Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 18, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/32/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814010521
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814010521.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Romana Hargaša v trestnej veci proti obžalovanému V. M. pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b/, c/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie
§ 138 písm. b/ Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 18. mája 2016 prejednal odvolanie obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k.2T/155/2014-153 zo dňa 21. marca 2016, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného V. M. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. marca 2016, č.k.2T/155/2014-153 bol obžalovaný V.
M. uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b/, c/ Tr.
zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. na skutkovom základe, že

-hoci mu zo zákona o rodine vyplýva povinnosť starať sa o výživu svojej dcéry E. N., nar.XX.X.XXXX a
rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.5P/20/2008-17 zo dňa 7.7.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 10.7.2008, bol zaviazaný platiť matke dcéry B. N. výživné X.XXX,-Sk (99,58 Eur) mesačne, a to do
20. dňa v mesiaci, plneniu tejto povinnosti sa v K. vyhýbal od 27.4.2012 do 3.8.2012 a od 28.2.2013
do 12.1.2016 tým, že od 27.4.2012 do 3.8.2012 bol zamestnaný a nebol evidovaný na úrade práce ako
uchádzač o zamestnanie, od 3.8.2012 do 27.2.2013 bol vo výkone trestu odňatia slobody, kde nahlásil

vyživovaciu povinnosť, po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa zaevidoval na úrade práce ako
uchádzač o zamestnanie až dňa 28.3.2013, následne sa dňa 2.4.2013 zamestnal, avšak zamestnávateľ
s ním skončil pracovný pomer na jeho žiadosť, dňa 13.10.2014 bol vyradený z evidencie úradu práce
pre nespoluprácu, od marca 2013 do 12.1.2016 zaplatil B. N. výživné 240,-Eur a na výživnom jej zostal
dlhovať 3.444,30 Eur a tohto konania sa dopustil, hoci bol rozsudkom Krajského súdu Trenčín číslo
2To/112/2011-98 zo dňa 26.4.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.4.2012, odsúdený pre prečin

zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov
nepodmienečne, z výkonu, ktorého bol podmienečne prepustený dňa 27.2.2013.

Za tento trestný čin bol obžalovaný V. M. odsúdený podľa § 207 ods. 3, § 38 ods. 4, § 37 písm. m/ Tr.
zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b/
Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, nakoľko bezprostredne po jeho
vyhlásení ho napadol odvolaním obžalovaný V. M. pre nesprávnosť výroku o treste.

V písomných dôvodoch svojho odvolania, ktoré podal prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že
obžalovaný V. M. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17.2.2016 urobil vyhlásenie podľa § 257 ods.
1 písm. b/ Tr. por. s tým, že sa cíti byť vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy, ktoré

však okresný súd podľa § 257 ods. 7 Tr. por. neprijal. Obžalovaný V. M. uviedol, že sa cíti byť vinným
a trestnú činnosť ľutuje. Podľa jeho názoru okresný súd mal posúdiť vyhlásenie obžalovaného a jehonásledné oľutovanie trestnej činnosti ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák., pričom v
prípade vyrovnaného počtu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností by nebol dôvod na postup podľa §
38 ods. 4 Tr. zák. Obžalovaný má za to, že uloženie nepodmienečného trestu vo výmere 36 mesiacov

je pre neho prísnym a neprimeraným trestom, pretože sa tým len oddiali splácanie zameškaného
výživného, prípadne jeho riadne plnenie si vyživovacej povinnosti. Obžalovaný z vyššie uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 Tr. por. zrušil výrok o treste napadnutého rozsudku a
uložil mu primeraný výchovný trest.

K odvolaniu obžalovaného V. M. sa do verejného zasadnutia krajského súdu prokurátor písomne
nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí krajského súdu prokurátor krajskej prokuratúry navrhol, aby odvolanie
obžalovaného bolo ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuté, nakoľko napadnutý rozsudok
považuje za zákonný a vecne správny.

Obžalovaný a jeho obhajca na verejnom zasadnutí krajského súdu navrhli, aby odvolací súd rozhodol
v intenciách písomného odvolania obžalovaného.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného

podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por.,
na verejnom zasadnutí dňa 18. mája 2016 na podklade podaného odvolania, ktoré mu spolu so spisom
bolo predložené dňa 21. apríla 2016, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
len obžalovaným napadnutých výrokov rozsudku o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie

obžalovaného V. M. nie je dôvodné. Nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd, vychádzajúc zo zisteného
skutkového stavu a právnej kvalifikácie konania, teda výrokov o vine, ktoré neboli napadnuté odvolaním

a ktorých správnosť odvolací súd nemohol preskúmavať, postupoval pri ukladaní trestu obžalovanému
V. M., pri určení druhu a výmery trestu, ako aj spôsobu jeho výkonu v súlade so zákonom. Nezistil
pritom žiadne podstatné chyby konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzali a ktoré by spočívali
v porušení ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci a právo obhajoby obžalovaného. V uvedenom
smere totiž okresný súd tiež postupoval v súlade so zákonom.

Trest odňatia slobody uložený obžalovanému V. M. vo výmere 36 mesiacov nepodmienečne podľa
trestnej sadzby stanovenej v § 207 ods. 3 Tr. zák. považuje aj krajský súd za zákonný a vecne správny.
Okresný súd pri ukladaní druhu a výmery trestu správne u obžalovaného nezistil ani jednu poľahčujúcu
okolnosť v zmysle § 36 Tr. zák. a správne zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák.,

že bol už za trestný čin odsúdený. Pri prevahe priťažujúcich okolností okresný súd správne s použitím
ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák. zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenej
v § 207 ods. 3 Tr. zák. vo výmere 1 rok o 1/3 na 2 roky a 4 mesiace (výpočet: rozdiel medzi hornou
a dolnou hranicou trestnej sadzby upravenej v ustanovení § 207 ods. 3 Tr. zák.; 5 rokov - 1 rok = 4
roky; 1/3 zo 4 rokov = 16 mesiacov; 12 mesiacov + 16 mesiacov = 28 mesiacov; 2 roky a 4 mesiace)

a trest ukladal v rozmedzí zákonnom upravenej dolnej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody
vo výmere 2 roky a 4 mesiace a hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 5
rokov. Krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť
nepodmienečným trestom odňatia slobody, nakoľko obžalovaný sa predmetnej trestnej činnosti dopustil
vskúšobnejdobepodmienečnéhoprepusteniazvýkonutrestuodňatiaslobodyvtrestnejveciOkresného

súdu Prievidza sp.zn.1T/31/2011 a tiež v trestnej veci Okresného súdu Prievidza sp.zn.1T/275/2012.
Uloženiu trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom obžalovanému V. M. v uvedenej trestnej
veci bráni ustanovenie § 49 ods. 2 Tr. zák., v zmysle ktorého podmienečné odloženie výkonu trestu
odňatia slobody podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. sa nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný
čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného

prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Nad rámec úvah okresného súdu odvolací súd dodáva, že
obžalovaný V. M. bol doteraz päťkrát súdne trestaný od roku 2009 (v dvoch prípadoch sa na neho hľadí
ako keby nebol súdne trestaný), predmetnú trestnú činnosť spáchal vo forme úmyselného zavinenia, a
je zrejmé, že ani predchádzajúce nepodmienečné tresty odňatia neviedli k náprave obžalovaného V. M..Preto vzhľadom na osobu obžalovaného a vzhľadom na okolnosti prípadu odvolací súd dospel rovnako
ako okresný súd k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a najmä na nápravu obžalovaného
je výkon trestu odňatia slobody u neho nevyhnutný. Trest uložený okresným súdom zodpovedá všetkým

zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Tr. zák. a
zohľadňuje všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaného trestného činu,
zistené poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ako aj pomery obžalovaného a možnosti jeho nápravy z
hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený trest odňatia slobody v
takto stanovenej výmere je dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaného spoločnosťou.

Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že rovnako vecne správny a v súlade s ustanovením § 48 ods. 2
písm. b/ Tr. zák. je aj výrok napadnutého rozsudku o zaradení obžalovaného V. M. na výkon uloženého
trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, nakoľko v posledných
desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol
uložený za úmyselný trestný čin.

Pokiaľ obžalovaný namietol, že okresný súd neprihliadol na jeho strane na poľahčujúcu okolnosť
vyplývajúcu z ustanovenia § 36 písm. l/ Tr. zák., že sa k trestnej činnosti priznal a túto trestnú
činnosť úprimne oľutoval, odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že na priznanie
uvedenej poľahčujúcej okolnosti nepostačuje len skutočnosť, že sa obžalovaný prizná k trestnej činnosti

(obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), ale
zároveň je potrebné, aby túto svoju činnosť i úprimne oľutoval. Zo súdneho spisu však nevyplýva, že
by obžalovaný počas trestného konania prejavil úprimnú ľútosť nad svojou trestnou činnosťou, pričom
na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že na verejnom zasadnutí krajského súdu obžalovaný v
konečnom návrhu uviedol, že je mu skutočne veľmi ľúto, že sa dostal až pred odvolací súd s tým,

že dlhšiu dobu mal finančné problémy. Obžalovaný ďalej uviedol, že žije so svojou matkou, ktorá má
zdravotné problémy a musí sa o ňu starať. Odvolací súd takýto prejav vnútornej vôle obžalovaného
nepovažuje za akt úprimnej ľútosti obžalovaného, pričom ho vyhodnotil ako účelový v snahe dosiahnuť
zníženie uloženého trestu odňatia slobody.

Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu uloženého trestu odňatia slobody, preto
odvolanie obžalovaného nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ho.

Krajský súd vzhľadom na už uvedené nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku vo výrokoch
o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu v prospech obžalovaného tak, ako sa domáhal vo

svojom odvolaní, preto podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného V. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.