Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 22, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/319/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112204379
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112204379.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a členiek senátu

JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daši Kontríkovej, v právnej veci žalobcu: STAVOIMPEX Holíč, spol.
s r.o., so sídlom Námestie mieru 20, Holíč, IČO: 36 234 311, zastúpený JUDr. Lászlóm Lengyelom,
advokátom so sídlom Ružová dolina 6, Bratislava, proti žalovanému: K. R., narodený XX.XX.XXXX,
bytom D. G. XXXX/XX, V., toho času D. XX, V., o zaplatenie 6.831,43 eura, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8C/85/2012-103 zo dňa 06. februára 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia istiny pôvodne v sume 7.000 eur titulom náhrady škody. Uznesením č. k.
8C/85/2012-32 zo dňa 09.08.2012 súd konanie v časti sumy 168,30 eura zastavil. Predmetom konania
takzostalnárokžalobcunazaplateniesumy6.831,43eura.Žalovanémunáhradutrovkonanianepriznal.
Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil zistením, že žalobca ako právnická osoba a žalovaný v tom čase
ako samostatne zárobkovo činná osoba zapísaná v živnostenskom registri sa ústne dohodli a uzavreli
zmluvu, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal vykonávať pre žalobcu pomocné stavebné práce a „kvázi

aj stráženie“, v ktorom však boli zahrnuté aj iné činnosti ako čerpanie vody, prenášanie stavebného
materiálu a podobne za cenu 100 Sk za hodinu, na stavenisku „Muškát“ v Pezinku. Žalovaný bol v
priamom právnom vzťahu so žalobcom, ktorý na základe žalovaným predkladaných faktúr, uhrádzal
fakturované sumy za vykonané pomocné stavebné práce a aj za stráženie. Z denných záznamov stavby
zaobdobie18.10.-7.11.2010vyplýva,ževtomtoobdobížalovanýfakturovalžalobcoviokreminéhocenu
1.075,50 eura za stráženie za predmetné obdobie, keď uvedené zahŕňa denné stráženie 6 x 12 hodín
(3 víkendy) a nočné stráženie 21 x 12 hodín. Zmluvu o poskytovaní strážnej služby je možné uzavrieť

podľa zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti) v znení neskorších predpisov (v ďalšom
texte „zák. č. 473/2005 Z.z.“). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovanému nebola udelená
licencia na základe, ktorej by bol oprávnený poskytovať strážnu službu na stavenisku žalobcu, teda
predmetompodnikateľskejčinnostižalovanéhonemohlobyťvykonávaniestrážnejslužby.Žalobcovibola
známa skutočnosť, že žalovaný nemá oprávnenie na stráženie. Súd prvého stupňa považoval dohodu
účastníkov konania, s predmetom stráženie staveniska za absolútne neplatnú v zmysle ustanovenia

§ 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko takáto dohoda bola uzavretá v rozpore so zák. č. 473/2005 Z.
z.. Nebolo preukázané, že v súvislosti s konaním žalovaného došlo k spáchaniu trestného činu, keď
uznesením Obvodného oddelenia PZ Modra zo dňa 06.12.2011 bolo trestné stíhanie za prečin krádeže
vibračnej dosky zn. BOMAG v čase od 17.00 hod. do 18.30 hod. dňa 07.11.2010 v Pezinku prerušené,nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Súd
prvého stupňa ďalej v konaní skúmal predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného za
škodu vo výške 6.831,43 eur za predmetnú vibračnú dosku. Zo skutkových okolností veci súd prvého

stupňa dovodil, že to bol práve samotný žalobca, ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť v zmysle §
415 Občianskeho zákonníka, a preto musí následky s tým spojené, znášať. Žalobca sám požiadal
žalovaného o poskytovanie strážnej služby, hoci mu bola vopred známa skutočnosť, že predmetné
stavenisko nie je vôbec oplotené, že žalovaný nie je osobou, ktorá má licenciu na poskytovanie strážnej
služby v zmysle zák. č. 473/2005 Z. z., napriek tomu žiadal, aby žalovaný svojou činnosťou zabránil

krádežiam na stavenisku. Pričom mal postupoval s odbornou starostlivosťou ako podnikateľský subjekt,
pokiaľ ide o ochranu jeho vlastníctva, čo možno od neho spravodlivo požadovať a teda mal zvážiť možnú
mieru rizika, keď na stavenisku pracovali rôzne osoby a na stavenisko mali aj rôzne osoby v podstate
ako neohradený priestor voľný prístup. Pokiaľ ide o žalovaného tento síce bez toho, aby mal licenciu
na vykonávanie bezpečnostnej služby formou stráženia sa na uvedené zaviazal voči žalobcovi, avšak
objektívne je zrejmé, že sám nebol schopný v rámci ani prevenčnej povinnosti zabrániť s ohľadom na

uvedené prípadným škodám, ktorá na majetku žalobcu mohli vznikať aj v súvislosťami s krádežami.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie, že výlučne zo strany žalovaného došlo k
porušeniu generálnej prevenčnej povinnosti. Pokiaľ ide o predmetnú vibračnú dosku súd prvého stupňa
mal za preukázané, že táto sa s určitosťou nachádzala na stavenisku ešte dňa 05.11.2010 (piatok),
avšak nebolo preukázané, ktorá konkrétna osoba ako posledná s predmetnou doskou pracovala. Pokiaľ

ide o nasledujúce dni 06. a 07.11. bol víkend, pričom z stavebných záznamov nevyplýva, že by tam
žalovaný vykonával pomocné stavebné práce, avšak fakturoval si aj hodiny za stráženie cez víkend 06.
a 07. 11.. Podľa súdu prvého stupňa táto skutočnosť nepreukazuje, že žalovaný bol osobou, ktorá sa v
tom čase nachádzala na stavenisku a manipulovala s doskou. Svedok E. R. aj žalovaný uvádzali, že k
zmiznutiu vibračnej dosky došlo dňa 08.11.2010 od 17.00 hod. do doby ako začal strážiť svedok S.. Súd

prvého stupňa poukázal na to, že obaja si zmýlili dátum, keď uvedené vyplýva, zo zápisnice o výsluchu
žalovaného na polícii, ktorý sa uskutočnil dňa 08.11.2010 o 13.20 hod. ako aj z výpovede svedka E. S.
na polícii, ktorý zistil pri prvej obchôdzke dňa 07.11.2010, že doska nie je na stavenisku. Pričom nikto
mu stráženie neodovzdával, a teda nikoho na stavenisku nevidel, ani žalovaného. V predmetnej veci
dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, ktorý bol povinný preukázať nielen vznik škody, ale aj porušenie

povinnosti žalovaným, jeho zavinenie a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaným a
vznikom škody ako protiprávnym následkom takéhoto porušenia povinnosti. Žalobca dôkazné bremeno
neuniesol, preto súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Právne svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 34, § 39, § 415, § 441, § 420, § 442 ods. 1,
§ 443, Občianskeho zákonníka Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 písm. a), § 3 písm. b),

§ 6, § 8 písm. b), § 9 ods. 1, § 56 ods. 3 zák. č. 473/2005 Z. z., § 455 ods. 2 písm. s) zák. č. 455/1991
Zb., § 261 ods. 1, § 262 ods. 1, § 269 ods. 2, § 373, § 374 a § 379 Obchodného zákonníka. O trovách
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „O.s.p.“), keď
v celom rozsahu úspešný žalovaný si v konaní žiadne trovy neuplatnil.
Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadol v celom rozsahu v zákonom stanovenej lehote

odvolaním žalobca. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak,
že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.831,70 eura s príslušenstvom a trovy konania.
Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa v predmetnej veci nepostupoval v

súlade s ustanovením § 132 O.s.p.. Do úvahy vzal aj takú skutočnosť ktorá z dôkazov nevyplynula.
Záver súdu prvého stupňa podľa ktorého žalovaný vykonával strážnu službu prostredníctvom svojich
spolupracovníkov, ktorí neboli v priamom právnom vzťahu k žalobcovi a ani k žalovanému neboli v
pracovnoprávnom vzťahu, ale išlo o osoby, ktoré taktiež ako žalovaný boli samostatne zárobkovo
činné osoby, s ktorými nemal žalovaný písomnej zmluvy, ale fakturoval im cenu za vykonané práce,

nevyplýva z vykonaných dôkazov. Tento záver je v príkrom rozpore s výpoveďou žalovaného na polícii
dňa 16.06.2011, keď žalovaný vypovedal: „Ja som na stavenisku Muškát zabezpečoval stráženie, ale
nielen mojou osobou ale prostredníctvom mojich zamestnancov. “, a aj s výpoveďou žalovaného pred
súdom prvého stupňa dňa 05.02.2013, keď žalovaný tvrdil: „S nimi som mal uzavreté riadne písomné
dohody“. Názor súdu prvého stupňa že na obchodný záväzkový vzťah, ktorý medzi účastníkmi konania

vznikol uzavretím zmluvy o strážení staveniska sa nevzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka je
v príkrom rozpore s ustanoveniami § 1 ods. 1 a § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvého
stupňa vo svojom rozsudku vyslovil, že v predmetnom prípade na základe ustanovenia § 262 ods. 2
Obchodného zákonníka mala byť medzi účastníkmi konania písomná dohoda o tom, že sa ich vzájomnévzťahy pri strážení staveniska budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Tento názor
súdu prvého stupňa nemá oporu v zákone. Ustanovenie § 262 dáva možnosť stranám konkrétneho
záväzkového vzťahu dohodnúť sa, že na ich vzťah sa bude vzťahovať režim Obchodného zákonníka, a

to aj v prípadoch, keď v zmysle § 261 tento vzťah nemožno podriadiť režimu Obchodného zákonníka.
Pretože účastníci v čase uzavretia zmluvy boli podnikateľmi a táto zmluva sa týka ich podnikateľskej
činnosti podmienka písomnej dohody podľa § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka neprichádza do
úvahy. Podľa názoru súdu dohoda o strážení staveniska uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je
absolútne neplatným právnym úkonom pretože žalovaný nemal licenciu podľa zákona č. 473/2005

Z.z. a žalobca o tejto skutočnosti vedel. Ani tento názor súdu prvého stupňa neobstojí. Podľa názoru
žalobcu sa na stráženie staveniska ustanovenia zákona č. 473/2005 Z.z. nevzťahujú. Ide o takú
činnosť ktorú zhotovitelia popri hlavnej činnosti obvykle vykonávajú na stavbách mimo rámca súkromnej
bezpečnostnej služby. Žalovaný na stavbe v Pezinku ako zhotoviteľ vykonával pre žalobcu dielo a
pritom aj stráženie staveniska. V zmysle § 3 ods. 1 Obchodného zákonníka platnosť právneho úkonu
nie je dotknutá tým, že sa určitej osobe zakázalo podnikať alebo že určitá osoba nemá oprávnenie

na podnikanie. Zákon s neoprávneným podnikaním nespája neplatnosť právneho úkonu, ale v záujme
ochrany tretích osôb vytvára konštrukciu, že právny úkony osoby, ktorá podniká neoprávnene, je platný,
a to bez ohľadu na to, či strana vedela že druhá strana podniká neoprávnene. Neplatnosť takéhoto
právneho úkonu sa nemôže dovolávať ani osoba ktorá právny úkon robí, ani druhá strana, respektíve
osoba voči ktorej právny úkon smeruje. Nepôjde teda o právny úkon nedovolený, a teda absolútne

neplatný zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu je bez právneho významu okolnosť, či
žalovaný mal alebo nemal oprávnenie na stráženie staveniska. Súd prvého stupňa pochybil aj vtedy,
keď zodpovednosť žalovaného posudzoval podľa všeobecnej občianskoprávnej úpravy. Žalovaný ako
podnikateľ sám a prostredníctvom svojich zamestnancov vykonával pre žalobcu (podnikateľa) denné a
nočné stráženie staveniska v Pezinku na sídlisku Muškát. O strážení staveniska v Pezinku na sídlisku

Muškát došlo medzi účastníkmi konania k dohode, čím medzi nimi vznikol obchodný záväzkový vzťah.
Preto škodu ktorá vznikla žalobcovi porušením povinnosti žalovaného riadne strážiť stavenisko, je
žalovaný povinný nahradiť žalobcovi podľa ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka. Protiprávnym
úkonom v predmetnej veci je neplnenie povinností strážiť stavenisko riadne. Odcudzením predmetnej
vibračnej dosky sa zmenšil majetok žalobcu. Keby žalovaný plnil svoj záväzok vykonať strážnu službu

riadne, nedošlo by k odcudzeniu vibračnej dosky, ktorá podľa zistenia súdu vážila 575 kg. Žalovaný v
konaní nepreukázal ani netvrdil žiadny liberačný dôvod.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s
napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorý považuje za správny.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník

konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),prejednalbeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.),
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto
rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady

rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Predmetom konania pred súdom prvého stupňa je nárok žalobcu na náhradu škody v žalovanej sume,
ktorej sa domáha voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný si neplnil riadne svoj záväzok vykonávať
strážnu službu, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda odcudzením vibračnej dosky značky Bomag.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý
žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo veci, keď nepreukázal splnenie
všetkých podmienok predpokladaných zákonodarcom pre priznanie náhrady škody.
Z obsahu preskúmavaného spisového materiálu odvolací súd zistil, že účastníci konania uzavreli ústnu
zmluvu, na základe ktorej žalovaný vykonával pre žalobcu pomocné stavebné práce a po skončení

dennej práce na stavbe aj „kvázi stráženie staveniska“ (podľa vyjadrenia žalovaného). Účastníci sa
však rozchádzali v obsahu dohody o strážení staveniska. Podľa žalovaného stráženie spočívalo v tom,
že vrátnik otváral cez víkend alebo v čase voľna bránu, keď bol privážaný na stavbu materiál, resp. v
čerpaní vody, bolo podstatné, aby na stavbe v čase voľna niekto bol. Konateľ žalobcu v rámci svojejvýpovede uviedol, že žalovaný mal vykonávať stráženie staveniska „v podstate mechanizmov, ktoré sa
na stavenisku nachádzali“, mal strážením zabezpečiť, aby sa na stavenisku nekradlo. Obaja účastníci
zhodne uviedli, že stavenisko nebolo oplotené. Dňa 08.11.2010 bolo zistené, že na stavenisku sa

nenachádza vibračná doska. Nebolo ustálené, kedy presne „zmizla“. Z vykonaného dokazovania ďalej
vyplynulo, že žalovaný nemal oprávnenie na výkon strážnej služby podľa zákona č. 473/2005 Z.z..

Podľa § 3 Obchodného zákonníka platnosť právneho úkonu nie je dotknutá tým, že sa určitej osobe
zakázalo podnikať alebo že určitá osoba nemá oprávnenie na podnikanie (ods. 1). Osoba, ktorá bez

oprávnenia na podnikanie vykonáva túto činnosť, a osoby, ktoré túto činnosť uskutočňujú v jej mene a
na jej účet, zodpovedajú za škodu, ktorú tým spôsobili. Tým nie je dotknutá ich zodpovednosť podľa
osobitných predpisov (ods. 2).

Súd prvého stupňa správne ustálil, že predmetom podnikateľskej činnosti žalovaného nebolo
prevádzkovanie strážnej služby pretože mu nebola udelená licencia v zmysle ustanovení zák. č.

473/2005 Z.z., v právnom vzťahu so žalobcom pri vykonávaní činnosti stráženia staveniska teda má
postavenie nepodnikateľa. Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, napriek skutočnosti, že
žalovaný nemal oprávnenie na podnikanie v strážnej službe, zodpovedá za škodu, ktorú by uvedenou
činnosťou spôsobil. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že na právne vzťahy medzi žalobcom a
žalovaným ako nepodnikateľom sa nevzťahuje Obchodný zákonník, tento záver je podľa názoru

odvolacieho súdu nesprávny, nakoľko právna prax sa aj v takýchto prípadoch zodpovednosti za škodu
prikláňa k aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka (§ 373 a nasl.).

Podľa ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka kto poruší povinnosť zo záväzkového vzťahu, je
povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo

spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zodpovednosť za škodu vznikne len v tom prípade,
ak sú splnené tieto zákonom ustanovené predpoklady:
1. vznik škody

2. protiprávny úkon, teda porušenie povinnosti z obchodného záväzku prípadne inej povinnosti
ustanovenej Obchodným zákonníkom
3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody.

Dôkazné bremeno preukázať, že boli splnené základné predpoklady tejto všeobecnej zodpovednosti za

náhradu škody, leží na poškodenom - žalobcovi (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.). Je teda procesnou povinnosťou
žalobcu preukázať nad všetku pochybnosť, že mu bola spôsobená škoda, že táto škoda bola spôsobená
protiprávnym konaním žalovaného a že medzi vznikom škody a protiprávnym konaním žalovaného
existuje príčinná súvislosť.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že škoda žalobcovi vznikla tým, že bola
(pravdepodobne) odcudzená vibračná doska zo staveniska. O hodnotu tejto vibračnej dosky sa zmenšil
majetok žalobcu.

Zhodne so súdom prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že v konaní nebolo preukázané

porušenie povinnosti žalovaným. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že nebolo preukázané a
ustálené, kedy predmetná vibračná doska zo staveniska „zmizla“. Vykonaným dokazovaním súd prvého
stupňa zistil, že s určitosťou sa vibračná doska nachádzala na stavenisku dňa 05.11.2010 (piatok),
výsluchy svedkov a účastníkov sa rozchádzajú v tom, či „zmiznutie“ vibračnej dosky bolo zistené dňa
07.11.2010 alebo 08.11.2010. Ako ďalšie sa odvolací súd prikláňa k záveru, že zmluva o vykonávaní

strážnej služby medzi žalobcom a žalovaným nevznikla, a to z dôvodu, že neprišlo k zhode v jej obsahu.
Žalobca sa dostal do dôkaznej núdze tým, že zmluva nebola uzavretá písomne, nie je teda možné
jednoznačne zistiť jej obsah v situácii, keď sa výpovede konateľa žalobcu a žalovaného rozchádzajú
v tom, čo vlastne bolo povinnosťou žalobcu. Nie je teda možné uzavrieť, že žalovaný porušil niektorú
zo svojich zmluvných povinností. Tým nemôže byť daná ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody

a prípadným porušením povinnosti žalovaným, teda tvrdeným protiprávnym konaním. Z uvedených
skutočností tak vyplýva, že na strane žalovaného nie je daná zodpovednosť za vzniknutú škodu.
Odvolací súd však zhodne so súdom prvého stupňa poukazuje na porušenie prevenčnej povinnostižalobcom, ktorý stavenisko nezabezpečil oplotením, čím výrazne zvýšil nebezpečenstvo zničenia alebo
odcudzenia vecí tam odložených.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, odvolacie námietky žalobcu
sú nedôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preto podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny potvrdil. .
V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, v dôsledku čoho by mu v zmysle
ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. patrilo právo na náhradu

trov odvolacieho konania. Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu
ju preto nepriznal.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.