Uznesenie – Nečinnosti orgánu verejnej správy ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. júl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/21/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200536
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8015200536.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa O.. A. O., bytom G., F. XX, zastúpeného Advokátska
kancelária JUDr. Matúš Hríb, advokát, Bardejov, Na hradbách 5, proti odporcovi Mestu Poprad,
zastúpenému L.. M. S., A. O., D. M. A. II. XXXX/X, A., v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Podaním zo dňa 21.5.2015 sa navrhovateľ domáha uloženia odporcovi Mestu Poprad ako príslušnému
správnemu orgánu, správcovi dane z nehnuteľnosti, v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti
rozhodnutia súdu povinnosť konať a rozhodnúť vo veci dodatočného daňového priznania k dani

z nehnuteľnosti v konaní vedenom pod č. 4362/92/2014-DAP-Le. Zároveň žiadal priznať náhradu
vzniknutých trov konania.

Návrh odôvodnil tým, že v dňoch 11.4.2013, 22.4.2013 a 30.12.2013 podal dodatočné daňové priznania
k dani z nehnuteľnosti za zdaňovacie obdobie r. 2008 - 2012. Na výzvu odporcu doplnil daňové priznania
o odporcom požadované doklady vo vzťahu k účelu využitia predmetných stavieb. Listom zo dňa

7.3.2014 odporca zaslal navrhovateľov „vyjadrenie k predloženým dodatočným daňovým priznaniam“,
čo však vzhľadom na obsah a formu nemožno považovať za rozhodnutie vo veci. Dňa 9.6.2014 odporca
zaslal navrhovateľovi „oznámenie“ s neúplnými a nedôvodnými závermi vo vzťahu k daňovej povinnosti
navrhovateľa. Tieto listy adresované navrhovateľovi však v žiadnom smere nemožno považovať za
rozhodnutia a za riadne skončenú vec samu. Navrhovateľ poukazuje na to, že tvrdenia odporcu o
nemožnosti podať dodatočné daňové priznania v tejto veci sa nezakladajú na objektívne zistenom

stave veci. Nečinnosťou odporcu v tomto smere sa tak zasahuje do ústavných práv navrhovateľa,
t.j. nemožnosť podania opravného prostriedku proti tomuto postupu odporcu v zmysle príslušných
ustanovení Daňového poriadku.

Navrhovateľ považuje postup odporcu za arbitrárny a svojvoľný, keďže odporca nevykonáva vo veci
svoju právomoc rozhodnúť o dodatočných daňových priznaniach v zákonom určenej lehote, pričom tento

nezákonný stav trvá viac ako 23 mesiacov. Týmto postupom odporca rovnako zasiahol do procesných
práv navrhovateľa, keďže mu tak odňal možnosť brániť svoje záujmy opravnými prostriedkami pred
vecným pochybením správneho orgánu.

Navrhovateľ poukázal na to, že v konaní odporcu neexistuje zákonný dôvod, aby odporca neskončil
vec meritórnym rozhodnutím a tak riadne ukončil začaté konanie o právach a nárokoch navrhovateľa.

Navrhovateľ pritom v priebehu konania postupoval v úzkej súčinnosti s odporcom ako správcom dane,
poskytol mu celý rad dôkazov pre posúdenie vzniku daňovej povinnosti.Navrhovateľ citoval § 65 ods. 1, 3, § 3 ods. 1, 2, 7, § 63 ods. 1, 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe
daní (ďalej len Daňový poriadok), pričom poukázal na to, že odporca ako príslušný správca dane z

nehnuteľností má povinnosť zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju
bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu
určeniuavyrubeniudane(§3ods.2druháveta).Uviedol,žesprávcadanejepovinnývovecirozhodovať
bezodkladne, najneskôr do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha veci pripúšťa, inak
rozhoduje v lehote 30 dní a v osobitne zložitých prípadoch v lehote 60 dní. Ak v tejto lehote nie je možné

rozhodnúť, je správca dane povinný o tom upovedomiť daňový subjekt (§ 65).

Navrhovateľ akcentoval, že odporca svojím postupom porušil procesné ustanovenia základnej
procesnoprávnej normy upravujúcej oblasť daňového konania, neskončil meritórne rozhodnutím vec
v zákonom určenej lehote, postupoval zákonom neupraveným postupom a napriek skutočnosti, že
odporca je jediným orgánom príslušným konať ako správca dane z nehnuteľnosti, rezignoval na svoje

zákonné kompetencie, čím porušil právo navrhovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že pred podaním žaloby použil všetky dostupné prostriedky na odvrátenie
nečinnosti odporcu. Dňa 7.3.2014 adresoval odporcovi opakovanú žiadosť o vydanie rozhodnutia o

dodatočných daňových priznaniach alternatívne so žiadosťou o predloženie veci nadriadenému orgánu
podľa § 66 Daňového poriadku. Obsahom žiadosti bola sťažnosť na postup odporcu, ktorá však bola
odporcom zamietnutá ako neopodstatnená a rovnako Finančné riaditeľstvo SR nevykonalo žiadne
opatrenia na odstránenie tejto nečinnosti.

Navrhovateľ tiež využil § 28 Zákona o prokuratúre a podal podnet na vydanie upozornenia prokurátora
za účelom odstránenia nezákonného postupu odporcu. Dňa 15.12.2014 bolo navrhovateľovi doručené
upovedomenie o kladnom vybavení veci zo strany Okresnej prokuratúry Poprad, kde konajúci prokurátor
vyhodnotil podnet navrhovateľa ako dôvodný a voči odporcovi podal upozornenie prokurátora. Do
dňa podania návrhu na súd ostal odporca napriek zásahu prokurátora nečinný a nedošlo k vydaniu

rozhodnutia vo veci dodatočných daňových priznaní.

Navrhovateľ sa preto domnieva, že postup odporcu, t.j. nekonanie vo veci a nevydanie meritórnych
rozhodnutí tak bezpochyby odôvodňuje podanie návrhu proti nečinnosti na súd.

Odporca vo vyjadrení k podanému návrhu uviedol, že navrhovateľ ako daňovník podal v zákonnej lehote
odporcovi, Mestu Poprad ako správcovi dane daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti na rok 2005
za spoluvlastnícky podiel k stavbám zapísaným na LV č. XXXX, k.ú. Z. Z.. Stavby boli navrhovateľom
označené ako stavby na ostatnú podnikateľskú a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu podľa
§ 10 ods. 1 písm. f/ zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne

odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len Zákon o miestnych daniach).

Poukázal na § 18 ods. 1 Zákona o miestnych daniach, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká 1.
januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal
vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká

31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo
užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom
nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

Podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona, v znení účinnom v rozhodnom období, fyzická osoba alebo

právnická osoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia je povinná oznámiť správcovi dane
skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z nehnuteľností a každú zmenu
týchtoskutočnostído30dníododňanasledujúcehopodni,keďtietoskutočnostialeboichzmenynastali.

Podľa § 19 ods. 3 tohto právneho predpisu daňovník je povinný v priznaní uviesť všetky skutočnosti

rozhodujúce na výpočet dane a daň si sám vypočítať. Ak priznanie podáva zástupca, ktorého dohodou
určili spoluvlastníci, oslobodenie od dane alebo zníženie dane sa pri výpočte dane zohľadní u toho
spoluvlastníka, ktorý spĺňa podmienku na oslobodenie od dane alebo zníženie dane.Z obsahu spisu je zrejmé, a ani navrhovateľ netvrdil opak, že v zdaňovacom období rokov 2006 - 2012
navrhovateľ neoznámil správcovi dane žiadnu zmenu rozhodujúcich skutočností na účely vyrubenia
dane z nehnuteľnosti a nepodal nové daňové priznania k dani z nehnuteľností, takže v tomto období bola

zo strany odporcu ako správcu dane vyrubovaná daňová povinnosť podľa daňového priznania z roku
2005. Tieto platobné výmery boli daňovníkovi riadne doručované, nebolo proti nim podávané odvolanie
a daň bola za tieto obdobia riadne uhrádzaná.

Odporca uviedol, že navrhovateľ argumentuje aplikáciou § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach,

podľa ktorého ak daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia, ako je vypočítaná v podanom priznaní,
je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v
ktorom vznikla povinnosť podať priznanie. Podania navrhovateľa však odporca nemôže považovať za
dodatočné daňové priznania, keďže tie je možné podať len v prípadoch, kedy daň mala byť nižšia ako
daň vypočítaná v daňovom priznaní. Je však nepochybné, že daň v roku 2005 bola vypočítaná správne,
na základe údajov uvedených samotným daňovníkom, navrhovateľom. Ani navrhovateľ nespochybňoval

prv určenú výšku dane. Zmena zaradenia stavieb však nie je takou skutočnosťou, ktorá by zakladala
dôvod na podanie dodatočného daňového priznania podľa § 19a ods. 2 zákona.

Vo vzťahu k upozorneniu prokurátora odporca uviedol, že vzhľadom na to, že na svojich záveroch
o nemožnosti aplikovania § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach v tejto veci trval a upozorneniu

prokurátora nemohol vyhovieť, odstúpil toto upozornenie prokurátora svojmu nadriadenému orgánu na
úseku správy daní a poplatkov, Finančnému riaditeľstvu SR.

Nadriadený orgán listom zo dňa 23.2.2015 č. XXXXXXX/XXXXX/XXXX konštatoval správnosť postupu
odporcu.Uviedol,ženavrhovateľnepodalvroku2008-2012daňovépriznanie,nemoholpretovovzťahu

k týmto rokom podať dodatočné daňové priznanie. Prvým predpokladom pre podanie dodatočného
daňového priznania je skutočnosť, že daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia ako bola vypočítaná
v konkrétnom daňovom priznaní. Dodatočné daňové priznanie tak môže byť podané len k podanému
daňovému priznaniu a nie za daňové obdobie, za ktoré daňovník daňové priznanie nepodal. Zároveň
bola zákonom určená lehota na podanie takéhoto dodatočného daňového priznania.

Odporca citoval § 250t ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
O.s.p.), pričom uviedol, že zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku, resp. Zákona o miestnych
daniach nevyplýva pre odporcu povinnosť konať o dodatočných daňových priznaniach, keďže podania
navrhovateľa, napriek ich označeniu ako dodatočné daňové priznania, nespĺňajú zákonné náležitosti

na to, aby mohli byť správcom dane posúdené ako dodatočné daňové priznania. Príslušné zákony na
úseku správy daní neupravujú možnosť ani povinnosť odporcu konať tak, ako sa navrhovateľ domáha.

Navrhol preto, s odkazom na § 2050t ods. 4 O.s.p. posledná veta, návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietnuť.

Krajský súd postupom podľa § 250t O.s.p., upravujúcim konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy,
preskúmal podaný návrh a jeho doplnenia, oboznámil sa s priloženými dokladmi, administratívnym
spisovým materiálom, s vyjadrením odporcu, pričom dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný.

Z podaného návrhu je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje svoj nárok podľa piatej časti štvrtej hlavy
O.s.p., ustanovenie § 250t, a to vo vzťahu k postupu odporcu ako správcu dane z nehnuteľností vo
vzťahu k podaniam navrhovateľa označeným ako dodatočné daňové priznania za roky 2008 - 2012.

Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy
nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v
konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať
a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje
osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 4 O.s.p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie,
vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania
a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť.Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh
súd zamietne.

Cieľom procesnej úpravy zakotvenej v štvrtej hlave piatej časti O.s.p. ,,Konanie proti nečinnosti orgánu
verejnej správy" je poskytnúť fyzickým osobám a právnickým osobám účinnú súdnu ochranu pred
nečinnosťou orgánov verejnej správy. Nečinnosť je pasivita správneho orgánu vtedy, keď niet žiadnej
zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nie je pri tom rozhodujúce,
či ide o správne konanie začaté na základe návrhu účastníka (uplatnenie dispozičnej zásady), alebo

konanie začaté z podnetu správneho orgánu (uplatnenie zásady oficiality).

Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí zákonom predpísaných úkonov (napr. vykonávanie
úkonov bez upovedomenia účastníkov, opomenutie predvolať účastníka, nedoručovanie rozhodnutí a
iných písomností dotknutým osobám), alebo ak správny orgán nekoná vo veci vôbec, resp. ak koná
s neodôvodnenými prieťahmi. Nečinnosťou je tiež, ak správny orgán nekoná v prípadoch, keď bez

zákonného podkladu tvrdí, že nemá právomoc v danej veci konať.

Povinnosťou navrhovateľa je v návrhu uviesť, prečo by mal orgán verejnej správy konať, t.j. z ktorého
zákonného ustanovenia vyplýva tomuto správnemu orgánu takáto pôsobnosť a právomoc, prípadne
vecná a miestna príslušnosť pre vybavenie veci, a následne, z akého zákonného ustanovenia vyplýva

povinnosť vykonať požadovaný úkon. Navrhovateľ musí špecifikovať, z akých dôvodov považuje postup
správneho orgánu za nečinnosť, t.j. aké konkrétne úkony mali byť zo strany odporcu vykonané a neboli.

Primárne je nevyhnutné vyriešiť otázku prípustnosti návrhu podľa § 250t ods. 1 O.s.p., ktorý podmieňuje
využitie súdnej ochrany prostredníctvom piatej hlavy piatej časti O.s.p. vyčerpaním prostriedkov, ktorých

použitie umožňujú osobitné predpisy. Zákon nešpecifikuje, o aké prostriedky má ísť. Je zrejmé, že
musí ísť o zákonné prostriedky, ktoré sú priamo k dispozícii navrhovateľovi ako účastníkovi správneho
vzťahu. Zákonom určený postup tak vyjadruje zásadu subsidiarity súdneho konania, z ktorej vyplýva,
že správny orgán sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý navrhovateľ
hodnotí ako nezákonný zásah. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej práva mali byť porušené

zo strany orgánu verejnej správy sa má prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne.
Správny orgán musí mať možnosť vyjadriť sa k námietkam tohto účastníka, t.j. správny orgán musí mať
možnosť sám odstrániť namietaný stav a dosiahnuť nápravu. Ak týmto postupom nedôjde k náprave, je
namieste, aby sa dotknutý subjekt domáhal ochrany svojich práv na súde v rámci správneho súdnictva.
Navrhovateľ tak pred podaním návrhu na súd podľa § 250t O.s.p. musí realizovať zákonné kroky proti

namietanému nezákonnému stavu a nezákonnému postupu zo strany správneho orgánu.

Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z podaného návrhu vyplýva, že navrhovateľ podal proti
postupu, resp. nekonaniu odporcu sťažnosť, a rovnako aj postupoval prostredníctvom inštitútu
upozornenia prokurátora.

Súd sa preto ďalej zaoberal otázkou, či zo strany odporcu došlo k takému postupu, ktorý by mohol byť
hodnotený ako nečinnosť.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že na základe daňového priznania navrhovateľa k dani zo

stavieb zo dňa 18.2.2005 bola navrhovateľovi platobným výmerom č. XXXXXX/XXXX zo dňa 26.7.2005
určená daň z nehnuteľnosti podľa zákona č. 582/2004 Z.z. v sume 94 460,- Sk. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 23.8.2005. Daň bola zo strany daňovníka uhradená 15.8.2005. Do roku
2012 bol na základe takto podaného daňového priznania vydávaný odporcom platobný výmer, na
základe ktorého navrhovateľ ako daňovník hradil v určených lehotách daň v stanovenej výške.

V dňoch 11.4.2013, 22.4.2013 a 30.12.2013 podal navrhovateľ dodatočné daňové priznania, v ktorých
dotknuté nehnuteľnosti označil ako stavby určené na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre
vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane
stavieb na vlastnú administratívu.

Listom odporcu zo dňa 3.5.2013 bol navrhovateľ vyzvaný na predloženie dokladov preukazujúcich
skutočný účel využívanie dotknutých stavieb, keďže dodatočným daňovým priznaním u týchto staviebdošlo k zmene účelu využitia, t.j. k zmene označenia zaradenia stavieb (§ 10 ods. 1 písm. b/ Zákona
o miestnych daniach)

Podaním doručeným odporcovi dňa 20.5.2013 navrhovateľ doložil kolaudačné rozhodnutia vydané
bývalým Mestským národným výborom v Poprade z rokov 1988 až 1990 a rozhodnutie Obvodného
úradu životného prostredia z roku 1994 týkajúce sa predmetných stavieb, v zmysle ktorých sa povoľuje
využívanie stavieb na sklad sadbových zemiakov, ako plynová prípojka pre sklad sadbových zemiakov,
sklad osív a komunikačné a spevnené plochy.

Podaním z dňa 3.6.2013 odporca oznámil navrhovateľovi, že ním predložené vyššie uvedené
doklady nemožno považovať za doklady, ktoré by hodnoverne preukazovali skutočný účel využívania
predmetných stavieb v rokoch 2009 - 2012.

Na základe tejto informácie navrhovateľ predložil Zmluvu o nájme nebytového priestoru datovanú k

1.1.2005, z ktorej má vyplývať skutočné využívanie nehnuteľností na poľnohospodárske účely. Tento
účel je zrejmý tiež z výpisu z obchodného registra nájomcu vzhľadom na okruh podnikateľskej činnosti,
ktorou sa tento subjekt zaoberá.

Listom zo dňa 12.9.2013 odporca oznámil navrhovateľovi, že ani tento doklad nemožno považovať za

dostačujúci na preukázanie skutočného účelu využitia predmetných stavieb v zdaňovacom období 2009
- 2012.

Podaním doručeným odporcovi dňa 9.12.2013 navrhovateľ predložil odporcovi čestné vyhlásenie
nájomcu o využívaní stavieb na poľnohospodárske účely a fotodokumentáciu predmetných priestorov.

Zároveň navrhol, aby v prípade, ak odporca ako správca dane naďalej považuje predložené dôkazy za
nepostačujúce, ten vykonal miestne šetrenie v spolupráci so spoluvlastníkmi nehnuteľností a nájomcom
za účelom preverenia tvrdení navrhovateľa.

Listom zo dňa 28.2.2014 označeným ako „vyjadrenie k predloženým dodatočným daňovým priznaniam“

odporca oznámil navrhovateľovi, že vzhľadom na znenie § 19a ods. 2 zákona o miestnych daniach bol
daňovník oprávnený podať daňové priznanie najneskôr v lehote štyroch rokov od konca roka, v ktorom
vznikla povinnosť podať daňové priznanie, t.j. od roku 2005.

Listom zo dňa 7.3.2014 navrhovateľ opakovane požiadal o vydanie rozhodnutia o dodatočných

daňových priznaniach resp. navrhol predložiť vec nadriadenému orgánu spolu so sťažnosťou na postup
správcu dane. Poukázal v ňom na skutočnosť, že správca dane nevydal vo veci rozhodnutie napriek
skutočnosti, že zákon ukladá povinnosť rozhodnúť vo veci v lehote ôsmich, resp. 30 dní odo dňa začatia
konania, t.j. odo dňa podania dodatočných daňových priznaní. Uviedol, že dodatočné daňové priznania
podané za roky 2008 - 2012 boli podané včas, keďže neboli podané za rok 2005, ale za rok 2008 a

nasledujúce, t.j. v lehote štyroch rokov spätne v zmysle § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach.
Keďže sa nejedná o zložitý prípad a správcovi dane uplynula aj 60 dňová lehota na rozhodnutie podľa
§ 65 Daňového poriadku, má správca dane považovať toto podanie zároveň za sťažnosť, ktorou sa
navrhovateľ domáha odstránenie nečinnosti správcu dane a trvá na vydaní rozhodnutia vo veci.

Listom zo dňa 20.3.2014 označeným ako „Opakovaná žiadosť o vydanie rozhodnutia o dodatočných
daňových priznaniach alternatívne na predloženie veci nadriadenému orgánu - odpoveď“, v ktorej citoval
§ 18 ods. 1, § 19 ods. 1, § 104 Zákona o miestnych daniach, § 2 písm. c/ a § 13 ods. 3 Daňového
poriadku. Poukázal v ňom na to, že aplikácia § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach prichádza
do úvahy len vtedy, ak má byť daň nižšia ako je uvedené v daňovom priznaní z dôvodu nesprávneho

výpočtu. V navrhovateľom podanom daňovom priznaní je však daň vypočítaná správne, na základe
údajov uvedených priamo daňovníkom. Zmena zaradenia stavby nie je dôvodom, ktorý predpokladá
toto zákonné ustanovenie. Zároveň odporca poukázal na to, že dodatočné daňové priznanie možno
podľa toto istého ustanovenia podať najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať daňové priznanie. Táto povinnosť vznikla daňovníkovi v roku 2005, t.j. lehota na

podanie dodatočného daňového priznania k tomuto daňovému priznaniu uplynula dňa 31.12.2009. Na
základe podania navrhovateľa, aj keď označeného ako dodatočné daňové priznanie, tak nevyplýva pre
správcu dane zákonná povinnosť začať daňové konanie o dodatočnom daňovo priznaní z uvedených
dôvodov. Daňovníkovi na podklade jeho podaní nevzniklo žiadne právo ani povinnosť, o ktorých by malodporca ako správca dane rozhodnúť. Mesto Poprad ako správca dane z nehnuteľností preto nezačalo
daňové konanie o dodatočných daňových priznaniach a nemá tak povinnosť vydať vo veci meritórne
rozhodnutie.

Dňa 4.6.2014 bolo uskutočnené u odporcu prešetrenie sťažnosti so záverom, že postup správcu dane
bol správny a zákonný. Podaná sťažnosť je preto neopodstatnená. Správca dane postupoval správne,
ak nevydal vo veci rozhodnutie o dodatočnom daňovom priznaní.

O výsledku tohto šetrenia bol navrhovateľ oboznámený listom z toho istého dňa. Správca dane po opise
skutkových okolností veci od podania daňového priznania v 2005 cez šetrenie vykonávané v roku 2013
po podaniach označených ako dodatočné daňové priznania, s citáciou § 18 ods. 1 prvá veta, § 19 ods. 1,
prvá veta, § 104 ods. 1, prvá veta Zákona o miestnych daniach. Uviedol, že je nesporné, že daňovníkovi
vznikla daňová povinnosť k nadobudnutým stavbám k 1.1.2005. V zákonnej lehote daňovník daňové
priznaniepodal.Dotknutéstavbybolipriznanéakostavbynaostatnépodnikanieanazárobkovúčinnosť,

skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou. V období
od 2005 do 2012 daňovník správcovi dane neoznámil žiadne skutočnosti rozhodujúce pre vyrúbenie
dane, nepodal nové daňové priznanie, vyrúbenú daň každoročne hradil. V dodatočných daňových
priznaniach v roku 2013 označil daňovník dotknuté stavby ako stavby pre pôdohospodársku produkcia,
t.j. zmenil účel využitia stavby. Odporca ako správca dane však zotrváva na svojom doterajšom závere,

že podanie označené ako dodatočné daňové priznanie nemôže byť správcom dane považované za
dodatočné daňové priznanie pre nesplnenie zákonných podmienok (zmeškanie lehoty od podania
daňového priznania a skutočnosť, že zmena účelu využitia stavieb nie je dôvodom pre postup podľa
§ 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach). Správca dane teda nemal povinnosť na podklade týchto
dodatočných daňových priznaní vydať rozhodnutie v daňovom konaní. Jeho postup je tak zákonný a

sťažnosť daňovníka neopodstatnená.

Podaním zo dňa 11.7.2014 podal navrhovateľ podnet na vydanie upozornenia prokurátora vo vzťahu k
ním namietanému postupu správcu dane.

Na tomto základe podala Okresná prokuratúra Poprad dňa 4.12.2014 upozornenie prokurátora.

Keďže odporca zotrval na svojom postoji a právnom názore vo veci, predložil podanie Finančnému
riaditeľstvu SR ako druhostupňovému orgánu na úseku správy daní, v zmysle § 29 ods. 2 Zákona o
prokuratúre.

Finančné riaditeľstvo SR ako príslušný nadriadený orgán odporcu, správcu dane z nehnuteľností, listom
zo dňa 23.2.2015 č. XXXXXXX/XXXXX/XXXX oznámil prokuratúre spôsob vybavenia upozornenia
prokurátora, v ktorom uviedol, že postup správcu dane, ktorý o podaniach označených ako dodatočné
daňové priznania nerozhodoval, považuje za správny. U daňovníka neboli v súvislosti s týmito podaniami

splnené zákonné predpoklady v zmysle § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach. Predpokladom
podania dodatočného daňového priznania je, že daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia ako je
vypočítaná v podanom daňovom priznaní. Dodatočné daňové priznanie je možné podať len k podanému
daňovému priznaniu, nie je ho možné podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré daňovník daňové priznanie
nepodal. Zároveň zákon určuje lehotu štyroch rokov na podanie dodatočného daňového priznania.

Keďže daňový subjekt riadne daňové priznania na roky 2008 - 2012 nepodal, nemohol teda podať
dodatočné daňové priznania na roky 2008 - 2012.

Súd postupujúc v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti O.s.p. poukazuje na to, že podľa § 10 ods. 1
Zákona o miestnej dani (v znení účinnom k 31.12.2012) predmetom dane zo stavieb sú stavby na území

Slovenskej republiky v tomto členení:
b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané
na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu,
f) stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s
ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou.

Podľa § 13 ods. 1 Zákona daňovníkom dane z bytov je vlastník bytu alebo nebytového priestoru alebo
správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve štátu, správca bytu alebo nebytového priestoruvo vlastníctve obce, alebo správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve vyššieho územného
celku (ďalej len "vlastník bytu").

Podľa § 18 ods. 1 Zákona daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho
po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom
daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane
vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho

obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

Podľa § 18 ods. 3 Zákona (v znení účinnom do 31.11.2012) fyzická osoba alebo právnická
osoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia je povinná oznámiť správcovi dane skutočnosti
rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z nehnuteľností a každú zmenu týchto
skutočností do 30 dní odo dňa nasledujúceho po dni, keď tieto skutočnosti alebo ich zmeny nastali.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona prvá veta daňové priznanie k dani z nehnuteľností (ďalej len "priznanie")
je daňovník povinný podať príslušnému správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia,
v ktorom mu vznikla daňová povinnosť podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, ak tento
zákon neustanovuje inak, a v ďalších zdaňovacích obdobiach do tohto termínu, len ak nastali zmeny

skutočností rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností.

Podľa § 19a ods. 2 Zákona ak daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia, ako je vypočítaná v podanom
priznaní, je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie najneskôr do štyroch rokov od konca roka,
v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie.

Podľa § 20 ods. 4 Zákona správca dane na základe podaného dodatočného daňového priznania vyrubí
rozdiel dane rozhodnutím na zdaňovacie obdobie, ktorého sa dodatočné daňové priznanie týka, a tiež
na nasledujúce zdaňovacie obdobia, v ktorých bola daň vyrubená aj bez podania priznania, ak sa na
nasledujúce zdaňovacie obdobia dodatočné daňové priznanie vzťahuje.

Zákonom č. 460/2011 Z.z. sa menil a dopĺňal zákon č. 582/2004 Z.z. o niektorých daniach a miestnom
poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov bod 25 boli zo
zákona č. 586/2004 Z.z. vypustené § 19 až 21 a zákon nadobudol účinnosť dňom 01.decembra 2012.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania dodatočných daňových priznaní (11.4.2013, 22.04.2013,
20.12.2013) aplikácia ustanovení, podľa ktorých podľa názoru navrhovateľa mal odporca postupovať v
zákone č. 586/2004 Z.z. neexistovali, pretože boli zo zákona vypustené.

Aj v prípade extenzívneho výkladu zákona o miestnych daniach teda, žeby správca dane na tzv.

dodatočné daňové priznania aplikoval zákon č. 586/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.novembra 2012,
odporca v konaní nebol nečinný.

Z obsahu spisu ako aj z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že postup pri podaní dodatočného
daňového priznania bol upravený v § 19a v spojení s § 20 ods. 4 Zákona o miestnych daniach.

Predpokladom pre tento postup je podanie správne vyplneného a podaného dodatočného daňového
priznania podľa § 19a Zákona. Odporca skonštatoval, a s týmto názorom sa stotožnil tiež nadriadený
orgán pri posudzovaní upozornenia prokurátora, že podanie navrhovateľa nemôže byť posúdené ako
dodatočné daňové priznanie podľa § 19a ods. 2, keďže nespĺňa zákonné predpoklady, t.j. podanie
dodatočného daňového priznania k už riadne podanému daňovému priznaniu v lehote štyroch rokov. Je

nesporné, že daňovník podal daňové priznanie v roku 2005, t.j. dodatočné daňové priznanie je v jeho
prípade možné podať len k tomuto roku, t.j. ako dodatočné daňové priznanie za rok 2005 (ak by daňovník
podal takéto dodatočné daňové priznanie, mohlo by byť posúdené ako dodatočné daňové priznanie,
podané po štvorročnej lehote, t.j. ani takéto podanie by nevyvolalo účinky, akých sa domáhal daňovník,
t.j. zmena jeho daňovej povinnosti za uplynulé obdobie z dôvodu zmeny využitia stavieb).

Zákon č. 586/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.11.2012 jednoznačne stanovil prekluzívnu lehotu štyroch
rokov na podanie dodatočného daňového priznania od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podaťpriznanie. Ak teda navrhovateľovi vznikla povinnosť podať priznanie v roku 2005, lehota štyroch rokov
v roku 2013 dávno uplynula.

O správnosti postupu odporcu svedčí aj ustanovenie § 99c zákona č. 582/2004 Z.z., podľa ktorého a to
ods. 1 vyplýva, že pred uplynutím lehoty na podanie priznania k dani z nehnuteľnosti, k dani za psa, k
danizapredajnéautomatyakdanizanevýhernéhracieprístrojealeboniektorejznichalebočiastkového
priznania k týmto daniam alebo niektorej z nich môže daňovník podať opravné priznanie. Na vyrubenie
dane je rozhodujúce posledné podané opravné priznanie, pričom na podané priznanie alebo čiastkové

priznanie alebo predchádzajúce opravné priznanie sa neprihliada.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia daňovník je povinný podať dodatočné priznanie, ak zistí, že v
priznaní k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné
hracie prístroje alebo niektorej z nich alebo v čiastkovom priznaní k týmto daniam alebo niektorej z nich
neuviedol správne údaje na vyrubenie dane najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla

povinnosť podať priznanie k dani z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani
za nevýherné hracie prístroje alebo niektorej z nich alebo čiastkové priznanie k týmto daniam alebo
niektorej z nich. Dodatočným priznaním nemožno meniť účel využitia stavby.

Avšak ak daňovník označil svoje podanie ako dodatočné podanie za roky 2008 až 2012, takéto podanie

nemôže byť posúdené ako dodatočné daňové priznanie, keďže za roky 2008 až 2012 tento daňovník
žiadne daňové priznanie nepodal. Jeho podanie teda nemohlo vyvolať začatie daňového konania, a
nemohlo tak byť zo strany odporcu, správcu dane vydané rozhodnutie vo veci podľa § 20 ods. 4 zákona,
t.j. rozhodnutie na rozdiel dane za zdaňovacie obdobie, ktorého by sa toto dodatočné daňové priznanie
týkalo a lehota štyroch rokov uplynula.

Nie je preto možné vyhovieť návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáha vydania rozhodnutia o ním
podaných dodatočných daňových priznaniach, keďže odporca ako príslušný správca dane vec správne
uzavrel, že ak neboli splnené zákonné predpoklady na podanie dodatočného daňového priznania,
podania navrhovateľa, daňovníka, nemôžu byť považované za dodatočné daňové priznania. Daňové

konanie v zmysle príslušných právnych predpisov o týchto podaniach tak nezačalo a nie je tak možné
vydať meritórne rozhodnutie, t.j. nový platobný výmer, resp. rozhodnutie na rozdiel dane. Zo spisu
vyplýva, že odporca s navrhovateľom písomne komunikoval a právny názor na jeho podanie mu oznámil.

Nazákladevyššieuvedenýchskutočnostísúddospelkzáveru,žepostupodporcuvovzťahukpodaniam

navrhovateľa ním označených ako dodatočné daňové priznania bol správny, a rovnako ten správne
postupoval, keď o svojom postupe informoval navrhovateľa, daňovníka, listom, keďže žiadne zákonné
ustanovenie mu iný postup, resp. vydanie rozhodnutia vo veci neukladá.

Konanie, resp. postup odporcu tak nemôže byť považovaný za nečinnosť.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250t ods. 4 O.s.p. návrh zamietol ako nedôvodný.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250v ods. 5 O.s.p. Neúspešný navrhovateľ nemá právo na
náhradu trov konania. Odporcovi takéto právo zo zákona neprislúcha. Krajský súd preto rozhodol tak,

ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 250t ods. 7 O.s.p.).