Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/298/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414201346
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8414201346.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov

JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu Profi Credit Slovakia, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, zastúpený AK JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so Pribinova 25,
Bratislava, proti žalovaným 1/ G. C., nar. X.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, T., 2/ T. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XXXX/X, T., obaja právne zastúpení JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul.
Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, za účasti vedľajšieho účastníka OZ právna pomoc spotrebiteľnom,
so sídlom v Košiciach, Sofijská 13, právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklušom, advokátom so
sídlomStaráBaštová2,Košice,adresanadoručovanieBudapeštianska8,Košice,ozaplatenie1.782,73

eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku v Kežmarok, č.k. 3C 144/2014-62 zo dňa 28.8.2014
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovaným v 1/ a 2/ rade úhradu trov odvolacieho konania vo výške 107,66 eur, ktoré je
povinný zaplatiť žalobca na účet právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka, advokáta v lehote do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal uhradiť náhradu trov

konania žalovaným v 1/ a 2/ rade vo výške 560,18 eur na účet JUDr. Igora Šafranka, advokáta so sídlom
vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66 v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere medzi
účastníkmi konania bol vzťahom dodávateľa a spotrebiteľa, teda spotrebiteľských vzťahom. Preto sa
riadil ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Pokiaľ išlo o nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.782,73 eur prihliadal na námietky žalovaných, t.z., že

dohodnuté úroky v zmluve prevyšovali niekoľkonásobne bežnú úrokovú sadzbu, za ktorú poskytovali
rovnaký produkt banky v rovnakom období. Preto dojednané úroky považoval za dojednanie v rozpore
s dobrými mravmi a posúdil to ako civilnoprávnu úžeru. Právne predpisy síce neurčujú do akej
výšky je možné dohodnúť úroky, to však neznamená, že výška úrokov z úveru nepodlieha žiadnemu
obmedzeniu. Preto výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy
je súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel, ktoré zodpovedajú všeobecne uznávaným
vzájomným vzťahom spoločnosti a majú teda povahu základných noriem. Neprimerane vysoké úroky

vo všeobecne sú považované za odporujúce všeobecným uznávaným pravidlá. Keďže bolo poskytnuté
žalovaným 1.500 eur, v prospech žalobcu uhradili 1.592,51 eur, ďalší nárok žalobcu považoval za
nedôvodný, a preto žalobu zamietol.Pokiaľ išlo o trovy konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Tento uviedol, že nie

je správy záver súdu prvého stupňa, keďže v čase uzavretia zmluvy o úvere platilo ustanovenie § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorý nebol porušený. Zákon výslovne určoval, že odplata sa posudzuje
podľa odplaty obvyklej na finančnom trhu, pričom maximálna hranica prevýšenia bola maximálne 20 %.
V období kedy došlo k u uzavretiu zmluvy bola primeraná odplata na úrovni 51,49 % a dohodnutý v
zmluve bol úrok vo výške 70%, čo presne zodpovedá tomuto údaju, a preto pochybnosti o výške úrokov

nie je správne, pritom poukázal aj na ustanovenie § 502 ods. 1 OZ, kde sa vyslovene uvádza, že dlžník
je povinný platiť úroky v dojednanej výške, inak najvyššej prístupnej výške, čo v tomto prípade splnené
bolo. Preto navrhol z meniť rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne alebo zrušiť rozhodnutie
a vrátiť na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 1/ a 2/ rade. Odôvodnili svoje vyjadrenie v tom, že ak odvolateľ

upriamuje pozornosť na § 53 ods. 6 OZ, z neho vôbec nevyplýva, žeby porovnanie odplaty žalovaného
s odplatami požadovaných bankami odporovalo tomuto zákonnému ustanoveniu. Zákonodarca použil
pojem finančný trh, ktorý je všeobecnejší na rozdiel od žalovaným navrhovaného bankového sektora.
Teda ak je bankový sektor zahrnutý do finančného trhu, použitie informácie o odplate bankou nemôže
odporovať zákonu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 7Co 220/2014.

Argumentácie s komentárom k Obchodnému zákonníku nie je dôvodný, pretože absencia dojednania
výšky úrokov z toho ešte nemožno odvodzovať, že vôľou zmluvných strán bolo bezúročne poskytnutie
peňažných prostriedkov. V tejto súvislosti poukázal na zákon č. 129/2010 Z.z., ktorý priamo spája takéto
dojednania v spotrebiteľských zmluvách s následkom bezúročnosti úveru. Preto navrhol rozhodnutie
súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške

107,66 eur.

Odvolací súd prejednal rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených
v § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie
žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci bol zistený dostatočným spôsobom skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
aj správny právny záver. Na týchto skutkových a právnych zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu
odvolacieho konania.

Z obsahu spisu bolo preukázané, že medzi účastníkmi bola uzavretá dňa 29.7.2010 zmluva o poskytnutí
revolvingového úveru. Na základe tejto zmluvy bola žalovaným v 1/ a 2/ rade poskytnutá čiastka, úverový
limit, vo výške 1.50 eur. V súvislosti s poskytnutím tohto úveru bola dohodnutá ročná úroková sadzba
vo výške 70,01 % a predpokladaná RPMN v rovnakej výške. Žalovaní v 1/ a 2/ rade uhradili na účet
žalobcu sumu 1.592, 51 eur.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré
mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však
možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v

podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi bol obsiahnutý i v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 4 ods. 8 tohto právneho prepisu predávajúci nesmie konať v rozpore s

dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie,
ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia
z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmuúčastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva
najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Zmluva vypracovaná žalovaným a predložená žalobcovi na podpis vzbudzuje zdanie, ako keby jej
obsahom bol len jeden právny úkon. Je to evidentné hneď z jej označenia. Až v strede pretlačeného
formulára zmluvy je pod bodom 8 spomenutá ďalšia zmluva a to dohoda o poskytnutí služby. V prípade
dvoch alebo viacerých právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine, by preto malo byť bežnou praxou a
zvyklosťou bankových alebo nebankových subjektov túto pluralitu právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný

túto pluralitu právnych úkonov vôbec nezvýraznil, ale naopak vyvolal dojem, ako keby so žalobcom
uzatvoril len jeden právny úkon. Takéto konanie žalovaného bežnej praxi a zvyklostiam odporuje a preto
je v rozpore s dobrými mravmi. Konanie priečiace sa dobrým mravom je preto dôvodom neplatnosti
právneho úkonu podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

Vo veci sa nedá stotožniť s tvrdením, podľa ktorého ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka

vylučuje aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov , nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných

prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situácia spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti.

Uvedenéustanovenie,alenemožnovykladaťtak,abydoodplatyobvyklepožadovanejnafinančnomtrhu

za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu,
ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou
zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných
inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých mravov
upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či

konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na
to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov,aktorýsvojevoľnépeňažnéprostriedkymienizhodnotiťobvyklýmspôsobom.Niejemožné

neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným

bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou
finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky,
rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo
výške70,02%skoro5-násobneprevyšujepriemernúúrokovúsadzbu14,64%uplatňovanúbankamipri
poskytovaníúverovalebopôžičiek.Dohodnutáúrokovámieratedapodstatneprevyšujeobvyklúúrokovú

mieru a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka má oporu vo vykonanom dokazovaní.Tento dôvod neplatnosti dojednania o úrokoch bol v odôvodnení rozhodnutia uvedený až na druhom
mieste. Nárok žalobcu sa totiž posudzoval aj podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010
Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,podľaktoréhoposkytnutýspotrebiteľskýúversapovažujezabezúročný

a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Jednou z náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. je i
to, že táto zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve absentuje rozlíšenie
jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez
tohto rozlíšenia. Tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa posudzuje ako bezúročný a
bez poplatkov. Tieto zistenia zo strany žalovaného v jeho opravnom prostriedku vôbec spochybnené
neboli. Preto aj za predpokladu platného dojednania výšky úrokov pre absenciu jednej z náležitostí
vyžadovanej ustanovením § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. žalovanému nevzniklo právo

na úroky dohodnuté v zmluve. Ak žalobca zaplatil i úroky, na ktoré žalovanému právo nevzniklo, na
strane tohto účastníka minimálne vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu podľa
ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným táto pri rozhodovaní o uplatnenom nároku

zohľadnená byť nemohla. Žalobca sumu 1.716,84 Eur pozostávajúcu z poskytnutého úveru a
dojednaných úrokov uhradil v celom rozsahu vo februári roku 2013. Až týmto momentom začala
plynúť trojročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
upravená v ustanovení § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže subjektívna 2 - ročná premlčacia
doba ( § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba,

od februára roku 2013 do 14.1.2014, kedy bola podaná žaloba na súde, nemohlo dôjsť k uplynutiu či už
2 - ročnej subjektívnej alebo 3 - ročnej objektívnej premlčacej doby.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O. s. p. rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom k
tomu,žežalovanýv1/a2/rademaliúspechvcelomrozsahuažalobcatentoúspechvodvolacomkonaní
nemal, priznal odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania úspešnému účastníkovi, teda žalovaným
v 1/ a 2/ rade. Tieto trovy pozostávali z trov za jeden úkon právnej služby, t.j. vyjadrenie k odvolaniu

žalobcu. Z hodnoty sporu podľa § 11 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., t.j. 1.782,73 eur je odmena za jeden úkon
právnej služby 81,33 eur + 1x 8,39 režijný paušál podľa § 14 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Spolu
odmena za právnu službu predstavovala sumu 89,72 eur a 20 % DPH podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č.
655/2004Zb.vovýške17,94eur,potomspolutrovyodvolaciehokonaniapredstavovalisumu107,66eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.