÚS 2/99, v ktorom ÚS konštatoval, že každý má právo spoľahnúť sa na to, že štátny orgán voči nemu
koná v súlade s ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne dôsledky, pretože tak štátny
orgán nekoná.

Z kontextu článku, ktorý bol uverejnený v denníku Pravda 31.08.1999 pod názvom „Odvolaný riaditeľ
SAD“, vyplýva, že po vecnej informácií o tom, že Minister dopravy, pôšt a telekomunikácií B. M. odvolal
s účinnosťou od 1. septembra 1999 M. Z., ktorý bol poverený riadením š. p. SAD Považská Bystrica,
nasleduje drobnejším písmom pasáž, ktorá začína slovami „ako uviedol generálny riaditeľ sekcie cestnej

amestskejdopravyMinisterstvaB.I.dôvodom....“.Pretovsúladesoznenímtohtočlánkuautorkačlánku
uviedla, že informácie, ktoré boli uverejnené v tomto článku, pochádzajú od Ing. I..

Obrana odporcu je potom súladná jednak s obsahom uverejneného článku, ako aj so svedeckou
výpoveďou autorky článku, ktorej neodporuje ani svedecká výpoveď Ing. I., ktorý síce s odstupom

času nevedel potvrdiť, či poskytol alebo neposkytol konkrétny rozhovor, jeho poskytnutie nevylúčil.
Naopak, tento svedok uviedol, že týždenne poskytoval pre novinárov niekedy aj desať rozhovorov.
Nezanedbateľný je však fakt, že Ing. I. aj s odstupom času potvrdil informácie, ktoré sú uvedené
v napadnutom článku, a to informáciu, že navrhovateľ prenajímal autobusy, ktoré boli vedené vo
firme jeho manželky, resp. dcéry a nevie, či v tomto čase nebol aj konateľom tejto spoločnosti.

Zároveň rovnako vyjadril vedomosť o kontrolných procesoch, ktoré vo firme prebiehali a o existujúcich
sťažnostiach.Potvrdilvedomosťotom,ženavrhovateľpoužívalsúkromnémotorovévozidlonaslužobné
účely bez súhlasu ministerstva. Bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú pravdivé tieto informácie,
zodpovedajú informáciám v predmetom článku, kde boli prezentované nie ako informácie získané tlačou
z neoznačeného zdroja, ale informácie poskytnuté Ing. I..

V súdenej veci preto nejde ani tak o vyriešenie otázky, či komplex informácií uverejnených v tlači je
pravdivý, ale či ide o šírenie informácií poskytnutých štátnymi orgánmi, ktoré môže tlač považovať za
dôveryhodné bez toho, že by musela overovať ich pravdivosť. Napokon rozsiahlym dokazovaním v
tejto veci sa však preukázalo, že išlo navyše aj o pravdivé informácie. Ako rozhodujúca sa v tomto

konaní javila výpoveď svedka Ing. I., ktorý v inkriminovanom období zastával dôležitú štátnu funkciu, a
to generálneho riaditeľa na Ministerstve dopravy. Ten poskytol informácie novinárke - svedkyni M..

Čo sa týka nárokov nemajetkovej ujmy k tomuto súd uvádza nasledovné:
V konkrétnom prípade neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

tak, ako to predpokladá ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to z viacerých dôvodov. Jednak
z dôvodu, aby mohlo dôjsť vôbec k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, musí existovať
zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, musí ísť o neoprávnený zásah a musí
medzi zásahom a následkami existovať príčinná súvislosť. V tomto prípade jednoducho neexistuje
objektívne spôsobilý zásah do práva navrhovateľa a už vôbec nie je možné tvrdiť o neoprávnenosti

takéhotozásahu,keďžetietoinformáciebolipravdivé,boličerpanézverejnéhozdrojaakorešpondujúso
zistenýmskutkovýmstavomavdanomprípadeneexistujepríčinnásúvislosťmedzinejakýminásledkami
a tvrdeným zásahom. Pokiaľ ide o značnú mieru, zákon exaktne v § 13 ods. 2 OZ stanovuje, že
sa musí jednať o zásah do práva na ochranu osobnosti v značnej miere. Samotným navrhovateľomv tomto konaní neboli produkované také dôkazy, ktoré by preukazovali značnú mieru zásahu do
práva na ochranu osobnosti. Navrhovateľ neprodukoval teda žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že
konanie odporcu do značnej miery zasiahlo do jeho práv na ochranu osobnosti. Jediná svedkyňa, ktorá

vypovedala o zásahoch do ochrany osobnosti, bola manželka navrhovateľka. Z jej výpovede vyplynulo,
že tieto následky skôr zasahovali do jej sféry ako fyzickej osoby a nie do sféry navrhovateľa. Na tomto
mieste súd podotýka, že prakticky, keď rozhodol, že návrh navrhovateľa, čo sa týka ochrany osobnosti v
zmysle § 11 a nasl. OZ, je neopodstatnený, je zrejmé, že by bolo nadbytočné rozhodovať alebo skúmať
podmienky priznania nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Súd, ako to je už vyššie konštatované,

návrh navrhovateľa zamietol.

Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 142 ods. 1 O. s. p., keď súd priznal úspešnému odporcovi
náhradu trov konania, ktorých podrobná špecifikácia je obsiahnutá v odôvodnení prvostupňového
rozsudku.

Opravným uznesením okresný súd opravil v zmysle ust. § 164 O. s. p. zrejmú nesprávnosť vo výroku
rozsudku v časti rozhodnutia o náhrade trov konania, keď za sumu 2.688,71 doplnil slovo ,,Eur“, ktoré
opomenul uviesť.

Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, a to z dôvodu podľa

ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O. s. p. Z listinných dôkazov vykonaných na pojednávaní je možné
namietať záver, ku ktorému dospel Okresný súd Žilina o pravdivosti tvrdenia uvedeného v článku a
v zmysle ktorého mal navrhovateľ vraj byť odvolaný z dôvodu sťažnosti zamestnancov, porušovania
zákonov a zlého nakladania so štátnym majetkom. Uvedený záver je v príkrom rozpore s predloženými
listinnými dôkazmi, ako i s ostatnými vykonanými dôkazmi. Ak Okresný súd Žilina považoval pre svoje

rozhodnutie za podstatný dôkaz ukončenie poverenia Ministerstva dopravy SR z 30.06.1999, ako
aj ďalšie ukončenia poverenia ku dňu 31.08.1999, tak z uvedených listinných dôkazov skutočnosti,
ktoré by podporili záver súdu, nemožno vyvodiť. Uvedená listina síce potvrdzuje ukončenie poverenia,
tiež však z nej vyplýva, že minister navrhovateľovi za doteraz vykonanú prácu vyslovil poďakovanie.
Ak by boli pravdivé tvrdenia uverejnené v článku týkajúce sa dôvodov ukončenia jeho funkcie, je

zrejmé, že minister by mu nevyslovil vďaku za vykonanú prácu, ale došlo by k okamžitému ukončeniu
poverenia s prípadnými oznámeniami orgánom činným v trestnom konaní. Nič také sa však nestalo.
Z vykonaného dokazovania nevyplýva pravdivosť jednotlivých výrokov prezentovaných v článku,
čo vyplýva z vykonaného dokazovania. Z hľadiska správnosti rozhodnutia poukazuje, že súd sa
neriadil zásadou voľného hodnotenia dôkazov, resp. túto uplatňoval svojvoľne. Nepravdivosť tvrdení

uverejnených v článku bola preukázaná. Predovšetkým uvedené vyplýva zo zápisnice z dozornej rady
zo dňa 28.05.1999, ktorá nepochybne svedčí o udelení súhlasu dozornej rady s prenájmom 4 až 5
vozidiel od iného prepravcu, za účelom neskoršieho odkúpenia. Rovnako zo zápisnice z Dozornej rady
SAD Považská Bystrica zo dňa 09.08.1999 vyplýva, že v rámci kontroly prenájmu autobusov od inej
spoločnosti nebolo zistené porušenie ustanovení Zákona o cestnej doprave. Je teda zrejmé, že údaj v

článku, že „aktivity sa diali bez súhlasu dozornej rady podniku“ sú nepravdivé a zavádzajúce. Rovnako je
nepravdivé tvrdenie, že boli zistené porušenia zákonov a zlé nakladanie so štátnym majetkom, nakoľko
táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho listinného dôkazu. Z hľadiska vierohodnosti výpovede svedka I.
poukazuje na jej zásadný rozpor so svedeckou výpoveďou B. E., riaditeľa odboru zakladateľskej funkcie
na Ministerstve dopravy SR, ktorý uviedol, že v rokoch 1998 - 2000 neexistovala a nemajú znalosť o

akejkoľvek vnútornej smernici, ktorá by upravovala otázku používania súkromného motorového vozidla
a takáto záležitosť bola vo výlučnej kompetencii štátneho podniku. Tieto otázky riešil a rieši štatutárny
zástupca podniku a na jeho kontrolu slúži dozorná rada podniku, preto vyjadrenie svedka I. o tom, že bol
potrebný jeho súhlas, nemožno považovať za pravdivé. Svedok I. nevedel uviesť a označiť taký právny
predpis, resp. interný právny akt, na ktorý sa odvolával. Jeho prezentovaný subjektívny názor sám osebe

bez ďalšej opory nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Rovnako nie je pravdivé a je zavádzajúce tvrdenie,
že k prenájmu autobusov došlo od spoločnosti, v ktorej mal v uvedenom období navrhovateľ alebo jeho
manželka majetkovú účasť. Ako vyplýva zo zmluvy o prevode obchodného podielu, ako aj z rozhodnutia
spoločníka, k ukončeniu činnosti navrhovateľa v spoločnosti došlo dňa 30.04.1999. V tejto súvislosti
poukazujenaúčinnosťzmluvyoprevodeobchodnéhopodieluvzmyslevtedajšejprávnejúpravy.Nastala

dňom jej podpisu a k zmene a odvolaniu konateľa došlo dňom rozhodnutia valného zhromaždenia.
Zápis do obchodného registra nemal vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam konštitutívne účinky, ale
len deklaratórne. V súlade s uvedeným teda zápisy zverejnené v internetovom výpise nezohľadňujú
tento právny a faktický stav. Možnosť dovolávať sa zapísaných údajov je daná len a len v prípade,ak nie je preukázaný opak. Obdobne bolo preukázané, že manželka Ing. Z. pani N. Z. nikdy nebola
majiteľkou žiadnej obchodnej spoločnosti. Na základe uvedeného je možné jednoznačne vysloviť záver
o nepravdivosti tvrdení uvedených v predmetnom článku vo všetkých jeho bodoch a o jeho spôsobilosti

zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Hoci zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek
zásahu,alelenprotitakému,ktorýjeneoprávnenýaktorýjespôsobilýprivodiťujmufyzickejosobe,určité
mantinely uplatňovania práva na ochranu osobnosti je možné vyvodiť z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Súdy majú akceptovať, že tvrdenie médií pochádzajúce zo zdroja, ktorý je považovaný
za spoľahlivý, nie je potrebné pred zverejnením tohto tvrdenia overiť úplnou istotou jeho pravdivosť,

pretože túto nie je možné vždy s úplnou istotou overiť. Preto ak novinári konali v dobrej viere a s náležitou
starostlivosťou, ak vyvinuli dostatočnú snahu preveriť pravdivosť tvrdenia, ak dali priestor na vyjadrenie
dotknutej osobe a ak použili náležité formulácie, nemali by byť zodpovedné ani vtedy, ak sa tvrdenie
týkajúce sa záležitosti verejného záujmu ukáže nepravdivým. Z hľadiska vylúčenia zodpovednosti
novinárov a zodpovednosti vydavateľa za uverejnenie nepravdivých informácií je zrejmé, že Európsky
súd stanovil v prípade uverejnenia nepravdivej informácie pochádzajúcej z verejného zdroja limity na

liberovanie sa vydavateľa z neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Uvedeným
limitom je skutočnosť, že došlo k vynaloženiu primeranej snahy na overenie pravdivosti tvrdení a
poskytnutie vyváženého priestoru na vyjadrenie dotknutej osoby v záujme poskytnutia objektívneho
spravodajstva. Bez splnenia uvedených limitov a podmienok nie je možnosť liberácie vydavateľa daná.
Odporca v priebehu konania však dôkazy, ktorými by preukázal vynaloženie takejto jeho primeranej

snahy na overenie pravdivosti vyjadrení, nepredložil a z publikovaného článku je zrejmé, že ani
neposkytol navrhovateľovi ako dotknutej osobe možnosť vyjadrovať sa k zverejňovaniu informácií.
Odporca tak nedodržal podmienky objektívneho spravodajstva a zverejnil uvedené informácie aj
bez overenia pravdivosti, resp. bez dodržania práva na vyjadrenie dotknutej osoby, a to výlučne v
úmysle priniesť pre čitateľa akúkoľvek predateľnú, hoc aj klamlivú a zavádzajúcu informáciu a tým

zdiskreditovať navrhovateľa takým spôsobom u širokého okruhu verejnosti, znížiť jeho dôstojnosť, česť
a vážnosť a trvalo ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Ak by odporca poskytol priestor
navrhovateľovi,mohlodôjsťkvyvráteniualebooslabeniuobvineníapodozrení,ktoréboliprezentovanév
uvedenom článku. Napriek tomu, že teda odporca sa dovoláva plnenia služby prospešnej demokratickej
spoločnosti, a to prístupu k informáciám, je zrejmé, že nezachoval podmienky poskytovania uvedenej

služby spočívajúcej v práve a povinnosti poskytovať objektívne informácie. Prekročenie uvedených
zákonných limitov má za následok, že z práva sa stáva bezprávie a zásah, ktorý zverejnením uvedeného
článku nastal, je neoprávnený. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, eventuálne zmenil tak, že návrhu vyhovie a prizná
navrhovateľovi náhradu trov konania.

Odporca vo vyjadrení má za to, že v prípade napadnutého rozsudku okresného súdu neexistuje žiadny
z dôvodov uvádzaných navrhovateľom v podanom odvolaní. Odvolanie je založené na subjektívnych
účelových tvrdeniach a záveroch navrhovateľa bez opory v obsahu vykonaného dokazovania. Rozsudok
okresného súdu v časti napadnutej navrhovateľom, ani konanie, ktoré mu predchádzalo, netrpí žiadnou

z vád uvádzaných navrhovateľom v podanom odvolaní. Súd prvého stupňa riadne a úplne zistil skutkový
stav, a to nielen v kontexte podanej žaloby a podaného vyjadrenia, ale tiež v kontexte zadováženia
všetkých potrebných dôkazov a informácií v rámci prípravy pojednávania, vykonania dokazovania
v rozsahu uvedenom v predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach odvolacieho súdu. Napadnuté
rozhodnutie súd riadne, zrozumiteľne, stručne, jasne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil vo vzťahu

kvšetkýmžalobounamietanýmskutočnostiam.Navrhovateľvpodanomodvolaníopakovanezdôrazňuje
len dôkazy, ktoré sú potrebné na podporu jeho tvrdení bez toho, aby boli tieto dôkazy vnímané
v súvislosti s obsahom celého vykonaného dokazovania a ďalšími dôkazmi svedčiacimi o opaku
navrhovateľových tvrdení. Navrhovateľ sa snaží spochybniť pravdivosť výpovede svedka I.. v súvislosti s
jehosvedeckýmivýpoveďami.SvedokI.vsúdnomkonanívypovedalniekoľkokrát,pričomjehosvedecká

výpoveď bola vždy konzistentná s predchádzajúcimi svedeckými výpoveďami a existujúcim skutkovým
stavom, nakoľko vypovedal vždy pravdu. O povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať bol súdom
opakovane poučený a keďže nebol preukázaný opak, je nutné na výpoveď svedka I. prihliadať ako na
pravdivú a úplnú. Ak je navrhovateľ toho názoru, že svedok I. vo svojej výpovedi klamal, mal možnosť
podať v tejto súvislosti trestné oznámenie, čo však neučinil. Rovnako v súvislosti s nesplnením si

povinností navrhovateľa ako riaditeľa štátneho podniku nemať majetkovú účasť v obchodnej spoločnosti
si dovoľuje odporca konštatovať, že tvrdenia navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní sú neúplné a
zavádzajúce. V súvislosti s porušením povinností navrhovateľa podľa § 19 ods. 5 zákona č. 111/1990
Zb. o štátnom podniku v znení platnom a účinnom ku dňu 30.04.1999 si dovoľuje odporca poukázaťna skutočnosti a fakty uvedené v bode I. písomného podania. Odporca zdôrazňuje, že všetky žalobou
napadnuté informácie v žalovaných článkoch boli vykonaným dokazovaním preukázané ako pravdivé.
Žalovaný článok len opisoval fakty, ktoré sa stali a boli známe v čase publikovania článku. V danom

prípade nebolo potrebné poskytnúť priestor žalobcovi na vyjadrenie sa pred uverejnením žalovaného
článku, nakoľko predmetný článok obsahoval fakty, ktoré boli a sú pravdivé, boli čerpané od vtedajšieho
generálneho riaditeľa sekcie na Ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií SR Ing. I., ktorý vo
svojej svedeckej výpovedi potvrdil pravdivosť uvedených informácií, ako aj fakt, že tieto informácie
osobne poskytol novinárke, autorke žalovaného článku. Vzhľadom na túto skutočnosť, zadovážené

listinné doklady a autoritu zdroja (Ing. I., výpis z obchodného registra) nebolo potrebné vyjadrenie
navrhovateľa k zverejňovaným informáciám. Navrhovateľ by nemohol v čase prípravy článku preukázať,
že uverejnené informácie sú nesprávne alebo nepravdivé. Predmetný článok neobsahoval na adresu
navrhovateľa žiadne obvinenia alebo očierňovanie, ale len konštatovanie existujúcich faktov. Predmetný
článok ako celok ani žiadna z uverejnených informácií neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva
navrhovateľa na ochranu osobnosti. V súvislosti s navrhovateľom uplatnenou náhradou trov súdneho

konania tak, ako sú vyčíslené v podanom odvolaní navrhovateľa, odporca opakovane poukazuje na ich
nesprávnosť a výšku z dôvodov, ktoré sú podrobne rozobraté v bode VIII. odvolania odporcu zo dňa
12.12.2013.OdporcavbodeII.svojhoodvolaniapoukazujenarozhodovaciučinnosťslovenskýchsúdov,
resp. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých je možné vychádzať pri posudzovaní
v predmetnej veci. V súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy je potrebné zdôrazniť,

že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná nepravdivosť uverejnených informácií. Nebola tiež
preukázaná značná miera zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa ani príčinná súvislosť
medzi údajnými následkami v osobnostnej sfére navrhovateľa a predmetným článkom. Priznanie
akejkoľvek náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemá svoju oporu v žiadnom z dôkazov vykonaných
v súdnom konaní. V tejto súvislosti dáva do pozornosti rozsudok ESĽP vo veci Marônek v. Slovensko.

Žiada,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokpotvrdilazaviazalnavrhovateľanaúhradutrovodvolacieho
konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
navrhovateľa v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

214 ods. 2 O. s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle
ust. § 219 ods. 1 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil.

Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Navrhovateľ sa v súdenej veci domáha ochrany v zmysle ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k

neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach
chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol
právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a
povinnosť súdom uložené sankcie znášať. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti
je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka a ktoré je v rozpore

s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Ide teda o konanie
smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej
dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka však nemôže byť aplikované izolovane, ale musí byť, ako to

odvolací a prvostupňový súd už aj konštatoval, vykladané ústavne konformným spôsobom, rešpektujúc
úpravu práv a slobôd vyplývajúcu z Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Listiny
základných práv a slobôd. Pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má neodmysliteľný
význam čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Článok 10 ods. 1 Dohovoru jednoznačne
ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Odsek 2 tohto článku však právo na slobodu prejavu

obmedzuje tým, že výkon tohto práva zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť.

Základné práva a slobody sa v určitom konkrétnom prípade môžu dostať do konfliktu, ktorý treba
riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy so zreteľom na to, že všetky základné práva aslobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva a slobody nedôjde k
neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Uvedené platí aj v prípade
stretu práva na ochranu cti a súkromia so stretom práva na slobodu prejavu.

Základnéprávonaslobodnýprejavjepotrebnépovažovaťzakonštitutívnyznakdemokratickejpluralitnej
spoločnosti. Sloboda prejavu predstavuje jednu z najdôležitejších hodnôt každej demokratickej
spoločnosti. Obmedzenie slobody prejavu je preto výnimkou, ktorú je nutné interpretovať reštriktívne.
Sloboda prejavu platí pritom nielen pre informácie alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo

považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné a znepokojujúce. V tejto
súvislosti možno konštatovať, že osoby verejne činné musia akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky
než iní občania. Vecou verejnou sú všetky agendy štátnych inštitúcií, ako aj činnosť osôb pôsobiacich
vo verejnom živote. V tejto súvislosti aj navrhovateľa ako riaditeľa štátneho podniku (v čase vydania
predmetného článku) možno považovať za osobu verejne činnú, teda osobu, ktorá je povinná strpieť
väčšiu mieru kritiky. V súvislosti so zisťovaním miery proporcionality je tiež osobitne významné, či mal

potencionálny autor zásahu rozumné, resp. legitímne dôvody na zverejnenie informácie a či uskutočnil
potrebné dostupné kroky na overenie difamačnej informácie, resp. či sa dôvodne spoliehal na pravdivosť
informácie a sám nemal dôvod pochybovať o tom, že informácia je pravdivá. V prípade difamačnej
informácie je dôležité skúmanie motívu zverejnenia, pričom by nešlo o legitímne zverejnenie, pokiaľ by
dominantným dôvodom jej zverejnenia bola poškodiť difamovanú osobu.

Vychádzajúc z obsahu článku, ktorý bol uverejnený dňa 31.08.1999 v denníku Pravda pod názvom
„Odvolaný riaditeľ SAD“, vyplýva, že tento článok začína poskytnutím vecnej a pravdivej, medzi
účastníkmi skutkovo nespornej informácie, že minister dopravy, pôšt a telekomunikácií B. M. odvolal s
účinnosťou od 01.09.1999 M. Z., ktorý bol poverený riadením štátneho podniku SAD Považská Bystrica.

Ako to vyplýva z ďalšieho obsahu článku, tento sprostredkuje informácie, ktoré poskytol generálny
riaditeľ sekcie cestnej a mestskej dopravy Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR B. I. ako
dôvody tohto rozhodnutia.

Osobitne dôležité v tomto prípade je uvedenie zdroja prezentovaných informácií, ktorým je generálny

riaditeľ sekcie ministerstva, do ktorého riadiacej pôsobnosti toho času navrhovateľ, ako riaditeľ štátneho
podniku, patril.

Ako to už odvolací súd uviedol aj v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach, od vydavateľa
periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektoval informácie získané od štátneho orgánu, na ktoré

sa mohol s dôverou spoliehať, pretože by sa tým upieralo právo verejnosti na úplné informácie o
veciach verejného záujmu. Je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR (Nález Ústavného súdu SR
IV. ÚS 107/2010), ako aj ESĽP (rozsudok ESĽP z 20. mája 1990, sťažnosť č. 21980-93), že novinári
nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich
úloha a poslanie. Je naopak na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno

prostredníctvom novinárov verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v prípade, že ide o informácie poskytnuté štátnymi orgánmi patriacimi
do ich pôsobnosti, nie je potrebné zo strany novinárov overovanie pravdivosti týchto informácií. Samotné
štátne orgány nesú zodpovednosť za obsah poskytnutých informácií. Zodpovednosť týchto osôb nie je

dotknutá.

Práve informácie, ktorých pravdivosť navrhovateľ namieta a ktoré podľa jeho tvrdenia zasiahli do jeho
osobnosti, boli tlačou prezentované nie ako vlastnou činnosťou získané informácie, ale informácie
pochádzajúce od generálneho riaditeľa sekcie ministerstva Jaroslava I.. Išlo o osobu, ktorá bola

kompetentná sa k danej problematike odvolania riaditeľa štátneho podniku vyjadriť, keďže do jeho
pôsobnosti práve riaditelia štátnych podnikov patrili. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva,
že Ing. I. novinárke, ktorá je autorkou predmetného článku, prezentované informácie poskytol.

Preto bez ohľadu na pravdivosť alebo nepravdivosť týchto informácií, nebolo povinnosťou novinárky

preverovať ich pravdivosť, ako by to bolo v prípade iného zdroja nemajúceho charakter štátneho orgánu.

Motívom vydania predmetného článku nebolo útočiť na osobu navrhovateľa, ale informovať verejnosť
o otázkach verejného záujmu.V danom prípade možno konštatovať, že zásah zo strany odporcu do osobnosti navrhovateľa, pokiaľ
aj nastal, nebol neoprávnený, ale bol konformný s právom na slobodu prejavu deklarovaným v čl. 10

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Navrhovateľ ako osoba verejne činná bol povinný
takýto zásah strpieť.

Zo strany odporcu nemožno konštatovať neoprávnený zásah do osobnosti navrhovateľa. Pokiaľ došlo
k poskytnutiu neoprávnených informácií zo strany osoby konajúcej za štátny orgán, zodpovednosť tejto

osoby tým nie je dotknutá.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane
výroku o trovách konania, ktorý nebol spochybnený odvolacími námietkami.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 142 ods. 1

O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu patrí náhrada účelne vynaložených
trov konania. Tie spočívajú v odmene za úkon právnej pomoci vyjadrenie k podanému odvolaniu vo
výške 91,29 eur, režijný paušál v sume 8,39 eur + 20 % DPH vo výške 19,93 eur, spolu tak náhrada trov
právneho zastúpenia predstavuje 119,61 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.