Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Sp/20/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200714
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8013200714.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove samosudkyňou Mgr. Magdalénou Želinskou v právnej veci navrhovateľa X. W. L.,

bytom Z., XXX X. st., W. K. W/XXXXX-XXXX, zastúpeného W. F., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom T., G.
XX, proti odporcovi Okresnému úradu Prešov, pozemkový a lesný odbor, Námestie mieru 2, Prešov, za
účasti 1/ Obce Haniska, zast. starostom obce B. C. D., 2/ COOP Jednota, spotrebného družstva Prešov,
Konštantínova 4, právne zast. JUDr. Konštantínom Vaľom, advokátom, AK Prešov, Konštantínova 3,
3/ AGRO-SOBRANA, s.r.o., so sídlom Šarišské Bohdanovce č. 60, zast. C. F., R. č. XXX, 4/ Lesy SR,
štátny podnik, Nám. SNP 8, Banská Bystrica, 5/ Lesy SR, štátny podnik, odštepný závod Prešov, 6/
Slovenského pozemkového fondu, Bratislava, 7/ D. G., bytom L. XX/X, T., 8/ B. G., bytom L. XX/X, T., X/

D. V., bytom L. XX/X, T., 10/ R. V., bytom L. XX/X, T., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
bývalého Obvodného pozemkového úradu v Prešove zo dňa 9. júla 2013 č. OPr OPÚ 2013/3-184/HM
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie bývalého Obvodného pozemkového úradu Prešov č. OPr OPÚ 2013/3-184/
HM zo dňa 9. júla 2013.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca, bývalý Obvodný pozemkový úrad v Prešove rozhodnutím zo dňa 9. júla 2013 č. OPr OPÚ

2013/3-184/HM o reštitučných nárokoch uplatnených žiadateľom, X. W. L., bytom E. H., XXX X. st., W. K.
W/XXXXX-XXXX, zastúpeným W. F., proti povinným osobám, Obci Haniska, zast. starostom obce B.. C.
D., COOP Jednota, spotrebného družstva Prešov, AGRO-SOBRANA, s.r.o., Šarišské Bohdanovce 60,
Lesy SR, štátny podnik, Lesy SR, štátny podnik, odštepný závod Prešov, Slovenskému pozemkovému
fondu, rozhodol podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a
inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pôde) tak, že
žiadateľ, navrhovateľ H. F. L. nespĺňa podmienky podľa § 4 zákona o pôde, a preto sa mu nevydávajú

nehnuteľnosti, k.ú T., vedené v pozemkovoknižnej vložke č. X., a to parcely č. mpč. X, mpč. X, mpč. X/X,
mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX/X,
mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX/X, mpč. XXX/X, mpč. XXX/X, mpč. X/X, mpč. XX,
mpč. XX/X, mpč. XX/X, mpč. XXX, mpč. XXX, ďalej nehnuteľnosti k.ú. T., vedené v pozemkovoknižnej
vložke č. X, parcely č. mpč. XXX, , mpč. XXX/X, mpč. XXX/X, mpč. XX/X, mpč. XXX a nehnuteľnosti k.ú.
G. H., vedené v pozemkovoknižnej vložke č. XX, parcely mpč. XXXX, mpč. XXXX, mpč. XXXX, mpč.
XXXX, mpč. XXXX. O parcelách mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX, mpč. XXX/X, mpč. XXX, mpč. XXX/

X, mpč. XXX a mpč. XXX už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutím Pozemkového úradu č. 1152/92-
Dr./134 zo dňa 21.10.1993, právoplatným dňa 24.11.1993.Výrok rozhodnutia správny orgán odôvodnil tým, že navrhovateľ žiadosťou zo dňa 20.12.1992,
doručenou príslušnému správnemu orgánu dňa 30.12.1992 prostredníctvom splnomocneného zástupcu
W. F. uplatnil svoje reštitučné nároky na vydanie nehnuteľností v k.ú. T. a G. H. podľa § 4 ods. 2 písm. c/ v

spojení s § 6 zákona o pôde. Pozemkovoknižným vlastníkom predmetných nehnuteľností je H. L., starý
otec navrhovateľa (manželka G. rod. L.) vo vzťahu k nehnuteľnostiam vedeným v pozemkovoknižnej
vložke č. X a pozemkov v k.ú. G. H., pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností vedených v pozemkovoknižnej
vložke č. X sú H. L., otec žiadateľa, B. L., rod. N. a H. L., starý otec navrhovateľa.

Predmetné nehnuteľnosti boli skonfiškované podľa § 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. ku dňu 1.3.1945 v
súvislosti s rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Prešove č. Kom 5/46-III zo dňa 26.8.1946 podľa § 1
ods. 1 písm. a/ Nariadenia č. 64/1946 Sb., podľa ktorých sa G. L., rod. L. a H. L. ml. považujú za osoby
nemeckej národnosti.

Základnou úlohou správneho orgánu v konaní o reštitučných nárokoch je posúdenie, či žiadateľ je

oprávnenou osobou, t.j. či splnil zákonné podmienky na uplatnenie svojho reštitučného nároku:
1/ majetok, na ktorý bol uplatnený reštitučný nárok, musel v čase prechodu na štát, resp. inú právnickú
osobu spĺňať charakter podľa § 1 ods. 1 zákona o pôde,
2/ musí ísť o oprávnenú osobu podľa § 4 ods. 1, 2 zákona o pôde,
3/ pozemky prešli v rozhodujúcom období, t.j. od 25.2.1948 do 1.1.1990 na štát, resp. inú právnickú

osobu podľa § 6 zákona o pôde,
4/ bola dodržaná prekluzívna lehota na uplatnenie reštitučného nároku podľa § 13 ods.1 zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych práv k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, t.j. do
31.12.1992.

Správny orgán pri rozhodovaní vychádzal z právnych záverov nálezu Ústavného súdu č. III ÚS
346/09zodňa27.4.2010,rozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyč.6Sžo/174/2010,rozsudkov
Krajského súdu v Prešove vydaných v tejto veci, predložených listinných dôkazov a samotných podaní
navrhovateľa. S odkazom na doterajší priebeh reštitučného konania mal odporca za to, že reštitučný
nárok navrhovateľa je potrebné posudzovať ako celok a takto o ňom rozhodovať. Preto správny

orgán rozhodol o všetkých pozemkoch, na ktoré si uplatňuje navrhovateľ svoj nárok, s výnimkou tých
pozemkov, o ktorých bolo rozhodnuté dňa 21.10.1993 rozhodnutím vydaným bývalým pozemkovým
úradom č. 1152/92-Dr./134.

Primárnou a rozhodujúcou otázkou, na ktorú sa sústredil správny orgán ako na jednu z podmienok

úspešného uplatnenia si reštitučných nárokov, ktorá je v tomto konaní sporná, je otázka štátneho
občianstva navrhovateľa, keďže podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde oprávnenou osobou je štátny občan
Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území, a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k
pôvodnejpoľnohospodárskejusadlostiprešlinaštátalebonainéprávnickéosobyvdobeod25.februára
1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1 zákona.

Správny orgán poukázal na to, že podľa záväzného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je
potrebné pri otázke štátneho občianstva upustiť od čisto formalistického vyhodnocovania dôkazov a
otázku štátneho občianstva navrhovateľa vo vzťahu k výkladu dekrétu prezidenta posudzovať zmierlivo,
so zreteľom na časový odstup vo vzťahu k vyhodnocovaniu dôkazov.

Ústavný súd Slovenskej republiky však vo svojom rozhodnutí neobmedzil získavanie a zabezpečenie
dôkazov správnym orgánom. Správny orgán mal takto v rozhodovaní k dispozícii celý rad ďalších
právnych skutočností, ktoré majú výrazný vplyv na posúdenie otázky, či navrhovateľ splnil podmienku
štátneho občianstva. Za tieto nové skutočnosti správny orgán považuje otázku naturalizácie

navrhovateľa na území Spojených štátov amerických dňa 20.12.1953, teda nadobudnutie štátneho
občianstva Spojených štátov amerických v roku 1953, ktoré je upravené Dohovorom zo dňa 16.7.1928
medzi Československom a Spojenými štátmi o naturalizácii (ďalej len „Dohovor“). Predmetný Dohovor v
článku I upravil podmienky a následky straty štátneho občianstva vzájomne občanom Československa
a Spojených štátov amerických v prípade naturalizácie na území druhého členského štátu. Článok

I rovnako stanovuje, že tieto podmienky straty štátneho občianstva v prípade naturalizácie neplatia
v čase, kedy „krajina vedie vojnu“. Správny orgán zároveň poukázal na záväzný výklad Dohovoru
vydaného Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky vo vzťahu k výkladu termínu „kedy krajina vedie
vojnu“ v zmysle čl. I, odsek 3 Dohovoru. Podľa tohto záväzného výkladu sa za obdobie, kedy sauvedený Dohovor neaplikuje, má považovať obdobie od 23.9.1938 do 31.12.1945. Mimo tohto obdobia
sa Dohovor uplatňuje v plnej miere, bez uvedenej výnimky. Je tak zrejmé, že ak k prijatiu amerického
štátneho občianstva žiadateľa došlo v roku 1953, t.j. mimo obdobia, kedy Československo viedlo

vojnu, Dohovor sa na jeho osobu uplatňuje v plnom rozsahu. Tento výklad obdobia vedenia vojny je
pre aplikáciu Dohovoru a otázku posudzovania straty a nadobudnutia štátneho občianstva záväzný.
Odporca rovnako poukázal na výklad termínu, „kedy krajina vedie vojnu“ prezentovaný Ústavným súdom
Českej republiky, podľa ktorého je obdobie, kedy krajina vedie vojnu, ktoré je všeobecne vymedzené
obdobím od 17.9.1938 do 7.5.1957 (kedy došlo k ukončeniu vojnového stavu s Japonskom) len

prekážkou, ktorá odkladá stav straty štátneho občianstva v zmysle Dohovoru, pričom po uplynutí tejto
doby strata občianstva nastane. Správny orgán ďalej argumentoval, že aj v uznesení Ústavného súdu
Českej republiky č. III. ÚS 253/2005 je uvedené, že základným zámerom Dohovoru bolo zamedzenie
vzniku dvojitého štátneho občianstva. Aby sa predišlo žiadostiam o nadobudnutie štátneho občianstva
druhej krajiny v snahe vyhnúť sa povinnosti vyplývajúcej zo skutočnosti, že domovská krajina vedie
vojnu, odložené účinky straty štátneho občianstva nastávajú až po ukončení obdobia vedenia vojny. Táto

definícia má zjednotiť účinky naturalizácie osoby, ktorá získala štátne občianstvo v zmysle Dohovoru z
roku 1928 v čase mimo obdobia vedenia vojny a tými, ktorí ho stratili v čase vojny.

Správny orgán tak uzavrel, že posúdenie obdobia, kedy krajina vedie vojnu má vplyv iba k odlišnému
dňu, kedy došlo k definitívnej naturalizácii navrhovateľa, avšak skutočnosť, že štátne občianstvo

Československa definitívne stratil získaním štátneho občianstva Spojených štátov amerických, ostáva
nespochybniteľná.

Skutočnosť, že žiadateľ stratil československé štátne občianstvo nadobudnutím štátneho občianstva
Spojených štátov amerických je potvrdená tiež listom Obvodného úradu Prešov, odbor všeobecnej

vnútornej správy zo dňa 12.9.2012, ktorým bolo oznámené, že žiadosť X. W. L. o vydanie potvrdenia
o štátnom občianstve Slovenskej republiky k 20.12.1992 za účelom uplatnenia reštitučného nároku
bola zamietnutá z dôvodu, že ten ku dňu 30.12.1953 nadobudol štátne občianstvo Spojených štátov
amerických.

Odporcapoukázaltiežnavyjadrenienavrhovateľa,X.F.L.zodňa22.6.2012,zaslanéOdvodnémuúradu
Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy, v ktorom sa samotný navrhovateľ vyjadril, v preklade z
anglického jazyka, že osoba, ktorá sa iniciovala za niečo, čo súviselo so štátnym občianstvom žiadateľa,
bol samotný pán W. F., ktorý žiadateľovi aj zabezpečil občiansky preukaz (I.D. card) v roku 1992, kedy
ten navštívil obec Haniska... pokiaľ si je žiadateľ vedomý, tento preukaz stratil platnosť. V tom čase

žiadateľ informoval pána F., že nehodlá prijať slovenské štátne občianstvo („ at that time I informed Mr.
F., that I am definitely not going to want or accept a Slovak citizenship“).

Rovnako dôležité v tejto veci je aj vyjadrenie samotného navrhovateľa o tom, že požiadal o štátne
občianstvo Spojených štátov amerických, keď v Milwaukee, štát Wisconsin, zložil v decembri roku 1953

pred sudcom prísahu a sa stal naturalizovaným občanom Spojených štátov amerických, pričom v zmysle
zloženej prísahy nemôže prijať resp. požiadať o štátne občianstvo žiadnej inej krajiny.

Vzhľadomnavýraznýrozporobsahutohtolistunavrhovateľaapostojaavyjadreníjehosplnomocneného
zástupcu, ktoré prezentuje v priebehu celého konania, a ktoré sú odporcovi známe, odporca za účelom

odstránenia nezrovnalostí prerušil konanie na 90 dní a priamo navrhovateľa vyzval listom č. Opr OPÚ
2013/3-158/HM zo dňa 22.2.2013, aby ten zodpovedal na priložené otázky. Navrhovateľ na výzvu
reagoval listom zo dňa 29.5.2013 osobne, ako aj prostredníctvom právnickej kancelárie MILLER LAW
OFFICE listom zo dňa 15.5.2013. Prostredníctvom právnickej kancelárie oznámil, že „Mr. L. currently
has domicile and citizenship in the U.S.A. and has no intention of residing in the Slovak republic in the

foreseeable future. Therefore, if domicile in the Slovak republic is a requirement for restitution under
the Land Act, is there any reason to continue with this restitution claim?“ V preklade, pán L. má v
súčasnosti trvalé bydlisko a štátne občianstvo Spojených štátov amerických a nemá v dohľadnom čase
v úmysle bývať v Slovenskej republike. Teda, ak je trvalé bydlisko v Slovenskej republike požiadavkou
na uplatňovanie reštitučných nárokov v zmysle Zákona o pôde, je dôvod na pokračovanie v týchto

reštitučných nárokoch? Navrhovateľ osobne v liste zo dňa 29.5.2013 uviedol, že je naturalizovaným
občanom Spojených štátov amerických a získal toto štátne občianstvo v roku 1953, v Milwaukee,
Wisconsin, po prepustení z armády Spojených štátov amerických po troch rokoch.Odporca uviedol, že na posúdenie otázky štátneho občianstva navrhovateľa v zmysle dekrétu
prezidenta však doteraz známe skutočnosti pri súčasne zistenom skutkovom stave veci založenom na
novo získaných dôkazoch, t.j. po získaní osobného vyjadrenia navrhovateľa k otázke jeho štátneho

občianstva, okolnostiam jeho získania, predovšetkým vo vzťahu k uplatneniu Dohovoru o naturalizácii,
obstoja v ich vzájomných súvislostiach len čiastočne.

Na základe vykonaného dokazovania, z listov a osobných vyjadrení priamo navrhovateľa odporca
vyvodil záver, že bola jednoznačne a nespochybniteľne vyriešená otázka štátneho občianstva

navrhovateľa ako jedna zo základných podmienok jeho reštitučných nárokov. Osobné vyjadrenie
navrhovateľa, že je občanom Spojených štátov amerických od roku 1953 a že zložená prísaha mu
neumožňuje získanie iného štátneho občianstva jednoznačne preukazuje, že nemá záujem prijať žiadne
iné štátne občianstvo, ani dvojité. Týmto je nespochybniteľné, že zotrvanie na doterajších postojoch
splnomocneného zástupcu, záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky a skúmanie podmienky
aplikovaniadekrétuprezidentabydegradovalojednoznačnévyjadreniepriamosamotnéhonavrhovateľa

ako žiadateľa reštitučného nároku o jeho štátnom občianstve, ktoré bolo vyjadrené slobodne, vážne a
nespochybniteľne.

Správny orgán tak po vykonanom dokazovaní mal za dostatočne preukázané, že žiadateľ, X. W. L.
nesplnil podmienku štátneho občianstva Českej a Slovenskej federatívnej republiky podľa § 4 zákona o

pôde a rozhodol preto tak, že sa mu predmetné pozemky v rámci reštitučného konania nevydávajú.

Rozhodnutie odporcu napadol včas podaným odvolaním (návrhom na preskúmanie) navrhovateľ a
žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Uviedol,
že správny orgán pri rozhodovaní o reštitučných nárokoch navrhovateľa nepostupoval v intenciách

platných právnych noriem, nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III ÚS 346/09 zo dňa
27.4.2010, rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/174/2010 zo dňa 15.12.2010,
rozsudkov Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Sp/35/2009 zo dňa 31.1.2011, 6Sp/9/2012 zo dňa
17.10.2012 a uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/4/2013 zo dňa 26.3.2013, odporca vo veci
nezistil správne skutkový stav a následne nevyvodil správny skutkový záver.

Namietal, že odporca nerozhodol o všetkých nehnuteľnostiach, na ktoré si navrhovateľ uplatňuje
reštitučný nárok, konkrétne o budove na parc. č. X/X - EN XX/X, budove na parc. č. X - EN č. XX, budove
starého mlyna na parc. č. XX, a o parcelách mpč. X, mpč. X, mpč. X/X, mpč. XX a mpč. XX. Naopak, o
parcele mpč. 143 už bolo rozhodnuté dňa 21.10.1993, č. 1152/92-Dr. /134.

Navrhovateľ v prvom rade namietal nesprávnu interpretáciu Dohovoru o naturalizácii a s ním súvisiaceho
záväzného výkladu vo vzťahu k definícii rozhodného obdobia, kedy krajina vedie vojnu. Poukázal na
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II ÚS 307/1997, III ÚS 431/2001, z ktorých nepochybne
vyplýva, že v rozhodnutí citovaný výklad a stanovisko k obdobiu, kedy krajina vedie vojnu, je nesprávny,

keďže rozhodným obdobím je bezpochyby obdobie od 17.9.1938 do 7.5.1957, t.j. až do dňa, kedy
Československo ukončilo vojnový stav s Japonskom.

Taktiež navrhovateľ považoval za irelevantný list zaslaný Obvodnému úradu Prešov, odboru všeobecnej
vnútornej správny, keďže navrhovateľ vzal obsah tohto listu späť v celom rozsahu listom zo dňa

21.1.2013 spolu s potvrdením plnej moci pre W. F. zo dňa 29.10.2012. Odporca mal nesprávne
interpretovať tiež list zo dňa 15.5.2013 a prehlásenie navrhovateľa o tom, že má štátne občianstvo
Spojených štátov amerických, kde má aj trvalý pobyt, v preklade „ak je trvalé bydlisko v Slovenskej
republike požiadavkou na uplatnenie reštitučných nárokov podľa zákona o pôde, je nejaký dôvod na
pokračovanie v reštitučnom nároku“. Toto vyhlásenie navrhovateľa v žiadnom prípade neznamená, že si

navrhovateľ nepraje pokračovať v uplatnenom reštitučnom nároku. Interpretácia vyjadrení navrhovateľa
odporcom jednoznačne poukazuje na zaujatosť správneho orgánu voči jeho osobe.

Navrhovateľ konštatoval, že odporca nesprávne spojil vyjadrenia navrhovateľa o úmysle žiť a zdržiavať
sa na území Slovenskej republiky v súčasnosti s jeho úmyslom žiť tu a mať trvalý pobyt v Obci Haniska

v roku 1992, v čase uplatnenia jeho reštitučných nárokov. Z vyjadrenia navrhovateľa zo dňa 29.5.2013
vyplýva, že z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu navrhovateľovej manželky nemá v úmysle vrátiť
sa na územie Slovenskej republiky, avšak to neznamená, že tento úmysel tu nebol v roku 1992, čo
preukazuje aj jeho žiadosť o stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu z toho obdobia. Totojeho tvrdenie je podložené tiež tým, že po roku 1990 navrhovateľ navštívil obec Haniska a do 3.5.1993
tam mal aj evidovaný trvalý pobyt, na ulici G. XX. Nie je spravodlivé požadovať od navrhovateľa, aby
len z toho dôvodu, že konanie o reštitučných nárokoch prebieha už 21 rokov navrhovateľ zotrvával vo

svojom úmysle žiť a zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Tieto podmienky navrhovateľ spĺňal v
čase uplatnenia svojich reštitučných nárokov. Neskoršia zmena tohto úmyslu nemôže mať na vznik a
trvanie reštitučného nároku žiadne účinky. Tento názor navrhovateľa vychádza tiež zo záverov nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV ÚS 334/2010.

Nezákonnosť rozhodnutia vidí navrhovateľ predovšetkým v tom, že odporca pri otázke posúdenia
štátneho občianstva dôsledne nerešpektoval účel, podstatu a význam dekrétu prezidenta č. 33/1945.
Pri rozhodovaní o nárokoch navrhovateľa mal odporca hľadieť na navrhovateľa, ako keby k strate jeho
štátneho občianstva podľa dekrétu prezidenta podľa § 2 ods. 1 nedošlo. Odporca sa nevysporiadal
s otázkou štátneho občianstva v zmysle záväzných pokynov nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III ÚS 346/2009. Odporca sa rovnako nevysporiadal s návrhmi na zachovanie

štátneho občianstva navrhovateľa a jeho matky zo dňa 11.4.1947 adresované Povereníctvu vnútra
v Bratislave. Odporca ignoroval zákaz reštriktívneho a príliš formalistického prístupu pri aplikácii
reštitučných predpisov, čím nerešpektoval účel týchto predpisov. V otázke posúdenia trvalého pobytu
žiadateľa a jeho úmyslu zdržiavať sa na území Slovenskej republiky odporca nerešpektoval skutočnosť,
že konanie trvá viac ako 21 rokov, pričom podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť mala byť

zohľadnená. Skutočnosti súvisiace s prihlásením sa navrhovateľa na trvalý pobyt v obci Haniska, G. XX,
časové okolnosti zrušenia tohto trvalého pobytu spochybňujú zákonnosť postupu vo veci.

Navrhovateľ ďalej namietal, že ak odporca dospel k záveru, že navrhovateľ nie je oprávnenou osobou
podľa § 4 zákona č. 229/1991 Zb. pretože stratil štátne občianstvo podľa dohody o naturalizácii, bez toho

aby sa vysporiadal s otázkou, či nedošlo k zachovaniu štátneho občianstva navrhovateľa a jeho matky v
zmyslenávrhuzodňa11.4.1947zostranybývaléhoOkresnéhonárodnéhovýboruPovereníctvuvnútrav
Bratislave a k navráteniu štátneho občianstva príslušnými štátnymi orgánmi na základe podanej žiadosti,
považuje navrhovateľ záver odporcu za nezákonný. Odporca sa nezaoberal otázkou, či postup štátnych
orgánov v prípade zachovania štátneho občianstva bol alebo nebol následkom perzekúcie zo strany

štátu, čoho dôsledkom bol navrhovateľ nútený požiadať o naturalizáciu v Spojených štátoch amerických,
podľa§6ods.2zákonaopôde.Odporcapochybilpriposudzovaníotázkyštátnehoobčianstvaatrvalého
pobytu navrhovateľa, keď nerešpektoval závery všeobecných súdov a ústavného súdu, nevyrovnal sa s
časovými nezrovnalosťami v súvislosti so zrušením trvalého pobytu navrhovateľa. Odporca postupoval
striktne formalisticky a nejasnosti v tejto otázke vykladal v neprospech navrhovateľa, čím porušoval

základné princípy a účel reštitučných predpisov.

V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III
ÚS 346/09-50 zo dňa 27.4.2010, ktorý o.i. stanovil, že ak osoba nemeckej alebo maďarskej národnosti
splnila formálne podmienky na deklarovanie zachovania štátneho občianstva alebo na konštatovanie

jeho vrátenia, bolo povinnosťou príslušného štátneho orgánu o jej žiadosti rozhodnúť. Zakotvila sa
právna domnienka zachovania štátneho občianstva až do rozhodnutia o žiadosti konkrétnej osoby. Ak
si štát prostredníctvom príslušných štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť o žiadosti určitej
osoby, hľadelo sa na ňu, akoby štátne občianstvo nikdy nestratila. Všetky štátne orgány sú povinné
rešpektovať dôsledne účel, podstatu a význam dekrétov prezidenta. Predovšetkým pri posudzovaní

manželiek a detí, ktorých sa ustanovenia dekrétu týkajú, je potreba postupovať so zreteľom na zákaz
prílišného formalizmu pri posudzovaní reštitučných nárokoch týchto osôb s vedomím, že vzhľadom na
časový odstup a okolnosti je obtiažne vyhľadávať spoľahlivé a nevyvrátiteľné skutkové podklady na
rozhodovanie.

Navrhovateľ uviedol, že odporca ignoroval závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III ÚS
346/09-50 zo dňa 27.4.2010, rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/174/2010
zo dňa 15.12.2010, rozsudkov Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Sp/35/2009 zo dňa 31.1.2011,
6Sp/9/2012 zo dňa 17.10.2012 a nerešpektoval právny názory tam vyslovené, čím tak svojím postupom
porušil zákonnú povinnosť byť viazaný vysloveným právnym názorom všeobecného súdu, ako aj

ústavného súdu v zmysle § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Odporca pri rozhodovaní taktiež nerešpektoval
ustanovenia § 250r zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a § 46
zákona č. 71/1967 Zb. Takéto rozhodnutie správneho orgánu je preto nezákonné a je prejavom svojvôlesprávneho orgánu. Z toho dôvodu navrhol napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a vec vrátiť správnemu
orgánu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove súlade s § 250l a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v podanom opravnom prostriedku a dospel k záveru, že
opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Podľa § 250l ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (piata časť O.s.p., tretia hlava) sa

postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použijú
sa primerane ustanovenia druhej hlavy, s výnimkou §250a.

Z obsahu priloženého administratívneho spisu odporcu vyplýva, že predmetom preskúmavania je
oprávnenosť uplatneného reštitučného nároku navrhovateľa podľa zákona č. 229/1991 Zb., zákona o

pôde, predovšetkým vo vzťahu k § 4 ods. 1 zákona, t.j. spornou je otázka posúdenia, či navrhovateľ je
v zmysle príslušných zákonných ustanovení oprávnenou osobou na uplatnenie si reštitučného nároku
a to v čase účinnosti tohto zákona, teda k dňu 24.júna 1991.

Žiadosťou zo dňa 20.12.1992 si navrhovateľ uplatnil reštitučné nároky na predmetné pozemky. Odporca

v roku 1993 schválil predloženú dohodu o vydaní nehnuteľností, ktorú dňa 11.12.1992 navrhovateľ
uzavrel s obcou Haniska. Proti rozhodnutiu o schválení dohody sa odvolala obec Haniska s tým, že
u navrhovateľa došlo k zrušeniu trvalého pobytu a zrušeniu osvedčenia o štátnom občianstve, čím
stratil postavenie oprávnenej osoby na uplatňovanie si reštitučných nárokov. Tomuto odvolaniu bolo
vyhovené a následne došlo k zrušeniu dohody o vydaní nehnuteľností so záverom, že žiadateľ nespĺňa

zákonné podmienky podľa § 4 zákona o pôde. Nemá teda právny nárok na vydanie nehnuteľností.
V rámci vykonávaného dokazovania bol odporcovi doručený list navrhovateľa zo dňa 31.1.1997,
ktorým navrhovateľ potvrdil, že na území Slovenskej republiky nemá bydlisko, a aj keby tu mal
záujem tráviť viac času, z finančného hľadiska si to nemôže dovoliť. Potvrdil, že sa trvalo zdržiava
na území Spojených štátov amerických. Rozhodnutím zo dňa 16.6.1998 odporca následne vyslovil,

že navrhovateľ nespĺňa podmienky uvedené v § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona o pôde, keďže nie je
štátnym občanom Slovenskej republiky, nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, a preto
nemá nárok na vydanie nehnuteľností obsiahnutých vo výroku rozhodnutia. Po odvolaní podanom
navrhovateľom bolo toto rozhodnutie odporcu zrušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo
dňa 28.9.1999, sp. zn. 2S/52/1998. Opakovane bolo odporcom rozhodnuté dňa 24.3.2000 tak, že

dohoda predložená navrhovateľom sa neschvaľuje, pričom toho rozhodnutie bolo po podanom odvolaní
navrhovateľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.3.2004, sp. zn. 2S/34/2000 zrušené
a vec bola odporcovi vrátená na ďalšie konanie. Po vykonanom dokazovaní, skúmaní štátneho
občianstva navrhovateľa, oprávnenosti a zákonnosti okolností prihlásenia k trvalému pobytu odporca
vydal ďalšie rozhodnutie dňa 2.6.2006, ktorým bolo opakovane rozhodnuté tak, že navrhovateľ nie je

oprávnenou osobou, teda nesplnil podmienky podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde a nehnuteľnosti sa mu
v rámci reštitučného konania nevydávajú. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 18.2.2008, sp. zn.
4Sp/28/2007 po odvolaní navrhovateľa napadnuté rozhodnutie potvrdil. Rozsudok Krajského súdu v
Prešove zo dňa 18.2.2008 bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
17.3.2009, sp. zn. 1Sžo/129/2008.

Vo vzťahu k týmto rozhodnutiam bola navrhovateľom na ochranu jeho práv podaná ústavná sťažnosť.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 27.4.2010, sp. zn. III ÚS 346/2009 zrušil rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/129/2008 zo dňa 17.3.2009 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uviedol, že v reštitučnom konaní o

uplatnenom nároku za situácie, keď rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu opiera svoje tvrdenie
o nesplnenie podmienky štátneho občianstva sťažovateľom, po konštatovaní jeho straty na základe
ustanovení dekrétu prezidenta, pričom sťažovateľ tvrdil, že štátne občianstvo podľa ustanovení dekrétu
prezidenta nikde nestratil (a že teda patril do vyššie vymedzenej prvej skupiny osôb) zaťažovalo podľa
názoru Ústavného súdu dôkazné bremeno vo vzťahu k strate štátneho občianstva štát konajúci správny

orgán. Ústavný súd poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ bol v rozhodnom čase maloletou osobou,
ťažko teda predpokladať, žeby v období druhej svetovej vojny kolaboroval s fašistickým režimom. Táto
skutočnosť musela byť správnemu orgánu známa. Ak za tejto situácie sťažovateľ v reštitučnom konaní
tvrdil, že mu československé štátne občianstvo bolo zachované a toto tvrdenie podložil dôkazmi, ktorésíce nemožno hodnotiť ako priame dôkazy, ale išlo o právne závery štátnych orgánov vyslovené v
iných súvislostiach, napr. uznesenie Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Prešov ČVS:
VP-665/30-93 z 12.10.1993, rozhodnutie Ministra pôdohospodárstva č. 5229/93-430 z 23.11.1993, bolo

úlohou správneho orgánu právne relevantným spôsobom preukázať, že k strate štátneho občianstva
navrhovateľa naozaj došlo a nie úlohou navrhovateľa preukazovať, že k strate štátneho občianstva
nedošlo. K citovanému dekrétu prezidenta republiky ústavný súd uviedol, že z ustanovení dekrétu
vyplýva rozdelenie osôb tvoriacich okruh osobnej pôsobnosti tohto právneho predpisu do dvoch
skupín. Prvou skupinou boli osoby, ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti, ale štátne

občianstvo nestratili, pretože splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2 ods. 1 dekrétu a na
účely zachovania štátneho občianstva podali žiadosti podľa § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta. Druhou
skupinou boli osoby, ktoré v dôsledku prihlásenia sa k nemeckej alebo maďarskej národnosti štátne
občianstvo stratili, avšak podľa § 3 dekrétu mohli požadovať vrátenie štátneho občianstva. Na základe
žiadosti sa potom manželky a deti československých štátnych občanov posudzovali (rovnako ako osoby
prvej skupiny) až do rozhodnutia o podanej žiadosti za československých občanov. Osoby nemeckej

alebo maďarskej národnosti patriace do druhej skupiny československé štátne občianstvo stratili (buď
dňom nadobudnutia štátnej príslušnosti podľa § 1 ods. 1 dekrétu prezidenta alebo dňom nadobudnutia
účinnosti dekrétu prezidenta - § 1 ods. 2), avšak na základe ich žiadosti im mohol príslušný orgán
konštitutívnym rozhodnutím československé štátne občianstvo vrátiť. Navrhovateľ tvrdil, že patrí do
skupiny osôb, ktorým sa štátne občianstvo zachovalo, nie do skupiny osôb, ktoré československé

štátne občianstvo stratili a následne žiadali o jeho vrátenie. Dekrét prezidenta vzhľadom na svoj účel
i obdobie, v ktorom bol vydaný a v praxi uplatňovaný, predstavoval mimoriadne závažný zásah do
osobného statusu dotknutých osôb. Kritérium na taký zásah bola iba príslušnosť k určitej národnosti.
Dôsledky dekrétu sa tak bezpochyby mohli týkať aj osôb, ktoré nijakým spôsobom neboli poplatné
totalitnému režimu v čase vojny. Pre účely eliminácie kolektívneho uplatnenia právneho následku straty

štátneho občianstva preto dekrét prezidenta zakotvil možnosť zachovania a vrátenia československého
štátneho občianstva osobám nemeckej alebo maďarskej národnosti, u ktorých bola vylúčená možnosť
ich kolaborácie s fašistickým režimom. Ak konkrétna osoba nemeckej alebo maďarskej národnosti
splnila formálne podmienky na deklarovanie zachovania štátneho občianstva alebo na konštatovanie
o jeho vrátení, bolo povinnosťou príslušného štátneho orgánu o jeho žiadosti rozhodnúť. Ak si štát

prostredníctvom príslušných štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť o žiadosti určitej osoby,
hľadelo sa na ňu, akoby štátne občianstvo nikdy nestratila.

V intenciách uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom zo dňa 15.12.2010, sp. zn. 6Sžo/174/2010 zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo

dňa 18.2.2008, sp. zn. 4Sp/28/2007 tak, že rozhodnutie správneho orgánu č. OPÚ 2006/21 -100/Fe zo
dňa 02.06.2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

ZprávnychzáverovnálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyanáslednéhorozhodnutiaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyplynula pre správny orgán povinnosť doplniť dokazovanie vo veci

posúdenia štátneho občianstva a trvalého pobytu navrhovateľa, keďže ústavný súd konštatoval, že
zdôvodnenie právneho záveru o štátnom občianstve správnym orgánom je celkom nedostatočné.
Zároveň poukázal na požiadavku zhovievavosti posudzovania žiadosti podávaných podľa ustanovení
dekrétu prezidenta, ako aj na požiadavku zákazu reštriktívneho a formalistického postupu pri
aplikácií ustanovení reštitučných predpisov. V súvislosti s posudzovaním podmienky trvalého pobytu

navrhovateľa ústavný súd konštatoval, že pre rozhodnutie je potrebné zisťovať, či osoba uplatňujúca
zmiernenie následkov majetkových a iných krívd má v úmysle mať trvalý pobyt na tomto území, a to s
prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolností prípadu, najmä na jej schopnosti a možnosti tu trvalé žiť,
jej sociálne a majetkové pomery v cudzine, rodinné a osobné pomery v tuzemsku a v cudzine a pod.

V rámci ďalšieho konania na správnom orgáne bolo odporcovi doručené čestné vyhlásenie navrhovateľa
zo dňa 28.2.2011, v anglickom origináli s úradne overeným prekladom, týkajúce sa úmyslu navrhovateľa
zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, mať tu trvalý pobyt, konkrétne u W. F., ktorý je jeho
splnomocneným zástupcom, pričom tento jeho zámer je podporený tiež tým, že už v roku 1993
podal žiadosť o vydanie stavebného povolenia na stavbu rodinného domu v Haniske, ktorá však bola

zamietnutá. Tento svoj zámer navrhovateľ prezentoval už v roku 1992. Odporca v rámci následne
vykonávaného dokazovania skúmal okolnosti potvrdenia štátneho občianstva navrhovateľa, otázku
prihlásenia k trvalému pobytu v obci Haniska, posúdil vyjadrenie Obvodného úradu Prešov, odboru
všeobecnej vnútornej správy, ktorý uviedol, že nie je možné posúdiť štátne občianstvo navrhovateľa,keďže tento správny orgán neeviduje žiadnu žiadosť navrhovateľa o opätovné posúdenie jeho štátneho
občianstva.Odporcarovnakodisponovalvyjadrenímnavrhovateľazodňa24.6.2006vanglickomjazyku,
v ktorom navrhovateľ vyhlásil, že on ani jeho rodina neprechovávajú veľa úcty ani lásky k vláde, k štátu

alebo k ľudu Slovenskej republiky. Dôkazom podporujúcim závery Obvodného úradu Prešov, odboru
všeobecnej vnútornej správy, oddelenia správneho, štátneho občianstva a matrík, ktorý vo svojom
písomnom vyjadrení jasne a s konečnou platnosťou vyjadril, že navrhovateľ stratil štátne občianstvo a
nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, je aj samotné tvrdenie navrhovateľa, v preklade „ ... rodina
prišla o dom, grunty, dôchodok a štátnu príslušnosť ... ak chcete, aby som porozumel a reagoval na

obsah Vášho spisu, pošlite mi ho láskavo v angličtine ...".

Ďalším rozhodnutím odporcu zo dňa 23.4.2012 vo veci reštitučného nároku navrhovateľa správny orgán
opakovane konštatoval, že navrhovateľ nesplnil podmienky podľa § 4 ods. 1, 2 zákona o pôde a
pozemky sa mu tak nevydávajú. Po navrhovateľom podanom odvolaní bolo toto rozhodnutie odporcu
rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 17.10.2012, sp. zn. 6Sp/9/2012 zrušené a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie s tým záverom, že rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, pričom odporca je v ďalšom konaní povinný postupovať v zmysle nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 346/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Sžo 174/2010, ktorý je pre odporcu záväzný. Odporca je povinný vec opätovne posúdiť tak,
aby rozhodnutie zodpovedalo príslušným procesným a hmotnoprávnym predpisom. Úlohou správneho

orgánujedôslednesazaoberaťaplikáciouDekrétuprezidentarepublikyč.33/1945Sb.,vyporiadaťsaso
všetkými námietkami navrhovateľa vznesenými v konaní, v prípade potreby vykonať ďalšie dokazovanie
a vo veci vydať rozhodnutie, ktoré bude zodpovedať kritériám v zmysle § 46 a § 47 Správneho poriadku.
Pri novom prejednaní veci je správny orgán viazaný právnym názorom súdu (§ 250r O.s.p.). Na tomto
základe bolo odporcom vydané rozhodnutie, ktoré je predmetom súdneho preskúmania v tomto konaní.

Podaním zo dňa 9.8.2013, doručeným súdu dňa 12.8.2013 navrhovateľ doplnil dokazovanie v právnej
veci preskúmania napadnutého rozhodnutia, pričom predložil rozhodnutie Pozemkového úradu v
Prešove zo dňa 21.10.1993, právoplatné dňa 24.11.1993, ktorým došlo k schváleniu dohody o vydaní
nehnuteľností podľa § 9 ods. 2 zákona o pôde medzi X. F. L., zast. W. F. na jednej strane a

Východoslovenskými štátnymi lesmi, š.p., lesný odštepný závod Prešov, zast. B.. G. Y.. V zmysle tohto
rozhodnutia je zrejmé, že navrhovateľ bol posúdený ako oprávnená osoba podľa § 4 ods. 2 zákona o
pôde a bolo mu priznané vlastníctvo k tam uvedeným nehnuteľnostiam. S odkazom na § 40 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. navrhovateľ dôvodil, že takéto rozhodnutie má povahu vyriešenej prejudiciálnej
otázky vo veci oprávnenosti nároku navrhovateľa a otázky, či ten je oprávnenou osobou na uplatňovanie

si reštitučných nárokov. Rozdielne stanovisko by javilo známky arbitrárnosti a rozporu so zákonom v
rozhodovaní správneho orgánu.

Odporca vo vyjadrení k podanému opravnému prostriedku navrhovateľa uviedol, že správny orgán
sa pri rozhodovaní neobmedzil výhradne na závery nálezu ústavného súdu vo vzťahu k dekrétu

prezidenta, pričom v kontexte platných a účinných právnych predpisov upravujúcich problematiku
štátneho občianstva vyhodnotil Dohovor o naturalizácii medzi Československom a Spojenými štátmi
americkými zo dňa 16.7.1928 ako rozhodujúci dôkaz majúci zásadný vplyv na posúdenie spornej otázky
reštitučného nároku navrhovateľa, t.j. otázky jeho štátneho občianstva. Vo vzťahu k otázke prejudiciality
pri posudzovaní štátneho občianstva navrhovateľa uviedol, že v tomto štádiu konania sú tieto návrhy

neprípustné. Navrhol preto, aby Krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne
potvrdil.

COOP Jednota, spotrebné družstvo, vo vyjadrení k podanému opravnému prostriedku navrhla návrh
voči nemu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

Zo šetrenia súdu bolo zistené, že obchodná spoločnosť DREVOMAX PLUS, spol. s.r.o. „v likvidácii“ bola
zrušená a ex offo vymazaná z obchodného registra.

D.K. V. a R. V. zaslali súd vyjadrenie, že oni sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 504,

k.ú. Haniska na základe kúpnej zmluvy zo dňa 19.10.2007, od predávajúceho neboli informovaní o tom,
aby na predmetnej nehnuteľnosti viazla ťarcha, ktorá by prevodu nehnuteľnosti bránila.Obec Haniska vo vyjadrení zo dňa 2.12.2013 uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím
odporcu a navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Poukázala na konanie splnomocneného zástupcu
navrhovateľa, W. F., ktorý v minulosti opakovane konal v mene navrhovateľa, pričom oprávnenosť tohto

zastúpenia bola spochybnená, dochádzalo k manipulácii s prihlásením na trvalý pobyt, či s kúpnymi
zmluvami súvisiacimi s prvšie navrátenými nehnuteľnosťami navrhovateľovi. Stotožňuje sa so záverom,
že navrhovateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a nie je oprávnenou osobou v konaní o
reštitučných nárokoch a toto konanie je iniciatívou W. F..

LesySR,š.p.,odštepnýzávodPrešovnavrhliopravnýprostriedok navrhovateľazamietnuťarozhodnutie
odporcu ako vecne správne potvrdiť.

Obchodná spoločnosť AGRO-SOBRANA, s.r.o., Šarišské Bohdanovce vo vyjadrení k veci zo dňa
10.2.2014 uviedla, že sa stotožňuje s postojom navrhovateľa, pričom má vedomosť o tom, že
navrhovateľ, resp. jeho predkovia sa hlásili k slovenskému, resp. československému štátnemu

občianstvu a disponujú dokumentmi, ktoré preukazujú jeho záujem o nehnuteľnosti na Slovensku, jeho
problémy s úradmi, predovšetkým vo vzťahu k pálenici, ktorú v rámci prvšieho reštitučného rozhodnutia
získal ešte v roku 1993. Navrhla preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na
ďalšie konanie.

Z uvedených skutočností zistených súdom z predloženého spisového materiálu vo veci je zrejmé a
nepochybné, že odporca ako správny orgán príslušný rozhodovať vo veci reštitučného nároku skúmal
okolnosti podanej žiadosti a splnenie podmienok žiadateľom v zmysle zákona o pôde, pričom dospel k
nespochybniteľnému záveru, že žiadateľ nie je oprávnenou osobou, keďže u neho nebola preukázaná
podmienka štátneho občianstva Slovenskej republiky.

Na základe zistených a preukázaných skutočností súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je vecne
správne, odporca dostatočne zistil skutkový stav, pri svojom rozhodovaní vychádzal z náležite zistených
skutočností a správne posúdil otázku štátneho občianstva navrhovateľa.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych práv k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý
pobyt na jej území, a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti
prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom
uvedeným v § 6 ods. 1 zákona.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o pôde ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do
1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6 zomrela
pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu,
sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky a majú trvalý pobyt na jej

území, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému
podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom
ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba

k tejto časti nehnuteľnosti,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím
lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo,
jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v ods. 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými
jeho deti.

Podľa § 250i ods. 1 v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného
vyplýva, že doplnenie dokazovania súdom je iba výnimočné, zákon mu takúto povinnosť neukladá
a úlohou súdu v rámci konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu jepredovšetkým preskúmať, či odporca ako príslušný správny orgán mal dostatok dôkazov na vydanie
rozhodnutia, či bol zistený skutočný stav veci, a či rozhodnutie je vydané v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok).

Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu

orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny
orgán.

Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 46 ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o
odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom
rozsahu.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Správny orgán rozhodnutie odôvodnil Dohovorom o naturalizácii medzi Československom a Spojenými
štátmi americkými zo dňa 16.7.1928 ktorý v čl. I, ods. 2 stanovil, že príslušník Československa, ktorý
bude naturalizovaný na území Spojených štátov amerických, sa bude mať v Československu za to, že
stratil svoju pôvodnú štátnu príslušnosť a stal sa občanom Spojených štátov amerických.

Navrhovateľom namietaný výklad predmetného Dohovoru sa vzťahoval na ods. 3, ktorý stanovuje, že
predchádzajúce odseky neplatia v dobe, kedy krajina danej osoby vedie vojnu. Navrhovateľ poukazoval
na výklad Ústavného súdu Českej republiky vo vzťahu k určeniu obdobia, kedy Československo viedlo
vojnu, a to na obdobie od 17.9.1938 až do 7.5.1957. Toto vymedzenie by malo mať za následok,
že tento Dohovor sa na navrhovateľa nevzťahuje, keďže ten bol naturalizovaný na území Spojených

štátov amerických v roku 1953. Touto naturalizáciou teda navrhovateľ nemal automaticky stratiť štátne
občianstvo Československa.

Námietka navrhovateľa vo vzťahu k vymedzeniu obdobia, kedy krajina vedie vojnu nie je dôvodná.
Odporca správne poukázal na výklad v tejto otázke na nález Ústavného súdu Českej republiky III

ÚS 235/2005, ktorý uvádza, že výklad tretieho odseku čl. I smeruje k tomu, že v čase, kedy krajina
vedie vojnu, sa neposudzuje osoba naturalizovaná v druhej zmluvnej krajine za osobu, ktorá stratila
predchádzajúce štátne občianstvo. Tento záver platí len v určenej dobe, kedy krajina vedie vojnu.
Neznamenáto,žedotyčnáosobanestratínaturalizácioupôvodnéobčianstvo,aleto,žesatentodohovor
v čase vojny neuplatní a účinky straty občianstva nastanú až po jej skončení.

Aj v prípade, žeby súd akceptoval právny názor Ústavného súdu SR, že navrhovateľ nestratil štátne
občianstvo podľa Dekrétu č. 33/1945 § 2 ods. 1, stratil ho dňom ukončenia druhej svetovej vojny a
to dňom 8.5.1957, pretože účinky naturalizácie navrhovateľa z roku 1953 v USA sa posunuli do tohto
dátumu.

Správny orgán rozhodnutie odôvodil samotnou skutočnosťou a nespochybniteľným faktom, že
navrhovateľ prijal štátne občianstvo Spojených štátov amerických v roku 1953, čím zároveň zložil sľub
pred príslušnými orgánmi Spojených štátov amerických, že neprijme iné štátne občianstvo. Stal sa
občanom Spojených štátov amerických dobrovoľne, slobodne. Túto skutočnosť potvrdil navrhovateľ tiež

písomne listom zo dňa 15.5.2013 (prostredníctvom splnomocnenej právnickej kancelárie v Spojených
štátoch amerických) a osobne listom zo dňa 29.5.2013. Navyše, tento fakt, získanie štátneho občianstva
Spojených štátov amerických v roku 1953 ani nebola v priebehu konania spornou. Vyhlásenie
navrhovateľa je nespochybniteľné a jednoznačne rieši otázku štátneho občianstva navrhovateľa.Navrhovateľ rovnako prehlásil, že má trvalý pobyt na území Spojených štátov amerických, nemá záujem
teraz ani v budúcnosti prijať štátne občianstvo Slovenskej republiky. Pre posúdenie štátneho občianstva
navrhovateľa je rozhodujúci stav v čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., teda k dňu 21.6.1991.

Tietozáverypotvrdzujúskutočnosť,žeakjenavrhovateľštátnymobčanomSpojenýchštátovamerických
a toto občianstvo prijal oficiálnym aktom v roku 1953, pri aplikácii Dohovoru o naturalizácii z 1928, ktorý
bol v roku 1991 a 1992 bezpochyby platným a záväzným dokumentom, jediným možným záverom je, že

navrhovateľ ani v súčasnosti, ani v roku 1992, v čase uplatnenia reštitučného nároku nemohol objektívne
spĺňať podmienku štátneho občianstva.

Dohovor č. 169/1929 Sb. (Úmluva o naturalizácii medzi Československem a Spojenými státy) s
platnosťou od 7.12.1929 v článku I. odsek dva upravoval „navzájom o príslušníkoch Československa,

ktorí boli alebo budú naturalizovaní na území Spojených štátov, bude sa mať v Československu za
to, že stratili svoju doterajšiu príslušnosť a stali sa príslušníkmi Spojených štátov. Článok II. Dohovoru
upravoval, že ak obnoví príslušník jednej z oboch zemí, na ktorého sa vzťahuje článok I., svoje bydlisko
vo svojej pôvodnej zemi bez úmyslu vrátiť sa do zeme, kde bol naturalizovaný, bude sa o ňom mať za
to, že stratil príslušnosť nadobudnutú naturalizáciou. Z vykonaného dokazovania správnym orgánom je

nepochybné, že navrhovateľ nikdy nemal v úmysle naplniť obsah citovaného článku II. Dohovoru.

Zmluva (Dohovor) o naturalizácii zo 16.júla 1928 stratila platnosť až dňom 7.júla 1997, a teda až od
tohto dátumu občania Slovenskej republiky a USA mali možnosť získať občianstvo druhej krajiny, bez

straty svojho pôvodného občianstva.

Správny orgán teda nepochybil, keď nezotrval striktne na záveroch nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, na ktorý odkazuje navrhovateľ, keďže aplikácia Dohovoru o naturalizácii, konštatovanie

okolností nadobudnutia štátneho občianstva Spojených štátov amerických navrhovateľom v roku 1953
a samotné osobné vyhlásenie navrhovateľa k otázke jeho štátneho občianstva a trvalému pobytu
odôvodňuje rozhodnutie odporcu o tom, že navrhovateľ nespĺňa zákonné podmienky podľa zákona o
pôde a tak sa mu nehnuteľnosti, na ktoré si uplatnil reštitučný nárok , nevydávajú.

Len na doplnenie argumentácie súdu, vo vzťahu k námietke navrhovateľa k aplikácii § 40 ods. 1
Správnehoporiadku,ktorýstanovuje,žeaksavkonanívyskytneotázka,oktorejužprávoplatnerozhodol
príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto
otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania, krajský súd uvádza, že

táto námietka bola uplatnená po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty podľa § 250m ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku.

Rozhodnutiebolozástupcovinavrhovateľadoručenádňa10.7.2013adoplnenýnávrhbolsúdudoručený

dňa 23.9.2013.

Rozhodnutie správneho orgánu, ktorý je príslušný rozhodovať o reštitučných nárokoch žiadateľa
vyslovením, že dotyčná osoba je v istom konaní oprávnenou osobou v zmysle zákona o pôde, nezakladá

prejudiciálnu otázku vo vzťahu k tomu istému účastníkovi, ak ide o jeho nárok, vo vzťahu k iným
nehnuteľnostiam. Správny orgán konajúci o reštitučných nárokoch nie je oprávnený konštitutívne
vysloviť, že osoba je, resp. nie je štátnym občanom SR. Správny orgán iba vyslovuje, že dotyčná
osoba na základe predložených dokladov splnila, resp. nesplnila zákonné podmienky. Tieto podmienky a
okolnostinárokuvodlišnýchkonaniachmôžubyťinéatovzhľadomnarozsahvykonanéhodokazovania.

Z odôvodnenia navrhovateľom citovaného rozhodnutia nie je možné zistiť, na základe akých skutočností
k tomuto záveru správny orgán dospel. Správny orgán v rozpore s obsahom citovaného Dohovoru
nemôže prijať záver, že navrhovateľ bol občanom SR k dňu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb..Ostatné námietky navrhovateľa súd považuje za irelevantné (vo vzťahu k identifikácii nehnuteľností),
lebonemajúvplyvnanezákonnosťnapadnutéhorozhodnutiapodľa§250iods.3vspojenís§250lods.2

O.s.p..Súdďalejpovažujezapotrebnépoukázaťnato,žeÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvcitovanom
náleze sa nezaoberal otázkou straty občianstva navrhovateľa podľa Dohovoru medzi Československom
a Spojenými štátmi a uložil povinnosť vykonať dokazovanie na zistenie skutkového stavu a vysadenia
právnych záverov.

Právoplatné rozhodnutie odporcu, ktorým bolo v inom, nesúvisiacom konaní vyslovené, že žiadateľ
splnil podmienky a je oprávnenou osobou podľa zákona o pôde je zásadne záväzné iba vo vzťahu k
nehnuteľnostiam tam uvedeným.

Preskúmavané rozhodnutie odporcu tak vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, je náležite
odôvodnené a súd ho preto v súlade s § 250q ods. 2 O.s.p. ako vecne správne a zákonné potvrdil.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2.

Navrhovateľ v konaní nebol úspešný, nemá preto nárok na náhradu trov konania, odporca zo zákona
nárok na náhradu trov konania nemá. Zúčastneným osobám rovnako zo zákona neprináleží právo na
náhradu trov konania. Súd preto rozhodol tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší

súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.