Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/4/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714201557
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5714201557.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci žalobcu: B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W. X, M., proti žalovanému: Zdravie Martin, s. r. o., so sídlom Martin, Mudroňova
11, IČO: 36 402 753, právne zastúpenému JUDr. Jánom Repáňom, advokátom, so sídlom v M., M. R.
Z. č. XX, v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
9Cpr/1/2014-266 zo dňa 19.11.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý odporcovi nahradiť trovy odvolacieho konania vo výške 89,50 eur na
účet právneho zástupcu odporcu, v lehote tri dni od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal
určenia, že výpoveď jeho zamestnávateľa daná dňa 28.11.2013 žalobcovi, je neplatná, že žalovaný
je povinný ďalej žalobcu zamestnávať a je povinný zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške priemerného
mesačného zárobku za obdobie od 01.01.2014 až do dňa, kedy rozhodnutie súdu nadobudne
právoplatnosť. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 679,19 eur do 3

dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.

Súd poukázal na ust. § 11a ods. 1, § 233 ods. 3, 4, § 234 ods. 6, 8 Zákonníka práce. Súd na
základe zistenia, že podľa vykonaného dokazovania boli splnené podmienky pre platné kreovanie
dvoch zamestnaneckých dôverníkov, mal za to, že u žalovaného zamestnávateľa ku dňu rozviazania
pracovného pomeru so žalobcom pôsobili zástupcovia zamestnancov, s ktorými bola výpoveď daná
žalovaným zamestnávateľom žalobcovi prerokovaná a ktorí s ňou vyslovili súhlas. Ďalej súd poukázal

na ust. § 61 ods. 1, 2, 3, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a) a § 74 Zákonníka práce.

Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a vzhľadom na citované zákonné ustanovenia, súd dospel
k presvedčeniu, že v prípade žalovaného zamestnávateľa boli dodržané všetky vyššie spomínané
zákonné predpoklady pre platnú výpoveď vo vzťahu k žalobcovi.

Súd mal nesporne preukázané, že žalovaný zamestnávateľ síce ešte 10 dní pred doručením výpovede

žalovanému a 7 dní pred rozhodnutím o organizačnej zmene, prijal zamestnanca C., s ktorým ale
následne skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, avšak nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že
by v najbližších dvanástich mesiacoch po skončení pracovného pomeru so žalobcom, resp. po doručení
výpovede žalobcovi prijímal nových zamestnancov, naopak, v čase rozhodovania súdu žalovanýzamestnávateľ utlmil svoju podnikateľskú činnosť, čo bolo preukázané listinami, ktoré do spisu pripojil
a väčšinou ju prestal zabezpečovať vlastnými zamestnancami.

Preto nemožno konštatovať tak, ako to konštatoval žalobca, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo
fiktívne a bolo urobené len z dôvodu, aby bolo možné bezproblémovo ukončiť pracovný pomer so
žalobcom a inými pre zamestnávateľa menej prijateľnými zamestnancami.

Zamestnávateľ sa netajil, že pokiaľ rozhodol o prepustení troch zamestnancov z hľadiska zefektívnenia

činnosti svojej firmy, vybral podľa vlastnej úvahy samozrejme tých, ktorí boli problémoví a medzi ktorých
patril aj žalobca. V prípade žalobcu a žalovaného zamestnávateľa bolo zrejmé, že medzi konateľom a
žalobcom v poslednom období v roku 2013, ale aj medzi inými zamestnancami žalovaného a žalobcom
dochádzalo k rôznym nedorozumeniam a pracovným konfliktom.

Súd sa bližšie ale týmito skutočnosťami nezaoberal, nakoľko podľa presvedčenia súdu nesúviseli s

meritom prejednávanej veci a nebolo potrebné o nich viesť podrobnejšie dokazovanie vzhľadom na
spôsob, akým bol skončený pracovný pomer so žalobcom a z akého dôvodu bol skončený pracovný
pomer so žalobcom.

Súd sa v tomto smere celkom stotožňuje s vyjadrením žalovaného zamestnávateľa, že výber

zamestnanca, ktorý sa stáva nadbytočným, patrí výlučne zamestnávateľovi a súd nemôže preskúmať
správnosť tohto výberu zamestnávateľom, a súčasne rozhodnutie o organizačnej zmene v zmysle
judikatúry nemá povahu právneho úkonu, z čoho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že súd
nemôže rozhodovať o jeho prípadnej neplatnosti. Forma takéhoto rozhodnutia o organizačnej zmene,
kde zákon vyžaduje písomnú formu, zachovaná v prípade žalovaného zamestnávateľa bola zachovaná.

Keďže súd nemôže preskúmavať správnosť výberu nadbytočného zamestnanca zamestnávateľom, súd
nevykonával dokazovanie, ktorým sa žalobca snažil preukázať, že pre žalovaného zamestnávateľa
sa vzhľadom na svoje aktivity, vzhľadom na svoj kritický postoj vo vzťahu k zamestnávateľovi stal
nepohodlným zamestnancom a bol diskriminovaný.

Rovnako súd zamietol návrhy žalobcu, ktoré smerovali k preskúmavaniu, či pracovníkom žalovaného,
v širšom slova zmysle, bola známa skutočnosť, že na pracovisku pôsobili zástupcovia zamestnancov
vo forme zamestnaneckých dôverníkov a či im bola známa skutočnosť, že v roku 2011 prebehli ich
voľby. Žalobca totiž prevažne navrhoval ako svedkov vypočuť osoby, ktoré v čase, keď sa voľby konali,

neboli zamestnancami z pohľadu Zákonníka práce a pracovali na základe iného právneho predpisu pre
žalovaného zamestnávateľa, a preto ich výpoveď pre súd nebola potrebná, najmä ak iným dokazovaním
súd dospel k presvedčeniu, že voľba zástupcov zamestnancov prebehla v súlade so zákonom a títo boli
platne kreovaní a svoju úlohu vo vzťahu k prerokovaniu výpovede žalobcu si splnili.

V konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by žalovaný zamestnávateľ mal možnosť ponúknuť
žalobcovi inú vhodnú prácu, a preto pokiaľ si túto ponukovú povinnosti nesplnil, urobil tak len z tohto
dôvodu, že ju splniť nemohol a túto skutočnosť žalovaný zamestnávateľ vyjadril aj vo výpovedi, kde
žalobcovi oznámil, že spoločnosť ho nemá možnosť ďalej zamestnávať.

Súd nevidel súvislosť medzi daním výpovede žalobcovi a podaniami žalobcu voči Inšpektorátu práce v
Žiline, nakoľko žalobca do spisu pripojil aj list Inšpektorátu práce v Žiline zo dňa 21.01.2014 (č. l. 6 - 9
spisu).Ztohtolistubolozrejmé,žeprvépodaniežalobcunainšpektorátprácebolodoručené26.11.2013,
teda deň pred spísaním výpovede a je ťažko predstaviteľné, že by sa žalovaný zamestnávateľ už
nasledujúceho dňa mohol dozvedieť o tom, že jeho zamestnanec na neho podal podnet inšpektorátu

práce.

Súd preto dospel k presvedčeniu, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 27.11.2013,
ktorá bola žalobcovi doručená 28.11.2013 je platná a, že pracovný pomer žalobcu skončil k 31.12.2013
uplynutím jednomesačnej výpovednej doby, ktorá začala plynúť od 01.12.2013.

Výpovedná doba v zmysle § 62 ods. 2 Zákonníka práce s poukazom na ust. § 62 ods. 3 Zákonníka
práce vo vtedy platnom a účinnom znení bola 1 mesiac, keďže napriek tomu, že výpoveď bola daná zdôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca
u žalovaného zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval menej ako 1 rok.

Súd preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému, ktorý bol v konaní plne
úspešný proti žalobcovi, priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Trovy žalovanému
vznikli vynaložením nákladov na jeho právne zastúpenie, teda sú tvorené trovami právneho zastúpenia

žalovaného, ktoré boli vyčíslené a priznané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátom za poskytovanie právnych služieb. Trovy právneho zastúpenia žalovaného sú tvorené
odmenou právneho zástupcu žalovaného za tri úkony právnych služieb po 61,87 eur, ku ktorým patrí aj
režijný paušál v sume 8,04 eur (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).
K týmto úkonom patrí príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 06.06.2014,
spísanie vyjadrenia k žalobe dňa 10.03.2014 a účasť na pojednávaní Okresného súdu Martin dňa

02.10.2014. Ďalej k trovám právneho zastúpenia patrí odmena právneho zástupcu žalovaného za účasť
na pojednávaní Okresného súdu Martin, ktoré trvalo viac ako dve hodiny, dňa 01.04.2015, za ktorú patrí
odmena vo výške 129,08 eur a režijný paušál 8,39 eur, ďalej odmena právneho zástupcu žalovaného
za tri úkony právnych služieb uskutočnených v roku 2015 po 64,54 eur a režijný paušál za tieto úkony
po 8,39 eur. Patrí k nim účasť na pojednávaní dňa 01.07.2015, účasť na pojednávaní dňa 24.09.2015 a

účasť na pojednávaní dňa 19.11.2015 (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. 1 písm. d/, § 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z.).

Súd nepriznal žalovanému náhradu trov konania za údajne vykonané porady s právnym zástupcom,
ktoré podľa vyčíslenia trov právnym zástupcom žalovaného mali byť uskutočnené 01.10.2014,

31.03.2015 a 23.09.2015, nakoľko o týchto poradách nebol zo strany žalovanej produkovaný žiadny
dôkaz. Spolu trovy právneho zastúpenia s 20 % DPH predstavujú sumu 679,19 eur a v zmysle § 149 ods.
1 O. s. p. je žalobca povinný ich žalovanému nahradiť na účet právneho zástupcu žalovaného advokáta
číslo XXXXXXXXX/XXXX vedený vo Z. a. s. pobočka M..

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktoré odôvodnil ust. § 205
ods. 2 písm. b), d) a f) O. s. p. Má za to, že nebola splnená hmotnoprávna podmienka v časti odstupné,
ako aj nedodržanie adekvátnej výpovednej doby napriek preukázaniu jeho nároku. Pre firmu pracoval
od roku 2005 do roku 2013. Námietky, že pracoval v tom čase ako živnostník, nie sú relevantné
vzhľadom k tomu, že sa jednalo o zastretý pracovný pomer, čo bolo deklarované písomnými dôkazmi a

príslušnou zákonnou normou Živnostenským zákonom, Zákonníkom práce v postupe podľa J. Tomana
Justičná revue, 2008, č. 5, str. 761 - 768. Poukázal na to, že ak práca zamestnanca spĺňa znaky
závislej práce, takáto práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnoprávnom pomere. V opačnom
prípade ide o zastretý pracovný pomer a zamestnanec je oprávnený domáhať sa ochrany svojich
práv vyplývajúcich mu zo Zákonníka práce. Ak pri výpovedi neboli splnené hmotnoprávne podmienky,

právny dôsledok je neplatnosť výpovede. Súd sa však týmto smerom neuberal a neakceptoval tieto
zásadné skutočnosti, ktoré majú rozhodujúci vplyv na celý rozsudok. Výpoveď voči jeho osobe bola
diskriminačná za účelom sa ho zbaviť ako nepohodlného pracovníka, ktorý sa dožadoval svojich práv
na pracovisku preukázateľne dávno pred samotným podaním na inšpektorát práce. Zamestnávateľ ho
vo výpovediach označil raz ako dlhodobo problémovú osobu, na druhom pojednávaní zas uviedol,

že problémy s ním nastali až na jeseň daného roku, pritom je evidentné, že obhajoba smeruje nie
k obhajobe nadbytku pracovných síl, ale ako nežiaducej osoby, toto súd nevidel. Nepohodlným sa
stal až po jeho pracovnoprávnych nárokoch, napr. na vyššiu mzdu, ktorú mal podstatne nižšiu ako
iný pracovník Z. v roku 2013. Túto platovú diskrimináciu sa zamestnávateľ snažil zakryť tvrdením, že
nechcel pracovať navyše, pričom v danom roku prekročil zákonom stanovený limit nadčasových hodín.

Výpovedný dôvod pre nadbytočnosť nemohol byť teda skutočný, pretože z nadbytku pracovných síl bol
preukázateľne prepustený iba on. Organizačné dôvody u daného zamestnávateľa neboli reálne, pretože
predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je existencia
organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou zamestnanca. Má za to, že nebola dostatočne preukázaná okrem iného, že v čase

jeho nadbytočnosti bolo množstvo nadčasových hodín v danom roku, a to nielen uňho. V mesiacoch
október a november boli prijatí najmenej štyria noví zamestnanci, a to v čase jeho nadbytočnosti,
konkrétne 11.11. a 18.11.2013 boli prijatí dvaja pracovníci, t. j. posledných 7 dní pred schválením
spoločnosťou o organizačnej zmene. Je to rovnaká situácia ako v náleze Najvyššieho súdu SR 2 MCdo 2/2010, na ktorý poukazuje. Žiadal súd, aby v jeho prípade postupoval rovnako ako v uvedenom
náleze, keďže ide o identický prípad. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že objektívne právo
predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovaného právnou normou. Ak však

účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho
realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný
výkon práva. Preto takýto výkon práva treba považovať len za zdanlivý výkon práva. Účelom takéhoto
konania je totiž poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu. Súd sa v jeho prípade týmto nezaoberal,
čo je v rozpore s Ústavou SR. Pri výpovedi zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce

je povinnosťou odborových orgánov alebo obdobných zástupcov zamestnancov zúčastniť sa takéhoto
procesu a podpisom to schváliť, no nestalo sa, a to vzhľadom na to, že zástupcovia zamestnancov neboli
legálne zvolení. Dôkaz sa nachádza v súdnom spise. Voľba zástupcov zamestnancov, tak ako prebehla,
je v rozpore s § 234 Zákonníka práce. Volení členovia boli zvolení až v 3. voľbe, pričom neuplynulo
12 mesiacov. Takto volení členovia nie sú zákonne zvolení, preto jeho výpoveď z tohto titulu nespĺňa
právne náležitosti v časti súhlasu odborových zástupcov na reorganizácii. Preto postup súdu považuje

za nesprávny a žiada označiť výpoveď za neplatnú. Poukazuje na to, že trovy konania sú neúmerne
vysoké vzhľadom na to, že žalovaný dvakrát preukázateľne inicioval odročenie konania, čím spôsobil
predĺženie súdneho konania, preto žiada, aby odporcovi neboli priznané trovy konania. Navrhuje, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že jeho žalobe vyhovie.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že okolnosti uvádzané navrhovateľom o vzniku pracovného
pomeru od roku 2005 nie sú pravdivé. Skutočnosť je taká, že žalobca pracoval na základe pracovnej
zmluvy u žalovaného od 01.01.2013, a to v pozícii vodič zdravotnej služby, sanitár. Tento stav trval do
času, kým mu bola doručená výpoveď. Písomné rozhodnutie o organizačnej zmene bolo vyhotovené
v súlade so zákonom a predpísaným spôsobom a bolo pripojené do súdneho spisu. Výpoveď z

jeho strany nebola žiadnym aktom pomsty, pretože výber nadbytočného zamestnanca patrí výlučne
zamestnávateľovi, kedy správnosť tohto výberu nie je preskúmateľná samotným zamestnancom ani
súdom. V čase doručovania výpovede žalobcovi nedisponoval žiadnym voľným miestom v mieste
výkonu práce žalobcu, ktoré by mu mohol ponúknuť. Žalobcom konštatovaná výpovedná doba nie je
taktiežsprávnaanedôvodnesadomáhalnárokovvyplývajúcichzjejplynutia,akojejdĺžky,lebopracovný

pomer vznikol 01.01.2013 a dňa 28.11.2013 bola osobne žalobcovi doručená výpoveď, v dôsledku čoho
pracovný pomer zanikol uplynutím jednomesačnej výpovednej doby. Žalobca do roku 2013 pracoval
u žalovaného na osobitnú zmluvu. Za činnosť vykonávanú pre žalovaného vystavoval faktúry, čo je
nesporným dôkazom toho, že nebol zaradený ako pracovník v zmysle pracovnej zmluvy a nebolo
jeho povinnosťou a ani právom zúčastňovať sa na konaniach a zasadnutiach voľby zamestnaných

dôverníkov. Dôvodne teda nebol účastný týchto zasadnutí a nemohol ani vedieť o ich kreovaní a
voľbe. V znení predložených dôkazov žalovaným nemohol potom ani súd tieto dôkazy vyhodnotiť inak
ako tak, že sa nepotvrdila skutočnosť, že by neboli splnené podmienky pre platné kreovanie dvoch
zamestnaneckých dôverníkov a že by títo neprerokovali a nevyjadrili sa k výpovedi žalobcu. Obdobne
je možné konštatovať aj záver, že v najbližších 12 mesiacoch po skončení pracovného pomeru so

žalobcom neprijímal nových zamestnancov. Naopak, v čase rozhodovania súdu svoju podnikateľskú
činnosť značne obmedzil, čo preukázal listinami pripojenými do spisu. Žiada napadnutý rozsudok ako
vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v
trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej pomoci.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
navrhovateľa v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O. s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd správne zistil skutkový stav veci a správne
právne vec posúdil.

Odvolací súd sa stotožňuje s rozsiahlym odôvodnením prvostupňového rozsudku. V zmysle ust. § 219
ods. 2 O. s. p. na dôvody prvostupňového rozhodnutia poukazuje bez toho, aby bolo žiaduce opakovať

vecne správne závery okresného súdu.

Odvolací súd sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa, pričom došiel k záveru, že nie sú
dôvodné.Argumentácia navrhovateľa o vzniku pracovného pomeru už v roku 2005, kedy sa medzi účastníkmi
malo jednať o simulovaný obchodnoprávny vzťah, ktorý vykazoval znaky závislej práce, je irelevantná

z hľadiska predmetu konania.

Navrhovateľ vymedzil predmet konania podanou žalobou, čo do vymedzenia petitu a rozhodujúcich
skutočností, ktoré v žalobe uviedol. Domáha sa tak v konaní určenia neplatnosti výpovede, určenia, že
pracovný pomer trvá a zaplatenia náhrady mzdy za obdobie neplatného skončenia pracovného pomeru.

Žalobca sa nedomáha určenia, že pracovný pomer skončil k inému dňu ako uplynutím jednomesačnej
výpovednej lehoty, ani sa nedomáha zaplatenia odstupného. Pokiaľ by potom aj navrhovateľ preukázal
pravdivosť svojich tvrdení spočívajúcich v tom, že pracovný pomer trval od roku 2005, táto skutočnosť
by nemala žiadnu relevanciu vo vzťahu k platnosti skončenia pracovného pomeru a zaplatenia náhrady
mzdy. Mohla by byť relevantná len vo vzťahu k trvaniu výpovednej doby a zaplateniu odstupného. Takéto
nároky žalobou uplatnené neboli a nie sú predmetom konania, preto sa odvolací súd bližšie týmito

námietkami zaoberať nebude.

V danom prípade odporca ako zamestnávateľ skončil pracovný pomer s navrhovateľom ako
zamestnancom výpoveďou v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Predpokladom použitia
uvedeného výpovedného dôvodu je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť pracovníka a príčinná

súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou pracovníka. Tieto predpoklady v danom
prípade splnené boli. Odporca ako zamestnávateľ prijal rozhodnutie o organizačnej zmene označené
ako rozhodnutie o racionalizačnom opatrení a organizačnej zmene dňa 25.11.2013. V zmysle vydaného
rozhodnutia zrušil 3 pracovné miesta vodiča dopravnej zdravotnej služby pre pracovné miesto v Martine.
Práve na takomto pracovnom mieste pracoval navrhovateľ. Je tu preto daná príčinná súvislosť medzi

organizačnou zmenou a nadbytočnosťou pracovníka - navrhovateľa.

O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám. Súd nemôže v tomto smere
preskúmať rozhodnutie zamestnávateľa. Súd skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce
tento výpovedný dôvod, ktoré splnené boli.

Rozhodnutie o organizačnej zmene patrí do kompetencie zamestnávateľa, ktorý je zodpovedný za
výkon svojej podnikateľskej činnosti a musí si plniť verejnoprávne a súkromnoprávne povinnosti z toho
vyplývajúce. Súd preto nemôže zasahovať do tejto kompetencie zamestnávateľa, a pokiaľ sa odporca
ako zamestnávateľ rozhodol racionalizovať svoju podnikateľskú činnosť, patrí to do jeho autonómie, do

ktorej súd zasahovať nemôže.

Hoci navrhovateľ poukazuje na účelovosť takéhoto postupu, keďže v období pred racionalizáciou, teda
organizačnou zmenou došlo k prijatiu viacerých zamestnancov (táto skutočnosť bola aj preukázaná,
keď z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom vyplýva, že odporca ako zamestnávateľ

prijal na rovnaké pracovné pozície, na ktorých pracoval navrhovateľ, viacerých zamestnancov).
Rozhodným obdobím, ktoré je oprávnený súd preskúmať, či naozaj zo strany zamestnávateľa išlo o
racionalizačné opatrenia, a či neprijímal nových zamestnancov na rovnaké pracovné pozície, je obdobie
od organizačnej zmeny, a to počas dvoch mesiacov od tejto organizačnej zmeny. Uvedené vyplýva
priamo zo zákona, z ust. § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že počas

uvedeného rozhodného obdobia odporca nevytvoril žiadne nové pracovné miesto s rovnakou pozíciou,
z akého bol navrhovateľ prepustený.

Rovnako z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom vyplynulo, že odporca nemal možnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako

miesto výkonu práce.

Nepochybne predpokladom platnosti výpovede je jej prerokovanie vopred so zástupcami zamestnancov,
tak, ako to vyplýva z ust. § 74 Zákonníka práce.

Okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie týkajúce sa kreovania zástupcov zamestnancov tzv.
zamestnaneckých dôverníkov, ktorí u zamestnávateľa pôsobili v rozhodnom čase, majúc za to, že títo
boli zákonným spôsobom kreovaní. Išlo o Mgr. C. O. a V. B., pričom niet pochybností, že s uvedenými
pracovníčkami bola výpoveď daná navrhovateľovi vopred prerokovaná a tieto s ňou vyslovili súhlas.Navrhovateľ ale namieta, že tieto dve zamestnankyne sa zákonným spôsobom nestali zástupkyňami
zamestnancov, pretože neboli v zmysle právnych predpisov riadne zvolené.

Odvolací súd konštatuje, že v tomto smere sú niektoré odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné.
Nemôžu však byť spôsobilé vyvolať navrhovateľom požadovaný následok, a to je neplatnosť výpovede.

Zákonné ust. § 11a ods. 1 Zákonníka práce ustanovuje, aké osoby sa môžu považovať za zástupcov

zamestnancov, pričom je to príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký
dôverník.

Pokiaľ však na pracovisku zamestnávateľa nepôsobí odborová organizácia, nebola zvolená
zamestnanecká rada ani zamestnanecký dôverník, vo všetkých prípadoch, v ktorých zamestnávateľ by
inak mal spolupracovať so sociálnym partnerom, bude konať celkom autonómne bez rizika, že jeho

právne úkony nebudú platné. Pokiaľ by teda uvedení zamestnanci neboli platne za zamestnaneckých
dôverníkov zvolení, keďže u zamestnávateľa nepôsobila ani zamestnanecká rada, ani odborový orgán,
uvedený súhlas by sa nevyžadoval. Povinnosť prerokovať výpoveď totiž postihuje zamestnávateľa
iba za predpokladu, ak uvedené orgány zamestnancov (odborový orgán, zamestnanecká rada alebo
zamestnanecký dôverník) na pracovisku pôsobia.

Spôsob voľby zamestnaneckých dôverníkov upravuje § 234 ods. 6 Zákonníka práce tak, že
zamestnanecký dôverník je volený priamou voľbou s tajným hlasovaním nadpolovičnou väčšinou
zamestnancov prítomných na hlasovaní.

Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom vyplýva, že voľby sa zúčastnilo 10 z 20
zamestnancov, z ktorých 5 udelilo svoj hlas V. B. a 5 Mgr. C. O.. Z uvedeného vyplýva, že ani jedna z
týchto zamestnankýň nedostala nadpolovičnú väčšinu hlasov zamestnancov prítomných na hlasovaní,
teda najmenej 6 hlasov a nemohla sa platne stať zamestnaneckou dôverníčkou.

Nemožno však prehliadnuť, že tieto zamestnankyne boli na pracovisku dlhodobo zamestnancami ako
zamestnanecké dôverníčky akceptované, a preto prerokovanie výpovede, hoc aj s týmito neplatne
zvolenými pracovníčkami za zamestnanecké dôverníčky, predstavuje vyšší štandard práv zamestnanca,
ako neprerokovanie vôbec.

Vzhľadom však na skutočnosť, že zamestnanci si platne nezvolili zamestnaneckú radu ani
zamestnaneckých dôverníkov a odborový orgán na danom pracovisku nepôsobil, nemal potom
zamestnávateľ povinnosť s takýmto orgánom výpoveď prerokovať. V danom prípade, čo sa týka
kreovania zamestnaneckých zástupcov, ide o právo zamestnancov a je na zamestnancoch, ako je toto
právo využité.

Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedené, nezistiac dôvodnosť odvolacích námietok navrhovateľa,
majúc za to, že boli splnené všetky podmienky ustanovené zákonom pre platnosť výpovede danej
odporcom ako zamestnávateľom navrhovateľovi ako zamestnancovi, rozsudok prvostupňového súdu
potvrdil ako vecne správny, vrátane výroku o trovách konania.

Pokiaľ navrhovateľ namietal výšku priznaných trov konania, neuviedol žiadne relevantné odvolacie
námietky týkajúce sa nesprávneho vyčíslenia výšky trov odporcu, ktoré spočívajú v trovách právneho
zastúpenia. Tieto boli vyčíslené správne v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pričom všetky úkony
právnej služby, ktoré právny zástupca vykonal a za ktoré mu boli priznané tieto trovy a ktorých podrobná

špecifikácia vyplýva z prvostupňového rozsudku, možno hodnotiť ako účelné. Odvolací súd nezistil, že
by dôvodom odročovania pojednávaní bolo správanie sa odporcu, keď odporca spolu so svojím právnym
zástupcom sa riadne pojednávaní zúčastňoval a pojednávania boli odročované zo zákonného dôvodu
pre potrebu vykonávania dokazovania.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust .§ 142 ods. 1
O. s. p. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, preto je povinný zaplatiť odporcovi náhradu
účelne vynaložených trov odvolacieho konania, ktoré spočívajú vo vykonaní 1 úkonu právnej pomoci -vyjadrenie k odvolaniu spolu vo výške 89,50 eur (hodnota úkonu právnej pomoci 66,- eur, režijný paušál
8,58 eur a DPH 14,92 eur) v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.