Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. apríl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/329/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200973
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4013200973.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: COSART SK s.r.o., Čechy
135, zastúpeného Mgr. Ing. Evou Solčanovou, advokátkou, Sládkovičova 1, Nitra, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. júna 2013 č. 1100304/1/285303/2013, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou zo dňa 16. 08. 2013 žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 13.
06. 2013 č. 1100304/1/285303/2013, ako i dodatočný platobný výmer zo dňa 28. 02. 2013 č.

9412401/5/796739/2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 2. štvrťroku 2010 v sume 168.638,46 eur. Tento dodatočný platobný výmer bol vydaný na
základe protokolu zo dňa 21. 01. 2013 č. 9412401/5/260672/2013. Proti dodatočnému platobnému
výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že bol vydaný v rozpore s právnymi predpismi,
vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a jedná sa teda o nezákonné rozhodnutie.
Žalobca taktiež namietal nedodržanie lehoty na ukončenie daňovej kontroly podľa ust. § 15 ods. 17 zák.
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov a tvrdil, že dodatočný platobný výmer vychádza zo skutočností zistených počas
nezákonnej daňovej kontroly, v dôsledku čoho nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku a nemožno ho použiť v daňovom konaní.

Daňová kontrola sa u žalobcu začala dňa 15. 02. 2011 a lehota na jej vykonanie bola Daňovým
riaditeľstvom Slovenskej republiky predĺžená do 15. 02. 2012, teda do pevne stanoveného termínu
a žalobca mal zato, že v tejto lehote mala byť daňová kontrola ukončená. Prerokovanie protokolu

sa však uskutočnilo až 21. 02. 2013, teda po uplynutí viacej ako dvoch rokov od jej začatia a po
uplynutí viacej ako jedného roka odo dňa, ktorý bol určený ako termín na ukončenie daňovej kontroly, v
dôsledku čoho protokol z takto vykonanej daňovej kontroly má povahu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku a nemožno ho použiť. Správca dane vydal dňa 25. 10. 2011 rozhodnutie o prerušení daňovej
kontroly, a to z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia,
toto rozhodnutie je však z pohľadu žalobcu nezákonné, nakoľko daňová kontrola nekončí vydaním
rozhodnutia, a preto ani nemohlo začať konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia.

Podľa žalobcu v prípade daňovej kontroly ani neprichádza do úvahy primerané použitie ust. § 25a
vyššie citovaného zákona. Prerušenie daňovej kontroly od 28. 10. 2011 do 06. 11. 2012 v situácii, kedy
začalokonanievoblastimedzinárodnejvýmenyinformáciíalehotanapodanieinformáciíjetrojmesačná,
potom prerušenie daňovej kontroly o viac ako 12 mesiacov nemôže zodpovedať zásade proporcionalitya nemôže znamenať prerušenie daňovej kontroly v nevyhnutnom rozsahu. Žalobca v podanom odvolaní
proti dodatočnému platobnému výmeru vzniesol námietku porušenia zásady primeranosti a zásady
zákonnosti v daňovom konaní.

Pri posudzovaní otázky, aký režim platenia dane je povinný používať daňový subjekt nadobúdajúci
a predávajúci ojazdené motorové vozidlá nadobudnuté z iného členského štátu Európskej únie, je
z pohľadu žalobcu potrebné skúmať, aké bolo daňové zaobchádzanie pred predajom jednotlivého
motorového vozidla na Slovensko. Ak totiž pri nadobudnutí motorového vozidla predávajúcim v

členskom štáte Európskej únie nebola možnosť odpočítania dane, potom je daňový subjekt povinný
používať osobitný režim zdanenia podľa ust. § 66 ods. 2, písm. b/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Rozhodnutia daňových orgánov podľa názoru žalobcu
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a dodatočný platobný výmer naviac vychádza
zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, ktorá u žalobcu prekročila zákonom
ustanovenú maximálnu dobu trvania, hoci žalobca správcovi dane neodopieral potrebnú súčinnosť.

Zároveň žalobca uviedol, že po nazretí do spisového materiálu nadobudol podozrenie, že niektoré
motorové vozidlá, ku ktorým nevedel pri daňovej kontrole predložiť faktúry, neboli ním nadobudnuté
tak, ako to vyplýva zo systému VIES, nakoľko podpisy konateľa žalobcu uvedené v prílohách faktúr sa
nezhodujú, a preto podal oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že mohlo dôjsť k spáchaniu
trestného činu a žiadal o prerušenie konania z dôvodu, že v konaní sa vyskytla predbežná otázka.

Žalobca v podanej žalobe taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
08. 10. 2009 v konaní pod sp. zn. 3Sžf 107/2009, ako i na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 29. 06. 2010 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 24/2010 tvrdiac, že lehota na vykonanie daňovej kontroly
je zákonnou procesnou lehotou a daňovú kontrolu nie je možné prerušiť z dôvodu, že sa začalo konanie

o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Preto pokiaľ bola daňová kontrola prerušená z
dôvodu, že sa začalo konanie o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, takéto rozhodnutie
nebolovydanévsúladesozákonom,pretožedaňovoukontrolousanevydávarozhodnutie,apretosaani
nemohlo začať konanie o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. I keď zákonodarca pripúšťa
primerané použitie ustanovení prvej časti zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ust. § 32, § 34 a § 41 tohto
zákona aj na daňovú kontrolu, žalobca má za to, že ust. § 15 ods. 17 vyššie citovaného zákona je
špeciálnym ustanovením sledujúcim účel, aby sa daňové kontroly neadekvátne nepredlžovali, pretože
daňová kontrola predstavuje zásah do súkromnoprávnej sféry daňového subjektu.

V podanej žalobe žalobca opätovne zdôraznil, že žalobou napadnuté rozhodnutia sú nezákonné,
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to i pokiaľ ide o otázku použitia režimu
zdanenia, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového stavu, ktorý je nedostačujúci na posúdenie
veci. V odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru žalobca uviedol, že ako subjekt nakupujúci a
predávajúci ojazdené motorové vozidlá, teda použitý tovar, postupoval pri zdaňovaní tak, že používal

tzv. osobitný režim zdanenia, ako mu to prikazuje ust. § 66 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Žalovaný sa však s týmto tvrdením nestotožnil, pretože
podľa jeho názoru nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v ust. § 66 ods. 2 písm. a/ - c/
vyššie citovaného zákona. Pre takýto záver daňových orgánov však nebolo vykonané v dostatočnom
rozsahu dokazovanie. Pri posudzovaní otázky, aký režim platenia dane je povinný používať daňový

subjekt, ktorý nadobúda a ďalej predáva ojazdené motorové vozidlá nadobudnuté z iného členského
štátu je rozhodujúce skúmanie, aké bolo daňové zaobchádzanie pred predajom motorového vozidla
na Slovensko. Ak totiž pri nadobudnutí motorového vozidla predávajúcim v členskom štáte Európskej
únie nebola možnosť odpočítania dane, potom je daňový subjekt povinný používať osobitný režim
zdanenia.Daňovéorgánynezisťovali,čidodávateliavinýchčlenskýchštátochEurópskejúniemalialebo

nemali právo na odpočítanie dane v iných členských štátoch Európskej únie pri nadobudnutí motorových
vozidiel následne dodávaných žalobcovi.

Žalobca taktiež tvrdil, že v záujme naplnenia zákonnosti a zásady materiálnej pravdy je nevyhnutné
skúmať, či dodanie tovaru v inom členskom štáte Európskej únie bolo oslobodené od dane podľa

ustanovenia zodpovedajúceho ust. § 42 vyššie citovaného zákona platného v inom členskom štáte,
pretože tak to ustanovuje priamo zákon o dani z pridanej hodnoty. Rozhodnutia daňových orgánov
potom vychádzajú z nepresne zistených skutočností pre splnenie účelu daňovej kontroly, keď niektoré
odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií sú zmätočné, pretože na jednej stranepotvrdzujú,žesajednáopoužitýtovaražetransakciapodliehaosobitnejúpravedane,novďalšomtexte
uvádzajú, že išlo o normálny režim dane z pridanej hodnoty, čo vyplýva, napríklad z formuláru „SCAC
2004“, ktorý sa týka dodávateľa BVBA LEFEVRE GEBROEDERS. Rovnako tak viaceré odpovede na

žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií neobsahujú odpovede na otázku uvedenú v bode B1-12,
prípadne odpoveď na otázku ani správcom dane žiadaná nebola. Pre účely posúdenia možnosti použitia
osobitnej úpravy uplatňovania dane pri použitom tovare je pritom táto otázka podstatnou v zmysle ust.
§ 66 ods. 2 písm. c/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Žalobca opakovane tvrdil, že pokiaľ ide o používanie ním uplatňovaného osobitného režimu zdanenia

podľa ust. § 66 vyššie citovaného zákona, takto postupoval z dôvodu, že keď zisťoval režim zdanenia,
dodávatelia mu poskytovali informácie, že má používať osobitný režim zdanenia pri použitom tovare.
Tomuto postupu nasvedčovali aj faktúry vystavené dodávateľmi žalobcu, ktoré neobsahovali DPH a bolo
v nich uvedené oslobodenie od DPH podľa príslušného ustanovenia zákona platného v inom členskom
štáte Európskej únie. Žalobca pri zisťovaní režimu zdanenia, ktorý má používať, vyčerpal všetky jemu
dostupné možnosti a zo strany dodávateľov bol opakovane uisťovaný, že má používať osobitný režim

zdanenia. Pokiaľ by žalobca vedel, že v daných prípadoch ide o intrakomunitárne dodávky, ojazdené
motorové vozidlá by od dodávateľov z iných členských štátov Európskej únie nekupoval.

Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 28. 11. 2013, v ktorom žiadal
podanú žalobu zamietnuť. Popísal postup konania, ktoré predchádzalo vydaniu žalobou napadnutého

rozhodnutia a poukázal na vykonané dôkazy, ktoré sú súčasťou predloženého administratívneho spisu.
Uviedol že žalobca v zdaňovacom období 2. štvrťroku 2010 nadobúdal od osôb identifikovaných
pre daň z pridanej hodnoty v iných členských štátoch ojazdené automobily za účelom ich ďalšieho
predaja. Predávajúci v iných členských štátoch oslobodili tieto dodania tovaru od dane podľa obdobného
ustanovenia, akým je v Slovenskej republike ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov a toto dodanie uviedli aj v súhrnnom výkaze. Žalobca predmetné
intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie
obdobie. Správca dane zo systému VIES zistil, že žalobca v zdaňovacom období 2. štvrťroku 2010
nadobudol tovar - ojazdené motorové vozidlá od dodávateľov z Belgického kráľovstva (SA AXUS, BVBA
CAR SELECTION, NV CARS NO 1-ANDRE JACQUES, BVBA LEFEVERE GEBROEDERS, BVBA

PANN TRADE, BVBA AUTOHANDEL WILLEMS, NV CARCONNEX, BVBA TRANS CAR BELGIUM, NV
EURO CAR AUCTION & DISTR. SOLUT), z Českej republiky (DACAR s.r.o.), zo Spolkovej republiky
Nemecko (WWG AUTOWELT GMBH & CO KG, FRANZ WALDEMAR, CVITKOVIC MARIO, Onlinecars
Vertriebs GmbH, Best Automobile GbR, IXIDI GmbH) a z Maďarska (PANN TRANS KERESKEDELMI
ÉS SZOLGÁLTATÓ), pričom pri výkone daňovej kontroly predložil faktúry vystavené týmito dodávateľmi,

ale nepriznal intrakomunitárne nadobudnutie tovaru od nich. V niektorých prípadoch žalobca faktúry
sám predložiť nevedel, ale informácie o nich správca dane získal zo systému VIES, resp. tieto faktúry
boli získané na základe medzinárodnej výmeny informácií a následne predložené konateľovi žalobcu,
ktorý dňa 11. 01. 2013 potvrdil, že vozidlá uvedené na týchto faktúrach skutočne nadobudol
a následne predal. V rámci medzinárodnej výmeny informácií belgický dodávateľ BVBA LEFEVERE

GEBROEDERS vysvetlil, že všetky faktúry boli vystavené v normálnom režime a so žiadosťou na
oslobodenie na intrakomunitárne dodanie, pričom vozidlá zákazník odviezol za hranice a ďalší belgický
dodávateľ BVBA TRANS CAR BELGIUM taktiež potvrdil, že sa jednalo o intrakomunitárne dodanie
tovaru. Na základe faktúr vystavených týmito dodávateľmi v iných členských štátoch ako aj informácií
zo systému VIES a z odpovedí na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bolo zrejmé, že sa

jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie motorových vozidiel z iného členského štátu podľa ust. § 11
ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona a žalobca bol povinný platiť daň z pridanej hodnoty podľa ust. §
69 ods. 2 tohto zákona. Žalobca bol v týchto prípadoch povinný uplatniť systém tzv. samozdanenia,
ale nakoľko tak neurobil, porušil vyššie uvedené ustanovenia zákona. Žalobca mal právo daň uvedenú
v daňovom priznaní ako samozdanenie odpočítať, čo mu správca dane i priznal, v dôsledku čoho

žalobcom nepriznaná daňová povinnosť potom nemá vplyvy na výšku nadmerného odpočtu, resp.
vlastnú daňovú povinnosť. Žalobca ojazdené motorové vozidlá nadobudnuté v zmysle ust. § 11 vyššie
citovaného zákona následne predal, pričom pri predaji nesprávne použil osobitný režim zdanenia v
zmysle ust. § 66 vyššie citovaného zákona. Uvedené znamená, že daňovú povinnosť si vypočítal iba z
rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou tovaru. Mal pritom postupovať v zmysle ust. § 69 ods. 1

vyššie citovaného zákona, podľa ktorého platiteľ, ktorý dodáva tovar v tuzemsku, je povinný platiť daň,
v dôsledku čoho bol žalobca povinný uplatniť daň pri predaji ojazdeného motorového vozidla z celej
ceny, za ktorú motorové vozidlo predal. Žalobca predal motorové vozidlá v kontrolovanom zdaňovacom
období spolu v cene 841.260,- eur, z toho základ dane je 706.941,18 eur a daň z pridanej hodnoty19 % je 134.318,82 eur. V daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2.
štvrťroku 2010 si však priznal daň iba v sume 984,82 eur (za motorové vozidlá iba v sume 957,66 eur),
pričom správne mal priznať daň v sume 133.361,16 eur, nakoľko u zdaniteľných obchodov uvedených

na odberateľských faktúrach mu vznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 ods. 1 vyššie citovaného
zákona. Správca dane bol toho názoru, že pri predaji ojazdených automobilov, ktoré žalobca nadobudol
v rámci intrakomunitárneho nadobudnutia, tieto nepodliehajú osobitnému režimu zdaňovania v zmysle
ust. § 66 vyššie citovaného zákona, ale žalobcovi vznikla daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1
tohto zákona. Z uvedených dôvodov potom zistený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 168.638,46

eur (134.318,82 eur - 957,66 eur + 35.277,30 eur, čo je daň z faktúr na tovar v sume 185.670,- eur, ktoré
žalobca nepredložil, ale výsledkom medzinárodnej výmeny informácií bolo zistenie, že žalobcovi boli
vozidlá v tejto hodnote dodané, čo potvrdili jeho zahraniční dodávatelia ako i samotný konateľ žalobcu
dňa 11. 01. 2013) správca dane žalobcovi vyrubil dodatočným platobným výmerom.

Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že nebola dodržaná lehota na ukončenie daňovej kontroly

uvedená v ust. § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Daňová kontrola dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2010, ktorá sa u žalobcu začala dňa 15. 02. 2011 a bola následne
rozšírená i o zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010, mala byť ukončená do 15. 08. 2011. Správca
dane však požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly o 6 mesiacov, to je do 15. 02.

2012, pričom mu bolo vyhovené a žalobcovi bolo predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly riadne
oznámené. Pri výkone daňovej kontroly boli zistené rozdiely v evidencii žalobcu a v údajoch zistených
zo systému VIES, z toho dôvodu správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií za účelom
preverenia uskutočnenia obchodných transakcií medzi žalobcom a jeho dodávateľmi v iných členských
štátoch (FRANZ WALDEMAR, In-Motion Handels GmbH, WWG AUTOWELT GmbH & CO KG, Diedrich

Peter, W. Potthoff GmbH + Co, Sandor Rimitin, CVITKOVIC MARIO, Chris collection Handels GmbH v
Spolkovej republike Nemecko, PANN TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ, OSZKÁR - TRANS
KERESKEDELMI v Maďarsku, Miloš Starsy, APOLLO HELUS s.r.o. v Českej republike, NV CARS NO
1-ANDRE JACQUES, BVBA TRANS CAR BELGIUM, BVBA CAR SELECTION, BVBA PANN-TRADE,
NV CARCONNEX, SA AXUS, BVBA LEFEVERE GEBROEDERS, BVBA AUTOHANDEL WILLEMS

v Belgickom kráľovstve). Rozhodnutím zo dňa 25. 10. 2011 správca dane daňovú kontrolu prerušil z
dôvodu, že sa začalo konanie v oblasti medzinárodnej výmeny informácií v zmysle čl. 5 Nariadenia
rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty. Správca dane zaslal
v rámci medzinárodnej výmeny informácií 21 žiadostí, ale nemohol ovplyvniť lehotu, v ktorej obdržal
požadované informácie od zodpovedných administratívnych orgánov príslušných členských štátoch.

Poslednú informáciu prijal dňa 06. 11. 2012 a následne žalobcovi oznámil, že pominuli prekážky, pre
ktoré bola daňová kontrola prerušená a v jej výkone sa ďalej pokračuje. Daňová kontrola začatá u
žalobcu dňa 15. 02. 2011 bola ukončená dňa 21. 02. 2013, ale bola prerušená od 28. 10. 2011 do 06.
11. 2012, pričom počas prerušenia daňovej kontrole lehoty neplynú, z čoho vyplýva, že daňová kontrola
neprekročila zákonom určenú maximálnu dobu trvania a protokol z takto vykonanej daňovej kontroly

nepredstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ako to tvrdí žalobca.

Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 08. 10. 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 107/2009, žalovaný k tomu uviedol, že sa
nejedná o identický prípad s posudzovaným prípadom. Snahou správcu dane bol prostredníctvom

medzinárodnej výmeny informácií zistiť, či sa jedná zo strany dodávateľov v iných členských štátoch
o intrakomunitárne dodanie a zo strany žalobcu o nadobudnutie tovaru v zmysle ust. § 11 ods. 1, 2
zák. č. 222/2004 Z. z. dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pričom takýto postup
žalovaný považuje za súladný so zásadou proporcionality, ktorá je normatívne zakotvená v čl. 52 ods.
2 Charty základných práv v Európskej únii a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré

sú základom právneho poriadku Európskej únie. Žalovaný preskúmal celý spisový materiál týkajúci sa
daňovej kontroly, ale nevzhliadol v ňom také konanie správcu dane, o ktorom by sa dalo tvrdiť, že nie
je v súlade s hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom, ktorý upravuje konanie správcu dane pri
výkone daňovej kontroly.

Správca dane pri výkone daňovej kontroly zistil, že žalobca nadobudol ojazdené automobily od osôb
identifikovaných pre daň v iných členských štátoch za účelom ich ďalšieho predaja, pričom predávajúci
oslobodili tieto dodania tovaru od dane podľa obdobného ustanovenia, akým je v legislatíve Slovenskej
republiky ust. § 43 vyššie citovaného zákona a toto dodanie uviedli aj v súhrnnom výkaze. Žalobcapredmetné intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovom priznaní za kontrolované
zdaňovacie obdobie, ale je pritom zrejmé, že sa jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie motorových
vozidiel z iného členského štátu. K tvrdeniu žalobcu, že pri zdanení nadobudnutého tovaru používal

režim osobitnej úpravy podľa ust. § 66 ods. 2 písm. a/ - c/ vyššie citovaného zákona, žalovaný uviedol, že
ani jedna z týchto podmienok pre použitie osobitného režimu dane nebola splnená, pretože dodávatelia
žalobcu boli osoby identifikované pre daň v iných členských štátoch (Spolková republika Nemecko,
Česká republika, Maďarsko, Belgické kráľovstvo), dodanie predmetného tovaru nebolo oslobodené
podľa ust. § 42, ale podľa ust. § 43 vyššie citovaného zákona, resp. podľa zodpovedajúceho ustanovenia

zákona platného v inom členskom štáte a v odpovediach na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií
dodávatelia potvrdili, že nešlo o osobitný režim zdanenia resp., že išlo o intrakomunitárne nadobudnutie
tovaru, z čoho potom vyplýva, že žalobca nemal oprávnenie takýto režim použiť. Žalobca porušil ust. § 11
ods.2vyššiecitovanéhozákona,podľaktoréhonadobudnutietovaruvtuzemskuzinéhočlenskéhoštátu
je predmetom dane, ak nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby.
Žalobca tým, že neodviedol daň z nadobudnutých motorových vozidiel porušil i ust. § 69 ods. 6 vyššie

citovaného zákona. Ojazdené automobily, ktoré žalobca nadobudol podľa ust. § 11 zák. č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov boli následne predané, pričom žalobca
pri predaji postupoval v rozpore s týmto zákonom, keď použil osobitný režim zdanenia v zmysle ust.§
66 tohto zákona, pričom daň vypočítal iba z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou tovaru pri
predaji.Pritombolpovinnýpostupovaťvzmysleust.§69ods.1vyššiecitovanéhozákona,podľaktorého

žalobca musí uplatniť daň pri predaji ojazdeného motorového vozidla z celej ceny, za ktorú ojazdené
motorové vozidlo predával.

K tvrdeniam žalobcu v podanej žalobe, že správca dane nezisťoval, či dodávatelia v iných členských
štátoch Európskej únie mali alebo nemali právo na odpočítanie dane pri nadobudnutí motorových

vozidiel, žalovaný uviedol, že predmetom vykonanej daňovej kontroly u žalobcu nebolo preverenie
nároku na odpočítanie dane u jeho dodávateľov. Z odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií vyplýva, že pri dodaní ojazdených motorových vozidiel jednotliví zahraniční dodávatelia
uplatnilirežimplatnýpodľavšeobecnýchzásadpreuplatňovaniedanepriintrakomunitárnychdodaniach,
čo znamená, že dodania boli vedené ako intrakomunitárne dodávky, a preto nemohlo ísť o zdaňovanie

v osobitnom režime uplatňovania dane, pretože tieto dva režimy sa vylučujú. Dodávatelia žalobcu
deklarovalivsúhrnnýchvýkazochoslobodenéintrakomunitárnedodanietovaru,čosanásledneprejavilo
v systéme VIES, ale žalobca toto nadobudnutie nepriznal, pričom následne pri predaji tovaru v
tuzemsku uplatnil osobitný režim v zmysle ust. § 66 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov. Intrakomunitárne dodanie tovaru pre žalobcu deklarovali i dodávatelia

W. Potthoff GmbH + Co a Sandor Rimitin KFZ-Handel, čo bolo zistené zo systému VIES, ale žalobca
pri daňovej kontrole nepredložil faktúry od týchto dodávateľov. Ďalší dodávateľ žalobcu spoločnosť
BVBA LEFEVERE GEBROEDERS potvrdil, že všetky faktúry sú vystavené v normálnom režime a so
žiadosťou na oslobodenie na intrakomunitárne dodanie tovaru. I v prípade, ak dodávateľ žalobcu z iného
členského štátu neuviedol informáciu o daňovom režime, resp. táto by bola pre žalobcu ako odberateľa

nezrozumiteľná je na ňom, aby požadoval spresnenie údajov na faktúre. Žalobca bol v priebehu výkonu
daňovej kontroly oboznámený s jej priebežnými výsledkami a mal možnosť preukázať svoje tvrdenia
právne relevantnými dôkazmi, pretože na ňom bolo dôkazné bremeno. Napriek tomu však dostatočne
nepreukázal, že tovar uvedený v predmetných faktúrach bol dodaný v súlade s podmienkami osobitného
režimuzdaňovaniavzmysleust.§66vyššiecitovanéhozákona,akototvrdil.Správcadanepoužilvšetky

zákonné prostriedky na základe, ktorých určil daňovú povinnosť, pričom jednotlivé dôkazy hodnotil
osobitne ako i vo vzájomnej súvislosti. Zásada objektívnej pravdy, ktorá sa uplatňuje v daňovom konaní
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochyby
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobcu ohľadne ním uvádzaných a preverovaných skutočností v
daňovom priznaní. Je na správcovi dane, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní a

akú hodnovernosť, resp. dôkaznú silu a schopnosť im prizná. Žalovaný bol toho názoru, že v predmetnej
veci bolo dokazovanie vykonané v potrebnom rozsahu a záver správcu dane je správny a dostatočne
preukázaný. Zároveň vo svojom vyjadrení uviedol, že v priebehu daňovej kontroly žalobca nespochybnil
pravosť a relevantnosť predložených faktúr a dňa 11. 03. 2013 konateľ žalobcu potvrdil, že vozidlá
uvedené na predložených faktúrach boli skutočne nadobudnuté od uvedených dodávateľov. Oznámenie

žalobcu o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu, nie je
relevantným dôkazom, ktorý by ovplyvnil výsledok daňovej kontroly.Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (ust. § 246 ods. 1, ust. § 246a ods. 1 OSP)
na pojednávaní (v neprítomnosti žalovaného, ktorý mal doručenie predvolania na pojednávanie riadne
a včas vykázané) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 13. 06. 2013, ako i

konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby a námietky týkajúcej sa prerušenia
a dĺžky daňovej kontroly (ust. § 249 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju
podľa ust. § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (ust. §
3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov).

Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis správcu dane,
súd zistil, že žalobca dňa 29. 07. 2010 podal riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010, v ktorom na riadku 19 uviedol daň celkom 984,82 eur, odpočítanie
dane19%nariadku21vsume644,68eur,nariadku28uviedolvlastnúdaňovúpovinnosťvsume340,14
eur, na riadku 32 uviedol nadmerný odpočet odpočítaný od vlastnej daňovej povinnosti v sume 19,94

eur a na riadku 33 vlastnú daňovú povinnosť v sume 320,20 eur. Oznámenie zo dňa 13.1.2011 o výkone
daňovej kontroly týkajúcej sa dane z pridanej hodnoty za 3. štvrťrok 2010 bolo žalobcovi doručené dňa
17. 01. 2010 a je v ňom uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa 15. 02. 2011. V tento deň správca
dane spísal s konateľom žalobcu (ktorý zároveň predložil i doklady týkajúce sa evidencie dane z pridanej
hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie) zápisnicu o ústnom pojednávaní. V priebehu ďalšieho

obdobia žalobca predložené doklady týkajúce sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia postupne a
na požiadanie dopĺňal, o čom svedčia potvrdenia o zapožičaní dokladov zo dňa 23. 02. 2011, 23. 03.
2011 a 20. 04. 2011. Dňa 19. 05. 2011 bola s konateľom žalobcu spísaná zápisnica o ústnom
pojednávaní, na ktorom mu bolo oznámené, že systém VIES vykazuje dodanie tovaru za 3. štvrťrok 2010
od belgických dodávateľov s identifikačným číslom na daň z pridanej hodnoty (BVBA AUTOHANDEL

WILLEMSvcelkovejsume165.000,-eur,pričomžalobcapredložilfaktúryvcelkovejsume154.100,-eur,
NV EURO CAR AUCTION AND DISTRIBUTION SOLUTIONS v celkovej sume 479.093,- eur, pričom
žalobca predložil faktúry v celkovej sume 401.898,- eur, SA AXUS v celkovej sume 44.600,- eur, pričom
žalobcapredložilfaktúryvcelkovejsume32.500,-eur,BVBAPAN-TRADEvcelkovejsume64.850,-eur,
pričom žalobca predložil faktúry v celkovej sume 52.850,- eur, BVBA TRANS CAR BELGIUM v celkovej

sume 21.550,- eur, pričom žalobca vo svojej evidencii tieto faktúry nemal), od nemeckých dodávateľov
s identifikačným číslom na daň z pridanej hodnoty (Cosart Cosmetic GmbH v celkovej sume 925,- eur,
HOTZ GEORG JUN v celkovej sume 5.000,- eur, SANDOR RIMITIN KFZ - Handel An - und Verkauf
v celkovej sume 22.600,- eur, pričom žalobca vo svojej evidencii faktúry od týchto dodávateľov nemal)
a od maďarského dodávateľa s identifikačným číslom na daň z pridanej hodnoty (OSZKÁR - TRANS

KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT v sume min. 15.411,- eur a max. 16.240,- eur,
pričom žalobca faktúry od tohto dodávateľa vo svojej evidencii nemal). Konateľ žalobcu viedol, že k veci
sa vyjadrí do 30. 05. 2011 a zároveň predloží príslušné doklady.

Ďalšia zápisnica s konateľom žalobcu bola spísaná dňa 30. 05. 2011, pričom predložil faktúry od vyššie

uvedených dodávateľov, prípadne uviedol, že s nimi neobchodoval a nepozná ich (BVBA TRANS CAR
BELGIUM, HOTZ GEORG JUN, SANDOR RIMITIN KFZ - Handel An - und Verkauf, OSZKÁR - TRANS
KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT).

Na základe týchto zistení bola daňová kontrola vykonávaná u žalobcu na dani z pridanej hodnoty

rozšírená i o daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009, 1. 2. a 4. štvrťroku
2010, čo bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa 27. 06. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa 29. 06.
2011. Doklady potrebné k výkonu tejto kontroly žalobca predložil dňa 08. 07. 2011 (podľa potvrdenia o
zapožičaní dokladov) a následne zdôvodnenou žiadosťou zo dňa 13. 07. 2011 správca dane požiadal
nadriadený orgán o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly, ktorá mala byť ukončená do 15. 08.

2011.

Ďalšie doklady potrebné k výkonu rozšírenej daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane dňa
19. 07. 2011 a nadriadený orgán správcu dane v podaní zo dňa 20. 07. 2011 správcovi dane oznámil
predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly do 15. 02. 2012, o čom bol žalobca upovedomený v podaní

zo dňa 02. 08. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa 08. 08. 2011.

Rozhodnutím zo dňa 25. 10. 2011 (ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 28. 10. 2011) správca dane
podľa ust. § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústaveúzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov prerušil daňovú kontrolu na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 a 1. až 4. štvrťroku 2010 z dôvodu, že sa začalo
konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, a to konanie v oblasti medzinárodnej

výmeny informácií podľa čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti
dane z pridanej hodnoty s tým, že daňová kontrola sa prerušuje do doby, kým správca dane neobdrží
požadované informácie od zodpovedného administratívneho orgánu príslušného členského štátu a
v kontrole sa bude pokračovať, len čo pominú prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená. V
odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií

týkajúcich sa uskutočnenia obchodných transakcií pre žalobcu so spoločnosťami sídliacimi v Spolkovej
republike Nemecko (FRANZ WALDEMAR, In-Motion Handels GmbH, WWG AUTOWELT GmbH & CO
KG, Diedrich Peter, W. Potthoff GmbH + Co, Sandor Rimitin, CVITKOVIC MARIO, Chris collection
Handels GmbH), v Maďarsku (PANN TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT,
OSZKÁR - TRANS KERESKEDELMI), v Českej republike (Miloš Starsy, APOLLO HELUS s.r.o.) a v
Belgickom kráľovstve (NV CARS NO 1-ANDRE JACQUES, BVBA TRANS CAR BELGIUM, BVBA CAR

SELECTION, BVBA PANN-TRADE, NV CARCONNEX, SA AXUS, BVBA LEFEVERE GEBROEDERS,
BVBA AUTOHANDEL WILLEMS, NV EURO CAR AUCTION & DISTR. SOLUT).

Súčasťou predloženého administratívneho spisu je i formulár „SCAC 2004, Výmena informácií podľa
článkov 5 a 19 nariadenia 2003/1798/ES“, z ktorého vyplýva, že správca dane žiadal informácie

od daňovej správy Belgického kráľovstva týkajúce sa daňového subjektu BVBA LEFEVERE
GEBROEDERS z dôvodu pochybností o obchode, preprave, platbe a podozrenia z podvodu. Výsledok
šetrenia bol správcovi dane, t. j. Daňovému úradu Nitra, pobočka Nové Zámky doručený dňa 28. 03.
2012 a vyplýva z neho, že dodávateľ žalobcu, t. j. spoločnosť BVBA LEFEVERE GEBROEDERS v
rubrike B1-12 „prosím potvrďte uplatňovaný režim DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar, podlieha táto

transakcia osobitnej úprave uplatňovania dane pri použitom tovare?“ z možností „áno“, „nie“ označil
možnosť „áno“. V rámci voľného textu je však uvedené, že belgická spoločnosť vysvetlila, že všetky
faktúry sú vystavené v normálnom režime a so žiadosťou na oslobodenie na IC dodania, pričom v
súčasnostinebolažiadosťoosobitnúúpravusadzbydane.Zpredloženýchfaktúr(2faktúry)vystavených
touto spoločnosťou pre žalobcu za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 vyplýva, že daň z pridanej

hodnoty na týchto faktúrach nie je uvedená.

Spoločnosť BVBA TRANS CAR BELGIUM ako ďalší dodávateľ žalobcu vo formulári „SCAC 2004“ v
rubrike B1-12 „prosím potvrďte uplatňovaný režim DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar, podlieha táto
transakcia osobitnej úprave uplatňovania dane pri použitom tovare?“ z možností „áno“, „nie“ označil

možnosť „áno“. V rámci voľného textu je však uvedené, že belgický dodávateľ počas preverovaného
zdaňovacieho obdobia uskutočnil intrakomunitárne dodanie pre žalobcu, ktoré sa týkalo predaja
ojazdených motorových vozidiel. Z predložených faktúr vystavených touto spoločnosťou pre žalobcu
za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 vyplýva, že daň z pridanej hodnoty na týchto faktúrach nie je
uvedená. Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola odoslaná správcom dane dňa 17. 10.

2011 a výsledok šetrenia mu bol oznámený dňa 06. 11. 2012, čo je posledný dátum doručenia odpovede
na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií.

Ďalší dodávatelia žalobcu z Belgického kráľovstva (spoločnosť NV EURO CAR AUCTION & DISTR.
SOLUT, BVBA AUTOHANDEL WILLEMS, NV CARCONNEX) na základe medzinárodnej výmeny

informácií z dôvodu pochybností o obchode, preprave, platbe a podozrenia z podvodu vo formulári
„SCAC 2004“ v rubrike B1-12 „prosím potvrďte uplatňovaný režim DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar,
podlieha táto transakcia osobitnej úprave uplatňovania dane pri použitom tovare ?“ z možností „áno“,
„nie“ označili možnosť „nie“. Z predložených faktúr vyplýva, že predmetom dodania boli motorové
vozidlá, ktoré títo dodávatelia fakturovali žalobcovi ako odberateľovi bez dane z pridanej hodnoty. Títo

dodávatelia, ako i ďalší vyššie uvedení dodávatelia žalobcu z Belgického kráľovstva, zo Spolkovej
republiky Nemecko, Českej republiky a Maďarska na základe žiadosti zhodne potvrdili, že sa jednalo o
intrakomunitárne dodanie tovaru, normálnu úpravu sadzby dane, resp. normálnu schému dane.

V podaní zo dňa 07. 11. 2012, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12. 11. 2012, správca dane oznámil,

že dňa 06. 11. 2012 mu bola doručená posledná odpoveď vo veci medzinárodnej výmeny informácií,
pominuli teda prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 4. štvrťrok 2009 a 1. až 4. štvrťrok 2010 prerušená a pokračuje sa v jej výkone. Dňa 12.
12. 2012 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní s konateľom žalobcu, ktorý bol oboznámenýs priebežnými výsledkami daňovej kontroly zistenými na základe medzinárodnej výmeny informácií,
ktoré sa týkali jeho jednotlivých (vyššie uvedených) dodávateľov v zdaňovacom období 2. štvrťroku
2010. Ďalšie pojednávanie sa konalo dňa 11.1.2013, pričom konateľovi žalobcu boli predložené faktúry

od dodávateľov (FRANZ WALDEMAR, BVBA PANN-TRADE, NV CARCONNEX, BVBA TRANS CAR
BELGIUM, CVITKOVIC MARIO, NV EURO CAR AUCTION & DISTR. SOLUT), ku ktorým uviedol, že
vozidlá skutočne nadobudol od týchto dodávateľov a následne ich aj predal.

Na základe takto vykonaného dokazovania bol dňa 21. 01. 2013 spísaný protokol o výsledku zistenia

z daňovej kontroly a z jeho záverov okrem iného vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 uviedol dodanie tovaru a služieb (základ dane) v
sume 5.182,32 eur, daň celkom 984,82 eur a vlastnú daňovú povinnosť v sume 340,14 eur. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že nadobúdal ojazdené motorové vozidlá od osôb identifikovaných na
daň z pridanej hodnoty v iných členských štátoch za účelom ich ďalšieho predaja, pričom predávajúci v
iných členských štátoch tieto dodania tovaru oslobodili od dane podľa obdobného ustanovenia zákona,

akým je v Slovenskej republike ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov, pričom žalobca intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovom
priznaní. Konkrétne sa jednalo o vyššie uvedených dodávateľov a dodanie tovaru od týchto dodávateľov
mal žalobca uviesť v daňovom priznaní ako intrakomunitárne nadobudnutie tovaru, pričom žalobca
neodviedoldaňztaktonadobudnutéhotovaru(ojazdenýchmotorovýchvozidiel),vdôsledkučohoporušil

ust. § 69 ods. 6 vyššie citovaného zákona, v zmysle ktorého pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa ust. § 11 a ust. § 11a vyššie
citovaného zákona. Správca dane žalobcovi dodanil faktúry vystavené vyššie uvedenými dodávateľmi
za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 sumou 134.318,82 eur, pričom celkový rozdiel dane medzi
vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou v daňovom priznaní žalobcu, t. j. 340,14 eur a vlastnou

daňovou povinnosťou zistenou správcom dane, t. j. 168.978,60 eur je 168.638,46 eur (134.318,82
eur t. j. daň z odberateľských faktúr - 957,66 eur t. j. daň priznaná v daňovom priznaní za motorové
vozidlá + 35.277,30 eur t. j. daň pri faktúrach od dodávateľov, ktoré žalobca sám nepredložil, ale po ich
predložení zo strany jeho vyššie označených dodávateľov potvrdil nadobudnutie týchto vozidiel, pričom
intrakomunitárne dodanie potvrdili i dodávatelia).

K protokolu o vykonanej daňovej kontrole sa písomne v podaní zo dňa 05. 02. 2013 vyjadril žalobca,
ktorý nesúhlasil s jeho závermi a zdôraznil, že bol oprávnený postupovať podľa ust. § 66 zák. č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, nakoľko ide o osobitný režim zdanenia pri
predaji použitého tovaru - ojazdených motorových vozidiel, ktorý predpokladá ust. § 66 ods. 2, písm.

b/ vyššie citovaného zákona. Vyššie uvedený protokol zo dňa 21. 01. 2013 z daňovej kontroly bol so
žalobcom prerokovaný dňa 21. 02. 2013, o čom bola v tento deň spísaná zápisnica.

Následne správca dane vydal dňa 28. 02. 2013 dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi ako
platiteľovi dane z pridanej hodnoty vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 168.638,46 eur

ako rozdiel medzi vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou v daňovom priznaní, t. j. 340,14 eur a
vlastnou daňovou povinnosťou zistenou správcom dane v priebehu daňovej kontroly, t. j. 168.978,60
eur. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že
nebola dodržaná lehota na ukončenie daňovej kontroly, ktorá sa v dôsledku toho považuje za nezákonnú
a nezákonný je i protokol z takejto kontroly, ktorý ako nezákonný dôkazný prostriedok nemožno v

daňovom konaní použiť. Ďalej namietal, že predmetom faktúr a dodávok z iných členských štátov boli
ojazdené motorové vozidlá, a teda použitý tovar, pri dodaní ktorého používal osobitný režim zdanenia
tak, ako mu to prikazuje ust. § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona. Správcovi dane vytkol, že nevykonal
dostatočné zistenie skutkového stavu, keď nezisťoval, či dodávatelia v iných členských štátoch mali
alebo nemali právo na odpočítanie dane v týchto štátoch pri nadobudnutí vozidiel, ktoré mu následne

dodali. Taktiež poukázal na to, že niektoré odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií
sú zmätočné, keď na jednej strane potvrdzujú, že sa jedná o použitý tovar, ktorý podlieha osobitnej
úprave dane, ale zároveň sa v nich uvádza, že išlo o normálny režim dane z pridanej hodnoty so
žiadosťou o oslobodenie pri intrakomunitárnom dodaní tovaru, resp. túto odpoveď na otázku uvedenú
v bode B1-12 ani neobsahujú alebo táto ani nebola žiadaná. Zároveň žalobca uviedol, že po nazretí do

spisového materiálu nadobudol podozrenie, že niektoré motorové vozidlá, ku ktorým nevedel pri daňovej
kontrole predložiť faktúry, neboli ním nadobudnuté tak, ako to vyplýva zo systému VIES, nakoľko podpisy
konateľa žalobcu uvedené v prílohách faktúr sa nezhodujú, a preto podal oznámenie o skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žemohlodôjsťkspáchaniutrestnéhočinuažiadaloprerušeniekonaniazdôvodu,
že v konaní sa vyskytla predbežná otázka.

Žalovaný o podanom odvolaní rozhodol dňa 13. 06. 2013 tak, že dodatočný platobný výmer vydaný
správcom dane dňa 28. 02. 2013 potvrdil ako vecne správny z dôvodov uvedených v jeho odôvodnení.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov platnom do 31. 12. 2011, v daňovom konaní sa

postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní
plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a
umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 4, 16, 17 vyššie citovaného zákona, ak správca dane v priebehu daňovej kontroly zistí
skutočnosti odôvodňujúce vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia alebo inej dane,

ktoré neboli uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly podľa odseku 2, správca dane je oprávnený
rozšíriť výkon daňovej kontroly aj o iné zdaňovacie obdobie alebo o inú daň; túto skutočnosť je správca
dane povinný písomne oznámiť bez zbytočného odkladu kontrolovanému daňovému subjektu.
Ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.
Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie

nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím
primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých
osôb,ktorévyčísľujúrozdielzákladudanepodľaosobitnéhozákona,najviaco12mesiacov.Akvykonáva
daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 25a ods. 1, 4, 5 vyššie citovaného zákona, správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa
začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia.
Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo
pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2.

Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 29 ods. 1, 2, 4, 8 vyššie citovaného zákona, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie
daňové konanie.

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.
Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom

dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 11 ods. 1, 2, 4, 13 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
prepisov platnom do 31. 12. 2010, na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného

členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom
odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet
do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie
tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáteprenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s
oslobodením od dane.
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak

a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom
štáte, a
b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za
protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a

okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nie je predmetom dane, ak
a) dodanie takého tovaru v tuzemsku by bolo oslobodené od dane podľa § 47 ods. 7 až 10,
b) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa
§ 7, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa
§ 7, a súčasne celková hodnota nadobudnutého tovaru nedosiahla 13 941,45 eura za predchádzajúci

kalendárny rok a ani v prebiehajúcom kalendárnom roku túto hodnotu nedosiahne.
Osobouidentifikovanoupredaňvinomčlenskomštátenaúčelytohtozákonajeosoba,ktorejjepridelené
identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 19 ods. 1, veta prvá a druhá vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania

tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 20 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu vzniká
a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo

nadobudnutie tovaru, alebo
b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa
písmena a).
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto
tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.

Podľa § 22 ods. 1, veta prvá vyššie citovaného zákona, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je
všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby
za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.

Podľa § 42 ods. 1 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal
výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49
ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.

Podľa § 43 ods. 1, 5 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný

aleboprepravenýztuzemskadoinéhočlenskéhoštátupredávajúcimalebonadobúdateľomtovarualebo
na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo

iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,

d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa § 44 ods. 1 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je nadobudnutie tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu, ak

a) by dodanie takého tovaru platiteľom v tuzemsku bolo oslobodené od dane,
b) by dovoz takého tovaru bol oslobodený od dane alebo
c) tento tovar je určený bezprostredne na ďalšie dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu
alebo na územie tretieho štátu a toto dodanie je oslobodené od dane s možnosťou odpočítania dane.Podľa § 66 ods. 1, písm. c/, d/, ods. 2, 3, 14 vyššie citovaného zákona, na účely tohto ustanovenia
c) použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v

nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé
kovy a drahé kamene,
d) obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z
inéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšiehopredajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľské
predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na

účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja,
Obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré
mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené
tovary boli dodané
a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,
b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru

bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v
inom členskom štáte,
c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného
v inom členskom štáte.
Základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou

cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej
vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.
Nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských predmetov a starožitností v tuzemsku
z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného členského štátu alebo organizátor
predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar bol zdanený podľa osobitnej

úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala,
nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11.

Podľa § 69 ods. 6 vyššie citovaného zákona, pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského
štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa článku 226 bod 11, 14 Smernice rady 2006/112 /ES zo dňa 28. 11. 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty, bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici,
faktúry vystavené podľa článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje:
v prípade oslobodenia od dane alebo, ak je zaplatiť dane povinný odberateľ, odkaz na uplatňované

ustanovenie tejto smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenie, alebo iný odkaz, ktorý uvádza,
že dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb je oslobodené od dane alebo je predmetom prenesenia
daňovej povinnosti,
v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety
a starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo

iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov
pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 v
sume 168.638,46 eur a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo

zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca z daňového hľadiska nesprávne postupoval
pri predaji ojazdených použitých osobných motorových vozidiel (ktoré mu ako odberateľovi dodávali
subjekty - dodávatelia z iných členských štátov Európskej únie identifikovaní na daň z pridanej hodnoty v
týchto štátoch), keď použil osobitný spôsob zdaňovania podľa ust. § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona
bez toho, aby na takýto spôsob zdaňovania boli splnené podmienky. Vzhľadom na námietku žalobcu

týkajúcu sa dĺžky trvania daňovej kontroly sa súd v predmetnej veci prioritne zameral na zistenie, či bola
dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku
2010.

Z predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že upovedomenie o začatí daňovej kontroly

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2010 bolo žalobcovi preukázateľne
doručené dňa 17. 01. 2011 a je v ňom uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa 15. 02. 2011,
čo je v súlade s ust. § 15 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. V priebehu začatej daňovejkontroly týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia 3. štvrťroku 2010 správca dane na základe žalobcom
predložených listín, daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za toto zdaňovacie obdobie a
dostupných informácií získaných zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o

platcoch DPH medzi členskými krajinami EÚ) dospel k záveru, že existujú skutočnosti odôvodňujúce
vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia a z toho dôvodu postupoval podľa ust. §
15 ods. 4 vyššie citovaného zákona a daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty rozšíril i o zdaňovacie
obdobie 4. štvrťroku 2009 a zdaňovacie obdobie 1., 2. a 4. štvrťroku 2010, čo žalobcovi oznámil v podaní
zo dňa 27. 06. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa 29. 06. 2011.

Predmetná daňová kontrola sa teda u žalobcu začala dňa 15. 02. 2011 a s poukazom na ust. § 15 ods.
17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov ju mal správca dane ukončiť do šiestich mesiacov od jej začatia, teda
do 15. 08. 2011 (v prípade jej neprerušeného plynutia a nepredĺženia lehoty jej ukončenia). Súd je toho
názoru, že vzhľadom na potrebu rozšírenia daňovej kontroly o ďalšie zdaňovacie obdobia a množstvo

listinných dokladov, ktoré žalobca predložil a ktoré bolo potrebné preveriť, správca dane bol oprávnený
využiť i inštitút predĺženia výkonu daňovej kontroly, čo bolo v predmetnej plne opodstatnené. Nadriadený
orgán správcu dane na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane zo dňa 13. 07. 2011 predĺžil dňa 20.
07. 2011 lehotu na výkon daňovej kontroly do 15. 02. 2012, čo bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa
02. 08. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa 08. 08. 2011, teda ešte pred uplynutím zákonom stanovenej

šesťmesačnej lehoty na jej vykonanie. Daňová kontrola u žalobcu začatá dňa 15. 02. 2011 bola na
základe jej predĺženia zo strany nadriadeného daňového orgánu vykonávaná do 25. 10. 2011 (t. j. 253
dní), kedy bolo vydané rozhodnutie o jej prerušení z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. konanie v oblasti medzinárodnej výmeny daňových informácií
v zmysle čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 zo dňa 07. 10. 2003 o administratívnej spolupráci v

oblasti dane z pridanej hodnoty. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo doručené žalobcovi
dňa 28. 10. 2011 a z jeho odôvodnenia vyplýva, že na preverenie obchodných transakcií žalobcu je
potrebné požiadať o medzinárodnú výmenu informácií ohľadne uskutočnenia obchodov medzi žalobcom
a jeho dodávateľmi (v počte 21 daňových subjektov) v členských štátoch Európskej únie (Spolková
republika Nemecko, Česká republika, Maďarsko a Belgické kráľovstvo). Podľa názoru súdu vzhľadom

na žalobcom predložené listinné doklady (faktúry, dodacie listy), poznatky správcu dane získané zo
systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o platcoch DPH medzi členskými krajinami
EÚ) a žalobcom predložené daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 bolo potrebné
požiadať príslušné daňové orgány vo vyššie uvedených členských štátoch Európskej únie o poskytnutie
informácií týkajúcich sa žalobcom deklarovaných dodávateľov použitých motorových vozidiel a dôvodné

bolo potom i prerušenie daňovej kontroly. I keď zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov výslovne nehovorí o
prerušení daňovej kontroly, ale len o prerušení daňového konania je potrebné vychádzať z toho, že
súčasťou daňového konania je nesporne i daňová kontrola a z toho dôvodu potom s poukazom na ust.
§ 25a vyššie citovaného zákona možno prerušiť i daňovú kontrolu v prípade, ak sa vyskytnú zákonom

predpokladané dôvody na jej prerušenie, ku ktorým podľa názoru súdu patrí i prípad, kedy je potrebné
požiadať príslušný orgán členského štátu o výmenu daňových informácií. Súd nemal pochybnosti o
tom, že ust. § 25a vyššie citovaného zákona o prerušení konania sa vzťahuje i na daňovú kontrolu,
ktorú teda na základe tohto zákonného ustanovenia možno v odôvodnených prípadoch i prerušiť a táto
otázka bola už opakovane predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok zo dňa 27.

11. 2012 v konaní pod sp. zn. 4Sžf/32/2012, zo dňa 29. 01. 2014 v konaní pod sp. zn. 6Sžf/19/2013) a
Ústavného súdu SR (uznesenie zo dňa 28. 02. 2013 č. k. IV. ÚS 116/2013-11, uznesenie zo dňa 19. 03.
2013 č. k. II. ÚS 189/2013-10). Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť
záver o vylúčení použitia ust. § 25a tohto zákona na daňovú kontrolu. Naopak z ust. § 25a ods. 5 tohto

zákona jednoznačne vyplýva, že ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona, teda i lehoty na
vykonanie daňovej kontroly zakotvené v ust. § 15 ods. 17 vyššie citovaného zákona, neplynú. Podľa
názoru súdu bola potom daňová kontrola u žalobca rozhodnutím zo dňa 25. 10. 2011 riadne prerušená
až do času, kedy správcovi dane nebudú doručené požadované informácie zo strany zodpovedných
daňových orgánov v príslušných členských štátoch Európskej únie.

Pravidlá, podmienky a postupy pri výmene daňových informácií medzi správnymi orgánmi v členských
štátoch upravuje Nariadenie Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci
v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92, pričom v článkoch 8 až10 sú upravené lehoty pre poskytovanie informácií tak, že žiadaný orgán poskytne informácie najneskôr
tri mesiace po dni prijatia žiadosti, pričom na túto lehotu poukazoval i žalobca v podanej žalobe. V čl.
9 a 10 tohto nariadenia je však zároveň stanovená možnosť dohodnúť si inú lehotu na poskytnutie

informácií, resp. je upravený i postup v prípade, ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť
do konečného termínu. Z vyššie citovaného Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 teda priamo
vyplýva možnosť, že vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií môže trvať
i dlhšie ako je to uvedené v nariadení, pričom treba mať na zreteli skutočnosť, že správca dane z
členského štátu, ktorý o informácie žiada nemá možnosť ovplyvniť trvanie vybavovania jeho žiadosti

v inom členskom štátne. Nedodržanie lehôt stanovených v nariadení (ktoré však samotné zároveň
predpokladá ich nedodržanie, resp. prekročenie) potom nemožno posudzovať v neprospech správcu
dane, ktorý o poskytnutie informácií žiada a ktorý svoje povinnosti neporušil.

Posledná odpoveď (týkajúca sa dodávateľa žalobcu BVBA TRANS CAR BELGIUM) na žiadosť o
medzinárodnú výmenu informácií bola správcovi dane preukázateľne doručená dňa 06. 11. 2012 a v

tento deň pominula prekážka, pre ktorú bola daňová kontrola prerušená, čo znamená, že dňom 07. 11.
2012 začala opätovne plynúť zákonom stanovená a predĺžená lehota na vykonanie daňovej kontroly.
Pokračovanie vo vykonávaní daňovej kontroly bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa 07. 11. 2012,
ktoré mu bolo doručené dňa 12. 11. 2012. Lehota na vykonávanie daňovej kontroly teda opätovne
plynula od 07. 11. 2012 do 21. 02. 2013, kedy bol so žalobcom prerokovaný protokol o výsledku zistenia

z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 a 1. až 4. štvrťroku
2010 a tento deň sa považuje za deň ukončenia daňovej kontroly. V skutočnosti teda daňová kontrola
u žalobcu prebiehala od 15. 02. 2011 do 25. 10. 2011 (t. j. 253 dní) na základe jej predĺženia zo strany
nadriadeného daňového orgánu, prerušená bola od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012 a potom
po skončení jej prerušenia pokračovala od 07. 11. 2012 do 21. 02. 2013 (t. j. 107 dní), teda spolu

trvala 360 dní, čo nepresahuje jednoročnú lehotu, v ktorej bolo možné na základe predĺženia zo strany
žalovaného daňovú kontrolu u žalobcu vykonávať. I keď žalovaný predĺžil lehotu na vykonanie daňovej
kontroly do pevne stanoveného termínu, t. j. do 15. 02. 2011 (teda v súlade so zákonom maximálne
o šesť mesiacov) tento pevne stanovený termín by platil len v prípade, ak by daňová kontrola nebola
prerušená. V dôsledku prerušenia daňovej kontroly lehota neplynula od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012 a

toto obdobie potom nemožno započítať do obdobia trvania daňovej kontroly. V predmetnej veci je podľa
názoru súdu podstatná tá skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly u žalobcu neprekročila
12 mesiacov (t. j. zákonom stanovenú maximálnu lehotu 6 mesiacov + 6 mesiacov, o ktoré bola v
súlade so zákonom predĺžená). Pevne stanovený termín na vykonanie a ukončenie daňovej kontroly
po predĺžení žalovaným ako nadriadeným orgánom správcu dane, t. j. do 15. 02. 2012, by platil v

prípade jej neprerušeného trvania. V predmetnej veci (i vzhľadom na žalobcom predložené listinné
doklady, daňové priznanie a informácie správcu dane zo systému VIES) bolo potrebné získať informácie
z daňovej správy iných členských štátov, pričom obdobie, počas ktorého správca dane tieto informácie
získaval a daňová kontrola bola v súlade so zákonom riadne prerušená, t. j. obdobie od 26. 10. 2011 do
06. 11. 2012 nemožno započítať do trvania daňovej kontroly. Dĺžku trvania tohto obdobia správca dane

nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, a preto podľa názoru súdu správne prerušil daňovú kontrolu
do doby, kým mu nebudú doručené požadované informácie, pričom posledná informácia (týkajúca sa
dodávateľa z Belgického kráľovstva - spoločnosti BVBA TRANS CAR BELGIUM) mu bola preukázateľne
doručená dňa 06. 11. 2012 a následne v súlade so zákonom začala lehota na vykonanie daňovej
kontroly plynúť. Vykonávanými dožiadaniami na daňovú správu iných členských štátov sa riešili také

závažné otázky, ktoré v konečnom dôsledku zohrali významnú úlohu pri vyslovení záveru, že daňové
priznanie žalobcu podané za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 a týkajúce sa dane z pridanej
hodnoty neodráža všetky jeho obchodné aktivity v tomto zdaňovacom období, predovšetkým dovoz
ojazdených motorových vozidiel z iných členských štátov. Správca dane teda postupoval pri výkone
daňovej kontroly účelne a ukončil ju v predĺženej lehote 12 mesiacov s prihliadnutím na jej prerušenie

a v kontexte so zložitosťou prípadu, pričom jednotlivé kroky daňovej kontroly nasledovali po sebe v
primeraných časových intervaloch.

Taktiež v predmetnej veci nemožno prihliadať na medzitýmny rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa
23. 10. 2010 č. k. 12C/179/2009-61, ktorý predložila právna zástupkyňa žalobcu, nakoľko tento riešil inú

právnu problematiku (náhradu škody) v občianskom súdnom konaní v sporovej veci a názor uvedený
v jeho odôvodnení nekorešponduje s konštantnou judikatúrou súdov v oblasti správneho súdnictva
týkajúcou sa dožiadania o medzinárodnú výmenu daňových informácií.K tvrdeniu žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia zo dňa 25. 10. 2011 o prerušení daňovej kontroly
súd uvádza, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú, nakoľko správca dane pri vydaní tohto
rozhodnutia vychádzal priamo z dikcie ust. § 25a ods. 1 vyššie citovaného zákona, ktoré mu umožňuje

prerušiť daňové konanie (vrátane daňovej kontroly), najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke
alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Z formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že dôvody na prerušenie daňového konania zákon taxatívne nevypočítava, ale jedná sa o
tzv. demonštratívny výpočet dôvodov prerušenia daňového konania, čo znamená, že konanie (vrátane
daňovej kontroly) možno prerušiť i z iných, právne relevantných dôvodov, ak sa vyskytnú, pričom

zákon ich výslovne neustanovuje a ani na ne neodkazuje. Podľa názoru súdu však za takýto dôvod
možno považovať i podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, na základe ktorých sa zisťujú
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane (charakter obchodov žalobcu s jeho zahraničnými
dodávateľmi) a k takto zisteným skutočnostiam sa žalobca mal možnosť vyjadriť, čo v predmetnej veci
i urobil. Vo výrokovej časti rozhodnutia o prerušení konania správca dane teda použil výslovne dikciu
zákona, keď ako dôvod prerušenia daňovej kontroly uviedol, že sa začalo konanie o inej skutočnosti

rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. konanie v oblasti medzinárodnej výmeny informácií podľa
čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty s
tým, že daňová kontrola sa prerušuje do doby, kým správca dane neobdrží požadované informácie od
zodpovedného administratívneho orgánu príslušného členského štátu a v kontrole sa bude pokračovať,
len čo pominú prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená. Z uvedeného potom možno vyvodiť,

že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu potreby požiadať o medzinárodnú výmenu daňových
informácií. Nemožno spochybniť, že správca dane je oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu
vlastnej úvahy a nemusí kontrolovanému subjektu vopred objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom
a z akých dôvodov zisťuje. Opačný záver by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov
v daňovom konaní. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že je plne v kompetencii správcu dane v

odôvodnených prípadoch požiadať o poskytnutie medzinárodnej výmeny daňových informácií v zmysle
priamo aplikovateľného Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej
spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a za tým účelom i prerušiť daňové konanie, vrátane daňovej
kontroly. Začátek formuláře

Medzinárodná výmena informácií týkajúca sa zisťovania a preverovania daňových údajov u 21 daňových
subjektov (dodávateľov žalobcu) v iných členských štátoch predstavuje administratívne aj časovo
zdĺhavý proces, v dôsledku čoho správca dane potom podľa názoru súdu daňovú kontrolu dôvodne
prerušil, nakoľko v prípade jej neprerušenia reálne hrozilo nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej

kontroly u žalobcu. V súvislosti s možnosťou správcu dane prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu začatia
konania v oblasti medzinárodnej výmeny informácií súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR
zo dňa 28. 02. 2013 č. k. IV. ÚS 116/2013-11, v ktorom bola riešená obdobná problematika a právnym
názorom vysloveným v tomto rozhodnutí sa pri posudzovaní prerušenia daňovej kontroly v predmetnej
veci riadil. Z tohto rozhodnutia vyplýva záver, že „v dôsledku riadneho prerušenia daňovej kontroly

neplynú lehoty na jej vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania,
na vybavenie ktorých dožiadané orgány príslušných členských štátov nedodržali lehoty stanovené v
Nariadení Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z
pridanej hodnoty“. Ústavný súd SR v tomto svojom rozhodnutí zároveň zdôraznil, že „výklad ustanovení
zákona o správe daní a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové

konanie nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia“. Toto nariadenie bolo s účinnosťou od 01. 01. 2012
zrušené Nariadením Rady (EÚ) zo dňa 07. 10. 2010 č. 904/2010, ktoré sa uplatňuje od 01. 01. 2012,
pričom úprava lehôt na poskytnutie informácií, resp. postup pri ich nedodržaní sú upravené v čl. 10 až
12 tohto nového nariadenia a sú prakticky totožné s úpravou platnou do 31. 12. 2011.

Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. 10.
2009 v konaní pod sp. zn. 3Sžf/107/2009, v ktorom sa riešila problematika zastavenia daňovej kontroly
a lehôt na jej vykonanie, súd opätovne poukazuje na vyššie označené rozhodnutie Ústavného súdu
SR, v zmysle ktorého „daňová kontrola je procesom kontrolným, nie rozhodovacím. Takýto záver
však nevylučuje alternatívu aplikovania ustanovení o možnosti prerušiť konanie aj na daňovú kontrolu

(rovnako ako sa na daňovú kontrolu nepochybne vzťahujú napríklad základné zásady daňového konania
v zmysle § 2 zákona o správe daní a poplatkov“. V priebehu daňového konania v predmetnej veci a
ani súdneho konania neboli pochybnosti o tom, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je zákonnou
procesnou lehotou, ktorú zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly a táto lehota s prihliadnutím najej predĺženie a prerušenie daňovej kontroly bola správcom dane i dodržaná, v dôsledku čoho potom
podľa názoru súdu daňovú kontrolu vykonanú v predmetnej veci nemožno považovať za nezákonnú a
protokol z takto vykonanej daňovej kontroly takisto nemožno považovať za nezákonne získaný dôkazný

prostriedok, ako to tvrdil žalobca v podanej žalobe. Počas prerušenia daňového konania neplynú
zákonné procesné lehoty, čo znamená, že neplynú lehoty na vydanie rozhodnutia v daňovom konaní a
ani na ukončenie daňovej kontroly.

Následne po zistení, že daňová kontrola u žalobcu po jej predĺžení (o šesť mesiacov) žalovaným v rámci

jeho zákonom danej kompetencie a po prerušení (od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012) neprekročila
zákonom stanovenú lehotu (t. j. po predĺžení 12 mesiacov), sa súd zaoberal námietkami žalobcu
uvedenými v podanej žalobe týkajúcimi sa uplatneného režimu zdaňovania pri dovoze ojazdených
motorových vozidiel z členských štátov Európskej únie.

Správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci Európskej únie - teda

zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií v oblasti dane z pridanej hodnoty) ako
i preverovaním prostredníctvom daňových orgánov v Spolkovej republike Nemecko, Českej republike,
Maďarsku a v Belgickom kráľovstve zistil, že žalobca nadobudol v 2. štvrťroku 2010 použitý tovar z
týchto členských štátov, a to osobné motorové vozidla od zahraničných dodávateľov identifikovaných
na daň z pridanej hodnoty v týchto štátoch. Išlo teda nepochybne o intrakomunitárny obchod medzi

osobami identifikovanými na daň z pridanej hodnoty v rôznych členských štátoch Európskej únie, ktorý
prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania
tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k
intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré
je zdaňované. V systéme uplatňovania dane z pridanej hodnoty v členských štátoch Európskej únie platí

základný princíp výberu tejto dane členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v
štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom
štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.
03. 2013 v konaní pod sp. zn. 8Sžf/26/2012).

Z vykonaného daňového konania, ako i predložených listín nie je sporné, že dodávatelia žalobcu v iných
členských štátoch pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používali „bežný režim
zdaňovania“, teda uplatnili oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského
štátu a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre daň z pridanej hodnoty fakturovali dodanie týchto
vozidiel v cenách bez dane z pridanej hodnoty (čo nepochybne vyplýva z predložených faktúr) a takéto

intrakomunitárne dodanie tovaru uviedli i v súhrnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému VIES,
ktorý má správca dane k dispozícii. Za účelom preverenia týchto údajov správca dane žiadal príslušné
daňovésprávyvovyššieuvedenýchčlenskýchštátochEurópskejúnieopreverenie,čipridodanítovarov
skutočne išlo o bežný režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie tovaru. Na základe
žiadosti zaslanej príslušnému orgánu v Belgickom kráľovstve dňa 08. 11. 2011 bola správcovi dane

dňa 28. 03. 2012 na otázku vo formulári „SCAC 2004“ pod B1-12 „prosím potvrďte uplatňovaný režim
DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar, podlieha táto transakcia osobitnej úprave uplatňovania dane pri
použitom tovare ?“ oznámená odpoveď „áno“. V doplňujúcich poznámkach je však zároveň uvedené,
že belgická spoločnosť BVBA LEFEVERE GEBROEDERS vysvetlila, že všetky faktúry sú vystavené v
normálnom režime a so žiadosťou na oslobodenie na IC dodanie tovaru a žiadosť o osobitnú úpravu

sadzby dane nebola. Na faktúrach, ktoré vyššie označený dodávateľ vystavil pre žalobcu a ktoré sa
týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel nie je daň z pridanej hodnoty uvedená, čo znamená že
motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez dane z pridanej hodnoty a s poukazom na vysvetlenie
belgickéhododávateľapotommožnokonštatovať,žetento dodávateľuplatnilbežný spôsobzdaňovania
dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i žalobca ako odberateľ tohto tovaru. Rovnako postupoval

i ďalší dodávateľ žalobcu, a to spoločnosť BVBA TRANS CAR BELGIUM, ktorá na otázku vo formulári
„SCAC 2004“ pod B1-12 „prosím potvrďte uplatňovaný režim DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar,
podlieha táto transakcia osobitnej úprave uplatňovania dane pri použitom tovare ?“ oznámila odpoveď
„áno“. Vo vysvetlení však i táto spoločnosť potvrdila, že sa jednalo o intrakomunitárne dodanie tovaru.
Podľa názoru súdu nie je potom dôvodná námietka žalobcu v tom zmysle, že odpoveď belgickej daňovej

správy je zmätočná, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v predmetnej veci došlo k
uplatneniu mechanizmu dane z pridanej hodnoty, pri ktorom je dodávka u dodávateľa oslobodená od
tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom v Slovenskej republike, a to v zmysle ust. § 11 a
§ 20 a nasl. zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a jedná sateda o takzvaný bežný režim zdanenia tovaru, čo potvrdili i belgickí dodávatelia tovaru v rámci svojho
vysvetlenia, ktoré je súčasťou formuláru „SCAC 2004“.

Intrakomunitárne dodanie ojazdených motorových vozidiel žalobcovi podľa bežných daňových pravidiel
potvrdili i ďalší vyššie uvedení dodávatelia žalobcu z Belgického kráľovstva, ako i dodávatelia zo
Spolkovej republiky Nemecko, Maďarska a Českej republiky.

Vpredmetnejveciboltedarozhodujúcipostup,ktorýpoužilizahraničnídodávateliavovzťahukžalobcovi

ako kupujúcemu. V prípade, že použili bežný režim zdanenia (nič iné, teda podmienky pre použitie tzv.
osobitného spôsobu zdaňovania, nebolo preukázané), takýto režim s určením základu dane podľa ust.
§ 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov bol povinný
pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i žalobca. Napriek tomu však v rozpore s vyššie
citovaným zákonom tento tzv. osobitný spôsob zdanenia pri predaji ojazdených motorových vozidiel
žalobca použil a postupoval podľa ust. § 66 ods. 2, ods. 3 vyššie citovaného zákona bez toho, aby na

použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji
použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim zdanenia
len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola daň z pridanej hodnoty uplatnená, čo vyplýva
z ustanovenia § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky pre použitie
osobitného režimu zdanenia. Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko použitý tovar

mu bol nepochybne dodaný osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, dodanie tovaru
nebolo oslobodené od dane podľa ust. § 42 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom
štáte a dodávatelia žalobcu neuplatnili daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného
v inom členskom štáte.

S poukazom na vyššie uvedené zistenia potom súd dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v súlade
so zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, keď pri predaji
ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol podľa ust. § 66 ods.
3 vyššie citovaného zákona, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel,

napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa ust. § 22 ods. 1 tohto zákona a
teda daň, ktorú mal žalobca priznať z predaja týchto motorových vozidiel mala byť uplatnená z celkovej
predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o daň.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití

osobitného režimu zdanenia, ktoré mu poskytli jeho dodávatelia v iných členských štátoch, toto svoje
tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil, resp. neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by ho
oprávňoval uplatňovať ním jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových
vozidiel podľa ust. § 66 ods. 2, 3 vyššie citovaného zákona. V prípade, ak by zahraniční dodávatelia
žalobcu použili osobitný režim zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou

a kúpnou cenou tovaru, boli by povinní túto skutočnosť uviesť v texte faktúry, a to s poukazom na
ustanovenie článku 226 bod 11 a 14 Smernice Rady 2006/112/ES, pričom predajná cena by potom
obsahovala i daň, ktorá by bola odvedená v členskom štáte predaja, a potom by už u nadobúdateľa
v Slovenskej republike, teda u žalobcu k zdaneniu nedošlo. Predložené faktúry od zahraničných
dodávateľov však tvrdenia žalobcu nepreukazujú, pričom nie je v nich uvedená daň z pridanej hodnoty

a neobsahujú ani žiadny odkaz na vyššie uvedené ustanovenie, resp. ustanovenia článkov 312 až 332
Smernice Rady 2006/112/ES.

Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že daňové orgány nezistili v potrebnom rozsahu skutkový
stav, keď neskúmali, aké bolo daňové zaobchádzanie pred predajom motorových vozidiel na Slovensko.

Správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré neuvádzali výslovne použitý spôsob zdaňovania
vykonal zisťovania prostredníctvom medzinárodného systému VIES aj formou medzinárodnej výmeny
informácií od belgickej, maďarskej, českej a nemeckej daňovej správy a nepochybne zistil, že išlo
o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru podľa
ust. § 11 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktoré

podlieha dani a že dodávatelia žalobcu pri dodaní tovaru postupovali podľa všeobecnej úpravy dane z
pridanej hodnoty. Žalobcovi ako obchodníkovi s ojazdenými motorovými vozidlami muselo byť zrejmé,
že pokiaľ tieto vozidlá nakupuje od dodávateľov z iných členských štátov, ktorí sú identifikovaní na
daň z pridanej hodnoty, jedná sa o intrakomunitárne obchody založené na tom, že intrakomunitárnedodanie tovaru je oslobodené od dane na strane dodávateľa a zároveň na strane odberateľa dochádza
k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru, ktoré je zdaňované. S poukazom na uvedené nemožno
potom považovať za dôvodnú námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že pokiaľ by vedel, že sa jedná o

intrakomunitárne dodávky, ojazdené motorové vozidlá by ani nenakupoval.

K námietkam žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia skutkového stavu je
potrebné zároveň uviesť, že daňové konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy, ktorá však
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb

nepreukážu, resp. nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne skutočností ním uvedených (a
správcomdanepreverovaných)vdaňovompriznaní.Jenasprávcovidane,ktorývykonávadokazovanie,
aké dôkazy vykoná, akú dôkaznú silu im prizná, či a akým spôsobom dokazovanie doplní, a to s
prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy už vykonané a závery z nich vyplývajúce (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 07. 09. 2011 v konaní pod sp. zn. 4Sžf/18/2011). Napriek údajom uvedeným
na faktúrach vystavených zahraničnými dodávateľmi žalobcu, ktoré vylučovali, resp. neumožňovali

uplatnenie osobitného režimu zdaňovania, čo žalobca bez právneho dôvodu neakceptoval, správca
dane vykonal dokazovanie a zisťovanie i prostredníctvom medzinárodného systému VIES, ako i
formou medzinárodnej výmeny informácií od belgickej, maďarskej, českej a nemeckej daňovej správy a
nepochybne zistil, že išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, ktoré podlieha dani
a že jednotliví belgickí, maďarskí, českí a nemeckí dodávatelia pri dodaní použitého tovaru žalobcovi

postupovali podľa všeobecnej úpravy dane z pridanej hodnoty. Skutkový stav v predmetnej veci bol
podľa názoru súdu zistený v potrebnom rozsahu, zákonným spôsobom a správca dane ho správne a
logicky vyhodnotil.

K žalobcom namietanému porušeniu zásad daňového konania súd uvádza, že jednou zo základných

zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov platom
do 31. 12. 2011 (ktorý bolo potrebné aplikovať v daňovom konaní v predmetnej veci až do 30. 12. 2012, a
to s poukazom na ust. § 165 ods. 2, 5, ust. § 165b ods. 1, 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého

daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov) sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány
mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi

zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 2 ods. 3 vyššie citovaného zákona. O
takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani iné
ich porušenie vyššie citovaného zákona, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie
sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje
objasniť vzhľadom na doklady predložené k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a

podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci,
keď sa s konkrétnymi otázkami ohľadne uskutočnenia intrakomunitárneho dodania tovaru obrátil na
príslušné orgány členských štátov Európskej únie a požiadal ich o výmenu daňových informácií. Súd
dospel k tomu záveru, že správca dane vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a získané dôkazy
i správne vyhodnotil. Uvedené sa vzťahuje i na námietku žalobcu v tom zmysle, že správca dane

mal prerušiť konanie z dôvodu, že žalobca podľa svojho tvrdenia dňa 20. 03. 2013, (teda jeden deň
pred spísaním protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly) podal oznámenie o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že mohol byť spáchaný trestný čin. Ani podľa názoru súdu podanie samotného
oznámenia nemožno považovať v predmetnej veci za predbežnú otázku a za dôvod na prerušenie
daňového konania, s čím sa žalovaný v dôvodoch svojho žalobou napadnutého rozhodnutia zo dňa

12. 06. 2013 riadne vysporiadal.

S poukazom na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla
povinnosť priznať daň a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri
predaji vozidla použiť bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy v zmysle ust. § 69 ods. 6 zák.

č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože podmienky na postup
podľa ust.§ 66 ods. 2, 3 tohto zákona splnené neboli. Správne a v zmysle vyššie citovaného zákona
potom postupoval správca dane, keď žalobcovi dodatočným platobným výmerom zo dňa 28. 02. 2013
vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 v sume 168.638,46eur, pričom správne postupoval i žalovaný, keď toto rozhodnutie správcu dane potvrdil rozhodnutím zo
dňa 13.6.2013 podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 165b ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

ktorý bolo potrebné aplikovať od 30. 12. 2012. Z obsahu preloženého administratívneho spisu vyplýva,
že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na
jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili
vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom

v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami
daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom
a nevedel preukázať, že ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané osobami uvedenými v ust. § 66 ods.
2 tohto zákona alebo za podmienok tam uvedených, a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane pri
ich predaji. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel
prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané.

Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a
neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).