Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2015

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 16C/165/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218316
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Chmelanová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2015:3812218316.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Ľubicou Chmelanovou v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich
Paľko,s.r.o.,sosídlomBratislava,Grősslingova4,IČO:36864421,protiodporcovi:Slovenskárepublika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 23.1.2015 z a m i e t a .

Súd návrh z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným dňa 27. 9. 2012 domáhal, aby súd a) medzitýmnym rozsudkom v
zmysle § 152 ods. 2 veta druhá in fine O.s.p. rozhodol o základe veci tak, že odporca je zodpovedný za
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenie na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom
pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
308000230 dlžníkom (povinným): M. G., nar. XX.X.XXXX, vo veci EX 1940/2011 postupom, v ktorom

by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. a b) rozsudkom rozhodol
tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 4.365,37 eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 873,07 eur. Súčasne žiadal priznať trovy súdneho konania.

Návrh (navrhovateľom označený ISTINA RS) navrhovateľ odôvodnil tým, že navrhovateľ ako oprávnený
subjekt (veriteľ zo zmluvy o úver č. XXXXXXXXX) navrhol písomným podaním postupom podľa § 38 a
nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučného poriadku) súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju

pohľadávku, ktorá mu vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
dlžníkom M. G., nar. XX.X.XXXX. Súdny exekútor predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Prievidza a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal na ďalšie
konanie.

Vzhľadom na zmeny právnej úpravy procesného postupu exekučného súdu navrhovateľ poukázal na

znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1. 6. 2011, od 1. 6. 2010 do 31. 5. 2011 a od 1.
2. 2002 do 31. 5. 2010 v tom zmysle, že v exekučnom konaní sa v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku platného od 1. 6. 2011 a od 1. 6. 2010 do 31. 5. 2011 robil rozdiel medzi exekučnými titulmi.
Povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam
a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Upozornil, že
navrhovateľ disponuje exekučnými titulmi, ktorými sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, pričom tu nejde o rozhodnutie rozhodcovskej
komisie, ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je iný právny inštitút
ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa
iného ustanovenia O.s.p. a neskôr Exekučného poriadku - § 274 písmeno h) O.s.p. a § 41 ods. 2
písmeno i) Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny

výkon pripúšťa zákon. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu.

Vexekučnomkonanívedenomzaplatnosti§44ods.2Exekučnéhoporiadkuod1.2.2002do31.5.2010

sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie
rozhodcovského súdu alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica.

Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie až dňa 19.3.2012 (konanie začalo dňa 31.1.2011) a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, pričom k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí

zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 413 dní).

Nesprávny úradný postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody

a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným

a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej predmetnej zmluvy o úver. Na
jednej strane existuje exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ale z pohľadu exekučného súdu
materiálne nevykonateľný, a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske
súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože
existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Podľa

navrhovateľajerozsudokrozhodcovskéhosúdurovnocennýmexekučnýmtitulomsrozsudkomvydaným
všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.

Navrhovateľ postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, s § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Podľa neho v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože
počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu

právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody vo výške 4.365,37 eur predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní

vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úver.

Navrhovateľ si ďalej uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdnyproces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej

činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
navrhovateľa.

Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Poukázal na to, že navrhovateľ mohol

vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.
Na podporu svojho návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol ako ďalšie dôvody: a. neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,

resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou
nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u navrhovateľa, resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, b. vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a

jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik
už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na jeho strane, ale aj na strane jeho majiteľov, c. nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní jeho ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 20% z uplatňovanej
istiny s príslušenstvom, t.j. sumu 873,07 eur.

Navrhovateľ uzavrel, že podaným návrhom sa domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,

ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza.

Uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal
odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ale odporca do podania návrhu na
žiadosť pozitívne nereagoval.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu zo dňa 26.8.2013 v rámci procesných námietok
poukázal na to, že v návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. navrhovateľ nedokázal ani len uviesť
spisovú značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné
údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktorý má význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy

sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej
ujmy. Celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám.

Tvrdenie navrhovateľa, že nemá vedomosť o spisovej značke ním uvedeného exekučného konania, sa

nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia. Neoznačenie spisovej značky exekučného
konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho
ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Podľa názoru odporcu nie je jasný ani titul

nároku na náhradu škody. Navrhovateľ uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň
namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov konania. Nie je teda zrejmé, či si navrhovateľ
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Vo vzťahu k tvrdeným prieťahom v konaní odporca poukázal na to, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré
podnikol na odstránenie neželaného stavu, neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.z., či využil účinnéprávne prostriedky nápravy na urýchlenie konania. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného
súdu SR III.ÚS 69/2011 - 25 zo dňa 3.5.2011, podľa ktorého sťažovateľ má predovšetkým postupovať
podľa zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je

možné pripísať iba jemu. Poukázal i na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

K podmienke uplatnenia nároku na súde uviedol, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti
navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 4. 2012. Vzhľadom na

skutočnosť, že už dňa 27. 9. 2012 boli okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé,
že navrhovateľ ju nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, v rozpore s § 15 ods. 1 a § 16
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení
neskorších predpisov. Preto odporca má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Poukázal
i na to, že navrhovateľ napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol

ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ ústavné sťažnosti, ani
nedoplnil doklady preukazujúce vznik nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ teda neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie ním podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Z týchto dôvodov odporca

nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.

K podmienkam úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody uviedol, že všeobecné podmienky, pri
splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci,
ustanovuje zákon č. 514/2003 Z. z. sú: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,

2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky 3
podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu rozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia po 15-dňovej lehote
odporca uviedol, že s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule,
čo znamená, že akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v
podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietanom exekučnom konaní začatom po 1.6.2011 nemá

žiadnu oporu v zákone. Pred 1.6.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel „vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V dôvodovej správe k novelizovanému
ustanoveniu § 41 od. 2 písm. d) Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom
aj Národná rad Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie

vložilislová„rozhodnutírozhodcovskýchsúdov“,predstavovalalenexplicitnejšieujasnenieliteryzákona,
aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa
týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie

vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že sa tieto týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

K nesprávnemu úradnému postupu zamietnutím návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol, že
posúdenie veci a vyjadrenie názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno

odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup,
ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného
rozhodnutia. Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie
rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15- dňová lehota sa týka prípadu,
keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného

titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota
neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý
proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu. Vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosťrozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy (uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenie
NS SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenie NS SR z 26.9.2011 sp.zn. 3 MCdo 11/2010,
uznesenie NS SR z 29.3.2011 sp. zn. 5 Cdo 291/2010).

Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom s poukazom

na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a to pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu
15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred
dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

K materiálnej škode, k jej vyčísleniu odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a
jej výšku.

K nemajetkovej ujme odporca uviedol, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery sú irelevantné, pretože nároky uplatňuje právnická osoba. Odškodnenie právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické

osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká
ujma priamo. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je
podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Poukázal na to, že navrhovateľ
a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, k
čomu ako dôkaz pripojil list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/

RM/kb D(2010) / 1360, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca zastáva názor, že
navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa

s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Odporca považuje konanie
navrhovateľa za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči
štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite navrhovateľa.

K príčinnej súvislosti odporca uviedol, že v zmysle § 5 ods.1 a § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. je
pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného
postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť
medzi týmito zložkami. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a
bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom

súdu.

Záverom odporca zhrnul, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia a to po
zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh žiadal v
celom rozsahu zamietnuť a navrhovateľovi nepriznať náhradu trov konania.

Uznesením č. k. 6NcC/436/2012 - 14 zo dňa 2.11.2012 Krajský súd v Trenčíne rozhodol, že

sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Jarmila Schromová (sudca, ktorému bola vec pridelená
na rozhodnutie) je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp.zn.
16C/165/2012. Sudcovia Okresného súdu Prievidza, okrem iného i JUDr. Ľubica Chmelanová, nie sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 16C/165/2012.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 29.10.2013, v prípade ktorého splnomocnený zástupca
navrhovateľa podal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to, že navrhovateľovi nebolo doručené rozhodnutie
Krajskéhosúduovylúčeníresp.nevylúčenísudcovOkresnéhosúduPrievidza. Pojednávanienariadenéna deň 29.10.2013 súd odročil za účelom doručenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zástupcovi
navrhovateľa.

Súd vo veci nariadil ďalšie pojednávanie na deň 9.1.2014, v prípade ktorého splnomocnený zástupca
navrhovateľa podal opäť návrh na zrušenie nariadeného pojednávania až do konečného ústavne
konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného a súčasne navrhol, aby súd
konanie v tejto veci prerušil a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného

sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo
veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Pojednávanie nariadené na deň 9.1.2014
súd odročil za účelom predloženia spisu Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o dovolaní podaného
navrhovateľom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením č.k.6 Cdo 32/2014-94 zo dňa 29.5.2014 dovolacie

konanie o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 2.11.2012 sp.zn. X NcC
436/2012 zastavil.

Uznesením č. k. 16C/165/2012 - 96 zo dňa 27.6.2014 tunajší súd návrh navrhovateľa na prerušenie
konania zamietol. Voči tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Krajský súd v Trenčíne

uznesením č.k.19Co/828/2014-113 zo dňa 27.11.2014 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil.

Následne súd nariadil pojednávanie na deň 27.1.2015, v prípade ktorého navrhovateľ opäť podal návrh
na zrušenie nariadeného pojednávania až do konečného ústavne konformného rozhodnutia o otázke

nestrannosti a otázke zákonného a navrhol, aby súd konanie v tejto veci prerušil a to do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Toto
procesné podanie navrhovateľa bolo doručené súdu 23.1.2015. Navrhovateľ elektronickým podaním

zo dňa 23.1.2015 podal tiež návrh, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. s
odôvodnením, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp.zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu
škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrh dopustiť Okresný súd
Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi

schválenými z dôvodu transpozície smerníc EÚ zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom
trhu. Podľa navrhovateľa zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom
na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010, ktorého účastníkmi sú zhodne žalobca i žalovaná
v tomto konaní, má pre ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik
nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu

pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu. V danom konaní vystupujú na strane žalovaných v 1. rade Slovenská republika
zastúpená MS SR a v 2. rade POHOTOVOSŤ, s.r.o., za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na
ochranu spotrebiteľa - HOOS. Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením zo dňa 7.10.2013 v
súlade s § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská republika, zastúpená
MS SR. Súd mailom splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa na jeho elektronickú adresu dňa
26.1.2015 oznámil, že súd pojednávanie nariadené na deň 27.1.2015 neruší, neodročuje, že vo veci
bude pojednávať a že jeho žiadosť na zrušenie pojednávania neakceptuje.

Navrhovateľ i jeho splnomocnený zástupca mali doručenie na nariadené pojednávanie na deň 27.1.2015
vykázané, na pojednávanie sa napriek oznámeniu súdu nedostavili, svoju neúčasť neospravedlnili
a nepožiadali o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Na pojednávanie sa nedostavil ani
odporca napriek vykázanému doručeniu. Odporca svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil,
nepožiadal o odročenie pojednávania. Súd konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a zástupcu

navrhovateľa.

Súdvovecivykonaldokazovanieoboznámením saslistom navrhovateľazodňa11.12.2012,10.6.2013,
21.2.2014, písomným vyjadrením odporcu zo dňa 21.10.2013, listom Európskej komisie Generálnehoriaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D(2010) /1360, zoznamom fyzických osôb s údajom
o výške majetkovej, nemajetkovej škody a škody celkom v súvislosti s predbežným prerokovaním
nároku navrhovateľa MS SR, úradným záznamom zo dňa 24.10.2013, znaleckým posudkom č. 1/2014

Ekonomickej univerzity v Bratislave, obsahom spisu sp.zn. 9Er/482/2011 tunajšieho súdu, na základe
čoho zistil tento skutkový stav:

Z listu navrhovateľa zo dňa 11.12.2012 vyplýva, že príloha „Potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody“ označená na strane 7 návrhu je založená v konaní vedenom

na tunajšom súde účastníkov POHOTOVOSŤ, s.r.o. c/a Slovenská republika, zastúpená MS SR,
pričom predmetom je náhrada škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným postupom
odporcu, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 1010034 dlžníkom:
Albert Vacek, nar. 28.12.1980, č. EX 7446/2011.

V liste navrhovateľa zo dňa 10.6.2013 k výzve súdu na predloženie podania (návrhu na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody s vykázaním dátumu podania) navrhovateľ uviedol, že
navrhovateľ nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
podaným odporcovi, navrhovateľ podal originál návrhu odporcovi, pričom odporca potvrdil prijatie tohto
návrhu, a že tunajšiemu súdu bola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody do konaní o návrhoch súvisiacimi s vecami EX 41/2007, EX

7446/2011, EX 11017/2008 a EX 7446/2011.

Z listu navrhovateľa zo dňa 21.2.2014 (Spr 273/14) v súvislosti s doloženým znaleckým posudkom
č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave vyplýva, že znalecký posudok preukazuje minimálnu
výšku spôsobenej škody, a to v prípade majetkovej škody v každom konkrétnom individuálnom prípade

neskorého rozhodovania súdu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo výške 30,76 eur a
v prípade majetkovej škody v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania o
zmene súdneho exekútora vo výške 31,68 eur.

Z úradného záznamu súdu zo dňa 24.10.2013 vyplýva, že v súvislosti s označeným dôkazom

navrhovateľom v jeho návrhu, že potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody je založené v súdnom spise vedenom pred tunajším súdom vo veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovaného Slovenská republika, zast. MS SR o náhradu škody a nemajetkovú
ujmu zapríčinenú nesprávnym úradným postupom pri výkone exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 1010034 dlžníkom:XX., nar. XXXXX/

XXXX,0, č. EX 7446/2011, bolo z obsahu spisu sp. zn. 15C/192/2012 tunajšieho súdu (vec súvisí s
vecou č. EX 7446/2011, 16Er/2355/2011), zistené, že ani v spise 16Er/2355/2011 a ani v spise sp. zn.
15C/192/2012 sa takéto potvrdenie nenachádza. V súvislosti s tvrdením navrhovateľa, že tunajšiemu
súdu bola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody do konaní o týchto žalobách: 1. ZE-5397-293, MXXC/XXX/XXXX,nar. XXEr/XX/XXXX

EX41/2007, 2. 5817-NZP, M. I., nar. XX. XX. XXXX, EX 7446/2011, 3. NP - 5570- 253, XX/XXXX
nar. 1XXC/XXX/XXXX,, EX 11017/2008, 4. 8305- ISTINA RS, XX/XXXX,, nar. XXEr/XXXX/XXXX, EX
7446/2011 bolo zistené, že s 1. súvisia spisy sp. zn. 10C/222/2012, 15Er/99/2007 tunajšieho súdu, že s
2. a 4. súvisia spisy sp. zn. 15C/192/2012, 16Er/2355/2011, 10C/193/2012, 16Er/2355/2011 tunajšieho
súdu a s 3. súvisia spisy sp. zn. 5C/158/2012 a 9Er/22/2009 tunajšieho súdu. Ani v jednom z týchto

spisov sa horeuvedená príloha nenachádza.

Z písomného vyjadrenia odporcu zo dňa 21.10.2013 z veci sp. zn. 8C 140/2012 vyplýva, že Ministerstvu
spravodlivosti SR bolo v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 doručených viac ako 43.000 žiadostí
navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. MS SR neviedlo osobitný spis

pre každú podanú žiadosť. Navrhovateľ neposkytol v rámci predbežného prerokovania požadovanú
súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol proces predbežného prerokovania fakticky
zmarený. Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré MS SR adresovalo navrhovateľovi
po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola MS
SR doručená všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil

žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom
doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel
o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ právzánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik
nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to, že navrhovateľ nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu z a škodu, resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len

posudzovať, žiaden z nárokov uplatnených žiadosťami o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody uspokojený nebol.

Vzoznamefyzickýchosôbsúdajomooznačenomsúde(OSPrievidza),výškemajetkovej,nemajetkovej
škody a škody celkom v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku navrhovateľa MS SR je pod por.

č. 848 uvedený Baláž Alexander.

Z obsahu spisu sp. zn. 9Er/482/2011 (EX 1940/2011) tunajšieho súdu súd zistil, že v tejto veci boli
účastníkmi konania oprávnený - navrhovateľ a povinný W. G., nar. XX.X.XXXX. Dňa 24.2.2011 podal
súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
doloženého exekučného titulu - Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a návrhu oprávneného -

osoba totožná s navrhovateľom pre vymoženie 1.257,57 eur istiny s príslušenstvom. So žiadosťou o
udelenie poverenia súdny exekútor doložil zápisnicu spísanú pred súdnym exekútorom s návrhom na
vykonanie exekúcie, zmenku zo dňa 26.1.2010, Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu sp.zn. SR 12053/10 zo dňa 14.12.2010, výpis z OR týkajúci sa oprávneného.
Uznesením č.k. 9Er/482/2011-10 zo dňa 28.3.2011 tunajší súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v celosti zamietol s odôvodnením, že predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom a absenciu právomoci rozhodcu vo danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2011 v
spojitosti s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoE/325/2011-21 zo dňa

21.9.2011. Uznesením č.k. 9Er/482/2011-36 zo dňa 20.8.2012 bolo exekučné konanie zastavené.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.9.2012. V exekučnom spise sa nenachádza sťažnosť na
prieťahy v konaní. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že oprávnený nepodal sťažnosť na zbytočné
prieťahy v konaní.

V súvislosti s navrhovateľom avizovaným zadaním objednávky na spracovanie znaleckého posudku,
ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody, navrhovateľ doložil tunajšiemu súdu Znalecký posudok č. 1/2014
vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave ako znaleckým ústavom. Zo znaleckého posudku
vyplýva, že jeho zadávateľom bol navrhovateľ, ZP bol vypracovaný dňa 17.1.2014 vo veci stanovenia
majetkovej škody navrhovateľa za účelom súdneho konania. Úlohou znalca bolo určiť výšku majetkovej

škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných
súdov SR v exekučných konaniach a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a
nečinnosťou,čizbytočnýmiprieťahmivexekučnomkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene exekútora. Znaleckým
ústavom bola majetková ujma u žalôb označených NZP a NP (podľa navrhovateľa pre prípad neskorého

rozhodovania súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie) ustálená na 30,76 eur a u žalôb
označených ZE (podľa navrhovateľa pre prípad neskorého rozhodovania súdu o zmene exekútora) na
31,68 eur.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Navrhovateľ elektronickým podaním zo dňa 23.1.2015 podal návrh, aby súd konanie prerušil a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.

Návrh odôvodnil tým, že už v podanom návrhu na začatie konania označil skutočnosti, pre ktoré
má byť vylúčený sudca poverený systémom súdneho manažmentu prejednaním a rozhodnutím veci.
Tieto skutočnosti sú takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu
z prejednávania a rozhodovania vo veci. Navrhovateľovi bolo doručené uznesenie krajského súdu otom, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú z veci vylúčení, ale s týmto rozhodnutím navrhovateľ
zásadne nesúhlasí, tvrdí, že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov tunajšieho súdu.
Z dôvodu dosiahnutia ochrany vymenovaných práv podal navrhovateľ sťažnosť na Ústavný súd SR.

Navrhovateľ trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná a je závažne
podporená tiež tým, že pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z
právneho záujmu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich
právach, že vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania
na konaní a že do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti.

Toto podanie navrhovateľa (návrh na prerušenie konania) je obsahovo totožné s jeho podaním
zo dňa 20.12.2013, o ktorom návrhu na prerušenie konania tunajší súd rozhodol uznesením
č.k.16C/165/2012-96 zo dňa 27.6.2014 tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Toto
odvolaním (podané navrhovateľom) napadnuté uznesenie odvolací súd potvrdil.

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 23.1.2015 zamietol s odôvodnením, že povinnosť
súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy,
ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie
podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť

len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci
samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V tejto veci bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o
nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie
sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol

vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože
rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti a
tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok
so začatým súdnym konaním, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho

súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva
len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 odst.
3 O.s.p./, pričom o túto situáciu v tomto prípade nejde.

Navrhovateľ elektronickým podaním zo dňa 23.1.2015 podal tiež návrh, aby súd konanie prerušil

podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. s odôvodnením, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod
sp.zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa
žalobného návrh dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc EÚ zameranými

na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. V danom konaní vystupujú na strane žalovaných v 1.
rade Slovenská republika zastúpená MS SR a v 2. rade POHOTOVOSŤ, s.r.o., za účasti vedľajšieho
účastníka: Združenie na ochranu spotrebiteľa - HOOS. Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením
zo dňa 7.10.2013 v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská

republika, zastúpená MS SR takto: 1/ Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie
komunitárneho práva pred tým, ako účastník konania využije všetky práve prostriedky prislúchajúce
mu podľa právneho poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia, vzhľadom na skutkový
stav veci môže v tomto prípade vzniknúť zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením
konania o výkon rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného

obohatenia? 2/ V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva
konanie orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej
absolútnu nečinnosť žalobkyne a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy
umožnených právom členského štátu? 3/ Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné poručenie
komunitárneho práva, je žalobkyňou uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský

štát, možno škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným
obohatením? 4/ Má vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny prostriedok nápravy prednosť pred
náhradou škody? Podľa navrhovateľa zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní
prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010, ktorého účastníkmi sú zhodne žalobcai žalovaná v tomto konaní, má pre ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre
vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného
súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný

rozsudok rozhodcovského súdu. Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 23.1.2015
odôvodnený vyššie zamietol s odôvodnením, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods.
1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá
je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V konaní pred Okresným súdom
Prešov je navrhovateľ v tomto konaní (POHOTOVOSŤ, s.r.o.) v opačnom postavení, a to v postavení
žalovaného a žalobcom je zrejme povinný z príslušného exekučného konania. V exekučnej veci pred
Okresným súdom Prešov podľa návrhu na prerušenie konania sa viedlo proti žalobkyni (ako povinnej)
exekučné konanie, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. V danom

prípade bol teda postup Okresného súdu Prešov v príslušnej exekučnej veci iný ako v posudzovanej
exekučnej veci pred tunajším súdom. Tunajší súd totiž žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
navykonanieexekúciezamietolavkonečnomdôsledkuexekučnékonaniezastavil. Akýkoľvekvýsledok
zodpovedania prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom EÚ v danom konaní pred Okresným súdom
Prešov podľa názoru súdu nemá žiaden význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Podľa § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Podľa § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

Po zhodnotení výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Navrhovateľ sa v tejto veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza v predmetnej exekučnej veci a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby. V návrhu
uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , za odporcu vo veci označil Slovenskú

republiku (štát).

Právnym predpisom, ktorý upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci je zákon č. 514/2003 Z.z. Pojem verejná moc zahŕňa v sebe výkon moci
orgánmi zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom

verejnej moci (a teda i súdu) je daná aj pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Vo veci náhrady škody vzniknutej v občianskom súdnom konaní koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky. Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení do
31.12.2012 (platného v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu) za nesprávny úradný postup
považovalo aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú a) nesprávny úradný
postup, b), vznik škody a c) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť štátu za škodu podľa tohto
zákona je objektívnou zodpovednosťou. Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. sa za nesprávny
úradný postup považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je
iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe

skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti
podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo
priamo a nesprostredkovane spôsobené iba týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku
navrhovateľa rozhodujúcim, tzn., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa

nezmenšil.

Ku vzneseným procesným námietkam odporcu k predmetnému návrhu na začatie konania, súd
konštatuje, že návrh navrhovateľa má v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. všetky náležitosti návrhu na
začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k

nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nie je podľa názoru súdu takou vadou
návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď súd plne prisvedčuje argumentácii odporcu, že
navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená
škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní bol účastníkom konania.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej okrem iného aj
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v tejto veci, bez
doloženia príslušného dôkazu tvrdil, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorúodporca pozitívne nereagoval. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis,
ktorý sa týka ním podanej žiadosti o prerokovanie nároku, súd tento dôkaz nevykonal, keďže odporca
vo svojom vyjadrení zo dňa 26.8.2013 nepoprel, že navrhovateľ mu takúto žiadosť podal. Navyše súd

poukazuje na obsah vyjadrenia odporcu zo dňa 21.10.2013 uvedený vyššie. Tvrdenie navrhovateľa o
tom, že predložil prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa exekučných konaní EX/41/2007, EX/7446/2011,
EX/11017/2008, EX/7446/2011, nie je pravdivé, pretože súd tak ako to vyplýva z úradného záznamu
súdu zo dňa 24.10.2013 úradnou činnosťou zistil, že takého potvrdenia sa v príslušných spisoch

nenachádzajú.

Za stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v súvislosti s predmetným
exekučným konaním podal a odporca potvrdil, že navrhovateľ takúto žiadosť na MS SR doručil (spolu s
doložením zoznamu fyzických osôb v súvislosti so žiadosťami navrhovateľa o predbežné prerokovanie
nároku , v ktorom je uvedený i povinný B.G.), súd uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku

navrhovateľom bola podaná v deň 23.4.2012 až 25.9.2012, že nárok bol uplatnený na základe tejto
žiadosti. S ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, súd považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za
splnenú. Súd nevidel v podaní predmetného návrhu pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku
v konaní o nároku navrhovateľa, pretože uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v

nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej
úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákona platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto
prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto
úpravy nespájal s nedostatkami žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej
súčinnosti žiadateľa dôsledok zániku nároku na náhradu škody.

K tvrdeniam navrhovateľa ku zbytočným prieťahom v konaní exekučného súdu súd uvádza, že
navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s Čl. 127 ods. 1 Ústavy
SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä
z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým
i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na

podkladesťažnostinaprieťahyvkonaní.Opačnývýkladbyznamenal,žebyexistovaloniekoľkoorgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajské súdy, Najvyšší súd SR. V prípade,
ak by sa zbytočných prieťahov dopustil, napr. NS SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť na okresný
súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho

stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len
potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.

Navrhovateľ sa tiež mohol domáhať nápravy podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho
práva v exekučnom konaní podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch.

V kontexte horeuvedeného nebolo preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním
sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a podobne alebo podaní sťažnosti predsedovi

súdu, a to v súvislosti s predmetnou exekučnou vecou. Navrhovateľ tiež nepreukázal, že by tu
existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP
alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd z úradnej činnosti zisťoval, či navrhovateľ podal vpredmetnej exekučnej veci sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní a zistil, že takáto sťažnosť
podaná nebola. Súd potom uzatvára, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v
existencii prieťahov v konaní.

V predmetnej exekučnej veci exekučný súd postupoval podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) (ďalej len „Exekučný poriadok „).

Navrhovateľ v tejto veci namietal, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej doby a ďalej, že exekučný súd vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok,
keď vykonal procedúru preskúmania exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci
ako exekučnému súdu neprináleží. Takýto (podľa navrhovateľa nesprávny úradný postup) bol príčinou
konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane

a viedol k zbytočným prieťahom v konaní.

Zamietnutie návrhu v tejto veci súd ďalej odôvodňuje takto:
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2011 (v znení novely Exekučného
poriadkuzákonomč.144/2010Z.z.),súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2011 (v znení novely
Exekučného poriadku zákonom č. 144/2010 Z.z.), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená

osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

V predmetnej exekučnej veci bola súdnym exekútorom podaná žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanieexekúcienatunajšísúddňa24.2.2011(vnávrhunavrhovateľuvádzanesprávne,žeexekučné
konanie začalo dňa 31.1.2011). Tunajší súd uznesením zo dňa 28.3.2011 rozhodol o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (v návrhu navrhovateľ uvádza
nesprávne, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo dňa 19.3.2012). Súd teda rozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia s odstupom mesiaca po podaní žiadosti (v návrhu

navrhovateľ nesprávne uvádza, že omeškanie s rozhodnutím súdu je viac ako 413 dní). Navrhovateľom
v návrhu tvrdené skutočnosti týkajúce sa dátumu podania žiadosti, dátumu rozhodnutia súdu a počtu
dní omeškania sú nepravdivé, v rozpore so skutočnosťou.

Faktom, je, že v predmetnej exekučnej veci exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po preskúmaní exekučného titulu, ktorým bol Rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu. Dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia exekučným súdom
sú uvedené vyššie. Skutočnosťou je tiež, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia rozhodol po uplynutí 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti. Aj keď žiadosť súdneho
exekútora na udelenie poverenia bola exekučným súdom zamietnutá, súd vzhľadom na to, že

navrhovateľ za nesprávny úradný postup považuje nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
uvádza nasledovné:

V predmetnej exekučnej veci bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
24.2.2011, t.j. do 31.5.2011. Súd rozhodoval o tejto žiadosti rovnako pred 31.5.2011, t.j. za účinnosti

Exekučného poriadku v znení platnom od 1.6.2010 do 31.5.2011.

Ajkeďexekučnýsúdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, podľa názoru súdu samotné nedodržanie zákonom stanovenejlehoty neznamená automaticky nesprávny úradný postup. Skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských
rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s prihliadnutím na to, že tieto sa týkajú právnych
vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v

znení platnom do od 1.6.2010 do 31.5.2011 nemožno jednoznačne a nepochybne vyvodiť, že lehota
15 dní sa vzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Podľa
názoru súdu 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe
exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že
by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. O zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil
sa žiadneho nesprávneho úradného postupu, ktorým by mohla byť navrhovateľovi ako oprávnenému
spôsobená škoda. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
platnom do 31.5.2011, preto nie je možné považovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o tejto
žiadosti za nesprávny.

Súd ďalej v súvislosti s horeuvedeným poukazuje na novelu Exekučného poriadku vykonanú Zákonom
č. 144/2010 Z.z., ktorý s účinnosťou od 1.6.2010 vypustil zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia
súdnemuexekútorovivprípadeexekučnýchtitulov podľa§41ods.2písm.c)ad)Exekučnéhoporiadku.
Z dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že

lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, pokiaľ išlo
o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky, zvlášť, keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej
zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo
o novelu procesných ustanovení Exekučného poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v
ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu.

Následne novelou Exekučného poriadku, Zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku doplnený aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok.

Navrhovateľ za nesprávny úradný postup exekučného súdu považoval aj vykonanie úradného postupu
bez splnenia zákonných podmienok spočívajúci v tom, že exekučný súd nevydal poverenie na

vykonanie exekúcie, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Poukázal na to,
že, exekučný súd spôsobom odporujúcim zákon, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia
zákonných podmienok, keď bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom
ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych
noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie

vo veci, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Súd vytvoril stav reálnej
nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Na jednej strane existuje
právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý už nie je možné zrušiť a je z
pohľaduexekučnéhosúdumateriálnenevykonateľnýanadruhejstraneniejemožnéiniciovaťobčianske

súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou
rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci rozhodnutej.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2011 upravovalo povinnosť
súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota
neplatila, ak boli exekučným titulom vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi
schválené a s účinnosťou od 1.6.2011 rozhodcovské rozsudky. Už samotné znenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho,
ale aj z vecného hľadiska. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd síce nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu
(okrem spotrebiteľských vzťahov), ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal
právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za
exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov
verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť

rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória
a súdna prax takého rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a
nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkomprávomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom
rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť tejto zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní v
spojenís§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyžadujenaplneniepríkazuvyplývajúcehozprincípuochrany

práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených
spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu
a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.

V súvislosti s týmto súd poukazuje na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak

zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Súd opakuje vyššie uvedené, že v predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, t.j. rozhodnutie rozhodcovského súdu. V takomto prípade s poukazom na hore
uvedené podľa názoru súdu bol exekučný súd oprávnený ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu, preskúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, teda či rozsudky
rozhodcovského súdu boli vydané v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní, či zmluva o úvere,
ktorá bola podkladom pre rozhodnutie rozhodcovského súdu, neobsahovala neprijateľné podmienky a
či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s

ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Po
zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a pre možný rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 1
písm. c) Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní alebo z dôvodu, že rozhodcovskú doložku
považoval za neplatnú, ktorá nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu a rozhodcovský

rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nepovažoval za spôsobilý exekučný titul alebo z dôvodu, že rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol exekučným titulom, zaväzoval povinného na plnenie, ktoré bolo v rozpore so
zákonom - § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Navyše súd dodáva, že v predmetnej exekučnej

veci oprávnený (osoba totožná s navrhovateľom) podal proti rozhodnutiu exekučného súdu o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odvolanie, pričom rozhodnutie exekučného súdu
bolo potvrdené odvolacím súdom ako vecne správne.

Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty,
keďže súd vo veci riadne rozhodol. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez
návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky či priebeh rozhodcovského konania tak, ako to vyplýva i z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR 3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010 a rozhodnutí Ústavného súdu

SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002. Súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní
tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej judikatúry Najvyššieho súdu SR,
Ústavného súdu SR a stanovísk Súdneho dvora Európskej únie. Napríklad z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 vyplýva, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a

zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázkuvyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenianavykonanieexekúcie,akužpripostupepodľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavo
existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ďalej

napríklad rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci ASTURCOM TELECOMUNICACIONES
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08) Súdny dvor rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky
v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle,
že súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného
rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú

vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V
takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Navrhovateľ sa v tejto veci domáha náhrady majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom a
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20% z uplatňovanej istiny. Pre úspešné uplatnenie nároku na

náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku.
Navrhovateľ s poukazom na ním doložený znalecký posudok považoval za nepochybné, že majetková
škoda v každom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia dosahuje
hodnotu minimálne 30,76 eur.
Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku ním uplatňovanej škody ako

skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil
povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady,
ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej
lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd
nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by
povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v
takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné

vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase
pred rozhodnutím v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto
všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u

právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a
nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik
podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom
a ako situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia

nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú
osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 20% z istiny je nesprávna úvaha. Ústavný súd pri svojom
rozhodovaníoposkytnutífinančnéhozadosťučineniazazbytočnéprieťahyvychádzaajzvýznamusporu
pre navrhovateľa a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento
prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy keď predseda súd

nemal možnosť zjednať nápravu. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného
návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala
poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania,
v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej

činnosti navrhovateľa a povedomia, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené.
Navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európske
komisie. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné zmluvné podmienky, jeho
praktiky sa dotýkajú najmä občanov s nízkymi príjmami (viď vyššie uvedený list EK). S prihliadnutím
na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor

s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite. Súčasne v takejto situácii
platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byťpovažované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu.

Odporca v písomnom vyjadrení vo veci samej vzniesol námietku premlčania s odôvodnením, že lehota
na uplatnenie nároku navrhovateľa na náhradu škody uplynula po 3 rokoch od momentu uplynutia 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Navrhovateľ sa predbežného prerokovania nároku najskôr domáhal dňa 23.4.2009, kedy boli odporcovi
doručené prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo potvrdil

aj samotný odporca v písomnom vyjadrení vo veci samej. Nárok navrhovateľa na náhradu škody súd
nepovažoval za premlčaný s poukazom na cit. ust. § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého
právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie. V danom prípade sa navrhovateľ dozvedel o tom, že súd zamietol

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, najskôr doručením tohto rozhodnutia. Od
uvedeného dňa mu začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá v čase podania návrhu vo veci samej
na súd ešte neuplynula, preto jeho právo na náhradu škody nie je možné považovať za premlčané.
Uznesenie súdu o zamietnutí návrhu súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo doručené zást.
oprávneného dňa 1.4.2011.

Pokiaľ navrhovateľ žiadal, aby súd vyčkal s rozhodnutím vo veci na znalecký posudok, o vypracovanie
ktorého požiadal znalca z odboru Právne vzťahy k cudzine, odvetvie Európske právo, ktorý by mal
zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993
v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, na preukázanie skutočností,

že postup exekučného súdu je nesprávny (v rozpore so zákonom), súd jeho návrh na doplnenie
dokazovania neakceptoval z dôvodu, že znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných
tvrdení účastníkov konania a nemôže odpovedať na otázky právneho charakteru. V danom prípade
otázka existencie skutočností zakladajúcich nesprávny úradný postup exekučného súdu je právnou
otázkou, nie skutkovou, a preto tento návrh na doplnenie dokazovania nebolo možné považovať za

opodstatnený.

Záverom súd uvádza, že podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne. V tomto prípade podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
v predmetnej veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej

súvislosti medzi neprávnym úradným postupom a škodou. Pre nepreukázanie všetkých predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu u odporcu, t.j. nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne
nepreukázanie vzniku škody a chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody súd návrh navrhovateľa zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Neúspešnému navrhovateľovi nevzniklo
právo na náhradu trov konania. Úspešný odporca nevyčíslil trovy konania, zo spisu nevyplývajú žiadne
jeho iné trovy konania ani trovy právneho zastúpenia, súd preto rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní od
doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods.3 O.s.p./
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,

v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny
a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2

O.s.p.)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa osobitného predpisu.