Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 11, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/19/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115213943
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115213943.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: J. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Trnava, dieťa rodičov - matka: R. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
L. XX a otec: H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, o návrhu starých rodičov maloletého: C. C., nar.
XX.XX.XXXX a Y. C., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom L. XX, obaja zastúpení JUDr. Ivanou Slaninovou,
advokátkou, so sídlom Kollárova 34, Trnava, o zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti
starých rodičov, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19. januára 2016, č.k.

16P/47/2015-77, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejčastitýkajúcejsaúpravystykuotcasmaloletým
p o t v r d z u j e.

V časti výživného rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že otec je povinný prispievať na výživu
maloletého sumou 80,- eur mesačne, ktoré výživné je povinný poukazovať počas trvania náhradnej
osobnej starostlivosti, najdlhšie však do dovŕšenia plnoletosti dieťaťa starým rodičom manželom C. C.

a Y. C. a po dovŕšení plnoletosti dieťaťa k rukám plnoletého J. a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred
počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku.

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvého stupňa zveril maloletého do spoločnej náhradnej
osobnej starostlivosti starých rodičov C. C. a Y. C., ktorí ho budú zastupovať a spravovať jeho majetok
v bežných veciach s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku, otcovi maloletého uložil povinnosť
prispievať na výživu maloletého sumou 80,- eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred na príslušný

účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku a styk otca s
maloletým J. upravil tak, že otec je oprávnený stýkať sa s ním každú párnu sobotu v mesiaci v čase od
14.00 hod. do 16.00 hod. v prítomnosti starej matky maloletého C. C. s tým, že styk maloletého s otcom
sa začne a skončí v dohodnutom čase v mieste trvalého pobytu maloletého. O trovách konania súd
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd právne
odôvodnil použitím ustanovenia § 25 ods. 2, § 45 a § 62 Zákona o rodine, keď na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov

bude v záujme maloletého, keďže matka dieťaťa, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti zomrela,
pričom maloletý v domácnosti starých rodičov dlhodobo býva, títo sa o neho riadne starajú a maloletý
je na nich citovo naviazaný. V tomto zmysle bola aj uzavretá dohoda navrhovateľov a otca maloletého,
ktorý s takýmto zverením vyslovil súhlas. Pri rozhodovaní o úprave styku súd vychádzal z dohodystarých rodičov a otca maloletého, keď považoval navrhnutú úpravu styku za aktuálne postačujúcu a
v prítomnosti starej matky vhodnú z dôvodu, že otec sa s maloletým dlhšiu dobu nestretáva (v tomto
smere nie je rozhodujúce či je to z dôvodov zdravotných na strane otca alebo z iných dôvodov, ale

rozhodujúcim je záujem maloletého v tom smere, aby si vzťah s otcom obnovil a ďalej rozvíjal a tomu
je potrebné od počiatku prispôsobiť aj časové rozpätie takto upraveného styku). Súd pritom apeloval na
účastníkov konania, aby styk uskutočňovali s ohľadom na záujmy maloletého, aby pri ňom nedochádzalo
ku konfliktom medzi starými rodičmi a otcom maloletého a aby sa reálne budoval vzťah maloletého
s otcom. Pri určení výživného súd vychádzal z možností a schopností otca a odôvodnených potrieb

maloletého, keď mal preukázané, že otcov celkový príjem predstavuje cca 700 eur mesačne, maloletý
navštevujezákladnúškolu,venujesašportu(plávanie,futbal)aanglickémujazyku,pričomsúdzohľadnil,
že pri rozvode manželstva rodičov maloletého v roku 2009 bolo výživné na dieťa určené sumou 70 eur
mesačne. Od tohto obdobia sa však objektívne potreby na strane maloletého zvýšili už nástupom na
základnú školu ako aj športovými aktivitami, pričom otec sa na jeho výžive inak než bežným výživným
nepodieľal. Súdom určené výživné zaviazal súd otca platiť na účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v zmysle ustanovenia § 45 ods. 8 Zákona o rodine. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd iba
odkazom na § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p..

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie iba v časti výroku týkajúceho sa úpravy
styku otec maloletého, odôvodniac ho § 205 ods. d) O.s.p., majúc za to, že súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a preto žiadal, aby odvolací súd uvedený
rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že bude oprávnený stretávať sa s maloletým každý párny týždeň
vždy od piatka od 18.00 hod. do nedele do 18.00 hod. tak, že si maloletého prevezme od niektorého
zo starých rodičov v mieste ich trvalého bydliska a maloletého odovzdá starým rodičom v nedeľu o
18.00 hod. na tej istej adrese. Uviedol, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím poprel jeho zákonné

rodičovské práva a to právo na výchovu dieťaťa, osobnú starostlivosť a osobný styk s maloletým, keď
jeho argumenty neakceptoval, ale uveril nepotvrdeným a vykonštruovaným obvineniam starých rodičov.
Uviedol, že súhlasil s náhradnou starostlivosťou z dôvodu, že synovi nechcel spôsobovať po smrti matky
ďalšiu traumu prípadným sťahovaním zo známeho prostredia pričom otec tiež vychádzal zo skutočnosti,
že ešte pred smrťou matky maloletého sa so synom mohol stýkať od piatka do nedele, s čím súhlasili

vtedy aj starí rodičia dieťaťa a otec nemal pochybnosť, že naďalej budú súhlasiť s rovnakým rozsahom
stretávania maloletého s otcom, aby tak ľahšie prekonal stratu svojej matky. Poukázal na to, že je riadne
zamestnaný, neholduje alkoholu a má vytvorené vhodné podmienky na víkendové pobyty maloletého,
preto ho prekvapilo, že starí rodičia na pojednávaní uvádzali, že fyzicky napádal bývalú manželku
a ubližoval jej, ktoré skutočnosti otec popiera. Váži si snahu starých rodičov vytvoriť maloletému čo

najlepšie podmienky pre rozvoj, ale trvá na tom, aby sa mohol v dostatočnom rozsahu podieľať na
synovom ďalšom raste, čo rozsudok nezohľadňuje, rovnako ako neberie do úvahy značný vek starých
rodičov. Súdom upravený rozsah styku považuje za nedostatočný, ktorý neumožňuje aby s maloletým
vykonávali spoločné aktivity, ako návšteva kina, futbal a pod., pričom je to práve otec, ktorý by sa po
smrti matky mal podieľať na starostlivosti o svoje dieťa.

K odvolaniu otca sa vyjadrili starí rodičia, ktorí poukázali na to, že za konania došlo medzi starými
rodičmi a otcom maloletého dňa 03.11.2015 k uzavretiu Dohody o úprave styku, ktorú otec dobrovoľne
podpísal a ani pred súdom pred vyhlásením rozsudku nijako nerozporoval, preto je odvolanie otca proti
úprave styku nepochopiteľné a prekvapivé a to o to viac, že otec nevyužíva ani aktuálnu úpravu styku

v zmysle nariadeného predbežného opatrenia Okresného súdu Trnava, dopĺňacieho uznesenia č.k.
16P/47/2015-31 zo dňa 06.07.2015, podľa ktorého je oprávnený stýkať sa s maloletým každú párnu
sobotuvčaseod10.00hod.do17.00hod.,pričomvuvedenomčasemaloletéhonenavštevuje.Otecsao
maloletomustarýchrodičovneinformujeanitelefonicky,sosynomsa odvydaniapredbežnéhoopatrenia
stretoljedenkrátpredVianocaminaihriskuadruhýrazdňa12.02.2016,kedyhovzalvlakomnanávštevu

k sestre do R. X. Y.. Dôvodom dohodnutej úpravy styku tak, ako ju prevzal súd do svojho rozhodnutia,
bol aktuálny postoj maloletého k otcovi ktorý sa s ním v súčasnosti nechce stretávať, celkom ho odmieta,
pravdepodobne kvôli osobnej skúsenosti s otcom z obdobia kedy ešte žili v spoločnej domácnosti, keďže
maloletý pred starými rodičmi opakovane uviedol, že otec matku fyzicky napádal a ubližoval jej, pričom
starí rodičia nemajú dôvod slová maloletého spochybňovať. Maloletý sa styku s otcom cielene vyhýba,

odmieta s ním aj telefonovať a preto sa starí rodičia s otcom dohodli, že pre zlepšenie vzťahu otca
s maloletým je potrebné ho začať budovať postupne a za účasti osoby, ktorej dôveruje, teda starej
matky. Tiež nepovažovali za vhodné, s ohľadom na ťažké obdobie, ktoré dieťa po smrti matky prežíva,
zaťažovať ho znaleckým dokazovaním. Podľa názoru starých rodičov súd pri rozhodovaní vo veci úpravystyku postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi, nakoľko rešpektoval vôľu otca a starých
rodičov vyjadrenú v Dohode o úprave styku a preto navrhli rozsudok v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť a zaviazať otca maloletého k náhrade trov odvolacieho konania starým rodičom.

K odvolaniu otca sa vyjadril aj kolízny opatrovník, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas

oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na
rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
treba považovať za správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16P/47/2015 je zverenie maloletého
do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým súd upravil styk otca s maloletým.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a na tieto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.

odkazuje. Vzhľadom k odvolacím námietkam otca považuje však za potrebné doplniť nasledovné :

Rodičovské práva a povinnosti toho rodiča, ktorý nemá maloleté dieťa v osobnej starostlivosti majú byť
súdom upravené takým spôsobom, aby bol zabezpečený riadny a bezproblémový vývoj dieťaťa a to tak,
aby rodič mal v rámci stanovenej úpravy nielen povinnosti, ale i práva a v rámci toho priestor jednak

na utužovanie a prehlbovanie svojho vzťahu k dieťaťu a zároveň i na uplatňovanie svojho výchovného
pôsobenia na svoje dieťa a prehlbovanie pocitu jeho spolupatričnosti s dieťaťom. Uvedené musí platiť
o to viac, ak je tento rodič už jediným žijúcim rodičom maloletého dieťaťa, ako je tomu v prejednávanej
veci, kedy matka maloletého zomrela a ako vhodnejšie sa ukázalo pre maloletého výchovné prostredie
u starých rodičov (a to aj z hľadiska rešpektovania stability výchovného prostredia), u ktorých maloletý

posledné roky aj s matkou žil. Napriek tomu, že starí rodičia poskytujú dieťaťu všestrannú starostlivosť,
výchovu a opateru akej sú len schopní, nedokážu mu nahradiť rodičov a otec tak bude naďalej zaujímať
nezastupiteľné miesto pri formovaní osobnosti maloletého. Túto skutočnosť treba vnímať nielen z
dôvodu generačných rozdielov medzi starými rodičmi a vnukom, ale aj s ohľadom na vekový rozdiel otca
a starých rodičov, ktorý predznačuje význam otcovej prítomnosti v živote maloletého obzvlášť potom,

keď už starí rodičia nebudú môcť maloletému byť nablízku. Je preto nevyhnutné, aby obe strany vyvinuli
maximálne úsilie smerujúce k vybudovaniu pevného rodičovského puta medzi nimi.
Optimálne by teda bolo, pokiaľ by styk otca s maloletým mohol byť čo najširší, keďže otec je jediným
žijúcim rodičom, tomu však bráni v uvedenom prípade kvalita ich súčasného vzťahu. Zhodne so súdom
prvého stupňa aj odvolací súd mal za preukázané, že vzťahy medzi otcom a maloletým sú narušené

a bude potrebné, aby sa medzi nimi postupne najskôr obnovili, čomu je nutné prispôsobiť aj rozsah a
spôsob ich stretávania. Tvrdenie starých rodičov, že maloletý J. dlhodobo nechce s otcom komunikovať
a ani sa s ním stretávať, k otcovi nepociťuje žiadnu dôveru a tento jeho vzťah k otcovi sa po smrti matky
ešte zhoršil, prakticky potvrdil aj psychológ, ktorý dieťa vyšetril. Za takejto situácie otcom navrhovaný
rozsah styku každý párny týždeň vždy od piatka od 18.00 hod. do nedele do 18.00 hod., ktorý je inak

modelom obvykle používaným pri kvalitatívne celkom odlišných vzťahoch medzi rodičom a dieťaťom ako
v uvedenom prípade ( a to výlučne tam, kde vzťahy medzi dieťaťom a rodičom sú zdravé a fungujúce)
je zjavne v rozpore so záujmom maloletého, pričom však je to práve záujem maloletého dieťaťa, ktorý
je pre súd základným vodítkom pri jeho rozhodovaní. S ohľadom na kvalitu ich súčasného vzťahu
a najmä citové rozpoloženie maloletého po smrti matky, by nútenie dieťaťa do víkendových pobytov

u otca mohlo pôsobiť na neho traumatizujúco a v tejto súvislosti je irelevantné, či v minulosti takéto
dlhšie pobyty u otca akceptoval, pretože súd musí vychádzať zo skutkového stavu takého, aký tu je
v čase vyhlásenia rozsudku. Súd musí prihliadať aj na to, aby jeho rozhodnutie bolo vykonateľné a
tu treba poznamenať, že pokiaľ by súd určil stretávanie tak, ako to otec žiadal, išiel by tým proti vôlimaloletého, ktorý otca v súčasnosti odmieta, a k realizácii takéhoto súdneho rozhodnutia by zrejme aj
tak nedošlo. Navyše by takáto úprava bola aj kontraproduktívna, keď namiesto pomoci naštrbenému
vzťahu by s najväčšou pravdepodobnosťou vyvolala u dieťaťa ešte väčší odpor k otcovi, pretože styk

dieťaťa s rodičom by mal byť založený zásadne na báze dobrovoľnosti. Odvolací súd pripomína, že
výkon rodičovských práv a povinností nesmie vystaviť maloleté dieťa negatívnym vplyvom. V tejto
súvislosti Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že povinnosť prijať opatrenia, ktoré umožnia kontakt
rodiča s maloletým dieťaťom nie je absolútna. Porozumenie a spolupráca všetkých zúčastnených osôb
vždy predstavuje dôležitý faktor. Povinnosť štátnych orgánov využiť všetky donucovacie prostriedky

nemôže byť neobmedzená, keďže sa musí brať ohľad na záujmy dotknutých osôb, predovšetkým na
záujem maloletého dieťaťa (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Voleský
vs. Česká republika). Je nežiadúce, aby sa rodič, ktorému maloleté dieťa nie je zverené do osobnej
starostlivosti, dožadoval prijatia opatrení, ktoré by mohli poškodiť zdravie a rozvoj maloletého dieťaťa
(porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Elsholz vs. Nemecko). Tieto hľadiská
preto musel aj odvolací súd vziať do úvahy a v neposlednom rade prihliadnuť aj na názor maloletého

J., ktorý styk s otcom výslovne odmieta. Zároveň bolo úlohou súdu skorigovať predstavy a názory
maloletého o tom, čo je pre neho za danej situácie vhodné a čo nie. Aplikujúc tieto zásady odvolací
súd zhodne s prvostupňovým súdom považoval s prihliadnutím na okolnosti prípadu za primeraný a
vhodný rozsah styku taký, ako bol upravený v napadnutom rozsudku, pretože tento zohľadňuje zložité
citové rozpoloženie maloletého a jeho aktuálnu vôľu. Je na otcovi, aby si citlivým a láskavým prístupom

k dieťaťu ( ktorým sa rozumie aj nevynucovanie si stretávania proti jeho vôli ) v prípade potreby aj
za pomoci psychológa, opätovne získal jeho dôveru a záujem dieťaťa tráviť s otcom viac času na
vykonávanie spoločných aktivít. V takom prípade nič nebráni tomu, aby otec za predpokladu, že by sa
nedokázal so starými rodičmi dohodnúť, podal na súd návrh na rozšíreniu styku s maloletým, kedy súd
bude rozhodovať na základe zmenených pomerov.

Vzhľadom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom upravil styk otca s
maloletým v zmysle Dohody, uzavretej dňa 03.11.2015 medzi otcom a starými rodičmi, ktorá na zistené
okolnosti prípadu reflektuje, rešpektuje názor maloletého a súčasný narušený vzťah otca s maloletým,
ktorý je potrebné začať postupne a citlivo obnovovať, rozhodol vecne správne. Z uvedených dôvodov
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa 219 ods. 1,2 O.s.p. z dôvodu vecnej

správnosti potvrdil, majúc za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu
potrebnom pre vydanie rozhodnutia a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a otec v odvolacom
konaní neuviedol žiadne nové podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť.

Súčasne však bolo potrebné zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa platobného

miesta výživného, určeného otcovi v sume 80,- eur mesačne, keď pri rozhodovaní síce okresný súd
podľa odôvodnenia rozsudku vychádzal zo znenia ustanovenia § 45 ods. 8 Zákona o rodine, účinného
v čase rozhodovania súdu, avšak toto nesprávne aplikoval.

Podľa § 45 ods. 8 Zákona o rodine, účinného v čase vyhlásenia rozsudku, súd pri rozhodovaní

o zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti určí rodičom alebo iným fyzickým
osobám povinným poskytovať maloletému dieťaťu výživné rozsah ich vyživovacej povinnosti a súčasne
im uloží povinnosť, aby výživné poukazovali počas trvania náhradnej osobnej starostlivosti, najdlhšie
však do dovŕšenia plnoletosti dieťaťa, úradu práce, sociálnych vecí a rodiny; po dovŕšení plnoletosti
dieťaťa sú rodičia povinní poukazovať výživné dieťaťu. Ak je osobou, ktorej je maloleté dieťa zverené

do náhradnej osobnej starostlivosti, prarodič, súrodenec maloletého dieťaťa alebo súrodenec rodiča
maloletého dieťaťa podľa § 45 ods. 2 druhej vety, súd rodičom alebo iným fyzickým osobám povinným
poskytovať maloletému dieťaťu výživné uloží povinnosť, aby výživné poukazovali osobe, ktorej bolo
maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v uvedenom prípade okrem povinnosti určenia otcovi rozsahu jeho
vyživovacej povinnosti, čo aj správne urobil prvostupňový súd, ktorý mu určil povinnosť prispievať na
výživu maloletého sumou 80,- eur mesačne, bolo namieste tiež uloženie otcovi povinnosti poukazovať
toto výživné počas trvania náhradnej osobnej starostlivosti, najdlhšie však do dovŕšenia plnoletosti
dieťaťastarýmrodičommanželomC.C.aY.C.(tedanienaúčetÚradupráce,sociálnychvecíarodiny)a

po dovŕšení plnoletosti dieťaťa poukazovať toto výživné plnoletému J.. Vzhľadom k uvedenému odvolací
súd za použitia ustanovenia § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p., keďže išlo o konanie zahájiteľné aj bez návrhu,
v ktorom súd nebol viazaný odvolacím návrhom, tento nedostatok odstránil a nesprávne rozhodnutie
súdu prvého stupňa zmenil bez potreby vykonávania nového dokazovania.O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146
ods. 1 písm. a) O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ktoré

sa mohlo začať i bez návrhu.

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.