Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoPr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8105215631
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8105215631.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci navrhovateľa Q. A., bytom C.
X.V. XX/X, B. N. M., právne zastúpený JUDr. Emíliou Šimkulákovou, advokátkou, Štefánikovo nám.
2, Spišská Nová Ves proti odporcovi MS-Bau spol. s r. o., Vodná 18, Prešov, IČO: 36 458 791,
právne zastúpený JUDr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom, Krmanova 16, Košice, za účasti vedľajšieho
účastníka Sociálnej poisťovne Bratislava, pobočka Prešov, Masarykova č. 1, Prešov, IČO: 30 807
484, o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, o odvolaní navrhovateľa a
vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 28C/279/2005-358

zo dňa 27.11.2013 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o priznaní 6% úroku z omeškania od 30.06.2005 do zaplatenia a vo
výroku, ktorým bol v prevyšujúcej časti návrh zamietnutý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu
za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti vo výške 615,16 Eur z titulu istiny so 6 % úrokom
z omeškania od 30.06.2005 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Vyslovil, že o trovách
konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení poukázal na dôvody podaného návrhu, stanovisko účastníkov konania, obsah
vykonaného dokazovania, pripojených listinných dôkazov, citoval ust. § 251 Zákonníka práce zákona
č. 311/2001 Z. z., účinného od 01.04.2002, následne ust. § 195 ods. 1 - 4, ust. § 75 ods. 1, 2
Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., platného v čase vzniku pracovného úrazu (ďalej len Zákonníka
práce zákona č. 65/1965 Zb.) a uviedol, že medzi účastníkmi neboli nepochybné okolnosti vzniku
pracovného úrazu preukázané v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20C/64/2003,
ku ktorému došlo dňa 24.01.2002. Súd poukázal na právny názor vyslovený v uznesení odvolacieho

súdu č. k. 4CoPr/15/2012-202 zo dňa 18.01.2013, z ktorého vyplynulo, že pôvodne vydané rozhodnutie
vychádzalo z nesprávne stanovenej výšky priemerného mesačného zárobku pre pracovnoprávne
účely, lebo v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20C/64/2003, bola uplatnená
náhrada za stratu na zárobku počas práceneschopnosti. Výška náhrady straty na zárobku po skončení
práceneschopnosti sa stanovuje z priemerného mesačného zárobku pred vznikom škody spôsobenej
pracovným úrazom. Navrhovateľ mal uzatvorenú pracovnú zmluvu s odporcom pre výkon práce
ako tesár na dobu určitú dňom 03.08.2001 do ukončenia prác v B. T. N., miesto výkonu práce V..

Podľa bodu 5 pracovnej zmluvy bola dohodnutá mesačná mzda vo výške 7.000,- Sk s tým, že bude
pracovníkovi vyplácané aj cestovné podľa platných predpisov. V dôsledku utrpenia pracovného úrazu
dňom 24.01.2002 bol navrhovateľ práceneschopný do 22.01.2003 a pracovný pomer bol u odporcu
skončený dohodou v zmysle ust. § 63 ods. písm. c/ Zákonníka práce k 31.01.2003. Z titulu náhradystraty na zárobku po skončení práceneschopnosti si navrhovateľ uplatnil náhradu vo výške 27.888.29
Eur po odpočítaní invalidného dôchodku, ktorý mu bol priznaný k 24.01.2003 a vyplatený za obdobie od
24.01.2003 do 31.12.2003 v sume 1.348,14 Eur. Za uvedené obdobie si navrhovateľ stanovil priemerný

mesačný zárobok, ktorý vyplynul z dokazovania vykonaného v konaní vedenom na Okresnom súdu
Prešov pod sp. zn. 20C/64/2003 za 11 mesiacov a 7 dní vo výške 29.236,43 Eur, z ktorej sumy odpočítal
vyplatený invalidný dôchodok vo výške 1.348,14 Eur.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzal z právneho názoru vyplývajúceho

zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ako aj zo stanoviska vedľajšieho účastníka na strane
odporcu, ktorý poukazoval na nesprávny výpočet uplatnenej náhrady. S poukazom na ust. § 136
Občianskeho súdneho poriadku, súd vychádzal z pravdepodobného zárobku a o výške nároku rozhodol
len v medziach vykonaných dôkazov o pravdepodobnosti a preukázateľnosti s tým, že sa stotožnil s
názorom odporcu, ako aj vedľajšieho účastníka, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a všetky
skutočnosti ním uvádzané, že by aj naďalej pracoval v zahraničí boli dôkazom len podporným. V

neprospech navrhovateľa bola zohľadnená okolnosť, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú.
Navrhovateľ podľa súdu nemôže ani relevantne preukázať a ani nepreukázal, že by s ním odporca
uzavrel opätovne pracovnú zmluvu na výkon práce v zahraničí. Tieto okolnosti boli rozhodujúce pre
posúdenie, či navrhovateľ si splnil dôkaznú povinnosť, a preto súd uzavrel, že navrhovateľ dôkazné
bremeno v tomto smere neuniesol. Všetky dôkazy, ktoré navrhovateľ súdu predložil, jednotlivé listinné

dôkazy, zmluvy o dielo s nemeckými firmami, doklady o tom, že pracovníci, ktorí pracovali u odporcu
pracovali aj následne v roku 2002 na prácach v N., ale boli aj takí, ktorí následne v N. nepracovali. Týmito
dôkazmi a tvrdenými skutočnosťami navrhovateľ podľa súdu neuniesol dôkazné bremeno. Súd poukázal
na to, že tvrdenie navrhovateľa o tom, že by pracoval v zahraničí aj v roku 2002 na základe predložených
dôkazov nie je nepochybné, aj keď nejakí pracovníci pracovali s navrhovateľom, pracovali aj následne

v N., ale boli aj takí, ktorí následne v N. nepracovali. Na druhej strane sa súd stotožnil s tvrdením
odporcu, že ako zamestnávateľ má zamestnancov, ktorí reálne pracovali na pozíciách, na ktorých
pracoval navrhovateľ aj na území Slovenskej republiky, čo aj zdokladoval. Opätovne súd zdôraznil, že
vyhodnotil dôkazy v súlade so zásadou vyplývajúcou z ust. § 136 Občianskeho súdneho poriadku a
skonštatoval, že to, či by navrhovateľ pracoval v N. alebo nie, nebolo preukázané ani preukázateľné.

Určite bolo preukázateľné, že pracovná zmluva bola na dobu určitú, do ukončenia prác v B. T. N. v V. a
bola dohodnutá mesačná mzda 7.000,- Sk. Ak tieto práce boli ukončené pred rozhodným obdobím, ktoré
súd mal zohľadniť na zistenie pravdepodobného zárobku, nemohol vychádzať z tvrdení navrhovateľa,
žeby v N. určite zostal pracovať, pretože miesto výkonu práce po ukončení prác na letisku v V. bolo v
dispozícii zamestnávateľa a písomné doklady, ktoré boli predložené do spisu nasvedčujú o opaku. Súd

opätovne zdôraznil, že pri určení pravdepodobného zárobku nemohol vychádzať z okolností „keby, ak
by“, ale len na základe skutočne preukázaných a relevantných dôkazov.

Z tohto dôvodu pre výpočet priznania sumy vychádzal z výpočtu vedľajšieho účastníka, ktorý
bol predložený v júli 2011, kde bol určený pravdepodobný zárobok v sume 9.635,- Sk, a to na

základe mzdy troch zamestnancov odporcu. Súd pri výpočte pravdepodobného zárobku vychádzal
z pravdepodobného zárobku, z ktorého odpočítal vyplatenú náhradu invalidného dôchodku, ako aj
zárobok, ktorý by mohol navrhovateľ minimálne dosahovať. Z tohto dôvodu súd priznal navrhovateľovi
z titulu istiny sumu 615,14 Eur a z titulu náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti
za obdobie od 24.01.2003 do 31.12.2003, pričom vychádzal z rozhodného obdobia pre výpočet

pravdepodobného zárobku posledného kalendárneho štvrťroka roku 2002. V tejto časti sa súd prvého
stupňa stotožnil s výpočtom predloženým vedľajším účastníkom na strane odporcu, na ktorý v
celom rozsahu poukázal s prihliadnutím k tomu, že pre určenie pravdepodobného zárobku odporca
predložil mzdové listy troch zamestnancov za rok 2002, na základe toho vedľajší účastník vypočítal
pravdepodobný zárobok podľa § 17 ods. 4 zákona č. 1/1992 Z. z. pred vznikom škody na strate na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Pravdepodobný priemerný zárobok za rozhodné obdobie
by na základe tohto výpočtu predstavoval 9.635,- Sk, priznaný invalidný dôchodok navrhovateľov bol vo
výške 3.594,- Sk a predpokladaný zárobok navrhovateľa podľa zákona o minimálnej mzde by v tomto
období bol vo výške 4.178,- Sk, t. j. strata na zárobku navrhovateľa za jeden mesiac prestavuje 1.863,-
Sk, a to za obdobie od 24.01.2003 do 30.06.2003. Následne výška invalidného dôchodku vyplácaná

navrhovateľovi predstavovala sumu 3.810,- Sk, a preto strata na zárobku za obdobie od 01.07.2003
do 30.09.2003 bola vo výške 1.647,- Sk a od 01.10.2003 do 31.12.2003 bola výška minimálnej mzdy
vo výške 4.560,- Sk, preto strata na zárobku navrhovateľa predstavovala 1.265,- Sk. Celkom priznanánáhrada straty na zárobku za uvedené obdobie predstavuje 18.532,- Sk, t. j. 615,14 Eur, s ktorým
výpočtom sa súd prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil.

Následne súd s poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Zb., priznal navrhovateľovi uplatnený úrok z omeškania vo výške 6 % od 30.06.2005,
ktorý považoval za dôvodný a zákonný. Odporca vedel o pracovnom úraze, aké trvalé následky utrpel
po pracovnom úraze, a preto uplatňovaný nárok na úroky z omeškania s dátumom od podania návrhu,
súd považoval za dôvodný a preukázaný, a preto mu v tejto časti vyhovel.

K výroku o trovách konania vyhlásil, že o nich rozhodne samostatným uznesením.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie vedľajší účastník. Namietal priznanie
úroku z omeškania. Poukázal na to, že v tejto časti napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právnehoposúdenia.Uviedol,žeurčenienáhradystratynazárobkuposkončenípracovnejneschopnosti

bol u navrhovateľa stanovený na základe voľnej úvahy súdu a s poukazom na rozsah vykonaného
dokazovania nebolo možné určiť jeho výšku bez súdneho rozhodnutia. Odporca sa nebránil ako
zamestnávateľ plniť náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, lebo si bol vedomý
toho, že mu táto náhrada patrí, avšak dôležitou otázkou bola otázka výšky. Z tohto dôvodu nesúhlasil
s priznaním úroku z omeškania z titulu priznanej istiny.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku, zamietavom výroku odvolanie navrhovateľ, ktorý
namietal nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia. Bol toho názoru,
že súd neuviedol prečo na základe predložených dôkazov o možnej práci v zahraničí nevychádzal z
preukázaných skutočností. Trval na priznaní náhrady straty na zárobku vo výške 36.192,60 Eur, a preto

v tejto časti navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a jeho návrhu vyhovieť. Uplatnil si náhradu trov konania.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa s jeho odvolaním nesúhlasil. Navrhol v tejto
časti napadnutý rozsudok potvrdiť.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu súhlasil s odvolaním vedľajšieho účastníka. Navrhol potvrdiť
napadnutý rozsudok ohľadne priznania istiny vo výške 615,14 Eur.

Právna zástupkyňa navrhovateľa vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka považovala nárok na
priznané príslušenstvo pohľadávky za opodstatnený, a preto v tejto časti navrhla potvrdiť napadnutý

rozsudok.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
vzmyslezásadvyplývajúcichzust.§212Občianskehosúdnehoporiadku,beznariadeniapojednávania,

s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu,
ako aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku)
a dospel k záveru, že odvolania účastníkov nie sú dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého

stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,

ako aj právnym posúdením veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci, ako aj správne právne vec posúdil.

Pri posudzovaní uplatneného nároku náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopností
bol súd prvého stupňa viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení č. k.

4CoPr/15/2012-202 zo dňa 18.01.2013 v súlade s ust. § 226 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého
vychádzal.V občianskom súdom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť
vyplývajúcu im z ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj
preukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie

dôkazného bremena.

Hodnotenie dôkazov je vždy vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka
na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky ani práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská

republika viazaná, iné hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníka, ktorý dôkaz predložil. Uplatnené
námietky navrhovateľa týkajúce sa nesprávneho hodnotenia dôkazov, na základe ktorých súd prvého
stupňa mal dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené.
Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že nemohol vychádzať z toho, čo nebolo preukázané, a
preto na predložené listinné dôkazy týkajúce sa pravdepodobnosti vykonávania práce navrhovateľa v
zahraničí, ktoré sa však netýkali priamo navrhovateľa, ktorý v konaní nepreukázal, že keby neutrpel

pracovný úraz, by naďalej vykonával prácu v zahraničí, neboli preukázané. Správne súd prvého
stupňa poukázal na to, že pracovný pomer u odporcu bol uzavretý na dobu určitú, t. j. na dokončenie
diela letiska v V., v B. T. N.. Z tohto dôvodu pri stanovení výšky uplatnenej náhrady straty na
zárobku vychádzal zo stanoveného pravdepodobného zárobku za rozhodné obdobie, t. j. posledný
kalendárny štvrťrok roku 2002 z dôvodu, že práceneschopnosť navrhovateľa skončila k 23.01.2003.

S predloženým výpočtom vedľajšieho účastníka na strane odporcu sa stotožnil aj odvolací súd.
Správne súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ k tejto otázke neuniesol dôkazné bremeno, a preto
nesplnenie dôkaznej povinnosti malo za následok jeho neúspech v konaní. Z týchto dôvodov bola
uplatnená námietka nesprávneho hodnotenia dôkazov, nesprávnych skutkových zistení, na základe
čoho by došlo k nesprávnemu posúdeniu uplatneného nároku, nebola opodstatnená, a preto odvolanie

navrhovateľa odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, týkajúce
sa zamietavého výroku vyplýva z kontextu celého obsahu odôvodnenia, spĺňa náležitosti vyplývajúce z
ust.§157ods.2Občianskehosúdnehoporiadku.Navyšebolvtejtočastiodvolacísúdviazanýrozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Vo vzťahu k odvolaniu vedľajšieho účastníka proti výroku o priznanom príslušenstve pohľadávky, t. j.
úrokuzomeškaniazistiny,odvolacísúduvádza,žeanitútonámietkuvedľajšiehoúčastníkanepovažoval
za opodstatnenú. Je nesporné, že odporca mal vedomosť o vzniku pracovného úrazu, t. j. o ublížení na
zdraví spojeného s výkonom pracovnej činnosti u navrhovateľa, o skončení jeho práceneschopnosti, ako
aj o nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti. Pokiaľ odporca, resp. vedľajší

účastník na strane odporcu nesúhlasil s výškou uplatnenej náhrady, mal podľa vlastnej úvahy plniť
uplatnený nárok v zákonnej výške, ktorý by mu bol následne na základe rozhodnutia súdu o uplatnenom
nároku zohľadnený. Z dôvodu však, že vedľajší účastník ani odporca neposkytol ani čiastočné plnenie
navrhovateľovi, súd prvého stupňa správne považoval uplatnený úrok z omeškania od podania návrhu
za dôvodný a zákonný. V tejto časti sa odvolací súd stotožnil s priznaním úroku z omeškania súdom

prvého stupňa.

Z týchto dôvodov preto odvolací súd, potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. §
219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa ust. § 224 ods. 1, 4 Občianskeho súdneho poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom
prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o
trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd

prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách konania
nerozhodol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.