Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 28, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/238/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218439
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218439.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: P., F. so sídlom V., P. H.. XX,
IČO: XX XXX XXX, zastúpeného I. P., F. so sídlom v V., T. X., C.: XX XXX XXX proti odporcovi: F. E. - U.
F. F. so sídlom V., K. O. XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 26. septembra 2014, č.k. 7C/171/2012-23, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 7 a 8 Exekučného poriadku, ust. § 3 ods. 1 písm.
d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc zo skutkových zistení v
prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd návrh navrhovateľa za nedôvodný.
Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v

dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 16Er 818/2007. Odporca žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Pokiaľ ide o odporcom
namietané nedostatky návrhu na začatie konania, súd konštatuje, že návrh navrhovateľa v zmysle § 79
ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek
exekučných konaných, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu, nie je podľa názoru súdu takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď

súd plne prisvedčuje argumentácii odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať
súdne konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní
bol účastníkom konania. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody
spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na
základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.
Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku, na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, a to
vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa týka podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie
tohto dôkazu nebolo možné, pretože U. neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť. Za tohto
stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca potvrdil,
že navrhovateľ takéto žiadosti podal, súd uzavrel, že žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom
bolipodanévdeň23.04.2012,nárokboluplatnenýnazákladežiadostíopredbežnéprerokovanienároku

a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd považoval podmienku predbežného prerokovanianároku za splnenú. Súd nevidel v podaní predmetných návrhov pred uplynutím šesťmesačnej lehoty
prekážku v konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa
23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo.

Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákona platného do 31.12.2012
nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu
škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok zániku nároku na náhradu škody. Podľa
právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody sa

za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia
byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov
zodpovednostného právneho vzťahu. V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup
Okresného súdu Prievidza v tom, že nerozhodol o žiadosti o zmene súdneho exekútora v zákonom

stanovenej 30-dňovej lehote. Z obsahu exekučného spisu č. 16Er 818/2007 mal súd za preukázané,
že navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu exekútora podal dňa 15.10.2009. Dňa 22.10.2009 súd
vyzval povereného súdneho exekútora L.. U. F., aby v lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje
trovy exekučného konania a v prípade ich uplatnenia, aby predložil presnú špecifikáciu trov, spolu s
exekučným spisom. Dňa 3.11.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty o 30 dní, z dôvodu

celkového počtu exekučných spisov, ktoré musí predkladať súdu v súvislosti s návrhom oprávneného
na zmenu exekútora (v 43 konaniach). Po predložení špecifikácie trov pôvodného exekútora, Okresný
súd Prievidza uznesením č. k. 16Er 818/2007-18 zo dňa 18.01.2010 návrhu oprávneného na zmenu
exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril L.. E. M., ktorému aj postúpil exekučný spis, súčasne
rozhodol o trovách exekúcie pôvodného exekútora. I napriek tomu, že v predmetnej veci súd rozhodol

o návrhu o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny
úradný postup, ktorým by navrhovateľovi bola spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. Lehota 30
dní bola ideálnou predstavou zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby súd mohol o zmene súdneho
exekútora rozhodnúť. Rozhodnúť o návrhu o zmene exekútora je možné až po zrealizovaní riadnych
procesných úkonov. Pre záver o zbytočných prieťahoch, o nečinnosti exekučného súdu nestačí samotné

prekročenie tridsaťdňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto
okolnosti patrí aj správanie sa oprávneného. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie ÚS SR napr. vo
veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú
uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného

základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. I keď vo
veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol
na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania, na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú
skutkovú, právnu analýzu súdenej veci, vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR
a podobne. Navrhovateľ (oprávnený subjekt z predmetného exekučného konania) nepreukázal, že by

urobil procesné úkony smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci, o jeho návrhu na
zmenu exekútora (napr. sťažnosť predsedovi súdu, ústavná sťažnosť). Súd tiež dáva do pozornosti
Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013 týkajúci sa navrhovateľa vo veciach
Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp. zn. 27Er 539/2010 a sp. zn. 22Er 915/2010, v ktorých
navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Ústavný súd rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20 resp. 24
mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie). Ústavný
súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľka (spoločnosť

P.) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o 100 až 1000
exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach), pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v záujme ochrany
práv a slobôd iných subjektov. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti navrhovateľa v obdobnej veci, v ktorej bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (teda nie návrh na zmenu súdneho
exekútora) podaná dňa 15.08.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy

zo dňa 16.04.2012, ktorá bola predložená dňa 04.05.2012 a uznesením zo dňa 05.10.2012 bola
žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu, nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (navrhovateľ) podával žiadosti hromadne, teda
zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-

administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým
časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. Uvedené závery Ústavného súdu SR je možné
aplikovať aj v predmetnej veci, aj keď nešlo o rozhodnutie súdu o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, ale o rozhodnutie o zmene exekútora na základe návrhu oprávneného. Naďalej
platí, že navrhovateľ podával v danom období viacero (v stovkách) exekučných návrhov, ktoré následne
boli postupované súdu ako návrhy na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a po udelení tohto

poverenia, nasledovali ďalšie procesné návrhy (tak ako v predmetnej veci) na zmenu exekútora.
Navrhovateľ musí vychádzať z daných technických a administratívnych možností súdu, ktorý má
spracovaťhromadnéžiadostiamusípočítaťajsurčitýmzdržaním. Niejemožnéakceptovaťmechanický
prístup spočívajúci v tom, že rozhodnutie o zmene exekútora, po uplynutí lehoty 30
dní znamená zákonite nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote, ďalej v zbytočných prieťahoch v nečinnosti súdu (porovnaj rozhodnutie
Krajského súdu Prešov č. k. 1Co 122/2014, Krajského súdu Bratislava č. k. 2Co 306/2014, Krajského
súdu Banská Bystrica č. k. 13Co 147/2014, Krajského súdu Prešov č. k. 2Co 82/2014, Krajského súdu
Trenčín č. k. 17Co 18/2014, 5Co 169/2014). Nečinnosť, prieťahy v predmetnom konaní nie sú tak
významné, aby ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého

predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu.
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej
lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd
nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by
povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v

takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte
v čase pred rozhodnutím v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere.

Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej
ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v
podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom navrhovateľ poukazuje
aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ

nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy. Poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého
prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa a aj z toho, či sťažnosť predsedovi
súdu viedla k náprave. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že

konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva,
pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada
v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa
a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na

popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s
dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii
platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy voči štátu. Podľa názoru súdu navrhovateľ sa snaží predmetným návrhom eliminovať po finančnej
stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, že bol nečinný, konal so zbytočnými
prieťahmi a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako
nedôvodný zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich
neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p. ), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu (nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania. On uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť,
pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných

krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k

tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch

vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa
aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo
ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si

bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd
získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane,
alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia

poznateľnýaniejezrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnomspise.Súdbeznariadeniapojednávania
doplnilskutkovýzákladdokazovaním,ktoréobsaharozsahsiurčilsám,kedynavrhovateľžiadalvykonať
dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia

o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdavky, poštovné a
telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcichdôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadalpreto,abyodvolacísúdzrušilnapadnutýrozsudokokresnéhosúduavecmuvrátil na
opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu

je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci bol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za
škodu a to existencia nesprávneho úradného postupu. Keďže nebola v exekučnej
veci dodržaná zákonom stanovená 30-dňová lehota na rozhodnutie, ide o

nesprávny úradný postup súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nesprávny úradný
postup sám, bez kumulatívneho splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, však nezakladá vznik zodpovednosti za
škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil
nenaplnenie uvedených predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a konštatoval, že navrhovateľ

nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. V
tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom odporcu, že uplatňovanie si nároku na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom v peniazoch je skutočne výkonom práva, ktorý
odporuje dobrým mravom, a to aj tým základným pravidlám slušnosti. Je tomu tak z dôvodu, že
dodržanie lehoty objektívne nebolo možné, pretože pre rozhodnutie bola potrebná súčinnosť exekútora,

predloženie jeho spisu, na ktoré ho bolo potrebné vyzývať a samotný exekútor požiadal o
predĺženie lehoty na predloženie spisu a špecifikáciu trov z dôvodu celkového počtu exekučných
spisov ktoré musel súdu predkladať v súvislosti s návrhom oprávneného na zmenu
súdneho exekútora.

Je potrebné poukázať tiež na to, že nie každý aj keď v súdnom konaní zistený prieťah, musí mať
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože je potrebné ho posudzovať s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci, vzhľadom na ktoré sa postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné, na čo vo svojom rozhodnutí správne

poukazuje aj súd prvého stupňa. Rozhodnutie o zmene exekútora v lehote o tri dni prevyšujúcej
tri mesiace od doručenia návrhu na zmenu exekútora na exekučný súd, nemožno považovať za
prieťahy v súdnom konaní, naviac ako už bolo uvedené s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho
prípadu (množstvo totožných podaní, tiež že pre takéto rozhodnutie bola nevyhnutná
súčinnosť súdneho exekútora, na ktorú musel súd tohto vyzývať a ktorý v konečnom dôsledku žiadal

o predlženie lehoty na splnenie si svojej povinnosti, bez ktorej súčinnosti nebolo možné o
návrhu na zmenu exekútora rozhodnúť).Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo
svojom odvolaní neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na
súdy), aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu

zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, „súd úplne
ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov urgencií
atď“.), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného

rozhodnutiaanezodpovedáaniskutkovýmzisteniamaniprávnemuhodnoteniuuvedenémuvodôvodení
rozhodnutia okresného súdu. Navrhovateľ v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery
okresného súdu o nepreukázanom naplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu
(neexistenciuškodyapríčinnejsúvislosti),apretotietoprávneposúdenia niesúpredmetomodvolacieho
prieskumu. Rovnako navrhovateľ v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne
dôvody zamietnutia návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho

prieskumu.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože následkom nepreukázaného
kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je
zamietnutie návrhu navrhovateľa.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na
kontradiktórny súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich protitvrdení, pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť
o odročenie pojednávania. Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho
zástupcovi okresný súd doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu, na ktoré tento písomný podaním
ktoré bolo následne doručované odporcovi aj reagoval. Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu
rozsudku,bolonariadenénadeň26.09.2014.Napojednávaniebolnavrhovateľriadneavčaspredvolaný

(predvolanie prevzal navrhovateľ a tiež jeho právny zástupca dňa 16.09.2014). Z dátumov je zrejmé,
že navrhovateľ mal dostatočný čas oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho
návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, (čo ako vyplýva z
obsahu spisového materiálu tiež využil) na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná
zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal väčší časový

priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie

§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou

zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania

(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne av jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného

prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na
tomto svojom práve účastník trvá.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre

odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského
súdu o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje
za nesprávne. Súčasťou tohto podania nebol návrh na prerušenie konania. Takýto návrh vzniesol
navrhovateľ pred pojednávaním, ktoré predchádzalo pojednávaniu na ktorom súd vo veci rozhodol,
na ktorom predchádzajúcom pojednávaní sa zúčastnil právny zástupca navrhovateľa a do zápisnice

uviedol,ženanávrhunaprerušeniekonanianetrváanežiadaanioňomrozhodovať.Odvolacianámietka
navrhovateľa, že súd spolu s meritórnym rozhodnutím rozhodoval o jeho návrhu na
prerušenie konania, čím okresný súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného
rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie, je tak bez opodstatnenia.

Odvolacísúdvtomtosmerepoznamenáva,žeoústavnejsťažnostinavrhovateľa,bolo Ústavnýmsúdom
SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. apríla 2013 č.k. I. ÚS 250/2013-10).

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania

dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že

dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd už
uznesením zo dňa 02.11.2012 pod sp.zn. 4NcC/613/2012-19 právoplatne rozhodol, že terajší zákonný
sudca nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Nepravdivé je tvrdenie

navrhovateľavodvolaní,žetotorozhodnutiemunebolodoručené,pretožezobsahupoštovejdoručenky,
ktorá je súčasťou spisového materiálu vyplýva, že právny zástupca navrhovateľa toto rozhodnutie
prevzal dňa 21.02.2013 a na jeho základe podal práve ním uvádzanú ústavnú sťažnosť, ktorá bola
odmietnutá. Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.05.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak opakovane písomne, ktoré riadne prevzal

dňa 16.09.2014.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj

podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylovanénávrhyaodvolania. Napríkladodvolacísúdzistil,ženiejepravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril navýzvu súdu k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd
doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd súčasne

s meritórnym rozhodnutím rozhodoval o jeho návrhu na prerušenie konania a pod..

Odvolací súd rovnako nezistil, že by okresný súd v prejednávanej veci použil nesprávne právne predpisy
a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .