Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. október 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/107/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114220249
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114220249.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s.,

Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, proti žalovanému: Š. C., L.. XX.X.XXXX, J. C.
L. XX, XXX XX G., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Spotrebiteľské združenie
OSA, Fedinova 9, 851 01 Bratislava, IČO: 42 260 086, zastúpeného spoločnosťou HKP Legal, s.r.o.
advokátska kancelária, Sasinkova 6, 811 08 Bratislava, o zaplatenie 452,57 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 39,61 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5%
ročne od 13.7.2013 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

Náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu 21.7.2014 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu
452,57 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 38,15 Eur za obdobie od 13.7.2013 do 10.7.2014 a
8,5% ročne zo sumy 452,57 Eur od 11.7.2014 do zaplatenia a trovy konania.

Žalobu odôvodnil tým, že ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom dňa 19.8.2010 Úverovú
zmluvu č. 6008035731, ktorej predmetom bolo poskytnutie revolvingového úveru. Neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy sú Úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s.,
žalovaný zároveň obdržal od žalobcu ako neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy aj Príručku pre
držiteľa, ktorej súčasťou je Sadzobník poplatkov. Žalovaný podpisom úverovej zmluvy a úverových
zmluvných podmienok potvrdil, že bol s nimi oboznámený, rovnako ako potvrdil oboznámenie sa s

metodickou príručkou, ktorej súčasťou bol aj sadzobník poplatkov. Predmetom úverovej zmluvy bolo
poskytnutie peňažných prostriedkov revolvingového úveru vo výške úverového rámca v sume 500,-
Eur zo strany žalobcu žalovanému prostredníctvom úverovej karty. Žalovaný sa zaviazal riadne a včas
splatiť žalobcovi poskytnutý úver a to v pravidelných mesačných splátkach s termínom splatnosti a
vo výške určených v úverovej zmluve na jej lícnej strane, pričom prvú splátku bol povinný uhradiť
až v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom vykonal prvé čerpanie z úverového účtu. Počet
splátok vzhľadom na typ úveru nebolo možné vopred dohodnúť. Žalovaný sa zaviazal tiež zaplatiť

úroky z poskytnutého úveru vo výške aktuálne platnej mesačnej úrokovej sadzby v okamihu splátky
úveru, v ktorej je obsiahnutá platby úroku (v jednotlivých splátkach sú zahrnuté zmluvne dohodnuté
úroky a príslušná časť úverovej istiny) a poplatky za poskytované služby podľa sadzobníka poplatkov.
Žalovaný bol v omeškaní s úhradou svojho záväzku tak, ako je uvedené v priloženom splátkovomkalendári, z ktorého vyplýva prehľad jednotlivých platieb odporcu a spôsob ich započítania. V zmysle
Hlavy Úverových zmluvných podmienok s názvom Ukončenie úverovej zmluvy bol žalovaný žalobcom
vyzvaný listom zo dňa 28.6.2013 k splateniu celého zostatku úveru, ktorý pozostáva z nezaplatených

splátok po splatnosti, upomienky a zmluvnej pokuty (ak boli vygenerované) a zo zosplatnených budúcich
splátok, v lehote 15 dní od odoslania výzvy. Sadzbu úroku z omeškania 8,5% uplatňuje podľa základnej
úrokovej sadzby ECB platnej k prvému dňu omeškania, t.j. 13.7.2013 + 8 percentuálnych bodov, a
úrok z omeškania stanovil takto: 38,15 Eur z čiastky 452,57 Eur od 13.7.2013 do 10.7.2014, t.j. do
dňa vyhotovenia žaloby. Uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené, tak ako vyplýva aj zo splátkového

kalendára, eviduje voči žalovanému dlh v nasledovnej výške:
- istina vo výške 405,13 Eur
- úrok vo výške 19,12 Eur,
- poplatok za výpis z účtu vo výške 4,89 Eur,
- úrok za hotovostné transakcie vo výške 23,43 Eur, a
- kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 38,15 Eur.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení súhlasil, aby vo veci bolo rozhodnuté bez nariadenia
pojednávania. K žalobe a jej prílohám sa vyjadril tak, že nesúhlasí so zaplatením 452,57 Eur s
príslušenstvom. Uviedol, že je pravda že uzatvoril úverovú zmluvu, ale v danej zmluve sa nenachádza
RPMN a zmluva je neplatná. Zmluvu riadne splácal o čom svedčí prehľad platenia, takto celkovo splatil

630,17 Eur, z toho použil na pre vlastnú potrebu 198,88 Eur, takže celkovo zostalo na účte 431,29
Eur. V uvedenom prípade sa jedná čisto o úžernické praktiky nebankovej spoločnosti, ktorá na 500,-
Eur chce zarobiť 100% úrok. Žiadal, aby súd využil nariadenie ministerstva spravodlivosti a novelizáciu
občianskeho zákonníka proti nebankovým subjektom, aby špekulanti a úžerníci sa konečne uskromnili.
Pokiaľ sa týka úverovej zmluvy, tak dostal iba jednu stranu, ktorú treba čítať s lupou, ktorú so sebou

nemal a nedostal žiaden sadzobník ani nič podobné.

Do konania na strane žalovaného vstúpil aj vedľajší účastník, ktorý vo svojom písomnom vyjadrení
zo dňa 24.6.2015 uviedol, že z príloh na začatie konania vyplýva, že žalovaný vyčerpal z úverového
rámca 679,21 Eur pričom uhradil žalobcovi sumu vo výške 639,60 Eur. Poukázal na ust. § 9 ods. 2

písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a uviedol, že úverová zmluva obsahuje len výšku splátok (v neurčitom
percentuálnom vyjadrení) bez toho, aby bolo vymedzené kedy je splatná prvá splátka, od ktorého
termínu sa odvíja splatnosť ďalších splátok, a konečná splatnosť úveru, ktorá je taktiež povinnou
náležitosťou podľa písm. f) uvedeného ustanovenia. Táto náležitosť nikde nie je uvedená s tým, že podľa
§ 11 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový,

ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
Zároveň však vedľajší účastník neskôr (na strane 4 svojho vyjadrenia) uviedol, že zmluva uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným obsahuje len výšku mesačnej splátky, ich počet, dátum prvej splátky,
a deň ku ktorému sú splatné splátky v mesiaci s tým, že tieto náležitosti však nenapĺňajú povinnosť
zakotvenú v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Uviedol tiež, že zmluvná podmienka upravujúca

tzv. automatický revolving, je hrubo nevyváženou v neprospech spotrebiteľa. Automatický revolving je
neprimerané vnucovanie služby popri inej službe.

Keďže v danom prípade predmet konania neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“ podľa §
200ea ods. 1 O.s.p.), súd vec v súlade s ust. § 115a ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. musí žalobca vo svojom návrhu pravdivo opísať rozhodujúce
skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazná povinnosť).

V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na

akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia),
je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav
aplikovať.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej

zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Súd vo veci vykonal dokazovanie všetkými označenými a predloženými listinami, a to oboznámením

návrhu, úverovou zmluvou č. 6008035731, Úverovými zmluvnými podmienkami spoločnosti Home
Credit Slovakia, a.s. (ďalej len „úverové podmienky“), výzvou k splateniu celého úveru s poštovým
podacím hárkom, listinou s evidenciou žalobcu o účtovaní a platobnej histórii žalovaného označenej ako
Výpis čerpania, splátok a úhrad, a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdení účastníkov (§
120 ods. 3 O.s.p.) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

Dňa 19.8.2010 uzatvoril žalobca ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom písomnú úverovú zmluvu,
na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému bezúčelový revolvingový úver, výška
kreditného limitu (úverového rámca) 500,- Eur, výška mesačnej splátky 4% z dlžnej čiastky, ročná
úroková sadzba 26,28%, 11,88% v závislosti na výške čerpanej čiastky, priemerná hodnota úrokovej

miery pre kreditné karty 20,93%. Termín splatnosti mesačnej splátky je vždy k 20. dňu v mesiaci. Pod
tým je v zmluve výrazne menším drobným písmom napísaný text o tom, že neoddeliteľnou súčasťou
tejto zmluvy sú Úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., a že dolu podpísaný klient
(žalovaný) svojim podpisom potvrdzuje, že je s nimi oboznámený, považuje ich za dostatočne určité a
prejavuje súhlas byť viazaný týmito podmienkami. Určité a zrozumiteľné stanovenie úpravy (resp. odkaz

na úpravu) nejakej ďalšej konkrétnej (určitej) časti obsahu zmluvy odkazom na obchodné podmienky
(napr. že úročenie - uplatňovanie úrokovej sadzby, spôsob započítavania úhrad, prípadne povinnosť
platiť poplatky upravujú obchodné podmienky) zo zmluvy nevyplýva.

Žalobcom predložené úverové podmienky, v rozpore s jeho tvrdením v žalobe, nie sú nikým (a teda ani

žalovaným) podpísané.

Z predloženého Výpisu čerpania, splátok a úhrad vyplýva interná evidencia žalobcu o termínoch a
sumáchčerpaniaaúhradpeňažnýchprostriedkovžalovaným,podľaktorejžalovanýztejtozmluvyčerpal
postupne 679,21 Eur (okrem sumy 198,88 Eur napočítanej žalovaným za obdobie od 26.12.2010 do

3.2.2012 aj deviatimi výbermi z bankomatu a platbami kartou v septembri 2010), a na túto zmluvu,
resp. úver zaplatil postupne v rôznych dňoch (aj mimo dohodnutých termínov splátok - teda pred a po
ich splatnosti) spolu sumu 639,60 Eur. Ďalej z tejto listiny vyplýva započítanie týchto úhrad žalobcom
(jednostranne) na rôzne položky (istinu, úrok, poplatky, opravné úroky, úrok za hotovostné transakcie)
bez toho aby bolo zrejmé členenie splátok na istinu, úroky a iné poplatky, najmä mechanizmus a dôvod

(oprávnenosť) započítavania úhrad na jednotlivé položky, a aby pri úrokoch z úveru bol zrejmý spôsob
ich výpočtu (z akých súm, za aké obdobie a v akej sadzbe).

Výzvou k splateniu celého úveru zo dňa 28.6.2013 vyzýval žalobca žalovaného s poukazom na
omeškanie s úhradou záväzkov k splateniu celého úveru čerpaného na základe tejto zmluvy.

Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle § 263 ods.
1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania a splatnosti
úrokov.Napríklad podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť
z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na
základe zákona. Podľa § 503 ods. 1 OBZ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť

použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa
poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj
úroky z tejto splátky. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné

prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vrátenia peňažných prostriedkov.

V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá má v
zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho
sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v

podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť
aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu
úpravu spotrebiteľských úverov.

Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu

spotrebiteľa.

Podľa § 9 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.

Podľa § § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka (§ 52 a 60 o spotrebiteľských zmluvách) musí obsahovať (okrem ďalších tam
uvedených, pozn. súdu) tieto náležitosti:
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a

nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny.

Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky
vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,
ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 53c Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) ak je spotrebiteľská

zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto
zmluvysvýnimkounázvuzmluvyaoznačeníjejčastí.Zmluvauzatvorenávrozporestýmtoustanovením
je neplatná.Podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1
, alebo neobsahuje náležitosti podľa §

9 ods. 2 písm. a) až k) , r) a y) a § 10 ods. 1 .

Všeobecné východiská

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok dlžníka
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu (vrátane
niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti) je vo všeobecnosti subsidiárne určený
dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). V prípade

zmluvy o spotrebiteľskom úvere však zákon pre vznik práva na úroky a poplatky v zmysle § 9 ods. 2
ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne obsahové náležitosti (inak sa
podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov).

V písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť preto určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ), okrem

ďalších náležitostí, v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU určená:

f) doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere - čím sa, vzhľadom na vymedzenie pojmu zmluvy o
spotrebiteľskom úmere (§ 2), rozumie doba trvania záväzku poskytnúť peňažné prostriedky (čo má
významnajmäprineskoršom,prípadnepostupnomčerpaníúveruresp.prirevolvingu)atermínkonečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) podmienky upravujúce jeho čerpanie - teda „Akým spôsobom a kedy spotrebiteľ dostane peniaze“ (viď
formulárpreštandardnéinformácieospotrebiteľskomúvere, ktorýjeuvedenývpríloháchč.3a4 tohto zákona, a obsahuje niektoré vysvetľujúce

informácie),

i) úroková sadzba spotrebiteľského úveru - ktorou je podľa § 2 písm. j) ZoSU úroková sadzba vyjadrená
ako fixné alebo variabilné percento, a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie - ktorými
sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako,

resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov,
alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného
času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do
stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť
platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných

prostriedkov), a

k) výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia - čím sa nepochybne rozumie uvedenie výšky, počtu

a termínov splátok každej z týchto položiek, t.j. istiny, úrokov a iných poplatkov samostatne tak, aby
bolo zrejmé ako sa majú splácať, resp. ako sa jednotlivé splátky priraďujú k nesplateným zostatkom.
Vyplýva to jednak z doslovného gramatického výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k ZoSU (kde je výslovne
stanovenápožiadavkaurčeniasplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov,atedanielensplátokvšeobecne),
ako aj z výkladu podľa jeho zrejmého účelu. Len takýto výklad požiadavky zákona totiž spĺňa účel

spotrebiteľského práva, a to jednak venovať zvýšenú pozornosť ochrane spotrebiteľa (ktorý by nemal
byť zavádzaný a mal by mať čo najviac informácií umožňujúcich mu - pred, ale i dodatočne po poskytnutí
úveru - čo najlepšie posúdiť situáciu a urobiť rozhodnutie ohľadom uzavretia zmluvy a následne aj
spôsobu, resp. rýchlosti splácania úveru), a tiež preto, že len pri vyššie uvedenom riadnom vymedzení
uplatňovania úrokovej sadzby (úročenia), alebo aspoň rozlíšení (stanovení) splátok istiny, úrokov a

iných poplatkov je možné kedykoľvek (i v priebehu splácania) určiť obsah právneho vzťahu, t.j. výšku
zostávajúcej istiny, úrokov a ostatných poplatkov.Prax, a ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. l) a m) ZoSU aj zákon (rozlišujúci minimálne splácanie
s amortizáciou istiny alebo bez), totiž pozná rôzne spôsoby splácania úveru. Napríklad poskytnuté
peňažné prostriedky (istina) sa môžu splácať na začiatku a úroky až na konci, prípadne naopak, alebo

sa úroky a poplatky strhnú ihneď z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (pozri napr. vysvetlivky k
položke 2C formulára o zmluvných podmienkach podľa vyhl. č. 620/2007 Z.z. v pôvodnom znení),
prípadne sa istina spláca spolu s úrokmi v rôznych kombináciách (čo navonok nevylučuje rovnakú
resp. nemennú výšku celkovej splátky), či už s pevnou splátkou istiny a sumy úroku, resp. podľa ich
rôzne stanoveného podielu, alebo sa amortizuje celkovými rovnomernými tzv. anuitnými splátkami, pri

ktorých sa plynule mení výška a pomer splátky istiny a úroku. Spôsob úročenia a splácania úveru a jeho
jednotlivých častí musí byť preto vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti
o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia). Na spotrebiteľský
úversatotižnevzťahujúautomatickyobvyklévšeobecnésubsidiárnepravidláúročeniaasplácaniapodľa
dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,
resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov

a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky a poplatky nemá.

Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom zároveň
vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle ZoSU sú

spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, a ktoré preto musí žalobca v súvislosti s nimi pre úspech v konaní riadne tvrdiť (a
preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia a splácania
úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon s takýmto
prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné kedykoľvek

určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné
podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už v

predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by
preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis
mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy
odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o
obchodnýchpodmienkach),pretožeakmábyťsúčasťouzmluvy(akoprejavuvôle),platiapreňho,aksas

ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú
tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a
zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba
hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSu), a
zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného
právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná
drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy
o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v

prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru
ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj
úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú
podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v

tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu
pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013, sp. zn.
I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute (argumentum a

minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných náležitostiach zmluvy, pozn.
súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných podmienok, ale len spotrebiteľskej
zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný súd zdôraznil, že dodávateľ sa má
chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo, v opačnom prípade mu nie je možnéposkytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj tým, že zmluvné dojednania nesmú byť
umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Obchodné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy

prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby
do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
zrejme uniknú.

Právne posúdenie

V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa §
157 ods. 2 O.s.p. (s uvedením čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov) považuje súd za
potrebné poukázať predovšetkým na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len priamo netvrdil
všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali

celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich
často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo sa už aj
v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na
prílohy pripojené k návrhu. Ani z týchto príloh však nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov.
Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (pojem

použil Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz
). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s
požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností
tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde
absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí peňažný prostriedkov v určitej výške a záväzku

na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia).

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska

hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

„Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j.
okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.
Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako

vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou
žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel platnú písomnú zmluvu o

spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom
žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (a poplatky), a
ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil, prípadne nezaplatil
dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky obligatórne
obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil, a žaloba, hoci

má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom
dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

Ak pritom súd v tomto prípade z tvrdení žalobcu a predložených príloh (dôkazov) podľa ich obsahu
a zmyslu (v snahe o maximálne potlačenie formalizmu pri extenzívnom výklade) vo vzťahu k

časti požadovanej sumy (istine) napokon nepriamo odvodil uplatnenie nároku právom na vrátenie
poskytnutých (žalovaným čerpaných) peňažných prostriedkov, vo vzťahu k zvyšku - k požadovaným
úrokom (i poplatkom a upomienkam) však rozhodujúce skutkové okolnosti zo žaloby a príloh (z
predložených dôkazov) nevyplývajú ani nepriamo. Celá argumentácia k nim je v podstate založená lenna dôvere v ich strohé vyčíslenie v tzv. výpise čerpania, splátok a úrokov vypracovanom žalobcom.
Obdobný postup bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia
ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003), ale len ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh

tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori
predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), o ktorý v tomto prípade neide, a aj
to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom
konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly
nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, však

nemožnonekritickyakceptovaťavychádzaťibazjednostrannýchnepreskúmateľnýchvyčíslenísporovej
strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo
vyplývať.Nemožnosúhlasiťsnázoromžalobcu,žeevidovaniepohľadávkyvuvedenomVýpisečerpania,
splátok a úhrad je snáď akousi verejnou listinou, a tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej
pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 134 O.s.p. iba listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo
inýmištátnymiorgánmivmedziachichprávomoci,akoajlistiny,ktorésúosobitnýmipredpismivyhlásené

za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je
dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.

Vo vzťahu k požadovanej sume úrokov žalobca neuviedol (ani nepriamo v prílohách) všetky
rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Pri uplatnení

vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich uplatnenie
(nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s poukazom
na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z ktorých sa
uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu s ich
skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však v danom

prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Výšku úrokovej sadzby, z ktorej
zrejme svoj nárok odvodzuje, žalobca síce uviedol aspoň nepriamo predložením úverovej zmluvy, kde
je vyjadrená ako percento (bez uvedenia či ide o fixnú alebo variabilnú sadzbu), jej uplatňovanie s
uvedením úročených súm a období s jej skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku však nie, a tieto
skutočnosti zo žaloby napokon nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh). Na spotrebiteľský

úver sa totiž, ako už bolo uvedené vyššie, nevzťahujú automaticky obvyklé všeobecné subsidiárne
pravidlá úročenia a splácania podľa dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU
v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky, resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej
uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov a iných poplatkov musia byť výslovne písomne
dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Obdobné sa pritom týka aj účtovania

ostatných poplatkov či tzv. „úrokov za hotovostné transakcie“, ku ktorým z príloh nevyplývajú konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce ich vyúčtovanie, teda na základe ktorých skutočností (skutkových i právnych)
ich žalobca žalovanému vyúčtoval. V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou
a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno
tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti,

ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového
stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie
bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v
tomto rozsahu zamietnutý.

Okrem neunesenia bremena tvrdenia o všetkých skutočnostiach odôvodňujúcich právo na vyúčtované
a uplatnené úroky a iné poplatky súd pripomína, že tieto sú zároveň obligatórnymi obsahovými
náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a vzhľadom na vyššie uvedené, i v nadväznosti na
stým súvisiace dôkazné bremeno, je preto tiež zrejmé, že predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru - ako, z

akej sumy, odkedy a dokedy (§ 9 ods. 2 písm. i) ZoSU), a dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
- záväzku poskytnúť peňažné prostriedky (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSU), a poskytnutý spotrebiteľský úver
sa preto považuje aj podľa § 11 ods. 1 ZoSU za bezúročný a bez poplatkov.

Vzhľadom na tieto dôvody, teda jednak pre neunesenie bremena tvrdenia ohľadom skutočností

odôvodňujúcich úroky a iné poplatky, ako aj s poukazom na absenciu obligatórnych obsahových
náležitostí zmluvy, s ktorými zákon spája bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, má žalobca, z titulu
pohľadávok z úverovej zmluvy nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Keďže
žalovaný celkovo vyčerpal z úveru sumu (istinu) 679,21 Eur a uhradil 639,60 Eur, súd ho zaviazal lenna vrátenie zostávajúcej časti poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 39,61 Eur (len rozdiel
medzi poskytnutými a vrátenými peňažnými prostriedkami) spolu s úrokom z omeškania. Keďže žalobca
žalovaného vyzval na vrátenie peňažných prostriedkov, a žalovaný je v omeškaní s ich vrátením, súd

mu v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z. uložil povinnosť na ich zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5% ročne z dlžnej sumy
uplatnenými v súlade so zákonom odo dňa nasledujúceho po lehote na úhradu uvedenej vo výzve
žalobcu k splateniu úveru, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Vo vzťahu k námietkam vedľajšieho účastníka o tom, že úverová zmluva neobsahuje obligatórny
údaj o tom, kedy je splatná prvá splátka, a od ktorého termínu sa odvíja splatnosť ďalších splátok
(hoci vnútorne rozporne neskôr uvádza, že tieto údaje tam uvedené sú), a konečnú splatnosť úveru,
mal súd za to, že tieto náležitosti, s poukazom na výsledky dokazovania, boli v zmluve uvedené
dostatočne, keďže v danom prípade išlo u tzv. revolvingovú úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo
poskytnutie tzv. revolvingového úver opakovane, pri ktorom nie je dobre možné vopred presne určiť

konečnú splatnosť úveru. Zákon pritom v súvislosti s týmto údajom, v prípade nemožnosti jeho
presného určenia, nestanovuje povinnosť jeho náhradného uvedenia podľa reprezentatívneho príkladu
(ako je tomu napr. pri ročnej percentuálnej miere nákladov). Rovnako tak námietku vedľajšieho
účastníka o tom, že samotná zmluvná podmienka upravujúca tzv. automatický revolving je hrubo
nevyváženouvneprospechspotrebiteľa,apredstavujeneprimeranévnucovanieslužbypopriinejslužbe,

vedľajší účastník nijako bližšie neodôvodnil, a keďže súd nezistil, že by tzv. revolving sám o sebe
spôsoboval nejakú nerovnováhu a ujmu na nejakých konkrétnych právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, považoval súd za nedôvodnú a bez významu v danej veci.

O trovách konania bolo potrebné rozhodnúť podľa § 142 ods. 2 O.s.p. podľa pomeru úspechu účastníkov

v konaní, keď v prevyšujúcej časti bol v konaní úspešný žalovaný a mal by tak nárok na náhradu
pomernej časti trov konania, keďže si však ich náhradu neuplatnil a pomerne neúspešnejší žalobca na
ich náhradu nemá právo, súd náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z nich.

Vedľajší účastník vystupujúci na strane pomerne úspešnejšieho žalovaného, by v zmysle ust. § 142 ods.

2 O.s.p. mohol mať nárok na náhradu pomernej časti trov konania, keďže však jeho uplatnené trovy
pozostávali len z trov právneho zastúpenia, ktoré z hľadiska ich potreby na účelné bránenie práva s
prihliadnutím na okolnosti prípadu súd nepovažoval za potrebné a najmä účelné, a preto mu ich náhradu
nepriznal. Je samozrejmé, že každý účastník má v konaní právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom,
toto právo však nemožno spájať automaticky s právom na náhradu všetkých trov právneho zastúpenia.

Pravidlá pre rozhodovanie súdu o náhrade trov konania sú ustanovené v § 142 až 150 O.s.p. Pre všetky
prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi
konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
(teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). Pojem „účelnosť“ treba chápať ako určitú poistku

pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými
(pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6 MCdo 9/2013).

Vyššie uvedené pritom treba hodnotiť osobitne dôsledne práve v súvislosti s trovami vedľajších
účastníkov, ktorí do konania vstupujú dobrovoľne, a princípom proporcionality, právnej istoty a

predvídateľnosti práva. Žalobca síce nesie zodpovednosť za výsledok konania a s tým spojené
trovy (vrátane predvídateľných trov účastníkov), nemôže ale predvídať vstup vedľajších účastníkov (a
regulovať ich počet), ktorý je prakticky neobmedzený, a ktorým povinná náhrada všetkých ich trov
žalobcom by tak bola v rozpore s princípom spravodlivosti. Vychádzajúc zo všeobecných zásad efektivity
a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku, a z ústavnoprávneho princípu proporcionality,

preto treba prihliadať aj na primeranosť súvisiacu s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako
vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva. Toto sa potom premieta do
dôkladného posudzovania úkonov vedľajších účastníkov (ktorí do konania vstupujú dobrovoľne po svojej
úvahe), či boli spôsobilé priniesť účastníkovi, popri ktorom sa vedľajší účastníci konania zúčastňujú,
priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a teda významné na uplatňovanie alebo bránenie jeho práva, a

zároveň aj potrebné pre priaznivejšie rozhodnutie vo veci (s prihliadnutím na ich povahu, pravidlá
súdneho konania a spôsob realizácie), či už z hľadiska procesného alebo z hľadiska hospodárnosti, a
teda na tento účel aj efektívne (účelne) vynaložené. V tejto súvislosti súd uvádza, že sa stotožňuje so
závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých trovy konania vzniknuté zastupovanímadvokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých
podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno
považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na

súde. ... Vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovaným v postavení spotrebiteľa,
mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nadbytočných nákladov na právne zastupovanie v každej
skutkovo a právne takmer totožnej veci. Požiadavke rozumnosti by zodpovedal napríklad taký jeho
postup, ktorým by si vyžiadal právnu službu len na vyhotovenie námietky premlčania, ktorú by potom
sám, či už v postavení vedľajšieho účastníka alebo zástupcu, použil v súdnom konaní vo všetkých

porovnateľných veciach. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6 MCdo
9/2013).

Vzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na to, že
1. súd už z úradnej povinnosti v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho

premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi,
2. námietky vedľajšieho účastníka boli nedôvodné, a
3. z obsahu týchto úkonov vyplýva, že sa týkali a boli vo väčšej časti ich rozsahu vypracované a
uplatňované hromadne vo viacerých obdobných prípadoch,

nemožno považovať trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka za tieto úkony za vynaložené
účelne.Zatejtosituáciesazastúpenievedľajšiehoúčastníkaadvokátomvoveciach,ktoréspolunapĺňajú
charakteristiku tzv. hromadných vecí, zároveň javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie
práva na právnu ochranu.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.