Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/2623/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211268
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012211268.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek

senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: JAZO s.r.o.,
Rebarborová 1, Bratislava, IČO: 35820535, právne zastúpený advokátkou: JUDr. Adela Valocká, Na
vŕšku 2, P.O.BOX 255, 810 00 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63,
Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/1251197/2012/1042
zo dňa 07.11.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.12.2012 domáhal preskúmania zákonnosti a následne
zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.11.2012 č. 1100302/1/1251197/2012/1042 a dodatočného
platobného výmeru Daňového úradu Bratislava (ďalej iba správca dane) zo dňa 10.08.2012 sp.zn.
9102401/5/2030894/2012/Sap. Žalobca uviedol v žalobe uviedol, že správca dane vydal dodatočný
platobný výmer, ktorým vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty obchodnej spoločnosti JAZO s.r.o.,
Bratislava (žalobcovi) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2009 v sume
XX.XXX,XX eur. Proti dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo

rozhodnuté napadnutým rozhodnutím žalovaného zo dňa 07.11.2012, ktoré potvrdilo rozhodnutie
správcu dane.

Žalobca uviedol, že tak preskúmavané rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane považuje za
nesprávne, založené na nesprávnom a nedostatočnom hodnotení zistených dôkazov a s tým súvisiacich
nesprávnych skutkových zisteniach ho považuje za zmätočné a nepreskúmateľné. Žalobca ďalej tvrdí,
že v predmetnom daňovom konaní došlo postupom správcu dane k porušeniu zákonných ustanovení

o dokazovaní, najmä § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb., čím bol žalobca ukrátený na svojich právach.
Žalobca je presvedčený, že existencia tovaru z predmetnej faktúry bola hodnoverne preukázaná, o čom
svedčí ucelená sieť dôkazov, ktoré žalobca správcovi dane v rámci kontroly dane poskytol a s ktorých
obsahom sa tento mohol oboznámiť. Žalobca poukazuje na účelové zavádzanie a vyhodnocovanie
dôkazov zo strany správcu dane. Keďže tovar sa nachádzal v skladových priestoroch spoločnosti S&J
PRESSBURG plus, s.r.o., v okamihu jeho predaja spoločnosti žalobcu napriek skutočnosti, že tovar
ostal v týchto skladových priestoroch, bol tovar konateľom žalobcu prevzatý, o čom svedčia správcom

dane označené výdajky a tovar v týchto skladových priestoroch zotrval do okamihu jeho predaja a
vykonania prepravy odberateľovi žalobcu. Podľa názoru žalobcu správca dane nechce akceptovať a
z uvedeného hodnotenia dôkazov to vyplýva, že neakceptuje skutočnosť, že s tovarom bolo reálne
nakladané. S poukazom na žalovaným uvedený výkon daňovej kontroly za mesiac august 2009, žalobcauvádza, že v rámci tejto kontroly bola okrem iného predložená zmluva o uložení veci, bola vykonaná
fyzická kontrola skladových priestorov, kde žalobca má podľa zmluvy o uložení veci nakupovaný tovar
uložený do jeho následného predaja, bol vypočutý konateľ spoločnosti NDP s.r.o., Púchov, ktorý potvrdil

prepravu tovaru do Maďarska ako aj jeho vyloženie v Maďarsku, bol vypočutý konateľ spoločnosti
S&J PRESSBURG plus, s.r.o., konateľ spoločnosti potvrdil vykonanie medzinárodnej prepravy, uviedol
presne, akými motorovými vozidlami bola preprava vykonaná, kde tovar bol vyložený a akým spôsobom
bolo za prepravu zaplatené. Správca dane napriek tomu spochybňuje skutočný pôvod granitovej dlažby,
resp. jej existenciu. Nie je povinnosťou žalobcu sledovať presun tovaru potom, čo sa tovar predaný

jeho odberateľovi predá ďalšiemu odberateľovi. Je nemysliteľné, aby žalobca zodpovedal za obchodnú
činnosť ďalších dvoch odberateľov. Žalobca zdôrazňuje, že za dodávku tovaru riadne zaplatil svojmu
dodávateľovi, ktorý si podľa jeho názoru riadne plní svoje odvodové povinnosti do štátneho rozpočtu,
pričom príslušná daň bola riadne odvedená. Žalobca má za to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí
neuvádza, ako sa vysporiadal s predloženými dôkazmi a v čom konkrétne vidí ich nedôvodnosť, resp.
nedostatočnosť, pričom len všeobecne konštatuje, že daňový subjekt musí preukázať tvrdenia o prijatom

zdaniteľnom plnení vierohodnými dôkazmi, ale tieto bližšie nešpecifikuje v zmysle zákonných nárokov.
Žalobca tvrdí, že žalovaný rovnako ako správca dane, skutočnosti tvrdené a zároveň preukázané
daňovým subjektom (žalobcom) a súčasne jeho dodávateľmi prostredníctvom svedeckých výpovedí a
ohliadok,nemôžebezďalšiehoignorovaťapožadovaťpredloženielenvecných,resp.listinnýchdôkazov.
Z uvedeného dôvodu hodnotenie dôkazov realizované správcom dane považuje žalobca za nesprávne a

nedostatočné, odôvodnené len formálnym konštatovaním, že nespĺňa materiálne podmienky bez bližšej
konkretizácie, v čom žalobca vidí ich formálnosť.

Žalobca ďalej v žalobe tvrdí, že tak žalovaný, ako aj správca dane sa neriadili vo veci relevantnými
zákonnými ustanoveniami, pretože všetky predložené a súčasné zistené dôkazy spolu navzájom

korešpondujú a skutkové okolnosti z nich vyplývajúce vo vzájomnej súvislosti vytvárajú materiálny
podklad, ktorý verifikuje fakty, ktoré dokumentujú a súčasne dôkazná povinnosť daňového subjektu
nezahŕňa preukazovanie skutočností, ktoré súvisia s obchodnou činnosťou iných podnikateľských
subjektov a predmetné dôkazy nemôže od neho požadovať.

Žalobca v žalobe upozorňuje na právny názor NSSR vyjadrený v rozsudku 4Sžf/ 16/2010 zo dňa
18.10.2010 a 3Sžf 1/2011. Zároveň poukazuje aj na prijaté závery o preukázaní zdaniteľného plnenia
ESD v rozhodnutiach C-80/11 (Mahaében kft) a C-142/11 (R. D.) dňa 21.06.2012). Na základe vyššie
uvedených skutočností žalobca žiada, aby súd žalobe vyhovel a obe rozhodnutia Daňového úradu
Bratislava, ako aj rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že správca dane u daňového subjektu JAZO, s.r.o. (žalobca)
daňovúkontroludanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobieaugust2009zdôvodu,žebolodôvodné
podozrenie, že jeho prostredníctvom prebieha fakturácia tovaru granitových a mramorových dosiek v
reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci

daňových subjektov konečným daňovým subjektom na území SR, kde si uplatňuje a aj odpočítava daň
z nadobudnutého tovaru. Nadobudnutý tovar žalobca deklaroval až v zdaňovacom období december
2009, ako dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ - Maďarska, kde dodanie maďarská daňová
správa nepotvrdila. Z Maďarska mal byť následne tovar dodaný do Rumunska, kde dodanie tovaru
rumunská daňová správa nepotvrdila. Zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že sa jedná o typický

obchodný reťazec, ktorý má všetky znaky karuselového obchodu. Žalovaný ďalej udáva, že správca
dane pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa ustanovení zák. č. 511/2011 Zb.. Citovaný zákon je
procesným zákonom, ktorý upravuje postupy správcu dane pri výkone správy daní a poplatkov.

K meritu veci žalovaný uvádza, že v priebehu výkonu kontroly správca dane preveroval opodstatnenosť

nároku na odpočítanie dane v celkovej sume XX.XXX,XX eur daňového subjektu z dodávateľskej
faktúry č. XXXXXXX zo dňa 05.08.2009 od spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., Bratislava. Dňa
12.05.2010 bola správcovi dane z Daňového úradu Bratislava I. doručená čiastočná odpoveď, z ktorej
vyplýva, že správca dane vykonal miestne zisťovanie v sídle platiteľa S&J PRESSBURG plus, s.r.o.
Pretože v čase výkonu miestneho zisťovania konateľ spoločnosti H. X., ani externá účtovníčka neboli

prítomní a doklady, ktoré sa nachádzajú v sídle spoločnosti neboli kompletné, nebolo možné predmetný
zdaniteľný obchod preveriť.Dňa 15.06.2010 prijal Daňový úrad Bratislava VI doplnenú odpoveď na predmetné dožiadanie, v ktorej
je uvedené, že v rámci miestneho zisťovania boli zamestnancami správcu dane preverované faktúry
pod číslami: XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXXA, XXXXXXX, XXXXXXX, C., XXXXXXX,

XXXXXXX, 20XXXXX, XXXXXXX a XXXXXXX, ktorými platiteľ S&J PRESSBURG plus, s.r.o. deklaroval
v roku 2009 dodanie tovaru - granitovej dlažby I. triedy v celkovom množstve 2933 m2 pre odberateľa
JAZO s.r.o.. Uvedené faktúry mala spoločnosť zaúčtované, zaevidované v záznamoch DPH a daň
bola priznaná a odvedená v príslušných zdaňovacích obdobiach roka 2009. Podľa predložených
dokladov dlažba bola vyskladnená zo skladu spoločnosti S&J PRESSBURG, s.r.o., ktorý sa nachádza

v Piešťanoch.

Žalovaný ďalej uvádza, že podľa údajov uvedených vo faktúrach, odberateľ - spoločnosť JAZO, s.r.o. si
fakturovaný tovar osobne odobral zo skladu dodávateľa, čo je ale v rozpore s predloženými dokladmi
o preprave tovaru, ktorý sa mal zo skladu prepravovať v decembri 2009. Žalovaný ďalej uvádza, že
dodávateľ spoločnosť S&J PRESSBURG plus, s.r.o. na predmetných faktúrach uvádza, že cena tovaru

je vrátane uloženia na sklade, z čoho vyplýva, že cena za skladovanie tovaru - granitovej dosky je stále
rovnaká, či je predmetný tovar skladovaný mesiac, alebo 12 mesiacov, čo je ale v bežnej praxi medzi
obchodnými spoločnosťami nereálne. Konateľ dodávateľskej spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o.
vrámcikonaniasavyjadril,ženajväčšímdodávateľomgranitovýchdosiekjespoločnosťFORDDESING,
s.r.o.,Červenáveža,Banka,ktorámásospoločnosťouS&JPRESSBURGplus,s.r.o.uzatvorenúzmluvu

o skladovaní, má svoj tovar uložený v skladových priestoroch dodávateľskej spoločnosti, a preto S&J
PRESSBURG plus, s.r.o. nemusí zabezpečovať prepravu tovaru od dodávateľa, pretože kupovaný tovar
sa už nachádza v jej skladovacích priestoroch. Zo šetrenia vyplynulo, že spoločnosť FORD DESING,
s.r.o. fakturovala spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. granitovú dlažbu, ktorá v čase nákupu a
predaja bola uskladnená v sklade spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., ktorá ich následne podľa

faktúr ďalej predala tiež v uvedenom sklade spoločnosti JAZO s.r.o.

Šetrením sa správcovi dane v tomto prípade nepodarilo zistiť pôvod a fyzická existencia deklarovaného
tovaru v reťazci spoločnosti FOR DESIGN, s.r.o., S&J PRESSBURG plus, s.r.o., JAZO s.r.o., a preto v
rámci procesu dokazovania správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie, na aký účel použil

kontrolovaný daňový subjekt rozporný zdaniteľný obchod.

Žalovaný uvádza, že správca dane v priebehu výkonu kontroly vykonal dokazovanie, v rámci ktorého
zistil, že predmet dodania - granitová dlažba bola fakturovaná v reťazci tuzemských podnikateľov bez
akýchkoľvekostatnýchsúvisiacichslužieb.Fakturovanénákupyapredajetovaruprebiehalinatomistom

mieste, v sklade v Piešťanoch, ktorého majiteľom je spoločnosť S&J PRESSBURG plus, s.r.o., čiže
daňový subjekt - dodávateľ, predmet fakturácie dodal žalobcovi bez prepravy a za bezplatné skladovanie
tovar, ktorý sa v rámci nákupu a predaja z miesta uloženia nikam v tuzemsku neprepravoval, ani sa
nespracoval v rámci ďalšieho výrobného procesu. Pri preverovaní pohybu tovaru mal byť tento tovar
dodanýďalejdoMaďarskejrepubliky,spoločnostiROGAREKft..Žalovanýďalejuvádza,žepodľaúdajov

uvedených v daňovom systéme (RDS), ani do dňa spísania tohto stanoviska, žalobca súhrnný výkaz
za zdaňovacie obdobie december 2009 nepodal, z čoho vyplýva, že sám žalobca nepriznal dodanie
deklarovaného tovaru pre maďarskú spoločnosť ROGARE Kft.. Daňový úrad Bratislava v rámci výkonu
daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január až apríl, jún až december 2009, zaslal žiadosť o
medzinárodnú výmenu informácií dňa 11.06.2010 za účelom preverenia intrakomunitárneho dodania

tovaru, ktorý bol fakturovaný spoločnosťou S&J PRESSBURG plus, s.r.o., daňovému subjektu JAZO
v jednotlivých zdaňovacích obdobiach roku 2009. Dňa 29.11.2010 bola od maďarskej daňovej správy
na Daňový úrad Bratislava 6 doručená čiastočná odpoveď, z ktorej vyplynulo, že kontrola u predmetnej
spoločnosti ROGARE Kft., nemohla byť začatá, pretože spoločnosť je na uvádzanej adrese nedostupná,
litovský štatutárny zástupca spoločnosti nie je kontaktný. Bývalý zástupca spoločnosti sa na daňovú

správu nedostavil a účtovné doklady nepredložil. Následne 01.03.2011 bola správcovi dane doručená
ďalšia odpoveď od maďarskej daňovej správy, z ktorej vyplynulo, že táto nemá k dispozícii žiadne
informácie týkajúce sa dodania tovaru. Spoločnosť ROGARE Kft. podala daňové priznanie k DPH a
súhrnný výkaz, v ktorom uviedla intrakomunitárne nadobudnutie tovaru od spoločnosti JAZO, s.r.o.
vo výške XXX.XXX.XXX,- HUF. Účtovníctvo tejto spoločnosti ale nebolo počas kontroly predložené.

Výpis z bankového účtu spoločnosti neobsahovalo bankové transakcie v cudzej mene od slovenskej
spoločnosti či od iných partnerov. Kvôli týmto skutočnostiam nemohla byť potvrdená zaplatená suma,
ani fakturovaná suma. Transakcia týkajúca sa nadobudnutia tovaru nebola teda zo strany maďarskej
daňovejsprávypotvrdená.Zaúčelomprevereniareťazovejfakturácierozpornéhozdaniteľnéhoobchoduv rámci európskeho spoločenstva Daňový úrad Bratislava 6 zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu
informácií č. 801/321/17363/2011 zo dňa 04.03.2011, v ktorej požiadal maďarskú daňovú správcu o
doplnenie a preukázanie dôkazov k IC nadobudnutiu tovaru spoločnosťou ROGARE Kft. a zároveň

požiadal o preverenie dodania granitovej dlažby maďarskou spoločnosťou ROGARE Kft. pre ďalšieho
odberateľarumunskúspoločnosťBrilandas.r.l..Dňa07.04.2011boladoručenáodpoveďnaDaňovýúrad
Bratislava 6, v ktorej maďarská daňová správa uviedla, že spoločnosťou ROGARE Kft. nepreukázala
dokladmi, že reálne nadobudla tovar od slovenskej spoločnosti JAZO, s.r.o. v sume XXX.XXX.XXX,-
HUF. Účtovníctvo tejto spoločnosti nebolo dostupné a ďalšie informácie o dodávke tovaru pre spoločnosť

BRILANDA s.r.l. neboli potvrdené. Následne Daňový úrad Bratislava 6 zaslal žiadosť o medzinárodnú
výmenu informácií zo dňa 03.05.2011, ktoré požiadal o spoluprácu rumunské daňové orgány. Dňa
10.11.2011 bola Daňovému úradu Bratislava 6 doručená odpoveď od rumunskej daňovej správy, z
ktorej vyplýva, že spoločnosť SC Brilanda S.R.L. nedeklarovala žiadne IC nadobudnutia a je zmiznutým
obchodníkom.

Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že v danom obchodnom reťazci nebol preukázaný
pôvod a fyzická existencia deklarovaného tovaru ani v reťazci spoločnosti JAZO, s.r.o., ROGARE Kft.,
BRILANDA S.R.L..

Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok vo veci 2 Sžf 4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s

rozhodnutím Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011.

Žalovaný zastáva názor, že žalobca tým, že predložil ku kontrole správcovi dane faktúry a CMR
ešte nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal
len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale sám vykonal ďalšie dokazovania v zmysle

zákona formou dožiadaní a medzinárodných dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov
o existencii fakturovaného tovaru. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane a síce, že daňový
subjekt nepreukázal prijatie zdaniteľného obchodu, ktorý je deklarovaný vo faktúre č. XXXXXXX.
Správca dane pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s ust. § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Z.z.
Žalovaný zastáva názor, že tak správca dane, ako aj druhostupňový orgán v odôvodnení dodatočného

platobnéhovýmerusavysporiadalisovšetkýmiskutkovýmiajprávnymiotázkami,ktorémajúvýznampre
posúdenie rozporného zdaniteľného obchodu a vo vydanom dodatočnom platobnom výmere a následne
v rozhodnutí uviedli zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospeli k právnemu záveru v danej veci.
K rozsudkom, o ktoré sa opiera daňový subjekt v podanom odvolaní, žalovaný uvádza, že rozsudky
Súdneho dvora EÚ a rozsudky NS SR sa nemôžu zovšeobecniť a paušalizovať, pretože každý prípad

má svoje špecifiká, a preto sa dajú aplikovať len na presne totožný prípad. Rozhodnutie je individuálnym
právnym aktom záväzným pre tých, ktorým je určené.

Na základe uvedených zistení žalovaný zastáva názor, že správca dane dodržal zásadu ekonomického
dosahu právneho úkonu na daň, t.j. zhodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným

obsahom v danom obchodnom prípade bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za
zdaniteľné obchody, ktoré boli žalobcom deklarované ako nákup od tuzemského dodávateľa, pri ktorých
sa reálnosť dodania nepotvrdila, s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou.
Žalovaný dospel k záveru, že záver správcu dane zodpovedá zásadám správneho uváženia. Žalobca
počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky, preukazujúce jeho tvrdenia.

Žalovaný navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

V doplňujúcom stanovisku k žalobe, ktoré žalovaný súdu doručil 5.8.2013 žalovaný uviedol, že v
dokazovaní sa nepodarilo zistiť pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru v reťazci spoločnosti
FOR DESIGN, s.r.o., S&J PRESSBURG plus, s.r.o., JAZO s.r.o., a preto v rámci procesu dokazovania

správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie, na aký účel použil kontrolovaný daňový subjekt
rozporný zdaniteľný obchod. Prepojenosť týchto spoločností bola zistená aj policajným orgánom, ktorá
potvrdzuje zistenia a závery daňových orgánov, prezentované v žalobou napadnutom rozhodnutí.

Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods.

2 O.s.p.) tak, že napadnuté, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup správnych orgánov
je v súlade so zákonom a prejednal ho bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Krajskéhosúdu v Bratislave (§ 156 ods. 1, 3 v spojení s § 250f ods. 1 O.s.p.), a dospel k záveru, že žalobu je
potrebné podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov (ďalej iba zák. č. 511/1992 Zb.) v ustanovení § 2 zakotvuje základné
zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia
pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov

daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním

rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne
povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov

rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §
1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo

preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,

alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len
"kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na predloženie

služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane
na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v
priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10
druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektuv súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a
znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole,
k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g)

nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú
kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať

požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré
preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme
vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do
sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie

s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 16 zák. č. 511/1992 Zb. ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.

Podľa § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo
dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých
prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o

12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie
lehoty je ministerstvo.

Podľa § 15 ods. 18 zák. č. 511/1992 Zb., ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú
kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17,

je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý
vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,

verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zák. 511/19921 Zb. daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v

priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 48 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy
v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti

odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri
rozhodovaní prihliadnuť.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom
dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona

hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky
a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú
cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou
bankou Slovenska.Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať rozhodnutie žalovaného zo dňa 07.11.2011, ktorým
potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava - dodatočný platobný výmer zo dňa 10.08.2012, ktorým
správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 333/1991 Z.z. vyrubil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2009 vo výške 14.131,25 eur daňovému subjektu JAZO, s.r.o.,

Rebarborová 1, Bratislava (žalobcovi).

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal
vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob
vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia
obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.

Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania
možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa zák. č. 511/1992 Zb., ktorý je
takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú

úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi
predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej
strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle
zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov.

Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane z
tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová
povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový
subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný

obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.

V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto deň
nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v
predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo

preukázané, že žalobca deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na účely svojej
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm.

a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie
§ 51 citovaného zákona.

Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným

bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb., keď z vykonaného dokazovania v rámci
celého obchodného reťazca tuzemských ako aj zahraničných spoločností vyplynula nepreukázateľnosť
pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia.

Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní

podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne
právne posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne orgány
pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1, 2, 4 a § 2 ods. 3, 6 zák. č. 511/1992 Zb..

Prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru - granitových a mramorových dosiek v reťazci

obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ, avšak bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci
daňovýchsubjektovkonečnýmdaňovýmsubjektomnaúzemíSR,kdesiuplatňujeaajodpočítavaDPHz
nadobudnutého tovaru. Tovar žalobca deklaroval až v zdaňovacom období december 2009 ako dodanie
tovaru do iného členského štátu EÚ - Maďarska, avšak dodanie maďarská daňová správa nepotvrdila. ZMaďarskamalbyťnáslednetovardodanýdoRumunska,avšakdodanietovarurumunskádaňováspráva
tiež nepotvrdila (v danom prípade ide o „zmiznutého“ obchodníka). Všetky zistenia nasvedčujú tomu, že
sa jedná o typický obchodný reťazec, ktorá má všetky znaky karuselového obchodu, čo napokon celkom

zreteľne dokazujú aj výsledky dokazovania orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú súčasťou
administratívneho spisu žalovaného. Napriek rozsiahlemu dokazovaniu sa nepodarilo zistiť samotný
pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru - v reťazci spoločností FOR DESIGN, s.r.o. - S&J
PRESSBURG plus, s.r.o. - JAZO, s.r.o., a preto správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie,
na aký účel použil žalobca rozporný tovar. Správca dane zistil, že predmet dodania - granitová dlažba

bola fakturovaná v reťazci tuzemských podnikateľov bez akýchkoľvek ostatných súvisiacich služieb.
Fakturované nákupy a predaje tovaru medzi tuzemskými podnikateľmi „prebiehali“ na tom istom mieste
v sklade v Piešťanoch, ktorého majiteľom je spoločnosť S&J PRESSBURG plus, s.r.o., čiže dodávateľ
predmet fakturácie dodal žalobcovi bez prepravy a za bezodplatné skladovanie, tovar sa v rámci nákupu
a predaja z miesta uloženia nikam v tuzemsku neprepravoval a ani sa nespracoval v rámci výrobného
procesu. Pri preverovaní pohybu tovaru mal byť podľa faktúr tovar dodaný maďarskej spoločnosti

ROGARE Kft. Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december 2009 deklaroval dodanie
tovarov a služieb s oslobodením dane v hodnote XXX XXX,XX eura (týkajúce sa odberateľských faktúr č.
XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX) podľa § 43 zákona o DPH, ale súhrnný výkaz
na predmetné intrakomunitárne dodanie tovaru maďarskému nadobúdateľovi ROGARE Kft. za príslušné
zdaňovacie obdobie nepodal, čiže rozporné zdaniteľné obchody platiteľ nedeklaroval v súhrnnom

výkaze ako dodanie z tuzemska do iného členského štátu osobe, ktorá je identifikovaná pre daň.

Podľa § 80 ods. l písm. a) zákona o DPH platiteľ je povinný podať súhrnný výkaz za každý kalendárny
mesiac, v ktorom dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH z tuzemska do
iného členského štátu osobe, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte.

Spoločnosť S&J PRESSBURG plus, s.r.o. deklarovala v roku 2009 dodanie tovaru - granitovej dlažby
v celkovom množstve 2 XXX m2 pre odberateľa JAZO, s.r.o. Faktúry mala spoločnosť zaúčtované,
zaevidované v záznamoch DPH a daň bola priznaná a odvedená. Podľa predložených dokladov dlažba
bola vyskladnená zo skladu spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. v Piešťanoch na základe výdajok

T T T T T T T T T T T avšak tovar reálne dodaný nebol. Podľa údajov na faktúrach si žalobca fakturovaný
tovar osobne odobral zo skladu dodávateľa, čo je ale v rozpore s predloženými dokladmi o preprave
tovaru, ktorý sa mal zo skladu prepravovať až v zdaňovacom období august XXXX.

Konateľ dodávateľskej spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. sa v rámci daňového konania

vyjadril, že najväčším dodávateľom granitových dosiek je spoločnosť FOR DESIGN, s.r.o., ktorá
má so spoločnosťou S&J PRESSBURG plus, s.r.o. uzatvretú zmluvu o skladovaní, má svoj tovar
určený na predaj uložený v skladových priestoroch dodávateľskej spoločnosti, a preto spoločnosť
S&J PRESSBURG plus, s.r.o. nemusí zabezpečovať prepravu tovaru od dodávateľa (spoločnosť FOR
DESIGN, s.r.o.), pretože kupovaný tovar sa už nachádza v jej skladovacích priestoroch. Spoločnosť

FOR DESIGN, s.r.o. fakturovala spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. granitovú dlažbu, ktorá v
čase nákupu a predaja bola uskladnená v sklade spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., ktorá ich
následne (len podľa faktúr) ďalej predala tiež v uvedenom sklade spoločnosti JAZO, s.r.o.

Daňový úrad Piešťany v súvislosti s požadovaným objasnením pôvodu tovaru až po výrobcu zistil, že

FOR DESIGN, s.r.o. na adrese sídla reálne nesídli, nie je možné zastihnúť konateľa, ani žiadnu inú
osobu zo spoločnosti, jediným konateľom a spoločníkom je od 12.11.2010 Pavol Kuman.

Nepodarilo sa zistiť pôvod a fyzickú existenciu tovaru v reťazci spoločností FOR DESIGN, s.r.o. - S&J
PRESSBURG plus, s.r.o. - JAZO, s.r.o., a preto správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie,

na aký účel použil žalobca rozporný obchod.

Maďarská daňová správa oznámila Daňovému úradu Bratislava I., že: „ Maďarská daňová správa
nemá k dispozícii žiadne informácie týkajúce sa dodania tovaru. Spoločnosť ROGARE Kft. podala
daňové priznanie k DPH a súhrný výkaz, v ktorom uviedla intrakomunitárne nadobudnutie (IC) tovaru od

spoločnosti JAZO, s.r.o. vo výške XXX XXX XXX,- HUF. Účtovníctvo spoločnosti ROGARE Kft. nebolo
počas kontroly predložené (okrem CMR a zmluvy, ktoré boli zaslané poštou). Výpis z bankového účtu
spoločnosti neobsahuje bankové transakcie v cudzej mene od slovenskej spoločnosti alebo iných IC
partnerov. Kvôli týmto skutočnostiam nemohla byť potvrdená zaplatená suma ani fakturovaná suma.Transakcia týkajúca sa nadobudnutia tovaru nebola zo strany maďarskej daňovej správy potvrdená.
Podľa daňových priznaní a súhrnného hlásenia spoločnosť ROGARE Kft deklarovala dodanie tovaru len
jednému IC partnerovi Brilanda s.r.l., Rumunsko vo výške 221 XXX XXX,XX HUF. Spoločnosť ROGARE

Kft nepreukázala dokladmi, že reálne nadobudla tovar od spoločnosti JAZO, s.r.o. v sume XXX XXX
XXX,XX HUF (tento údaj vyplýva len z DPH priznania maďarskej spoločnosti). Účtovníctvo ROGARE
Kft nebolo dostupné, informácie o dodávke tovaru pre spoločnosť BRILANDA s.r.l. neboli potvrdené
dokumentáciou (tento údaj je zo súhrnného výkazu za 2009Q4 maďarskej spoločnosti ROGARE Kft)“.
Na základe uvedených skutočností DÚ Bratislava VI zaslal žiadosť o MVI, v ktorej požiadal rumunské

daňové orgány o preverenie, či spoločnosť BRILANDA s.r.l. nadobudla tovar od maďarskej spoločnosti
ROGARE Kft. Rumunská daňová správa uviedla, že spoločnosť SC BRILANDA SRL nedeklarovala
žiadne IC nadobudnutia a je zmiznutým obchodníkom. Voči správcovi firmy bolo už v roku 2008 podané
trestné oznámenie. IČ DPH bolo spoločnosti pozastavené dňa 01.02.2010“.

V danom prípade teda nebol preukázaný pôvod a fyzická existencia deklarovaného tovaru ani v reťazci

spoločností JAZO, s.r.o. - ROGARE Kft - BRILANDA s.r.l.

Správne žalovaný poukázal na skutočnosť, že ani predložené CMR nie sú vierohodné, pretože
nepreukazujú skutočnosti, ktoré sú deklarované na faktúrach, pretože na vyhotovených faktúrach je
uvedené, že preprava tovaru bola z Piešťan na územie Maďarska a vykládka mala byť realizovaná

v priestoroch skladu spoločnosti ROGARE Kft. - Zánka, ale na vyúčtovaní a v zázname o výkone
vozidla zahraničnej doprave, ktoré bolo správcovi dane predložené k CMR, bol tovar vyložený v meste
Balatonfüred a nie v Zánku.

Samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe

ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Skutočnosť, že
žalobca má doklady od spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., ešte nedokazuje, že dodávky boli
aj skutočne realizované. Reálne plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané, keďže zo všetkých
dôkazov objektívne vyplýva, že žiaden tovar neexistoval, takže nebolo s čím obchodovať. Faktúra je
relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne

plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom,
ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti
účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom,
že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané. V daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi, ktorý preukazuje
všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Žalovaný správne poukázal na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s
rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,

že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods.
2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.

Správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v tuzemsku a na základe

získanýchinformáciízmedzinárodnýchdožiadaníodMaďarskejaRumunskejdaňovejsprávyvyhodnotil
tento obchodný prípad dôvodne tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru nedošlo.Súd sa stotožňuje s názorom, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi v preverovaných
spoločnostiach na strane dodávateľov i odberateľa žalobcu nenesú znaky základných obchodných
princípov a podporujú správnosť názoru, že k dodávkam tovaru nedošlo a to z nasledujúcich dôvodov:

1/ tovar je na faktúrach uvedený len všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie druhu, farby,
kvalitatívnej triedy, rozmeru, hrúbky a iných charakteristík, ktoré by ho presne určovali,
2/ pohyb tovaru v reťazci tuzemských ale i zahraničných spoločností prebehol len formálne - papierovo.
Všetky spoločnosti na území SR zapojené v reťazci deklarujú, že skladovali svoj tovar v priestoroch

spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. Tovar je následne fakturovaný ako intrakomunitárne dodanie
v rámci EÚ, kde sa reálnosť dodania zo strany maďarskej a následne aj rumunskej daňovej správy
nepotvrdila,
3/ pôvod tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach nie je známy (nadobudnutie tovaru z iného
členského štátu ani z dovozu nebolo zistené a potvrdené) a ich vysoká cena na faktúrach vylučuje
konečného spotrebiteľa, o čom svedčí i tá skutočnosť, že žiadna spoločnosť v reťazci nepoužije ani časť

dodávok na konečnú spotrebu, ale tovar je niekoľkokrát za sebou predávaný ďalším spoločnostiam,
pričom reálne neopustí sklad, v ktorom bol zložený,
4/ v spoločnostiach v reťazcoch dochádza často k zmene konateľov spoločnosti,
5/ pre všetky spoločnosti v reťazci s výnimkou spoločností S&J PRESSBURG plus, s.r.o. a KLIMEX
STONE SLOVAKIA, s.r.o. platí, že nezamestnávajú žiadnych zamestnancov, nevlastnia žiaden majetok

a nepreukázali žiadne predpoklady pre skutočné vykonávanie podnikateľskej činnosti, ktorá je
deklarovaná vo faktúrach,
6/ v prípade žalobcu je zrejmé, že podľa dokladov je vykonávaná podnikateľská činnosť zameraná
najmä na výrobu a montáž pomníkov v tuzemsku (za mesiac jeden až tri pomníky, na ktoré nakupuje
iný materiál, ako je deklarovaný v rozpornej faktúre od spoločnosti S&J PRESSBURG plus s.r.o. )

7/ nebola preukázaná ani skutočná existencia tovaru a pohyb tovaru v tuzemsku a následne ani v rámci
Európskeho spoločenstva v Maďarsku a v Rumunsku, kde mal byť podľa dokladov tovar dodaný.

Právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo
k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, čo nebolo preukázané.

Žalobca tým, že predložil ku kontrole faktúry, CMR ako aj iné doklady, ešte nepreukázal, že mu
vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených
daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich

k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry
vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej
na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to,
či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo
na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho

plnenia.

Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií
nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať
ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti

zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a
bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré
platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v

zákone o DPH preukáže. Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľný obchod tak, ako
je deklarovaný v tuzemsku prijal a následne ho dodal na územie Maďarska, čo v uvedenom prípade
nebolo preukázané.

Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať na odpočítaní DPH.

Toto potvrdzujú aj skutočnosti uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
konkrétnym osobám, výpovede svedkov a iné dôkazy, ktoré žalovaný doručil súdu s doplnením svojho
vyjadrenia k žalobe, ktoré však nastali až po vydaní napadnutého rozhodnutia, a preto sa s nimi súd
bližšie nezaoberal.Je všeobecne známou skutočnosťou, že už predchádzajúci zákon o DPH č. 289/1995 Z.z. bol prijímaný
za situácie aproximácie právnych predpisov Slovenskej republiky s právom Európskych spoločenstiev

a to na základe čl. 69 a 70 Európskej dohody o pridružení uzavretej medzi Európskymi spoločenstvami
a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej.

V predmetnom spore bol aplikovaný zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. mája
2004, t.j. v ten istý deň, ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení SR a ostatných štátov k Európskej

únii.

Nie je sporné, že zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH bol prijímaný práve v súvislosti so vstupom SR do EÚ a
za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade Smerníc ES,
najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam
preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie).

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii
s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred
slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora
EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ ide o Smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa
čl. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne
opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s čl. 2 ods. 3, čl. 44, čl. 59 ods. 1 a čl. 399 a prílohou III bod

18 najneskôr do 1. januára 2008.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť Smernice a dosiahnutie
jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu

na to, či ustanovenia použité pri výklade majú, alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia
je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so Smernicou v zásade až po uplynutí
transpozičnej lehoty Smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116) teda pri
predmetnej Smernici od 1.1.2008.

Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení Smernice, ktorá prichádza do
úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho
ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99
22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak
okremsplneniaďalšíchdvochpodmienok,transpozičnálehotasmerniceužuplynula(rozsudokSúdneho

dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67).

Preúplnosťtrebauviesť,ževosvetlejudikatúrySúdnehodvoraEÚtrebakaždýjedenprípadposudzovať
individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že
žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a súd sa s týmto názorom stotožnil.

Smernica 2006/112 v súlade so svojimi čl. 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára 2007 právnu
úpravu Únie v oblasti DPH a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a 3 Smernice 2006/112 bolo
prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení uplatniteľných
jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa podstatne zmenil

jej obsah. Ustanovenia Smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi ustanoveniami
šiestej smernice.
Článok273Smernice2006/112,ktorýobsahujevpodstatezhodnéustanoveniaakotie,ktorésúuvedené
v čl. 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z čl. 28h poslednej uvedenej Smernice stanovuje:
„Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na

predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania
s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi
členskými štátmi, zdaniteľnými osobami a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode
medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť ustanovená v prvompododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v
kapitole 3“.

Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ
uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je
cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R,
C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor
EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim

spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.
s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží
vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne
skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body
33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne
od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to,
či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť
týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri
rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51).

Naopak, nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho
možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.
I-7797,body65a68;NettoSupermarkt,bod24,akoajz21.decembra2011,VlaamseOliemaatschappij,

C-499/10, bod 25).

Navyše v súlade s čl. 273 prvým odsekom Smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti,
ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH
a na predchádzanie daňovým podvodom.

Napriektomu,žetietoustanoveniapriznávajúčlenskýmštátomurčitúmieruvoľnejúvahy(pozrirozsudok
z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku
uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené
v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých

nezdaniteľných osôb“ uvedenej Smernice a najmä v jej článku 226.

Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa čl. 273 Smernice 2006/112 s
cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho,
čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý

systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú
zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a
i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37).

V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na

zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených,
dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania
neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom
zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie
zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením

neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so
zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo
každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby
a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,
pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého

tovaru bola, alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na
odpočet DPH zaplatenej na vstupe.Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak
sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,

na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.

Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky
opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej
(rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Žalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania,
pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné
bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol
zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom
požadované daňové doklady. Na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na rozsudky NS SR a SD

EÚ. V súvislosti s poukazom žalobcu na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho
dvora EÚ súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola
spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t.j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ
deklarovaného zdaniteľného plnenia.

Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19.08.2010 napríklad vyplýva, že
v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový
subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú
pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania
nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Z

rozsudkov SD EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril
bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil záväzky,
teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom uhradil, alebo
subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu nepatrilo,
pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných daní

v Spojenom kráľovstve) podvodmi typu „kolotoč“. Súdny dvor vychádzal z predpokladu, že príslušné
daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných
plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z
predmetných faktúr a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené
vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali

reálnych zdaniteľných obchodov.

V prípade týkajúcom sa žalobcu, bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom
obchodovania a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii
zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len

existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom
prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z
pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca, slovenskou
spoločnosťou FOR DESIGN, s.r.o. počnúc a posledným odberateľom v obchodnom reťazci, rumunskou
spoločnosťou BRILANDA s.r.l. končiac (t.j. spoločnosťami, u ktorých je nemožné skontrolovať a preveriť

pôvod a konečnú spotrebu prevádzaného tovaru). Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by
orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek
daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady
boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu
zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného

reťazca neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku
na nadmerný odpočet, takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane
mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti,
avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov,ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania
spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval.
Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol

predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob
jeho prevedenia ako i komunikácia s klientkami, prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od ním
vykonávanýchobdobnýchobchodovsuvedenýmtypomtovarualebojehoobchodnýchzvyklostí,spôsob
komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania
množstva a kvality tovaru.

Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia
dôkazov podľa § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno
konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi

ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru
a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí
dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne
vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal,
že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej

zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne
v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.
Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými
od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný tovar
bezpochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja a teda

s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom
skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar,
ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí
žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o
nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany

daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo
nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s
prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to

v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti
každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie
v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže
nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu
nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových

únikov na dani z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom
týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností,
ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav
spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácií podnikateľského
prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme

aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i
výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie
vo veci.

Záverom treba spomenúť existenciu rozsudkov Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/66/2011-63 zo dňa

14. februára 2012 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 4Sžf 32/2012 zo dňa 27.11.2012, v ktorých
je riešená obdobná problematika obchodného reťazca, v ktorom sa nachádzajú aj spoločnosti z tohto
prípadu.

Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania,

pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom
konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené
v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané
rozhodnutie boli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi súd nepriznal náhradu
trov konania, pretože nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.