Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 17, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/118/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113206038
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113206038.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a členiek senátu
JUDr. Evy Barcajovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: mBank SPÓLKA AKCYJNA,
so sídlom Senatorska 18, Warszawa, 00-950, Poľská republika, identifikačné číslo: 001254524,
podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka
zahraničnej banky, so sídlom organizačnej zložky Pribinova 10, Bratislava, IČO: 36 819 638, žalobca

zastúpený advokátskou kanceláriou: Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom BBC V, blok A, Plynárenská 7/A,
BratislavaIČO:35929049,vmenektorejkonáMgr.PeterBartošík,advokátakonateľ,protižalovanému:
K. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX/XX, H., zastúpenému Mgr. K. W., bytom T. L. XX, adresa na
doručovanie: V. X, F., o zaplatenie 3.335,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č.k. 17C/275/2013 - 112 zo dňa 19. novembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a súvisiacom výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 3.335,48 eura od 28.05.2009 do 31.12.2011. Vo zvyšku žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny v sume 3.335,48 eura s príslušenstvom z titulu
nesplateného úveru, zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. O čiastočnom späťvzatí

žaloby súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 96 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku (v
ďalšom texte „O.s.p.“) a v späťvzatej časti konanie zastavil. Vecne rozhodnutie odôvodnil zistením, že
žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 26.2.2009 Zmluvu o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“, na
základe ktorej žalobca poskytol žalovanému hotovostný úver vo výške 3.300 eur. Žalovaný sa zaviazal
zaplatiť úver v 60 mesačných splátkach po 81,13 eura, splatných vždy k 26. dňu v mesiaci, pričom
prvá splátka úveru bola splatná 26.03.2009 a posledná splátka úveru 26.02.2014. Výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov boli uvedené v prílohe k zmluve - harmonogram splátok

mPôžička. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom boli 1.567,45 eura, ročná
percentuálna miera nákladov na úver bola 17,81 %, priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery
nákladov na príslušný spotrebiteľský úver bola 20,03% a úver mal byť úročený pohyblivou úrokovou
sadzbou, ktorá v deň uzatvorenia zmluvy bola 16,50%. Žalovaný si svoju povinnosť splácať úver riadne
a včas neplnil a uhradil iba jednu splátku úveru dňa 12.05.2009 v sume 81,13 eura. Právny
vzťah medzi účastníkmi vyhodnotil súd prvého stupňa ako právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy s

tým, že je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a
nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Neoddeliteľnou súčasťouuvedenej zmluvy boli Obchodné podmienky, Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník. Žalobca sa
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.335,48 eura, spolu so zmluvným úrokom vo výške 16,50 %
ročne od 28.05.2009 do zaplatenia a zákonným úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 28.05.2009

do zaplatenia, neskôr na základe čiastočného späťvzatia žaloby v časti úrokov z omeškania, sa voči
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 3.335,48 eura, spolu so zmluvným úrokom vo výške 16,50 %
ročne od 28.05.2009 do zaplatenia a spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od
01.01.2012 do zaplatenia. V žalobe žalobca uviedol, že ku dňu 27.05.2009 je žalovaný v omeškaní so
zaplatenímistinyvovýške3.335,48eura,pričomžalobcahoviackrátvyzvalnazaplateniedlhu.Žalovaný

v konaní vzniesol námietku premlčania, keďže žalobca vyhlásil pohľadávku za splatnú dňa 27.05.2009,
keďvžalobeuviedol,žežalovanýjevomeškanísozaplatenímistinykudňu27.05.2009vsume3.335,48
eura, čím vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky a zároveň to potvrdzuje výpis z účtu, ktorý doložil
do spisu žalobca. Súd prvého stupňa sa preto v prvom rade zaoberal možným premlčaním uplatneného
nároku žalobcu. Zároveň vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bolo potrebné posúdiť, či v danom
prípade došlo ku kvalifikovanému odstúpeniu od zmluvy listom žalobcu zo dňa 04.10.2011, na ktorú

skutočnosť poukazoval žalobca, alebo či v danom prípade nenastala iná skutočnosť, ktorá by mala
za následok inú splatnosť úveru, než aká bola dohodnutá v úverovej zmluve, teda či žalobca nevyužil
svoje oprávnenie podľa článku 8 bod 8.1 písm. d) Zmluvy vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. Súd
prvého stupňa dospel k záveru, že z podanej žaloby a predložených listinných dokladov, predovšetkým
z výpisu z úverového účtu G. č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.02.2012 je nepochybné,

že v danom prípade došlo k zosplatneniu, resp. vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru žalobcom už
ku dňu 27.05.2009. V danom prípade je jednoznačné, že banka si vyčíslila zostatok istiny ku dňu
27.05.2009, od ktorého dňa žiadala ďalej platiť úroky z úveru. Uvedené vyplýva aj z výpisu z úverového
účtu, ktorý výpis bol vyhotovený dňa 24.02.2012, pričom tento výpis končí posledným záznamom zo
dňa 27.05.2009, pri položke vymáhanie - posledná výzva na úhradu - poplatok za poslednú výzvu na

úhradu v sume 16,60 eura. Konečný zostatok ku dňu 27.05.2009 na tomto úverovom účte bol 3.335,48
eura, teda suma istiny, ktorej zaplatenia sa žalobca v tomto konaní domáha. Pretože však zmluva o
úvere bola uzatvorená dňa 26.02.2009 a žalovaný mal splácať splátky vo výške 81,13 eura vždy k
26. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka úveru bola splatná 26.03.2009, ku dňu 27.05.2009, kedy končí
výpis na úverovom účte, bol žalovaný povinný zaplatiť iba celkom tri splátky úveru a to dňa 26.03.2009

sumu 81,13 eura, dňa 26.04.2009 sumu 81,13 eura a dňa 26.05.2009 sumu 81,13 eura. Žalovaný
zaplatil iba dňa 12.05.2009 sumu 81,13 eura. Ak by nebola vyhlásená žalobcom okamžitá splatnosť
úveru, nemohol sa žalovaný ku dňu 27.05.2009 dostať do omeškania zo zaplateným celého úveru,
ale bol by v omeškaní len so zaplatením celkom dvoch splátok úveru, spolu s príslušnými úrokmi. Od
27.05.2009 až do následného odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere, ktorý úkon mal žalobca učiniť

listom - odstúpenie od zmluvy zo dňa 04.10.2011, nie je na výpise z úverového účtu žiadny záznam
o splatnosti ďalších mesačných splátok úveru a prirastajúcich úrokoch, či úrokoch z omeškania. Ak by
žalobca skutočne úver nezosplatnil a využil by právo odstúpiť od zmluvy až dňa 04.10.2011, vypočítal
by si celkovú sumu nesplatenej istiny a k nej prirastených úrokov ku dňu účinnosti odstúpenia od
zmluvy a nie spätne ku dňu 27.05.2009 a zároveň by si až odo dňa odstúpenia od zmluvy uplatňoval

z takto vyčíslenej istiny prípadné ďalšie úroky, či úroky z omeškania. Keďže však žalobca, ako vyplýva
zo skutkových zistení, vyhlásil okamžitú splatnosť úveru už ku dňu 27.05.2009, nemôže logicky po
tomto dni pokračovať ani výpis z úverového účtu žalovaného. Žalobca sám v žalobe uviedol, že suma
istiny 3.335,48 eura bola určená ku dňu 27.05.2009. Ak by nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť,
takúto sumu 3.335,48 eura, by si žalobca ku dňu 27.05.2009 uplatňovať nemohol, pretože k tomuto

dňu bol žalovaný v omeškaní so zaplatením len celkom dvoch splátok úveru spolu v sume 162,26 eura.
Predmetný výpis z úverového účtu bol pritom vyhotovený až dňa 24.02.2012, teda až po údajnom
odstúpení žalobcu od zmluvy dňa 04.10.2011. Ak by sa úver skutočne stal splatným až po odstúpení
žalobcu od zmluvy, nemohol by si žalobca uplatňovať istinu 3.335,48 eura ku dňu 27.05.2009 a úrok
z úveru odo dňa 28.05.2009 do zaplatenia, tiež pôvodne s úrokom z omeškania odo dňa 28.05.2009

do zaplatenia. Ak teda potom následne žalobca zároveň od zmluvy o úvere listom zo dňa 04.10.2011
odstúpil, je tento jeho právny úkon nerelevantný vo vzťahu ku skutočnosti, že splatnosť celého úveru
nastala už dňa 27.05.2009 vzhľadom na využitie oprávnenia žalobcu vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru.
Postup žalobcu, ktorý využijúc znenie úverovej zmluvy ako aj Obchodných podmienok, ktoré mu dávali
dvojakú možnosť, a to vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru a/alebo od zmluvy odstúpiť, podaním zo dňa

04.10.2011 od zmluvy zároveň odstúpil, keď predtým nastala dňa 27.05.2009 okamžitá splatnosť úveru,
sa javí ako účelový, v snahe zachovať vymožiteľnosť svojej pohľadávky a predĺžiť si tak lehotu na
uplatnenie práva na súde. Súd prvého stupňa však mal za to, vychádzajúc predovšetkým z výpisu z
úverového účtu ako aj z vyjadrení žalobcu, že splatnosť celého úveru nastala na základe vyhláseniaokamžitej splatnosti úveru už dňa 27.05.2009. Žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania celého
úveru. Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení
účinnom ku dňu 26.02.2009, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka je
preto potrebné považovať za „všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ.“ Citované ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa
všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd

prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá je
priaznivejšiaprežalovanéhoakospotrebiteľa.Ničnatomnemenískutočnosť,žesamotnýzmluvnývzťah
založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno - záväzkovým vzťahom,
ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný
tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie

§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa.Pretoaniuzavretieabsolútneho
obchodno - záväzkového vzťahu, ktorý nepochybne je spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť
od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa ako žalovaného,
na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje

zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej úpravy. Aplikáciu
občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax
súdov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2011, sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
dňa 11.6.2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a

6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.6.2013, sp. zn. I.ÚS 402/2013). Je náležité
a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých
inštitútov súkromného práva (premlčania), je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach
a nie podnikateľské právo, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto
úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia. V prejednávanej veci ide o premlčanie práva na zaplatenie

zvyškuposkytnutéhoúveruspríslušenstvom,ktoréprávosapremlčívovšeobecnejtrojročnejpremlčacej
dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, keďže zákon pre uvedené právo neuvádza osobitnú (kratšiu
alebo dlhšiu) premlčaciu dobu. Táto premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať (uplatniť) po prvý raz podaním návrhu na súde. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia
premlčacej doby, ktorý je odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol.“ Tento okamih je daný

objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve.
Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé na žalobu, t. j. keď možno podať návrh
na začatie súdneho konania. V tomto prípade sa celý dlh stal zročným dňa 27.05.2009, v súvislosti s
nezaplatením splátky dňa 26.05.2009, teda všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť dňa
27.05.2009 a uplynula dňa 28.05.2012 (pondelok), nakoľko posledný deň premlčacej doby, teda deň

27.05.2012, pripadol na nedeľu, a preto je jej posledným dňom najbližší nasledujúci pracovný deň.
V súdenom prípade si žalobca svoje právo na zaplatenie sumy 3.335,48 eura s príslušenstvom voči
žalovanému uplatnil na súde dňa 12.03.2013, teda zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Za
premlčané považoval súd prvého stupňa aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo
pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr

v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Vychádzajúc z uvedených skutočností považoval súd
prvého stupňa nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.335,48 eura s príslušenstvom za premlčaný, nakoľko
žalobca podal žalobu na súde zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej doby až dňa 12.03.2013. Právne
svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 497, § 502 ods. 1, § 504, § 506
Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch, § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 100
ods. 1, § 101, § 103, § 111, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku („O.s.p.“), keď po procesnej stránke bol v celom rozsahu
úspešný žalovaný, v konaní si však žiadne trovy neuplatnil.

Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zamietajúcej časti a v časti trov konania v zákonom
stanovenej lehote odvolaním žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil poukazom
na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) a § 205ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Uviedol, že mu nie je jasné, prečo súd prvého stupňa považoval posledný
záznam na výpise z úverového účtu žalovaného za deň, kedy má byť úver spoplatnený a žalobcov
odstúpenie od úverovej zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka listom zo dňa 04.10.2011 nebral do úvahy.

Posledný dátum na výpise úverového účtu žalovaného prezrádza jediné, a síce, že k tomuto dátumu
bola dlžná suma vo výške 3335, 48 eura. Žalobca dal do pozornosti súdu, že neurobil žiadny úkon, ktorý
by bolo možné považovať za prejav vôle smerujúci k zosplateniu úveru. Prvým relevantným právnym
úkonom zo strany žalobcu bolo až žalobcovo odstúpenie. Názor súdu prvého stupňa podľa ktorého
dátum posledného záznamu na účte je dňom vyhlásenia splatnosti úveru, je podľa žalobcu nesprávny,

nakoľko žalobca nemal úmysel a ani nevykonal žiadny úkony, ktorým by splatnosť úveru vyhlásil.
Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na dôkazy predložené žalobcom v konaní pred súdom prvého
stupňa je podľa názoru žalobcu zjavné, že k zosplatneniu úveru nedošlo, nakoľko žalobca nevykonal
žiadny úkon, ktorý by smeroval k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, ale žalobcovo odstúpenie,
ktoré bolo urobené v súlade s ustanovením § 506 Obchodného zákonníka založilo žalobcom uplatnený
nárok voči žalovanému na úhradu nesplatenej časti úveru spolu so zmluvným úrokom a úrokom

z omeškania. Žiadne z ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách nevylučuje
použitie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď je daná priamo zákonom (nie dohodou zmluvných
strán), ako je tomu práve v prípade zmluvy o úvere. Žalobcovi nie je jasné, na základe akej úvahy súd
prvého stupňa dospel k záveru, že hoci má byť v zmysle odôvodnenia zmluva o úvere posudzovaná
podľa Obchodného zákonníka a príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách, v otázke premlčania sa už majú záväzky vyplývajúce zo zmluvy o úvere riadiť výlučne
Občianskym zákonníkom. Taký výklad ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ktorý
popiera uplatnenie Obchodného zákonníka na otázku premlčania záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy
o úvere, je v rozpore so slovenským právnym poriadkom, jeho štruktúrou, ako aj s princípom právnej
istoty, a preto nemôže mať oporu ani v požiadavke eurokonformného výkladu. Aplikáciu Obchodného

zákonníka nevylučuje ani právna úprava zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsiahnutá v súčasne platnom
zákone číslo 129/2010 Z.z. ani v predchádzajúcom zákone č. 258/2001 Z.z., keďže táto neupravuje
zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako osobitný zmluvný typ, ale upravuje iba určitý režim ochrany, ktorý
sa má aplikovať pre rôzne typy zmlúv, jednou z ktorých je aj zmluva o úvere podľa Obchodného
zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené je žalobca toho názoru, že výnimočná aplikácia ustanovení §

100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka na plynutie premlčania záväzkovoprávnych vzťahov medzi
žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľom nie je celkom správna. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu, zakladá aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, no zároveň nevylučuje aplikáciu
ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý upravuje úverovú zmluvu ako absolútny obchod. Uvedený
zámer má oporu aj v právnom názore Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v uznesení

sp. zn. 6M Cdo4/2012 ako aj v právnom názore Najvyššieho súdu Českej republiky vyjadrenom v
rozsudku sp. zn. 32 Cdo 3337/2010.. V súvislosti s vyššie uvedeným má žalobca za to, že súd prvého
stupňa nesprávne posúdil premlčanie žalobcovho práva, ktoré malo byť posúdené podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka. Podľa žalobcu súd prvého stupňa nesprávne posúdil aj náhradu
trov konania a trov právneho zastúpenia, pokiaľ ide o ich výšku, keďže zohľadnil skutočnosť, že žalobca

nebol úspešný v konaní. Odôvodnenie rozsudku považuje žalobca za nepostačujúce a v rozpore s
ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko neobsahuje žiadne vysvetlenie a úvahy, prečo súd napriek
skutočnosti, že ide o tzv. absolútny obchodný vzťah, považoval v otázke premlčania za príslušné výlučne
ustanovenia Občianskeho zákonníka a na ustanovenia Obchodného zákonníka vôbec neprihliadal. Bolo
tým porušené právo žalobcu na súdnu ochranu. Žalobca si súčasne uplatnil náhradu trov odvolacieho

konania.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na správnosť záverov súdu prvého stupňa.
Tvrdenie žalobcu o termíne odstúpenia od zmluvy dňa 04.11.2011 považuje za účelové v zmysle plynutia
premlčacej doby. Na dôkaz podpory svojho tvrdenia predložil žalovaný list žalobcu zo dňa 26.09.2009.

Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na ustanovenie § 213 a nasl. O.s.p.,
na základe ktorého je predloženie predmetného dôkazu žalovaným neprípustné a žiadal, aby odvolací
súd na uvedený dôkaz neprihliadal. Žalovaný uvedenou listinou nepochybne disponoval už v konaní
pred súdom prvého stupňa, nie sú teda splnené podmienky pre pripustenie nového dôkazu v odvolacom

konaní. Žalobca súčasne doplnil svoju argumentáciu o uvedenie, že napriek tomu, že si je vedomý
skutočnosti, že s účinnosťou od 01.04.2015 sa spotrebiteľské zmluvy posudzujú podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, a to aj vtedy, ak by mali byť inak použité normy obchodného práva, má žalobcaza to, že výlučná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na všetky spotrebiteľské zmluvy je v
rozpore so zásadami právnej istoty ako základným princípom právneho štátu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),prejednalbeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.),
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto

rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Žalobca v úvode svojho odvolania uvádza, že napáda rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu,
k výroku o zastavení konania však žiadne odvolacie dôvody neuviedol, odvolací súd teda, riadiac sa
ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., preskúmal len zamietajúci výrok a závislý výrok o trovách konania.

Odvolací súd predovšetkým posudzoval prípustnosť dôkazu predloženého žalovaným v rámci
odvolacieho konania a za týmto účelom vyzval žalovaného na oznámenie dôvodov, pre ktoré žalovaný
nepredložil predmetnú listinu už v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalovaný odvolaciemu súdu
uviedol, že v posledných troch rokoch asi tri krát menil svoje bydlisko, z toho dôvodu sa mu v rámci
sťahovania stratili niektoré osobné veci. Predloženú listinu našiel náhodne až po ukončení konania

pred súdom prvého stupňa u príbuzných. Žalovaný súčasne uviedol, že sa jedná o listinu vypracovanú
samotným žalobcom a žalobca túto listinu účelovo súdu nepredložil.

Podľa § 213 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. (ods. 1). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie

vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci
mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.(ods. 4).
Podľa § 205a O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri
odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo

obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa. (ods. 1).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolanie je v Občianskom súdnom poriadku
konštruované ako opravný poriadok bez možnosti prednášania nových skutočností a nových dôkazov
(okrem niektorých zákonných výnimiek), platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako

ho zistil súd prvého stupňa. Zo zásady, že v odvolacom konaní by sa nemalo vykonávať dokazovanie
pripúšťa zákon výnimky zakotvené v citovaných ustanoveniach § 213 ods. 4 v spojení § 205a O.s.p.,
umožňujúce vykonanie dokazovania odvolacím súdom.

Porovnaním dôvodov pre ktoré žalovaný nepredložil predmetnú listinu už v konaní pred súdom prvého

stupňa a citovaných zákonných ustanovení uvedených žalovaným, dospel odvolací súd k záveru, že nie
sú splnené zákonné podmienky na doplnenie dokazovania v odvolacom konaní žalovaným predloženou
listinou. V preskúmavanom prípade by odvolací súd mohol doplniť dokazovanie len za podmienok
ustanovených v § 205a O.s.p., nakoľko sa nejedná o takú procesnú situáciu, že by žalovaný navrhol
vykonanie dôkazu v konaní pred súdom prvého stupňa a tento súd by dôkaz nevykonal. Ustanovenie §

205apodpísm.a)ažd)výpočtomvymenúvapodmienky,zasplneniaktorýchbykdoplneniudokazovania
mohlo prísť. V preskúmavanom prípade však nie je splnená ani jedna z týchto podmienok, pričom
rozšírenie okruhu vymenovaných podmienok je neprípustné. Vzhľadom k procesným okolnostiam
(žalovaný bol súdom prvého stupňa riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a k podmienkam pod
a) a b) žiadne námietky nesmerujú) a dôvodu uvedenému žalovaným by do úvahy pripadala len

podmienka pod písm. d) - účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť dôkaz do
rozhodnutiasúduprvéhostupňa.Nemožnosťouoznačeniaalebopredloženiaskutočnostíalebodôkazov
bez viny účastníka občianskeho súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia
v procese dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, t.j. situáciu, kedy účastník konania nemoholbez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedel a ani inak
z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia (porovnaj
rozsudok NS SR č.k. 5 M Cdo 4/2007 zo dňa 20. marca 2008). Z vyjadrenia žalovaného však vyplýva,

že uvedený dôkaz nepredložil preto, že listinu stratil pri sťahovaní a našiel ju náhodne až po skončení
konania pred súdom prvého stupňa. Nejedná sa preto objektívne spôsobenú nemožnosť predložiť
dôkaz, uvedené konanie tak nie je možné vyhodnotiť ako prípad, že žalovaný bez svojej viny nemohol
uplatniť dôkaz.

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia

poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s odvolacími
námietkami žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné.

Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Nesprávne
aplikoval právny predpis v otázke posúdenia plynutia premlčacej doby. Aplikoval Občiansky zákonník,
premlčanie práva z dotknutého právneho vzťahu mal však vzhľadom na charakter a povahu úverovej
zmluvy posudzovať výlučne podľa predpisov Obchodného zákonníka. Spornou nebola skutočnosť, že

v preskúmavanom prípade sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú.

Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke

dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej

zákonom.

Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkomje spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Citované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 01. mája 2014. Právny
predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že od jeho účinnosti sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu uvádza
nasledovné.

Na námietku o aplikácii ustanovení Občianskeho alebo Obchodného zákonníka pri skúmaní premlčania
dáva odpoveď zákonodarca treťou vetou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle

ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Uvedené
ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014). V dôvodovej správe k zák. č. 102/2014
Z.z., ktorým bola pripojená k § 52 ods. 2 tretia veta („Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiťnormyobchodnéhopráva.“)sauvádzanasledovné:„Výslovnesaustanovuje,ženavšetkyprávne
vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo s touto zmluvou súvisiace, najmä
na vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, sa vždy použijú
prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného

práva. Z tohto dôvodu sa bude vždy preferovať priorita OZ, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, a to
na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného
zákonníka.“ Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď premlčanie posúdil podľa ustanovenia §
101 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa správne ustálil aj začiatok plynutia premlčacej doby,
s jeho logickými závermi a odôvodnením začiatku plynutia premlčacej doby sa odvolací súd stotožňuje

v plnom rozsahu.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol správne, a to aj v časti náhrady trov konania a
svoje rozhodnutie náležite, vyčerpávajúcim spôsobom, v súlade s ustanovením § 157 O.s.p. odôvodnil.
Nie je možné konštatovať, že v dôsledku nepostačujúceho odôvodnenia rozsudku bolo porušené právo

žalobcu na súdnu ochranu. Odvolacie námietky žalobcu sú tak nedôvodné.

S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. v napadnutej zamietajúcej časti a časti trov konania ako vecne správny
potvrdil.

V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, v dôsledku čoho by mu v zmysle
ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. patrilo právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, podľa obsahu spisu
mu ani žiadne nevznikli, odvolací súd mu ju preto nepriznal.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.