Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 18, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/50/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202173
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8213202173.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Engela v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 26429705, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanému: T.
W., trvale bytom L. Z. XXX/XX, W., toho času B. B. T., zastúpený opatrovníkom JUDr. Natáliou Paňkovou,
vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Svidník, o zaplatenie 1.461,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 3C 57/2013-86 zo dňa 3.11.2015, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie návrhu, pokiaľ bol požadovaný zmenkový úrok nad 0,06 % denne, v tejto časti

ruší rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí tohto návrhu a v tomto rozsahu konanie zastavuje.

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zvyšnej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách
konania.

N e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov napadnutým rozsudkom žalobný návrh zamietol. O trovách rozhodol tak, že
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou podľa nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) číslo 861/2007, ktorým sa ustanovuje
európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu vo výške 1.461,- €, zmenkový úrok vo výške
0,25 % denne zo sumy 1.461,- € od 15.08.2009 do zaplatenia, 6 % ročný úrok zo sumy 1.461,- €
od 21.12.2009 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy vo výške 4,87 €,

náhradu trov konania vo výške súdneho poplatku 87,50 € a trov právneho zastúpenia vo výške 228,74
€. Žalobca poukázal na to, že ako indosatár je nadobúdateľ všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil
žalovaný 09.04.2009 na zmenkovú sumu 1.461,- €, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne od 15.08.2009. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou
na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia. Do jej textu bol poňatý záväzok žalovaného
zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 %
denným úrokom od 22.07.2010. Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa.

Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ zaplatil 0,- € na zmenkovú sumu
a 0,00 € na úroky. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“, indosant nenechal
vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou. Žalobca žiadal, aby súd podľa článku 7 nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 vydal rozsudok, ktorým uloží žalovanému do troch dníuhradiť žalovanú zmenkovú istinu s príslušenstvom. Žalobca nežiadal nariadiť pojednávanie a k žalobe
pripojil listinné dôkazy a to výpis z obchodného registra a originál zmenky vystavenej žalovaným zo
dňa 09.04.2009 na zmenkovú sumu 1.461,- €. Žalovaný v súlade s článkom 5 nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorý sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu, ďalej len nariadenia č. 861/2007, nedoručil súdu odpoveď na tlačivo C a pripojenú
žalobu. Súd vykonal dôkazy v súlade s článkom 7 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 9 ods. 1 až 3
nariadeniač.861/2007atooboznámenímsasoZmenkouzodňa09.04.2009,akoajsoZmluvouoúvere
zo dňa 09.04.2009 uzavretou medzi predchodcom žalobcu Pohotovosť s.r.o. Bratislava a žalovaným

vrátanevšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru.Zozmenkypredloženejžalobcomvyplýva,želistina
je označená ako zmenka, vystavená v Bardejove dňa 09.04.2009 s textom: „Zaplatím za túto zmenku
pri predložení na rad Pohotovosť s.r.o. IČO: 35807598, Pribinova 25, 81109 Bratislava, zapísaná v
obchodnom registri OS Bratislava I, oddiel s.r.o., vložka č. 23636/B“. Do zmenky bola vpísaná suma
1.461,- € a zmenkový úrok 0,25 % denne od 15.08.2009. Zo zmenky ďalej vyplýva, že je splatné:
Pohotovosť s.r.o., Pribinova 25, 81109 Bratislava „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote štyroch

rokov od vystavenia“. Vystaviteľom bol žalovaný k číslu zmluvy XXXXXXXXX. Na rube zmenky je
uvedené: namiesto nás na rad CD Consulting s.r.o., K červenému dvoru 3269/25a, 030 00 Praha, Česká
republika, IČO: 26429705, Pohotovosť s.r.o., Y. K., konateľ a nečitateľný podpis. Na základe vykonaného
dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Súd zistil, že podaná žaloba spĺňa
podmienky na konanie v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým

sa ustanovuje európske konanie vo veciach z nízkou hodnotou sporu, nakoľko žalobca je obchodnou
spoločnosťou so sídlom na území Českej republiky a žalovaný je fyzickou osobou, ktorá má bydlisko
na území Slovenskej republiky. Predmetom konania je cezhraničný spor, pričom hodnota nepresahuje
2000 € bez príslušenstva, čo je v súlade s článkom 2 a 3 citovaného nariadenia č. 861/2007. Predmetom
konania je spor zo zmenky. Zmenka bola vystavená podľa slovenského práva s miestom vystavenia i

platobným miestom nachádzajúcim sa na území SR. Súd v prvom rade posudzoval platnosť zmenky z
hľadiska jej formálnych náležitostí vyžadovaných zákonom č.
191/1950 Sb. - Zákon zmenkový a šekový. Predložená zmenka je vlastnou zmenkou, ktorá je upravená
v článku 1 druhej časti zákona č. 191/1950 Sb. Súd preskúmal predloženú zmenku a zistil, že ide o
vlastnú zmenku, ktorá má uvedené dve možnosti zaplatenia, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. V

zmenke sú totiž uvedené dva údaje o zročnosti, čo spôsobuje neurčitosť dohody o zročnosti v súlade
s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Neurčitý údaj zročnosti zmenky je spôsobený zápismi údajov na
zmenke, keď zo zápisu „zaplatím za túto zmenku pri predložení“ je uvedená zročnosť zmenky na videnie
a z údaja „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“ je uvedená zročnosť zmenky

na určitý čas po dáte vystavenia. Jedná sa teda o neurčitý údaj zročnosti, resp. o zročnosť postupnú,
ako je to uvedené v ustanovení § 33 ods. 2 zákona 191/1950 Sb. Takáto zmenka sa považuje za
neplatnú (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Obdo/59/2010 zo dňa 26.1.2011). Problematiku zročnosti
zmenky upravuje § 33 a nasledujúce zákona 191/1950 Sb., kde sú taxatívne vymenované štyri spôsoby,
ktorými je možné stanoviť zročnosť. Iný spôsob určenia zročnosti zakladá neplatnosť zmenky (rozsudok

Najvyššieho súdu SR 1Obo/23/2010, rozsudok Vrchného súdu v Prahe 9Cmo/504/1998). Prvý spôsob
zročnosti zmenky je, že sú zročné na videnie - vistazmenky. Druhý spôsob zročnosti zmenky je na
určitý čas po videní (napr. za 30 dní po videní) nazývané lehotové vistazmenky. Tretí spôsob zročnosti
zmenky je určitý čas po vystavení (napr. za 30 dní po vystavení) nazývané datozmenky. Štvrtý spôsob
zročnosti zmenky je fixná zmenka, ktorá má uvedený konkrétny dátum zročnosti, pričom je prípustný aj

opisný spôsob, ak z neho vyplýva konkrétny deň, v ktorý sa má platiť. V prejednávanej veci bola určená
kombinovaná zročnosť a to jednak na videnie a jednak fixná zmenka s povinnosťou platenia v lehote
štyroch rokov od vystavenia. Súd dospel k záveru, že predložená zmenka žalobcom nemala náležitosti
podľa § 33 ods. 1 zákona 191/1950 Sb. a preto je v zmysle odseku 2 citovaného paragrafu neplatná. Súd
zároveň posúdil uplatnený nárok aj v súvislosti s právnou úpravou viažucou sa na ochranu spotrebiteľa

z dôvodu, že predložená zmenka bola vystavená ako súčasť zmluvy o úvere uzavretou medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným. Súd v konaniach o právach z indosovanej zmenky v zásade
neskúma kauzu pôvodného právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla (najmä § 495 Občianskeho
zákonníka a § 17 zákona 191/1950 Sb.). Právna konštrukcia indosácie zmenky s využitím tretej osoby
(indosatára) umožňuje od žalovaného ako spotrebiteľa vymôcť jednak plnenie z neprijateľnej zmluvnej

podmienky a jednak plnenie úrokov a poplatkov v rozpore s povinnosťou poskytovateľa úveru uvádzať v
zmluvách ročnú úrokovú sadzbu a RPMN. Právny inštitút zmenky je síce založený na prísnej formálnosti
zmenkových vzťahov, avšak táto formálnosť samotná by nemala vychyľovať práva zo zmenkového
vzťahu v prospech jednej zo zúčastnených strán. Zmenkový dlžník a zmenkový veriteľ sú formálne vprávne rovnocennom postavení, avšak faktická situácia môže byť odlišná. Naviac dochádza k situácii,
že zmenka je využívaná vo vzťahu k tým subjektom, od ktorých nie je možné očakávať hlbšie právne
povedomie (spotrebiteľ), čo pre nich môže mať celkom fatálne dôsledky v podobne vzniku dlhovej špirály

(IV. ÚS 457/10 Ústavného súdu CZ). Nie je možné totiž prehliadať možné zneužitie zmenkového inštitútu
v neprospech jednej zmluvnej strany. Keďže zmenka bola vystavená žalovaným v súvislosti s uzavretou
spotrebiteľskou zmluvou o úvere, súd ex offo preskúmal zmluvné podmienky a dospel k záveru, že v
oboznamovanej zmluve sa jedná o neprijateľné zmluvné podmienky v časti vypĺňacieho práva zmenky
a preto bez platnej dohody o vypĺňacom práve nemôže byť platná zmenka. Súd v

danom prípade postupoval podľa Občianskeho súdneho poriadku, Občianskeho zákonníka a z. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernicou 2008/48/EHS o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere, smernicou 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu. Súd mal za to, že zmenka slúži ako zabezpečovací právny prostriedok
zo spotrebiteľského vzťahu, pričom v rozsudku Európskeho súdneho dvora sp.zn. C - 419/2011 zo 14.

03. 2013 (Česká sporiteľňa a.s. proti Geraldovi Feichterovi) samotný Európsky súdny dvor v konaní
pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Podľa
záverov tohto rozhodnutia napriek tomu, že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe
zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovaného
ako spotrebiteľa. Dohoda o vyplnení zmenky je obsiahnutá vo všeobecných podmienkach poskytnutia

úveru, teda jej obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté. Samotné
dojednanie v čl. 17 VOP, podľa ktorého „zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých
peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky“, je v
priamom rozpore s ustanovením § 4 ods. 6 z. č. 258/2001 Z. z. V zmysle zmenky sa zmenková suma
úročí zmenkovým úrokom 0,25 % denne odo dňa, kedy sa stal v zmysle čl. 4 všeobecných podmienok

poskytnutia úveru splatný celý dlh. K samotnému vyplneniu zmenky teda veriteľ ako remitent pristúpil až
v príčinnej súvislosti so zosplatnením celého dlhu, pričom k zosplatneniu dlhu došlo z dôvodu neplnenia
zmluvných záväzkov zo strany spotrebiteľa. Dojednanie dohody o vyplnení zmenky súd považuje za
podmienku, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. e) smernice
93/13/EHS výslovne nekalá, nakoľko ide o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom by bolo priznanie za

neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokého príslušenstva pohľadávky - zmenkový
úrok 0,25 % denne. Zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky súd považuje za také dojednanie,
ktoré umožňuje v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka požadovať od
spotrebiteľaneprimeranevysokúsumuakosankciuspojenúsnesplnenímjehozáväzku.Takétozmluvné
dojednanie predstavuje neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve. Podľa § 54 ods. 5

Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Sadzba zmenkového úroku 0,25 % denne predstavuje 91,25 % ročne, čo je podľa názoru súdu v rozpore
s dobrými mravmi. Svojou podstatou ide teda o sankčné plnenie, k plynutiu ktorého dochádza výlučne na
základe (následkom) porušenia zmluvných povinností zo strany dlžníka. Podľa právnej úpravy účinnej
v SR od 15.01.2009, konkrétne ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že ak záväzok

vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac
do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva, t.j. zákonnej výšky úrokov z omeškania
stanovenejnariadenímvládySRč.87/1995Z.z.Zuvedenéhovyplýva,žeprivystaveníneúplnejzmenky
s úrokom 0,25 % denne, ide o obchádzanie uvedeného zákonného ustanovenia so zámerom získať
v prípade porušenia zmluvných povinností dlžníka sankčné plnenia v neprimeranej výške. Súd dospel

k záveru, že dohoda o vyplnení zmenky, obsiahnutá vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru,
je právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatný a preto sankčný úrok vpísaný v zmenke vo výške 0,25 % denne spôsobuje neplatnosť zmenky.
Z týchto dôvodov žalobný návrh súd zamietol.
Výrok o trovách konania oprel o ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešnému žalobcovi nevzniklo právo na

náhradu trov tohto konania a úspešný žalovaný si trovy konania neuplatnil.

Proti rozsudku okresného súdu dal odvolanie žalobca. Keď súd uvádza, že vykonal dokazovanie,
oboznámil sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi, tak takéto
dokazovanie listinami navrhovateľ nenavrhol. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou

zásadou, tak súd mal vychádzať len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonávať len tie dôkazy,
ktoré účastníci navrhli. V danom prípade súd mal vychádzať len zo zmenky, ktorej originál bol doložený.
Odporca mohol vzniesť len námietky vo vzťahu k zmenke aj z dôvodu platnej koncentračnej zásady.
Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu odporcu, vykonal ďalšie dokazovanie. Súd ako nesporné považovaluzavretie zmluvného vzťahu medzi spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., a dlžníkom a vyplnenie
zabezpečovacej zmenky. To nebolo tvrdené ani jedným z účastníkov konania. Súd dospel na základe
aplikácienesprávnychprávnychpredpisovknesprávnejprávnejinterpretáciiprávnychpredpisovapráva

EÚ.

Súd posudzoval platnosť dohody o vyplnení zmenky. Žalobca poukazuje na to, že uplatňuje právo
zo zmenky, pričom zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nemožno
ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd ignoroval aplikáciu

príslušných ustanovení zákona o zmenkách č. 191/1950 Zb., pričom podľa ustanovenia § 17
zmenkovéhozákona,ktoježalovanýzozmenky,nemôžerobiťmajiteľovinámietky,ktorésazakladajúna
jehovlastnýchvzťahochkvystaviteľovialebopredošlýmmajiteľomokremtoho,akmajiteľprinadobúdaní
zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť odporca, tým
menej tak môže činiť súd. Kto je žalovaný zo zmenky, môže vznášať proti zmenkovým nárokom určité
námietky, avšak oprávnenosť týchto námietok musí preukázať. Dôkazné bremeno je na povinnom, nie

na navrhovateľovi. Pri kauzálnych námietkach nie je možné prenášať dôkazné bremeno z odporcu na
navrhovateľa. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1839/2000 zmenka je v právnej
teórii obvykle definovaná ako dlžnícky dokonalý cenný papier, ktorý za predpokladu splnenia prísne
formálnych náležitostí vzniká priamy, bezpodmienečný, nesporný a abstraktný záväzok určitej osoby
zaplatiť majiteľovi zmenky v určitom mieste a čase stanovenú peňažnú sumu. Zmenkový záväzok je

pritom celkom samostatne oddelený od prípadného záväzku, ktorý bol pôvodom jeho vzniku. Vzhľadom
na úplnú samostatnosť, oddelenosť a nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že
je zmenka zmenkou podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Uplatnená
zmenka v konaní má zákonom predpísané náležitosti a jedná sa o platnú zmenku. Nárok žalobcu je
v celom rozsahu dôvodný.

Keďsúdposudzovalzmenkovýúrok0,25%,vychádzalztoho,žejevrozporesdobrýmimravmi.Žalobca
opätovne poukazuje na to, že zmenkový záväzok je priamy, bezpodmienečný, nesporný a abstraktný
záväzok určitej osoby zaplatiť majiteľovi zmenky, teda zmenkový záväzok je nesporný. Zmenkový nárok
má byť priznaný o to viac, že odporca žiadne námietky voči uplatnenej zmenke vôbec neformuloval.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca žiada zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrhu vyhovieť
v celom rozsahu a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Podaním doručeným súdu 22.12.2015 žalobca čiastočne zobral žalobu späť v rozsahu zmenkového

úroku vo výške 0,19 % denne a žiadal len zmenkový úrok 0,06 % denne. V ostatnom ponechal žalobný
petit bez zmeny.

Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby odvolací súd s poukazom na § 208 O.s.p. pripustil čiastočné
späťvzatie žaloby v časti zaplatenia zmenkového úroku nad 0,06 % denne, v tomto rozsahu zrušil

rozsudok súdu prvého stupňa a v rozsahu späťvzatia konanie zastavil.

Následne odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v ostávajúcej časti bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom
prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým

stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený,odvolacísúduverejnilvzákonomstanovenejlehotetermínverejnéhovyhláseniarozsudkuna
úradnejtabulisúduanainternetovejstránkesúdovSR(§211ods.2,§156ods.1,3O.s.p.).Odvolacísúd
mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia, Slovenská republika informovala Komisiu
o tom, že na základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17

Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom
konaní začatom podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej
republiky podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie
dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa je vecne správne. Prvostupňový súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné

dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody
napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne
posúdenie nárokov. Odvolací súd je toho názoru, že spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané ustanovením
§ 157 ods.2 O.s.p. a v podstate dáva odpoveď i na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

Podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje
a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami odvolací súd snáď môže uviesť len nasledovné:

Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4

Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii
(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal

rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu
uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnostinamietaťprotijehouznaniu(bod30PreambulyNariadenia).Jemožnéčiastočnesodvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),

alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvostupňový súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol

priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého

rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú
aj aktuálne závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí
bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného

dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka bola

vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom rovnaké
číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje
znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia
úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa, alebo inej
osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek

na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a
zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského
úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku
prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný
ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky

alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka mohla byť
vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková suma
presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

V súvislosti s odvolacími námietkami považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i

pri rešpekte k špecifickej a prísne formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k
okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a
postavenie. Pri svojej rozhodovacej činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech
niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano

Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a

význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa

a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiadúce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z dôvodov
vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem iného„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a

prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v

takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach ÚS SR.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej ako

abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom na
abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať. Pokiaľ
však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu podľa
akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa, poskytne
mu ochranu prostredníctvom

právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj rakúska právna prax). Ako judikoval aj
Ústavný súd Českej republiky v náleze sp.zn. Pl ÚS 16/12 zo dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené
so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním (zneužívaním) najmä voči subjektom, po nich
nemožno znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší
súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013,

ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je možné po indosácii zmenky vznášať
kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak nadobúdateľ nekonal vedome na škodu
dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné odhliadnuť od ich špecifických záujmov
a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral za základ pre svoje rozhodnutie záver, že v
prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku kauzálnym námietkam prihliadať. Nemecká

judikatúra dokonca v konkrétnom prípade označila odvolanie sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom

povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z

účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než

dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

Ak prvostupňový súd z dôkazov realizovaných spôsobom súladným s Nariadením i O.s.p. privodil záver
o tom, že na strane odporcu je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky z obsahu spotrebiteľskej zmluvy i dohody
o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie podaného návrhu, je jeho záver správny.

Iodvolacísúdjetohonázoru,žeobsahčlánku17Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru-Dohodyo

vyplňovacom práve k zmenke je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom práve k zmenke
nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom zdôrazňovaný
abstraktný zmenkový záväzok. Aj bez poukazu na aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001 Z.z. (v zneníúčinnom ku dňu vystavenia predmetnej zmenky) je preto možné v tejto veci sa stotožniť so súdom
prvého stupňa v tom,
že vo svojej podstate článok 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je svojim obsahom a

účelom obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach
(napr. NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného
právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a
teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.

Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.
Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci.

Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový

záväzok.

Krajskýsúdpotvrdzujerozsudoksúduprvéhostupňaajvovýrokuotrováchkonania.Neúspešnýžalobca
nemá právo na náhradu trov konania a úspešný žalovaný si trovy konania neuplatnil, preto mu správne
nebola priznaná náhrada trov konania.

Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovanému preukázateľné trovy v súvislosti s odvolacím
konaním nevznikli. Preto odvolací súd pri aplikácii ust. Čl. 16 Nariadenia i ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.