Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 27, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/32/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512205840
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8512205840.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu
JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Jozefa Engela v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10C
905/2012-128 zo dňa 11.12.2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/905/2012-160 zo dňa
8.2.2016, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením č.k. 10C/905/2012-160
zo dňa 8.2.2016.

Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením návrh na
prerušenie konania ako aj žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 28.9.2012, pôvodne vedenou
na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod sp. zn. 2C 118/2012 žiadal zaviazať žalovanú na náhradu
majetkovej škody vo výške 125,- € a titulom nemajetkovej ujmy sumu 1.155,- €, prípadne, aby
medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Starej
Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu
v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere č. XXXXXX1 voči dlžníkovi S. S., J.. XX.XX.XXXX. Rovnakých nárokov sa s menšími
odchýlkami domáhal žalobca aj ďalšími žalobami v konaniach, ktoré boli spojené na spoločné konanie,
pôvodne vedené pred Okresným súdom Stará Ľubovňa sp. zn. 2C 119/2012 voči dlžníkovi H. Q.,
J. XX.XX.XXXX, sp. zn. 2C 120/2012, voči dlžníkovi M. Q., J.. XX.XX.XXXX, sp. zn. 2C 121/2012,
voči dlžníkovi Š. S., J.. XX.XX.XXXX, sp. zn. 2C 122/2012, voči dlžníkovi S. S., J.. XX.XX.XXXX, sp.
zn. 2C 123/2012, voči dlžníkovi Y. S., J.. XX.XX.XXXX, sp. zn. 2C 124/2012, voči dlžníkovi Š.
H., J. XX.XX.XXXX, sp. zn. 2C 125/2012, voči dlžníkovi Z. S., J.. XX.XX.XXXX, sp. zn. 2C 126/2012,
voči dlžníkovi D. H., J.. XX.XX.XXXX a sp. zn. 2C 127/2012, voči dlžníkovi Z. H., J..XX.XX.XXXX a
sp. zn. 2C128/2012, voči O. S. S., J.. XX.XX.XXXX. Žalobca v písomnom podaní, súdu doručenom
dňa 29.09.2014, požiadal súd o prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného
na tomto súde pod sp. zn. 7C 6/2010. Žiadal, aby súd toto konanie prerušil a to do zodpovedania
otázok Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach. Svoju žiadosť o prerušenie konania

odôvodnil tou skutočnosťou, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok má zásadný význam pre toto
konanie, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti
postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu,
ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd návrh žalobcu na prerušenie
tohto konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Prešov, pod sp. zn.
7C 6/2010 v celom rozsahu, ako nedôvodný zamietol. Z exekučného spisu 7Er 547/2009 vedeného
proti povinnému S. S., mal zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
25.9.2009, pričom súd exekučné konanie zastavil uznesením č. k 7Er547 2009-18 zo dňa 22.03.2011.
Z exekučného spisu 5Er 125/2009 vedeného proti povinnému H. Q.-K., mal zistené, že žiadosť o
udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená 25.05.2009, pričom súd exekučné konanie zastavil
uznesením č. k. 5Er 125/2009-22 zo dňa 15.02.2010. Z exekučného spisu 2Er 230/2009 vedeného
proti povinnej M. Q. mal zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
25.09.2009, pričom súd uznesením č. k. 2Er 230/2009-17 zo dňa 02.02.2010, v spojení v uznesením
KS zo dňa 20.04.2010, exekučné konanie zastavil. Z exekučného spisu 6Er 38/2009 vedeného
proti povinnému Š. S. mal zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
09.03.2009, pričom súd uznesením č. k. 6Er 38/2009-16 zo dňa 04.05.2009, exekučné konanie zastavil.
Z exekučného spisu 5Er 5/2009 vedeného proti povinnému S. S., mal zistené, že žiadosť o udelenie
poverenia bola exekučnému súdu doručená 12.01.2009 a bolo vydané poverenie pre súdneho exekútora
dňa 29.01.2009. Z exekučného spisu 5Er 340/2009 vedeného proti povinnej Y. S. mal zistené, že žiadosť
o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená 25.09.2009, pričom súd uznesením č. k. 5Er
340/2009-36 zo dňa 03.03.2010, v spojení v uznesením KS zo dňa 11.06.2010, exekučné konanie
zastavil. Z exekučného spisu 4Er 388/2010 vedeného proti povinnému Š. H. mal zistené, že žiadosť
o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená 07.10.2010, pričom súd uznesením č. k. 4Er
388/2010-11 zo dňa
23.11.2010 v spojení s uznesením KS zo dňa 17.03.2011 exekučné konanie zastavil. Z exekučného
spisu 7Er 92/2009 vedeného proti povinnému Z.J. S. mal zistené, že žiadosť o udelenie poverenia
bola exekučnému súdu doručená 20.07.2009 a bolo vydané poverenie pre súdneho exekútora dňa
25.012010. Z exekučného spisu 6Er 341/2009 vedeného proti povinnému D. H. mal zistené, že žiadosť
o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 23.11.2009 a konanie bolo uznesením č.
k. 6Er 341/2009-19 zo dňa 15.03.2010 zastavené. Z exekučného spisu 2Er 199/2009 vedeného proti
povinnému Z. H. mal zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
27.08.2009 a konanie bolo uznesením č. k. 2Er 199/2009-18 zo dňa 15.03.2010 v spojení s uznesením
KS zo dňa 30.087.2010 zastavené. Z exekučného spisu 2Er 220/2009 vedeného proti povinnému S. S.
mal zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 17.09.2009 a konanie
bolo uznesením č. k. 2Er 220/2009-15 zo dňa 08.02.2010 v časti zastavené a bolo dňa 25.03.2010
vydané poverenie na výkon exekúcie. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že v prejednávanej
veci, ako aj v spojených veciach si žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkových škôd a nemajetkovej
ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadostiach
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote vrátane skutočností, že
exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul, v danom prípade rozsudky rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim
zákonu. Uviedol, že bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
v znení pred 1.6.2011 a po tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských
komisiách a zmierov nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané
rozhodcovskými súdmi alebo vydané jedným rozhodcom súd uviedol, že v ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku uvedenú lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje
za mimoriadne krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský
rozsudok, ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Navyše v
predmetnom konaní a v spojených veciach nemal za preukázané nesprávny úradný postup, v danom
prípade existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nevydaním rozhodnutia v zákonom určenej lehote.
Uviedol, že nebolo možné konštatovať zbytočné prieťahy v konaniach exekučného súdu v zmysle
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, lebo súd nezamietal návrhy na vydanie poverenia, ale exekučné konania
zastavoval a v uvedených veciach exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť
exekučného súdu žalobcom v predmetných spojených žalobách nezodpovedá skutočnosti. V uvedených
veciach bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky, ktoré boli podkladom pre ich
vykonanie nezaväzujú povinných na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, prípadne právom nedovolené

alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom. V zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom od 1.1.2003 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone
verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov by len takéto podklady boli podľa názoru súdu relevantné pre priznanie
žalobcom uplatnených nárokov. Zároveň mal súd prvého stupňa za preukázané, že bol opodstatnený
a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadostí súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetných exekučných konaniach skúmal, či bola platne
uzatvorená rozhodcovská zmluva. Konštatoval, že postup exekučného súdu v predmetných exekučných
veciach nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského súdu a nesmeroval ani k zrušeniu
tohto rozhodnutia, ale iba realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vo vzťahu posúdenia, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je alebo nie je v rozpore
so zákonom. V prípade, ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by tak rozhodnutie majúce charakter tzv.
ničotného právneho aktu. Prvostupňový súd poukázal na to, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že
zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú
doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti, keďže toto oprávnenie nesporne vyplýva z ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V danom prípade bol plne opodstatnený a zákonný postup exekučného súdu,
ktorý pri podaných žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal,
či rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne. Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka v
danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom - žalobcom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a preto uvedené neplatné zmluvné dojednanie nemohlo založiť právomoc rozhodcovského
súdu vydať rozhodcovské rozsudky, ktoré boli podkladom vyššie uvedených exekučných konaní a preto
správne exekučný súd postupoval, ak tieto považoval za nevykonateľné. Nakoľko exekučný súd pri
postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistil, že exekučné tituly vo forme rozhodcovských
rozsudkov predložených žalobcom ako oprávneným boli vydané v rozpore so zákonom dospel k
správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia a konania
zastavil. Uvedeným postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského
súdu a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia a ani si neosvojoval postavenie odvolacieho
súdu. Exekučný súd iba skúmal, či predložené rozhodcovské rozsudky sú vykonateľným exekučným
titulom a či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednávať dané spory. Pri riešení tejto otázky
nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju rozhodcovský súd vyriešil a aj v rámci exekučného konania
bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný
titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne práve účinky (IVÚS78/2011,
uznesenie NS SR 6Cdo105/2011, 5Cdo375/2012, 6Cdo135/2012). Prekážka právoplatne rozhodnutej
veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku patrí k procesným podmienkam konania a
ich existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. O prekážku právoplatne rozhodnutej
veci ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu a tých istých osôb. Totožný predmet konania je daný vtedy,
ak ide o ten istý nárok vymedzený petitom vyplývajúci z rovnakých skutkových tvrdení, za akých už bol
pôvodne uplatnený. O totožnosť účastníkov konania ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide
o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi, prípadne v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Prekážku rozsúdenej
veci pre exekučné konanie však netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom
konaní a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku je
materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch
alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,
splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie (uznesenie NS SR z 5.12.2012 pod sp. zn.
6Cdo135/2012). Aj zo záverov rozhodnutia NS SR z 27.5.2013 pod sp. zn. 3Cdo 227/2012 a rozhodnutia
NS SR 6Cdo135/2012 z 5.12.2012 je možné vyvodiť jednoznačný záver, že rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania a preto nim nemôže byť založená prekážka tzv. duplicitnej exekúcie.

Ani ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne účinky a preto nemôže byť
prekážkou veci rozhodnutej. Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o
nesprávnom postupe exekučného súdu v predmetných exekučných veciach, ku ktorému malo dôjsť
neprípustným preskúmaním exekučného titulu vrátane porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, podľa tvrdenia žalobcu lehoty zákonom určenej, súd prvého stupňa žalobu ako
nedôvodnú zamietol. S poukazom na nepreukázanie tvrdeného nesprávneho úradného postupu ako
zákonného predpokladu zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcovi nevznikol
nárok na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy. Žalobca do ukončenia pojednávania vo veci samej
nepreukázal ani vznik škody, ktorej náhradu si v konaní uplatnil v sumách predstavujúcich náhradu
istiny s príslušenstvom nezaplatenej zo strany dlžníkov na základe uzatvorených úverových zmlúv proti
povinným S. S., H. Q., M. Q., Š.Y. S., S. S., Y. S., Š. H., Z. S., D. H., Z. H. M. S. S.. Rovnako, ako pri nároku
na náhradu škody, je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy. Podľa
názoru súdu, prípadná nevymožiteľnosť pohľadávky nebola dôsledkom nesprávneho úradného postupu
alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, ale nečinnosťou žalobcu, ktorý v pozícii veriteľa,
na strane ktorého neexistovala zákonná prekážka na ich uplatnenie v občianskom súdnom konaní,
si tieto v súdnom konaní neuplatnil. Žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody. Nepreukázal
ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, keď
nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody. Z dôvodu nepreukázania
základných zákonných podmienok pre priznanie nároku za náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom prvostupňový súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal, nakoľko žalobca
bol v spore neúspešný a žalovaná si trovy konania neuplatnila.

Proti rozsudku okresného súdu dal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd rozhodol o merite veci na
základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. Nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý
má za následok nesprávne súdne rozhodnutie. Takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd vôbec
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast
ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď.. Dohovor zaväzuje zmluvné
strany, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám čl. 6 ods.
1 zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Žalobca doložil v konaní ako dôkaz
Znalecký posudok č. X/XXXX, vypracovaný L. Ú. D. W. I. G.. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Poukazuje tiež na to, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania, bol
súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Žalobca
navrhuje zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením na neverejnom
zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené
dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je
viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3,4,5
a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín
verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na
internete (§ 156 ods.1,3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania,

pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1,3 O.s.p.). Krajský súd prejednal
vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia a zistil, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k tomu
dodáva:

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd skúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Exekučný súd z úradnej
moci podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku má právo skúmať žiadosť o udelenie poverenia, čo je
limitované 15-dňovou lehotou na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri bezchybnom návrhu.
Ak exekučný súd z
úradnej moci je oprávnený preskúmavať žiadosť o udelenie poverenia, tak lehota 15 dní vždy platí
len pre prípady vyhovenia návrhu a poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný
poriadok neuvádza žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia.
Pätnásťdňová lehota nie je stanovená v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie
exekúcie so zákonom. Potom nedodržanie 15-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia o nevyhovení
návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je porušením práva
oprávneného. Pre prípad neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie nie je zákonom - Exekučným
poriadkom stanovená lehota, aj keď sa žalobca domnieva, že aj v takomto prípade by mala platiť 15-
dňová lehota na vydanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia.

Lehota na zamietnutie žiadosti na udelenie poverenia z Exekučného poriadku nevyplýva. Nemohlo dôjsť
k porušeniu práva žalobcu na vydanie rozhodnutia - urobenie úkonu v zákonom stanovenej lehote. Nie
je možné konštatovať nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Ustanovenie §
9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. udeľuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom tomu, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Keď táto podmienka nároku na
náhradu škody nie je osvedčená žalobcom, keďže sa nedá konštatovať nesprávny úradný postup, potom
rozhodnutie okresného súdu je správne, pokiaľ súd žalobu zamietol.

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom len v prípadoch, keď sa takýto
nesprávny úradný postup preukáže. Ak neexistuje v Exekučnom poriadku lehota na vydanie rozhodnutia
o neudelení poverenia súdnemu exekútorovi, nemôže sa žalobca domáhať náhrady škody, ak nedošlo
k porušeniu právnej povinnosti súdom.

Odvolací súd poukazuje na to, že nie sú splnené ani podmienky na vyvodenie zodpovednosti za
nesprávny úradný postup zadefinovaný v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak nebolo konštatované
porušenie práva žalobcom v dôsledku prieťahu v súdnom konaní, o čom je oprávnený rozhodnúť
Ústavný súd, resp. na základe sťažnosti predseda okresného súdu. Neexistuje rozhodnutie Ústavného
súdu SR či konštatovanie prieťahov pred súdom prvého stupňa, potom neexistuje rozhodnutie týkajúce
sa preukázania prieťahu v súdnom konaní exekučným súdom. Novela § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
len bližšie zadefinovala podmienky pre konštatovanie prieťahu v súdnom konaní ako predpokladu na
uplatnenie nároku na náhradu škody nesprávneho úradného postupu. Ak kompetentný orgán nezistí
nesprávny úradný postup, potom nie je možné vyvodiť zodpovednosť z nesprávneho úradného postupu
aj vo forme náhrady škody.

Žalobca v konaní uplatňuje právo na náhradu škody, kde škodu predstavujú náklady na evidovanie
pohľadávky žalobcu. Podľa odvolacieho súdu nestačí len samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu
vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazov vynaložených nákladov. Naviac sa jedná o
administratívne náklady, ktoré má žalobca so správou pohľadávky a nemôže byť uplatnená ako
náhrada škody pre porušenie povinnosti súdu v exekučnom konaní. Tieto administratívne náklady tak
či tak nemôžu byť predmetom exekučného konania, pretože predmetom súdneho rozhodnutia je vždy
pohľadávka prisúdená, nie dodatočné náklady žalobcu so správou tejto pohľadávky. Žalobca uplatňuje
nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo k
ohrozeniu

legitímnych očakávaní v ohrození jeho podnikateľských aktivít, straty dôvery vedenia spoločnosti
v súdnictvo. Ide len o hypotetické uvažovanie žalobcu bez preukázania konkrétneho zásahu do
sféry žalobcu. Keď žalobca poukázal na Znalecký posudok č. X/XXXX, tak súd tento znalecký
posudok môže považovať len za ďalší dôkaz predkladaný žalobcom v konaní, pričom údaje z tohto
znaleckého posudku nie sú verifikovateľné, kde znalec vychádzal výlučne z údajov poskytnutých
navrhovateľom. Znalecký posudok je aj tak bez významu, pretože uplatnená náhrada škody vyjadruje
len paušálne náklady, aj keď podložené znaleckým posudkom, pričom sa vykazujú náklady akejkoľvek
administratívnej činnosti, nie priamo ku konkrétnemu nároku zo sporu. Nároky na náhradu škody sú
skôr hypotetické, pretože vymedzujú všeobecný náhľad správy pohľadávky u žalobcu bez konkrétneho
určenia, pričom výška škody v súvislosti s jednotlivými prípadmi porušenia povinnosti exekučným súdom
má predstavovať konkrétnu náhradu materiálnej ujmy u žalobcu. Žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom, zatiaľ neosvedčeným a vznikom konkrétnej škody.

Čo sa týka nemajetkovej ujmy žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušením
práva, že samotné konštatovanie porušenia práva nebude dostatočným zadosťučinením. Výška
nemajetkovej ujmy v konkrétnom prípade nie je žalobcom nijak preukázaná, najmä tvrdený postih
žalobcu nesprávnym úradným postupom, čo by sa malo prejaviť v strate dôvery žalobcu v spravodlivosť.
Z hľadiska morálnych aspektov z porušenia práva žalobcu sám žalobca vymáha pohľadávky, ktoré sú
pochybné. Preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je pochybný.

Ak žalobca poukazuje na retroaktivitu pri použití § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., tak odvolací
súd konštatuje, že ide o nepriamu retroaktivitu, pretože v ods. 1 je vymedzený nesprávny úradný
postup a v ods. 2, ktorý je účinný od 1.1.2013, len bližšie definuje posudzovanie nesprávneho úradného
postupu súdom, ktorého dôsledkom sú sťažnosti na prieťahy, prípadne na disciplinárne konanie, ktoré
konštatoval Ústavný súd SR. Keďže neexistuje žiadne rozhodnutie týkajúce sa sťažnosti na prieťahy, nie
je možné konštatovať nesprávny úradný postup, ktorý je podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu
škody či nemajetkovej ujmy. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. len bližšie rieši otázku
posúdenia nesprávneho úradného postupu, ale definovanie nesprávneho úradného postupu je stále
uvedené v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného aj pred 1.1.2013. Aj táto námietka žalobcu v
odvolaní nie je dôvodná.

Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu, že súd nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, pretože z napadnutého rozsudku je zrejmé, že o
tomto návrhu žalobcu prvostupňový súd rozhodol a to tak, že tento návrh žalobcu zamietol.

Odvolací súd sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom aj vo výroku o náhrade trov konania. Neúspešný
žalobca nemá právo na náhradu trov konania a ako neúspešný účastník konania je povinný nahradiť
úspešnému žalovanému trovy konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže úspešný žalovaný si náhradu
trov konania neuplatnil, preto okresný súd správne náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1,2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/905/2012-160 zo dňa 8.2.2016 potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému v odvolacom konaní
trovy nevznikli, trovy nežiadal, preto mu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.